Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 6/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-84

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 9. januára 2019 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka

(sudca spravodajca), Miroslava Duriša, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Jany

Laššákovej, Milana Ľalíka, Mojmíra Mamojku, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Advokátska

kancelária KADUC & PARTNERS s. r. o., Vajanského 40, Trnava, na začatie konania

o súlade § 27 ods. 7, § 28 ods. 1, § 30 a § 32 ods. 2 a 4 v spojení s § 32 ods. 5 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 a 4, čl. 26

ods. 1, 2 a 4 a s a s a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, stanoviská,

vyjadrenia – priebeh konania

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. decembra

2016 doručený návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len

„navrhovatelia“) na začatie konania podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). Navrhovatelia ústavnému súdu navrhli rozhodnúť o nesúlade ustanovení

- § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) s čl. 13 ods. 4 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4

a s a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“),

- rokovacieho poriadku s a ,

- § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku

s .

2. Navrhovatelia v úvode zdôraznili, že „napádajú predpis v rozsahu, ktorý bol

vymedzený uvedenými ustanoveniami rokovacieho poriadku“ a že „rokovací poriadok

obsahuje ďalšie ustanovenia... ktoré síce nemusia byť priamo v rozpore s ...

a medzinárodnými zmluvami, avšak z legislatívno-technického pohľadu súvisia

s napadnutými... ustanoveniami. Navrhovatelia sú presvedčení, že ak Ústavný súd... svojím

rozhodnutím vysloví nesúlad napadnutých ustanovení a tie následne stratia účinnosť,

predmetné ustanovenia rokovacieho poriadku (ktoré nie sú zahrnuté do tohto podania) sa

stanú obsolétnymi (napr. odkaz na § 30 v § 27 ods. 8 a 9 a § 28 ods. 2).“.

3. Napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku sú jeho súčasťou na základe zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov (ďalej len „novela rokovacieho poriadku“), ktorý nadobudol účinnosť

dňom vyhlásenia, teda 1. januára 2017.

4. Navrhovatelia sú presvedčení, že napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku nie

sú v súlade s a dohovorom v troch rovinách:

(i) nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu,

(ii) nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl,

(iii) nesúlad s princípmi právneho štátu.

5. Navrhovatelia v časti II návrhu uviedli dôvody na pozastavenie účinnosti

napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku (pozri body 10 a 11) a zároveň ústavnému

súdu navrhli, aby návrh prerokoval v zmysle prednostne, a to

vzhľadom na naliehavosť predmetnej veci.

6. Navrhovatelia nesúlad napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku s

a dohovorom odôvodnili v častiach III, V (časť IV nie je, pozn.) a VI takto:

«III.

Nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu

... Exkurz (ktorý je z pohľadu korektného posúdenia návrhu východiskovým bodom)

za podstatou slobody prejavu, ktorej ochrana je vymedzená v ústavnoprávnej rovine, je viac

než žiaduce začať citátom z diela J.S. Milla O Slobode, ktoré je považované za apologetiku

konceptu slobody prejavu, myslenia a diskusie: „Keby celé ľudstvo až na jediného človeka

bolo tej istej mienky, nemalo by o nič väčšie právo umlčiavať tohto človeka, než aké by mal

on, keby mal moc robiť to isté. Keby mienka bola súkromným vlastníctvom, ktoré nemá cenu

pre nikoho iného okrem jej majiteľa, a jej znemožnenie by znamenalo osobnú ujmu, rozdiel

by bol len v tom, či sa takáto ujma spôsobuje len niektorým osobám alebo mnohým. No ak

sa umlčiava prejavovanie názorov, vlastné zlo spočíva v tom, že sa tým ľudstvo okráda -

budúce generácie práve tak ako súčasné a ešte väčšmi tí, ktorí nesúhlasia, než tí, ktorí

súhlasia. Ak je názor správny, ľudia sa okrádajú o možnosť napraviť chybu pravdou; ak je

nesprávny - a to je nemenej dôležité - strácajú jasné chápanie a lepšie uvedomenie si

pravdy, ktorá sa rodí v konfrontácii s omylom.“ [MILL, J.S.: O politickej slobode]...

Liberálna koncepcia slobody slova a prejavu, v rámci ktorej má „každý názor svoju

hodnotu a význam“ vychádza z predstavy pomysleného „trhu ideí“, ktorý odráža

myšlienkovú pluralitu spoločnosti. Na tomto „trhovisku“ sa v rámci konštruktívnej diskusie

podrobuje každý názor kritickému skúmaniu, pričom ultimátnym cieľom je hľadanie pravdy

(v terminológii politickej filozofie sa jedná o tzv. teóriu hľadania pravdy)...

Berúc do úvahy... historický vývoj a relevanciu slobody prejavu v rámci politickej

diskusie, je možné na napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku kriticky nazerať

a identifikovať nesúlad s SR minimálne v dvoch smeroch:

(i) v súvislosti s reguláciou času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku);

(ii) v súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k formálnej stránke prejavu (§ 27 ods. 7

a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku)...

V súvislosti s prvým neuralgickým bodom je osožné aspoň skratkovité pripomenutie

mechanizmu obmedzenia slobody prejavu - v rámci napadnutého ustanovenia (§ 30

rokovacieho poriadku) sa limituje (obmedzuje) dĺžka rečníckeho času poslanca na 10, 20

resp. 30 minút...

Obmedzovanie rečníckeho času poslanca je priamym zásahom do slobody prejavu

poslanca, ktorého dôsledkom je zníženie úrovne objektívne merateľného kritéria - času

diskusie, ktoré bolo v čase pred prijatím napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku

prakticky neobmedzené resp. maximalizované za účelom vytvorenia optimálnej platformy

pre konštruktívnu výmenu názorov (spomenutý „trh názorov“). V súvislosti s obmedzovaním

času na prejav sa núka aj paralela s výkonom advokátskeho povolania: poslanci NR SR

zastupujú nezanedbateľnú masu voličov, pričom advokát zastupuje spravidla iba jednu

osobu (fyzickú či právnickú), avšak jeho rola (vo vzťahu ku garancii práva na obhajobu

resp. práva na spravodlivý proces) je natoľko dôležitá, že má neobmedzený čas na

vystúpenie. Paradoxne, pri nemenej významnej úlohe poslanca NR SR (ktorý je navyše

priamo volený občanmi SR, na rozdiel od členov vlády SR, ktorí nemajú takýto stupeň

legitimity a pritom ich prejav v rámci schôdze NR SR nie je limitovaný) bude jeho právo na

slobodu prejavu časovo ohraničené, a to aj napriek tomu, že kvantitatívne zastupuje tisícky

svojich voličov...

Obmedzenie rečníckeho času sa môže javiť ako banalita pre potreby diskusie

o menej komplikovaných záležitostiach (napr. obsahovo a rozsahovo „jednoduchšie“

novely zákonov), avšak je potrebné uvedomiť si, že tieto pravidlá sa nenastavili len do

„dobrého počasia“, ale sú univerzálne platné. Uvedené do legislatívneho kontextu -

vzhľadom na to, že dĺžka návrhu zákona nie je žiadnym spôsobom obmedzené, môžu nastať

situácie (a zákonodarná činnosť NR SR v posledných rokoch nasvedčuje tomu, že aj

nastávajú), kedy bude potreba viesť diskusiu ku komplexným normatívnym aktom -

predstava o tom, že vystúpenie k nedávno prijatým civilným procesným kódexom, ktoré

rozsahom obsiahli viac než 1.300 paragrafov, je limitované na niekoľko desiatok minút, je

alarmujúca. Uvedené je dôležité vziať do úvahy o to viac, že vzhľadom na aktuálne zriadené

koncepčné a poradné orgány vlády Slovenskej republiky je odôvodnené očakávanie

podobných návrhov aj v oblasti občianskeho práva hmotného (rekodifikácia občianskeho

zákonníka)...

Obmedzenie rečníckeho času poslanca je možné vnímať ako nesúladné

s predmetnými článkami SR aj v súvislosti s prekonaním doktríny, ktorá sa

presadzovala v európskom kontinentálnom právnom priestore ešte pred niekoľkými

desaťročiami, ktorá našla svoje konkrétne uplatnenie napr. v rozhodnutí nemeckého

ústavného súdu z 80-rokov minulého storočia. V rámci tohto rozhodnutia bol zamietnutý

návrh na vyhlásenie protiústavnosti časového obmedzovania prejavu poslancov, pričom

argumentom ústavného súdu bol názor, že poslanec nerealizuje svoje osobné právo na

prejav: „Sloboda prejavu poslanca v parlamente nie je slobodou občana voči štátu, ale je

to jedna z kompetencií, v demokracii nevyhnutná naplnenie si svojich parlamentných úloh

súvisiacich s postavením poslanca“ [DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa

). Aktuálna judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) však poukazuje na zásadnú doktrinálnu zmenu v tejto oblasti...

