Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 6/2017
PDF · 1.43 MB
No categories available
PL. ÚS 6/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 9. januára 2019 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka
(sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany
Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Advokátska
kancelária KADUC & PARTNERS s. r. o., Vajanského 40, Trnava, na začatie konania
o súlade § 27 ods. 7, § 28 ods. 1, § 30 a § 32 ods. 2 a 4 v spojení s § 32 ods. 5 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 26
ods. 1, 2 a 4 a s čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, stanoviská,
vyjadrenia – priebeh konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. decembra
2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len
„navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade ustanovení
- § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) s čl. 13 ods. 4 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4
ústavy a s čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“),
- § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku s čl. 13 ods. 3 a čl. 31 ústavy,
- § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku
2. Navrhovatelia v úvode zdôraznili, že „napádajú predpis v rozsahu, ktorý bol
vymedzený uvedenými ustanoveniami rokovacieho poriadku“ a že „rokovací poriadok
obsahuje ďalšie ustanovenia... ktoré síce nemusia byť priamo v rozpore s Ústavou...
a medzinárodnými zmluvami, avšak z legislatívno-technického pohľadu súvisia
s napadnutými... ustanoveniami. Navrhovatelia sú presvedčení, že ak Ústavný súd... svojím
rozhodnutím vysloví nesúlad napadnutých ustanovení a tie následne stratia účinnosť,
predmetné ustanovenia rokovacieho poriadku (ktoré nie sú zahrnuté do tohto podania) sa
stanú obsolétnymi (napr. odkaz na § 30 v § 27 ods. 8 a 9 a § 28 ods. 2).“.
3. Napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku sú jeho súčasťou na základe zákona
č. 1/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov (ďalej len „novela rokovacieho poriadku“), ktorý nadobudol účinnosť
dňom vyhlásenia, teda 1. januára 2017.
4. Navrhovatelia sú presvedčení, že napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku nie
sú v súlade s ústavou a dohovorom v troch rovinách:
(i) nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu,
(ii) nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl,
(iii) nesúlad s princípmi právneho štátu.
5. Navrhovatelia v časti II návrhu uviedli dôvody na pozastavenie účinnosti
napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku (pozri body 10 a 11) a zároveň ústavnému
súdu navrhli, aby návrh prerokoval v zmysle § 26 zákona o ústavnom súde prednostne, a to
vzhľadom na naliehavosť predmetnej veci.
6. Navrhovatelia nesúlad napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku s ústavou
a dohovorom odôvodnili v častiach III, V (časť IV nie je, pozn.) a VI takto:
«III.
Nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu
... Exkurz (ktorý je z pohľadu korektného posúdenia návrhu východiskovým bodom)
za podstatou slobody prejavu, ktorej ochrana je vymedzená v ústavnoprávnej rovine, je viac
než žiaduce začať citátom z diela J.S. Milla O Slobode, ktoré je považované za apologetiku
konceptu slobody prejavu, myslenia a diskusie: „Keby celé ľudstvo až na jediného človeka
bolo tej istej mienky, nemalo by o nič väčšie právo umlčiavať tohto človeka, než aké by mal
on, keby mal moc robiť to isté. Keby mienka bola súkromným vlastníctvom, ktoré nemá cenu
pre nikoho iného okrem jej majiteľa, a jej znemožnenie by znamenalo osobnú ujmu, rozdiel
by bol len v tom, či sa takáto ujma spôsobuje len niektorým osobám alebo mnohým. No ak
sa umlčiava prejavovanie názorov, vlastné zlo spočíva v tom, že sa tým ľudstvo okráda -
budúce generácie práve tak ako súčasné a ešte väčšmi tí, ktorí nesúhlasia, než tí, ktorí
súhlasia. Ak je názor správny, ľudia sa okrádajú o možnosť napraviť chybu pravdou; ak je
nesprávny - a to je nemenej dôležité - strácajú jasné chápanie a lepšie uvedomenie si
pravdy, ktorá sa rodí v konfrontácii s omylom.“ [MILL, J.S.: O politickej slobode]...
Liberálna koncepcia slobody slova a prejavu, v rámci ktorej má „každý názor svoju
hodnotu a význam“ vychádza z predstavy pomysleného „trhu ideí“, ktorý odráža
myšlienkovú pluralitu spoločnosti. Na tomto „trhovisku“ sa v rámci konštruktívnej diskusie
podrobuje každý názor kritickému skúmaniu, pričom ultimátnym cieľom je hľadanie pravdy
(v terminológii politickej filozofie sa jedná o tzv. teóriu hľadania pravdy)...
Berúc do úvahy... historický vývoj a relevanciu slobody prejavu v rámci politickej
diskusie, je možné na napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku kriticky nazerať
a identifikovať nesúlad s Ústavou SR minimálne v dvoch smeroch:
(i) v súvislosti s reguláciou času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku);
(ii) v súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k formálnej stránke prejavu (§ 27 ods. 7
a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku)...
V súvislosti s prvým neuralgickým bodom je osožné aspoň skratkovité pripomenutie
mechanizmu obmedzenia slobody prejavu - v rámci napadnutého ustanovenia (§ 30
rokovacieho poriadku) sa limituje (obmedzuje) dĺžka rečníckeho času poslanca na 10, 20
resp. 30 minút...
Obmedzovanie rečníckeho času poslanca je priamym zásahom do slobody prejavu
poslanca, ktorého dôsledkom je zníženie úrovne objektívne merateľného kritéria - času
diskusie, ktoré bolo v čase pred prijatím napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku
prakticky neobmedzené resp. maximalizované za účelom vytvorenia optimálnej platformy
pre konštruktívnu výmenu názorov (spomenutý „trh názorov“). V súvislosti s obmedzovaním
času na prejav sa núka aj paralela s výkonom advokátskeho povolania: poslanci NR SR
zastupujú nezanedbateľnú masu voličov, pričom advokát zastupuje spravidla iba jednu
osobu (fyzickú či právnickú), avšak jeho rola (vo vzťahu ku garancii práva na obhajobu
resp. práva na spravodlivý proces) je natoľko dôležitá, že má neobmedzený čas na
vystúpenie. Paradoxne, pri nemenej významnej úlohe poslanca NR SR (ktorý je navyše
priamo volený občanmi SR, na rozdiel od členov vlády SR, ktorí nemajú takýto stupeň
legitimity a pritom ich prejav v rámci schôdze NR SR nie je limitovaný) bude jeho právo na
slobodu prejavu časovo ohraničené, a to aj napriek tomu, že kvantitatívne zastupuje tisícky
svojich voličov...
Obmedzenie rečníckeho času sa môže javiť ako banalita pre potreby diskusie
o menej komplikovaných záležitostiach (napr. obsahovo a rozsahovo „jednoduchšie“
novely zákonov), avšak je potrebné uvedomiť si, že tieto pravidlá sa nenastavili len do
„dobrého počasia“, ale sú univerzálne platné. Uvedené do legislatívneho kontextu -
vzhľadom na to, že dĺžka návrhu zákona nie je žiadnym spôsobom obmedzené, môžu nastať
situácie (a zákonodarná činnosť NR SR v posledných rokoch nasvedčuje tomu, že aj
nastávajú), kedy bude potreba viesť diskusiu ku komplexným normatívnym aktom -
predstava o tom, že vystúpenie k nedávno prijatým civilným procesným kódexom, ktoré
rozsahom obsiahli viac než 1.300 paragrafov, je limitované na niekoľko desiatok minút, je
alarmujúca. Uvedené je dôležité vziať do úvahy o to viac, že vzhľadom na aktuálne zriadené
koncepčné a poradné orgány vlády Slovenskej republiky je odôvodnené očakávanie
podobných návrhov aj v oblasti občianskeho práva hmotného (rekodifikácia občianskeho
zákonníka)...
Obmedzenie rečníckeho času poslanca je možné vnímať ako nesúladné
s predmetnými článkami Ústavy SR aj v súvislosti s prekonaním doktríny, ktorá sa
presadzovala v európskom kontinentálnom právnom priestore ešte pred niekoľkými
desaťročiami, ktorá našla svoje konkrétne uplatnenie napr. v rozhodnutí nemeckého
ústavného súdu z 80-rokov minulého storočia. V rámci tohto rozhodnutia bol zamietnutý
návrh na vyhlásenie protiústavnosti časového obmedzovania prejavu poslancov, pričom
argumentom ústavného súdu bol názor, že poslanec nerealizuje svoje osobné právo na
prejav: „Sloboda prejavu poslanca v parlamente nie je slobodou občana voči štátu, ale je
to jedna z kompetencií, v demokracii nevyhnutná naplnenie si svojich parlamentných úloh
súvisiacich s postavením poslanca“ [DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa
Ústavy Slovenskej republiky). Aktuálna judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) však poukazuje na zásadnú doktrinálnu zmenu v tejto oblasti...
Podľa judikatúry ESĽP, ktorú Ústavný súd SR konštantné zohľadňuje vo svojej
rozhodovacej činností, predstavuje sloboda prejavu jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca, pričom „sloboda prejavu vyžaduje osobitné záruky, pokiaľ ide o diskusiu
k otázkam verejného záujmu.“ (Castells v. Španielsko)...
Navrhovatelia sú presvedčení, že obmedzenie slobody prejavu v dôsledku prijatia
napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku nie je kompatibilné s kritériami, ktoré
stanovuje test proporcionality, a to predovšetkým na úrovni nevyhnutnosti obmedzenia
v demokratickej spoločností...
V uvedenej súvislosti by chceli Navrhovatelia poukázať najmä na konštantnú
judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav,
obmedzenia sú ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská
potreba.“ (The Observer and Guardian v. Spojené kráľovstvo). Navrhovatelia sú
presvedčení, že neexistovala žiadna jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba na
prijatí napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku. Zákonodarca túto spoločenskú
potrebu presne a jednoznačne neidentifikoval resp. demonštroval ju len veľmi vágne
a zaobalene do všeobecných fráz. Navrhovatelia zdôrazňujú, že neexistuje kauzalita medzi
ne/identifikovanou spoločenskou potrebou a zvolenými nástrojmi...
Záverom tejto časti návrhu je možné konštatovať, že prezentovaný trend v judikatúre
ESĽP vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej formy slobody prejavu je
v súčasnosti nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný. Dôkazom sú aktuálne prípady
(Karácsony a ost. v Maďarsko resp. Szél aost. v Maďarsko), v ktorých bolo zdôraznené, že
„(verbálny a aj neverbálny) prejav demokraticky zvoleného parlamentného reprezentanta
požíva veľmi vysokú úroveň ochrany.“...
Obmedzenie vzťahujúce sa na formu prejavu, akými je zákaz transparentov,
plagátov a podobne, je nielen ďalším neprimeraným zásahom do slobody prejavu
poslancov, ale zároveň predstavuje anachronické opatrenie, pre ktoré v súčasnej dobe nie
je možné nájsť pochopenie (v právnom diskurze by sa uviedlo, že takéto opatrenie nie je
legitímne). Naznačené spiatočníctvo späté s napadnutými ustanoveniami rokovacieho
poriadku jednoducho nie je kompatibilné so súčasným vnímaním a fungovaním sveta - už
postmoderná (na okraj pripomíname, že je to éra, ktorú považujú viacerí myslitelia za
prekonanú) zadefinovala vo sfére medziľudskej komunikácie v konzumnej spoločnosti posun
od slov k obrazom („the transformation of reality into image“ - JAMESON, F.
Postmodernism and Consumer Society). Táto téza platí o to viac v post-postmodernej dobe,
ktorú žijeme...
Potreba garancie rôznorodosti foriem prejavu (t.j. nezužovať ich len na slovný
prejav) je podstatná nielen na osi poslanec - parlament, teda v rámci diskusie v parlamente,
ale aj na osi poslanec - občan, keďže parlamentná rozprava je nielen pod drobnohľadom
médií, ale je možné sledovať ju aj naživo a priamo (či už v priestoroch NR SR alebo on-line
na webovom sídle NR SR resp. vo vysielaní verejnoprávnej televízie). Dôraz na možnosť
podať informácie zrozumiteľne a výstižne (napr. prostredníctvom grafu pri ekonomických
témach) je podstatná aj vo vzťahu k fungovaniu médií, ktoré sú z objektívnych dôvodov
(limitovaný vysielací čas/ohraničený priestor na stránke tlačených novín) častokrát nútené
pristupovať k informačnej skratke. Práve neverbálne metódy komunikácie sú v tejto oblasti
obzvlášť efektívne, na čo upozorňuje aj ESĽP [Karácsony a ostatní v. Maďarsko zo dňa
17. 5. 2016, sťažnosti č. 42461/13)...
Odhliadnuc od filozofických rozborov fungovania moderného sveta, načrtnuté tézy
platia aj vo svete práva: „Výrazná ochrana sa poskytuje nielen vyslovenému ale aj inak
urobenému prejavu. Najvyšší súd USA uviedol: symbolizmus je primitívny, ale účinný
spôsob prenosu myšlienok. Použitie emblému alebo zástavy ako symbolu systému,
myšlienky, inštitúcie alebo osobností je skratkou od mysle k mysli. Na základe tohto názoru
za súčasť slobody prejavu uznal symbolické správanie ako prostriedok jej vyjadrenia.
Za chránené formy symbolického prejavu postupne uznal mávanie červenou zástavou na
znak odporu voči vláde, nosenie ramennej pásky na vyjadrenie nesúhlasu s vojnou
vo Vietname... Kritériom podľa ktorého hodnotí správanie ako symbolické je úmysel
komunikovať názor a prijatie a pochopenie posolstva inými. Existuje veľká voľnosť v rámci
ktorej sa reč a prejav rozširujú na iné formy vyjadrovania ako ústne alebo písomne -
plagáty, kolikovanie, nosenie čiernych ramenných pásov, pálenie povolávacích rozkazov,
nosenie akejkoľvek zástavy, znaku, transparentu alebo zariadenia, nosenia bundy
s nápisom...“ [DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa Ústavy Slovenskej
republiky]...
Zhrňujúc uvedené: pre rozvoj demokratickej spoločnosti je esenciálna garancia
slobody prejavu, ktorá sa (i) rozvíja predovšetkým v rámci diskusie a (ii) v modernej
spoločnosti nie je možné degradovať slobodu prejavu len na ústny prejav...
V
Nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl
... Napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku sú nesporne obmedzením slobody
prejavu poslancov a ich práva vyhľadávať a šíriť informácie (v rozsahu a spôsobom, ktorý
bol vymedzený v predošlých častiach tohto návrhu). V kontraste k týmto obmedzeniam je
§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku, v zmysle ktorého sa predsedovi NR SR udelí slovo
kedykoľvek o to požiada, pričom dĺžka jeho rečníckeho času nie je obmedzená...
Uvedené ustanovenie nielenže stavia predsedu NR SR na úroveň prezidenta SR
a členov vlády (na ktorých sa vzťahuje § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku v rovnakej miere),
ale je priamo diskriminačné voči ostatným poslancom NR SR. Takýto právny mechanizmus
je (i) jednak v rozpore s Čl. 13 ods. 5, keďže umožňuje neuplatňovať obmedzenia práva na
slobodu prejavu vo vzťahu k predsedovi NR SR (je vyňatý z pôsobnosti týchto obmedzení)
a (ii) zároveň zasahuje do slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti,
keďže neprimerane a neodôvodnene preferuje jeden subjekt (ktorý nie je nezávislý, ale
reprezentuje svoju politickú stranu) voči ostatným subjektom, čím sa do systému dostáva
výrazný prvok nerovnováhy... toto zvýhodnenie je absolútne, tzn. že sa nevzťahuje len na
oblasť špecifických ústavnoprávnych právomocí a kompetencií predsedu NR SR
(predovšetkým Čl. 89 ods. 2 Ústavy SR), ale naopak kedykoľvek. Ak by sme túto skutočnosť
chceli dohnať ad absurdum, mohli by sme načrtnúť hypotetický scenár, v ktorom sa schôdza
NR SR zmení na niekoľkohodinovú „one-man show“ predsedu NR SR, v rámci ktorej si
môže uzurpovať (ne/proporčne) celý priestor pre diskusiu...
Navrhovatelia už len na okraj pripomínajú, že napadnuté ustanovenie rokovacieho
poriadku (§28 ods. 1) je v kontexte parlamentnej republiky (ktorou Slovenská republika
bezpochyby stále je) problematické ako celok. V nadväznosti na obmedzenia, ktoré boli
analyzované v predošlej časti návrhu, je totižto zrejmé, že v rámci schôdze NR SR budú (i)
poslanci NR SR obmedzovaní v rámci ich prejavu, avšak (ii) zložky výkonnej moci (členovia
vlády SR a prezident SR) obmedzené nie sú. Bez ambície hĺbkový rozbor základných
postulátov parlamentnej republiky v duchu modernej konštitucionalistiky je možné
konštatovať, že takáto disproporcia je v rámci vzťahov medzi zákonodarnou a výkonnou
mocou neštandardná.
VI
Nesúlad s princípmi právneho štátu
... Jedným z definičných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou
právnej istoty je, aby boli zákony v právnom Štáte pochopené dostatočne a aby umožňovali
ich adresátom urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii. S uplatňovaním tohto
princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite,
racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom
(publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej
moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych
noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy).
Požiadavka po jednoznačnom jazyku a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä
zakazujúcich určité druhy správania, teda významne znižuje nebezpečenstvo ich
svojvoľného a diskriminačného uplatňovania výkonnou mocou, [nález ÚS SR PL. ÚS 15/98]
... nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu vytvára stav právnej neistoty, čím sa
dostáva do rozporu s Čl. 1 Ústavy SR [nález ÚS SR PL. ÚS 19/98]...
Napadnuté ustanovenie § 32 ods.2 rokovacieho poriadku vymedzuje právo osoby
predsedajúcej schôdzi NR SR vyzvať na zachovanie poriadku poslanca NR SR, ktorý svojimi
prejavmi alebo činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti, alebo ktorý svojím
konaním narúša priebeh rokovania ... Problémovým, v kontexte ústavného imperatívu
zrozumiteľnosti a jasnosti právnych noriem, je vágny pojem „hranice slušnosti.“...
Z pohľadu aplikácie napadnutého ustanovenia spôsobujú hlavnú komplikáciu
nejasné kontúry tohto pojmu, t.j. neexistuje žiaden objektívny referenčný rámec (napr.
etický kódex poslanca NR SR), ktorý by umožňoval posúdiť aplikujúcemu subjektu
(predsedajúcemu) vzťah problémového konania poslanca NR SR k normám slušnosti.
Vytvára sa tým priestor pre právnu úvahu aplikujúceho subjektu, ktorý však vychádza zo
svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec nemôže mať
informáciu...
Naznačené problémy s aplikáciou napadnutého ustanovenia sú o to viac citlivejšie,
že sa priamo dotýkajú aj oblasti slobody prejavu resp. procesu, v ktorom poslanec NR SR
realizuje svoje (síce aktuálne obmedzené) právo na slobodu prejavu. Sloboda prejavu
totižto zastrešuje aj oblasť, ktorú by niektorí mohli subjektívne vnímať ako prekročenie
hraníc slušnosti... Uvedené platí obzvlášť v kontexte ďalšieho napadnutého ustanovenia
rokovacieho poriadku (§ 32 ods. 5), v zmysle ktorého je možné za opakované narušenie
poriadku (ktoré môže nastať aj v dôsledku prekročenia hraníc slušnosti) iniciovať
disciplinárne konanie voči poslancovi NR SR a teda priamo sankcionovať tohto poslanca
NR SR.»
7. V časti VII návrhu sa navrhovatelia vyjadrili aj k ingerencii ústavného súdu do
vnútorných organizačných mechanizmov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj
„národná rada“), a to takto: «... Navrhovatelia si uvedomujú, že ich návrh sa dotýka
vnútorno-organizačných mechanizmov fungovania NR SR, pričom ÚS SR môže byť pri
posudzovaní takýchto ustanovení opatrný, vzhľadom na postavenie NR SR v parlamentnej
republiky (doktrína autonómie parlamentu)...
Navrhovatelia sa však zároveň stotožňujú s právnym názorom formulovaným
v uznesení ÚS SR PL. ÚS 11/2012: „princípy demokratického právneho štátu sa uplatňujú
i v procese tvorby práva na zákonodarnej úrovni... Za tie, ktoré sú esenciálne pre
zadosťučinenie princípom demokratického právneho štátu v procese tvorby práva ústavný
súd považuje najmä princíp slobodnej súťaže politických strán, princíp väčšinového
rozhodovania a ochrany menšiny, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti
oboznámiť sa a identifikovať sa s produktom parlamentnej procedúry (návrhom zákona).
Pri detailnejšom náhľade na uvedené princípy možno uzavrieť, že ich uplatňovaním
v procese tvorby práva v podmienkach parlamentnej demokracie je plne rešpektovaný
princíp pluralizmu, podľa ktorého všetky strany zúčastnené no parlamentnej procedúre
dostali príležitosť sa s prejednávanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej vyjadriť. S tým
zároveň súvisí a plynulé nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie zástancov
konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej opozície) na
prezentovanie názoru a kontrola vládnucej väčšiny. V neposlednom rade sa aplikáciou
uvedenej triády princípov v legislatívnom procese uplatňuje právo občianskej spoločnosti
na oboznámenie sa s procesom tvorby práva a predkladanou zákonnou úpravou, ktorá
reguluje určitý okruh spoločenských vzťahov, ktorých aktérmi je práve verejnosť... Ústavný
súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy na jednej strane
a procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady. Článkom 92 ods. 2 ústavy
ustanovuje, že rokovanie národnej rady a jej výborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
rokovací poriadok. Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením
ústavy, ale na druhej strane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie
interného predpisu parlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva
záujem ústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými
slovami, forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia
zákona, ktoré by neboli porušením ústavy, ak by boli upravené len uznesením parlamentu.
Parlamentná procedúra preto nie je úplne mimo kontroly ústavného súdu... preto by
porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad vtedy, ak by
bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať stanovisko
a vyjadriť sa k návrhu zákona alebo by v celej procedúre bolo mnoho podstatných
nedostatkov, ktoré by vo výsledku mal rovnaký efekt.“...»
8. V časti IX sformovali navrhovatelia petit, ktorý znie takto: „Na základe uvedených
skutočností sťažovateľ... navrhuje, aby... vydal tento
nález:
(i) Ustanovenia § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 zákona... o rokovacom poriadku... nie
sú v súlade s Čl. 13 ods. 4, Čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 10 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd.
(ii) Ustanovenia § 28 ods. 1 zákona... o rokovacom poriadku... nie sú v súlade
s Čl. 13 ods. 1 a Čl. 31 Ústavy Slovenskej republiky.
(iii) Ustanovenia § 32 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 5 zákona... o rokovacom
poriadku... nie sú v súlade s Čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
9. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017 návrh
navrhovateľov prijal na ďalšie konanie a pri predbežnom prerokovaní návrhu konštatoval,
že podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom
súde sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov, pričom ich návrh obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom
súde. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ho podľa § 25 ods. 3 zákona
o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie (bod 13 odôvodnenia uznesenia č. k.
PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017).
Vo vzťahu k napadnutému § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa ústavný súd riadil
petitom, v ktorom navrhovatelia navrhujú vydať nález o tom, že ustanovenie § 28 ods. 1
rokovacieho poriadku nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 a čl. 31 ústavy. V návrhu na začatie
konania na strane 2 navrhovatelia uviedli nesúlad § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku v čl. 13
ods. 3 ústavy a v časti V návrhu „Nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže
politických síl“, na strane 12 návrhu v bode 54 uviedli čl. 13 ods. 5 ústavy, pričom čl. 13
ods. 5 v ústave nie je a text tam uvedený zodpovedá zneniu čl. 13 ods. 3 ústavy. Podľa § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh musí okrem iného obsahovať, akého rozhodnutia sa
navrhovateľ domáha.
10. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017 nevyhovel
návrhu na pozastavenie účinnosti § 27 ods. 7, § 28 ods. 1, § 30 a § 32 ods. 2 a 4 v spojení
s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku.
11. Ústavný súd rozhodnutie o nevyhovení návrhu na pozastavenie účinnosti
označených ustanovení rokovacieho odôvodnil okrem iného aj tým že „v danom prípade
ústavný súd nezistil dôvody alebo okolnosti, ktoré by pri prijatí návrhu na ďalšie konanie
mali viesť k uplatneniu jeho právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy, návrh navrhovateľov na
pozastavenie účinnosti označených ustanovení zákona o rokovacom poriadku zároveň
vyhodnotil ako nedostatočne odôvodnený, keďže v ňom absentujú skutočnosti, ktoré by
preukazovali, že môže dôjsť k ohrozeniu základných práv alebo slobôd, resp. že hrozí
značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok podľa § 38 ods. 2
zákona o ústavnom súde, preto tomuto návrhu navrhovateľov nevyhovel“ (bod 20
odôvodnenia uznesenia č. k. PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017).
12. Z dôvodov, pre ktoré ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti
označených ustanovení rokovacieho poriadku (bod 20 odôvodnenia uznesenia č. k.
PL. ÚS 6/2017-20 z 22. marca 2017), nepovažuje vec ani za naliehavú.
13. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona
o ústavnom súde vyžiadal stanovisko k návrhu od národnej rady a vlády Slovenskej
republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom ich
zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
14. Právny zástupca skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
listom doručeným ústavnému súdu 23. júna 2017 na výzvu, ktorou ústavný súd vyzval na
oznámenie stanoviska k otázke vhodnosti ústneho pojednávania o predmetnom návrhu, a to
do 15 dní od doručenia výzvy, odpovedal, že na ústnom pojednávaní o predmetnom návrhu
trvá a považuje ho vzhľadom na potrebu poukázania a komplexného priblíženia problémov
s potenciálnym presahom do ústavnoprávnej roviny, ktoré v aplikačnej praxi od účinnosti
napadnutej právnej úpravy reálne nastali, za vhodné. Rovnako zaujal stanovisko
k stanoviskám ostatných účastníkov (pozri bod 20).
15. Národná rada sa k návrhu navrhovateľov vyjadrila listom predsedu národnej rady
č. PREDS-469/2017 zo 4. októbra 2017 doručeným ústavnému súdu 10. októbra 2017.
Predseda národnej rady zaslal vyjadrenie národnej rady k návrhu, návrh napadnutého
zákona s dôvodovou správou, pozmeňujúci návrh k návrhu zákona a prepis rozpravy
z 10. schôdze národnej rady z 21., 25. a 26. októbra 2016. Predseda národnej rady zároveň
oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.
16. Po stručnej rekapitulácii návrhu sa národná rada k záverom navrhovateľov
vyjadrila takto: «Napadnutá právna úprava, ako sa uvádza v dôvodovej správe k novele
rokovacieho poriadku (zákon č. 1/2017 Z. z.), predstavuje mechanizmus opatrení na účely
zabezpečenia ochrany efektívneho fungovania Národnej rady... počas jej schôdzí.
Predmetné opatrenia smerujú k predchádzaniu rušenia poriadku počas rokovaní národnej
rady a v prípade narušenia poriadku poslancami upravujú postup predsedajúceho
a národnej rady. Cieľ, ktorý sa napadnutou právnou úpravou sleduje je ochrana ústavnej
pôsobnosti národnej rady formou zabezpečenia plynulého chodu jej schôdzí, a tým zároveň
ochrana nerušeného výkonu mandátu poslancov pri súčasnom rešpektovaní výkonu ich
práva na slobodu prejavu.
Z praxe minulých rokovaní národnej rady vyplynulo, že neexistuje dostatočne jasný
zákonný mechanizmus v prípade rušenia rokovaní národnej rady formou neprimeraného
správania sa poslancov. Na uvedenú situáciu, v súlade s vyššie citovanými cieľmi,
reagovala posledná novela rokovacieho poriadku (zákon č. 1/2017 Z. z.), a to prijatím
súboru opatrení na účely zabezpečenia poriadku v rokovacej sále, úpravy dĺžky rečníckeho
času v rozprave ako aj formy vystúpenia v rozprave. Vzhľadom na to, že ide o komplexný
mechanizmus opatrení, je potrebné napadnuté ustanovenia, ktorých sa citovaná novela
dotkla, posudzovať ako celok.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre potvrdil ako
legitímne opatrenia zabezpečujúce prevenciu narúšania práce parlamentu na účely
zabezpečenia jeho efektívneho fungovania, ako aj ochrany práv ostatných poslancov
(Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016). ESĽP tiež vyjadril názor, že ochrana, ktorú
požíva právo na slobodu prejavu v parlamente slúži na ochranu záujmov parlamentu ako
celku a nemala by byť chápaná len ako ochrana poskytovaná individuálnym poslancom.
(Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016).
Navrhované zmeny týkajúce sa úpravy pravidiel rokovania národnej rady, vzhľadom
na ich závažnosť a potrebu zabezpečenia proporcionality, vychádzali aj z poznatkov
získaných z právnych úprav krajín Európskej únie. Európskeho združenia voľného obchodu
a Európskeho parlamentu, a to prostredníctvom Európskeho centra pre parlamentný
výskum a dokumentáciu. V otázke spôsobov zachovania poriadku na schôdzi, porovnanie
právnej úpravy v 31 komorách národných parlamentov členských štátov Európskej únie
a Európskeho združenia voľného obchodu a v Európskom parlamente ukázalo, že za
zachovanie poriadku na schôdzach je vo všetkých prípadoch zodpovedný predseda
príslušnej komory parlamentu, ktorý môže byť spravidla aj v tejto veci zastúpený
podpredsedami. Z hľadiska nástrojov (kompetencií predsedu, právomocí predsedajúceho, či
kompetencií parlamentu), ktoré sú na účely zachovania poriadku k dispozícii, komparácia
ukázala, že tieto sa v analyzovaných komorách parlamentov líšia, pričom je spravidla
uplatňovaný princíp gradualizmu, čiže sa postupuje od miernejších po prísnejšie sankcie
(sankcionovanie začína upozornením a výzvou na zachovanie poriadku a pokračuje
špecifickými sankciami odlišnými od prípadu k prípadu).
