Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 118/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Liečebné termálne kúpele, a. s., Sklené Teplice 100, zastúpenej HMG & PARTNERS,

s. r. o., Štefanovičova 12, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

JUDr. Slavomíra Moška, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011 v spojení

s uznesením č. k. -139 z 18. septembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 28. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Liečebné termálne kúpele, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Liečebné termálne kúpele, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011 v spojení

s uznesením č. k. -139 z 18. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. februára 2013

(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je prevádzkovateľkou zariadení poskytujúcich

zdravotnícko-kúpeľnú starostlivosť. Štyrmi rozhodnutiami obce Sklené Teplice ako správcu

dane, potvrdenými rozhodnutiami Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„finančné riaditeľstvo“, spolu aj „správne orgány“) jej bol vyrubený rozdiel dane

za ubytovanie za rôzne zdaňovacie obdobia z dôvodu, že ju správca dane považoval

za prevádzkovateľku zariadení podliehajúcich dani z ubytovania a platiteľku tejto dane.

Sťažovateľka sa podanými žalobami domáhala preskúmania predmetných rozhodnutí

finančného riaditeľstva a obce Sklené Teplice, argumentujúc tým, že ako zdravotnícke

zariadenie poskytuje ubytovanie iba pacientom v súvislosti s výkonom zdravotníckej –

kúpeľnej starostlivosti, a preto podľa jej názoru nepodlieha kategorizácii podľa vyhlášky

Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú

klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej

len „“), ktorá by odôvodňovala jej zaradenie medzi subjekty

prevádzkujúce ubytovacie zariadenia, pobyt v ktorých je predmetom dane z ubytovania.

Sťažovateľka tvrdí, že nemá ani povinnosť viesť knihu ubytovaných, ale len knihu

pacientov. Najmä z týchto dôvodov nemá byť považovaná za platiteľku dane z ubytovania,

a preto zastáva názor, že rozhodnutia finančného riaditeľstva sú nezákonné.

Krajský súd predmetné konania o všetkých žalobách sťažovateľky spojil na spoločné

konanie a v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že zo strany žalovaných správnych

orgánov nedošlo k porušeniu právnych predpisov, ktoré by mohlo mať vplyv na rozhodnutie

vo veci samej (na posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí finančného riaditeľstva).

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na , , a

o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o miestnych

daniach“). Krajský súd s poukazom na vyhlášky č. dospel k záveru, že

sťažovateľka spĺňa obidve podmienky vymedzené v predmete dane v zmysle § 37 zákona

č. na to, aby bola považovaná za platiteľku dane za ubytovanie. Podľa

krajského súdu prvou podmienkou je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania

fyzickým osobám. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že poskytuje iba

pobyt na lôžku pacientom, keďže pri poskytovaní kúpeľnej starostlivosti zväčša nejde

o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko a musia preto dodržiavať nemocničný režim, ale ide

o prechodné odplatné ubytovanie fyzických osôb v zariadeniach sťažovateľky,

ako aj v iných ubytovacích zariadeniach mimo zariadení sťažovateľky pri využívaní

všetkých poskytovaných služieb (služby kúpeľnej starostlivosti). Krajský súd vyslovil

názor, že pokiaľ si fyzická osoba zvolí ubytovanie v kúpeľoch, tak musí zaplatiť daň

za ubytovanie. Druhou podmienkou na vznik daňovej povinnosti je podľa krajského súdu

konkrétna kategorizácia ubytovacieho zariadenia podľa osobitného predpisu (vyhláška

č. ), a to bez ohľadu na to, na akom základe vykonáva sťažovateľka svoju

činnosť (živnostenské oprávnenie alebo rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky). Krajský súd dospel k záveru, že zariadenie sťažovateľky spadá do predmetnej

kategorizácie.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, vytýkajúc krajskému súdu,

že neúplne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil otázku, či žalobca ako

prevádzkovateľ prírodných liečebných kúpeľov poskytuje pobyt na lôžku ako službu

súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo ubytovanie, ktoré je predmetom

dane. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd dospel k nesprávnym záverom o tom, že jej

vznikla daňová povinnosť a v akej výške (nedostatočne zistený počet skutočne ubytovaných

osôb). Zároveň mal krajský súd pochybiť v tom, že nedostatočne odôvodnil použitie

ustanovení vyhlášky č. , ktorá nahradila vyhlášku Ministerstva hospodárstva

Slovenskej republiky č. , ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích

zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu č. k. -94

zo 17. augusta 2011 ako vecne správny potvrdil a uviedol, že «nezistil žiaden dôvod na to,

aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku. ...