Podľa judikatúry ESĽP, ktorú Ústavný súd SR konštantné zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činností, predstavuje sloboda prejavu jeden zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca, pričom „sloboda prejavu vyžaduje osobitné záruky, pokiaľ ide o diskusiu

k otázkam verejného záujmu.“ (Castells v. Španielsko)...

Navrhovatelia sú presvedčení, že obmedzenie slobody prejavu v dôsledku prijatia

napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku nie je kompatibilné s kritériami, ktoré

stanovuje test proporcionality, a to predovšetkým na úrovni nevyhnutnosti obmedzenia

v demokratickej spoločností...

V uvedenej súvislosti by chceli Navrhovatelia poukázať najmä na konštantnú

judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej, ak sa „sloboda prejavu uplatňuje ako politický prejav,

obmedzenia sú ospravedlniteľné iba dokiaľ existuje jasná, naliehavá a presná spoločenská

potreba.“ (The Observer and Guardian v. Spojené kráľovstvo). Navrhovatelia sú

presvedčení, že neexistovala žiadna jasná, naliehavá a presná spoločenská potreba na

prijatí napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku. Zákonodarca túto spoločenskú

potrebu presne a jednoznačne neidentifikoval resp. demonštroval ju len veľmi vágne

a zaobalene do všeobecných fráz. Navrhovatelia zdôrazňujú, že neexistuje kauzalita medzi

ne/identifikovanou spoločenskou potrebou a zvolenými nástrojmi...

Záverom tejto časti návrhu je možné konštatovať, že prezentovaný trend v judikatúre

ESĽP vo vzťahu k ochrane politickej diskusie ako špecifickej formy slobody prejavu je

v súčasnosti nielen badateľný, ale dokonca posilňovaný. Dôkazom sú aktuálne prípady

(Karácsony a ost. v Maďarsko resp. Szél aost. v Maďarsko), v ktorých bolo zdôraznené, že

„(verbálny a aj neverbálny) prejav demokraticky zvoleného parlamentného reprezentanta

požíva veľmi vysokú úroveň ochrany.“...

Obmedzenie vzťahujúce sa na formu prejavu, akými je zákaz transparentov,

plagátov a podobne, je nielen ďalším neprimeraným zásahom do slobody prejavu

poslancov, ale zároveň predstavuje anachronické opatrenie, pre ktoré v súčasnej dobe nie

je možné nájsť pochopenie (v právnom diskurze by sa uviedlo, že takéto opatrenie nie je

legitímne). Naznačené spiatočníctvo späté s napadnutými ustanoveniami rokovacieho

poriadku jednoducho nie je kompatibilné so súčasným vnímaním a fungovaním sveta - už

postmoderná (na okraj pripomíname, že je to éra, ktorú považujú viacerí myslitelia za

prekonanú) zadefinovala vo sfére medziľudskej komunikácie v konzumnej spoločnosti posun

od slov k obrazom („the transformation of reality into image“ - JAMESON, F.

Postmodernism and Consumer Society). Táto téza platí o to viac v post-postmodernej dobe,

ktorú žijeme...

Potreba garancie rôznorodosti foriem prejavu (t.j. nezužovať ich len na slovný

prejav) je podstatná nielen na osi poslanec - parlament, teda v rámci diskusie v parlamente,

ale aj na osi poslanec - občan, keďže parlamentná rozprava je nielen pod drobnohľadom

médií, ale je možné sledovať ju aj naživo a priamo (či už v priestoroch NR SR alebo on-line

na webovom sídle NR SR resp. vo vysielaní verejnoprávnej televízie). Dôraz na možnosť

podať informácie zrozumiteľne a výstižne (napr. prostredníctvom grafu pri ekonomických

témach) je podstatná aj vo vzťahu k fungovaniu médií, ktoré sú z objektívnych dôvodov

(limitovaný vysielací čas/ohraničený priestor na stránke tlačených novín) častokrát nútené

pristupovať k informačnej skratke. Práve neverbálne metódy komunikácie sú v tejto oblasti

obzvlášť efektívne, na čo upozorňuje aj ESĽP [Karácsony a ostatní v. Maďarsko zo dňa

17. 5. 2016, sťažnosti č. 42461/13)...

Odhliadnuc od filozofických rozborov fungovania moderného sveta, načrtnuté tézy

platia aj vo svete práva: „Výrazná ochrana sa poskytuje nielen vyslovenému ale aj inak

urobenému prejavu. Najvyšší súd USA uviedol: symbolizmus je primitívny, ale účinný

spôsob prenosu myšlienok. Použitie emblému alebo zástavy ako symbolu systému,

myšlienky, inštitúcie alebo osobností je skratkou od mysle k mysli. Na základe tohto názoru

za súčasť slobody prejavu uznal symbolické správanie ako prostriedok jej vyjadrenia.

Za chránené formy symbolického prejavu postupne uznal mávanie červenou zástavou na

znak odporu voči vláde, nosenie ramennej pásky na vyjadrenie nesúhlasu s vojnou

vo Vietname... Kritériom podľa ktorého hodnotí správanie ako symbolické je úmysel

komunikovať názor a prijatie a pochopenie posolstva inými. Existuje veľká voľnosť v rámci

ktorej sa reč a prejav rozširujú na iné formy vyjadrovania ako ústne alebo písomne -

plagáty, kolikovanie, nosenie čiernych ramenných pásov, pálenie povolávacích rozkazov,

nosenie akejkoľvek zástavy, znaku, transparentu alebo zariadenia, nosenia bundy

s nápisom...“ [DRGONEC, J. Základné práva a slobody podľa Slovenskej

republiky]...

Zhrňujúc uvedené: pre rozvoj demokratickej spoločnosti je esenciálna garancia

slobody prejavu, ktorá sa (i) rozvíja predovšetkým v rámci diskusie a (ii) v modernej

spoločnosti nie je možné degradovať slobodu prejavu len na ústny prejav...

V

Nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl

... Napadnuté ustanovenia rokovacieho poriadku sú nesporne obmedzením slobody

prejavu poslancov a ich práva vyhľadávať a šíriť informácie (v rozsahu a spôsobom, ktorý

bol vymedzený v predošlých častiach tohto návrhu). V kontraste k týmto obmedzeniam je

§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku, v zmysle ktorého sa predsedovi NR SR udelí slovo

kedykoľvek o to požiada, pričom dĺžka jeho rečníckeho času nie je obmedzená...

Uvedené ustanovenie nielenže stavia predsedu NR SR na úroveň prezidenta SR

a členov vlády (na ktorých sa vzťahuje § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku v rovnakej miere),

ale je priamo diskriminačné voči ostatným poslancom NR SR. Takýto právny mechanizmus

je (i) jednak v rozpore s Čl. 13 ods. 5, keďže umožňuje neuplatňovať obmedzenia práva na

slobodu prejavu vo vzťahu k predsedovi NR SR (je vyňatý z pôsobnosti týchto obmedzení)

a (ii) zároveň zasahuje do slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti,

keďže neprimerane a neodôvodnene preferuje jeden subjekt (ktorý nie je nezávislý, ale

reprezentuje svoju politickú stranu) voči ostatným subjektom, čím sa do systému dostáva

výrazný prvok nerovnováhy... toto zvýhodnenie je absolútne, tzn. že sa nevzťahuje len na

oblasť špecifických ústavnoprávnych právomocí a kompetencií predsedu NR SR

(predovšetkým Čl. 89 ods. 2 SR), ale naopak kedykoľvek. Ak by sme túto skutočnosť

chceli dohnať ad absurdum, mohli by sme načrtnúť hypotetický scenár, v ktorom sa schôdza

NR SR zmení na niekoľkohodinovú „one-man show“ predsedu NR SR, v rámci ktorej si

môže uzurpovať (ne/proporčne) celý priestor pre diskusiu...

Navrhovatelia už len na okraj pripomínajú, že napadnuté ustanovenie rokovacieho

poriadku (§28 ods. 1) je v kontexte parlamentnej republiky (ktorou Slovenská republika

bezpochyby stále je) problematické ako celok. V nadväznosti na obmedzenia, ktoré boli

analyzované v predošlej časti návrhu, je totižto zrejmé, že v rámci schôdze NR SR budú (i)

poslanci NR SR obmedzovaní v rámci ich prejavu, avšak (ii) zložky výkonnej moci (členovia

vlády SR a prezident SR) obmedzené nie sú. Bez ambície hĺbkový rozbor základných

postulátov parlamentnej republiky v duchu modernej konštitucionalistiky je možné

konštatovať, že takáto disproporcia je v rámci vzťahov medzi zákonodarnou a výkonnou

mocou neštandardná.

VI

Nesúlad s princípmi právneho štátu

... Jedným z definičných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou

právnej istoty je, aby boli zákony v právnom Štáte pochopené dostatočne a aby umožňovali

ich adresátom urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii. S uplatňovaním tohto

princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite,

racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom

(publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej

moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych

noriem (požiadavka, aby priemerný občan dokázal porozumieť obsahu právnej normy).