V neposlednom rade možno poukázať aj na zistenia Európskej komisie pre
demokraciu prostredníctvom práva (ďalej len „Benátska komisia“), ktorá vo svojej správe
o rozsahu a vyzdvihnutí parlamentných imunít (Štúdia č. 714/2013, 14. 5. 2014)
konštatovala, že väčšina ňou sledovaných parlamentov má vlastné vnútorné procesné
pravidlá alebo pravidlá správania sa, na základe ktorých môže byť poslancom vzaté slovo
alebo môžu byť disciplinárne sankcionovaní za určité formy poznámok alebo správania,
pričom ide o širokú škálu sankcií, a to od obmedzenia rečníckeho času, po krátenie platu,
dočasné vylúčenie alebo v niektorých prípadoch dokonca prísnejšie sankcie majúce viac
trestajúci charakter. Benátska komisia tiež poukázala na skutočnosť, že aj keď sú síce
poslanci chránení pred „externými“ právnymi postihmi za ich názory a poznámky, stále
môžu podliehať „interným“ sankciám uloženým parlamentom. Uvedené pravidlá sú
zavedené v prípade väčšiny parlamentov, pričom ich legitimitu Benátska komisia potvrdila
za predpokladu, že sankcie sú relevantné a proporcionálne a nezneužívané parlamentnou
väčšinou na porušovanie práv a slobôd politických oponentov. Benátska komisia vo svojej
ďalšej správe poukazuje na skutočnosť, že opozičné strany rovnako ako aj vládnuce strany
by sa mali zdržať praktík, ktoré narúšajú demokratickú debatu a ktoré môžu eventuálne
podkopávať dôveru občanov v politikov a politické strany. (Správa o úlohe opozície
v demokratickom parlamente. Štúdia č. 497/2008. Október 2010)...
Zákonná úprava problematiky zabezpečovania poriadku v rokovacej sále sa dotýka
aj práva na slobodu prejavu garantovaného ústavou a imunity poslancov vo vzťahu k ich
výrokom predneseným na pôde parlamentu. Sloboda prejavu poslancov je individuálnou
parlamentnou výsadou, pričom ochranu proti jej obmedzeniu, zásahu do nej, ale aj proti jej
zneužitiu zabezpečuje poslancom ústavne garantovaný inštitút poslaneckej imunity (čl. 78
ods. 2 ústavy).
K uvedeným otázkam teória práva uvádza napríklad: „So slobodou prejavu je spätý
aj inštitút urážky parlamentu a kompetencie parlamentu sankčného charakteru, čo možno
považovať za jednu z najdôležitejších súčastí kolektívnych parlamentných výsad. Je plne
v kompetencii parlamentu rozhodovať o tom, čo je urážkou parlamentu. Základné limitačné
body pri tejto decizívnej právomoci parlamentu sú cieľ a účel, ktorému má slúžiť
parlamentná výsada právomoci parlamentu, a to disciplinárne, prípadne trestnoprávne
stíhať konania napĺňajúce skutkovú podstatu urážky parlamentu. Urážky parlamentu sa
môžu dopustiť jednak poslanci a jednak ostatní členovia spoločnosti, buď v službách štátu
alebo ako neštátne subjekty, či súkromné osoby. V prípade urážky parlamentu zo strany
poslanca, môže mať takéto konanie za následok vznik disciplinárnej zodpovednosti
poslanca. Urážka parlamentu zo strany poslanca môže byť napríklad v konaní proti
predpisom upravujúcim rokovanie parlamentu, v neodôvodnenej absencii na rokovaniach
parlamentu, v porušovaní parlamentných výsad iných poslancov, v neprístojnom správaní
poslanca aj mimo rokovania parlamentu, ktoré znižuje vážnosť zákonodarnej činnosti
parlamentu v očiach verejnosti. Jurisdikcia parlamentu vzťahujúca sa na jeho vlastných
členov je absolútna a exkluzívna, pričom nie je limitovaná ani výberom sankcií, ktoré môže
proti svojmu členovi použiť. Najčastejšie však ide o finančné pokuty, vykázanie z rokovania
parlamentu, a to dokonca aj na viac dní.“. (SVÁK, J.: Parlamentné výsady v systéme
common law u nás. Právny obzor 1997 č. 2. s. 177-179)...
„Slobodou prejavu sa umožňuje človeku vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky
a názory. Obzvlášť dôležité je upozorňovanie na nedostatky v chode štátu, na ktoré
upozorňujú samotní poslanci. Kvôli tomu, aby si to poslanci mohli dovoliť bez ujmy, slúži
parlamentná indemnita, ktorá zaručuje ochranu prejavov, ktoré poslanec urobil pri výkone
poslaneckého mandátu. Táto zahŕňa absolútne vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale
spravidla chráni poslanca aj pred občianskoprávnou zodpovednosťou, lebo zachovaním
občianskoprávnej zodpovednosti sa štátu ponúka príležitosť a pokušenie pre obchádzanie
zákazu trestnej zodpovednosti.“. (Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár.
3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 986).
V súlade s § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku hovorí rečník spravidla vo voľnom
prednese. Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo
v elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie
a obrazovo-zvukovej prezentácie. Napadnuté ustanovenie spadá, v rámci členenia
rokovacieho poriadku, pod ustanovenia týkajúce sa rozpravy, v ktorej majú poslanci
možnosť k prerokúvanej veci vystúpiť ústne. Z princípu ústnosti rozpravy sa vychádzalo aj
pri formulácii napadnutých ustanovení, pričom na podporu ústneho prednesu je rečník
oprávnený použiť poznámky či už v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe. Pri
ústnom prejave rečníka je vylúčená možnosť použitia obrazovej, zvukovej a obrazovo-
zvukovej prezentácie. Na jednej strane síce došlo k úprave formy prejavu rečníka, avšak
napadnutá právna úprava nijako nezasahuje do materiálnej podstaty ústneho prejavu
rečníka. Forma prejavu rečníka je upravená v rámci ustanovenia § 27 rokovacieho
poriadku, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že predmetné ustanovenie v znení
účinnom pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 1/2017 Z. z., t. j. pred 1. januárom 2017,
obsahovalo a stále obsahuje reguláciu formy prejavu rečníka „rečník hovorí spravidla vo
voľnom prednese, pri ktorom môže použiť poznámky“, „v rozprave možno vystúpiť len
od rečníckeho pultu“.
Používanie vizuálnych pomôcok (videá, PowerPoint prezentácie a pod.) počas
vystúpenia je zakázané napríklad v Európskom parlamente, Belgicku (Poslanecká
snemovňa), Dánsku, Estónsku, Fínsku, Francúzsku (Národné zhromaždenie), Nemecku
(Spolkový snem), Nórsku. Rakúsku (obe komory), Slovinsku (Štátne zhromaždenie).
Spojenom kráľovstve (Snemovňa ľudu) a Švédsku.
Ďalším opatrením sledujúcim vyššie uvedený cieľ je časové obmedzenie rečníckeho
času. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že časové obmedzenie
rečníckeho času v rozprave je inštitút, ktorý bol do rokovacieho poriadku prvýkrát
ustanovený jeho novelou č. 86/2000 Z. z. Podľa ustanovenia § 29a rokovacieho poriadku sa
národná rada môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky
času na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze národnej rady.
Inštitút časového obmedzenia rečníckeho času sa následne rozšíril zákonom
č. 1/2017 Z. z. Rečníkovi sa však tak, ako doteraz, ponechala možnosť sa do rozpravy
prihlásiť písomne a ústne, pričom dĺžka rečníckeho času písomne prihláseného poslanca
v rozprave je najviac 20 minút, a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom, dĺžka
rečníckeho času v rozprave je najviac 30 minút. Dĺžka rečníckeho času ústne prihláseného
poslanca v rozprave je najviac 10 minút. Časové obmedzenie nie je absolútne vzhľadom na
výnimky ustanovené v rokovacom poriadku, ako aj možnosť pre národnú radu bez rozpravy
rozhodnúť o predĺžení rečníckeho času. Zákonné výnimky z časového obmedzenia
rečníckeho času predstavuje, vzhľadom na ich postavenie a zákonom ustanovené úlohy
v rámci legislatívneho procesu, vystúpenie spravodajcu a navrhovateľa (§ 27 ods. 8
rokovacieho poriadku). Zákonná limitácia času sa tiež nevzťahuje, rešpektujúc ich ústavné
postavenie, na vystúpenie predsedu národnej rady, prezidenta a predsedu vlády (§ 28 ods. 1
rokovacieho poriadku). Rovnako nie je limitovaný čas vystúpenia člena vlády, ale len
v prípade, ak sa prerokúva návrh na vyslovenie nedôvery podľa § 109 rokovacieho
poriadku. Dĺžka rečníckeho času v prerokúvanej veci v prípade vystúpenia podpredsedu
národnej rady alebo člena vlády je najviac 20 minút. Ustanovenie § 30 sa nevzťahuje ani na
vystúpenie predsedu ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu, predsedu najvyššieho
kontrolného úradu, generálneho prokurátora a guvernéra Národnej banky Slovenska, avšak
tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že ich vystúpenie je podmienené súhlasom národnej
rady o ktorom hlasuje bez rozpravy (§ 28 ods. 2 rokovacieho poriadku).
Na účel zabezpečenia uplatňovania práva poslanca podávať v rozprave doplňujúce
a pozmeňujúce návrhy k prerokúvanej veci, sa v súlade s § 30 rokovacieho poriadku do
dĺžky rečníckeho času nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho
alebo doplňujúceho návrhu, a preto v nadväznosti na uvedené nemožno súhlasiť
s argumentáciou navrhovateľov o schválení zákonov legálnym spôsobom avšak ich
materiálnej nedokonalosti v dôsledku absencie dôslednej diskusie či nemožnosti korekcií
návrhov zákonov.
Porovnanie vykonané v parlamentnej štúdii z roku 2014 ukázalo, že spomedzi 27
komôr parlamentov, v 10 komorách existuje stále priame obmedzenie dĺžky rečníckeho času
určeného pre poslancov alebo senátorov v rozprave k návrhu zákona na schôdzi
parlamentu. Tento model je aplikovaný v Snemovni reprezentantov Belgického kráľovstva,
vo Folketingete Dánskeho kráľovstva, v parlamente Helénskej republiky, v parlamente
Chorvátskej republiky, v parlamente Lotyšskej republiky, v Sejme a v Senáte Poľskej
republiky, v Národnej rade Rakúskej republiky, v Poslaneckej snemovni Rumunska
a v Spolkovom sneme Spolkovej republiky Nemecko. Vo všetkých uvedených prípadoch
s výnimkou Spolkového snemu v Nemecku sú limity pre poslanecké vystúpenia stanovené
priamo v rokovacom poriadku príslušnej komory parlamentu. V Bundestagu je rozdelenie
rečníckeho času medzi poslanecké kluby stanovené na základe politickej dohody.
V 6 komorách parlamentov môže byť alebo je dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho
času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu stanovená na základe rozhodnutia
poslaneckého grémia alebo orgánu zodpovedajúcemu poslaneckému grémiu. V 2 komorách
parlamentov dĺžku rečníckeho času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu
môže stanoviť alebo stanovuje predseda parlamentu. V 6 komorách parlamentov môže byť
dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi
parlamentu stanovená na základe rozhodnutia parlamentu a v 3 komorách parlamentov je
dĺžka trvania rozpravy a rečnícky čas v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu
neobmedzený.
Na základe aplikačnej praxe, s cieľom zabezpečenia zachovania poriadku
v rokovacej sále, sa... rozšíril aj zoznam predmetov zakázaných vnášať do rokovacej sály.
Ide konkrétne o transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia,
materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie alebo šíriace reklamu a jedlo,
pričom v prípade porušenia tohto zákazu predsedajúci postupuje v súlade s § 32 ods. 2
rokovacieho poriadku, t. j. vyzve poslanca zachovať poriadok, pričom ak výzva na
zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave, predsedajúci vykáže poslanca
z rokovacej sály až do skončenia rokovania v tom istom dni. Ak ani po opätovnom vykázaní
poslanec neopustí rokovaciu sálu, môže predsedajúci prerušiť schôdzu národnej rady na
čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku; predseda národnej rady v tomto prípade
bezodkladne zvolá poslanecké grémium. Vykázaný poslanec má právo v dni, v ktorom bol
vykázaný, zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu okrem hlasovania o procedurálnych
návrhoch (§ 34). V prípade opakovaného narúšania poriadku na schôdzi národnej rady,
poslanec podlieha disciplinárnej právomoci národnej rady za narušenie poriadku na
schôdzi národnej rady, kedy predseda národnej rady na základe § 32 ods. 5 rokovacieho
poriadku podá návrh na začatie disciplinárneho konania, ktoré sa začína v Mandátovom
a imunitnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „mandátový a imunitný
výbor“). Ak tento výbor zistí, že poslanec narušil poriadok na schôdzi národnej rady,
odporučí národnej rade, aby mu uložila pokutu až do výšky 2 000 eur. Pri ustanovovaní
sankcií za porušenie poriadku v rokovacej sále sa uplatňuje princíp gradualizmu, čiže sa
postupuje od miernejších po prísnejšie sankcie. O najprísnejšej sankcii, ktorou je uloženie
pokuty za rušenie poriadku rozhoduje národná rada. Uvedený princíp rešpektuje aj názor
ESĽP, ktorý, okrem potvrdenia princípu autonómie parlamentu pri súčasnom rešpektovaní
princípu proporcionality, pri disciplinárnych sankciách parlamentu zdôrazňuje potrebu
existencie procedurálnych poistiek disciplinárne stíhaného poslanca, konkrétne ide o právo
poslanca byť vypočutý predtým, ako mu bude uložená sankcia. Pokiaľ ide o okamžité
sankcie, ktorou je v tomto prípade vykázanie poslanca z rokovacej sály za narušenie
poriadku, ESĽP považuje za procedurálnu poistku varovanie takéhoto poslanca vopred,
dokonca v extrémnych prípadoch rušenia poriadku pripúšťa udelenie okamžitej sankcie aj
bez varovania, keďže podľa názoru súdu jednoznačne hrubý prejav alebo správanie anuluje
ochranu jeho práva na slobodu prejavu alebo môže byť považované za zneužitie tohto
práva. (Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016)
Používanie transparentov, plagátov a ich umiestňovanie v rokovacej sále je zakázané
napríklad v Belgicku (Poslanecká snemovňa), Dánsku, Fínsku, Francúzsku (Národné
zhromaždenie, Senát), Maďarsku, Nemecku (Spolkový snem), Nórsku, Spojenom kráľovstve
(Snemovňa ľudu) a vo Švédsku.
Príkladom možno tiež uviesť úpravu rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu
(aktuálne pre 8. volebné obdobie z januára 2017), ktorého článok 11 ods. 3 znie:
„Správanie poslancov musí byť založené na vzájomnej úcte, hodnotách a princípoch
stanovených v zmluvách a najmä v Charte základných práv, a musí rešpektovať dôstojnosť
Parlamentu. Okrem toho nesmie narúšať riadny priebeh parlamentnej činnosti, zachovanie
bezpečnosti a poriadku v priestoroch Parlamentu ani fungovanie jeho vybavenia. Počas
parlamentných rozpráv sa poslanci zdržia hanlivého, rasistického alebo xenofóbneho
vyjadrovania alebo správania, ani nevyvesia transparenty. Poslanci dodržiavajú pravidlá
Parlamentu o zaobchádzaní s dôvernými informáciami. Nedodržiavanie týchto noriem
a pravidiel môže viesť k použitiu opatrení v súlade s článkami 165, 166 a 167.“
K uvedenému predsedníctvo Európskeho parlamentu prijalo dňa 3. 5. 2004 rozhodnutie
(pozmenené v 2007, 2009 a v 2014), ktoré v čl. 3 upravuje správanie v rokovacej miestnosti
nasledovne: „V rokovacej sále sa zakazuje mávanie transparentmi, distribúcia letákov
a lepenie oznámení na steny. Počas oficiálnych schôdzí sa zakazuje používanie mobilných
telefónov.“ Nerešpektovanie tohto pravidla sa môže považovať za priestupok a je
sankcionované.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru je potrebné uviesť, že
ESĽP sa vo svojej judikatúre opakovane zaoberal právom na slobodu prejavu, a to
v rôznych súvislostiach. Napríklad v prípade „Castells v. Španielsko“ z 23. 4. 1992
(č. 11798/85)... Ďalej možno uviesť aj rozsudok v prípade „Erbakan v. Turecko“ zo 6. 7.
2006... „Ochrana slobodnej debaty v parlamente je bez pochýb základom pre demokratickú
spoločnosť. Súd uvádza, že na jednej strane ochrana poskytovaná slobode prejavu slúži na
ochranu záujmov parlamentu ako celku, avšak na druhej strane, sloboda prejavu nemôže
byť používaná spôsobom, ktorý oslabuje efektívne fungovanie parlamentu.“ (Karácsony
a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016.)
Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v národnej rade nemožno
poslanca trestne stíhať; poslanec podlieha disciplinárnej právomoci národnej rady (čl. 78
ods. 2 ústavy). Z uvedeného ústavného ustanovenia možno vyvodiť záver, že ani indemnita
poslancov nie je neobmedzená, ale jej „hranice“ môžu byť stanovené (limitované) vnútro
inštitucionálnou úpravou. Z dikcie citovaného ústavného článku pritom nepochybne
vyplýva, že v prípade porušenia či prekročenia všeobecne akceptovateľných atribútov
prejavu, a to verbálneho aj neverbálneho, môže nasledovať disciplinárny postih.
Právo každého na slobodu prejavu, t. j. sloboda zastávať názory a prijímať
a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov nie je
absolútnym právom...
Napadnuté ustanovenia zákona... nemožno považovať za obmedzujúce slobodu
prejavu, ale práve naopak za spresňujúce rozsah jej uplatňovania. Túto progresívnu úpravu
si vyžiadali skúsenosti z praxe z posledných rokov (predlžovanie rokovaní, nerešpektovanie
základných zásad slušnosti) a sleduje sa ňou legitímny cieľ, ktorým je zabezpečenie
plynulého chodu schôdzí národnej rady a zároveň ochrana nerušeného výkonu mandátu
poslancov...
Namietané porušenie práva vyhľadávať a šíriť informácie napadnutou právnou
úpravou nie je dotknuté, nakoľko poslancovi v súlade s § 4 ods. 4 zákona č. 120/1993 Z. z.
o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov patria technické prostriedky potrebné na výkon jeho mandátu
v rozsahu a za podmienok ustanovených uznesením národnej rady. Poslanci teda aj naďalej
môžu priamo a aktuálne získavať potrebné informácie počas rokovania v rokovacej sále,
pričom tieto môžu prezentovať vo svojich vystúpeniach v rozprave, avšak iba ústnou
formou. Napadnuté ustanovenie pritom vychádza z doterajšej úpravy, podľa ktorej sa do
rozpravy prihlasujú poslanci zápisom do „zoznamu rečníkov“ a „rečník hovorí“ spravidla
vo voľnom prednese (§ 27 ods. 2 a 7 rokovacieho poriadku).
Napadnuté ustanovenia týkajúce sa regulácie dĺžky rečníckeho času a zákazu
použitia zvukových a obrazových prezentácií pri vystúpení v rozprave či zákaz vnášania
transparentov, letákov a iných vizuálnych zobrazení do rokovacej sály predstavujú
štandardný nástroj zabezpečenia funkčnosti a plynulosti procesov v parlamentoch, ktorý je
bežne a dlhodobo využívaný takmer vo všetkých komorách parlamentov členských štátov
Európskej únie ako aj vo svete...
Podľa navrhovateľov možnosť predsedu národnej rady vystúpiť v rozprave
kedykoľvek o to požiada, a to bez limitácie rečníckeho času, stavia predsedu národnej rady
na úroveň prezidenta Slovenskej republiky a členov vlády Slovenskej republiky, pričom je
priamo diskriminačné voči ostatným poslancom národnej rady...
Je potrebné poukázať na skutočnosť, že napadnuté ustanovenie týkajúce sa regulácie
času v rozprave nezasahuje do možnej politickej súťaže, nakoľko časový limit sa vzťahuje
na všetky zúčastnené politické subjekty rovnako a je iba na nich, či a v akom množstve svoje
práva na vystúpenie, a to jednak písomným prihlásením ako aj následným ústnym
prihlásením, využijú.
K neobmedzeniu času predsedovi národnej rady, prezidentovi Slovenskej republiky
a predsedovi vlády Slovenskej republiky je potrebné poukázať na to, že ide o najvyšších
ústavných predstaviteľov (bez ohľadu na ich prípadnú politickú príslušnosť), ktorí
nevystupujú v národnej rade pravidelne ale zväčša iba pri závažných spoločenských
otázkach. Okrem toho, oprávnenie kedykoľvek požiadať o udelenie slova mali už aj
v predchádzajúcej právnej úprave, pri ktorej praktickom uplatňovaní sa nevyskytli
závažnejšie problémy.
Ďalej je tiež potrebné poukázať na čl. 91 ústavy, podľa ktorého činnosť národnej
rady riadi a organizuje predseda a podpredsedovia. Je preto potrebné a adekvátne, aby títo
funkcionári aj vzhľadom na ich riadiacu zodpovednosť mali k dispozícii väčší časový
priestor, keďže musia sledovať a zaujímať stanoviská aj k procedurálnym otázkam...
Napadnuté ustanovenia § 32 ods. 2 a 5 rokovacieho poriadku spadajú z hľadiska
systematiky členenia rokovacieho poriadku pod ustanovenia týkajúce sa zabezpečenia
poriadku v rokovacej sále. Ustanovenie § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku, týkajúce sa
postupu v prípade rušenia poriadku poslancom tým, že svojimi prejavmi alebo činmi
v rokovacej miestnosti prekročil „hranice slušnosti“, bolo súčasťou úpravy § 32 ods. 2
rokovacieho poriadku od jeho prijatia národnou radou 24. októbra 1996. Novelou
rokovacieho poriadku č. 1/2017 Z. z. došlo z dôvodov, vyplývajúcich z aplikačnej praxe,
kedy poslanci svojim konaním neumožňovali pokračovať národnej rade v jej rokovaní,
k úprave postupu v prípade potreby zabezpečenia poriadku v rokovacej sále... Aj v tomto
prípade bol opäť v mechanizme zabezpečenia poriadku v rokovacej sále zavedenom
zákonom č. 1/2017 Z. z. uplatnený princíp gradualizmu, čiže postupu od miernejších po
prísnejšie sankcie, pričom sankcionovanie poslanca sa začína výzvou na zachovanie
poriadku, pokračuje vykázaním z rokovacej miestnosti a v prípade opakovaného narúšania
poriadku, podaním návrhu na disciplinárne konanie...
Národná rada Slovenskej republiky si na základe blanketovej normy čl. 92 ods. 2
ústavy môže usporiadať svoje vnútorné pomery, pričom citovaný článok ústavy je
konkretizovaný zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom
poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. V kontexte
uvedených skutočností sa nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľov, nabádajúcim na
ingerenciu súdnej moci do interných vzťahov parlamentu a popieraním doktríny autonómie
parlamentu. Z doterajšej praxe rokovaní parlamentu od prijatia napadnutej právnej úpravy
sa nepotvrdili vznesené obavy navrhovateľov týkajúce sa nedostatočnej miery diskusie
v rovine časového obmedzenia alebo na úrovni regulácie formálnych spôsobov prezentácie
názoru poslancov národnej rady, ktoré by mohli vyústiť do nedokonalého a chybného
výsledku legislatívneho procesu. Prijaté opatrenia sú všeobecne rešpektované,
predvídateľné a možno konštatovať, že sú aj nástrojom predchádzania narúšania práce
národnej rady. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že autonómia parlamentu je konštantné
potvrdzovaná aj v judikatúre ESĽP, ktorý opätovne potvrdil, že pravidlá týkajúce sa
vnútorných procesov parlamentu sú príkladom ustanoveného ústavného princípu autonómie
parlamentu. Parlament je oprávnený okrem jeho iných právomocí a v súlade s ústavným
rámcom, regulovať svoje vnútorné záležitosti ako napríklad okrem iného jeho vnútornú
organizáciu, zloženie jeho orgánov a dodržiavanie poriadku počas rozpravy. (Karácsony
a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016).
Navrhovateľmi napadnutá právna úprava bola schválená potrebnou väčšinou
poslancov 6. decembra 2016, podpísaná príslušnými ústavnými činiteľmi a bola riadne
vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.»
17. Podľa § 96 ods. 1 rokovacieho poriadku „(1) Písomné odôvodnenie schválených
zmien a doplnkov sa považuje za súčasť návrhu zákona a použije sa pri výklade
a uplatňovaní zákona.“. Ústavný súd preto vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam
rokovacieho poriadku vychádzal aj z odôvodnenia pozmeňovacieho návrhu poslancov
národnej rady Andreja Danka, Martina Glváča, Tibora Bernaťáka a Andreja Hrnčiara
k návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom čítaní o návrhu novely
rokovacieho poriadku 26. októbra 2016 a z odôvodnenia pozmeňovacieho návrhu poslancov
národnej rady Gábora Gála, Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča a skupiny
poslancov národnej rady k návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom
čítaní o návrhu novely rokovacieho poriadku 26. októbra 2016 v rozsahu bodov 1 až 3 a 5
až 9.
18. Stanovisko vlády, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, bolo ústavnému súdu
doručené 12. júla 2017. Vláda navrhuje, aby ústavný súd v konaní o návrhu skupiny
30 poslancov národnej rady vydal nález, ktorým by návrhu nevyhovel. Vláda súčasne
oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.
19. Vláda v stanovisku zaslanom v zastúpení ministerstvom spravodlivosti
k odôvodneniu svojho návrhu (predchádzajúci bod) uviedla: «Vláda Slovenskej republiky,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sa s podaným návrhom
nestotožňuje nakoľko má za to, že predmetné ustanovenia ZRPNR sú v súlade
s ustanoveniami Ústavy SR ako aj ustálenou rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej „ESĽP) v oblasti posudzovania miery zásahov do slobody
„politických“ prejavov v zmysle čl. 10 ESĽP...
Úvodom si dovolíme poukázať na všeobecnú časť dôvodovej správy... v rámci
spomínanej všeobecnej časti dôvodovej správy k novele je jasne a zrozumiteľne
formulovaný cieľ navrhovanej právnej úpravy... „zabezpečiť ochranu efektívneho
fungovania národnej rady počas jej schôdzí Navrhované opatrenia smerujúce k
predchádzaniu rušenia poriadku počas schôdzí národnej rady sledujú legitímny cieľ,
ktorým je zabezpečenie plynulého chodu schôdzí národnej rady a zároveň ochranu
nerušeného výkonu mandátu poslancov pri súčasnom rešpektovaní výkonu ich práva na
slobodu prejavu.“. ... Zabezpečenie fungovania NR SR, vrátane nerušeného a efektívneho
priebehu jej schôdzí preto možno považovať za cieľ, ktorý sleduje verejný záujem, ktorým je
vo všeobecnosti zabezpečenie riadneho fungovania a chodu štátnych inštitúcií.
Vo vzťahu k vymedzeniu dĺžky rečníckeho času poslanca prihláseného do rozpravy
treba predovšetkým poukázať na skutočnosť, že v zásade ide o všeobecne akceptovateľný
inštitút v parlamentných demokraciách o čom svedčí po prvé právna úprava v takých
krajinách ako sú Spojené štáty americké... či Nemecko a po druhé to, že v žiadnej (nielen
slovenskej) učebnici konštitucionalistiky obmedzenie dĺžky rečníckeho času poslanca
nepovažuje za ústavnoprávny problém. Konkrétnym príkladom možno uviesť USA, kde sa
podľa jednotlivých rokovacích poriadkov (Senátu aj Snemovne reprezentantov Kongresu)
v časti upravujúcich rozpravu taktiež limituje časová dĺžka rečníckeho prednesu. V Austrálii
je v parlamente časové rozmedzie rečníckych vystúpení tiež limitované. Obdobný koncept
možno nájsť aj v Kanade, na Novom Zélande či Maďarsku. V Nemecku je dokonca akýmsi
ústavnoprávnym bonmotom tzv. bonnská hodina, ktorej dĺžka je odvodená od času, ktorým
je limitovaný prejav poslanca na plenárnej schôdzi nemeckého parlamentu. Na základe
uvedeného je tak možno konštatovať, že vo všeobecnosti stanovenie maximálnej dĺžky
rečníckeho času poslanca je v praxi súčasných demokratických štátov štandardným
prostriedkom, akým je upravená rozprava v ich zákonodarných orgánoch...
Navrhovateľ v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESĽP vo veci Castells
proti Španielsku, pričom však účelovo vyberá len časť predmetného rozsudku a obchádza
zvyšné časti, kde súd odkazuje napr. na prípustnosť obmedzení slobody prejavu. Okrem
toho išlo o prípad, kde boli špecifické skutkové okolnosti, nakoľko sťažovateľ bol síce
poslancom, ale uverejnil článok, v ktorom kritizoval vládu, pričom za uvedené bol
podmienečne odsúdený na trest odňatia slobody. Nešlo teda o prípad slobody prejavu v
kontexte diskusie v parlamente a disponovaním rečníckym časom...
