Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 452/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. decembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom Mgr. Matejom Krajčim, PhD., Záhradnícka 51, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -149 z 28. apríla 2016, uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 4. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. -149 z 28. apríla 2016 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 4. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. júla 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«... Trestným rozkazom zo dňa 21.07.2009, č.k.3T/67/2009 vydaným Okresným

súdom Bratislava I. právoplatný dňa 12.08.2009 bol obvinený ... uznaný

vinným zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej lázky podľa § 289 ods. l

písm. b)... ... že dňa 23.4.2009 o 8.05h v Bratislave po Starom moste smerom

na Dostojevského rad viedol osobné motorové vozidlo značky Škoda Fabia ,

pod vplyvom alkoholu 0,89 miligramu etanolu na liter, pričom právoplatným rozhodnutím

ODI ORPZ BA L, č.ORP-P-60/I-DI- BCP-V-2008 zo dňa 7.3.2008 mi bola uložená pokuta

15.000,-Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá po dobu 10 mesiacov, pretože dňa

20.1.2008 viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu 0,87 mg etanolu na liter, začo mu

bol uložený peňažný trest vo výške 700,-EUR s určením náhradného trestu odňatia slobody

v trvaní 2 mesiace, súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na

dobu 24 mesiacov...

Uznesením zo dňa 22.03.2011 vzniesol poverený príslušník PZ, ODI KRPZ BA,

ČVS: KRP- -2011, obvinenie

, pre prečin ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky podľa , z dôvodu že dňa 18.12.2010

o . po predchádzajúcom požití alkoholických nápojov v stave vylučujúcom

spôsobilosť (1,10 mg/l t.j. 2,29 promile/l metylalkoholu v krvi) viedol osobné motorové

vozidlo napriek tomu, že bol v predchádzajúcich 24 mesiacoch za obdobný čin odsúdený. Za

čo bol uznaný vinným v zmysle Trestného rozkazu zo dňa 12.12.2012, Okresným súdom

Bratislava II, č.k.4T/l49/2012, právoplatný dňa 28.12.2012, začo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 rokov

a uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu v trvaní 2 roky...

Rozsudkom vydaným Okresným súdom Bratislava IV., č.k. -149 zo dňa

28.apríla 2016, súd rozhodol, že sťažovateľ (obžalovaný) sa uznáva za vinného, že dňa

19.02.2015 v čase okolo 4.07 hod. v Bratislave po Pribišovej ulici smerom na ulicu

Ľudovíta Fullu viedol osobné motorové vozidlo zn. VW Passat, striebornej metalízy,

, kde bol zastavený a kontrolovaný hliadkou PZ, a keďže javil známky požitia

alkoholu, tak na požiadanie hliadky PZ súhlasil s vykonaním dychovej skúšky, ktorej sa

podrobil dňa 19.02.2015 o 4:10 hod. s výsledkom 1,1 mg/l alkoholu v dychu a následne dňa

19.02.2015 o 4:48 hod. s výsledkom 1,03 mg/l alkoholu v dychu, teda vstave vylučujúcom

spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, vykonával činnosť, pri ktorej by

mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, čím

spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného

zákona. Za to sa odsúdil podľa s použitím ,

písm. m), na trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov. Podľa

mu súd výkon uloženého trestu podmienečne odložil.

Podľa mu súd určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia

v trvaní 3 roky. Podľa , mu súd uložil trest

zákazu činnosti spočívajúcej v zákaze vedenia akýchkoľvek motorových vozidiel na

doživotie. Podľa mu súd uložil ochranné

protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

4. Sťažovateľ (odsúdený) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti

Rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. -149 zo dňa 28.04.2016... pričom

v odvolaní poukázal najmä na to, že súdom uložený trest zákazu činnosti spočívajúci

v zákaze vedenie akýchkoľvek motorových vozidiel na doživotie sa mu v danom prípade,

vzhľadom na okolnosti a povahu prípadu, ako i s prihliadnutím na jeho osobu, javí ako

zjavne neprimeraný.

V odvolaní sťažovateľ ďalej uvádza, že „akékoľvek obmedzenie práva viesť motorové

vozidlá všetkého druhu, je pre jeho osobný život, závažným obmedzením, ktoré významnou

mierou zasahuje do jeho súkromného a rodinného života, pracovných príležitostí a možností

ďalšieho vzdelávania. Obžalovaný si bol od počiatku vedomý svojho

konania, pričom skutok, ktorého sa dopustil priznal a oľutoval. Obžalovaný

dobrovoľne absolvuje do dnešného dňa ambulantnú liečbu pre závislosť od

alkoholu na CPLDZ na Hraničnej ul. v Bratislave.

Súdny znalci z odboru psychiatrie ... a

... vo svojom znaleckom posudku... mimo iné uviedli, že „Vzhľadom k dlhodobej

problematike alkoholizmu obvineného ako aj jeho nekritickému postoju asociálnym

dôsledkom abusu ethylu, znalci navrhujú ochranné PAL ambulantnou formou, čím

očakávame dostatočnú edukáciu k problematike závislosti od alkoholu a tým aj následné

predchádzanie obdobnej trestnej činnosti... Vzhľadom nato, že v súčasnosti chýba dôkladná

doktrinálna analýza ustanovení , ako aj ustálená judikatúra, dovolíme si

konštatovať, že aplikácia v kontexte s ustanovením

alinea k je v príkrom rozpore s... SR, medzinárodnými dohovormi

a ochranou základných ľudských práv a slobôd. Navrhujeme, aby súd konanie prerušil

a podal... návrh podľa a nasl. .., nakoľko je zrejmé, že

ustanovenia v kontexte s ustanovením alinea k

a ich aplikácia priamo porušujú , , , ,

ods.2, ... SR a Európskeho dohovoru o ľudských právach...