Požiadavka po jednoznačnom jazyku a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä

zakazujúcich určité druhy správania, teda významne znižuje nebezpečenstvo ich

svojvoľného a diskriminačného uplatňovania výkonnou mocou, [nález ÚS SR ]

... nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu vytvára stav právnej neistoty, čím sa

dostáva do rozporu s Čl. 1 SR [nález ÚS SR ]...

Napadnuté ustanovenie § 32 ods.2 rokovacieho poriadku vymedzuje právo osoby

predsedajúcej schôdzi NR SR vyzvať na zachovanie poriadku poslanca NR SR, ktorý svojimi

prejavmi alebo činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti, alebo ktorý svojím

konaním narúša priebeh rokovania ... Problémovým, v kontexte ústavného imperatívu

zrozumiteľnosti a jasnosti právnych noriem, je vágny pojem „hranice slušnosti.“...

Z pohľadu aplikácie napadnutého ustanovenia spôsobujú hlavnú komplikáciu

nejasné kontúry tohto pojmu, t.j. neexistuje žiaden objektívny referenčný rámec (napr.

etický kódex poslanca NR SR), ktorý by umožňoval posúdiť aplikujúcemu subjektu

(predsedajúcemu) vzťah problémového konania poslanca NR SR k normám slušnosti.

Vytvára sa tým priestor pre právnu úvahu aplikujúceho subjektu, ktorý však vychádza zo

svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec nemôže mať

informáciu...

Naznačené problémy s aplikáciou napadnutého ustanovenia sú o to viac citlivejšie,

že sa priamo dotýkajú aj oblasti slobody prejavu resp. procesu, v ktorom poslanec NR SR

realizuje svoje (síce aktuálne obmedzené) právo na slobodu prejavu. Sloboda prejavu

totižto zastrešuje aj oblasť, ktorú by niektorí mohli subjektívne vnímať ako prekročenie

hraníc slušnosti... Uvedené platí obzvlášť v kontexte ďalšieho napadnutého ustanovenia

rokovacieho poriadku (§ 32 ods. 5), v zmysle ktorého je možné za opakované narušenie

poriadku (ktoré môže nastať aj v dôsledku prekročenia hraníc slušnosti) iniciovať

disciplinárne konanie voči poslancovi NR SR a teda priamo sankcionovať tohto poslanca

NR SR.»

7. V časti VII návrhu sa navrhovatelia vyjadrili aj k ingerencii ústavného súdu do

vnútorných organizačných mechanizmov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj

„národná rada“), a to takto: «... Navrhovatelia si uvedomujú, že ich návrh sa dotýka

vnútorno-organizačných mechanizmov fungovania NR SR, pričom ÚS SR môže byť pri

posudzovaní takýchto ustanovení opatrný, vzhľadom na postavenie NR SR v parlamentnej

republiky (doktrína autonómie parlamentu)...

Navrhovatelia sa však zároveň stotožňujú s právnym názorom formulovaným

v uznesení ÚS SR : „princípy demokratického právneho štátu sa uplatňujú

i v procese tvorby práva na zákonodarnej úrovni... Za tie, ktoré sú esenciálne pre

zadosťučinenie princípom demokratického právneho štátu v procese tvorby práva ústavný

súd považuje najmä princíp slobodnej súťaže politických strán, princíp väčšinového

rozhodovania a ochrany menšiny, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti

oboznámiť sa a identifikovať sa s produktom parlamentnej procedúry (návrhom zákona).

Pri detailnejšom náhľade na uvedené princípy možno uzavrieť, že ich uplatňovaním

v procese tvorby práva v podmienkach parlamentnej demokracie je plne rešpektovaný

princíp pluralizmu, podľa ktorého všetky strany zúčastnené no parlamentnej procedúre

dostali príležitosť sa s prejednávanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej vyjadriť. S tým

zároveň súvisí a plynulé nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie zástancov

konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej opozície) na

prezentovanie názoru a kontrola vládnucej väčšiny. V neposlednom rade sa aplikáciou

uvedenej triády princípov v legislatívnom procese uplatňuje právo občianskej spoločnosti

na oboznámenie sa s procesom tvorby práva a predkladanou zákonnou úpravou, ktorá

reguluje určitý okruh spoločenských vzťahov, ktorých aktérmi je práve verejnosť... Ústavný

súd vníma isté napätie medzi potrebou podporovať demokratické procesy na jednej strane

a procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady. Článkom 92 ods. 2

ustanovuje, že rokovanie národnej rady a jej výborov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

rokovací poriadok. Na jednej strane platí, že nie každé porušenie zákona je porušením

, ale na druhej strane zo skutočnosti, že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie

interného predpisu parlamentu, ako to býva v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva

záujem ústavodarcu dať rokovaciemu poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými

slovami, forma zákona znamená, že ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia

zákona, ktoré by neboli porušením , ak by boli upravené len uznesením parlamentu.

Parlamentná procedúra preto nie je úplne mimo kontroly ústavného súdu... preto by

porušenie rokovacieho poriadku mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad vtedy, ak by

bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť opozície verejne zaujať stanovisko

a vyjadriť sa k návrhu zákona alebo by v celej procedúre bolo mnoho podstatných

nedostatkov, ktoré by vo výsledku mal rovnaký efekt.“...»

8. V časti IX sformovali navrhovatelia petit, ktorý znie takto: „Na základe uvedených

skutočností sťažovateľ... navrhuje, aby... vydal tento

nález:

(i) Ustanovenia § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 zákona... o rokovacom poriadku... nie

sú v súlade s Čl. 13 ods. 4, Čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a Čl. 10 ods. 1

a 2 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd.

(ii) Ustanovenia § 28 ods. 1 zákona... o rokovacom poriadku... nie sú v súlade

s Čl. 13 ods. 1 a Čl. 31 .

(iii) Ustanovenia § 32 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 5 zákona... o rokovacom

poriadku... nie sú v súlade s Čl. 1 ods. 1 .“

9. Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 22. marca 2017 návrh

navrhovateľov prijal na ďalšie konanie a pri predbežnom prerokovaní návrhu konštatoval,

že podľa v spojení s zákona o ústavnom

súde sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych

predpisov, pričom ich návrh obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom

súde. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa , a preto ho podľa zákona

o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie (bod 13 odôvodnenia uznesenia č. k.

-20 z 22. marca 2017).

Vo vzťahu k napadnutému § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa ústavný súd riadil

petitom, v ktorom navrhovatelia navrhujú vydať nález o tom, že ustanovenie § 28 ods. 1

rokovacieho poriadku nie je v súlade s a . V návrhu na začatie

konania na strane 2 navrhovatelia uviedli nesúlad § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku v čl. 13

ods. 3 a v časti V návrhu „Nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže

politických síl“, na strane 12 návrhu v bode 54 uviedli , pričom

ods. 5 v ústave nie je a text tam uvedený zodpovedá zneniu . Podľa

ods. 1 návrh musí okrem iného obsahovať, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha.

10. Ústavný súd uznesením č. k. -20 z 22. marca 2017 nevyhovel

návrhu na pozastavenie účinnosti § 27 ods. 7, § 28 ods. 1, § 30 a § 32 ods. 2 a 4 v spojení

s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku.

11. Ústavný súd rozhodnutie o nevyhovení návrhu na pozastavenie účinnosti

označených ustanovení rokovacieho odôvodnil okrem iného aj tým že „v danom prípade

ústavný súd nezistil dôvody alebo okolnosti, ktoré by pri prijatí návrhu na ďalšie konanie

mali viesť k uplatneniu jeho právomoci podľa , návrh navrhovateľov na

pozastavenie účinnosti označených ustanovení zákona o rokovacom poriadku zároveň

vyhodnotil ako nedostatočne odôvodnený, keďže v ňom absentujú skutočnosti, ktoré by

preukazovali, že môže dôjsť k ohrozeniu základných práv alebo slobôd, resp. že hrozí

značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok podľa § 38 ods. 2

, preto tomuto návrhu navrhovateľov nevyhovel“ (bod 20

odôvodnenia uznesenia č. k. -20 z 22. marca 2017).

12. Z dôvodov, pre ktoré ústavný súd nevyhovel návrhu na pozastavenie účinnosti

označených ustanovení rokovacieho poriadku (bod 20 odôvodnenia uznesenia č. k.

-20 z 22. marca 2017), nepovažuje vec ani za naliehavú.

13. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona

o ústavnom súde vyžiadal stanovisko k návrhu od národnej rady a vlády Slovenskej

republiky (ďalej aj „vláda“) ako vedľajšieho účastníka, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), pričom ich

zároveň požiadal, aby sa vyjadrili aj k tomu, či trvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

14. Právny zástupca skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

listom doručeným ústavnému súdu 23. júna 2017 na výzvu, ktorou ústavný súd vyzval na

oznámenie stanoviska k otázke vhodnosti ústneho pojednávania o predmetnom návrhu, a to

do 15 dní od doručenia výzvy, odpovedal, že na ústnom pojednávaní o predmetnom návrhu

trvá a považuje ho vzhľadom na potrebu poukázania a komplexného priblíženia problémov

s potenciálnym presahom do ústavnoprávnej roviny, ktoré v aplikačnej praxi od účinnosti

napadnutej právnej úpravy reálne nastali, za vhodné. Rovnako zaujal stanovisko

k stanoviskám ostatných účastníkov (pozri bod 20).