Navrhovateľ sa vo svojej argumentácii opiera aj o filozoficko-právne východiská
formulované J. S. Millom, pričom však taktiež opomína, že samotný J. S. Mill pripúšťal
za určitých okolností zásah štátu do slobody prejavu, v prípade ak by uplatnením takejto
slobody hrozila nejaká ujma. Bez toho, aby sme sa dotkli či spochybnili, dielo J. S. Milla
však v tejto súvislosti upozorňujeme, na štátovedné doktríny, ktoré chápu obmedzenie
slobody prejavu (z hľadiska formy aj obsahu) ako formu či spôsob prejavu militantnej
demokracie. Upozorňujeme Ústavný súd SR najmä na obranné stratégie demokracie podľa
Capocciu a Pedahzurovu imunitnú demokraciu. Samozrejme, že obidve teórie vychádzajú
z klasického diela K. Loewensteina.
Legislatívne opatrenia v rámci boja „za demokraciu proti demokracii“ sú prijímané
v európskych krajinách najmä po 2. svetovej vojne a líšia sa v závislosti od kultúrno-
sociálneho prostredia jednotlivých krajín a majú za cieľ znížiť schopnosť extrémistov
zdiskreditovať demokratický systém v očiach verejnosti napríklad zákazom inštitútov
diskreditujúcich politických lídrov a vysokých ústavných funkcionárov rôznymi verbálnymi
a inými formálnymi prejavmi, ktoré majú až nenávistný charakter (hate speech). Ani
Európska únia v tomto smere nemá jednotný postoj a skôr hľadá odpovede na otázku,
za akých podmienok a v akom rozsahu môže demokratický štát prijímať opatrenia na svoju
vlastnú obranu. V tejto súvislosti sa zdajú až nepochopiteľné tvrdenia navrhovateľa v bode
40 návrhu, ktoré na príklade Nemecka poukazujú na „doktrinálnu zmenu v tejto oblasti“
v kontexte aktuálnej judikatúry ESĽP, ktorá je práve v oblasti difamácie často úzko spojenej
s neslušnými prejavmi rozkolísaná, čo podľa V. Kosařa svedčí o akejsi „bezradnosti“
ESĽP. Možno však súhlasiť s M. Bartoňom, že miera zodpovednosti je v prípade politikov
vyššia ako miera zodpovednosti napríklad bulvárnych novinárov...
K obmedzeniu formálnej stránky prejavu navrhovateľ namieta najmä neprípustnosť
obmedzenia spočívajúceho v zákaze vnášania transparentov, plagátov, letákov a iných
vizuálnych zobrazení do rokovacej sály. V tomto kontexte argumentuje rozsudkom ESĽP
vo veci Karácsony a ost. proti Maďarsku a ďalej tým, že používanie takýchto prostriedkov
je odrazom súčasnej doby. V tejto súvislosti sa domnievame, že z rozsudku ESĽP vo veci
Karácsony a ost. proti Maďarsku je opätovne účelovo vybraná len časť rozhodnutia.
V danom prípade išlo o udelenie pokút za využitie bannerov poslancami, hoci ich
obmedzenie nebolo nikde ustanovené. Navrhovateľ opomína časť rozhodnutia, v ktorej
ESĽP uvádza, že existuje možnosť prípustnosti ukladania pokút za použitie bannerov,
v prípade ak je toto uvedené v zákone. Ak je teda prípustné udelenie pokuty, predpísanej
zákonom ako sankcie za využitie bannerov, je možné aj zákonné obmedzenie samotného
využitia bannerov, príp. transparentov, letákov a pod. v rokovacej miestnosti NR SR.
V súvislosti s napádaným ustanovením je potrebné poukázať aj na jeho účel, ktorým
je v zmysle bodu 14 osobitnej časti dôvodovej správy k novele „zabezpečiť vážnosť
o dôstojnosť rokovania národnej rady“... Na tlačových konferenciách nie sú plagáty, letáky
a pod. zakázané a novela ZRPNR ich obmedzuje len vo vzťahu k ich vnášaniu do rokovacej
sály NR SR.
Určenie dĺžky rečníckeho času poslanca a stanovená úprava formálnej stránky
prejavu poslanca predstavuje síce zásah do slobody prejavu, avšak podľa nášho názoru
tento je ústavne konformný, pretože ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,
resp. na základe zákona a slúži legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej
spoločností na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej
spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. ide o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou
proporcionality...
Navrhovateľ argumentuje vo vzťahu k nesúladu ustanovenia upravujúceho
zabezpečenie poriadku v rokovacej sále s princípom právnej istoty ako legislatívneho
aspektu chápania právneho štátu aj tým, že ustanovenie používa vágny pojem „hranice
slušnosti“, čo spôsobuje jeho neaplikovateľnosť. Tento argument navrhovateľa je
problematický z dvoch dôvodov. Po prvé v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje
nemalé množstvo obdobných pojmov, z ktorých možno príkladom vybrať napr. „dobré
mravy“, „poctivý obchodný styk“, „verejný poriadok“, „verejná bezpečnosť“ a pod., ktoré
sú nevyhnutné na pokrytie širokého okruhu situácií, ktoré nemožno konkrétne vymedziť
a subsumovať pod užšie vymedzenie niektorého pojmu. Po druhé práve kazuistika v tejto
oblasti môže priniesť právnu istotu vzhľadom na „kreativitu“ poslancov balansujúcu medzi
slušnosťou a ľudovo povedané „hulvátstvom“. Okrem uvedeného v danom konkrétnom
prípade bol pojem „hranice slušnosti“ použitý už aj v predchádzajúcej právnej úprave...
Považujeme za potrebné zdôrazniť aj to, že v zmysle napádaného ustanovenia
predsedajúci najprv vyzve poslanca, ktorý svojim správaním prekračuje hranice slušnosti
aby od tohto upustil a až v prípade ak nedôjde k náprave na základe tejto výzvy je
predsedajúci oprávnený vykázať poslanca z rokovacej sály a už len na základe prvotnej
výzvy môže poslanec NR SR dedukovať obsah pojmu „hranice slušnosti“. Súčasne sa v bode
12 osobitnej časti dôvodovej správy k novele príkladom uvádza, čo sa považuje za
neprípustné správanie sa v rokovacej sále: „Nedodržanie pravidiel správania sa a priebehu
rokovania (napr. výtržnosti, provokácie, inzultácie či iné ohrozenia alebo použitie násilia
voči ostatným poslancom, zneužitie rokovania alebo zámerná obštrukcia) s možným
následným disciplinárnym postihom daného (jednotlivého) poslanca, majú bežne upravené
aj iné parlamenty (napr. Francúzsko, Európsky parlament).“...
V rámci testu legality sa v tomto prípade skúma, či bola právna úprava prijatá
v súlade s Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR. Napádaná právna úprava túto podmienku formálne
spĺňa. Ďalším aspektom skúmaným v rámci testu legality môže byť aj otázka legitimity
orgánu, ktorý predmetnú právnu úpravu prijal, čo taktiež v prípade dotknutej právnej
úpravy nevyvoláva žiadne pochybnosti, nakoľko túto prijala Národná rada Slovenskej
republiky, ktorá disponuje priamou legitimitou v zmysle výsledku slobodných volieb
založených na proporcionálnom volebnom systéme.
Test vhodností a racionálneho prepojenia spočíva v tom, že zákonné obmedzenie
práva alebo slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ, pričom tento býva spravidla
rámcovo formulovaný v Ústave SR. V prípade dotknutej právnej úpravy ide o zásah
do práva na slobodu prejavu, ak by sme ho vnímali v rámci skutkových okolností
s poukazom na stanovenie časového limitu pre rečnícke vystúpenia poslancov. Avšak toto
obmedzenie treba chápať ako nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie právom
aprobovaného cieľa, ktorý je definovaný aj v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR v súvislosti
s obmedzeniami vo vzťahu k právu na slobodu prejavu. In concreto ako opatrenie
smerujúce k zabezpečeniu riadneho fungovania a činnosti NR SR, pretože v prípade ak by
bola znefunkčnená činnosť tohto orgánu, mohlo by tým dôjsť k ohrozeniu verejnej
bezpečnosti a verejného poriadku...
Ide o zavedenie pravidla, ktoré je štandardne využívané aj v zákonodarných
orgánoch iných demokratických štátov, kde nespôsobuje problémy v aplikačnej praxi a nie
je spochybňované ani v odbornej spisbe. Práve po vzore týchto krajín sa takýto prostriedok
javí ako vhodný vo vzťahu k naplneniu sledovaného cieľa...
Máme za to, že stanovenie časového limitu pre rečnícke vystúpenia poslancov je
adekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť stanovený cieľ právnej úpravy a možno
ho chápať ako stanovenie určitých štandardov, resp. pravidiel vyžadovaných pre realizáciu
diskusie na úrovni NR SR. Toto obmedzenie nemožno spájať s odňatím práva na slobodný
prejav, pretože ide len o určité usmernenie, sledujúce legitímny cieľ, vo vzťahu k situáciám,
kedy je toto právo využívané...
Napokon... si dovolíme... poukázať na všeobecný princíp vlastný ustálenej judikatúre
Ústavného súdu SR, ktorým je tzv. princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných
ústavných orgánov... Uvedené dvojnásobne platí pre autonómiu parlamentu pri určovaní
„vnútroštátnych organizačných mechanizmov NR SR“, kde je potrebné upozorniť na
klasickú koncepciu suverenity parlamentu uplatňovanú nielen v britskej konštitucionalistike
založenej na inštitúte „urážky parlamentu“.
Nepochybne aj Ústavný súd SR si je vedomý, že toto „napätie medzi potrebou
podporovať demokratické procesy na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej
národnej rady“ (citované z rozhodnutia č. PL ÚS 11/2012, ktoré ako hlavný argumentačný
zdroj predkladajú samotní navrhovatelia), zásadným spôsobom obmedzuje jeho aktivizmus
v tejto oblasti a má precedentný význam aj pre budúce vzťahy medzi parlamentarizmom
a ústavným súdnictvom. Dôvera parlamentu prejavená ústavnému súdnictvu v súvislosti
s udelením právomoci kontroly ústavnosti ústavných zákonov povoľujúcich rušiť amnestie
prezidenta republiky totiž predstavuje aj záväzok pre Ústavný súd SR minimalizovať zásahy
do „internej“ suverenity parlamentu...»
20. Právny zástupca navrhovateľov v reakcii na stanoviská národnej rady a vlády
(body 15, 16, 18 a 19) v podstatnom a nad rámec návrhu (body 1 až 8) uviedol:
«... vyjadrenie NR SR obsahuje v jej všeobecnej časti (str. 3) krátky exkurz do
právnej úpravy členských krajín Európskej únie a... pravidiel rokovania Európskeho
parlamentu a prezentáciu názorov niekoľkých právnych autorít (Európsky súd pre ľudské
práva/Benátska komisia), ktorých spoločným cieľom je legitimovať prijaté opatrenia. Tieto
argumenty však nesúvisia s podstatou návrhu skupiny poslancov, vyplýva z nich len
informácia, že vnútorné procesné pravidlá fungovania a riadenia parlamentu (vrátane
sankčných mechanizmov) sú legitímne; to v zásade ani navrhovatelia nerozporujú - čo
rozporujú je miera a intenzita zásahu prijatej úpravy, ktorá v kontexte ústavnoprávnej
roviny Slovenskej republiky obdobu jednoducho nemá... Podstatou návrhu skupiny
poslancov je presvedčenie o neprimeranosti a konzekventnej protiústavnosti nových
pravidiel... Vychádzajúc z povahy mechanizmov fungovania parlamentu je... dôležité
odlišovať (i) správanie sa poslanca v pozícii „rečníka“ a (ii) správanie sa „neaktívneho“
poslanca... Problém napadnutej právnej úpravy... spočíva práve v tom, že sa snaží
neodôvodnene regulovať správanie aktívneho poslanca rovnako „na vstupe“, ako aj „na
výstupe“. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto móde poslanec naplno realizuje a využíva
svoje práva (najmä práva spojené s princípom slobody prejavu), sa javí tento model
regulácie ako neprimeraný...
Stanovisko vlády sa koncentruje na dve roviny návrhu skupiny poslancov, a to na
problém (i) zásahu do princípu slobody prejavu (v súvislosti s limitáciou dĺžky rečníckeho
času a zákazom vnášania transparentov, plagátov, letákov alebo iných obdobných
vizuálnych zobrazení) a problematiku (ii) zásahu do princípu právnej istoty (v súvislosti
s vágnym pojmom „hranice slušnosti“). Tretiu rovinu návrhu skupiny poslancov súvisiacu
s nesúladom s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl necháva argumentačne
nepovšimnutú, t.j. svoj nesúhlas vláda Slovenskej republike v tejto súvislosti len konštatuje,
ale neodôvodňuje... skupina poslancov sa nestotožňuje so spôsobom, akým vláda Slovenskej
republiky aplikovala test proporcionality... Presunutím politickej diskusie na tlačové
konferencie, ako to odporúča vláda Slovenskej republiky, by bola absolútne devalvovaná
hodnota diskusie v rokovacej sále Národnej rady Slovenskej republiky...
V oboch dokumentoch dostáva rozsiahly priestor zdôrazňovanie existencie právnej
regulácie v iných (predovšetkým) európskych krajinách. V tejto súvislosti by chcela skupina
poslancov zdôrazniť argument, na ktorý poukázala aj samotná vláda Slovenskej
republiky ..., a to na dôležitosť zohľadňovania „kultúrno-sociálneho prostredia jednotlivých
krajín“.»
21. Na ústnom verejnom pojednávaní konanom 9. januára 2019 sa zúčastnil len
právny zástupca skupiny poslancov, ostatní účastníci konania (národná rada a vláda) sa
verejného ústneho pojednávania nezúčastnili a svoju neúčasť neospravedlnili.
Po otvorení verejného pojednávania a oboznámení s doterajším priebehom konania
o návrhu skupiny poslancov vystúpil právny zástupca skupiny poslancov, ktorý v rozsahu
doplnenia argumentácie k stanoviskám vlády a národnej rady v podstate zopakoval svoju
predchádzajúcu repliku (bod 20) a navyše uviedol:
„... Hádam najvypuklejším problémom je skrátenie času pre poslanca na vystúpenie
v rozprave, na artikulovanie alebo tlmočenie jeho názorov, postojov alebo akýchkoľvek
iných vyjadrení, ktoré má k danej veci, ktorá sa prerokúva... Prostriedky, ktoré zvolil
parlament... sú nepochybne neproporcionálne... V tejto novele, ktorá je napadnutá, sa
obrátil mechanizmus na to, aby bolo an blok jednotlivým poslancom zamedzené rozprávať
viac ako 10, 20, resp. 30 minút bez akéhokoľvek zdôvodnenia rozsahu týchto časov. Čo keď
v budúcnosti to bude minúta, dve, tri. Čo je dôležité, je trend. Ten trend nás posúva práve
k tomu, že poslanci nebudú môcť vyjadrovať svoj názor tak ako im prináleží. Čo sa týka
použitia vizuálnych pomôcok alebo zvukových nahrávok, prípadne videí – mnohí z Vás boli
skôr sudcami všeobecných súdov, kde určite ste mali skúsenosť s tým, že bolo treba niektoré
veci vyjadriť grafom, videom, zvukovým záznamom, práve preto, aby ste rozhodli správne
a spravodlivo. Toto dnes v parlamente nie je možné... my sme si vedomí, že ústavný súd má
pristupovať citlivo k vnútroorganizačným predpisom parlamentu, avšak v tomto prípade,
keďže sa jedná o základné práva a slobody – zákon o rokovacom poriadku je zákon – sme
toho názoru, či z pohľadu materiálneho alebo formálneho – má tú právomoc preskúmať
takúto novelu.“
Po vystúpení právneho zástupcu skupiny poslancov a jeho odpovedi na otázku bolo
verejné pojednávanie prerušené a po jeho opätovnom otvorení predsedníčka ústavného súdu
vyhlásila nález.
II.
Relevantná právna úprava
22. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva
a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 31 ústavy zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad
a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl
v demokratickej spoločnosti.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na
predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu
povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority
a nestrannosti súdnej moci.
Rokovací poriadok
23. Podľa § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku rečník hovorí spravidla vo voľnom
prednese. Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo
v elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie
a obrazovo-zvukovej prezentácie.
Podľa § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa predsedovi národnej rady, podpredsedom
národnej rady, prezidentovi republiky a členom vlády udelí slovo, kedykoľvek o to
požiadajú. Ak požiada o slovo predseda národnej rady, prezident republiky alebo predseda
vlády, dĺžka ich rečníckeho času nie je obmedzená. Ak požiada o slovo podpredseda
národnej rady alebo člen vlády, dĺžka ich rečníckeho času v prerokúvanej veci je najviac 20
minút. V prípade prerokovania návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády podľa § 109
dĺžka rečníckeho času tohto člena vlády nie je obmedzená.
Podľa § 30 rokovacieho poriadku je dĺžka rečníckeho času písomne prihláseného
poslanca v rozprave najviac 20 minút, a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom,
dĺžka rečníckeho času v rozprave je najviac 30 minút, ak tento zákon neustanovuje inak
alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času. Dĺžka
rečníckeho času ústne prihláseného poslanca v rozprave je najviac 10 minút, ak tento zákon
neustanovuje inak alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho
času. Do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného
pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu.
Podľa § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku predsedajúci vyzve zachovať poriadok
poslanca, ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti
alebo ktorý svojím konaním narúša priebeh rokovania. Ak výzva na zachovanie poriadku
nevedie u poslanca k náprave, predsedajúci vykáže poslanca z rokovacej sály až do
skončenia rokovania v tom istom dni. Ak ani po opätovnom vykázaní poslanec neopustí
rokovaciu sálu, môže predsedajúci prerušiť schôdzu národnej rady na čas nevyhnutne
potrebný na obnovenie poriadku; predseda národnej rady v tomto prípade bezodkladne
zvolá poslanecké grémium. Vykázaný poslanec má právo v dni, v ktorom bol vykázaný,
zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu okrem hlasovania o procedurálnych návrhoch
(§ 34).
Podľa § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku je do rokovacej sály zakázané vnášať
transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia, zbrane, výbušniny
a paralyzujúce prístroje a látky. Do rokovacej sály je zakázané nosiť materiály propagujúce
politickú stranu alebo politické hnutie alebo šíriace reklamu. Do rokovacej sály je ďalej
zakázané vnášať jedlo. Voči osobe, ktorá poruší niektorý z týchto zákazov, predsedajúci
postupuje podľa odseku 2.
Podľa § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku ak poslanec opakovane narúša poriadok
na schôdzi národnej rady podľa tohto ustanovenia, predseda národnej rady podá návrh
na začatie disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e).
III.
Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
24. Predmet konania vyvoláva niekoľko zásadných otázok. Prvou z nich je miera, do
akej môže ústavný súd zasahovať do autonómie parlamentu, do ktorej úprava pravidiel jeho
rozpravy, t. j. úprava vnútorných pomerov, celkom isto patrí. Ide pritom o dôležitú otázku,
keďže aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre uznáva
parlamentnú autonómiu ako dôležitý ústavný princíp.
25. Druhou závažnou otázkou je, či sú poslanci národnej rady v rámci parlamentnej
rozpravy nositeľmi práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy, resp. čl. 10 dohovoru, t. j.
či je vôbec daná súvislosť medzi napadnutou právnou úpravou v rokovacom poriadku
a základným právom, ktoré má táto úprava porušovať.
26. Pred samotným prieskumom napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku preto
považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k parlamentnej autonómii, súdnemu
prieskumu parlamentných pravidiel a k slobode prejavu poslanca v parlamente, jej ochrane
a jej regulácii.
Parlamentná autonómia
27. Navrhovatelia v bode 68 návrhu uviedli, že „si uvedomujú, že ich návrh sa
dotýka vnútorno-organizačných mechanizmov fungovania NR SR, pričom ÚS SR môže byť
pri posudzovaní takýchto ustanovení opatrný, vzhľadom na postavenie NR SR
v parlamentnej republiky (doktrína autonómie parlamentu)“.
28. Národná rada sa k parlamentnej autonómii vyjadrila, že sa „... nemožno stotožniť
s tvrdením navrhovateľov, nabádajúcim na ingerenciu súdnej moci do interných vzťahov
parlamentu a popieraním doktríny autonómie parlamentu... Je potrebné zdôrazniť
skutočnosť, že autonómia parlamentu je konštantné potvrdzovaná aj v judikatúre ESĽP,
ktorý opätovne potvrdil, že pravidlá týkajúce sa vnútorných procesov parlamentu sú
príkladom ustanoveného ústavného princípu autonómie parlamentu. Parlament je
oprávnený okrem jeho iných právomocí a v súlade s ústavným rámcom, regulovať svoje
vnútorné záležitosti ako napríklad okrem iného jeho vnútornú organizáciu, zloženie jeho
orgánov a dodržiavanie poriadku počas rozpravy. (Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5.
2016).“.
29. Vláda sa prostredníctvom ministerstva spravodlivosti k parlamentnej autonómii
vyjadrila takto: «Uvedené dvojnásobne platí pre autonómiu parlamentu pri určovaní
„vnútroštátnych organizačných mechanizmov NR SR“, kde je potrebné upozorniť na
klasickú koncepciu suverenity parlamentu uplatňovanú nielen v britskej konštitucionalistike
založenej na inštitúte „urážky parlamentu“.»
30. Parlamentná autonómia je spájaná so suverenitou anglického (britského)
parlamentu. Suverenitu anglického parlamentu v 18. storočí vystihovala veta, že „anglický
parlament môže všetko, okrem premeny muža na ženu a ženy na muža“. Suverenita či
zvrchovanosť parlamentu znamenala široké oprávnenia parlamentu, a to meniť staré
zákony, vydávať nové, meniť vlastnícke pomery súkromných osôb, legitimizovať
nemanželské deti, ustanovovať štátne náboženstvo, určovať nástupnícky poriadok,
definovať sporné práva, určovať dane, dávky a poplatky. Skrátka, parlament môže robiť
všetko, čo nie je fyzicky nemožné, a preto je jeho moc vlastne všemohúca (Schelle, K. a
kol. Právní dějiny. II. vydání. Praha : Eurolex Bohemia, 2005. s. 341).
31. Podľa A. V. Diceyho sa doktrína suverenity britského parlamentu vyznačuje
troma základnými znakmi: a) právom parlamentu slobodne zmeniť akýkoľvek zákon, b)
neexistenciou rozdielu medzi ústavnými a inými zákonmi a c) nedostatkom právomoci
súdneho či iného orgánu verejnej moci zrušiť zákon prijatý parlamentom, respektíve konať
tak, ako by bol tento zákon neplatný či protiústavný (Dorsen, N., Rosenfeld, M., Sajó, A.,
Baer, S. Comparative Constitutionalism. Cases and Materials. Second Edition. Thomson
Reuters, 2010. s. 252).
32. Toto osobitné postavenie britského parlamentu sa prejavuje napríklad aj v Human
Rights Act 1998, ktorým bol do právneho poriadku Spojeného kráľovstva inkorporovaný
dohovor. V zmysle tohto zákona síce niektoré vyššie súdy môžu deklarovať, že určitý zákon
je v rozpore s dohovorom, táto deklarácia sa však nijako nedotýka platnosti a účinnosti
dotknutého zákona a tiež nie je pre strany v konaní záväzná. Napriek tomu však možno
povedať, že aj táto relatívne slabá právomoc súdov núti parlament prispôsobovať legislatívu
dohovoru, pričom parlamentnú suverenitu spochybňujú aj externé faktory, ako je
rozhodovacia činnosť ESĽP či Súdneho dvora Európskej únie, ktoré môžu viesť k zmenám
legislatívy (Ginsburg, T. Judicial Review in New Democracies. Constitutional Courts in
Asian Cases. Cambridge University Press, s. 3 a 4 ).
33. Okrem suverenity možno vo vzťahu k britskému parlamentu hovoriť aj o jeho
privilégiu, resp. imunite či autonómii. Toto parlamentné privilégium zahŕňa celý rad slobôd,
ktoré umožňujú parlamentu kontrolu nad svojimi procedurálnymi postupmi, ale aj nad
priestormi, okrem toho je to však aj právo poslancov, resp. všetkých, ktorý sa na
rokovaniach parlamentu zúčastňujú, vyjadrovať sa slobodne bez obavy, že budú za tieto
svoje vyjadrenia akýmkoľvek spôsobom postihnutí. Tieto slobody, resp. rozsah privilégia sa
historicky formovali ako kombinácia ústavnej praxe, súdnych rozhodnutí a osobitného
„parlamentného práva“ (lex et consuetudo parliamenti).
34. Existencia takto vymedzeného privilégia sa považuje za nevyhnutnú pre riadny
chod zákonodarného orgánu a pre výkon funkcie poslancov, pričom jej dôsledkom je aj
skutočnosť, že zásahy ostatných štátnych orgánov (iných štátnych mocí) sú v tejto oblasti
vylúčené a britský parlament tak nepodlieha žiadnej vonkajšej kontrole. V tejto súvislosti sa
tiež hovorí o oblasti výlučnej jurisdikcie britského parlamentu.
35. V kontinentálnej Európe sa výsledkom francúzskej revolúcie stal historický
kompromis – začlenenie demokratov do parlamentného systému a postupná demokratizácia
parlamentarizmu. Táto demokratizácia obsahovala princíp reprezentácie, zákazu
imperatívneho mandátu, princíp všeobecnosti, rovnosti, priamosti volebného práva a tajnosti
hlasovania, otvorenosti a plurality systému politických strán, postupné oslabovanie moci
monarchu v konštitučných monarchiách, prerastanie práva impeachmentu do politickej
zodpovednosti vlády parlamentu a oslabenie vymenúvacieho oprávnenia monarchu
vo vzťahu k vláde v prospech kreovania vlády parlamentom (Holländer, P. Pojmy
v Sizyfovej krošni. Bratislava : Kalligram, 2015. s. 52)
36. V kontinentálnej Európe bola deľba moci doplnená o ústavné súdnictvo, ktoré
vznikalo už po prvej svetovej vojne, ale najmä po druhej svetovej vojne alebo po roku 1989
v strednej a východnej Európe. V súvislosti so vznikom a rozvojom ústavného súdnictva
v kontinentálnej Európe sú to práve ústavné súdy, ktorých poslaním je kontrolovať aj
právomoc parlamentu, najmä pokiaľ ide o ochranu základných práv a slobôd (napr.
prieskum ústavnosti zákonov či konanie o sťažnosti).
37. Spolkový ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. 2 BVH 3/91 z 21. 7. 2000 uviedol, že
za predmet samoregulácie parlamentnej komory považuje aj úpravu zákonodarného
procesu, pokiaľ nie je zahrnutá v ústave samotnej, ako aj funkciu, zloženie a spôsob práce
výborov, ďalej uskutočňovanie výkonu zákonodarnej iniciatívy, rovnako aj vytvorenie
a úpravu práv politických frakcií a výkon parlamentného práva slobodného prejavu
a parlamentnej rozpravy. Zároveň zdôraznil, že tento katalóg obsahujúci predmety
samoregulácie a inštrumenty parlamentnej autonómie nie je konečný. To preto, že tento
katalóg musí byť znovu a znovu konkretizovaný vzhľadom na meniace sa politické pomery
tak, aby umožnil prispôsobenie sa zmeneným pracovným podmienkam. Tak môže
parlamentná autonómia získať oproti skorším ústavným dobám novú aktuálnosť preto, že už
proti sebe nestoja parlament a vláda, ako predpokladá klasická teória, ale hranica prebieha
naprieč parlamentným plénom, pričom vláda a ju podporujúca parlamentná väčšina tvorí
oproti opozícii politickú jednotu. Parlament tiež musí reagovať na vzrastajúcu komplexitu
regulačných potrieb. Táto samoregulačná právomoc parlamentu vzťahujúca sa na jeho
vlastné otázky nesmie byť však bezbrehá a podlieha ústavným obmedzeniam, z ktorých
plynú nároky na podobu a interpretáciu predovšetkým rokovacích poriadkov parlamentných
komôr.
38. Autonómia parlamentu spočívajúca v samoregulácii parlamentných procedúr je
vo vzťahu k zákonodarnej právomoci parlamentu nevyhnutná, pretože ústava spravidla
ustanovuje pravidlá legislatívneho procesu v parlamente iba všeobecne (najmä zákonodarnú
iniciatívu a kvórum pre prijatie návrhu zákona) a zvyčajne predpokladá prijatie
podrobnejších pravidiel rokovania parlamentu v rokovacích poriadkoch.
39. V minulosti parlamentná autonómia a suverenita predstavovala najmä imunitu
a ochranu tejto inštitúcie ako takej vo fyzickom zmysle slova – išlo o ochranu budovy
parlamentu ako vonkajšieho symbolu jeho suverenity, resp. miesta jeho zasadnutia. Takéto
chápanie parlamentnej autonómie je dnes už prekonané.
40. Parlamentná autonómia dnes slúži na to, aby parlament mohol svoje právomoci
a funkcie vykonávať riadne a efektívne. Dnes hovoríme o ochrane výkonu legitímnych
funkcií parlamentu. Parlamentná autonómia je čoraz menej chápaná v jej technickom či
materiálnom zmysle (v tomto zmysle je to doteraz najmä rozpočtová autonómia), ale inak
ide dnes o parlamentnú autonómiu v zmysle funkčnom.