Z uvedených skutkových zistení je zrejmé, že krajský súd správne aplikoval citované

zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky vymedzené v predmete

dane, pričom spĺňa aj podmienky na to, aby mohol byť považovaný za platiteľa dane

za ubytovanie. Aj podľa názoru najvyššieho súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť

predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných

zariadeniach, čo je faktor, ktorý sa účelom určenia diametrálne odlišuje od poskytovania

kúpeľnej starostlivosti a to aj napriek tomu, že ani tam sa nedá výnimočne vylúčiť, že

v kúpeľnej starostlivosti môže byť aj kúpeľný hosť ktorý, môže byť pripútaný na lôžku, čo

však nemení charakter a účelové určenie zariadenia kúpeľnej starostlivosti. V súlade

s odôvodnením prvostupňového rozsudku treba poukázať aj na vyjadrenie samotného

žalobcu na ústnom pojednávaní pred krajským súdom, keď uviedol, že nemajú hotely, ale

len kúpeľné domy a žalobcom predložený cenník za rok 2010, kde okrem iného je uvedené

poskytovanie ubytovania za odplatu v penziónoch Lenka, Park, Relax v kúpeľnom dome,

ústrednom dome a apartmánov. Z toho vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky predmetu dane

podľa a súčasne je aj daňovníkom tejto dane podľa

citovaného zákona.

K námietke žalobcu, že „sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou, prečo by

mala nahradiť vyhlášku č. , keď to nevyplýva

zo žiadneho prechodného ustanovenia“, najvyšší súd uvádza, že táto námietka je vo vzťahu

k preskúmavanej veci bez akejkoľvek právnej relevancie. Skutočnosť, že vyhláška

č. bola nahradená vyhláškou č. , vyplýva priamo

zo zrušujúceho ustanovenia tejto vyhlášky. Pokiaľ ustanovenie

Z. z. v poznámke 23 pod čiarou až do 30. novembra 2012 odkazovalo na ustanovenie § 2

vyhlášky č. , treba dať do pozornosti, že bola

zrušená od 1. augusta 2008, kedy nadobudla účinnosť , ktorou sa

správne orgány pri svojom rozhodovaní riadil, pričom poznámka pod čiarou nemá

normatívny charakter a slúži len na spresnenie výkladu ustanovenia zákona a pre posúdenie

veci je právne významné znenie zákonného ustanovenia a platnej vyhlášky a nie odkaz

v poznámke pod čiarou (k tomu pozri bližšie napr. R 109/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, keď krajský súd sa s námietkami vznesenými

v žalobe náležite vysporiadal a stotožniac sa s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2

v spojení s veta prvá ) napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil.».

Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie za

„arbitrárne, vágne a zovšeobecňujúce, nemajúce oporu v aplikovaných právnych

predpisoch...“, a z toho dôvodu podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu

a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť podľa , ktorou

navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým vysloví, že napadnutými rozsudkami

prvostupňového súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46

ods. 1 a a právo podľa dohovoru, a zároveň oba napadnuté

rozsudky zruší a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka

domáha, aby jej bola priznaná úhrada trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru sťažovateľky napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa

prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa dohovoru sťažovateľky napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie v správnom

súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje svoje stanovisko k doterajšiemu priebehu konania

pred všeobecnými súdmi a nedostatkom, ku ktorým v konaní z jej pohľadu došlo. Podstatou

námietok sťažovateľky je jej nesúhlas so závermi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

potvrdzujúcimi zákonnosť postupu správnych orgánov, ktoré považovali sťažovateľku

za platiteľku dane za ubytovanie, keďže prevádzkuje ubytovacie zariadenia spadajúce

do okruhu zariadení, za pobyt v ktorých sa platí daň z ubytovania. Podľa sťažovateľky

najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že sťažovateľka

prevádzkuje ubytovacie zariadenie, za pobyt v ktorom sa platí daň z ubytovania,

a neodstránil ani pochybenie krajského súdu, ktorý nevyvodil dôsledky zo skutočnosti, že

v konaní pred správnymi orgánmi nemali byť dostatočne zistené okolnosti nevyhnutné na

vyrubenie dane (skutočný počet prenocovaných hostí).