15. Národná rada sa k návrhu navrhovateľov vyjadrila listom predsedu národnej rady

č. PREDS-469/2017 zo 4. októbra 2017 doručeným ústavnému súdu 10. októbra 2017.

Predseda národnej rady zaslal vyjadrenie národnej rady k návrhu, návrh napadnutého

zákona s dôvodovou správou, pozmeňujúci návrh k návrhu zákona a prepis rozpravy

z 10. schôdze národnej rady z 21., 25. a 26. októbra 2016. Predseda národnej rady zároveň

oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

16. Po stručnej rekapitulácii návrhu sa národná rada k záverom navrhovateľov

vyjadrila takto: «Napadnutá právna úprava, ako sa uvádza v dôvodovej správe k novele

rokovacieho poriadku (), predstavuje mechanizmus opatrení na účely

zabezpečenia ochrany efektívneho fungovania Národnej rady... počas jej schôdzí.

Predmetné opatrenia smerujú k predchádzaniu rušenia poriadku počas rokovaní národnej

rady a v prípade narušenia poriadku poslancami upravujú postup predsedajúceho

a národnej rady. Cieľ, ktorý sa napadnutou právnou úpravou sleduje je ochrana ústavnej

pôsobnosti národnej rady formou zabezpečenia plynulého chodu jej schôdzí, a tým zároveň

ochrana nerušeného výkonu mandátu poslancov pri súčasnom rešpektovaní výkonu ich

práva na slobodu prejavu.

Z praxe minulých rokovaní národnej rady vyplynulo, že neexistuje dostatočne jasný

zákonný mechanizmus v prípade rušenia rokovaní národnej rady formou neprimeraného

správania sa poslancov. Na uvedenú situáciu, v súlade s vyššie citovanými cieľmi,

reagovala posledná novela rokovacieho poriadku (), a to prijatím

súboru opatrení na účely zabezpečenia poriadku v rokovacej sále, úpravy dĺžky rečníckeho

času v rozprave ako aj formy vystúpenia v rozprave. Vzhľadom na to, že ide o komplexný

mechanizmus opatrení, je potrebné napadnuté ustanovenia, ktorých sa citovaná novela

dotkla, posudzovať ako celok.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre potvrdil ako

legitímne opatrenia zabezpečujúce prevenciu narúšania práce parlamentu na účely

zabezpečenia jeho efektívneho fungovania, ako aj ochrany práv ostatných poslancov

(Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016). ESĽP tiež vyjadril názor, že ochrana, ktorú

požíva právo na slobodu prejavu v parlamente slúži na ochranu záujmov parlamentu ako

celku a nemala by byť chápaná len ako ochrana poskytovaná individuálnym poslancom.

(Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016).

Navrhované zmeny týkajúce sa úpravy pravidiel rokovania národnej rady, vzhľadom

na ich závažnosť a potrebu zabezpečenia proporcionality, vychádzali aj z poznatkov

získaných z právnych úprav krajín Európskej únie. Európskeho združenia voľného obchodu

a Európskeho parlamentu, a to prostredníctvom Európskeho centra pre parlamentný

výskum a dokumentáciu. V otázke spôsobov zachovania poriadku na schôdzi, porovnanie

právnej úpravy v 31 komorách národných parlamentov členských štátov Európskej únie

a Európskeho združenia voľného obchodu a v Európskom parlamente ukázalo, že za

zachovanie poriadku na schôdzach je vo všetkých prípadoch zodpovedný predseda

príslušnej komory parlamentu, ktorý môže byť spravidla aj v tejto veci zastúpený

podpredsedami. Z hľadiska nástrojov (kompetencií predsedu, právomocí predsedajúceho, či

kompetencií parlamentu), ktoré sú na účely zachovania poriadku k dispozícii, komparácia

ukázala, že tieto sa v analyzovaných komorách parlamentov líšia, pričom je spravidla

uplatňovaný princíp gradualizmu, čiže sa postupuje od miernejších po prísnejšie sankcie

(sankcionovanie začína upozornením a výzvou na zachovanie poriadku a pokračuje

špecifickými sankciami odlišnými od prípadu k prípadu).

V neposlednom rade možno poukázať aj na zistenia Európskej komisie pre

demokraciu prostredníctvom práva (ďalej len „Benátska komisia“), ktorá vo svojej správe

o rozsahu a vyzdvihnutí parlamentných imunít (Štúdia č. 714/2013, 14. 5. 2014)

konštatovala, že väčšina ňou sledovaných parlamentov má vlastné vnútorné procesné

pravidlá alebo pravidlá správania sa, na základe ktorých môže byť poslancom vzaté slovo

alebo môžu byť disciplinárne sankcionovaní za určité formy poznámok alebo správania,

pričom ide o širokú škálu sankcií, a to od obmedzenia rečníckeho času, po krátenie platu,

dočasné vylúčenie alebo v niektorých prípadoch dokonca prísnejšie sankcie majúce viac

trestajúci charakter. Benátska komisia tiež poukázala na skutočnosť, že aj keď sú síce

poslanci chránení pred „externými“ právnymi postihmi za ich názory a poznámky, stále

môžu podliehať „interným“ sankciám uloženým parlamentom. Uvedené pravidlá sú

zavedené v prípade väčšiny parlamentov, pričom ich legitimitu Benátska komisia potvrdila

za predpokladu, že sankcie sú relevantné a proporcionálne a nezneužívané parlamentnou

väčšinou na porušovanie práv a slobôd politických oponentov. Benátska komisia vo svojej

ďalšej správe poukazuje na skutočnosť, že opozičné strany rovnako ako aj vládnuce strany

by sa mali zdržať praktík, ktoré narúšajú demokratickú debatu a ktoré môžu eventuálne

podkopávať dôveru občanov v politikov a politické strany. (Správa o úlohe opozície

v demokratickom parlamente. Štúdia č. 497/2008. Október 2010)...

Zákonná úprava problematiky zabezpečovania poriadku v rokovacej sále sa dotýka

aj práva na slobodu prejavu garantovaného a imunity poslancov vo vzťahu k ich

výrokom predneseným na pôde parlamentu. Sloboda prejavu poslancov je individuálnou

parlamentnou výsadou, pričom ochranu proti jej obmedzeniu, zásahu do nej, ale aj proti jej

zneužitiu zabezpečuje poslancom ústavne garantovaný inštitút poslaneckej imunity (čl. 78

ods. 2 ).

K uvedeným otázkam teória práva uvádza napríklad: „So slobodou prejavu je spätý

aj inštitút urážky parlamentu a kompetencie parlamentu sankčného charakteru, čo možno

považovať za jednu z najdôležitejších súčastí kolektívnych parlamentných výsad. Je plne

v kompetencii parlamentu rozhodovať o tom, čo je urážkou parlamentu. Základné limitačné

body pri tejto decizívnej právomoci parlamentu sú cieľ a účel, ktorému má slúžiť

parlamentná výsada právomoci parlamentu, a to disciplinárne, prípadne trestnoprávne

stíhať konania napĺňajúce skutkovú podstatu urážky parlamentu. Urážky parlamentu sa

môžu dopustiť jednak poslanci a jednak ostatní členovia spoločnosti, buď v službách štátu

alebo ako neštátne subjekty, či súkromné osoby. V prípade urážky parlamentu zo strany

poslanca, môže mať takéto konanie za následok vznik disciplinárnej zodpovednosti

poslanca. Urážka parlamentu zo strany poslanca môže byť napríklad v konaní proti

predpisom upravujúcim rokovanie parlamentu, v neodôvodnenej absencii na rokovaniach

parlamentu, v porušovaní parlamentných výsad iných poslancov, v neprístojnom správaní

poslanca aj mimo rokovania parlamentu, ktoré znižuje vážnosť zákonodarnej činnosti

parlamentu v očiach verejnosti. Jurisdikcia parlamentu vzťahujúca sa na jeho vlastných

členov je absolútna a exkluzívna, pričom nie je limitovaná ani výberom sankcií, ktoré môže

proti svojmu členovi použiť. Najčastejšie však ide o finančné pokuty, vykázanie z rokovania

parlamentu, a to dokonca aj na viac dní.“. (SVÁK, J.: Parlamentné výsady v systéme

common law u nás. Právny obzor 1997 č. 2. s. 177-179)...

„Slobodou prejavu sa umožňuje človeku vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky

a názory. Obzvlášť dôležité je upozorňovanie na nedostatky v chode štátu, na ktoré

upozorňujú samotní poslanci. Kvôli tomu, aby si to poslanci mohli dovoliť bez ujmy, slúži

parlamentná indemnita, ktorá zaručuje ochranu prejavov, ktoré poslanec urobil pri výkone

poslaneckého mandátu. Táto zahŕňa absolútne vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale

spravidla chráni poslanca aj pred občianskoprávnou zodpovednosťou, lebo zachovaním

občianskoprávnej zodpovednosti sa štátu ponúka príležitosť a pokušenie pre obchádzanie

zákazu trestnej zodpovednosti.“. (Drgonec, J.: . Komentár.