41. Funkčná autonómia parlamentu zahŕňa najmä právo riadiť a organizovať svoju
prácu, právomoc schvaľovať rozpočet, vyberať si zamestnancov a stanoviť podmienky ich
zamestnania, výkonu práce, odmeňovania a prepúšťania zo zamestnania, ale tiež právomoc
vykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas rokovania.
Súdny prieskum parlamentných pravidiel
42. Ak funkčná autonómia parlamentu zahŕňa právo parlamentu riadiť a organizovať
svoju prácu a tiež právomoc vykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas
rokovania, tak nevyhnutným pokračovaním všeobecných východísk pre rozhodovanie
ústavného súdu vo vzťahu k predmetu konania je otázka súdneho prieskumu parlamentných
pravidiel, ktoré práva a právomoci v rámci funkčnej autonómie parlamentu upravujú.
43. Navrhovatelia sa vo veci súdneho prieskumu parlamentných pravidiel odvolali na
názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. PL. ÚS 11/2012, že „... zo skutočnosti,
že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisu parlamentu, ako to býva
v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva záujem ústavodarcu dať rokovaciemu
poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami, forma zákona znamená, že
ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoré by neboli porušením ústavy,
ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Parlamentná procedúra preto nie je úplne
mimo kontroly ústavného súdu.“.
44. Národná rada sa k súdnemu prieskumu parlamentných pravidiel osobitne
nevyjadrila.
45. Vláda prostredníctvom ministerstva spravodlivosti uviedla, že «Nepochybne aj
Ústavný súd SR si je vedomý, že toto „napätie medzi potrebou podporovať demokratické
procesy na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady“ (citované
z rozhodnutia č. PL. ÚS 11/2012, ktoré ako hlavný argumentačný zdroj predkladajú
samotní navrhovatelia), zásadným spôsobom obmedzuje jeho aktivizmus v tejto oblasti a má
precedentný význam aj pre budúce vzťahy medzi parlamentarizmom a ústavným
súdnictvom. Dôvera parlamentu prejavená ústavnému súdnictvu v súvislosti s udelením
právomoci kontroly ústavnosti ústavných zákonov povoľujúcich rušiť amnestie prezidenta
republiky totiž predstavuje aj záväzok pre Ústavný súd SR minimalizovať zásahy do
„internej“ suverenity parlamentu.».
46. V prevažnej väčšine európskych krajín ústavy upravujú vnútorný parlamentný
život len v hrubých obrysoch a úpravu podrobností parlamentného života prenechávajú na
osobitné predpisy, ktoré sú prijímané samotnými zastupiteľskými zbormi. Úprava
vnútorných pomerov sa tak dostáva na podústavnú, či až podzákonnú úroveň.
47. Parlamentné pravidlá ako vyjadrenie a prejav jeho suverenity a autonómie sú
vyjadrené v rokovacom poriadku parlamentu alebo jeho komory. Rokovací poriadok slúži
na plnenie a vykonávanie úloh a funkcií parlamentu, a preto pripraviť, zostaviť a prijať
rokovací poriadok prislúcha parlamentu ako jedno z jeho autonómnych práv prepožičaných
ústavou. Právo parlamentu upravovať svoje záležitosti sa tradične vzťahuje na oblasti ako
priebeh rokovania a disciplína (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu sp. zn. BVerfGE
80, 188 – Wüppesahl).
48. Rokovací poriadok parlamentu ako taký je jeho základný vnútorný dokument,
ktorý upravuje parlamentné procedúry umožňujúce vykonávanie ústavných právomocí
parlamentu. Rokovací poriadok či širšie pravidlá rokovania parlamentu môžu mať rozdielny
charakter. V prvom rade sú pravidlá písané a nepísané.
Súčasťou parlamentných pravidiel sú pravidlá, ktoré majú nepísaný charakter a ktoré
možno na základe dlhodobého používania považovať za súčasť parlamentných procedúr.
Takéto pravidlá prispievajú k optimalizácii organizácie práce parlamentu, pretože poskytujú
riešenie situácií, ktoré nie sú upravené v súboroch písaných pravidiel, a tým zabezpečujú
funkčnosť parlamentu a efektívny výkon jeho ústavných právomocí.
Písané parlamentné pravidlá môžu byť zákonom alebo aktom, ktorý nie je zákonom.
Rokovací poriadok môže byť zákonom, ako to je v Slovenskej republike, Českej
republike alebo v Rakúsku, no vo väčšine štátov je rokovací poriadok parlamentu (iba)
uznesením parlamentu alebo jeho jednotlivých komôr. Takýto charakter rokovacieho
poriadku umožňuje jeho väčšiu pružnosť, dynamiku a je znakom väčšej autonómie
parlamentu. Takýto rokovací poriadok býva prijímaný spravidla na ustanovujúcej schôdzi
novo zvoleného parlamentu.
49. Z doktríny parlamentnej autonómie vo vzťahu k úprave vnútorných záležitostí
v rokovacom poriadku vyplýva samoregulácia parlamentu. Táto je nevyhnutným doplnením
parlamentnej autonómie, pretože pravidlá rokovania parlamentu sú osobitnými súbormi
noriem najmä z toho dôvodu, že ich dodržiavanie nie je preskúmateľné bežnými
kontrolnými mechanizmami.
50. Samoregulačná právomoc parlamentu vzťahujúca sa na jeho vlastné otázky –
úprava rokovacieho poriadku, kontrola a vynucovanie jeho dodržiavania – ako vyjadrenie
jeho autonómie podlieha ústavným obmedzeniam, z ktorých plynú nároky na podobu
a interpretáciu rokovacieho poriadku.
Korektívy prekročenia ústavných medzí sú tak vnútorné, ako aj vonkajšie. Práve
rokovací poriadok ako zákon posilňuje vonkajšie korektory ako hlavu štátu a ústavný súd,
a tým nutne prináša menšiu mieru parlamentnej autonómie. Ak sa preto parlament rozhodol
prijať svoje vnútorné pravidlá vo forme zákona, vzdal sa tým dobrovoľne časti svojej
autonómie v prospech jeho externej kontroly, čo súčasne ale znamená, že orgán
vykonávajúci takúto externú kontrolu parlamentných pravidiel by mal autonómiu
parlamentu rešpektovať a vstupovať do nej len v nevyhnutnom rozsahu, ak nie je iný spôsob
nápravy, resp. iný spôsob nápravy nebol použitý alebo situáciu nevyriešil.
51. Platí pritom, že súdy majú právo preskúmať, či v konkrétnom prípade ide
skutočne o parlamentné privilégium. Inak povedané, v prípade akýchkoľvek pochybností
stanovuje hranice privilégií judikatúra súdov (rozhodnutie vo veci Stockdale v. Hansard
z roku 1830, rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva z roku 2010 vo veci R. v.
Chaytor a ďalší).
52. Vstup do autonómie parlamentu je odôvodnený najmä ochranou ústavných
princípov, ktoré sa vzťahujú na parlamentnú procedúru, osobitne na rokovanie o návrhu
zákona. Ústavný súd Českej republiky sa k týmto princípom vyjadril v náleze sp. zn.
Pl. ÚS 55/10 (prijímanie zákonov v stave legislatívnej núdze) okrem iného tak, že rokovacie
poriadky „... sú prejavom autonómie Parlamentu, resp. jeho komôr, spočívajúcej
v samoregulácii parlamentných procedúr, ktorá je do istej miery nevyhnutná, pretože
Ústava Českej republiky pochopiteľne upravuje pravidlá legislatívneho procesu (pôsobnosť
a úloha oboch komôr Parlamentu, ich základnú organizačnú štruktúru, kvórum a potrebnú
väčšiny pre jednotlivé druhy uznesení, poslaneckú imunitu, základné pravidlá pre priebeh
zasadnutí oboch komôr a pod.) iba všeobecne a sama predpokladá prijatie podrobnejších
pravidiel legislatívneho procesu v podobe zákonov o rokovacích poriadkoch jednotlivých
komôr Parlamentu. ... Procedúry sa dotýkajú aj foriem rokovania parlamentu, ako aj deľby
moci medzi jeho orgány, a majú garantovať demokraciu, legitimizáciu autority, racionalitu
zákonodarstva, procedurálnu spravodlivosť (vypočutie strán, debatu) a pod...“.
53. Materiálny právny štát vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy obmedzuje aj národnú
radu v tom, že je viazaná vlastnými predpismi, ktoré navyše musia byť v súlade s ústavou.
Porušenie princípov materiálneho právneho štátu otvára dvere ústavnému súdu na ich
ochranu aj pred takým výkonom zákonodarnej právomoci národnej rady, ktorá smeruje
k úprave svojich vlastných vnútorných pomerov.
54. Ústavný súd vychádza z názoru, že primárne je úlohou, ale aj zodpovednosťou
národnej rady odstrániť pochybenia v jej postupe a konaní. Už v minulosti v tejto súvislosti
vyslovil, že „... pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch zákonov sú
pochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom
národnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady a jej orgánov pri
prerokovaní návrhov zákonov nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. Riešenie takých
pochybení je vo výlučnej kompetencii národnej rady (jej orgánov a poslancov), čo je
dôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci (čl. 72 ústavy).“ (PL. ÚS 48/03,
uvedený názor bol neskoršou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu korigovaný, pozn.).
55. Rokovací poriadok má špecifické postavenie v tom, že je zákonom, ktorý
reguluje zákonodarný proces v národnej rade a sám je teda jeho výsledkom, ale tiež jeho
strojcom, pretože stanovuje pravidlá parlamentnej zákonodarnej procedúry. Ústavný súd
ako súdny orgán ochrany ústavnosti má oprávnenie preskúmať ústavnosť parlamentnej
procedúry, pretože táto má vzťah k výkonu ústavných právomocí národnej rady, osobitne
pri jej postavení jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky.
56. Zákonodarný proces je osobitným druhom ústavného procesu, ktorého úprava je
určená na to, aby rokovanie o návrhoch zákonov malo ustanovené relatívne pevné pravidlá
umožňujúce poslancom národnej rady na konci tohto procesu hlasovať za alebo proti návrhu
zákona (vrátane pozmeňujúcich návrhov), prípadne sa zdržať hlasovania alebo nebyť
prítomný na takom hlasovaní (PL. ÚS 48/03). Zákonná úprava parlamentných procedúr
a zákonodarného procesu preto musí vychádzať z práv a povinností, ktoré tvoria obsah
mandátu poslancov národnej rady, vrátane tých práv, ktoré sú spojené s rokovaním
o návrhoch zákonov a s výkonom ktorých je spojené formovanie a vyjadrenie postoja
poslanca k návrhu zákona.
Od rokovacieho poriadku sa preto očakáva vytvorenie pravidiel pre riadny výkon
ústavných právomocí parlamentu a prijatie jeho rozhodnutí v otvorenom a demokratickom
procese. Ide o proces, v ktorom je umožnené každému poslancovi parlamentu rovnakým
spôsobom, v rovnakej miere a rozsahu vplývať na výkon ústavných právomocí parlamentu
využívaním svojich práv vyplývajúcich z mandátu. Konečné rozhodnutie parlamentu je
stále výsledkom väčšinového rozhodovania, ktoré aj keď nebude podporené všetkými
poslancami parlamentu (a ani to v zásade nie je potrebné očakávať), musí byť výsledkom
procesu, v ktorom mal každý poslanec rovnakú možnosť na konečnú podobu rozhodnutia
parlamentu vplývať.
57. Rokovací poriadok ustanovuje pravidlá rokovania a činnosti národnej rady a jej
výborov. Podrobnejšie upravuje aj postavenie orgánov národnej rady a jej vzťahy navonok.
Predmetom úpravy v rokovacom poriadku preto nie sú iba záležitosti vnútornej organizácie
výkonu právomocí národnej rady, ale v rozsahu, v akom sa tieto dotýkajú aj iných
ústavných orgánov či iných orgánov verejnej moci, upravuje rokovací poriadok aj vonkajšie
vzťahy s nimi, a to najmä, ale nielen, v jedenástej až devätnástej časti rokovacieho poriadku.
Súdny prieskum rokovacieho poriadku preto nevyhnutne nemusí zasahovať do parlamentnej
autonómie, pretože predmetom súdneho prieskumu môžu byť aj tie jeho ustanovenia, ktoré
upravujú vzťahy národnej rady navonok a regulujú tým výkon ústavných alebo zákonných
právomocí iných ústavných orgánov alebo iných orgánov verejnej moci.
58. Ústavný súd sa rokovacím poriadkom zaoberal opakovane. Súlad ustanovení
rokovacieho poriadku s ústavou sa v minulosti stal predmetom konania pred ústavným
súdom, a to pre rozpor s ústavnými princípmi (princíp deľby moci, právny štát). Išlo
o konanie vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95, v ktorom boli ako protiústavné vyhlásené tie časti
rokovacieho poriadku (v tom čase zákon Slovenskej národnej rady č. 44/1989 Zb.
o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov), ktorými
boli zriadené osobitné vyšetrovacie komisie národnej rady. Ústavný súd konštatoval
prekročenie ústavou stanovených právomocí národnej rady:
„Ústava vytvára proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi
orgánmi. Jednostranné rozširovanie právomoci jednej zložky moci môže narušiť ústavou
vytvorené vzťahy nielen medzi nimi, ale aj k občanom...
... Ustanovenia § 29 bod 5 a § 55a zákona o rokovacom poriadku, ktoré umožňujú
zriadiť, ako orgán Národnej rady Slovenskej republiky, aj vyšetrovaciu komisiu, nie sú
preto v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 85, čl. 86 a čl. 92 ústavy.“.
Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že v Slovenskej republike je suverénom ústava
a pri zjavnom prekročení právomoci národnej rady nemožno hovoriť o existencii
parlamentnej autonómie, ktorá by prieskum ústavným súdom obmedzovala.
Vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/97 ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 92 ods. 1
rokovacieho poriadku nebolo v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. n)
ústavy a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel. Ústavný súd vyslovil nesúlad s ústavou v časti,
ktorá sa týkala podpisovania zákonov jednotlivými ústavnými činiteľmi, čo nepredstavuje
vnútornú, autonómnu, záležitosť národnej rady, ale týka sa výkonu ústavných právomocí
ústavných činiteľov stojacich mimo národnú radu – prezidenta Slovenskej republiky
a predsedu vlády. V časti návrhu, ktorá sa týkala používania štátneho jazyka pri rokovaní
národnej rady a jej výborov, ústavný súd návrhu nevyhovel. Rokovací jazyk je jazyk, ktorý
sa používa vo vnútri štátneho orgánu, pri jeho rokovaní, na rokovaní jeho orgánov,
v komunikácii medzi jeho organizačnými útvarmi, osobami, ktoré v mene štátneho orgánu
konajú alebo v jeho mene vystupujú. Išlo o úpravu vnútornej záležitosti národnej rady.
Vo veci sp. zn. PL. ÚS 9/04 ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 130 ods. 6
druhej vety rokovacieho poriadku nebolo v časti slovného spojenia „interpelovaného alebo
najmenej pätiny poslancov“ a „alebo jej členovi“ v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou
v spojení s čl. 80 a čl. 114 ods. 2 a 3 ústavy a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.
Predmetom prieskumu bolo ustanovenie rokovacieho poriadku upravujúce interpelačné
oprávnenie poslancov národnej rady, a teda výkon jej vonkajšej kontrolnej právomoci
smerom k vláde a jej členom.
Vo veci sp. zn. PL. ÚS 95/2011 (forma voľby kandidáta na generálneho prokurátora)
ústavný súd návrhu nevyhovel.
Vo veci sp. zn. II. ÚS 576/2012 síce nešlo o konanie o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ale o konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd mal možnosť v rámci konania o nej vyjadriť sa aj k parlamentnej procedúre a jej
ústavno-súdnemu prieskumu, a to aj relevanciou k predmetu konania.
„Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre uznal, že je oprávnený preskúmavať
ústavnosť parlamentnej procedúry aj mimo zákonodarnej činnosti národnej rady (porov.
I. ÚS 76/2011, č. 336/2011 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky, s citáciou ďalšej judikatúry v bode 28). Ústavnosť však nemožno stotožňovať
s obyčajnou zákonnosťou v tom zmysle, že by každé porušenie zákona v postupe národnej
rady malo automaticky za následok i ústavnú neakceptovateľnosť jej postupu v zmysle
procesnej svojvôle (arbitrárnosti). V tomto zmysle sám ústavný súd dospel napríklad
k záveru, že porušenie legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré sú inak podľa § 69
ods. 2 rokovacieho poriadku pre navrhovateľa zákona záväzné, nemá za následok
neústavnosť zákona (porov. PL. ÚS 126/07, č. 5/2008 Zbierky nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky). Pri posudzovaní ústavnosti parlamentnej procedúry
preto treba rozlišovať medzi tzv. poriadkovými predpismi (normami), ktorých účelom je len
zabezpečenie účelnosti, hospodárnosti a vhodnosti postupu, prípadne inštruktívneho návodu
na postup v určitej situácii, a normami, ktoré sa dotýkajú esenciálnych otázok (princípov)
danej parlamentnej procedúry (vo výsledku zhodne aj citované rozhodnutie č. 336/2011
Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, body 30 až 36). Ak je
parlamentná procedúra predmetom prieskumu v súvislosti s namietaným porušením
základného práva, je navyše potrebné skúmať, či príslušná zákonná norma, ktorej porušenie
sa namieta, mala za cieľ založiť verejné subjektívne právo práve sťažovateľovi, resp.
sťažovateľke.“
59. V závere k časti o súdnom prieskume parlamentných pravidiel ako prelomení
parlamentnej autonómie ústavný súd uvádza, že parlamentná autonómia ako absolútne
vylúčenie možnosti kontroly parlamentu zo strany iných štátnych orgánov sa nevyhnutne
dostáva do konfliktu s princípom právneho štátu, ktorý predpokladá súdnu kontrolu
a podriadenie každého štátneho orgánu (vrátane parlamentu) ústave.
Riešenie tohto konfliktu v kontinentálnej Európe spočíva v doktríne, podľa ktorej sú
to ústavné súdy, ktoré rozsah parlamentnej autonómie určujú svojou judikatúrou, a tak
nastoľujú rovnováhu medzi parlamentnou autonómiou a princípom právneho štátu.
Rokovací poriadok preto nestojí mimo ústavno-ochrannej právomoci ústavného súdu.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti vidno, že ústavný súd vstupuje do rokovacieho poriadku
iba v rozsahu nevyhnutnom na naplnenie jeho funkcie nezávislého súdneho orgánu ochrany
Sloboda prejavu poslanca v parlamente, jej ochrana a jej regulácia
60. Sloboda prejavu (poslanca) v parlamente a jej porušenie novelou rokovacieho
poriadku je ústredným motívom návrhu. Ústavný súd si uvedomuje, že sloboda prejavu
v parlamente je téma, ktorá je komplexná a má niekoľko rozmerov, ktorými sú najmä, ale
nielen, význam slobody prejavu v parlamente, ochrana slobody prejavu v parlamente,
zodpovednosť za prejav v parlamente, regulácia prejavu v parlamente, ale tiež ochrana práv
iných pred slobodou prejavu v parlamente.
61. Sloboda prejavu ako taká je jednou z kľúčových podmienok politického
pluralizmu ako základu demokratických volieb a demokratického riadenia spoločnosti.
Sloboda prejavu ako základné právo patrí k politickým právam práve pre jej úzke spojenie
s politickým životom, s verejným životom a s politickou súťažou. V jadre slobody prejavu
je preto najmä slobodná politická diskusia. Podpora slobodnej politickej diskusie je veľmi
dôležitým znakom demokratickej spoločnosti.
Politický prejav, resp. politická diskusia sa ale neobmedzuje len na parlament,
neobmedzuje sa len na politikov. Týka sa všetkých aktérov slobodnej politickej súťaže,
tých, ktorí v parlamente sú, ako aj tých, ktorí v parlamente nie sú, ale súťažia o zastúpenie
v ňom. Slobodu prejavu ako základné politické právo preto nemožno redukovať len na
slobodu prejavu v parlamente, pretože jej význam v demokratickej spoločnosti je omnoho
širší. Na druhej strane je ale parlament miestom, s ktorým sú politické prejavy prirodzene
spojené.
62. Sloboda prejavu je základnou a najdôležitejšou individuálnou parlamentnou
výsadou, ktorá nemá za cieľ osobne zvýhodňovať poslanca, ale skôr lepšie garantovať právo
občanov na poslancov vykonávajúcich svoj mandát slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku, či
už zo strany štátnych orgánov alebo neštátnych subjektov (Svák, J. Parlamentné výsady
v systéme common law u nás. In: Právny obzor, 1997, č. 2. s. 173).
Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 146/2016 odkázal na prvorepublikový doktrinálny
názor, že parlament je inštitucionálny priesečník normotvorby a diskusie. Jedným zo
základných stavebných ústavných princípov Slovenskej republiky je princíp demokracie.
Ten sa najzreteľnejšie prejavuje vo voľbách, zvlášť parlamentných a v občianskej
spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok v priestore slobody prejavu. Každý si spomenie
na povestné Masarykovo demokracie je diskuse. A parlament je dokonalým spojením týchto
demokracií. Aby mohol byť parlament normotvorcom, musí byť diskutérom (porov. tiež
Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl I. Praha : Jan Košatka, 1924. s. 229).
63. Ústavný súd vychádza z toho, že pre riadny výkon mandátu poslanca je dôležité
jeho slobodné vystupovanie na schôdzach národnej rady a na schôdzach jej výborov.
Poslanec tiež podáva písomnosti, najmä návrhy zákonov, návrhy na ich zmenu alebo
doplnenie, procedurálne návrhy či interpelácie. Aj v tomto prípade potrebuje poslanec
istotu, že tak môže robiť slobodne bez obavy z následného postihu. So zreteľom na
zabezpečenie riadneho výkonu poslaneckého mandátu je preto potrebné garantovať slobodu
prejavu pri výkone mandátu poslanca.
64. Obzvlášť dôležité je upozorňovanie na nedostatky v chode štátu, na ktoré
upozorňujú samotní poslanci. Kvôli tomu, aby si to poslanci mohli dovoliť bez ujmy, slúži
parlamentná indemnita, ktorá zaručuje ochranu prejavov, ktoré poslanec urobil pri výkone
poslaneckého mandátu. Táto zahŕňa absolútne vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale
spravidla chráni poslanca aj pred občianskoprávnou zodpovednosťou, lebo zachovaním
občianskoprávnej zodpovednosti sa štátu ponúka príležitosť a pokušenie pre obchádzanie
zákazu trestnej zodpovednosti (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár.
3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. s. 986).
65. Ústavné inštitúty zásadného významu pre fungovanie inštitúcií demokratického
štátu, ako aj pre riadne fungovanie materiálneho právneho štátu sú indemnita a imunita.
Od toho, či sa orgán verejnej moci a jeho predstavitelia pri výkone verejnej moci môžu
spoľahnúť na ochranu indemnitou alebo imunitou, závisí nezávislosť poslancov parlamentu,
hlavy štátu aj nezávislosť sudcov. Zásadný význam má rozsah indemnity a imunity,
podmienky obmedzenia imunity a mechanizmus rozhodovania o obmedzení imunity
v konkrétnom prípade (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava :
C. H. Beck, 2015. s. 1095).
66. Indemnita má povahu hmotného práva zakladajúceho nárok na vykonanie úkonov
dovolených právnym poriadkom bez hrozby právnou zodpovednosťou. Indemnitou sa
zakladá absolútne právo, ktoré nemožno odňať ani previesť na iný orgán verejnej moci.
Priznáva sa ústavným činiteľom za účelom nerušeného výkonu verejnej funkcie, ktorú majú
zverenú. V zásade by sa nemala vzťahovať na protiprávne správanie ústavných činiteľov
mimo rámca výkonu verejnej funkcie, najmä nie na ich protiprávne správanie v súkromí
(Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012.
s. 982 ‒983).
67. Ústavný súd sa k imunite, indemnite a ich významu vyjadril viackrát. Pre potreby
konania pripomína svoj názor: «V tejto súvislosti poznamenávame, že „poslanecká imunita“
aj napriek bežne používanému adjektívu tohto pojmu nie je právom poslanca. Nie je ani
jeho osobnou beztrestnosťou, resp. nezodpovednosťou. Podstatou, zmyslom a cieľom
„poslaneckej imunity-ochrany“ je ochrana zákonodarného zboru za tým účelom, aby tento
orgán mohol nerušene plniť svoju funkciu. Účelom imunity teda je zabezpečenie funkcie
zákonodarného zboru a chráni sa ňou sloboda rozhodovania zákonodarného zboru, a nie
osobná sloboda poslanca.» (II. ÚS 76/1999).
68. Ústava v čl. 78 ods. 2 vylučuje trestnú zodpovednosť poslanca za výroky pri
výkone funkcie prednesené v národnej rade a jej orgáne, a to aj po zániku jeho mandátu.
Poslanec ale podlieha disciplinárnej právomoci parlamentu. Aj keď pri gramatickom
výklade možno pod pojmom „výrok“ rozumieť len slovný prejav, zo zmyslu tohto
ustanovenia vyplýva, že ním treba rozumieť aj iné prejavy spojené s výkonom funkcie
poslanca. Bolo by nelogické rozlišovať medzi zodpovednosťou za ústne prednesenú
interpeláciu a jej písomným podaním, medzi ústnym a písomným návrhom na vydanie
zákona alebo uznesenia národnej rady alebo jej výboru či iného orgánu (Čič, M. a kol.
Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava : Eurokódex, 2012. s. 471).
69. Ústavný súd si uvedomuje, že pojem „výroky“ je najkontroverznejším aspektom
indemnity. Väčšina ústav používa slovné spojenie „výroky pri výkone funkcie, resp.
mandátu“ (Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Taliansko), čo umožňuje širšiu interpretáciu
a ochranu určitých prejavov aj mimo pôdy parlamentu. Napriek všeobecnejšej povahe
ústavného textu právna i parlamentná prax sa priklonili k užšiemu výkladu, a teda
k odmietaniu rozšírenia nestíhateľnosti za názory prejavené v novinových článkoch,
vo verejných diskusiách alebo na volebných mítingoch. Ústavy niektorých štátov zabraňujú
širokému výkladu indemnity špecifikovaním, že ide len o výroky prednesené v snemovni
alebo vo výboroch a iných orgánoch (Dánsko, Holandsko, Nemecko, Veľká Británia, ale aj
Slovensko).
70. Každý prejav má svoj obsah a svoju formu. Z hľadiska formy možno tradične
hovoriť o forme písomnej a o forme ústnej. Prejavy poslanca, ktoré sa týkajú výkonu jeho
mandátu a pri ktorých sa vyžaduje písomná forma, sú najmä návrhy zákonov, interpelácie,
v podmienkach slovenského parlamentu aj pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy a na
základe novely rokovacieho poriadku aj procedurálne návrhy. Ústnu formu majú vystúpenia
v rozprave. K formálnym požiadavkám patrí aj požiadavka, aby bolo vystúpenie poslanca
v parlamente prednesené vo voľnom prednese, resp. vo voľnej reči.
71. Z hľadiska predmetu konania, ktorý sa týka okrem iného aj formálnej stránky
prejavu poslanca v parlamente, je rozhodujúcim určenie toho, ktorý výrok možno pokladať
za výrok pri výkone funkcie poslanca a jeho odlíšenie od ostatných výrokov poslanca –
občana. Otázkou je, či je také odlíšenie možné práve na základe formy alebo na základe
obsahu, či inak povedané, či je pre ochranu podľa čl. 78 ods. 2 ústavy rozhodujúca forma
prejavu alebo obsah prejavu alebo sú rovnako dôležité oba prvky prejavu?
Forma prejavu poslanca nie je nijako ústavne špecifikovaná. Inak povedané, nie je
žiaden úkon, ktorý by súvisel s výkonom mandátu poslanca národnej rady, ktorý by bol
naviazaný na nejakú osobitnú formu, ktorá by bola špecifická len pre tento úkon a nebolo by
možné sa s ňou stretnúť inde pri výkone štátnej moci, resp. v živote ako takom.
Podmienky v čl. 78 ods. 2 ústavy predstavujú podmienky ustanovené ústavou
materiálneho právneho štátu, ktorý nelegitimizuje zdanlivé dodržiavanie práva spočívajúce
v tom, že sa dodrží formálna stránka, konajúca osoba sa skryje za vonkajšie zdanie
o dodržaní právnej normy (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax.
Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 1108). Splnenie podmienky čl. 78 ods. 2 ústavy nie je
možné predpokladať automaticky, ak ide formálne o výrok, resp. prejav poslanca.
Odlíšenie toho, či prejav poslanca je chránený čl. 78 ods. 2 ústavy, je možné na
základe jeho obsahu. Poslanec sa v národnej rade prejavuje v podstate permanentne, ale nie
každý jeho prejav (aj v rokovacej sále) je prejavom pri výkone funkcie poslanca.
Rozhodujúce je, či ide o prejav, ktorým poslanec vykonáva svoj mandát, či realizuje svoje
poslanecké práva alebo napĺňa svoju poslaneckú povinnosť, alebo nie. Výroky poslanca,
prednesené v národnej rady alebo v jej orgáne, ktoré majú charakter osobného prejavu,
nepožívajú ochranu čl. 78 ods. 2 ústavy.
To ale neznamená, že poslanec sa musí vyjadrovať len k politickým otázkam, resp.