Uznesením Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. zo dňa 04.10.2016,

tento rozhodol, že podľa sa odvolanie obžalovaného zamieta...

Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 19. júla

2018, rozhodol podľa § 382 písm. c/TP dovolanie obvineného proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 4. októbra 2016, sp. zn. , odmietol...

V danom kontexte vyššie uvedených skutočností a známej vnútroštátnej judikatúry

a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), treba konštatovať, že

vnútroštátna úprava ukladania trestu zákazu činnosti na doživotie je v príkrom rozpore

so základnými ústavnými zásadami, zásadami trestného konania, zásadami ukladania

trestov a v príkrom rozpore s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom týchto

ustanovení, resp. ich aplikáciou...

Na margo svojich tvrdení však Najvyšší súd Slovenskej republiky prejudikuje úplne

opačný názor, t.j. rozpornú judikatúru, ktorá predchádzala Uzneseniu zo dňa 19. júla 2018

sp. zn. , poukazujeme najmä na Uznesenie zo dňa 23. marca 2017, sp.zn.

, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza v odôvodnení: Aj keď Trestný

zákon účinný od 1. januára 2006 nešpecifikuje mimoriadne okolnosti prípadov, za takéto

možno považovať osobu obvineného a spôsob spáchania trestného činu. Oveľa obšírnejší

výklad poskytol Najvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení zo dňa 28. júna 2017, sp.zn

, kde vo svojom odôvodnení uvádza: Výnimočné okolnosti prípadu sa

posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu. Pomermi páchateľa

treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho osobných a rodinných pomerov,

ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu a existujú v čase rozhodnutia...

...v zmysle a ods. 4 ÚSR k ÚSR, treba vykladať

v zmysle vety druhej vo vzťahu k mimoriadnym okolnostiam v prospech obvineného, a to

z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu (prípadov), t.j. i skutočností ako

je, že žije riadnym životom, študuje na vysokej škole, si hodlá založiť rodinu a podnikať

alebo, že sa k činu priznal a úprimne ho oľutoval, resp. že sa činu v roku 2009 dopustil

vo veku blízkom veku mladistvých z mladíckej nerozvážnosti alebo jeho nebezpečnosť pre

spoločnosť pominula, resp. nebola preukázaná (materiálne okolnosti), ako i skutočnosť, že

pri oboch predchádzajúcich odsúdeniach spáchal skutky pred 1.11.2011, t.j. pred

účinnosťou , ktorou došlo k zmene zákona, k zmene hypotézy právnej

normy (predpokladu správania), ďalej že sa jedná spoločensky o menej závažný skutok

(nebezpečný), kvalifikovaný ako prečin a svojím konaním nespôsobil žiadny následok. Až

pomerovaním týchto okolností, z hľadiska osobných pomerov páchateľa a okolností prípadu

(prípadov), môže súd vyriecť rozhodnutie, ktoré bude jediné správne a zákonné, t.j. aké

okolnosti prevažujú v prospech alebo neprospech páchateľa. Súdy na všetkých stupňoch

všeobecných súdov Slovenskej Republiky tieto skutočnosti ignorovali, resp. odmietli ich

aplikovať a vykladať v súlade s ústavnokonformným a eurokonformným výkladom.

...chceme argumentovať princípom zákazu pravej retroaktivity právnej normy, najmä

vo vzťahu k absolútnemu zákazu retroaktivity trestnoprávnej hmotnoprávnej normy.

Aplikácia ustanovení , a v danom

individuálnom prípade sťažovateľa je zavedením pravej hmotnoprávnej retroaktivity, ktorou

došlo k porušeniu SR v spojení s Dohovoru, nakoľko trestnosť činu

sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, ak by

teda chcel súd aplikovať ustanovenie musel by sa v prvom rade vyporiadať

s časovou pôsobnosťou (časom kedy sa skutky stali), a nie kedy bol za ne

páchateľ odsúdený, nakoľko odsúdenie, t.j. právoplatné rozhodnutie vo veci samej je

procesným inštitútom, ktorý nemôže mať z hmotnoprávneho hľadiska vplyv na plynutie času

z pohľadu trestnosti alebo kvalifikácie skutkov, nakoľko moment odsúdenia nastáva bez

vplyvu a vôle odsúdeného, t.j len na základe procesného postupu súdu. Vzhľadom na

skutočnosť, že súdy vyššieho stupňa bez dôvodne odmietli iniciovať konanie pred Ústavným

súdom SR, tak neústavnosti , len toľko že ustálená judikatúra ESĽP

interpretuje právo na neprihliadanie na predchádzajúce odsúdenia a definuje recidívu, kedy

sa nemôže nikdy viac prihliadať na odsúdenie, ak bolo podľa vnútroštátneho práva také

odsúdenie zahladené a nejedná sa o recidívu, každý opačný prípad zakladá pravú

retroaktivitu, napr. Rozsudok ESĽP Achour c/a Francúzsko zo dňa 29.3.2006 č.67335/01

alebo Rozsudok ESĽP Scoppola c/a Taliansko zo dňa 17.9.2009 č.10249/03 alebo Rozsudok

ESĽP Veeber c/a Estónsko zo dňa 21.1.2003 č.45771/99.