Ústavný súd najprv uvádza, že otázka, či zariadenie kúpeľnej starostlivosti je

ubytovacie zariadenie v zmysle , je otázkou právneho

posúdenia veci (otázkou výkladu predmetných ustanovení

a vyhlášky č. ), ktorú ústavný súd zásadne preskúmava iba z hľadiska jej

zlučiteľnosti s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, a nie z hľadiska jej vecnej správnosti.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok krajského súdu č. k.

-94 zo 17. augusta 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto

súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Krajský súd sa stotožňuje s názorom žalovaného 1., že žalobca spĺňa podmienky,

aby bol považovaný za platiteľa dane za ubytovanie s tým, že zároveň spĺňa aj podmienky

vymedzené v predmete dane v zmysle Prvou podmienkou, aby

poskytované služby žalobcu mohli byť predmetom dane za ubytovanie, je poskytovanie

odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám. V zmysle vyjadrení žalobcu

neposkytuje ubytovanie, ale poskytuje iba pobyt na lôžku pacientom v súvislosti s výkonom

svojej zdravotníckej kúpeľnej starostlivosti. Podľa názoru súdu o pobyte na lôžku je možné

hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych

zariadeniach typu nemocnica. Pri poskytovaní kúpeľnej starostlivosti zväčša nejde

o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko a musia dodržiavať nemocničný režim (vizity,

kontroly, vychádzky iba s povolením v určenom čase). Taktiež zariadenie žalobcu nemožno

porovnávať s kúpeľnou starostlivosťou napr. v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová,

kde taktiež musí fyzická osoba dodržiavať liečebný režim a dodržiavať aj pobyt na lôžku.

Okrem toho lôžko v nemocniciach nie je za odplatu, resp. za odplatu totožnú s platbami

v zariadeniach žalobcu. V danom prípade ide teda o prechodné odplatné ubytovanie

fyzických osôb v zariadeniach žalobcu, pričom toto ubytovanie je možné aj mimo zariadení

žalobcu, a to v iných ubytovacích zariadeniach mimo zariadení žalobcu, pri využívaní

všetkých poskytovaných služieb žalobcu (okrem ubytovania). V iných ubytovacích

zariadeniach je taktiež fyzická osoba, ktorá sa v nich ubytuje daňovníkom a platiteľom je

prevádzkovateľ takéhoto zariadenia. Pokiaľ si však fyzická osoba zvolí, že bude počas

poskytovania kúpeľnej starostlivosti ubytovaná v kúpeľoch, tak musí zaplatiť daň

za ubytovanie a zaplatiť aj za kúpeľnú starostlivosť a ďalšie poskytované služby. Druhá

podmienka pre splnenie predmetu dane za ubytovanie je to, že ide o ubytovanie

v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis. V súčasnosti

upravuje kategorizáciu a vyhlášky č. s tým, že charakteristika

jednotlivých druhov kategórií je uvedená v § 4 citovanej vyhlášky. Žalobca v žalobe tvrdil,

že takejto kategorizácii v zmysle citovanej vyhlášky nepodlieha s poukazom na to, že je

zdravotníckym zariadením ako prírodné liečebné kúpele, a že svoju činnosť nevykonáva

na základe živnostenského oprávnenia, ale na základe rozhodnutia Ministerstva

zdravotníctva SR. Súd v tejto súvislosti uvádza, že § 37 odkazuje iba na kategórie

ubytovacích zariadení (ktoré kategórie sú uvedené a charakterizované v § 3 a § 4 vyhlášky

č. ) a nie na to, pod akú inštitúciu predmetné zariadenie patrí. Neodkazuje

ani na skutočnosť zisťovania kto a na akom základe zariadenie prevádzkuje. V tomto smere

súd poukazuje aj na ustanovenia , kde poskytovatelia majú

rovnaké postavenie bez ohľadu na to, či zdravotnú starostlivosť poskytujú na základe

osobitného povolenia alebo živnostenského oprávnenia. Čo sa týka kategorizácie zariadení

žalobcu súd mal za to, že zariadenia spĺňajú podmienky pre určenia do niektorých z

kategórií v zmysle a vyhlášky č. , a to s poukazom aj na vyjadrenie

žalobcu na pojednávaní, keď uviedol, že nemajú hotel, ale majú len kúpeľné domy, na

vyjadrenie žalovaného 1. a žalovaného 2., ako aj na predložený listinný doklad na

pojednávaní označený ako „Cenník 2010 pobytové balíčky Liečebné termálne kúpele Sklené

Teplice“,, kde okrem iného je uvedené poskytovanie ubytovania za odplatu v penziónoch

Lenka, Park, Relax, v kúpeľnom dome, ústrednom dome a apartmánoch. Žalobca preto aj

podľa názoru súdu spĺňa podmienky predmetu dane podľa a

súčasne je aj daňovníkom tejto dane podľa § 38 citovaného zákona. V žiadnych

ustanoveniach citovaného zákona, ani v iných predpisoch nie je upravená výnimka platenia

dane v tom smere, že by poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti nemali platiť predmetnú daň.»