že by s výkonom mandátu poslanca súviseli len veci a skutočnosti politickej povahy. Ak sa
poslanec v národnej rade alebo jej orgáne vyjadruje napr. na adresu súkromnej obchodnej
spoločnosti, ktorá je (dobrovoľným) prijímateľom štátnej pomoci, investičnej pomoci alebo
akejkoľvek inej pomoci, subvencie alebo dotácie z verejných zdrojov, musí sa takýto výrok
tiež považovať za výrok pri výkone funkcie poslanca, napr. ako súčasť interpelácie.
72. Z hľadiska predmetu konania v kontexte ochrany výrokov poslanca podľa čl. 78
ods. 2 ústavy ústavný súd zastáva názor, že indemnita v čl. 78 ods. 2 ústavy chráni obsah
výroku či prejavu poslanca, a nie formu.
73. Z hľadiska predmetu konania je potrebné sa vysporiadať so vzťahom čl. 26
ods. 1, 2 a 4 ústavy, s ktorým navrhovateľ vidí rozpor v § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4
rokovacieho poriadku, a čl. 78 ods. 2 ústavy.
74. Sloboda prejavu zaručená v čl. 26 ústavy je súčasťou druhej hlavy ústavy a patrí
medzi základné práva a slobody, konkrétne práva politické. Ústavný súd v rozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 29/97 konštatoval, že „... prezidenta (ale ani ďalších ústavných činiteľov
Slovenskej republiky) pri výkone ich ústavných právomocí nemožno považovať za fyzické
osoby oprávnené namietať ich prípadné porušenie práv podnetom na začatie konania pred
ústavným súdom“.
Rešpektujúc, že predmetom konania je konanie o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 ústavy, a nie konanie o podnete podľa úpravy v ústave pred jej novelizáciou
ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., podstata názoru vysloveného ústavným súdom
v minulosti zostáva platná aj pre predmet konania. Ide o ochranu slobody prejavu poslanca
ako ústavného činiteľa pri výkone jeho mandátu. Nejde o ochranu slobody prejavu poslanca
– občana v jeho súkromnom, takpovediac „civilnom“ živote.
75. Vo veci sp. zn. III. ÚS 730/2014 ústavný súd konštatoval, že výkon mandátu
a z neho vyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale
súčasťou pôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci, t. j. ide o mocenské oprávnenie
poslanca, nie ústavné právo občana. Právo poslancov na slobodu slova vyplýva z ich
ústavou zaručeného práva na slobodný výkon mandátu, a nie z ústavného práva na slobodu
prejavu. Ústavné právo na slobodu prejavu je totiž slobodou jednotlivca proti štátu, t. j. nie
slobodou poslanca, ktorý je členom štátneho orgánu a vykonáva svoj mandát. Právo
slobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle čl. 73 ods. 1 ústavy je právom, ktorým
nedisponujú fyzické osoby, ale poslanci národnej rady. Slobodný výkon mandátu a z neho
vyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale súčasťou
pôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci.
Právo poslancov vystúpiť v parlamentnej rozprave je v chápaní ústavného súdu
realizáciou ich mocenského oprávnenia ako členov štátneho orgánu vykonávajúcich mandát,
chránené čl. 78 ods. 2 ústavy, a nie realizáciou ich občianskeho práva na slobodu prejavu
76. Rokovanie parlamentu je vysoko formalizované a riadi sa presnými pravidlami,
ktoré zaručujú jasný a predvídateľný výkon právomocí parlamentu. Súčasťou pravidiel
rokovania parlamentu a výkonu jeho ústavných právomocí je aj úprava rozpravy, ktorá je
jadrom jeho činnosti.
77. Jednou z primárnych úloh rokovacích poriadkov parlamentov je vymedziť okrem
iného aj to, komu, kým, kedy, akým spôsobom a z akého dôvodu je na schôdzi parlamentu
udelené slovo a za akých podmienok. Inak povedané, regulácia rozpravy. Z časového
hľadiska môže byť regulovaná celková dĺžka rozpravy alebo dĺžka rečníckeho času
určeného na vystúpenie v rozprave. Ak je stanovená celková dĺžka trvania rozpravy, je
vopred známe, kedy rozprava skončí. Naopak, ak je stanovený len rečnícky čas a vopred nie
je známy počet rečníkov, keďže títo sa môžu prihlasovať aj počas rozpravy (napr. písomne
alebo ústne), na začiatku rozpravy nie je známe, kedy skončí.
78. Regulovanie rozpravy z komparatívneho hľadiska vedie k záverom, že táto môže
byť prísne regulovaná, ad hoc regulovaná alebo voľná.
Prísne regulovaná rozprava je v prípade, ak rokovací poriadok, politická dohoda
v parlamente, rozhodnutie poslaneckého grémia alebo analogického orgánu, alebo
rozhodnutie predsedu parlamentu určuje dĺžku trvania rozpravy alebo dĺžku rečníckeho času
v rozprave na schôdzi parlamentu. Ide o priame obmedzenie dĺžky rečníckeho času
určeného pre poslancov alebo senátorov v rozprave. Tento model je aplikovaný v Snemovni
reprezentantov Belgického kráľovstva, vo Folketingete Dánskeho kráľovstva, v parlamente
Helénskej republiky, v parlamente Chorvátskej republiky, v parlamente Lotyšskej
republiky, v Sejme a v Senáte Poľskej republiky, v Národnej rade Rakúskej republiky,
v Poslaneckej snemovni Rumunska a v Nemeckom spolkovom sneme. Vo všetkých
uvedených prípadoch s výnimkou Nemeckého spolkového snemu sú limity pre poslanecké
vystúpenia stanovené priamo v rokovacom poriadku príslušnej komory parlamentu.
V Bundestagu je rozdelenie rečníckeho času medzi poslanecké kluby stanovené na základe
politickej dohody.
Po druhé, ad hoc regulovaná rozprava je v prípade, ak poslanecké grémium alebo
analogický orgán, predseda parlamentu alebo parlament ako taký môže určiť dĺžku trvania
rozpravy alebo dĺžku rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu.
Dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu
môže byť stanovená na základe rozhodnutia poslaneckého grémia alebo orgánu
zodpovedajúcemu poslaneckému grémiu. Tento model uplatňuje parlament Fínskej
republiky, Národné zhromaždenie Francúzskej republiky, Poslanecká snemovňa
Luxemburského veľkovojvodstva, Národné zhromaždenie Slovinskej republiky
a Poslanecká snemovňa a Senát Talianskej republiky. Vo fínskom parlamente,
vo francúzskom Národnom zhromaždení, v luxemburskej Poslaneckej snemovni
a v talianskej Poslaneckej snemovni ide o kompetenciu poslaneckého grémia. V slovinskom
Národnom zhromaždení a v talianskom Senáte poslanecké grémium určuje dĺžku trvania
rozpravy k jednotlivým bodom programu schôdze a príslušný rečnícky čas vždy.
Dĺžku rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu môže stanoviť predseda
parlamentu. Tento model je používaný v Národnom zhromaždení Bulharskej republiky
(avšak nie pred druhým hlasovaním) a v Snemovni ľudu parlamentu Spojeného kráľovstva
Veľkej Británie a Severného Írska. V prípade Bulharska ide o povinnosť predsedu
parlamentu určiť celkový rečnícky čas určený na rozpravu ku každému bodu programu
schôdze a rozdeliť ho pomerne medzi poslanecké kluby a nezávislých poslancov, avšak toto
ustanovenie sa nepoužije v rozpravách k návrhom zákonov pred druhým hlasovaním.
V prípade Spojeného kráľovstva ide o právomoc predsedu snemovne, tzn. predseda
snemovne má právo zaviesť obmedzenia rečníckeho času v rozpravách, v ktorých chce
vystúpiť veľké množstvo poslancov.
Dĺžka trvania rozpravy alebo dĺžka rečníckeho času v rozprave na schôdzi
parlamentu môže byť stanovená na základe rozhodnutia parlamentu. Tento model uplatňuje
Poslanecká snemovňa a Senát Parlamentu Českej republiky, Národná rada Slovenskej
republiky, Snemovňa reprezentantov Holandského kráľovstva, parlament Švédskeho
kráľovstva a Národné zhromaždenie Maďarska.
Po tretie, voľná rozprava je v prípade, ak rokovací poriadok, prípadne ďalšie
predpisy nezakotvujú žiadne ďalšie možnosti regulácie dĺžky trvania rozpravy alebo dĺžky
rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu. Tento model môžeme nájsť napr.
na Cypre, kde sa časové obmedzenia netýkajú rozpravy k návrhom zákonov.
Dĺžka trvania rozpravy a rečnícky čas v rozprave je na schôdzi parlamentu
neobmedzený. Tento model možno nájsť v Snemovni reprezentantov Cyperskej republiky
(limity sa týkajú rozpráv pri iných otázkach, nie pri návrhoch zákonov), v parlamente
Estónskej republiky (časové obmedzenia sa netýkajú všetkých štádií legislatívneho procesu
a všetkých typov vystúpení; väčšina z vystúpení je ale limitovaná) a v parlamente Litovskej
republiky (časové obmedzenia sa netýkajú všetkých typov vystúpení; väčšina z vystúpení je
ale limitovaná). Estónsky a litovský parlament predstavujú špecifické prípady, pretože
väčšina typov vystúpení v rozprave je limitovaná priamo v rokovacom poriadku, nie však
všetky. V Litve môže parlament dokonca rozhodnúť aj o ukončení rozpravy predtým, ako
vystúpia všetci prihlásení rečníci.
79. Regulovanie parlamentnej rozpravy nemôže byť samoúčelné a tiež nemôže
poprieť jej význam v demokratickom a materiálnom právnom štáte v jej podstate. Pri
nastavení pravidiel parlamentnej rozpravy je potrebné vziať do úvahy princípy racionality
a efektívnosti zákonodarstva, procedurálnej spravodlivosti, vypočutia strán zastúpených
v parlamente, ochrany práv všetkých poslancov či zabránenie obštrukciám.
80. Hoci princíp väčšinového rozhodovania patrí medzi základné definičné znaky
demokracie a demokratického rozhodovania a väčšina vlád parlamentných demokracií je
odkázaná práve na podporu (dôveru) parlamentnej väčšiny zloženej zo zástupcov jednej
alebo viacerých politických strán zastúpených v parlamente, nie je parlament orgánom tejto
väčšiny, ale je založený na slobodnom výkone mandátu všetkých svojich členov, na ich
rovnosti, lebo všetci sú reprezentantmi občanov, a to bez ohľadu na to, k akej politickej
frakcii či k názorovému prúdu jednotliví poslanci parlamentu patria.
81. Princíp väčšinového rozhodovania je v demokratickom štáte neoddeliteľne
spojený s princípom ochrany menšiny, ktorá je na parlamentnej pôde reprezentovaná
parlamentnou menšinou tvoriacou parlamentnú opozíciou. Medzi jej základné funkcie patrí
najmä artikulácia menšinových názorov, predkladanie alternatívnych návrhov k väčšinovým
stanoviskám a rozhodnutiam a kontrola vládnej väčšiny, to všetko pred zrakmi verejnosti,
ktorá si aj týmto spôsobom tvorí a upresňuje svoj názor na prácu parlamentu.
Prítomnosť parlamentnej menšiny núti vládnu väčšinu vysvetľovať a zdôvodňovať
svoje rozhodnutia. Garantovaná je tak zásada kontradiktórnosti, vychádzajúca zo slobodnej
výmeny názorov a stanovísk s cieľom hľadania širšej zhody a prípadne aj odstraňovanie
nedostatkov. Táto zásada je základom činnosti parlamentu ako miesta výmeny názorov,
presviedčanie oponentov o pravde a spravodlivosti a tiež ako miesta vyjednávania.
82. Parlamentná menšina predstavuje v demokratických systémoch vládnutia dôležitý
prvok. Medzi práva parlamentnej menšiny a jej jednotlivých členov, ktoré by mali byť
v demokratickom a právnom štáte ústavne garantované, možno zaradiť najmä práva
zaručujúce parlamentnej menšine účasť na parlamentných procedúrach, teda práva
umožňujúce výkon dozoru a kontrolu vládnej väčšiny aj vlády samotnej. Ďalej ide o práva
umožňujúce parlamentnej menšine domáhať sa ústavného preskúmania väčšinou prijatých
rozhodnutí (zákonov) a v neposlednom rade aj o práva chrániace parlamentnú menšinu i jej
jednotlivých členov pred prenasledovaním a svojvôľou zo strany väčšiny.
83. Aj parlamentarizmus v Slovenskej republike je postavený na politickom súperení
parlamentnej väčšiny a menšiny, pričom sa považuje za súčasť politickej kultúry priznať
určité práva a ochranu aj parlamentnej menšine. Z právneho hľadiska však pojem
parlamentnej menšiny, resp. opozície definovaný nie je a slovenský právny poriadok ani
neobsahuje práva, ktoré by patrili špecificky len opozícii. Všetci poslanci národnej rady
majú rovnaké statusové práva (Krošlák, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters
Kluwer, 2016. s. 454).
84. Ochrana parlamentnej menšiny je princípom demokratického štátu. Ak by došlo
k takej zmene vnútorných pravidiel parlamentu, ktoré by marili, sťažili či až dokonca
znemožnili výkon činnosti parlamentnej menšiny, ale najmä výkon práv poslancov, ktorí
k nej patria, tento princíp by bol porušený. Zodpovednosť za nápravu by bola v prvom rade
na parlamente a jeho zákonodarnej právomoci. Ak by parlament sám svoje vnútorné
pravidlá v rokovacom poriadku nezmenil a tieto by zasahovali do slobodného výkonu
poslaneckého mandátu poslancov opozície v intenzite porušujúcej jeho podstatu a zmysel,
bol by namieste ochranný zásah nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti –
ústavného súdu.
85. Nie každá úprava v rokovacom poriadku a nie každá zmena rokovacieho
poriadku upravujúca parlamentné procedúry znamená zásah do slobodného výkonu
poslaneckého mandátu. Existencia rokovacieho poriadku zo svojej podstaty znamená, že
výkon poslaneckého mandátu je viazaný na nejaké pravidlá. Ich účelom je stanovenie
pravidiel pre riadny výkon ústavných právomocí parlamentu. Samotná existencia takýchto
pravidiel preto nie je popretím slobodného výkonu poslaneckého mandátu, práve naopak,
tieto pravidlá umožňujú jeho riadny výkon predvídateľným spôsobom.
Opačná situácia by nastala vtedy, ak by parlamentné pravidlá viedli k tomu, že by
bolo znemožnené vykonávanie poslaneckého mandátu ako takého, teda zastupovania
občanov, resp. ak by tieto pravidlá stanovili rozdielne či diskriminačné pravidlá výkonu
poslaneckého mandátu pre jednotlivých poslancov podľa ich príslušnosti k vládnej väčšine
alebo k parlamentnej menšine. Aj v tomto kontexte je potrebné preskúmať napadnuté
ustanovenia rokovacieho poriadku.
86. Sloboda prejavu v parlamente má svoje osobitné súvislosti. Je to nielen jej
ústavná ochrana, ale tiež jej možné špecifické spôsoby, metódy, ale aj taktika využívania
na obštruovanie parlamentu.
Obštrukcia je vo všeobecnosti krajný parlamentný prostriedok ako predlžovať alebo
úplne znemožňovať rokovanie parlamentu, a to využívaním takých nástrojov ako nekonečné
prejavy a vystúpenia, opakované faktické poznámky, podávanie procedurálnych návrhov,
predkladanie množstva návrhov na zmenu alebo doplnenie programu rokovania parlamentu,
predkladanie návrhov na prerušenie rokovania parlamentu, účelové znižovanie kvóra
a spochybňovanie jeho dosiahnutia, požiadavka hlasovania podľa mien, ale tiež napr.
výkriky, búchanie do lavíc, zabraňovanie vo vystúpení a rečnení poslancov blokovaním
rečníckeho miesta a pod.
87. Nie každé konanie poslanca, ktorým bráni rokovaniu parlamentu, je možné
považovať za obštrukciu, pretože takýto charakter nemá konanie, ktoré je samo osebe
porušením rokovacieho poriadku, napr. použitie zbrane alebo fyzického násilia alebo ich
hrozba.
Klasická obštrukcia je konanie, ktoré je v súlade s pravidlami rokovania, síce
predstavuje ich extrémne využitie, či až zneužitie, ale nezakladá zodpovednosť poslanca za
ich porušenie. Toto súčasne poskytuje poslancovi ochranu v tom, že ak koná formálne
v súlade s pravidlami rokovania parlamentu, je zásah predsedajúceho voči nemu a jeho
konaniu buď nemožný, alebo je možný len za presne stanovených podmienok, napr. ak by
sa poslanec odchýlil od predmetu rokovania.
88. Klasickou parlamentnou obštrukciou spojenou s využívaním slobody prejavu je
časovo dlhé, formálne neobmedzené vystúpenie poslanca v rozprave. Typickým príkladom
je filibustering známy najmä zo Senátu USA. Je to najznámejšia obštrukčná taktika spojená
s vystúpením poslanca v parlamente, ktorá smeruje k zdržaniu, resp. k oddialeniu prijatia
rozhodnutia parlamentu vo veci, ktorá je predmetom rokovania, ale tiež k prinúteniu
parlamentnej väčšiny hľadať kompromis a rokovať s parlamentnou menšinou. Využívanie
filibusteringu závisí od nastavenia pravidiel rokovania parlamentu a od možností, ktoré
rokovací poriadok ponúka na predchádzanie či vyriešenie takejto situácie, ktorá je spôsobilá
ochromiť činnosť parlamentu.
89. Ak parlament zostane nečinný, resp. nefunkčný, pretože je vystavený
obštrukciám či už jednotlivých poslancov alebo celej parlamentnej menšiny, nemôžu svoje
práva vykonávať ani ostatní poslanci. Parlament nie je schopný plniť svoje funkcie, ktoré
mu ústava priznáva a pri výkone ktorých je nezastupiteľný. Obštruovanie parlamentu
znamená, že ostatní poslanci nemôžu vykonávať ich poslanecký mandát, čo predstavuje
zásah do ich práv.
90. Parlamenty preto vo svojich rokovacích poriadkoch hľadajú regulačné riešenia,
ktoré pri rešpektovaní slobody prejavu poslanca v parlamente ako základu parlamentnej
práce zabezpečia tiež ochranu rovnakých práv ostatných, resp. všetkých poslancov, a tiež
zabezpečia ústavou predpokladaný výkon parlamentných právomocí.
IV.
Nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu
91. Napadnutý nesúlad § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku s čl. 13
ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru označili navrhovatelia ako
nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu.
92. Navrhovatelia túto časť návrhu ešte vnútorne rozčlenili na nesúlad v dvoch
smeroch (i) v súvislosti s reguláciou času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku) a (ii)
v súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k formálnej stránke prejavu (§ 27 ods. 7 a § 32
ods. 4 rokovacieho poriadku). Ústavný súd preto preskúma napadnuté ustanovenia
rokovacieho poriadku v súlade s touto štruktúrou.
IV.A
Regulácia času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku)
93. Ustanovením § 30 rokovacieho poriadku došlo k určeniu dĺžky rečníckeho času,
a to pre poslanca písomne prihláseného do rozpravy najviac na 20 minút, pre poslanca
povereného poslaneckým klubom najviac na 30 minút, ak rokovací poriadok neustanovuje
inak, alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času. Ďalej pre
poslanca ústne prihláseného do rozpravy najviac na 10 minút, opätovne, ak rokovací
poriadok neustanovuje inak, alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení
rečníckeho času. Napokon bolo stanovené pravidlo, že do dĺžky rečníckeho času sa
nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho
návrhu.
94. Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku bolo v osobitnej časti dôvodovej správy
odôvodnené tak, že „Novú úpravu v rokovacom poriadku predstavuje zákonom ustanovená
dĺžka rečníckeho času v rozprave. Účelom navrhovanej zmeny je zabezpečiť efektívnosť
rokovaní národnej rady za súčasného rešpektovania ústavou garantovaných práv poslanca.
Dĺžka rečníckeho času v rozprave sa navrhuje ustanoviť na 20 minút a v prípade, že ide
o člena povereného poslaneckým klubom, 30 minút. Úprava rešpektuje a garantuje právo
poslanca podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy k prerokúvanej veci, kedy sa do
rečníckeho času nebude započítavať čas prednesu znenia písomne vyhotoveného
pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu, pričom z tohto dôvodu je poslanec povinný
oznámiť predsedajúcemu začatie prednesu a skončenie prednesu písomne vyhotoveného
pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu (§ 29 ods. 1).
Navrhované obmedzenie sa nebude vzťahovať na navrhovateľa a spravodajcu,
vzhľadom na ich postavenie v rámci legislatívneho procesu a ani na osoby podľa § 28.
Vzhľadom na už v platnej právnej úprave existujúci inštitút obmedzenia dĺžky času
na rozpravu (§ 29a), sa v prípade jeho použitia, nebude navrhované ustanovenie ohľadne
dĺžky rečníckeho času aplikovať. Národná rada sa môže uzniesť na predĺžení rečníckeho
času bez rozpravy. Obmedzenie dĺžky rečníckeho času je bežnou praxou aj v iných
európskych demokraciách a je považované za štandardný nástroj parlamentnej rozpravy
(napr. Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia).“.
95. Ustanovenie § 30 bolo v novele rokovacieho poriadku schválené v znení, ako
vyplývalo zo 6. bodu pozmeňovacieho návrhu poslancov národnej rady Gábora Gála,
Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča a skupiny poslancov národnej rady
k návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom čítaní o návrhu novely
rokovacieho poriadku 26. októbra 2016. Zmeny oproti pôvodnému návrhu § 30 sa týkali
možnosti poslanca vystúpiť v rozprave dvakrát, a to na základe písomného prihlásenia a aj
na základe ústneho prihlásenia, pričom pre vystúpenie na základe ústneho prihlásenia bola
určená dĺžka rečníckeho času na najviac 10 minút. Táto zmena bola okrem iného
odôvodnená tým, že dve možnosti prihlásiť sa do rozpravy poskytnú poslancom dostatočný
priestor na to, aby sa vyjadrili k prerokovávanej téme.
96. Podľa navrhovateľov «Obmedzovanie rečníckeho času poslanca je priamym
zásahom do slobody prejavu poslanca, ktorého dôsledkom je zníženie úrovne objektívne
merateľného kritéria - času diskusie, ktoré bolo v čase pred prijatím napadnutých
ustanovení rokovacieho poriadku prakticky neobmedzené resp. maximalizované za účelom
vytvorenia optimálnej platformy pre konštruktívnu výmenu názorov (spomenutý „trh
názorov“). V súvislosti s obmedzovaním času na prejav sa núka aj paralela s výkonom
advokátskeho povolania: poslanci NR SR zastupujú nezanedbateľnú masu voličov, pričom
advokát zastupuje spravidla iba jednu osobu (fyzickú či právnickú), avšak jeho rola (vo
vzťahu ku garancii práva na obhajobu resp. práva na spravodlivý proces) je natoľko
dôležitá, že má neobmedzený čas na vystúpenie. Paradoxne, pri nemenej významnej úlohe
poslanca NR SR (ktorý je navyše priamo volený občanmi SR, na rozdiel od členov vlády SR,
ktorí nemajú takýto stupeň legitimity a pritom ich prejav v rámci schôdze NR SR nie je
limitovaný) bude jeho právo na slobodu prejavu časovo ohraničené, a to aj napriek tomu,
že kvantitatívne zastupuje tisícky svojich voličov.».
97. Podľa národnej rady „Zákonná úprava problematiky zabezpečovania poriadku
v rokovacej sále sa dotýka aj práva na slobodu prejavu garantovaného ústavou a imunity
poslancov vo vzťahu k ich výrokom predneseným na pôde parlamentu. Sloboda prejav
poslancov je individuálnou parlamentnou výsadou, pričom ochranu proti jej obmedzeniu,
zásahu do nej, ale aj proti jej zneužitiu zabezpečuje poslancom ústavne garantovaný inštitút
poslaneckej imunity (čl. 78 ods. 2 ústavy).“.
98. Ústavný súd si uvedomuje, že určenie dĺžky rečníckeho času poslanca je citlivá
záležitosť, pretože znamená stanovenie hranice, pri ktorej je poslanec schopný
plnohodnotne, dôstojne, pri normálnom tempe reči predniesť svoj rečnícky príspevok,
predložiť a vyargumentovať svoj názor a postoj k veci, ktorá je predmetom rokovania,
a snažiť sa presvedčiť o svojich argumentoch a ich opodstatnenosti a správnosti
predkladateľa, ostatných poslancov, ale aj verejnosť.
99. Ústavný súd už uviedol (bod 77), že predmetom regulácie môže byť tak určenie
dĺžky rečníckeho času poslanca, čo znamená, že koniec rozpravy pri vopred neznámom
počte rečníkov nemožno predpokladať alebo určenie dĺžky rozpravy ako takej, kedy je
možné jej ukončenie presne stanoviť uplynutím stanoveného času. V prípade § 30
rokovacieho poriadku ide o prvú situáciu.
100. Regulácia časového faktoru rozpravy v národnej rade nie je nová a nie je
výsledkom len novely rokovacieho poriadku. Právna úprava, ktorá umožňuje regulovať čas
rozpravy v národnej rade, je súčasťou rokovacieho poriadku už od 21. marca 2000, keď
nadobudol účinnosť zákon č. 86/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 77/1998 Z. z. Týmto
zákonom bol rokovací poriadok doplnený o (i) § 29a, ktorý upravuje určenie dĺžky času na
rozpravu, a (ii) § 35 ods. 7 až 9, ktoré upravujú uzavretie rozpravy. Ustanovenie § 29a a tiež
§ 35 ods. 7 až 9 rokovacieho poriadku sú platné a účinné dodnes.
101. Určenie dĺžky času na rozpravu je v § 29a rokovacieho poriadku upravené takto:
„§ 29a
Určenie dĺžky času na rozpravu
(1) Národná rada sa môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na
určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze národnej rady.
Taký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze
národnej rady. Na návrhy predložené v inom čase sa neprihliada. Určená dĺžka času na
rozpravu nemôže byť kratšia ako 12 hodín.
(2) Návrh podľa odseku 1 nemožno podať, ak národná rada má rokovať o návrhu
ústavného zákona, návrhu zákona o štátnom rozpočte a o programovom vyhlásení vlády.
(3) Ak sa národná rada uznesie podľa odseku 1, predsedajúci rozdelí čas určený na
rozpravu medzi poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov,
pomerne podľa počtu poslancov. V rozprave vystupujú striedavo poslanci zastupujúci
poslanecké kluby a poslanci, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, podľa poradia
určeného žrebom. Poradie rečníkov zastupujúcich poslanecký klub predsedajúcemu
písomne oznámi predseda poslaneckého klubu alebo ním poverený člen poslaneckého klubu
najneskôr do otvorenia rozpravy. Poslanec, ktorý nie je členom poslaneckého klubu, sa
prihlási do rozpravy písomne alebo ústne najneskôr do otvorenia rozpravy. Poradie
rečníkov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, sa určí žrebom.
(4) Meranie času vyhradeného pre poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi
poslaneckého klubu, sa zabezpečuje prostredníctvom technického zariadenia alebo
prostredníctvom overovateľov. Ak rečníci zastupujúci poslanecký klub alebo poslanec, ktorý
nie je členom poslaneckého klubu, nevyčerpajú čas, ktorý im bol vyhradený, skracuje sa čas
určený na rozpravu podľa odseku 1 o čas, ktorý poslanecký klub alebo poslanec, ktorý nie
je členom poslaneckého klubu, nevyčerpal.
(5) Do času určeného podľa odseku 1 sa nezapočítava čas, v ktorom vystupuje
predsedajúci, navrhovateľ a spoločný spravodajca výborov. Ak je navrhovateľ alebo
spoločný spravodajca výborov členom poslaneckého klubu, jeho čas využitý na vystúpenia
sa nezapočítava do času vyhradeného pre jeho poslanecký klub. Do času určeného pre
poslanecký klub a poslanca, ktorý nie je členom poslaneckého klubu, sa započítava aj čas
využitý na faktické poznámky (§ 33) a procedurálne návrhy (§ 34).
(6) Ak uplynie čas vyhradený pre poslanecký klub alebo poslanca, ktorý nie je
členom poslaneckého klubu, predsedajúci rečníkom odníme slovo. Na návrh rečníka môže
národná rada bez rozpravy rozhodnúť, že sa mu umožní dokončiť vystúpenie. Ostatným
poslancom, ktorí mali podľa oznámenia predsedu poslaneckého klubu alebo ním
povereného člena poslaneckého klubu vystúpiť za poslanecký klub, sa už slovo neudelí.
Poslanci, ktorým bolo odňaté slovo, alebo poslanci, ktorým sa neumožnilo vystúpiť pre
uplynutie vyhradeného času, majú právo odovzdať svoj písomný prejav predsedajúcemu,
a to najneskôr do vystúpenia spoločného spravodajcu po skončení rozpravy. Písomný
prejav poslanca sa zahrnie do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej rady (§ 41 ods. 1)
s označením, že prejav nebol prednesený ústne. Ak je súčasťou písomného prejavu aj
pozmeňujúci alebo doplňujúci návrh, rozdá sa poslancom, spoločný spravodajca ho prečíta
vo svojom vystúpení pred hlasovaním a dá o ňom hlasovať.
(7) Ak sa národná rada uznesie o určení dĺžky času na rozpravu podľa odseku 1,
ustanovenia § 27 ods. 2 a 4, § 30 a § 35 ods. 2, 3 a 6 sa nepoužijú.“
102. Uzavretie rozpravy je v § 35 ods. 7 a 9 rokovacieho poriadku upravené takto:
„(7) Na návrh predsedu národnej rady môže národná rada rozhodnúť o uzavretí
rozpravy. V takom prípade sa rozprava skončí bezprostredne po rozhodnutí národnej rady.