Ustanovenie podľa , kedy na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa

odsekov 3 až 5 nemá vplyv zahladenie odsúdenia, sa v danom prípade aplikuje v rozpore

s ustanovením , , kedy sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol

odsúdený. Právo na zahladenie odsúdenia je absolútnym právom odsúdeného, ktorý viedol

po výkone alebo odpustení trestu, alebo po vykonaní trestu (tresty podľa § 32 písm. b) až

1)TZ) alebo po premlčaní jeho výkonu riadny život, vychádzajúc z princípov právnej istoty,

zákonnosti konania (legality), princípov a účelu ukladania trestov. V opačnom prípade, ak

sa na odsúdeného hľadí ako keby nebol nikdy súdený a napriek tomu je zahladené

odsúdenie dôvodom na uloženie prísnejšieho trestu, tak sa účinky zahladenia odsúdenia

a účelu trestu úplne potierajú, resp. strácajú.

Eurokonformnou interpretáciou ustanovenia v zmysle vety druhej, treba

konštatovať fakt, že v prípade ak bolo predchádzajúce odsúdenie pred 1.11.2011, tak

ustanovenie nemožno použiť a v takom prípade sa jedná o mimoriadne

okolnosti, resp. okolnosti na ktoré súd musí prihliadať...

V danom prípade pripadá až neuveriteľné, ako ľahko na základe rigidného

formalizmu súd uložil definitívny trest, bez vykonania náležitého dokazovania, hoci mal

možnosť a právo podľa uložiť trest nižší, resp. menej prísny. Ak by sa aplikovalo

ustanovenie v tom kontexte, že súd posudzuje len mimoriadne okolnosti

predchádzajúcich prípadov vychádzajúce z predchádzajúceho odsúdenia, ktoré sú

(neodôvodneným) reštriktívnym výkladom zúžené na závažné skutkové okolnosti, bez ohľadu

na právne skutočnosti, materiálny obsah rozhodnutí a vyššie právne princípy, v takom

prípade by sa dalo konštatovať že trest odňatia slobody, ako základný trest trestného práva

hmotného je menej prísny ako trest zákazu činnosti podľa až ods.5 , nakoľko

ten nepripúšťa opätovné preskúmanie dôvodnosti a účelnosti uloženého trestu po uplynutí

určitého časového obdobia, resp. po uplynutí maximálnej doby trestu, podľa § 61 ods.2

.»

V závere sťažnosti sťažovateľ poukazuje na ďalšie ustanovenia , dohovoru

a Charty základných práv Európskej únie, ktoré mali byť podľa jeho názoru napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov porušené.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

«„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ...

garantované v a v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky, Uznesením zo dňa 19.07.2018 sp. zn. vydaného Najvyšším súdom

Slovenskej republiky, bolo porušené.“

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ...

garantované v a v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky, Uznesením zo dňa 04.10.2016, sp. zn. vydaného Krajským súdom v

Bratislave, bolo porušené. “

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ...

garantované v a v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s či 1 ods. 1 Slovenskej

republiky, Rozsudkom zo dňa 28. apríla 2016, č.k. -149 vydaného Okresným

súdom Bratislava IV., bolo porušené. “

Uznesenie zo dňa 19.07.2018 sp. zn. vydané Najvyšším súdom

Slovenskej republiky, sa zrušuje.

Uznesenie zo dňa 04.10.2016, sp. zn. vydané Krajským súdom

v Bratislave, sa zrušuje.

Rozsudok zo dňa 28.apríla 2016, č.k. -149 vydaný Okresným súdom

Bratislava IV, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- EUR,

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, uznesením krajského súdu

a uznesením najvyššieho súdu.

Rozsudkom okresného súdu bol sťažovateľ uznaný vinným z prečinu ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky podľa , za čo mu bol okrem iného

podľa a uložený trest zákazu činnosti spočívajúci

v zákaze vedenia akýchkoľvek motorových vozidiel na doživotie. O odvolaní sťažovateľa

proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

odvolanie sťažovateľa zamietol. Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním,

ktoré najvyšší súd svojím uznesením odmietol.

Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že všeobecné súdy nesprávne aplikovali ustanovenie , keď

neprihliadali na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov, na vec aplikovali

neústavné ustanovenia a a svoje

rozhodnutia náležite neodôvodnili.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného

súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím uznesením rozhodol.

Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho práv rozsudkom okresného súdu z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením krajského

súdu a uznesením najvyššieho súdu

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„Čo sa týka druhu a výmery trestu, ktorý odvolací súd na podklade odvolania

podrobil dôslednému skúmaniu, je nutné prioritne uviesť, že súd prvého stupňa pri ukladaní

trestu postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami .

Ustanovenie § 61 Tr., zákona (účinné od 01.11.2011) znie:

(1) Trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto

trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti,

na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný

predpis.

(2) Trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ

dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.

(3) Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, ktorý už bol za taký

trestný čin alebo za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorých sa dopustil

ako vodič dopravného prostriedku, odsúdený, uloží mu trest zákazu činnosti v hornej

polovici trestnej sadzby uvedenej v odseku 2.

(4) Súd môže uložiť trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za

trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa § 179, trestný čin znásilnenia podľa § 199, trestný

čin sexuálneho násilia podľa § 200, trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 až 202,

trestný čin výroby detskej pornografie podľa § 368, trestný čin rozširovania detskej

pornografie podľa § 369 a trestný čin prechovávania detskej pornografie a účasť na

detskom pornografickom predstavení podľa § 370, ak bol taký trestný čin spáchaný na

dieťati.

(5) Súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje páchateľa za trestný čin

a) ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič

dopravného prostriedku, hoci už bol za taký trestný čin, ktorého sa dopustil ako vodič

dopravného prostriedku, dvakrát odsúdený, alebo

b) usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného

prostriedku.