3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 986).

V súlade s § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku hovorí rečník spravidla vo voľnom

prednese. Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo

v elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie

a obrazovo-zvukovej prezentácie. Napadnuté ustanovenie spadá, v rámci členenia

rokovacieho poriadku, pod ustanovenia týkajúce sa rozpravy, v ktorej majú poslanci

možnosť k prerokúvanej veci vystúpiť ústne. Z princípu ústnosti rozpravy sa vychádzalo aj

pri formulácii napadnutých ustanovení, pričom na podporu ústneho prednesu je rečník

oprávnený použiť poznámky či už v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe. Pri

ústnom prejave rečníka je vylúčená možnosť použitia obrazovej, zvukovej a obrazovo-

zvukovej prezentácie. Na jednej strane síce došlo k úprave formy prejavu rečníka, avšak

napadnutá právna úprava nijako nezasahuje do materiálnej podstaty ústneho prejavu

rečníka. Forma prejavu rečníka je upravená v rámci ustanovenia § 27 rokovacieho

poriadku, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že predmetné ustanovenie v znení

účinnom pred nadobudnutím účinnosti , t. j. pred 1. januárom 2017,

obsahovalo a stále obsahuje reguláciu formy prejavu rečníka „rečník hovorí spravidla vo

voľnom prednese, pri ktorom môže použiť poznámky“, „v rozprave možno vystúpiť len

od rečníckeho pultu“.

Používanie vizuálnych pomôcok (videá, PowerPoint prezentácie a pod.) počas

vystúpenia je zakázané napríklad v Európskom parlamente, Belgicku (Poslanecká

snemovňa), Dánsku, Estónsku, Fínsku, Francúzsku (Národné zhromaždenie), Nemecku

(Spolkový snem), Nórsku. Rakúsku (obe komory), Slovinsku (Štátne zhromaždenie).

Spojenom kráľovstve (Snemovňa ľudu) a Švédsku.

Ďalším opatrením sledujúcim vyššie uvedený cieľ je časové obmedzenie rečníckeho

času. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že časové obmedzenie

rečníckeho času v rozprave je inštitút, ktorý bol do rokovacieho poriadku prvýkrát

ustanovený jeho novelou č. Podľa ustanovenia rokovacieho poriadku sa

národná rada môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky

času na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze národnej rady.

Inštitút časového obmedzenia rečníckeho času sa následne rozšíril zákonom

č. Rečníkovi sa však tak, ako doteraz, ponechala možnosť sa do rozpravy

prihlásiť písomne a ústne, pričom dĺžka rečníckeho času písomne prihláseného poslanca

v rozprave je najviac 20 minút, a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom, dĺžka

rečníckeho času v rozprave je najviac 30 minút. Dĺžka rečníckeho času ústne prihláseného

poslanca v rozprave je najviac 10 minút. Časové obmedzenie nie je absolútne vzhľadom na

výnimky ustanovené v rokovacom poriadku, ako aj možnosť pre národnú radu bez rozpravy

rozhodnúť o predĺžení rečníckeho času. Zákonné výnimky z časového obmedzenia

rečníckeho času predstavuje, vzhľadom na ich postavenie a zákonom ustanovené úlohy

v rámci legislatívneho procesu, vystúpenie spravodajcu a navrhovateľa (§ 27 ods. 8

rokovacieho poriadku). Zákonná limitácia času sa tiež nevzťahuje, rešpektujúc ich ústavné

postavenie, na vystúpenie predsedu národnej rady, prezidenta a predsedu vlády (§ 28 ods. 1

rokovacieho poriadku). Rovnako nie je limitovaný čas vystúpenia člena vlády, ale len

v prípade, ak sa prerokúva návrh na vyslovenie nedôvery podľa § 109 rokovacieho

poriadku. Dĺžka rečníckeho času v prerokúvanej veci v prípade vystúpenia podpredsedu

národnej rady alebo člena vlády je najviac 20 minút. Ustanovenie § 30 sa nevzťahuje ani na

vystúpenie predsedu ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu, predsedu najvyššieho

kontrolného úradu, generálneho prokurátora a guvernéra Národnej banky Slovenska, avšak

tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že ich vystúpenie je podmienené súhlasom národnej

rady o ktorom hlasuje bez rozpravy (§ 28 ods. 2 rokovacieho poriadku).

Na účel zabezpečenia uplatňovania práva poslanca podávať v rozprave doplňujúce

a pozmeňujúce návrhy k prerokúvanej veci, sa v súlade s § 30 rokovacieho poriadku do

dĺžky rečníckeho času nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho

alebo doplňujúceho návrhu, a preto v nadväznosti na uvedené nemožno súhlasiť

s argumentáciou navrhovateľov o schválení zákonov legálnym spôsobom avšak ich

materiálnej nedokonalosti v dôsledku absencie dôslednej diskusie či nemožnosti korekcií

návrhov zákonov.

Porovnanie vykonané v parlamentnej štúdii z roku 2014 ukázalo, že spomedzi 27

komôr parlamentov, v 10 komorách existuje stále priame obmedzenie dĺžky rečníckeho času

určeného pre poslancov alebo senátorov v rozprave k návrhu zákona na schôdzi

parlamentu. Tento model je aplikovaný v Snemovni reprezentantov Belgického kráľovstva,

vo Folketingete Dánskeho kráľovstva, v parlamente Helénskej republiky, v parlamente

Chorvátskej republiky, v parlamente Lotyšskej republiky, v Sejme a v Senáte Poľskej

republiky, v Národnej rade Rakúskej republiky, v Poslaneckej snemovni Rumunska

a v Spolkovom sneme Spolkovej republiky Nemecko. Vo všetkých uvedených prípadoch

s výnimkou Spolkového snemu v Nemecku sú limity pre poslanecké vystúpenia stanovené

priamo v rokovacom poriadku príslušnej komory parlamentu. V Bundestagu je rozdelenie

rečníckeho času medzi poslanecké kluby stanovené na základe politickej dohody.

V 6 komorách parlamentov môže byť alebo je dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho

času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu stanovená na základe rozhodnutia

poslaneckého grémia alebo orgánu zodpovedajúcemu poslaneckému grémiu. V 2 komorách

parlamentov dĺžku rečníckeho času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu

môže stanoviť alebo stanovuje predseda parlamentu. V 6 komorách parlamentov môže byť

dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho času v rozprave k návrhu zákona na schôdzi

parlamentu stanovená na základe rozhodnutia parlamentu a v 3 komorách parlamentov je

dĺžka trvania rozpravy a rečnícky čas v rozprave k návrhu zákona na schôdzi parlamentu

neobmedzený.

Na základe aplikačnej praxe, s cieľom zabezpečenia zachovania poriadku

v rokovacej sále, sa... rozšíril aj zoznam predmetov zakázaných vnášať do rokovacej sály.

Ide konkrétne o transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia,

materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie alebo šíriace reklamu a jedlo,

pričom v prípade porušenia tohto zákazu predsedajúci postupuje v súlade s § 32 ods. 2

rokovacieho poriadku, t. j. vyzve poslanca zachovať poriadok, pričom ak výzva na

zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave, predsedajúci vykáže poslanca

z rokovacej sály až do skončenia rokovania v tom istom dni. Ak ani po opätovnom vykázaní

poslanec neopustí rokovaciu sálu, môže predsedajúci prerušiť schôdzu národnej rady na

čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku; predseda národnej rady v tomto prípade

bezodkladne zvolá poslanecké grémium. Vykázaný poslanec má právo v dni, v ktorom bol

vykázaný, zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu okrem hlasovania o procedurálnych

návrhoch (§ 34). V prípade opakovaného narúšania poriadku na schôdzi národnej rady,

poslanec podlieha disciplinárnej právomoci národnej rady za narušenie poriadku na

schôdzi národnej rady, kedy predseda národnej rady na základe § 32 ods. 5 rokovacieho

poriadku podá návrh na začatie disciplinárneho konania, ktoré sa začína v Mandátovom

a imunitnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „mandátový a imunitný

výbor“). Ak tento výbor zistí, že poslanec narušil poriadok na schôdzi národnej rady,

odporučí národnej rade, aby mu uložila pokutu až do výšky 2 000 eur. Pri ustanovovaní

sankcií za porušenie poriadku v rokovacej sále sa uplatňuje princíp gradualizmu, čiže sa

postupuje od miernejších po prísnejšie sankcie. O najprísnejšej sankcii, ktorou je uloženie

pokuty za rušenie poriadku rozhoduje národná rada. Uvedený princíp rešpektuje aj názor

ESĽP, ktorý, okrem potvrdenia princípu autonómie parlamentu pri súčasnom rešpektovaní

princípu proporcionality, pri disciplinárnych sankciách parlamentu zdôrazňuje potrebu

existencie procedurálnych poistiek disciplinárne stíhaného poslanca, konkrétne ide o právo

poslanca byť vypočutý predtým, ako mu bude uložená sankcia. Pokiaľ ide o okamžité

sankcie, ktorou je v tomto prípade vykázanie poslanca z rokovacej sály za narušenie

poriadku, ESĽP považuje za procedurálnu poistku varovanie takéhoto poslanca vopred,

dokonca v extrémnych prípadoch rušenia poriadku pripúšťa udelenie okamžitej sankcie aj

bez varovania, keďže podľa názoru súdu jednoznačne hrubý prejav alebo správanie anuluje

ochranu jeho práva na slobodu prejavu alebo môže byť považované za zneužitie tohto

práva. (Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016)

Používanie transparentov, plagátov a ich umiestňovanie v rokovacej sále je zakázané

napríklad v Belgicku (Poslanecká snemovňa), Dánsku, Fínsku, Francúzsku (Národné

zhromaždenie, Senát), Maďarsku, Nemecku (Spolkový snem), Nórsku, Spojenom kráľovstve

(Snemovňa ľudu) a vo Švédsku.