(8) Po uzavretí rozpravy podľa odseku 7 majú poslanci, ktorí boli ešte prihlásení do
rozpravy, právo odovzdať svoj písomný prejav predsedajúcemu. Písomný prejav poslanca
sa zahrnie do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej rady (§ 41 ods. 1) s označením, že
nebol prednesený ústne. Ak je súčasťou písomného prejavu aj pozmeňujúci alebo doplňujúci
návrh, rozdá sa poslancom, spoločný spravodajca ho prečíta vo svojom vystúpení pred
hlasovaním a dá o ňom hlasovať. Na vykonanie úkonov podľa tohto odseku vyhlási
po uzavretí rozpravy predsedajúci desaťminútovú technickú prestávku.
(9) Po uzavretí rozpravy a po prípadnom vypočutí informácie povereného člena
poslaneckého klubu (odsek 5) začne predsedajúci rokovanie o ďalšom bode programu, ak
sa národná rada uzniesla podľa § 36 ods. 1.“
103. Úprava v § 29a, ako aj úprava v § 35 ods. 7 až 9 rokovacieho poriadku znamená
možný zásah do slobody prejavu poslanca v parlamente. Ide pritom o úpravu, ktorá je
v rokovacom poriadku viac ako 17 rokov, pričom nevyvolala ústavnú pochybnosť.
V prípade určenia dĺžky času na rozpravu nebude umožnené vystúpenie poslancom
združeným v poslaneckom klube, ktorého čas už uplynul vystúpeniami poslancov z toho
istého poslaneckého klubu, ktorí boli prihlásení do rozpravy skôr. Poslanec síce môže svoje
písomné vystúpenie odovzdať do zápisnice o schôdzi národnej rady, ale fyzicky na nej
nebude môcť vystúpiť.
V prípade uzavretia rozpravy je to znemožnenie poslancovi vystúpiť v rozprave, aj
keď bol prihlásený, ak k jej uzavretiu dôjde pred jeho vystúpením. Toto je vyvážené tým, že
jeho vystúpenie bude uvedené v zápisnici o schôdzi národnej rady. Poslanci, ktorí by sa
chceli prihlásiť do rozpravy ústne, túto možnosť ani len nebudú mať.
Rokovací poriadok v týchto prípadoch sleduje efektívnosť rokovania národnej rady
a priebeh jej schôdze pre účely riadneho a zodpovedného výkonu ústavných právomocí
národnej rady.
Určenie dĺžky rečníckeho času v § 30 rokovacieho poriadku preto nepredstavuje
doplnenie rokovacieho poriadku o úpravu, ktorá by bola úplne rokovaciemu poriadku
cudzia a sledovala by cieľ, ktorý by bol rokovaciemu poriadku neznámy.
104. Ústavný súd posudzuje § 30 rokovacieho poriadku aj z komparatívneho
hľadiska.
Napríklad v Českej republike môže byť v zmysle § 59 zákona č. 90/1995 Zb.
o rokovacom poriadku Poslaneckej snemovne dĺžka vystúpenia poslanca obmedzená na čas,
ktorý nesmie byť kratší ako 10 minút; toto obmedzenie sa zároveň netýka poslanca, ktorý
vystupuje v mene poslaneckého klubu. Totožné ustanovenia vo vzťahu k Senátu obsahuje
§ 64 zákona č. 107/1999 Zb. o rokovacom poriadku Senátu.
Podľa čl. 35 Rokovacieho poriadku Bundestagu platí, že pokiaľ nedôjde k inej
dohode Rady starších, nesmie byť doba vystúpenia jedného poslanca viac ako 15 minút, na
žiadosť poslaneckého klubu však môže jeden z jeho členov hovoriť až 45 minút. Predseda
Bundestagu však môže v odôvodnených prípadoch uvedené časy predĺžiť.
Vo Francúzskej republike sa čas rozpravy delí medzi poslanecké kluby tak, že
každému z nich je určený rovnaký minimálny podiel, pričom minimálny podiel je určený
spoločne aj nezaradeným poslancom podľa ich pomerného počtu. Zvyšok času sa rozdelí
medzi politické kluby podľa ich zastúpenia. Dĺžka rečníckeho času nesmie byť kratšia ako
5 minút.
105. Na základe uvedeného, najmä na základe ochrany slobodného výkonu mandátu
poslanca a ochrany jeho slobody vyjadrovať sa v národnej rade a jej orgánoch, preskúmal
ústavný súd napadnuté ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku z toho pohľadu, či toto
mierou regulácie dĺžky rečníckeho času zasahuje do slobody prejavu poslanca v takej
intenzite, že by poslanec nebol schopný riadne a zodpovedne vykonávať svoj mandát
a napĺňať svoj ústavný sľub (čl. 75 ods. 1).
106. Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku je možné „rozmeniť na drobné“, z čoho
vyplýva, že pravidlá pre určenie dĺžky rečníckeho času konkrétne znamenajú:
- určenie dĺžky rečníckeho času pre poslanca, ktorý v rozprave vystupuje v mene
poslaneckého klubu, čo predstavuje 30 minút. Napriek tomu, že rokovací poriadok upravuje
práva a povinnosti každého poslanca samostatne, je základom politického organizovania
v národnej rade združovanie poslancov v poslaneckých kluboch. Poslanci sa môžu
združovať v poslaneckých kluboch, a to podľa príslušnosti k politickým stranám, politickým
hnutiam alebo k volebným koalíciám, za ktoré boli zvolení do národnej rady. Ak je
predmetom rokovania národnej rady návrh, ku ktorému má poslanecký klub záujem
vyjadriť svoje stanovisko, a to či už politické, alebo odborné, novela rokovacieho poriadku
umožňuje predniesť pozíciu poslaneckého klubu v rozsahu 30 minút. V tomto prípade by
malo ísť najmä o predstavenie základnej či zásadnej politickej pozície k návrhu zákona,
resp. inej prerokovávanej veci, ktorú by spravidla predniesol predseda politickej strany, ak
je poslancom, alebo predseda poslaneckého klubu či iný člen poslaneckého klubu
vystupujúci k návrhu v mene poslaneckého klubu. Následne v rozprave jednotliví členovia
tohto klubu už nemusia v rámci 20 minút opakovať to, čo už bolo v mene ich poslaneckého
klubu povedané. Ak poslanecký klub predstaví svoje stanovisko k návrhu, uvedie svoje
argumenty, výhrady, pripomienky, komentáre či iné v rámci svojho postoja k veci, ich váha
sa nezvýši tým, že následne budú niekoľkokrát opakované;
- novela rokovacieho poriadku zachovala možnosť poslanca vystúpiť v rozprave
v jednom čítaní k tej istej veci dvakrát (bod 95), a to na základe písomnej prihlášky a aj na
základe ústnej prihlášky. Rečnícky čas je pri písomnej prihláške 20 minút a pri ústnej
prihláške 10 minút. Pôvodný návrh novely rokovacieho poriadku predpokladal možnosť iba
jedného vystúpenia poslanca v rozprave k tej istej veci. Pozmeňovacím návrhom došlo
k zmene, ktorá zachovala stav pred 1. januárom 2017, teda možnosť dvoch vystúpení
v rozprave k tej istej veci. Rečnícky čas v tomto prípade predstavuje spolu 30 minút.
Zachovanie možnosti dvoch vystúpení v rozprave k tej istej veci umožňuje poslancovi
reagovať v rozsahu 10 minút na predrečníkov v rozprave (pri zachovaní práva na reakciu na
každého rečníka formou faktickej poznámky v rozsahu dvoch minút) a uviesť aj nové
argumenty;
- národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť na predĺžení rečníckeho času;
- určenie dĺžky rečníckeho času sa nevzťahuje na navrhovateľa a na spravodajcu a na
osoby podľa § 28 rokovacieho poriadku (k nim pozri časť V);
- do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava prednes pozmeňujúceho alebo
doplňujúceho návrhu. Poslanec prednesie svoj pozmeňujúci alebo doplňujúci návrh na záver
svojho vystúpenia v rozprave, a to doslovným prečítaním pozmeňujúceho alebo
doplňujúceho návrhu bez odôvodnenia. Začatie prednesu a skončenie prednesu písomne
vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu je poslanec povinný oznámiť
predsedajúcemu. Poslanec preto nie je vystavený tomu, že by musel v rámci 20 minút
predstaviť svoje stanovisko k návrhu, ktorý je predmetom rokovania, a v tom istom čase aj
stihnúť prečítanie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu;
- určenie dĺžky rečníckeho času sa vzťahuje na každé čítanie samostatne. Každé
z troch čítaní má iný význam, resp. funkciu. Kým v prvom čítaní je to všeobecná rozprava,
najmä o podstate návrhu, v druhom čítaní je to najmä rozprava k jednotlivým ustanoveniam
spojená aj s možnosťou podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. Tretie čítanie je
špecifické a rozprava v ňom je skôr výnimočná. Novela rokovacieho poriadku tak umožňuje
poslancovi vystúpiť k návrhu až v rozsahu 60 minút v rámci dvoch čítaní (prvé a druhé),
v každom na základe písomnej prihlášky do rozpravy a na základe ústneho prihlásenia.
V rámci tohto času má poslanec priestor na predstavenie svojho postoja k podstate návrhu,
ako aj k jeho konkrétnym ustanoveniam. Čas na prípadný pozmeňujúci alebo doplňujúci
návrh je navyše.
107. Tieto pravidlá platia pre poslancov nezávisle od toho, či sú poslancami
podporujúcimi vládu alebo či sú poslancami patriacimi k parlamentnej opozícii.
108. Ústavný súd sa aj s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru (body 74 a 75)
nestotožňuje s názorom navrhovateľov, že názor o tom, že poslanec nerealizuje svoje
osobné právo na prejav, je prekonaný a že k tomuto prekonaniu malo dôjsť na základe
judikatúry ESĽP, kde navrhovatelia následne uvádzajú prípad Castells. Ústavný súd už
vyložil, že je nevyhnutné rozlišovať slobodu prejavu poslanca (v parlamente) pri výkone
jeho poslaneckého mandátu, teda pri výkone jeho mocenského oprávnenia na strane jednej,
a slobodou prejavu, ktorá je zaručená každému (ústava v čl. 26 ods. 1 výslovne
nešpecifikuje subjekt). Sloboda prejavu chránená čl. 26 ústavy je základné politické právo,
ktoré sa realizuje vo vzťahu občan, resp. osoba ako taká, a verejná moc. Slobodou prejavu
sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Ide o chápanie
slobody prejavu v jej najširšom zmysle, nielen ako slobody prejavu poslanca v parlamente.
109. Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 42/09 vyslovil, že v demokratickej
spoločnosti založenej na princípe suverenity ľudu (čl. 2 ods. 1 ústavy) je slobodná diskusia
a konfrontácia názorov vo veciach všeobecného záujmu nevyhnutnou súčasťou slobody
a tvorby politickej vôle, ktorá sa v konečnom dôsledku môže premietnuť v procese tvorby
zákonov. Aj z tohto názoru je zrejmé, že ústavný súd nechápe slobodu prejavu len vo
vzťahu k diskusii, resp. rozprave poslancov v parlamente, pretože by išlo o absolútne
neprípustnú redukciu tohto politického práva. Slobodná diskusia, konfrontácia názorov
o veciach verejných, nie je len doménou či výsadou parlamentnej rozpravy, ale je súčasťou
občianskej spoločnosti, je súčasťou vyjadrovania názorov na verejný život, osobitne
na život verejno-mocenský zo strany občanov, osôb a spoločnosti. Je to súčasťou slobodnej
súťaže politických síl nielen tých, ktoré sú zastúpené v národnej rade, ale všetkých, ktoré
v Slovenskej republiky legálne pôsobia.
110. Ustanovenia čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru preto
zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu
prejavu jednotlivca. Nejde o ochranu slobody prejavu poslanca pri výkone jeho mandátu
(pozri aj bod 61).
111. Aj v zmysle judikatúry ESĽP je sloboda prejavu jedným zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok jej pokroku a sebarealizácie
každého jednotlivca. Vo sférach politických prejavov a spoločenskej debaty o otázkach
verejného záujmu je pritom priestor na úvahu štátu, resp. orgánov verejnej moci, týkajúcu sa
obmedzenia slobody prejavu, malý (pozri napr. Sürek v. Turecko, č. 26682/95, § 61). Ide
ale opätovne o ochranu jednotlivca pri výkone jeho politického práva na slobodu prejavu
smerom k verejnej moci.
112. Navrhovatelia na podporu svojho názoru uviedli prípad Castells. Ústavný súd
odkazuje na stanovisko vlády, ktorá k tejto argumentácii uviedla, že „Navrhovateľ v tejto
súvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESĽP vo veci Castells proti Španielsku, pričom však
účelovo vyberá len časť predmetného rozsudku a obchádza zvyšné časti, kde súd odkazuje
napr. na prípustnosť obmedzení slobody prejavu. Okrem toho išlo o prípad, kde boli
špecifické skutkové okolnosti, nakoľko sťažovateľ bol síce poslancom, ale uverejnil článok,
v ktorom kritizoval vládu, pričom za uvedené bol podmienečne odsúdený na trest odňatia
slobody. Nešlo teda o prípad slobody prejavu v kontexte diskusie v parlamente
a disponovaním rečníckym časom.“.
Napriek tomu, že išlo o prípad poslanca parlamentu, vecne nešlo o prejav v rámci
parlamentnej rozpravy, ale o vyjadrenie politického názoru smerom k vláde, čo je právom
každého. Išlo teda o ochranu slobody prejavu pri kritike vlády, kde sú hranice
v demokratickej spoločnosti širšie.
113. Pri takomto chápaní slobody prejavu poslanca v parlamente preto podľa
ústavného súdu nemôže dôjsť k zásahu do čl. 26 ústavy a ani k zásahu do 13 ods. 4 ústavy.
Ak sloboda prejavu poslanca v parlamente nie je základným právom chráneným čl. 26
ústavy, ale výkonom jeho mandátu chráneným čl. 78 ods. 2 ústavy, nemôže dôjsť ani
k obmedzeniu takéhoto základného práva.
114. Napriek uvedenému názoru – pri rešpektovaní princípu dôslednosti
v argumentácii – sa ústavný súd vyjadrí ku vzťahu § 30 rokovacieho poriadku a čl. 26
ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy tak, ako keby ustanovením § 30 rokovacieho poriadku
mohlo dôjsť k zásahu do uvedených ustanovení ústavy.
115. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 1 ústavný súd konštatuje, že ustanovením § 30
rokovacieho poriadku nezasahuje do slobody prejavu poslanca, pretože táto je/bola by
zachovaná. Ustanovením § 30 rokovacieho poriadku došlo k regulácii, ktorá nie je
neobvyklá a ktorá časovo reguluje rečnícke vystúpenie poslanca, ale táto mu nezakazuje
a ani neznemožňuje rečnícke vystúpenie v rozprave. Pri detailnejšom rozbore vidno (bod
106), že poslanec má priestor na vystúpenie v rozprave, a to aj dvakrát, má právo
na prednesenie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu mimo rečníckeho času, má
právo na vystupovanie s faktickými poznámkami či procedurálnymi návrhmi. Jediné, čo
novela rokovacieho poriadku vyžaduje, je zvládnutie rečníckeho vystúpenia a predstavenie
svojich argumentov v časovom limite.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyžadovanie predstavenia svojich
názorov a argumentov v časovom limite je bežným nástrojom používaným napríklad pri
organizovaní vedeckých konferencií. Požiadavka prezentovať odborný názor na nejakú
tému na vedeckej konferencii v časovom limite (mnohokrát kratšom ako 20 minút) pritom
nie je chápaná ako zásah do slobody prejavu. V kratšom časovom limite ako 20 minút je
potrebné predstaviť argumenty k veci, ktorá je mnohokrát neporovnateľne komplikovanejšia
ako akýkoľvek návrh zákona.
116. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 2 ústavy sa ústavný súd vyjadrí aj v kontexte
napadnutých ustanovení § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku (bod 144).
117. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 4 ústavy sa ústavný súd vyjadrí v spojení v čl. 13 ods. 4
ústavy, pretože sa vecne týkajú obmedzenia základného práva. Ústava v čl. 13 ods. 4
upravuje všeobecné interpretačné pravidlo obmedzenia základných práv a slobôd. Musí sa
dbať na podstatou a zmysel základného práva. Podstatou základného práva je to, na čom je
založené. Jeho zmyslom je to, na čo slúži. Podstatou je slobodné vyjadrenie názoru.
Zmyslom je poukázanie na nedostatky, predstavenie vlastného návrhu, resp. vlastného
riešenia.
Podmienky obmedzenia slobody prejavu ustanovuje čl. 26 ods. 4 ústavy. Ak by aj
určenie dĺžky rečníckeho času malo byť obmedzením slobody prejavu, je nevyhnutné ho
podrobiť testu proporcionality, ktorý spočíva v hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi
závažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa obmedzením práva
sledovaného.
V prípade rozsiahleho a zložitého zákona s osobitným účelom, ktorý jednotlivcovi
zaručuje určité právne možnosti, nemožno namietať, ak zákonodarca neskôr zavedie určité
obmedzujúce pravidlá, ktoré sú v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou
zákona, ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili, t. j. zákonodarca ich zavedie
hneď, ako si na základe skúseností z uplatňovania zákona urobil jasný záver
o nevyhnutnosti takýchto pravidiel, aj vtedy, keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho, kto
bol pôvodne právnou úpravou zvýhodnený.
118. Napadnuté ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku prešlo testom
proporcionality vrátane testu nevyhnutnosti. K testu proporcionality sa rozsiahlo vyjadrila
vláda. Podľa ústavného súdu určenie dĺžky rečníckeho času je adekvátnym prostriedkom,
akým možno dosiahnuť stanovený cieľ právnej úpravy. Cieľom napadnutej právnej úpravy
je ochrana ústavnej pôsobnosti národnej rady zabezpečením plynulého a efektívneho chodu
jej schôdzí, a tým súčasne aj ochrana nerušeného výkonu mandátu poslancov pri
rešpektovaní práva na slobodu prejavu každého poslanca v parlamente. Určenie dĺžky
rečníckeho času nemožno spájať s odňatím práva na slobodný prejav, pretože ide len
o určité usmernenie, sledujúce legitímny cieľ, vo vzťahu k situáciám, keď je toto právo
využívané.
Regulovanie parlamentnej rozpravy sleduje legitímny cieľ. Miera regulácie musí
spĺňať test proporcionality zásahu do ústavnou chránenej hodnoty v záujme legitímneho
cieľa. Pri hľadaní miery regulovania parlamentnej rozpravy je potrebné rešpektovať
slobodný výkon mandátu poslanca vrátane práva slobodne sa vyjadriť ku všetkému, čo je
predmetom rokovania parlamentu a jeho orgánov, a tiež právo využívať parlamentnú taktiku
vo forme obštrukcií. Na druhej strane je potrebné rešpektovať slobodný a nerušený výkon
mandátu ostatných poslancov. Legitímnym cieľom regulácie parlamentnej rozpravy je tiež
potreba efektívnej činnosti parlamentu. Efektívna činnosť parlamentu nie je potláčanie
požiadavky na slobodnú a prípadne aj časovo dlhú rozpravu, ale zvýraznenie požiadavky na
plnenie ústavných funkcií, ale aj zodpovedností parlamentu, pri ktorých je v demokratickom
a právnom štáte nenahraditeľný.
119. Pri zmenách rokovacieho poriadku, ktoré sa týkajú zvýšenia efektívnosti
rokovania národnej rady, je cieľom tiež ochrana výkonu mandátov všetkých poslancov.
Obštruovanie parlamentu umelo predlžovanou rozpravou znamená marenie výkonu
mandátu tých poslancov, ktorí sa na takejto obštrukcii nepodieľajú. Stanovenie pravidiel
parlamentnej rozpravy vrátane pravidla o určení dĺžky rečníckeho času preto poskytuje
zvýšenú ochranu výkonu mandátu všetkých poslancov.
120. Z tohto pohľadu novela rokovacieho poriadku podľa ústavného súdu upravuje
štandardné nástroje zabezpečenia efektívnosti výkonu ústavných právomocí parlamentu
a ochranu výkonu mandátu všetkými poslancami za rovnakých podmienok. Ústavný súd
rozpor § 30 s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy neidentifikoval.
121. Ochranu slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru je potrebné chápať
materiálne. Sloboda zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice predurčuje význam ochrany práva na
slobodu prejavu vo vertikálnych vzťahoch. Zasahovanie štátnych orgánov nemôže zmariť,
resp. poprieť slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie, a zásah štátnych
orgánov musí byť v súlade s formalitami, podmienkami a obmedzeniami, ktoré ustanovuje
č. 10 ods. 2. Z čl. 10 ods. 2 dohovoru tiež vyplýva, že výkon slobôd podľa odseku 1 zahŕňa
aj povinnosti a zodpovednosti. Nejde teda o práva absolútne.
Z pohľadu dohovoru nie je problematické samotné obmedzenie slobody prejavu, ak
spĺňa požiadavky čl. 10 ods. 2 dohovoru. Vo vzťahu k parlamentnej rozprave pri
posudzovaní zásahu do čl. 10 dohovoru ESĽP v rozhodnutí vo veci Karácsony uznal ako
legitímne dôvody uplatnenia odseku 2 obmedzenia, ktoré slúžili v prospech funkčnosti
parlamentu a boli proporcionálne. Novela rokovacieho poriadku v rozsahu určenia dĺžky
rečníckeho času nezasahuje do slobody poslancov zastávať názory a ani ich prijímať
a rozširovať. Ich rozširovanie viaže na neprekročenie časového úseku, čo predstavuje
obmedzenie podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru v záujme ochrany práv iných, resp. všetkých
poslancov.
Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku preto neporušuje slobodu prejavu chránenú
čl. 10 dohovoru.
IV.B
Obmedzenia vo vzťahu k formálnej stránke prejavu
(§ 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku)
122. Ustanovením § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku bolo určené pravidlo prednesu
rečníckeho príspevku spravidla vo voľnom prednese, pričom rečník môže použiť poznámky
v papierovej alebo elektronickej podobe, ale bez možnosti zvukovej, obrazovej alebo
obrazovo-zvukovej prezentácie.
123. Takáto úprava v § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku bola v osobitnej časti
dôvodovej správy odôvodnená takto: „Ustanovenie týkajúce sa prejavu rečníka pri jeho
vystúpení v rozprave sa upravuje vo vzťahu k pomôckam, ktoré môže pri svojom prednese
použiť. Na podporu svojho ústneho prednesu je rečník oprávnený tak, ako aj doteraz, použiť
poznámky či už v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe. Zároveň sa navrhuje
vylúčiť pri ústnom prejave poslanca možnosť použitia akejkoľvek obrazovej, zvukovej
a obrazovo-zvukovej prezentácie.“
124. Ustanovenie § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku nadväzuje na úpravu v § 27
ods. 7. Vylúčenie možnosti používania zvukovej, obrazovej alebo obrazovo-zvukovej
prezentácie je v § 32 ods. 4 doplnené o zákaz vnášať do rokovacej sály okrem iného aj
transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia.
125. Tento zákaz bol v osobitnej časti dôvodovej správy odôvodnený tak, že
„Ustanovenie upravujúce zákaz vnášania ustanovených predmetov do rokovacej sály sa
rozširuje aj o zákaz vnášania transparentov, plagátov, letákov alebo iných obdobných
vizuálnych zobrazení a zákaz nosiť materiály propagujúce politickú stranu alebo politické
hnutie a reklamu. Predmetné ustanovenie má zabezpečiť vážnosť a dôstojnosť rokovania
národnej rady.“.
126. Navrhovatelia k tomu v návrhu okrem iného uviedli: «Obmedzenie vzťahujúce
sa na formu prejavu, akými je zákaz transparentov, plagátov a podobne, je nielen ďalším
neprimeraným zásahom do slobody prejavu poslancov, ale zároveň predstavuje
anachronické opatrenie, pre ktoré v súčasnej dobe nie je možné nájsť pochopenie
(v právnom diskurze by sa uviedlo, že takéto opatrenie nie je legitímne). Naznačené
spiatočníctvo späté s napadnutými ustanoveniami rokovacieho poriadku jednoducho nie je
kompatibilné so súčasným vnímaním a fungovaním sveta - už postmoderná (na okraj
pripomíname, že je to éra, ktorú považujú viacerí myslitelia za prekonanú) zadefinovala
vo sfére medziľudskej komunikácie v konzumnej spoločnosti posun od slov k obrazom („the
transformation of reality into image“ - JAMESON, F. Postmodernism and Consumer
Society). Táto téza platí o to viac v post-posmodernej dobe, ktorú žijeme.»
127. Ústavný súd v prvom rade vymedzuje zmenu, ktorú v § 27 ods. 7 znamenala
novela rokovacieho poriadku. Pred 1. januárom 2017 rokovací poriadok v § 27 ods. 7
ustanovoval, že rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese, pri ktorom môže použiť
poznámky. Podstatnou zmenou v dikcii § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku je teda vylúčenie
možnosti používania zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie a obrazovo-zvukovej
prezentácie.
Zákaz vnášania rôznych predmetov do rokovacej sály bol pred novelou rokovacieho
poriadku predmetom § 32 ods. 3 rokovacieho poriadku. Tento zákaz zahŕňal zbrane,
výbušniny, paralyzujúce prístroje a látky. Novela rokovacieho poriadku zákaz vnášania
do rokovacej sály rozšírila na transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne
zobrazenia, ďalej na materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie alebo
šíriace reklamu. Zachovaná zostala možnosť predsedajúceho postupovať proti osobe, ktorá
zákaz poruší.
128. Z komparatívneho hľadiska nie je zákaz používania transparentov
v parlamentoch úplne neznámy. Používanie transparentov alebo plagátov v rokovacej sále
počas schôdze parlamentu je zakázané alebo nie je akceptované v belgickej Poslaneckej
snemovni, v dánskom parlamente, vo fínskom parlamente, v oboch komorách francúzskeho
parlamentu, v maďarskom parlamente, v oboch komorách nemeckého parlamentu,
v nórskom parlamente, v oboch komorách švajčiarskeho parlamentu, v britskej Snemovni
ľudu a vo švédskom parlamente.
129. Vzhľadom na to, že predmetom konania je aj súlad s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru
a že navrhovatelia v návrhu, ako aj národná rada a vláda vo svojich vyjadreniach odkazujú
na judikatúru ESĽP, je nevyhnutné sa touto judikatúrou v kontexte prieskumu § 27 ods. 7
a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku zaoberať.
130. Priamo k otázke používania zvukovej, obrazovej a obrazovo-zvukovej
prezentácie v rozprave sa ESĽP nevyjadril, ústavný súd preto pripomína jeho všeobecne
vymedzené hranice parlamentnej autonómie, v zmysle ktorých by mali byť parlamenty
v zásade nezávislé, pokiaľ ide o úpravu času, miesta a spôsobu vystúpenia v parlamentnej
debate, pričom zásahy ostatných štátnych orgánov by v tejto oblasti mali byť limitované.
V konkrétnom prípade by úprava rokovacieho poriadku mala zohľadňovať rovnováhu
medzi právami konkrétneho poslanca, efektívneho fungovania parlamentu a ochranou
parlamentnej opozície.
131. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre považuje parlamentnú
autonómiu za dôležitý ústavný princíp, čo konštatoval v rozhodnutí vo veci Karácsony
a ďalší proti Maďarsku, sťažnosti č. 42461/13 a č. 44357/1334. Sťažovateľmi boli poslanci
maďarského parlamentu, ktorí boli disciplinárne potrestaní za svoje správanie, keď narušili
schôdzu protestom za použitia transparentov, resp. megafónu.
Toto rozhodnutie je zaujímavé aj tým, že išlo o prvý prípad, v ktorom ESĽP
(z pohľadu čl. 10 dohovoru) preskúmaval disciplinárne opatrenie uložené poslancovi
parlamentu za jeho prejav v zastupiteľskom zbore (pozri bod 131 odôvodnenia).
Upriamujeme pozornosť aj na skutočnosť, že v tomto prípade predmetom disciplinárneho
konania nebol obsah prejavu dotknutých poslancov, ale jeho forma (bod 150 odôvodnenia).
Vzhľadom na to, že išlo o prvé rozhodnutie tohto druhu, možno tiež povedať, že stanovilo
kritériá súdneho prieskumu disciplinárnych opatrení parlamentu, ktorými sú postihované
prejavy poslancov v parlamentnej debate.
Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že v súlade s princípom parlamentnej
autonómie, ktorý je všeobecne uznávaný, majú zastupiteľské zbory v ústavne definovaných
hraniciach právo regulovať svoje vnútorné pomery, a to s vylúčením zásahov ostatných
štátnych mocí. Medzi vnútorné pomery zastupiteľských zborov jednoznačne patrí aj
vnútorná organizácia, zloženie ich orgánov a udržiavanie poriadku pri rozpravách. Súčasťou
parlamentnej autonómie je jednoznačne aj právo vymáhať dodržiavanie pravidiel, ktorých
cieľom je zabezpečenie riadneho výkonu parlamentnej činnosti. V súvislosti s tým sa podľa
ESĽP hovorí aj o „jurisdikčnej autonómii parlamentu“ (pozri bod 142 odôvodnenia).
Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že pravidlá vnútornej činnosti
zastupiteľských zborov ako jeden z aspektov parlamentnej autonómie v princípe spadajú do
rozsahu úvahy (margin of appreciation) členských štátov. Pokiaľ ide o hranice úvahy danej
štátom, táto je pomerne široká, a to z toho dôvodu, že cieľom uvedených disciplinárnych
pravidiel je zabezpečenie riadneho fungovania parlamentu, a tým aj riadneho fungovania
demokratického procesu. Treba však dodať, že hranice úvahy štátov nie sú neobmedzené
a podliehajú testu proporcionality, pričom protiváhou už uvedeného verejného záujmu sú
princípy „účinnej politickej demokracie“ a „právneho štátu“, na ktoré odkazuje aj
preambula dohovoru.
Z týchto princípov vyplýva, že medzi záujmami väčšiny a jednotlivca musí byť
zachovaná rovnováha, ktorá zabezpečuje spravodlivé a riadne zaobchádzanie s príslušníkmi
menšín (opozície) a neumožňuje zneužívanie dominantného postavenia. V súlade s tým
princíp parlamentnej autonómie nemôže slúžiť na potlačenie slobody prejavu jednotlivého
poslanca, ktorá je súčasťou samotného jadra (je „v srdci“) politickej debaty v demokratickej
spoločnosti (pozri body 146 až 148 odôvodnenia).
Okrem toho v tomto rozhodnutí ESĽP upozornil aj na skutočnosť, že parlamentná
autonómia nemôže byť braná do úvahy pri posudzovaní primeranosti zásahu do slobôd
chránených dohovorom vtedy, ak parlament koná jednoznačne mimo rozsahu svojej
právomoci, alebo mala fide, t. j. ak aplikuje sankcie v rozpore s rokovacím poriadkom alebo
ide o sankcie zjavne neprimerané disciplinárnemu previneniu (bod 153 odôvodnenia).
132. Ako z rozhodnutia vo veci Karácsony vyplýva, do parlamentnej autonómie
ESĽP vstupuje aj v záujme ochrany samotných poslancov proti zastupiteľským zborom,
pričom pri rešpektovaní pomerne širokého priestoru na úvahu členských štátov tu vyvažuje
záujem na riadnom fungovaní parlamentu s princípmi právneho štátu a účinnej demokracie
(ochrany menšín).
133. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Karácsony konštatoval porušenie čl. 10
dohovoru, avšak výlučne z dôvodu nedostatočnej procesnej ochrany poslanca pri ukladaní
disciplinárnej sankcie, nie z dôvodu zákazu používania transparentov alebo megafónov.
134. Podľa názoru ESĽP nie je použitie plagátov či transparentov zaužívaným
spôsobom vyjadrenia názorov poslancov parlamentu na určitú otázku. Výberom tohto druhu
správania sťažovatelia narušili poriadok v parlamente. Mali totiž možnosť slobodne tlmočiť
ten istý názor aj v ich parlamentnom prejave stricto sensu, a pokiaľ by to tak aj urobili,
následky ich konania by boli úplne iné. Rovnako použitie megafónu je zjavným narušením
poriadku (bod 149 odôvodnenia).
135. V rozhodnutí vo veci Karácsony možno nájsť inšpiratívne myšlienky, aj pokiaľ
ide o samotný prieskum súladu napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku s ústavou
a dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí konštatoval, že tak ako pri
všetkých ostatných zásahoch do práva na slobodu prejavu, aj v prípade parlamentnej
slobody prejavu musí byť zásah uskutočnený a) na základe zákona, b) musí sledovať
legitímny cieľ a c) musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
136. Európsky súd pre ľudské práva ako legitímne ciele zásahu do slobody prejavu
v zmysle čl. 10 ods. 2 dohovoru považoval „predchádzanie nepokojom“, v rámci ktorého
má zásah do slobody prejavu predchádzať narušeniu činnosti parlamentu a zabezpečiť jeho
efektívne fungovanie a tiež „ochranu práv iných“, ktorými boli v danom prípade ostatní
poslanci parlamentu.
Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne rozlíšil obsah vystúpenia v parlamentnej
debate od času, miesta a spôsobu, akým sa toto vystúpenie uskutočňuje. Podľa ESĽP by
mali byť parlamenty v zásade nezávislé, pokiaľ ide o úpravu času, miesta a spôsobu
vystúpenia v parlamentnej debate, pričom zásahy ESĽP (súdov) by v tejto oblasti mali byť
limitované. Na druhej strane je však priestor pre úpravu obsahu parlamentného vystúpenia
veľmi úzky. Práve tu by mohli byť zásahy súdov v záujme ochrany slobody slova širšie,
avšak práve v dôsledku existencie parlamentnej imunity (nemožnosti stíhania za výroky
v parlamente) v jednotlivých štátoch sa ani v tejto oblasti výraznejšie zásahy ESĽP (súdov)
nepredpokladajú a mali by byť len výnimočné.
137. Na základe všetkých týchto uvedených kritérií potom vo veci Karácsony ESĽP
argumentoval, že z pohľadu dohovoru neboli problematické samotné obmedzenia slobody
prejavu ani disciplinárne sankcie, keďže tieto slúžili v prospech funkčnosti parlamentu
a boli proporcionálne. Problematickým bodom však bola skutočnosť, že o uložení sankcií sa
rozhodovalo bez rozpravy a príslušný poslanec nemal možnosť sa k veci vyjadriť. Podľa
ESĽP tak neboli dodržané procesné záruky práva na slobodu prejavu (bod 134).
138. Ústava v čl. 78 ods. 2 v súlade s judikatúrou ESĽP poskytuje ochranu výrokom
poslanca v ich obsahovom, materiálnom chápaní. Novelou rokovacieho poriadku nedošlo
k zásahu do podstaty prejavu, resp. vystúpenia poslanca v parlamente, ale došlo k regulácii
jeho formy. Ústavný súd na prejav poslanca pozerá materiálne, a to z pohľadu, či novela
rokovacieho poriadku znemožnením používania rôznych foriem prezentácií zasiahla do
práva poslanca vyjadriť sa k prerokovávanej veci a tým či zasiahla do mandátu ako takého.
139. Ústavný súd rešpektuje to, že verejné či politické dianie sa netýka len dospelých
občanov, ale môže byť sledované aj mládežou a že táto vo svojej komunikácii používa
rôzne komunikačné skratky. Novela rokovacieho poriadku nijakým spôsobom nezakazuje
alebo neznemožňuje komukoľvek (a to nielen poslancovi) komunikovať napr.
prostredníctvom sociálnych sietí dianie v parlamente, parlamentnú rozpravu či verejný
a politický život ako taký. Od aktivity na sociálnych sieťach je ale potrebné odlíšiť výkon
ústavných právomocí, resp. konkrétne výkon mandátu poslanca. K tomuto nedochádza
prostredníctvom sociálnych sietí. Aj vo vzťahu k príkladu, ktorý uvádzajú navrhovatelia,
teda prezentovaniu stanoviska prezidenta k novele rokovacieho poriadku na sociálnej sieti,
je potrebné uviesť, že toto samotné nevyvolalo ústavný účinok vrátenia zákona národnej
rade na opätovné prerokovanie, pretože prezident nevykonáva svoje právomoci
prostredníctvom sociálnych sietí.
Novela rokovacieho poriadku nijako nezasahuje do aktivít poslancov na sociálnych
sieťach. Tu vystupujú a konajú ako občania, a nie ako poslanci, pretože ani mandát
poslancov sa nevykonáva prostredníctvom sociálnych sietí, a ich vyjadrovanie na
sociálnych sieťach je chránené čl. 26 ústavy, ale nie čl. 78 ods. 2 ústavy.
Od tohto je však potrebné odlíšiť výkon ústavných právomocí národnej rady,
osobitne jej ústavodarnej a zákonodarnej právomoci. Tu ústavný súd miesto na používanie
komunikačných skratiek nevidí. Práve naopak, požiadavky na jazyk právneho predpisu sú
prísne a náročné. Tieto požiadavky presne ustanovuje § 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (k tomu podrobne Svák, J. – Surmajová,
Ž. – Balog, B. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej
republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017. s. 23 – 46) Tento zákon sa síce
podľa § 1 ods. 2 z opaku vzťahuje len na vládne návrhy zákonov, ale práve tieto sú
z hľadiska tvorby právneho poriadku v Slovenskej republike rozhodujúce.
140. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľov, že by vylúčenie
možnosti používania rôznych foriem zvukových a vizuálnych prezentácií malo sťažiť
možnosť občanov sledovať parlamentnú rozpravy, a tým vlastne prácu poslancov.
V demokratickom štáte musí byť legislatívny proces transparentný, a to sa týka aj
národnej rady. Transparentný, predvídateľný a participatívny legislatívny proces je popri
stabilnom, kvalitnom a predvídateľnom právnom poriadku jedným z predpokladov
budovania materiálneho právneho štátu. Transparentný a predvídateľný legislatívny proces
môže prispieť k posilneniu uplatňovania jedného z princípov materiálneho právneho štátu,
a to princípu právnej istoty chápaného v širšom zmysle ako požiadavka ochrany legitímnych
očakávaní adresátov práva vo vzťahu k činnosti orgánov verejnej moci, a to nielen pri
aplikácii práva, ale aj pri jeho tvorbe.
Ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že rokovanie národnej rady je možné
sledovať naživo nielen prostredníctvom webového sídla národnej rady, ale aj
prostredníctvom verejnoprávnych Rozhlasu a televízie Slovenska. Okrem toho je potrebné
zmieniť aj zákon č. 399/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov, a to aj v smere zvýšenia parlamentnej otvorenosti.
Zmeny v § 71, § 72, § 81 a § 82 viedli k tomu, že od 1. januára 2016 sa zo zákona
na webovom sídle národnej rady zverejňujú návrhy zákonov, spoločné správy
a pozmeňujúce a doplňujúce návrhy podané na schôdzi národnej rady v druhom čítaní.
Dnes je preto možné bez akýchkoľvek problémov alebo obmedzení sledovať prácu
národnej rady a jednotlivých poslancov, oboznamovať sa s jednotlivými návrhmi, ktoré sú
predmetom rokovania národnej rady, a priebehom legislatívneho procesu v národnej rade.
141. Aj vo vzťahu k § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku a ich vzťahu
k čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy ústavný súd opakuje svoj názor, že v prípade
prejavu poslanca v národnej rade nejde o výkon základného práva, ale o výkon
poslaneckého mandátu.
142. Napriek tomu sa ústavný súd vyjadrí ku vzťahu napadnutých ustanovení § 27
ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy tak, ako
keby § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku mohlo dôjsť k zásahu do uvedených
ustanovení ústavy.
143. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 1 ústavy zastáva ústavný súd názor, že zákaz rôznych
foriem prezentácií neznamená popretie slobody prejavu. Podstatou spôsobu prejavu
poslanca v rozprave v parlamente je voľný ústny prednes svojho rečníckeho príspevku. Ani
možnosť používania rôznych prezentácií by pravdepodobne nemohla byť chápaná tak
extenzívne, že by napokon úplne nahradila ústne vystúpenie poslanca. Podstata a zmysel
poslaneckého mandátu a zastupovania občanov poslancami nie je v plagátoch v rokovacej
sále, ale v možnosti slobodne sa vyjadriť k predmetu rokovania parlamentu za rovnakých
podmienok ako ostatní poslanci. Do tohto novela rokovacieho poriadku nezasiahla.
144. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 2 ústavy je potrebné posúdenie toho, aké formy
uplatnenia slobody prejavu prichádzajú do úvahy pri výkone mandátu poslanca. Je
nepochybné, že je to slovo a písmo. Pri slove je to vystupovanie poslanca v rozprave, ďalej
s faktickou poznámkou, procedurálnym návrhom, ústnou interpeláciou a podobne. Písomne
sú to najmä návrhy zákonov a pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. Zákaz používania
rôznych foriem prezentácií do tohto nezasiahol. Tlač v prípade výkonu mandátu poslanca
neprichádza do úvahy, pretože tlačou sa nevykonáva žiadne právo alebo povinnosť
poslanca. Napokon zostáva obraz alebo iný spôsob. Napriek tomu, že význam slova „obraz“
môže byť rôzny, ústavodarca pravdepodobne nemal na mysli obraz ako umelecké maliarske
dielo, ale skôr ide o obraz v zmysle obrázok, niečo, čo je vyobrazené, a nie napísané. Sem
by prezentácie mohli patriť. Možno preto pripustiť, že ak by sa prejav poslanca riadil čl. 26
ústavy, mal by poslanec podľa čl. 26 ods. 2 voľnosť výberu formy v tom, že by použil na
svoj prejav obraz alebo iný spôsob. Pri spojení čl. 26 ods. 2 ústavy s čl. 26 ods. 4 ústavy je
ale súčasne potrebné pripustiť aj to, že táto možnosť, resp. sloboda výberu formy ako súčasť
slobody prejavu, môže byť obmedzená. Preto k zásahu do čl. 26 ods. 2 nedochádza, ak sú
naplnené požiadavky obmedzenia podľa odseku 4.
145. Pre obmedzenie slobody prejavu z hľadiska formy platí, čo uviedol ústavný súd
v bodoch 117 a 118. Legitímnym cieľom novely rokovacieho poriadku bolo zabezpečenie
riadneho výkonu ústavných právomocí národnej rady, ktorá je jediným ústavodarným
a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, jej efektívneho fungovania a zároveň aj
ochranu nerušeného výkonu mandátu poslancov.
146. Napokon vo vzťahu k čl. 13 ods. 4 ústavy platí, že novela rokovacieho poriadku
nepredstavuje zásah do slobody prejavu, ktorý by bol popretím tohto práva v jeho podstate.
Regulácia formálnej stránky prejavu poslanca v národnej rade nepredstavuje taký zásah,
ktorý by znemožnil poslancovi vykonávať jeho slobodný mandát, vrátane vyjadrenia sa
k prejednávanej veci. Zákaz rôznych foriem prezentácií nevybočuje z rámca nevyhnutného
na dosiahnutie legitímneho sledovaného účelu, ktorým je efektívny výkon nezastupiteľných
ústavných právomocí parlamentu a ochrana práv ostatných poslancov.
Zmeny, ktoré sa týkajú formálnej stránky prejavu, nezasahujú do podstaty mandátu.
Prejav v parlamente počas rokovania schôdze parlamentu je po novele rokovacieho
poriadku regulovaný viac, ako to bolo do 31. decembra 2016, ale novela rokovacieho
poriadku reguluje vonkajšiu stránku prejavu poslanca, reguluje jeho formu. Upravuje dĺžku
rečníckeho času, voľný prednes a zákaz rôznych foriem prezentácií. Táto úprava sa týka
každého poslanca. Nejde o zásah do práva poslanca slobodne sa vyjadrovať na schôdzach
národnej rady a jej orgánov z hľadiska regulácie možnosti prihlásiť sa do rozpravy, dostať
slovo, regulácie alebo zásahu do obsahu vystúpenia či zníženia miery ochrany poslanca
za výroky.
147. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobody prejavu, slobody zastávať názory
a prijímať a rozširovať informácie môže podliehať formalitám. Za takéto možno považovať
aj formalitu spojenú s požiadavkou voľného ústneho prednesu rečníckeho vystúpenia bez
možnosti použitia rôznych prezentácií. Vylúčenie tejto možnosti, resp. až zákonný zákaz ich
vnášania do rokovacej sály, musí spĺňať požiadavky obmedzenia podľa čl. 10 ods. 2
dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti akceptoval ako legitímny dôvod
predchádzanie narušeniu činnosti parlamentu a zabezpečenie jeho efektívneho fungovania
a tiež ochranu práv iných poslancov parlamentu. Preto § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho
poriadku neprekračujú limity stanovené čl. 10 dohovoru pre možnosť regulácie slobody
prejavu.
V.
Nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl
(§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku)
148. Ustanovením § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa upravuje udeľovanie slova
predsedovi národnej rady, podpredsedom národnej rady, prezidentovi a členom vlády, a to
tak z hľadiska momentu udelenia, ako aj z hľadiska dĺžky ich rečníckeho vystúpenia. Platí,
že predsedovi národnej rady, prezidentovi a predsedovi vlády sa udelí slovo kedykoľvek
o to požiadajú, pričom nemajú stanovený rečnícky čas. Podpredsedom národnej rady
a členom vlády sa síce udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú, dĺžka ich rečníckeho času je
najviac 20 minút. To neplatí, ak ide o rokovanie národnej rady o návrhu na vyslovenie
nedôvery členovi vlády, kedy dĺžka rečníckeho času tohto člena nie je obmedzená.
149. Znenie § 28 ods. 1 bolo v novele rokovacieho poriadku schválené v znení
pozmeňovacieho návrhu poslancov národnej rady Andreja Danka, Martina Glváča, Tibora
Bernaťáka a Andreja Hrnčiara schváleného v druhom čítaní. Úprava v § 28 ods. 1
rokovacieho poriadku a jej zmeny oproti pôvodnému návrhu zákona boli odôvodnené takto:
„Cieľom tejto úpravy je zabezpečiť rovnakú dĺžku rečníckeho času v prerokúvanej veci pre
poslancov ako aj pre podpredsedov národnej rady a členov vlády v prípade, ak požiadajú
o slovo a nevystupujú ako navrhovatelia zákonov, resp. iného bodu. Ak podpredseda národ
nej rady alebo člen vlády bude navrhovateľom zákona alebo iného bodu programu, dĺžka
jeho rečníckeho času nebude limitovaná. V prípade predsedu národnej rady, prezidenta
republiky a predsedu vlády nebude ich vystúpenie časovo obmedzené. V prípade
odvolávania člena vlády táto úprava zabezpečí, aby dotknutý člen vlády mohol vystúpiť
v predmetnej rozprave bez časových obmedzení.“
150. Navrhovatelia v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku vidia nesúlad s princípom
ochrany slobodnej súťaže politických síl, pretože je „priamo diskriminačné voči ostatným
poslancom NR SR. Takýto právny mechanizmus je (i) jednak v rozpore s Čl. 13 ods. 5,
keďže umožňuje neuplatňovať obmedzenia práva na slobodu prejavu vo vzťahu k
predsedovi NR SR (je vyňatý z pôsobnosti týchto obmedzení) a (ii) zároveň zasahuje do
slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti, keďže neprimerane a
neodôvodnene preferuje jeden subjekt (ktorý nie je nezávislý, ale reprezentuje svoju
politickú stranu) voči ostatným subjektom, čím sa do systému dostáva výrazný prvok
nerovnováhy“, a súčasne je § 28 ods. 1 podľa navrhovateľov v kontexte parlamentnej
republiky „problematické ako celok. V nadväznosti na obmedzenia, ktoré boli analyzované
v predošlej časti návrhu, je totižto zrejmé, že v rámci schôdze NR SR budú (i) poslanci NR
SR obmedzovaní v rámci ich prejavu, avšak (ii) zložky výkonnej moci (členovia vlády SR a
prezident SR) obmedzené nie sú. Bez ambície hĺbkový rozbor základných postulátov
parlamentnej republiky v duchu modernej konštitucionalistiky je možné konštatovať, že
takáto disproporcia je v rámci vzťahov medzi zákonodarnou a výkonnou mocou
neštandardná.“.
151. Ustanovenie § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku upravuje tzv. privilegovaný
rečnícky čas. Privilegovaný rečnícky čas sa môže vzťahovať na osoby, ktoré ním disponujú,
na moment, keď sa im slovo udelí, ako aj na dĺžku ich vystúpenia. Táto úprava v rokovacom
poriadku nie je úplne nová, pretože v § 28 ods. 1 rokovací poriadok aj pred 1. januárom
2017 ustanovoval, že „(1) Predsedovi národnej rady, podpredsedom národnej rady,
prezidentovi republiky a členom vlády sa udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú.“. Pôvodná
úprava v rokovacom poriadku upravovala len právo na udelenie slova kedykoľvek, a to
v prospech predsedu a podpredsedov národnej rady, prezidenta a členov vlády. Tým, že
rokovací poriadok pôvodne neupravoval dĺžku času rečníckeho vystúpenia, a keďže
v prípade § 28 ods. 1 ide o osoby, ktoré na schôdzach národnej rady a jej výborov
vystupujú, resp. na to majú právo, pristúpil zákonodarca nad rámec pôvodnej úpravy v § 28
ods. 1 rokovacieho poriadku k tomu, že ustanovil dĺžku rečníckeho vystúpenia pre tých,
ktorí disponujú privilegovaným rečníckym časom.
Zákonodarca zvolil dvojaký prístup – u predsedu národnej rady, prezidenta
a predsedu vlády ustanovil, že dĺžka ich rečníckeho času je neobmedzená. U podpredsedov
národnej rady a členov vlády okrem jej predsedu ustanovil dĺžku ich rečníckeho času
rovnako ako u poslancov v § 30 rokovacieho poriadku. Toto obmedzenie neplatí, ak ide
o návrh na vyslovenie nedôvery členovi vlády, kedy sa prirodzene očakáva, že člen vlády sa
bude brániť a predkladať svoje argumenty.
152. Pre porovnanie v Českej republike môže byť poslanec zároveň členom vlády
(čl. 32 Ústavy Českej republiky), pričom každý člen vlády má jednak povinnosť zúčastniť
sa na výzvu zasadnutia Poslaneckej snemovne (nie Senátu), ale tiež aj právo zúčastniť sa
zasadnutia oboch komôr a kedykoľvek na zasadnutí vystúpiť (čl. 38 Ústavy Českej
republiky). Rokovacie poriadky oboch komôr síce neobsahujú žiadne ustanovenia týkajúce
sa času ich vystúpenia, pričom vychádzajúc z čl. 38 ods. 1 Ústavy Českej republiky
vystúpenie člena vlády v Snemovni či Senáte nepodlieha žiadnemu časovému obmedzeniu,
očakáva sa ale, že budú hovoriť k veci, opak by mohol byť pokladaný za obštrukciu. Týka
sa všetkých členov vlády, nielen predsedu vlády.
153. Ústavný súd v prvom rade vyhodnotí v kontexte § 28 ods. 1 rokovacieho
poriadku postavenie predsedu a podpredsedov národnej rady. Otázkou je, či má predseda
národnej rady také ústavné a zákonné postavenie, ktoré by opodstatňovalo jeho zvýhodnenie
vo forme neobmedzeného rečníckeho času a či toto vyvoláva zásahy do čl. 13 ods. 1 a čl. 31
ústavy a v akej intenzite.
154. Postavenie predsedu národnej rady upravuje najmä čl. 89 ods. 2 ústavy. Analýza
jednotlivých kompetencií predsedu národnej rady umožňuje rozlišovať niekoľko skupín
jeho činností, čo má vzťah aj k posudzovanému § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku.
Predovšetkým sú to právomoci, ktoré smerujú k organizácii práce národnej rady ako orgánu
zákonodarnej moci. Do tejto skupiny možno zaradiť právo, ale i povinnosť predsedu
národnej rady zvolávať a riadiť schôdze národnej rady. Na inom mieste ústava ustanovuje,
v ktorých prípadoch je predseda národnej rady povinný schôdzu národnej rady zvolať.
Do druhej skupiny možno zaradiť právomoci, ktoré sú viazané na osobu predsedu národnej
rady v súvislosti s prijímaním zákonov. Sem patrí najmä podpisovanie ústavy, ústavných
zákonov a zákonov, ďalej zabezpečenie ich vyhlasovania v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky. Ďalšiu skupinu tvoria veci súvisiace s kreačnou funkciou národnej rady. Predseda
národnej rady napr. na ustanovujúcej schôdzi prijíma sľub poslancov a počas volebného
obdobia sľub nastupujúceho náhradníka. Predseda národnej rady vyhlasuje voľby do
národnej rady, voľby prezidenta Slovenskej republiky a voľby do orgánov územnej
samosprávy a tiež vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.
Osobitné postavenie predsedu národnej rady vyplýva aj z toho, že je zodpovedný len
národnej rade. Predseda národnej rady ostáva vo funkcii aj po uplynutí volebného obdobia,
kým si národná rada nezvolí nového predsedu.
Spresnenie jednotlivých právomocí predsedu národnej rady obsahuje v súlade s čl. 89
ods. 3 ústavy rokovací poriadok, a to najmä jeho § 43 ods. 2.
155. Predseda národnej rady privilegovaným rečníckym časom disponoval aj pred
novelou rokovacieho poriadku. Novelou rokovacieho poriadku sa postavenie predsedu
národnej rady v rozsahu jeho právomocí v § 43 ods. 2 rokovacieho poriadku rozšírilo o dve
nové právomoci [môže prerušiť schôdzu národnej rady a podáva návrh na začatie
disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e)]. Zachovanie možnosti predsedu národnej
rady rečniť bez časového obmedzenia sa v kontexte jeho ústavného postavenia a jeho
zákonných právomocí nejaví ústavnému súdu ako neproporcionálne, ale predstavuje nástroj
na riadny výkon jeho ústavných a zákonných právomocí.
156. Postavenie podpredsedov národnej rady upravuje čl. 90 ústavy, podľa ktorého
predsedu národnej rady zastupujú podpredsedovia. Úlohou podpredsedov národnej rady je
zastupovať predsedu národnej rady a tiež spolu s predsedom národnej rady riadiť
a organizovať činnosť národnej rady.
Ústava neobsahuje osobitné ustanovenie o právomociach podpredsedov národnej
rady. Ich vymedzenie je predmetom § 44 rokovacieho poriadku.
Vzhľadom na rozdiel v ústavnom postavení predsedu a podpredsedov národnej rady
z hľadiska vymedzenia právomocí je podľa ústavného súdu opodstatnené, že
podpredsedovia národnej rady disponujú privilegovaným rečníckym časom v tom zmysle,
že sa im udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú, tak ako to bolo pred novelou rokovacieho
poriadku, ale nie je potrebné, aby mohli vystupovať bez časového obmedzenia.
157. Rovnako je potrebné pozrieť sa na postavenie prezidenta. Prezident je hlavou
Slovenskej republiky. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra
a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva
svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.
Prezident disponuje niekoľkými právomocami smerom k národnej rade. Vo vzťahu
k privilegovanému rečníckemu času je potrebné osobitne spomenúť jeho právomoc podľa
čl. 102 ods. 1 písm. p) ústavy ‒podáva národnej rade správy o stave Slovenskej republiky
a o závažných politických otázkach.
Túto právomoc prezident realizuje v dvoch podobách, a to (i) podať správu o stave
republiky a (ii) podať správu o závažných politických otázkach. Podoby výkonu právomoci
prezidenta podávať správy národnej rade sa líšia predovšetkým obsahom. Kým v prípade
správ o stave republiky by z jej obsahu mali vyplývať názory prezidenta na súčasné dianie
v Slovenskej republike, zachytávajúc rôzne oblasti, napr. školstvo, zdravotníctvo,
zamestnanosť, ale aj názory týkajúce sa súčasného diania na politickej scéne, ak tieto nie sú
predmetom správy o závažných politických otázkach. V prípade správy o závažných
politických otázkach je na zvážení prezidenta, či je politická otázka natoľko závažná, aby
o nej podal správu národnej rade, a to aj mimo správy o stave Slovenskej republiky.
Ústavný súd privilegovaný rečnícky čas prezidenta nevníma ako problémový.
158. Na postavenie členov vlády a osobitne predsedu vlády je potrebné v kontexte
§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku pozerať z dvoch uhlov pohľadu.
Tým prvým uhlom pohľadu je odlišnosť v postavení vlády ako takej, ale aj jej
jednotlivých členov vrátane predsedu vlády vo vzťahu k národnej rade. Ústavný obsah tohto
vzťahu je iný ako v prípade funkcionárov národnej rady alebo ako v prípade prezidenta.
Medzi národnou radou a vládou je vzťah dôvery, zodpovednosti vlády národnej rade
a kontroly vlády národnou radou. Súčasťou tohto vzťahu je aj citačné právo parlamentu.
Ústavným základom citačného práva národnej rady a jej orgánov je čl. 85 ústavy,
podľa ktorého „Na požiadanie Národnej rady Slovenskej republiky alebo jej orgánu sa člen
vlády Slovenskej republiky alebo vedúci iného orgánu štátnej správy musí zúčastniť na jej
schôdzi, alebo na schôdzi jej orgánu.“. Uvedené sa vzťahuje na každého člena vlády
vrátane predsedu vlády.
Bez pochybnosti možno vyvodiť, že ak národná rada alebo jej orgán požiadajú člena
vlády o účasť na jej schôdzi alebo na schôdzi jej orgánu a tomuto požiadaniu zodpovedá
povinnosť sa dostaviť, nedeje sa to preto, aby na schôdzi národnej rady alebo jej orgánu
člen vlády mlčal, práve naopak. Citačné právo parlamentu môže byť v záujme zachovania
deľby moci doplnené (vyvážené) právom členov vlády vystupovať v rozprave.
Úpravu privilegovaného rečníckeho času členov vlády a osobitne predsedu vlády
preto ústavný súd posudzuje aj v kontexte materiálneho naplnenia citačného práva národnej
rady, čomu zodpovedá aktívna účasť členov vlády na schôdzach národnej rady a jej
orgánov, ak o ňu boli požiadaní.
Na druhej strane je však dôležité, aby privilegovaný rečnícky čas členov vlády
nemohol viesť k jeho zneužitiu na faktické obštruovanie činnosti parlamentu. Spôsobmi,
ako členovia vlády dokážu obštruovať činnosť parlamentu, je napr. odkláňanie pozornosti
od predmetu rokovania, zahmlievanie, smerovanie rozpravy iným smerom či k inej téme,
alebo odďaľovanie vystúpenia opozičných poslancov na mediálne menej zaujímavý čas
a pod. Z tohto uhla pohľadu na privilegovaný rečnícky čas členov vlády pokladá ústavný
súd úpravu v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku za vyváženú kombináciu na jednej strane
limitovaného rečníckeho času členov vlády a na strane druhej neobmedzeného rečníckeho
času predsedu vlády, ktorý činnosť vlády riadi a nesie za jej činnosť pred národnou radou
rozhodujúcu ústavnú zodpovednosť (čl. 116 ods. 6 ústavy a contrario).