(6) Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa

§ 276 ods. 2, 3 alebo ods. 4, trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 2, 3

alebo ods. 4, trestný čin daňového podvodu podľa § 277a ods. 2 alebo ods. 3, trestný čin

nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 2 alebo ods. 3 a trestný čin marenia výkonu

správy daní podľa § 278a ods. 2 alebo ods. 3, uloží mu trest zákazu činnosti v hornej

polovici trestnej sadzby uvedenej v odseku 2.

(7) Na ukladanie trestu zákazu činnosti podľa odsekov 3 až 5 nemá vplyv zahladenie

odsúdenia.

(8) Do doby výkonu trestu zákazu činnosti sa nezapočítava doba výkonu

nepodmienečného trestu odňatia slobody; započítava sa však doba, počas ktorej bolo

páchateľovi pred právoplatnosťou rozsudku podľa osobitných predpisov odňaté oprávnenie

na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, a doba, počas ktorej už nesmel na základe

opatrenia štátneho orgánu túto činnosť vykonávať.

(9) Trest zákazu činnosti, ktorý odsúdený už vykonal, sa započítava do nového trestu

zákazu činnosti, ktorý bol páchateľovi uložený pre ten istý skutok alebo do tohto trestu, ak

bol uložený ako súhrnný trest alebo úhrnný trest.

(10) Právoplatný rozsudok ukladajúci trest zákazu činnosti vykonávať funkciu člena

štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu, vedúceho organizačnej zložky podniku,

vedúceho podniku zahraničnej osoby, vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej

osoby alebo prokuristu je po dobu výkonu trestu rozhodnutím o vylúčení podľa predpisov

obchodného práva.

V odseku 5 citovaného ustanovenia sa zakotvuje najprísnejší druh tohto trestu a to

trest zákazu činnosti na doživotie v prípade, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin

ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Tr. zákona, ktorého sa dopustil ako

vodič dopravného prostriedku napriek tomu, že už bol za taký trestný čin, ktorého sa

dopustil tiež ako vodič dopravného prostriedku, dvakrát odsúdený a tiež takýto trest uloží

páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorého sa dopustil ako

vodič dopravného prostriedku, za súčasného naplnenia zákonných znakov citovaných

odsekov tohto ustanovenia, pričom v oboch prípadoch ide o obligatórnu povinnosť súdu

uložiť doživotný trest zákazu činnosti, bez ohľadu na ďalšie okolnosti prípadu, prípadne na

osobu páchateľa a jeho doterajší život.

Podľa § 438d Tr. zákona účinného od 01.11.2011, ustanovenie § 61 ods. 3 a ods. 5

sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola odsúdená za niektorý z trestných činov uvedených v §

61 ods. 3 alebo ods. 5 pred 01.11.2011, ak táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v

§ 61 ods. 3 alebo 5 po 01.11.2011.

Súd však nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred 01.11.2011, ak by vzhľadom

na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej

sadzby trestu zákazu činnosti ustanovenej v§ 61 ods. 3 alebo 5 neprimerane prísne.

Z hľadiska postupu v zmysle § 438d Tr. zákona je rozhodujúce zistenie, či vzhľadom

na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov, by bolo použitie trestnej sadzby trestu

zákazu činnosti na doživotie neprimerane prísne. V zmysle platnej právnej úpravy

okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy,

charakteru a závažnosti trestného činu. Nemožno vylúčiť, že viaceré okolnosti, ktoré inak

samy osebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi okolnosťami, v konkrétnom prípade v súhrne

nadobudnú taký význam, že ich možno posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle

ustanovenia § 39 (R 21/1970-NS SR).

Na to, aby súd viaceré všeobecné poľahčujúce okolnosti v súhrne vyhodnotil ako

výnimočné okolnosti prípadu, treba mať preukázané viaceré, nie bežne sa vyskytujúce

skutočnosti, ktorých existencia nebola vyvolaná páchateľom, a ktoré značne ovplyvnili jeho

konanie (V 11/1981).

So zisteniami prvostupňového súdu ohľadne odsúdení Okresným súdom Bratislava I

sp. zn. ako aj Okresným súdom Bratislava II sp. zn. , ich

posúdením a vyhodnotením vyššie rozvedeným, sa odvolací súd plne stotožňuje a zároveň

konštatuje, že dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový súd, pričom v súlade s týmito

úvahami nezistil žiadne také mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov, ktoré by

odôvodňovali postup podľa § 438d Tr. zákona.

Obžalovaný sa trestného činu podľa § 289 Tr. zákona dopustil opakovane s

odstupom troch rokov, nakoľko pre rovnaký trestný čin bol odsúdený 21.07.2009

rozhodnutím právoplatným dňa 12.08.2009 (sp. zn. ), 12.12.2012 rozhodnutím

právoplatným dňa 28.12.2012 (sp. zn. ) a v súčasnosti prejednávaného konania

sa dopustil dňa 19.02.2015, teda v pomerne krátkom časovom odstupe.

V danom okamihu ani odvolací nemohol ignorovať závery znaleckého posudku

a , ktorí v posudku uviedli, že

obvinený v čase skutku netrpel forenzne významnou duševnou poruchou, či chorobou. Trpel

syndrómom závislosti od alkoholu. Napriek dobrovoľnej PAL abstinenciu nedodržal,

zneužívanie alkoholu bagatelizoval. Znalci u neho navrhujú ochranné medicínske opatrenie,

ktoré by ho malo edukovať k dodržiavaniu totálnej, celoživotnej abstinencie. V čase skutku

boli u obvineného jeho rozpoznávacie schopnosti zachované, ovládacie schopnosti boli

vzhľadom na intoxikáciu alkoholom znížené, avšak forenzne nevýznamné. Obvinený má

dlhodobé skúsenosti s alkoholom a dostatočné vedomosti o nepriaznivom vplyve etanolu na

jeho organizmus ako aj správanie. Obvinený je schopný chápať zmysel trestného konania.