Príkladom možno tiež uviesť úpravu rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu

(aktuálne pre 8. volebné obdobie z januára 2017), ktorého článok 11 ods. 3 znie:

„Správanie poslancov musí byť založené na vzájomnej úcte, hodnotách a princípoch

stanovených v zmluvách a najmä v Charte základných práv, a musí rešpektovať dôstojnosť

Parlamentu. Okrem toho nesmie narúšať riadny priebeh parlamentnej činnosti, zachovanie

bezpečnosti a poriadku v priestoroch Parlamentu ani fungovanie jeho vybavenia. Počas

parlamentných rozpráv sa poslanci zdržia hanlivého, rasistického alebo xenofóbneho

vyjadrovania alebo správania, ani nevyvesia transparenty. Poslanci dodržiavajú pravidlá

Parlamentu o zaobchádzaní s dôvernými informáciami. Nedodržiavanie týchto noriem

a pravidiel môže viesť k použitiu opatrení v súlade s článkami 165, 166 a 167.“

K uvedenému predsedníctvo Európskeho parlamentu prijalo dňa 3. 5. 2004 rozhodnutie

(pozmenené v 2007, 2009 a v 2014), ktoré v čl. 3 upravuje správanie v rokovacej miestnosti

nasledovne: „V rokovacej sále sa zakazuje mávanie transparentmi, distribúcia letákov

a lepenie oznámení na steny. Počas oficiálnych schôdzí sa zakazuje používanie mobilných

telefónov.“ Nerešpektovanie tohto pravidla sa môže považovať za priestupok a je

sankcionované.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru je potrebné uviesť, že

ESĽP sa vo svojej judikatúre opakovane zaoberal právom na slobodu prejavu, a to

v rôznych súvislostiach. Napríklad v prípade „Castells v. Španielsko“ z 23. 4. 1992

(č. 11798/85)... Ďalej možno uviesť aj rozsudok v prípade „Erbakan v. Turecko“ zo 6. 7.

2006... „Ochrana slobodnej debaty v parlamente je bez pochýb základom pre demokratickú

spoločnosť. Súd uvádza, že na jednej strane ochrana poskytovaná slobode prejavu slúži na

ochranu záujmov parlamentu ako celku, avšak na druhej strane, sloboda prejavu nemôže

byť používaná spôsobom, ktorý oslabuje efektívne fungovanie parlamentu.“ (Karácsony

a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016.)

Za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v národnej rade nemožno

poslanca trestne stíhať; poslanec podlieha disciplinárnej právomoci národnej rady (čl. 78

ods. 2 ). Z uvedeného ústavného ustanovenia možno vyvodiť záver, že ani indemnita

poslancov nie je neobmedzená, ale jej „hranice“ môžu byť stanovené (limitované) vnútro

inštitucionálnou úpravou. Z dikcie citovaného ústavného článku pritom nepochybne

vyplýva, že v prípade porušenia či prekročenia všeobecne akceptovateľných atribútov

prejavu, a to verbálneho aj neverbálneho, môže nasledovať disciplinárny postih.

Právo každého na slobodu prejavu, t. j. sloboda zastávať názory a prijímať

a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov nie je

absolútnym právom...

Napadnuté ustanovenia zákona... nemožno považovať za obmedzujúce slobodu

prejavu, ale práve naopak za spresňujúce rozsah jej uplatňovania. Túto progresívnu úpravu

si vyžiadali skúsenosti z praxe z posledných rokov (predlžovanie rokovaní, nerešpektovanie

základných zásad slušnosti) a sleduje sa ňou legitímny cieľ, ktorým je zabezpečenie

plynulého chodu schôdzí národnej rady a zároveň ochrana nerušeného výkonu mandátu

poslancov...

Namietané porušenie práva vyhľadávať a šíriť informácie napadnutou právnou

úpravou nie je dotknuté, nakoľko poslancovi v súlade s

o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov patria technické prostriedky potrebné na výkon jeho mandátu

v rozsahu a za podmienok ustanovených uznesením národnej rady. Poslanci teda aj naďalej

môžu priamo a aktuálne získavať potrebné informácie počas rokovania v rokovacej sále,

pričom tieto môžu prezentovať vo svojich vystúpeniach v rozprave, avšak iba ústnou

formou. Napadnuté ustanovenie pritom vychádza z doterajšej úpravy, podľa ktorej sa do

rozpravy prihlasujú poslanci zápisom do „zoznamu rečníkov“ a „rečník hovorí“ spravidla

vo voľnom prednese (§ 27 ods. 2 a 7 rokovacieho poriadku).

Napadnuté ustanovenia týkajúce sa regulácie dĺžky rečníckeho času a zákazu

použitia zvukových a obrazových prezentácií pri vystúpení v rozprave či zákaz vnášania

transparentov, letákov a iných vizuálnych zobrazení do rokovacej sály predstavujú

štandardný nástroj zabezpečenia funkčnosti a plynulosti procesov v parlamentoch, ktorý je

bežne a dlhodobo využívaný takmer vo všetkých komorách parlamentov členských štátov

Európskej únie ako aj vo svete...

Podľa navrhovateľov možnosť predsedu národnej rady vystúpiť v rozprave

kedykoľvek o to požiada, a to bez limitácie rečníckeho času, stavia predsedu národnej rady

na úroveň prezidenta Slovenskej republiky a členov vlády Slovenskej republiky, pričom je

priamo diskriminačné voči ostatným poslancom národnej rady...

Je potrebné poukázať na skutočnosť, že napadnuté ustanovenie týkajúce sa regulácie

času v rozprave nezasahuje do možnej politickej súťaže, nakoľko časový limit sa vzťahuje

na všetky zúčastnené politické subjekty rovnako a je iba na nich, či a v akom množstve svoje

práva na vystúpenie, a to jednak písomným prihlásením ako aj následným ústnym

prihlásením, využijú.

K neobmedzeniu času predsedovi národnej rady, prezidentovi Slovenskej republiky

a predsedovi vlády Slovenskej republiky je potrebné poukázať na to, že ide o najvyšších

ústavných predstaviteľov (bez ohľadu na ich prípadnú politickú príslušnosť), ktorí

nevystupujú v národnej rade pravidelne ale zväčša iba pri závažných spoločenských

otázkach. Okrem toho, oprávnenie kedykoľvek požiadať o udelenie slova mali už aj

v predchádzajúcej právnej úprave, pri ktorej praktickom uplatňovaní sa nevyskytli

závažnejšie problémy.

Ďalej je tiež potrebné poukázať na , podľa ktorého činnosť národnej

rady riadi a organizuje predseda a podpredsedovia. Je preto potrebné a adekvátne, aby títo

funkcionári aj vzhľadom na ich riadiacu zodpovednosť mali k dispozícii väčší časový

priestor, keďže musia sledovať a zaujímať stanoviská aj k procedurálnym otázkam...

Napadnuté ustanovenia § 32 ods. 2 a 5 rokovacieho poriadku spadajú z hľadiska

systematiky členenia rokovacieho poriadku pod ustanovenia týkajúce sa zabezpečenia

poriadku v rokovacej sále. Ustanovenie § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku, týkajúce sa

postupu v prípade rušenia poriadku poslancom tým, že svojimi prejavmi alebo činmi

v rokovacej miestnosti prekročil „hranice slušnosti“, bolo súčasťou úpravy § 32 ods. 2

rokovacieho poriadku od jeho prijatia národnou radou 24. októbra 1996. Novelou

rokovacieho poriadku č. došlo z dôvodov, vyplývajúcich z aplikačnej praxe,

kedy poslanci svojim konaním neumožňovali pokračovať národnej rade v jej rokovaní,

k úprave postupu v prípade potreby zabezpečenia poriadku v rokovacej sále... Aj v tomto

prípade bol opäť v mechanizme zabezpečenia poriadku v rokovacej sále zavedenom

uplatnený princíp gradualizmu, čiže postupu od miernejších po

prísnejšie sankcie, pričom sankcionovanie poslanca sa začína výzvou na zachovanie

poriadku, pokračuje vykázaním z rokovacej miestnosti a v prípade opakovaného narúšania

poriadku, podaním návrhu na disciplinárne konanie...