159. Navrhovatelia sa dovolávajú vyslovenia nesúladu § 28 ods. 1 rokovacieho
poriadku s čl. 13 ods. 1 (bod 9) a čl. 31 ústavy.
160. Ústavný súd už vyslovil, že čl. 31 ústavy je generálnou klauzulou obsahujúcou
podmienku pre zákonnú úpravu politických práv. Účelom čl. 31 ústavy je prispieť
k stabilizácii demokracie a právneho štátu. K ústavným zárukám stabilizácie demokracie
a právnosti štátu patrí aj princíp ochrany slobodnej súťaže politických síl v tvorbe
a uplatňovaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody. Jeho obsahom je záväzok
národnej rady pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody a schváli iba
také zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súťaž politických síl v demokratickej
spoločnosti (PL. ÚS 19/1998).
V prípade novely rokovacieho poriadku by preto muselo ísť o schválenie takého
zákona, ktorý by neumožnil, resp. neumožňoval a neochránil, resp. neochraňoval slobodnú
súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Je preto potrebné aspoň stručne
vymedziť, čo je to slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti a či úprava
privilegovaného rečníckeho času v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku predstavuje do nej
zásah s intenzitou vyžadujúcou ochranu ústavným súdom.
161. Článok 31 ústavy má priamu spojitosť so všetkými politickými právami
vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl
v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl, nachádzajúca výraz
predovšetkým vo voľbách, je základným predpokladom fungovania demokratického štátu,
a to je dôvodom, aby obsah čl. 31 ústavy bol transformovaný najmä vo volebných
zákonoch... Z hľadiska volieb má totiž osobitný význam aj ústavou chránená slobodná súťaž
politických síl, ktorá nepredpokladá politickú súťaž iba jednotlivých politických strán, ale
zaručuje dokonca politickú súťaž vnútri jednotlivých politických strán (PL. ÚS 15/98) a na
základe slobodného zoskupovania politických strán aj politickú súťaž medzi politickými
stranami a koalíciami (PL. ÚS 22/2000).
Ústava týmto článkom vyjadrila podstatu politického systému Slovenskej republiky,
ktorého základom je slobodná súťaž politických strán a politických hnutí, ktoré vznikli
slobodne a dobrovoľne – ako výraz uplatnenia združovacieho práva občanov Slovenskej
republiky. Pritom tieto politické strany musia rešpektovať demokratické princípy a odmietať
násilie ako prostriedok na získanie moci a presadzovanie svojich politických záujmov (Čič,
M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava : Eurokódex, 2012. s. 230 ‒
231).
162. Ústavný súd pokladá tiež za dôležité pripomenúť jeho opakovane vyslovený
názor, že v prípade čl. 31 ústavy ide o všeobecnú ústavnú normu, princíp, ktorý nemá
povahu ľudského práva zaručeného jednotlivcovi (PL. ÚS 15/98, III. ÚS 730/2014).
163. Privilegovaný rečnícky čas v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku nie je viazaný na
politickú stranu, politické hnutie alebo ich koalície, ale na presne označené ústavné funkcie,
resp. ústavných činiteľov. Ani jedna z týchto ústavných funkcií nie je povinne viazaná na
členstvo v politickej strane, v prípade prezidenta je to dokonca vylúčené. Politickými silami,
ktoré súťažia v demokratickej spoločnosti, sú politické strany, politické hnutia a ich
koalície. Politická súťaž prebieha aj v ich vnútri.
Za politickú silu nie je možné pokladať prezidenta, pretože tento nesúťaží
v demokratickej spoločnosti s nikým, pretože jeho postavenie hlavy štátu je exkluzívne
a nemá konkurenčnú politickú silu. Hlava štátu v parlamentnej forme vlády v podmienkach
republikánskeho zriadenia je jednak vnímaná ako arbiter v sporoch medzi zákonodarnou
mocou a výkonnou mocou a jej pozície sa sústreďujú viac do oblasti reprezentácie štátu ako
na priamu ingerenciu do rozhodovacích politických procesov. Iné je postavenie kandidáta
na prezidenta, ktorý súťaží s ostatnými kandidátmi vo voľbách, ale kandidáti na prezidenta
nemajú privilegovaný rečnícky čas.
Za politickú silu nie je možné pokladať ani vládu alebo jej jednotlivých členov.
Vláda je ústavný orgán, je to vrcholný orgán výkonnej moci. Napriek tomu, že
v parlamentnej demokracii je vláda prirodzene vytváraná zo zástupcov politických strán, iba
výnimočne je politicky „jednofarebná“, skôr je politicky rozdielna a nepredstavuje jednu
politickú silu. Členom vlády navyše môže byť aj osoba, ktorá nie je členom žiadnej
politickej strany.
Predseda a podpredsedovia národnej rady tiež nepredstavujú politické sily, ktorý by
s niekým v demokratickej spoločnosti súťažili. Nikto iní v národnej rade nemá také
postavenie ako oni.
164. Vzťah najvyšších ústavných činiteľov, prezidenta, predsedu národnej rady
a predsedu vlády, ktorí disponujú neobmedzeným rečníckym časom, nie je súťažou
politických síl ani medzi nimi navzájom, už preto nie, lebo to vylučuje postavenie
prezidenta, ktorý nie je členom politickej strany a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny
chod ústavných orgánov a nezúčastňuje sa politickej súťaže s ostatnými najvyššími
ústavnými činiteľmi.
165. Ústavný súd ale vníma, že politická súťaž prebieha vo vnútri národnej rady, a to
medzi postupujúcimi politickými stranami, ako aj v širšom meradle medzi vládnou väčšinou
a parlamentnou menšinou. Práve preto, aby táto súťaž prebiehala vopred stanoveným,
korektným, demokratickým a dôstojným spôsobom pri rešpektovaní práv všetkých
poslancov na riadny výkon ich mandátu a pri zachovaní požiadavky na efektívny výkon
ústavných právomocí národnej rady, si táto schválila svoj rokovací poriadok.
Jeho novela nezmenila s účinnosťou od 1. januára 2017 znenie § 28 ods. 1 spôsobom,
ktorý by neumožnil, resp. neumožňoval a neochránil, resp. neochraňoval slobodnú politickú
súťaž v národnej rade a zasahoval do čl. 31 ústavy v jeho podstate.
Ústavný súd navyše pripomína, že v prípade faktického zneužívania neobmedzeného
rečníckeho času predsedom národnej rady alebo predsedom vlády je to národná rada, ktorá
to môže postupom podľa čl. 89 ods. 1 ústavy, resp. čl. 116 ods. 6 ústavy kedykoľvek
vyriešiť.
166. Preskúmanie § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku vo vzťahu k čl. 13 ústavy je
vzhľadom na obsahovú a formálnu nejednoznačnosť návrhu nemožné (bod 9).
VI.
Nesúlad s princípmi právneho štátu
(§ 32 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku)
167. Ustanovením § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku je upravená právomoc
predsedajúceho zabezpečovať poriadok počas schôdze národnej rady, a to tým, že
predsedajúci vyzve zachovať poriadok poslanca, ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v
rokovacej sále prekročil hranice slušnosti alebo ktorý svojím konaním narúša priebeh
rokovania národnej rady. Ak výzva na zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave,
predsedajúci vykáže poslanca z rokovacej sály až do skončenia rokovania v tom istom dni.
Ak ani po opätovnom vykázaní poslanec neopustí rokovaciu sálu, môže predsedajúci
prerušiť schôdzu národnej rady na čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku.
Predseda národnej rady v tomto prípade bezodkladne zvolá poslanecké grémium. Vykázaný
poslanec má právo v dni, v ktorom bol vykázaný, zúčastniť sa na hlasovaní o každom
návrhu okrem hlasovania o procedurálnych návrhoch (§ 34). Súčasne podľa § 32 ods. 5
rokovacieho poriadku ak poslanec opakovane narúša poriadok na schôdzi národnej rady,
predseda národnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e)
rokovacieho poriadku.
168. V osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu novely rokovacieho poriadku bola
úprava v § 32 ods. 2 a 5 odôvodnená okrem iného tým, že v rokovacom poriadku chýba
úprava „situácie, kedy poslanec svojím konaním narúša priebeh rokovania, navrhuje sa
doplniť ustanovenie týkajúce sa zabezpečenia poriadku v rokovacej sále tak, aby
predsedajúci mal oprávnenie, po výzve na zachovávanie poriadku, ak táto nevedie
k náprave, vykázať poslanca, ktorému odobral slovo, alebo ktorý svojimi prejavmi alebo
činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti, alebo ktorý svojím konaním narúša
priebeh rokovania, z rokovacej sály. Poslanec bude povinný v tomto prípade rokovaciu sálu
opustiť, avšak ak tak neurobí, a to ani po opätovnej výzve predsedajúceho, preruší
predsedajúci rokovanie schôdze na nevyhnutne potrebný čas na obnovu poriadku
v rokovacej sále a bude mať oprávnenie rozhodnúť, že poslanci prítomní v rokovacej sále
opustia jej priestor. Zároveň predseda národnej rady zvolá bezodkladne poslanecké
grémium. Vykázaný poslanec nebude mať právo zúčastniť sa rokovania v dni, v ktorom bol
vykázaný. Zachováva sa však jeho právo hlasovať o každom návrhu okrem hlasovania
o procedurálnych návrhoch... V rokovacom poriadku sa výslovne upravuje, z dôvodu
zavedenia opatrení smerujúcich k zachovaniu poriadku počas schôdze, ďalší nástroj,
ktorým je kompetencia predsedu národnej rady podať mandátovému a imunitnému výboru
návrh na začatie disciplinárneho konania proti poslancovi, ktorý opakovane (najmenej
dvakrát) nerešpektuje pravidlá správania sa na schôdzi národnej rady (§ 32 ods. 1 až 4).“.
Znenie § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku bolo schválené v znení pozmeňovacieho
návrhu poslancov Gábora Gála, Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča
a skupiny poslancov národnej rady k návrhu novely rokovacieho poriadku (bod 7
pozmeňovacieho návrhu), kde zmeny oproti predloženému návrhu novely rokovacieho
poriadku boli odôvodnené okrem iného aj tým, že „je možné, že vykázaním poslanca
z rokovacej sály sa nedosiahne sledovaný účel, ktorým je zabezpečenie poriadku
v rokovacej sále, pretože je možné, že vykázaný poslanec rokovaciu sálu neopustí a bude
tak musieť dôjsť k prerušeniu schôdze. Pre niektorých môže byť prerušenie schôdze
dokonca dôvodom narúšania poriadku, keďže týmto spôsobom je možné zablokovať
zákonodarnú činnosť parlamentu. Je preto vhodné neprerušiť schôdzu automaticky, ale
ponechať na posúdení predsedajúceho, či je tento krok naozaj nevyhnutný.“.
169. Navrhovatelia vidia v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s odsekom 5
nesúlad s princípmi právneho štátu, osobitne s princípom právnej istoty, a to v tom, že
«problémovým, v kontexte ústavného imperatívu zrozumiteľnosti a jasnosti právnych
noriem, je vágny pojem „hranice slušnosti“. Z pohľadu aplikácie napadnutého ustanovenia
spôsobujú hlavnú komplikáciu nejasné kontúry tohto pojmu, t.j. neexistuje žiaden objektívny
referenčný rámec (napr. etický kódex poslanca NR SR), ktorý by umožňoval posúdiť
aplikujúcemu subjektu (predsedajúcemu) vzťah problémového konania poslanca NR SR
k normám slušnosti. Vytvára sa tým priestor pre právnu úvahu aplikujúceho subjektu, ktorý
však vychádza zo svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec
nemôže mať informáciu.».
170. Účelom úpravy v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s odsekom 5 je
zabezpečenie poriadku, resp. zachovanie poriadku v rokovacej sále počas rokovania. Takáto
úprava v rokovacom poriadku nie je nová a nie je výsledkom novely rokovacieho poriadku.
Rokovací poriadok v § 32 už v znení účinnom do 31. decembra 2016 obsahoval úpravu
smerujúcu k zabezpečeniu poriadku v rokovacej sále. Podľa znenia § 32 ods. 2 rokovacieho
poriadku účinného k 31. decembru 2016 poslanca, ktorý neuposlúchol výzvu, ktorou sa mu
odobralo slovo, alebo ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej miestnosti prekročil
hranice slušnosti, predsedajúci vyzval zachovávať poriadok. Ak výzva na zachovanie
poriadku neviedla u poslanca k náprave, mohol predsedajúci vykázať poslanca až do
skončenia rokovania v tom istom dni z rokovacej miestnosti, pričom vykázaný poslanec mal
právo zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu.
Ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že rokovací poriadok aj pred
1. januárom 2017 hovoril v § 32 ods. 2 o prekročení hraníc slušnosti, a teda nejde o slová,
ktoré by boli rokovaciemu poriadku neznáme a neboli by súčasťou parlamentných pravidiel
aj pred novelou rokovacieho poriadku. V tomto prípade dokonca platí, že ide o slová, ktoré
sú súčasťou rokovacieho poriadku od jeho prijatia v roku 1996, resp. od jeho účinnosti od
1. januára 1997, teda viac ako 20 rokov.
171. Rovnako ako pri ostatných napadnutých ustanoveniach rokovacieho poriadku aj
pri § 32 ods. 2 v spojení s odsekom 5 poukazuje ústavný súd na podobnú úpravu, ktorú je
možné nájsť v rokovacích poriadkoch iných parlamentov.
Rokovací poriadok Bundestagu obsahuje ustanovenia o disciplinárnych opatreniach
za menej či viac závažné narušenie „poriadku a dôstojnosti Bundestagu“. Predseda
Bundestagu môže poslancovi aj bez predchádzajúcej výzvy na zachovanie poriadku alebo
bez predchádzajúceho uloženia poriadkovej pokuty nariadiť, aby až do konca schôdze
opustil rokovaciu miestnosť, ak „závažným spôsobom narušil poriadok alebo dôstojnosť
Bundestagu.“
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 90/1995 Zb. o rokovacom poriadku Poslaneckej
snemovne Českej republiky môže predseda za „neprístojné správanie“ v snemovni uložiť
napomenutie a za opakované neprístojné správanie vykázať poslanca z rokovacej miestnosti
najviac do konca rokovacieho dňa, v ktorom k vykázaniu došlo. Totožné ustanovenia
vo vzťahu k Senátu obsahuje § 53 ods. 1 zákona č. 107/1999 Zb. o rokovacom poriadku
Senátu.
172. Navrhovatelia namietajú nesúlad s princípmi právneho štátu, osobitne
s princípom právnej istoty, a to použitím vágnej formulácie v § 32 ods. 2 rokovacieho
poriadku. Ústavný súd sa nepotrebuje rozsiahlo vyjadrovať k právnemu štátu a jeho
princípom ako takým. Jeho názor, že z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva požiadavka na materiálne
chápanie právneho štátu, je z jeho doterajšej judikatúry dostatočne známy. V kontexte
posudzovania § 32 ods. 2 v spojení s odsekom 5 rokovacieho poriadku je ale potrebné
zamerať sa na to, či je ich znenie nejasné a vágne v takej miere, že by nebola možná ich
aplikácia bez zásahu do právnej istoty dotknutých osôb.
173. Princíp právnej istoty sa vzťahuje na všetky orgány všetkých zložiek
horizontálne delenej moci. Z tohto princípu nie je vyňatý ani zákonodarca. Zásadnou
požiadavkou v právnom štáte je, aby zákonodarca jasne vyjadril svoju základnú myšlienku,
cieľ a účel svojho zákonodarného zámeru. Demokraticky legitimovaný zákonodarca má pri
svojej činnosti priestor na uváženie, je však viazaný ústavou a predovšetkým úpravou
základných práv a slobôd. Vo vzťahu k zákonodarcovi sa v súvislosti s princípom právnej
istoty do osobitnej pozornosti dostáva požiadavka regulovať spoločenské vzťahy
normatívnym spôsobom do budúcna, poskytovať ochranu právam nadobudnutým podľa
doterajšej právnej úpravy a svoju reguláciu vzťahovať na neurčitý počet prípadov
rovnakého druhu.
Integrálnou súčasťou princípu právnej istoty je aj dôvera občanov v právny poriadok.
Právna istota a predovšetkým právna istota ex ante (vopred) vychádza z predvídateľnosti
rozhodnutí orgánov verejnej moci, pričom pre občanov, iné fyzické osoby a právnické
osoby predstavuje princíp právnej istoty predovšetkým ich orientačnú istotu, od ktorej sa
odvíja aj ich dôvera v právny poriadok. Občianska sloboda ako imanentný znak
demokratického a právneho štátu vyžaduje spoľahlivosť právneho poriadku, pretože sloboda
znamená predovšetkým možnosť usporiadať si život podľa vlastných predstáv.
(PL. ÚS 29/05).
Všetky subjekty práva v materiálnom právnom štáte preto môžu spravodlivo
očakávať, že orgány verejnej moci budú voči nim konať a postupovať zákonom
ustanoveným a predvídaným spôsobom a postupom, a to na základe princípu materiálnej
legality.
Je nepochybné, že takéto očakávanie sa vzťahuje aj na poslancov národnej rady vo
vzťahu k ich správaniu počas rokovania národnej rady v kontexte možností konať, ktoré
rokovací poriadok dáva tak predsedajúcemu, ako aj predsedovi národnej rady.
174. Princíp právnej istoty vo vzťahu k zákonodarcovi znamená požiadavku, že
právny predpis musí byť naformulovaný tak, aby každý, koho sa týka, adekvátne porozumel
jeho obsahu a identifikoval práva a povinnosti regulované príslušnou právnou úpravou.
Prostredníctvom jednoznačnej a zrozumiteľnej formulácie právnej normy sa zabezpečuje
jednota jej uplatnenia v rovnakých prípadoch a subjektom práva je tak umožnené predvídať
správanie, ktoré právna norma dovoľuje alebo zakazuje. Zrozumiteľnosť textu právneho
predpisu znamená, že jeho výrazová stránka by mala umožňovať jednotné porozumenie
obsahu textu právneho predpisu a schopnosť správne ho aplikovať v praxi.
Táto požiadavka ale nie je absolútna a je relativizovaná tým, že medzi ľuďmi existujú
prirodzené rozdiely, ktoré vedú k tomu, že nemajú rovnaké chápanie a porozumenie
významu a obsahu tých istých pojmov. Platí to aj pre takú kategóriu, ako je „slušnosť“,
resp. „hranice slušnosti“. To ale neznamená, že takéto pojmy nie je možné v právnych
predpisoch používať, resp. že bolo úlohou tvorcu právneho predpisu každý takýto pojem
minucióznym spôsobom vysvetliť alebo definovať.
175. V rozhodnutí Karácsony ESĽP uviedol, že jednou z požiadaviek pre legislatívu,
ktorá obmedzuje slobodu slova, je jej predvídateľnosť, resp. dostatočná určitosť. Z tejto
požiadavky však nevyplýva podmienka, aby bolo možné dôsledky vyplývajúce z príslušnej
právnej úpravy predpokladať s absolútnou istotou. Aj keď je určitosť právnej úpravy
žiadaná, nemala by viesť k prehnane rigidnej právnej úprave, pretože právo musí byť
schopné reagovať na meniace sa podmienky.
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že poslanci by vzhľadom na svoj status mali
byť oboznámení s disciplinárnymi pravidlami, ktorých cieľom je zabezpečiť poriadok
v parlamente. Tieto pravidlá nevyhnutne obsahujú prvky neurčitosti (gravely offensive
conduct) a sú predmetom interpretácie v parlamentnej praxi. Podľa názoru ESĽP
sťažovatelia vzhľadom na svoje postavenie museli byť schopní v rozumnom rozsahu
predvídať následky svojho správania, a to aj napriek tomu, že tieto ustanovenia neboli
dovtedy použité.
176. Úlohou a ani ambíciou ústavného súdu nie je definovať slušnosť či hranice
slušnosti, a to ani všeobecne a ani vo vzťahu k správaniu poslancov počas rokovania
národnej rady. Na druhej strane sa však nemožno tváriť, že by pojem „slušnosť“ bol doteraz
úplne neznáma a že by nebolo možné aspoň úplne jednoducho povedať, že slušnosť je
vlastnosť prejavujúca sa správaním podľa pravidiel spoločenského správania.
Navrhovatelia namietajú, že predsedajúci bude pri posudzovaní hraníc slušnosti
vychádzať zo svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec nemôže
mať informáciu (bod 65 návrhu).
Úlohou ústavného súdu bude preto posúdiť, či na základe vymedzenia princípu
právnej istoty vo vzťahu k zákonodarcovi (bod 174) a na základe judikatúry ESĽP (bod
175) predstavuje úprava v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5
rokovacieho poriadku takú úpravu, ktorá umožňuje alebo neumožňuje poslancom
v rozumnom rozsahu predvídať následky svojho správania a podľa toho sa zariadiť, resp. či
právna úprava v rokovacom poriadku upravuje spôsoby korekcie postupu predsedajúceho
a obrany dotknutého poslanca.
177. Úprava v § 32 rokovacieho poriadku je postavená na princípe stupňovania
prostriedkov používaných na zabezpečenie poriadku na schôdzi národnej rady. Prvým
úkonom, ktorý smeruje proti poslancovi, ktorý narúša priebeh rokovania, je výzva
predsedajúceho. Ak výzva predsedajúceho nevedie k náprave, je to vykázanie poslanca
z rokovacej sály a v prípade opakovaného narúšania poriadku na schôdzi národnej rady je to
podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, čo môže urobiť len predseda národnej
rady. Vykázanie poslanca z rokovacej sály bez predchádzajúcej výzvy nie je možné a tiež
návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku bez
opakovaného narušenia poriadku na schôdzi národnej rady nie je možné podať.
Takáto úprava je v súlade s úpravou zabezpečenia poriadku počas rokovania
parlamentu. Poslanec narúšajúci poriadok na schôdzi je spravidla najprv upozornený,
následne vyzvaný na zachovanie poriadku a ak upozornenie ani výzvu nerešpektuje, môžu
byť uložené sankcie, ako napr. odobratie slova, odňatie práva vystúpiť v rozprave, odňatie
práva vystúpiť až do konca schôdze, finančná pokuta, zníženie platových nárokov,
vykázanie z rokovacej sály, vylúčenie z rokovania až do konca schôdze (a spravidla s tým
spätá strata časti platových nárokov) a vylúčenie z rokovania na viacero schôdzí.
178. V súvislosti s postupom podľa § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku a jeho možnou
vágnosťou je potrebné vziať do úvahy aj ďalšie dve skutočnosti.
Okrem princípu stupňovania prostriedkov používaných na zabezpečenie poriadku na
schôdzi národnej rady upravuje rokovací poriadok aj prostriedok obrany dotknutého
poslanca, a to v § 32 ods. 7 rokovacieho poriadku, podľa ktorého „Proti opatreniam
predsedajúceho vykonaným podľa odsekov 1 až 4 okrem rozhodnutia predsedajúceho
o prerušení schôdze národnej rady môže poslanec, ktorého sa opatrenia týkajú, podať
námietku hneď po ich uložení. O námietke rozhodne národná rada bez rozpravy.“.
Okrem toho je potrebné spomenúť aj všeobecné ustanovenie § 146 ods. 1
rokovacieho poriadku, podľa ktorého ak sa počas schôdze národnej rady vyskytne
pochybnosť o postupe podľa tohto zákona, rozhoduje v jednotlivých prípadoch
predsedajúci. Na návrh poslanca národná rada rozhodne bez rozpravy o tom, že
predsedajúci rozhodne o pochybnosti o postupe podľa tohto zákona až po predchádzajúcom
stanovisku Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Cestou tohto
ustanovenia je možné dosiahnuť, aby v prípade pochybnosti o tom, či boli alebo neboli
naplnené zákonné požiadavky na postup predsedajúceho podľa § 32 ods. 2 rokovacieho
poriadku vrátane naplnenia požiadavky prekročenia hraníc slušnosti, zaujal k veci
stanovisko Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky.
179. Za narušenie poriadku na schôdzi národnej rady poslanec podlieha
disciplinárnej právomoci národnej rady. Návrh na začatie disciplinárneho poriadku ak ide
o narušenie poriadku na schôdzi národnej rady podáva predseda národnej rady [§ 32 ods. 5
v spojení s § 136 ods. 2 písm. d) rokovacieho poriadku]. Disciplinárne konanie sa začína
v mandátovom a imunitnom výbore.
Podľa § 137 rokovacieho poriadku mandátový a imunitný výbor v disciplinárnom
konaní zisťuje všetky skutočnosti, na základe ktorých sa vedie proti poslancovi
disciplinárne konanie. Poslanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, má právo
oboznámiť sa so všetkými písomnosťami slúžiacimi ako podklad na rozhodovanie
mandátového a imunitného výboru a vyjadriť sa o nich.
Z rokovania mandátového a imunitného výboru v disciplinárnom konaní sú vylúčené
iné osoby než členovia tohto výboru, navrhovateľ, poslanec, proti ktorému sa konanie vedie,
a tajomník výboru. Z rokovania mandátového a imunitného výboru je vylúčený člen tohto
výboru, ak sa disciplinárne konanie vedie proti nemu.
Rokovací poriadok v § 137 ods. 2 teda zabezpečuje dotknutému poslancovi
prostriedky obrany v disciplinárnom konaní, a to právo oboznámiť sa so všetkými
písomnosťami slúžiacimi ako podklad na rozhodovanie mandátového a imunitného výboru
a právo vyjadriť sa o nich.
Mandátový a imunitný výbor po konaní podľa § 137 rokovacieho poriadku rozhodne
o uložení disciplinárneho opatrenia alebo o zastavení disciplinárneho konania.
Podľa § 139 ods. 5 rokovacieho poriadku ak mandátový a imunitný výbor zistí, že
poslanec narušil poriadok na schôdzi národnej rady, odporučí národnej rade, aby mu uložila
pokutu až do výšky 2 000 eur. Ak poslanec opakovane naruší poriadok na schôdzi národnej
rady v čase do jedného roka od uloženia pokuty za narušenie poriadku na schôdzi národnej
rady, mandátový a imunitný výbor odporučí národnej rade, aby mu uložila pokutu až do
dvojnásobku hornej hranice pokuty ustanovenej rokovacím poriadkom za narušenie
poriadku na schôdzi národnej rady.
Národná rada odporúčaním mandátového a imunitného výboru viazaná nie je.
180. Navrhovatelia namietajú rozpor § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení
v § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku (iba) v čl. 1 ods. 1 ústavy, a to presnejšie s princípmi
právneho štátu. Tento princíp už bol v judikatúre ústavného súdu použitý aj samostatne, bez
súvisu s iným konkrétnym ústavným právom (pozri napr. PL. ÚS 17/08). Ústavný súd preto
môže preskúmať súlad § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení v § 32 ods. 5
rokovacieho poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu princípov právneho štátu.
181. Konkrétne vo vzťahu k princípu právnej istoty ústavný súd rekapituluje svoj
názor, že ak ustanovenie zákona vytvára podmienky na jeho svojvoľnú interpretáciu, a to
s takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty ako jednému z definičných znakov
právneho štátu, je takéto ustanovenie v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy
(PL. ÚS 9/04).
182. Právnu istotu bližšie konkretizujú tieto dva právne princípy: konanie orgánov
verejnej moci musí byť pre občana v rámci určitých hraníc predvídateľné a kalkulovateľné.
Zákony v právnom štáte musia byť jasné a pochopiteľné, aby občanovi umožnili urobiť si
predstavu o svojej právnej situácii. Toto isté je potrebné vyžadovať aj vo vzťahu
k rokovaciemu poriadku a postaveniu poslanca národnej rady.
183. Ústavný súd na základe detailnej analýzy napadnutých ustanovení § 32 ods. 2
rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku (body 170, 177 až 179)
nepovažuje ich znenie za také vágne alebo neurčité, že by neumožňovalo z pohľadu
poslanca predvídať konanie predsedajúceho schôdze alebo predsedu národnej rady, resp. že
by poslanec národnej rady nemohol predvídať konanie proti nemu v prípade narušovania
poriadku v rokovacej sále.
Rokovací poriadok vo vzťahu k okamžitej sankcii vykázania poslanca z rokovacej
sály obsahuje procedurálnu poistku vo forme predchádzajúceho varovania poslanca
predsedajúcim. Dotknutý poslanec má právo podať proti opatreniu predsedajúceho
námietku.
Vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu úprava v rokovacom poriadku obsahuje
procedurálne poistky disciplinárne stíhaného poslanca, a to právo byť vypočutý vopred,
pred uložením sankcie a tiež právo oboznámiť sa so všetkými písomnosťami slúžiacimi ako
podklad na rozhodovanie o jeho disciplinárnom skutku. O sankcii na základe odporúčania
mandátového a imunitného výboru rozhoduje národná rada.
Tieto nástroje podľa ústavného súdu vylučujú svojvoľnosť v konaní proti poslancovi
a poskytujú mu ochranu v súlade s judikatúrou ESĽP a súčasne napadnutá úprava v § 32
ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku nepredstavuje
zásah do čl. 1 ods. 1 ústavy v takej intenzite, ktorá by vyžadovala ústavno-ochranný zásah
ústavného súdu.
184. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Lajos Mészáros.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného
na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne
Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 9. januára 2019