Jeho pobyt na slobode je z psychiatrického hľadiska pre spoločnosť nebezpečný a je

predpoklad, že v prípade nedodržovania abstinencie by sa dopúšťal obdobných trestných

skutkov, čím by mohol byť pre spoločnosť nebezpečný, nakoľko trpí kompletne vytvorenou

somatopsychickou závislosťou od alkoholu a preto znalci u neho navrhli uloženie

ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou.

Krajský súd teda konštatuje, že obžalovaný je nedisciplinovaným

vodičom a nenapraviteľným recidivistom v zmysle páchania trestnej činnosti v doprave,

ohrozuje svoje okolie riadením motorového vozidla pod vplyvom alkoholických nápojov,

nerešpektuje zákon, ani rozhodnutia súdu a preto z pohľadu individuálnej ale aj generálnej

prevencie môže splniť zákonom sledovaný účel jedine trest zákazu činnosti uložený na

dožitie. Uvedený záver podporuje aj výpis z evidenčnej karty vodiča, podľa ktorej bol na

úseku cestnej premávky v blokovom konaní postihnutý desaťkrát a to za krátke šesťročné

obdobie od r. 2008 do r. 2014.

Pokiaľ ide o námietky obžalovaného, že tento trest neprimerane vážne zasiahne do

jeho súkromného a rodinného života je potrebné uviesť, že obžalovaný ani v minulosti

nerešpektoval rodinnú situáciu a opätovne sa spoliehal na zhovievavosť súdu, ktorá sa už

pri ukladaní predchádzajúcich trestov prejavila.

Ak obhajca konštatuje, že aplikácia § 61 ods. 5 Tr. zákona v kontexte s ustanovením

Tr. zákona alinea k Tr. zákona je v príkrom rozpore s SR,

medzinárodnými dohovormi a ochranou základných ľudských práv a slobôd, je potrebné

uviesť, že sa jedná výlučne o názor obhajoby, ktorý nie je podložený záväzným názorom

Ústavného súdu SR. Ak obhajoba navrhuje, aby odvolací súd konanie prerušil a podal

návrh podľa a nasl. , tak odvolací súd konštatuje, že na takýto

postup nevidí opodstatnený dôvod. Zámerom zákonodarcu bolo pre prípady, ktorým je aj

prejednávaný prípad, postihovať trestom zákazu činnosti na doživotie aj tých páchateľov

(nielen tých, ktorí sa dopustili trestného činu podľa § 149 ods. 4, ods. 5 Tr. zákona), ktorí sa

dopustili trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1

Tr. zákona ako vodič dopravného prostriedku, aj ked už bol za taký čin, ktorého sa dopustil

ako vodič dopravného prostriedku, dvakrát odsúdený. Odvolací súd prejednávajúc tento

konkrétny prípad obžalovaného zastáva názor, že uvedeným

ustanovením je potrebné postihovať práve takých nezodpovedných vodičov dopravného

prostriedku akým sa javí aj sám obžalovaný.“

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho uznesenia uviedol:

«Obvinený je toho názoru, že odvolací súd nevzal do úvahy prechodné ustanovenie

§ 438d Tr. zák., podľa ktorého súd nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred

1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov

bolo pre páchateľa uloženie doživotného trestu zákazu činnosti neprimerane prísne, pričom

dôvodil, že takýto trest je neprimeraný s poukazom na osobu obvineného, ktorý spáchal

skutok v roku 2009 ako osoba blízka veku mladistvého. V danej súvislosti uviedol, že tento

čin spáchal z mladíckej nerozvážnosti a úprimne ho oľutoval. V súčasnosti vedie riadny

život, študuje a má záujem založiť si rodinu.

Z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní Okresného súdu Bratislava IV

z 28. apríla 2016 vyplýva, že súd prvého stupňa v rámci dokazovania oboznámil obsah

trestných spisov o predchádzajúcich odsúdeniach obvineného pre prečiny ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorých sa dopustil ako vodič dopravného

prostriedku, a to spisy Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. a Okresného súdu

Bratislava II, sp. zn. . Následne okresný súd rozhodol rozsudkom o vine

obvineného a uložení trestu. Okrem podmienečného trestu odňatia slobody uložil súd

obvinenému podľa § 61 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. (podľa zásady „trikrát a dosť“) aj

vedľajší trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu na doživotie.