Národná rada Slovenskej republiky si na základe blanketovej normy čl. 92 ods. 2

môže usporiadať svoje vnútorné pomery, pričom citovaný článok je

konkretizovaný o rokovacom

poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. V kontexte

uvedených skutočností sa nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľov, nabádajúcim na

ingerenciu súdnej moci do interných vzťahov parlamentu a popieraním doktríny autonómie

parlamentu. Z doterajšej praxe rokovaní parlamentu od prijatia napadnutej právnej úpravy

sa nepotvrdili vznesené obavy navrhovateľov týkajúce sa nedostatočnej miery diskusie

v rovine časového obmedzenia alebo na úrovni regulácie formálnych spôsobov prezentácie

názoru poslancov národnej rady, ktoré by mohli vyústiť do nedokonalého a chybného

výsledku legislatívneho procesu. Prijaté opatrenia sú všeobecne rešpektované,

predvídateľné a možno konštatovať, že sú aj nástrojom predchádzania narúšania práce

národnej rady. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že autonómia parlamentu je konštantné

potvrdzovaná aj v judikatúre ESĽP, ktorý opätovne potvrdil, že pravidlá týkajúce sa

vnútorných procesov parlamentu sú príkladom ustanoveného ústavného princípu autonómie

parlamentu. Parlament je oprávnený okrem jeho iných právomocí a v súlade s ústavným

rámcom, regulovať svoje vnútorné záležitosti ako napríklad okrem iného jeho vnútornú

organizáciu, zloženie jeho orgánov a dodržiavanie poriadku počas rozpravy. (Karácsony

a spol. v. Maďarsko, 17. 5. 2016).

Navrhovateľmi napadnutá právna úprava bola schválená potrebnou väčšinou

poslancov 6. decembra 2016, podpísaná príslušnými ústavnými činiteľmi a bola riadne

vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.»

17. Podľa § 96 ods. 1 rokovacieho poriadku „(1) Písomné odôvodnenie schválených

zmien a doplnkov sa považuje za súčasť návrhu zákona a použije sa pri výklade

a uplatňovaní zákona.“. Ústavný súd preto vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam

rokovacieho poriadku vychádzal aj z odôvodnenia pozmeňovacieho návrhu poslancov

národnej rady Andreja Danka, Martina Glváča, Tibora Bernaťáka a Andreja Hrnčiara

k návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom čítaní o návrhu novely

rokovacieho poriadku 26. októbra 2016 a z odôvodnenia pozmeňovacieho návrhu poslancov

národnej rady Gábora Gála, Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča a skupiny

poslancov národnej rady k návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom

čítaní o návrhu novely rokovacieho poriadku 26. októbra 2016 v rozsahu bodov 1 až 3 a 5

až 9.

18. Stanovisko vlády, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, bolo ústavnému súdu

doručené 12. júla 2017. Vláda navrhuje, aby ústavný súd v konaní o návrhu skupiny

30 poslancov národnej rady vydal nález, ktorým by návrhu nevyhovel. Vláda súčasne

oznámila, že súhlasí, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

19. Vláda v stanovisku zaslanom v zastúpení ministerstvom spravodlivosti

k odôvodneniu svojho návrhu (predchádzajúci bod) uviedla: «Vláda Slovenskej republiky,

zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, sa s podaným návrhom

nestotožňuje nakoľko má za to, že predmetné ustanovenia ZRPNR sú v súlade

s ustanoveniami SR ako aj ustálenou rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej „ESĽP) v oblasti posudzovania miery zásahov do slobody

„politických“ prejavov v zmysle čl. 10 ESĽP...

Úvodom si dovolíme poukázať na všeobecnú časť dôvodovej správy... v rámci

spomínanej všeobecnej časti dôvodovej správy k novele je jasne a zrozumiteľne

formulovaný cieľ navrhovanej právnej úpravy... „zabezpečiť ochranu efektívneho

fungovania národnej rady počas jej schôdzí Navrhované opatrenia smerujúce k

predchádzaniu rušenia poriadku počas schôdzí národnej rady sledujú legitímny cieľ,

ktorým je zabezpečenie plynulého chodu schôdzí národnej rady a zároveň ochranu

nerušeného výkonu mandátu poslancov pri súčasnom rešpektovaní výkonu ich práva na

slobodu prejavu.“. ... Zabezpečenie fungovania NR SR, vrátane nerušeného a efektívneho

priebehu jej schôdzí preto možno považovať za cieľ, ktorý sleduje verejný záujem, ktorým je

vo všeobecnosti zabezpečenie riadneho fungovania a chodu štátnych inštitúcií.

Vo vzťahu k vymedzeniu dĺžky rečníckeho času poslanca prihláseného do rozpravy

treba predovšetkým poukázať na skutočnosť, že v zásade ide o všeobecne akceptovateľný

inštitút v parlamentných demokraciách o čom svedčí po prvé právna úprava v takých

krajinách ako sú Spojené štáty americké... či Nemecko a po druhé to, že v žiadnej (nielen

slovenskej) učebnici konštitucionalistiky obmedzenie dĺžky rečníckeho času poslanca

nepovažuje za ústavnoprávny problém. Konkrétnym príkladom možno uviesť USA, kde sa

podľa jednotlivých rokovacích poriadkov (Senátu aj Snemovne reprezentantov Kongresu)

v časti upravujúcich rozpravu taktiež limituje časová dĺžka rečníckeho prednesu. V Austrálii

je v parlamente časové rozmedzie rečníckych vystúpení tiež limitované. Obdobný koncept

možno nájsť aj v Kanade, na Novom Zélande či Maďarsku. V Nemecku je dokonca akýmsi

ústavnoprávnym bonmotom tzv. bonnská hodina, ktorej dĺžka je odvodená od času, ktorým

je limitovaný prejav poslanca na plenárnej schôdzi nemeckého parlamentu. Na základe

uvedeného je tak možno konštatovať, že vo všeobecnosti stanovenie maximálnej dĺžky

rečníckeho času poslanca je v praxi súčasných demokratických štátov štandardným

prostriedkom, akým je upravená rozprava v ich zákonodarných orgánoch...

Navrhovateľ v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESĽP vo veci Castells

proti Španielsku, pričom však účelovo vyberá len časť predmetného rozsudku a obchádza

zvyšné časti, kde súd odkazuje napr. na prípustnosť obmedzení slobody prejavu. Okrem

toho išlo o prípad, kde boli špecifické skutkové okolnosti, nakoľko sťažovateľ bol síce

poslancom, ale uverejnil článok, v ktorom kritizoval vládu, pričom za uvedené bol

podmienečne odsúdený na trest odňatia slobody. Nešlo teda o prípad slobody prejavu v

kontexte diskusie v parlamente a disponovaním rečníckym časom...

Navrhovateľ sa vo svojej argumentácii opiera aj o filozoficko-právne východiská

formulované J. S. Millom, pričom však taktiež opomína, že samotný J. S. Mill pripúšťal

za určitých okolností zásah štátu do slobody prejavu, v prípade ak by uplatnením takejto

slobody hrozila nejaká ujma. Bez toho, aby sme sa dotkli či spochybnili, dielo J. S. Milla

však v tejto súvislosti upozorňujeme, na štátovedné doktríny, ktoré chápu obmedzenie

slobody prejavu (z hľadiska formy aj obsahu) ako formu či spôsob prejavu militantnej

demokracie. Upozorňujeme Ústavný súd SR najmä na obranné stratégie demokracie podľa

Capocciu a Pedahzurovu imunitnú demokraciu. Samozrejme, že obidve teórie vychádzajú

z klasického diela K. Loewensteina.

Legislatívne opatrenia v rámci boja „za demokraciu proti demokracii“ sú prijímané

v európskych krajinách najmä po 2. svetovej vojne a líšia sa v závislosti od kultúrno-

sociálneho prostredia jednotlivých krajín a majú za cieľ znížiť schopnosť extrémistov

zdiskreditovať demokratický systém v očiach verejnosti napríklad zákazom inštitútov

diskreditujúcich politických lídrov a vysokých ústavných funkcionárov rôznymi verbálnymi

a inými formálnymi prejavmi, ktoré majú až nenávistný charakter (hate speech). Ani

Európska únia v tomto smere nemá jednotný postoj a skôr hľadá odpovede na otázku,

za akých podmienok a v akom rozsahu môže demokratický štát prijímať opatrenia na svoju

vlastnú obranu. V tejto súvislosti sa zdajú až nepochopiteľné tvrdenia navrhovateľa v bode

40 návrhu, ktoré na príklade Nemecka poukazujú na „doktrinálnu zmenu v tejto oblasti“

v kontexte aktuálnej judikatúry ESĽP, ktorá je práve v oblasti difamácie často úzko spojenej

s neslušnými prejavmi rozkolísaná, čo podľa V. Kosařa svedčí o akejsi „bezradnosti“

ESĽP. Možno však súhlasiť s M. Bartoňom, že miera zodpovednosti je v prípade politikov

vyššia ako miera zodpovednosti napríklad bulvárnych novinárov...