Najvyšší súd sa s názorom a závermi krajského súdu, pokiaľ ide o kategorizáciu

ubytovacieho zariadenia sťažovateľky, stotožnil a na zvýšenie presvedčivosti doplnil ďalšie

dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd prevzal závery

krajského súdu týkajúce sa podmienky pobytu na lôžku a rozlišovania zariadenia zdravotnej

starostlivosti a zariadenia kúpeľnej starostlivosti. V tejto súvislosti sa ústavný súd

nestotožnil s námietkou sťažovateľky, že najvyšší súd „spája pobyt na lôžku výlučne

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v nemocničných zariadeniach... a zároveň ho

nepriamo spája s pacientmi pripútanými na lôžku“. Z v bode I tohto uznesenia citovaného

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojitosti s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu, na ktoré sa najvyšší súd odvoláva, vyplýva, že

rozhodujúcim kritériom na posúdenie kategorizácie ubytovacieho zariadenia sťažovateľky

nebol stav pacienta (ubytovaného hosťa), ale povaha poskytovaných služieb a platieb za ne

(odlišnosť poplatku za lôžko v nemocnici a platby za ubytovanie v kúpeľnom zariadení)

a nevyhnutnosť prepojenia poskytovaných služieb s ubytovaním (možnosť kúpeľného hosťa

byť ubytovaný aj v inom ubytovacom zariadení a napriek tomu využívať služby kúpeľnej

starostlivosti). V tejto súvislosti možno poukázať aj na tú skutočnosť, že z § 3 a § 4 ods. 6

vyhlášky č. vyplýva, že aj kúpeľný hotel spadá pod kategorizáciu takých

ubytovacích zariadení, ubytovanie v ktorých je predmetom dane podľa zákona o miestnych

daniach. Predmetná vyhláška tak výslovne predpokladá, že aj ubytovacie zariadenie

poskytujúce určité služby liečebnej starostlivosti spadá pod kategorizáciu ubytovacích

zariadení relevantných pre platenie dane z ubytovania.

Najvyšší súd sa v tejto súvislosti osobitne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky

týkajúcou sa vzťahu vyhlášky č. a vyhlášky č. (poukazom

na vyhlášky č. , ktorým sa , ruší a vysvetlením

významu legislatívnej poznámky v ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd pri preskúmaní zákonnosti

rozhodnutia finančného riaditeľstva nezohľadnil skutočnosť, že správnymi orgánmi nebol

zistený skutočný počet ubytovaných hostí nevyhnutný na vyrubenie dane, a najvyšší súd

(a ani krajský súd pred ním) neuskutočnil žiadne dokazovanie tejto skutočnosti

na odstránenie protiprávneho stavu, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej poukazuje na zisťovanie skutkového stavu

daňovým úradom prostredníctvom pokusu o miestne zisťovanie a nahliadnutie do knihy

ubytovaných hostí, pričom podľa názoru najvyššieho súdu „Žalobca vykonanie miestneho

zisťovania neumožnil a doklady nepredložil, preto správca dane určil daň podľa pomôcok,

ktoré mal k dispozícii a ktoré si sám zaobstaral. Správca dane dodržal zákonné podmienky

na použitie spôsobu určenia dane podľa pomôcok.“. Ústavný súd nad rámec uvedeného

dopĺňa, že súd konajúci v rámci správneho súdnictva (v tomto prípade krajský súd

a najvyšší súd v konaní o preskúmavanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych

orgánov) nie je v zásade súdom skutkovým, teda súdom, ktorý by uskutočňoval

dokazovanie, ale napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy preskúmava z hľadiska ich

zákonnosti.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd

nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení vyhlášky č. a zákona

o miestnych daniach, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s námietkami sťažovateľky uvedenými

v odvolaní zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto

konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred

súdom, neuvádza však konkrétne okolnosti, ktoré by mohli indikovať, že by jej v súdnom

konaní, ktoré sama iniciovala, nebolo umožnené sa k veci vyjadriť, predniesť svoju právnu

argumentáciu alebo inak konať pred súdom. Taktiež neuvádza žiadne tvrdenie, ktorým by

odôvodnila namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenie

napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014