Z písomného vyhotovenia rozsudku vyplýva, že okresný súd sa v jeho odôvodnení inter alia

zaoberal aj otázkou možnosti uplatnenia prechodného ustanovenia § 438d Tr. zák.. najmä

jeho vety druhej. Podľa tohto ustanovenia § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá

bola odsúdená za niektorý z trestných činov uvedených v ustanovení § 61 ods. 3 alebo 5

pred 1. novembrom 2011, ak táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 61 ods. 3

alebo 5 po 1. novembri 2011. Súd však nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred

1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov

bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti ustanovenej v § 61 ods. 3

alebo 5 neprimerane prísne. V nadväznosti na to rozhodoval Krajský súd v Bratislave

o odvolaní obvineného, ktoré uznesením zo 4. októbra 2016, sp. zn. podľa

zamietol ako nedôvodné. Z jeho odôvodnenia je zrejmé, že aj odvolací súd sa

zaoberal a vysporiadal s odvolacími námietkami obvineného, najmä pokiaľ ide o uplatnenie

ustanovenia § 438d Tr. zák. v kontexte s jeho postojom k trestnej činnosti, (ku ktorej sa

priznal a jej spáchanie oľutoval) a s argumentáciou založenou prevažne na tvrdení, že

doživotný trest predstavuje vážne a neprimerané obmedzenie a zásah do jeho osobného

života, s prihliadnutím na zákonnú nemožnosť jeho prehodnotenia po určitom čase na

rozdiel od výnimočného trestu odhalia slobody na doživotie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým zdôrazňuje, že zmierňovacia (druhá)

veta prechodného ustanovenia § 438d Tr. zák. o možnosti súdu nevziať do úvahy odsúdenie

uložené pred 1. novembrom 2011 pri ukladaní trestu zákazu činnosti na doživotie podľa

§ 61 ods. 3 alebo 5 Tr. zák. v prípade zistenia mimoriadnych okolností, pre ktoré by bolo

uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie neprimerane prísne, nemá kogentný charakter,

ale ide o fakultatívne ustanovenie, ktorého použitie je na úvahe a rozhodnutí súdu. Preto

nepoužitie tejto zmierňovacej časti prechodného ustanovenia nie je možne podriadiť pod

„nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod

podľa V danej súvislosti treba zdôrazniť, že aj zisťovanie

„mimoriadnych okolností“ v zmysle vety druhej § 438d Tr. zák. v rámci dokazovania je

zisťovanie konkrétnych skutkových okolností, ktoré však v dovolacom konaní nemožno

skúmať.

Najvyšší súd preto konštatuje, že uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/ v danom prípade nebol naplnený.

Nad rámec uvedeného dovolací súd uvádza nasledovné:

Z ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a/ Tr. zák. vyplýva zavedenie povinnosti súdu

obligatórne uložiť trest zákazu činnosti na doživotie, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný

čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako vodič

dopravného prostriedku, hoci už bol za taký trestný čin, ktorého sa dopustil ako vodič

dopravného prostriedku dvakrát odsúdený. Jedná sa tu teda o postih špeciálnej recidívy, čo

je aj posudzovaný prípad obvineného .

Na uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie podľa tohto zákonného ustanovenia

postačuje zistenie súdu, že páchateľ, ktorého odsudzuje pre trestný čin ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky podľa § 289 Tr. zák. bol už v minulosti najmenej dvakrát

právoplatne odsúdený za spáchanie rovnakého trestného činu. Esenciálnou skutočnosťou

teda je, že obvinený bol v minulosti právoplatne uznaný za vinného z trestného činu

(prečinu) uvedeného v ustanovení § 61 ods. 5 písm. a/ Tr. zák. a skutočnosť, že sa ho

dopustil ako vodič dopravného prostriedku. Táto podmienka musí byť splnená pri všetkých

troch odsúdeniach pre prečin podľa § 289 Tr. zák.

Pokiaľ sa týka prechodného ustanovenia Tr. zák., k úprave

účinnej od 1. novembra 2011 bolo prijaté prechodné ustanovenie, v zmysle ktorého sa

ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a/, (aj písm. b/ ods. 5 a ods. 3) o recidíve vzťahuje aj na osoby

súdené za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ako vodič

dopravného prostriedku, keď bol pred L novembrom 2011 už najmenej dvakrát odsúdený

pre takýto trestný čin. Sud však podľa § 438d Tr, zák. nemusí odsúdenie spred 1. novembra

2011 vziať do úvahy, ak by vzhľadom na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov

bolo pre páchateľa uloženie doživotného trestu zákazu činnosti neprimerane prísne. V danej

súvislosti treba zdôrazniť, že zákon síce bližšie nedefinuje pojem „mimoriadne okolnosti

prípadu“, avšak v tomto smere je určujúca súdna prax, a to najmä vo vzťahu k interpretácii

tohto pojmu obsiahnutého v ustanovení § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu resp.

v predtým platnom ustanovení § 40 Tr. zák.

Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia pred novelou z roku 1990 boli

„výnimočné okolnosti prípadu“ alebo „mimoriadne pomery páchateľa“. Pojem

„mimoriadne okolnosti“ z hľadiska sémantického predpokladá, že sa nemôže jednať o

bežne sa vyskytujúce okolnosti spájané spravidla s okolnosťami poľahčujúcimi (§ 36 Tr.

zák.) napríklad, že páchateľ viedol pred spáchaním činu riadny život, priznanie sa k

spáchaniu činu a jeho úprimné oľutovanie, pričinenie sa o odstránenie škodlivých

následkov a podobne. Judikatúra najvyššieho súdu pokladá za mimoriadne okolnosti

prípadu napríklad konanie páchateľa za okolností blížiacich sa ku konaniu v krajnej núdzi,

teda odvracajúc nebezpečenstvo hroziacej ujmy na zdraví, na živote alebo inému záujmu

chránenému .

Treba tiež zdôrazniť, že pri preskúmavaní mimoriadnych okolností prípadov, za ktoré

bol obvinený v minulosti odsúdený, súd nemôže vykonávať ďalšie, nové dokazovanie

a konštruovať nové skutkové závery, tieto meniť alebo dopĺňať v týchto už právoplatne

skončených veciach. Súd pri zisťovaní „mimoriadnych okolností“ týchto prípadov musí

vychádzať len z obsahu pripojených spisov.

V posudzovanom prípade obvineného konajúce súdy takto

postupovali a súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd dospeli k jednoznačnému záveru, že

v predchádzajúcich prípadoch neboli zistené žiadne také okolnosti, ktoré by bolo možné

charakterizovať z pohľadu vyššie uvedených úvah ako mimoriadne.

Okolnosti uvádzané v dovolaní obvineného - že žije riadnym životom, študuje na

vysokej škole, si hodlá založiť rodinu a podnikať alebo, že sa k činu priznal a úprimne ho

oľutoval, resp. že sa činu v roku 2009 dopustil vo veku blízkom veku mladistvých z

mladíckej nerozvážnosti, v žiadnom prípade nie je možné považovať za mimoriadne

okolnosti prípadu, aké má na mysli prechodné ustanovenie § 438d Tr. zák. Len marginálne

treba uviesť, že tvrdenie obvineného o spáchaní predchádzajúceho činu ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky (v roku 2009) vo veku blízkom veku mladistvých nezodpovedá

skutočnosti, pretože v čase spáchania skutku vo veci Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3T

67/09 (23. apríla 2009) mal obvinený necelých 24 rokov, a teda v tomto čase už nebol

osobou blízkou veku mladistvých. Podľa § 127 ods. 2 Tr. zák. osobou blízkou veku

mladistvých sa rozumie osoba, ktorá dovŕšila osemnásty rok svojho veku a neprekročila

dvadsaťjeden rokov svojho veku.

Za mimoriadne okolnosti prípadu nie je možné považovať ani skutočnosť, že sa

obvinený podrobil protialkoholickému liečeniu resp., že dobrovoľne navštevuje odborné

poradenstvo a abstinuje. Tak ako to už bolo konštatované v napadnutom rozhodnutí

Krajského súdu v Bratislave, u obvineného bol znalcami psychiatrami konštatovaný

kompletne vytvorený syndróm somatopsychickcj závislosti od alkoholu. Po absolvovaní

protialkoholického liečenia nedodržal abstinenciu, požívanie alkoholu bagatelizoval.

má dlhodobé skúsenosti s alkoholom a vedomosti o jeho nepriaznivom

vplyve na jeho organizmus a jeho konanie a aj napriek tomu sa nezdržiava požívania

alkoholu. Znalci konštatovali, že jeho pobyt na slobode je z psychiatrického hľadiska pre

spoločnosť nebezpečný, pretože v prípade nedodržiavania abstinencie by sa znovu dopúšťal

obdobných trestných skutkov. Pri požití alkoholu stráca kontrolu nad pitím, dochádza

k odbrzdeniu pudových mechanizmov, k zníženiu kritickosti, preceňovaniu osobných

schopností. V obdobiach intoxikácie alkoholom dostavuje sa u obvineného prechodná strata

pamäte - „alkoholové okienka“. V čase odborného vyšetrenia deklaroval abstinenciu, avšak

ide o krátkodobú abstinenciu, z dôvodu ktorého znalci navrhli ochranne medicínske

opatrenie, ktoré by ho malo viesť k dodržiavaniu totálnej, celoživotnej abstinencie.

Z dostupných odborných prameňov je súdu známa skutočnosť, že prevažná väčšina

osôb závislých od alkoholu, ktorí aj po absolvovaní liečenia porušia abstinenciu, je

prístupná ďalšiemu ovplyvneniu. Podľa odborných štatistík a odhadov dlhodobej prognózy

len výrazne malé percento abstinuje trvalo. Je teda zrejmé, že ani dobrovoľný vstup

a intenzívna liečba nezaručujú pri silnom návyku úspech.

Na druhej strane ani pozitívny efekt trvalej abstinencie (aj keď u nízkeho počtu

závislých), sa nedá celkom vylúčiť. Z tohto pohľadu treba pripustiť racionalitu úvah

obvineného o prípustnosti odbornej diskusie v súvislosti s platnou zákonnou úpravou, ktorá

nepredpokladá možnosť podmienečného odpustenia zvyšku trestu zákazu činnosti po určitej

dobe jeho výkonu z pohľadu prípadných možných zmien zdravotného stavu obvineného

(odsúdeného) a s tým súvisiaci jeho návrh na iniciovanie konania o protiústavnosti

relevantných častí zákona pred Ústavným súdom.

Odhliadnuc od toho, že obvineným navrhovaný procesný postup nie je možné skúmať

a revidovať v rámci dovolacieho konania, vo všeobecnosti treba uviesť, že navrhovaný

postup konajúce súdy neakceptovali, pretože v posudzovanej veci sami nevzhľadali na

takýto postup žiaden dôvod. Krajský súd takýto právny názor riadne odôvodnil. Najvyšší

súd zdieľa tento názor a dodáva, že s prihliadnutím na vysokú pravdepodobnosť špeciálnej

recidívy obvineného , musí prevažovať záujem spoločnosti na

zabezpečení relatívne akútnej potreby ochrany spoločnosti pred následkami jeho konania

nad jeho právom na preskúmanie jeho zdravotného stavu z hľadiska schopnosti bezpečného

vedenia dopravných prostriedkov v neskoršej budúcnosti.

Uloženie trestu zákazu činnosti podľa § 61 ods. 1, ods. 5 písm. a/ Tr. zák. v prípade

splnenia zákonných podmienok je obligatórne a úvahy de lege ferenda na tému možných

legislatívnych zmien súvisiacich s možnosťou prehodnotenia trvania výkonu trestu zákazu

činnosti sú síce legitímne, ale z hľadiska uvedených aspektov irelevantné. Konajúce súdy pri

posudzovaní zákonných podmienok na uloženie trestu zákazu činnosti vedenia motorových

vozidiel zhodne dospeli k správnemu záveru, že v prípadoch predchádzajúcich odsúdení

(spred 1. novembra 2011) za rovnako právne kvalifikované skutky

neexistujú žiadne mimoriadne okolnosti predpokladané ustanovením § 438d Tr. zák.»

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-

B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutých uznesení presvedčil, že odvolací a dovolací

súd sa námietkami sťažovateľa zaoberali v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Predmetné rozhodnutia obsahujú podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

Vo vzťahu k sťažovateľovej rozsiahlej argumentácii o nesúlade ustanovenia § 61

ods. 5 písm. a) a s a dohovorom ústavný súd

zdôrazňuje, že vo svojej doterajšej judikatúre už mnohokrát zdôraznil, že táto otázka sa

môže stať len predmetom konania podľa , ale iba v prípade, ak

kvalifikovaný návrh na začatie tohto typu konania predloží subjekt, ktorý je na to podľa

alebo zákona aktívne legitimovaný (m. m. , ,

, , , , ),

pričom sťažovateľ ako fyzická osoba k aktívne legitimovaným subjektom nepatrí.

Z uvedeného zároveň vyplýva, že ústavný súd v rámci konania o sťažnostiach fyzických

osôb a právnických osôb podľa nie je oprávnený akýmkoľvek

spôsobom rozhodovať o súlade právnych predpisov [porovnaj a a nasl.

, resp. a a nasl. zákona

o ústavnom súde].

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej je každé konanie pred ústavným súdom

a zákonom koncipované výlučne ako samostatné konanie, a preto platná právna úprava

neumožňuje uskutočniť v rámci určitého typu konania aj iný typ konania (konaní) pred

ústavným súdom (m. m. , , , ), t. j.

vo veci sťažovateľa v rámci konania o sťažnosti podľa konanie

o súlade právnych predpisov podľa . Tento právny názor má nesporne

aj ústavnú relevanciu, keďže v takomto prípade by si senát ústavného súdu, do ktorého

pôsobnosti patrí rozhodovanie o sťažnostiach podľa (pozri

ods. 2 ), prisvojil pôsobnosť vo veci, ktorá je (pozri )

zverená do pôsobnosti pléna ústavného súdu. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2

, a preto senát ústavného súdu si nemôže v rozpore s ústavnou úpravou prisvojovať

právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť

v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj m. m. ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že postupom všeobecného súdu, ktorý pri svojej

rozhodovacej činnosti uplatní právny predpis (právnu normu) v znení, ktoré bolo v čase

rozhodovania platné a účinné, nemôže vzhľadom na prezumpciu ústavnosti právnych

predpisov porušiť základné práva alebo slobody účastníkov konania, tak ako to bolo aj

v prípade sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd tvrdenou neústavnosťou namietaných

ustanovení nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd

dodáva, že sa nemôže stotožniť s tvrdeniami sťažovateľa, že skutočnosti, na ktoré

poukazuje, sú také, ktoré by nemal súd brať do úvahy. Rovnako ako najvyšší súd, aj ústavný

súd konštatuje, že skutku sa v roku 2009 nedopustil sťažovateľ vo veku blízkom veku

mladistvých, keďže mal už 24 rokov. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že sa skutku v roku

2009 dopustil z mladíckej nerozvážnosti, ani tento argument nie je akceptovateľný. Práve

zo skutočnosti, že sťažovateľ opätovne, a to ešte dvakrát viedol motorové vozidlo pod

vplyvom alkoholu, možno vyvodiť, že nešlo o mladícku nerozvážnosť, ale štandardné

správanie sťažovateľa, od ktorého ho neodradila ani skutočnosť, že za takýto čin bol

právoplatne odsúdený. Ústavný súd zdôrazňuje, že súd nemusí vziať do úvahy odsúdenie

uložené pred 1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne okolnosti

predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby trestu zákazu

činnosti podľa alebo 5 neprimerane prísne. Preto nie je možné

považovať iba vyhlásenia sťažovateľa o jeho budúcich plánoch v živote (plánuje si založiť

rodinu, podnikať a študovať) za mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že trest

bol sťažovateľovi uložený iba na základe rigidného formalizmu, bez vykonania náležitého

dokazovania je neprimerané a neakceptovateľné. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že

tvrdenia o tom, že súd nevykonal náležité dokazovanie, nie je ničím podložené. Iba samotná

skutočnosť, že súd z dôkazov, ktoré boli obsahom spisu, vyvodil iný záver, ktorý je

v rozpore s názorom a predstavou sťažovateľa, neznamená, že súd dokazovanie nevykonal

v súlade s príslušnými ustanoveniami .

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatoval, že

je primeraným spôsobom odôvodnené a nie je arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd dospel k záveru, že právne závery krajského súdu a najvyššieho súdu

nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho súdu

a sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

V závere ústavný súd uvádza, že namietaným porušením sťažovateľových práv podľa

Charty základných práv Európskej únie a základných a iných práv, ktoré neboli obsiahnuté

v petite sťažnosti, sa ústavný súd nemohol zaoberať. Ústavný súd má v ústave a v zákone

o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie

viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1

, a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú

relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde). Pokiaľ teda sťažovateľ nežiadal v petite sťažnosti, aby ústavný súd

vyslovil aj porušenie ním označených práv obsiahnutých iba v odôvodnení rozhodnutia,

ústavný súd na ich preskúmanie nemá právomoc.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave 19. decembra 2018