K obmedzeniu formálnej stránky prejavu navrhovateľ namieta najmä neprípustnosť

obmedzenia spočívajúceho v zákaze vnášania transparentov, plagátov, letákov a iných

vizuálnych zobrazení do rokovacej sály. V tomto kontexte argumentuje rozsudkom ESĽP

vo veci Karácsony a ost. proti Maďarsku a ďalej tým, že používanie takýchto prostriedkov

je odrazom súčasnej doby. V tejto súvislosti sa domnievame, že z rozsudku ESĽP vo veci

Karácsony a ost. proti Maďarsku je opätovne účelovo vybraná len časť rozhodnutia.

V danom prípade išlo o udelenie pokút za využitie bannerov poslancami, hoci ich

obmedzenie nebolo nikde ustanovené. Navrhovateľ opomína časť rozhodnutia, v ktorej

ESĽP uvádza, že existuje možnosť prípustnosti ukladania pokút za použitie bannerov,

v prípade ak je toto uvedené v zákone. Ak je teda prípustné udelenie pokuty, predpísanej

zákonom ako sankcie za využitie bannerov, je možné aj zákonné obmedzenie samotného

využitia bannerov, príp. transparentov, letákov a pod. v rokovacej miestnosti NR SR.

V súvislosti s napádaným ustanovením je potrebné poukázať aj na jeho účel, ktorým

je v zmysle bodu 14 osobitnej časti dôvodovej správy k novele „zabezpečiť vážnosť

o dôstojnosť rokovania národnej rady“... Na tlačových konferenciách nie sú plagáty, letáky

a pod. zakázané a novela ZRPNR ich obmedzuje len vo vzťahu k ich vnášaniu do rokovacej

sály NR SR.

Určenie dĺžky rečníckeho času poslanca a stanovená úprava formálnej stránky

prejavu poslanca predstavuje síce zásah do slobody prejavu, avšak podľa nášho názoru

tento je ústavne konformný, pretože ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,

resp. na základe zákona a slúži legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej

spoločností na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej

spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. ide o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou

proporcionality...

Navrhovateľ argumentuje vo vzťahu k nesúladu ustanovenia upravujúceho

zabezpečenie poriadku v rokovacej sále s princípom právnej istoty ako legislatívneho

aspektu chápania právneho štátu aj tým, že ustanovenie používa vágny pojem „hranice

slušnosti“, čo spôsobuje jeho neaplikovateľnosť. Tento argument navrhovateľa je

problematický z dvoch dôvodov. Po prvé v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje

nemalé množstvo obdobných pojmov, z ktorých možno príkladom vybrať napr. „dobré

mravy“, „poctivý obchodný styk“, „verejný poriadok“, „verejná bezpečnosť“ a pod., ktoré

sú nevyhnutné na pokrytie širokého okruhu situácií, ktoré nemožno konkrétne vymedziť

a subsumovať pod užšie vymedzenie niektorého pojmu. Po druhé práve kazuistika v tejto

oblasti môže priniesť právnu istotu vzhľadom na „kreativitu“ poslancov balansujúcu medzi

slušnosťou a ľudovo povedané „hulvátstvom“. Okrem uvedeného v danom konkrétnom

prípade bol pojem „hranice slušnosti“ použitý už aj v predchádzajúcej právnej úprave...

Považujeme za potrebné zdôrazniť aj to, že v zmysle napádaného ustanovenia

predsedajúci najprv vyzve poslanca, ktorý svojim správaním prekračuje hranice slušnosti

aby od tohto upustil a až v prípade ak nedôjde k náprave na základe tejto výzvy je

predsedajúci oprávnený vykázať poslanca z rokovacej sály a už len na základe prvotnej

výzvy môže poslanec NR SR dedukovať obsah pojmu „hranice slušnosti“. Súčasne sa v bode

12 osobitnej časti dôvodovej správy k novele príkladom uvádza, čo sa považuje za

neprípustné správanie sa v rokovacej sále: „Nedodržanie pravidiel správania sa a priebehu

rokovania (napr. výtržnosti, provokácie, inzultácie či iné ohrozenia alebo použitie násilia

voči ostatným poslancom, zneužitie rokovania alebo zámerná obštrukcia) s možným

následným disciplinárnym postihom daného (jednotlivého) poslanca, majú bežne upravené

aj iné parlamenty (napr. Francúzsko, Európsky parlament).“...

V rámci testu legality sa v tomto prípade skúma, či bola právna úprava prijatá

v súlade s Čl. 13 ods. 2 SR. Napádaná právna úprava túto podmienku formálne

spĺňa. Ďalším aspektom skúmaným v rámci testu legality môže byť aj otázka legitimity

orgánu, ktorý predmetnú právnu úpravu prijal, čo taktiež v prípade dotknutej právnej

úpravy nevyvoláva žiadne pochybnosti, nakoľko túto prijala Národná rada Slovenskej

republiky, ktorá disponuje priamou legitimitou v zmysle výsledku slobodných volieb

založených na proporcionálnom volebnom systéme.

Test vhodností a racionálneho prepojenia spočíva v tom, že zákonné obmedzenie

práva alebo slobody musí sledovať právom aprobovaný cieľ, pričom tento býva spravidla

rámcovo formulovaný v Ústave SR. V prípade dotknutej právnej úpravy ide o zásah

do práva na slobodu prejavu, ak by sme ho vnímali v rámci skutkových okolností

s poukazom na stanovenie časového limitu pre rečnícke vystúpenia poslancov. Avšak toto

obmedzenie treba chápať ako nevyhnutný prostriedok pre dosiahnutie právom

aprobovaného cieľa, ktorý je definovaný aj v SR v súvislosti

s obmedzeniami vo vzťahu k právu na slobodu prejavu. In concreto ako opatrenie

smerujúce k zabezpečeniu riadneho fungovania a činnosti NR SR, pretože v prípade ak by

bola znefunkčnená činnosť tohto orgánu, mohlo by tým dôjsť k ohrozeniu verejnej

bezpečnosti a verejného poriadku...

Ide o zavedenie pravidla, ktoré je štandardne využívané aj v zákonodarných

orgánoch iných demokratických štátov, kde nespôsobuje problémy v aplikačnej praxi a nie

je spochybňované ani v odbornej spisbe. Práve po vzore týchto krajín sa takýto prostriedok

javí ako vhodný vo vzťahu k naplneniu sledovaného cieľa...

Máme za to, že stanovenie časového limitu pre rečnícke vystúpenia poslancov je

adekvátnym prostriedkom, akým možno dosiahnuť stanovený cieľ právnej úpravy a možno

ho chápať ako stanovenie určitých štandardov, resp. pravidiel vyžadovaných pre realizáciu

diskusie na úrovni NR SR. Toto obmedzenie nemožno spájať s odňatím práva na slobodný

prejav, pretože ide len o určité usmernenie, sledujúce legitímny cieľ, vo vzťahu k situáciám,

kedy je toto právo využívané...

Napokon... si dovolíme... poukázať na všeobecný princíp vlastný ustálenej judikatúre

Ústavného súdu SR, ktorým je tzv. princíp minimalizácie zásahov do právomoci iných

ústavných orgánov... Uvedené dvojnásobne platí pre autonómiu parlamentu pri určovaní

„vnútroštátnych organizačných mechanizmov NR SR“, kde je potrebné upozorniť na

klasickú koncepciu suverenity parlamentu uplatňovanú nielen v britskej konštitucionalistike

založenej na inštitúte „urážky parlamentu“.

Nepochybne aj Ústavný súd SR si je vedomý, že toto „napätie medzi potrebou

podporovať demokratické procesy na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej

národnej rady“ (citované z rozhodnutia č. , ktoré ako hlavný argumentačný

zdroj predkladajú samotní navrhovatelia), zásadným spôsobom obmedzuje jeho aktivizmus

v tejto oblasti a má precedentný význam aj pre budúce vzťahy medzi parlamentarizmom

a ústavným súdnictvom. Dôvera parlamentu prejavená ústavnému súdnictvu v súvislosti

s udelením právomoci kontroly ústavnosti ústavných zákonov povoľujúcich rušiť amnestie

prezidenta republiky totiž predstavuje aj záväzok pre Ústavný súd SR minimalizovať zásahy

do „internej“ suverenity parlamentu...»

20. Právny zástupca navrhovateľov v reakcii na stanoviská národnej rady a vlády

(body 15, 16, 18 a 19) v podstatnom a nad rámec návrhu (body 1 až 8) uviedol:

«... vyjadrenie NR SR obsahuje v jej všeobecnej časti (str. 3) krátky exkurz do

právnej úpravy členských krajín Európskej únie a... pravidiel rokovania Európskeho

parlamentu a prezentáciu názorov niekoľkých právnych autorít (Európsky súd pre ľudské

práva/Benátska komisia), ktorých spoločným cieľom je legitimovať prijaté opatrenia. Tieto

argumenty však nesúvisia s podstatou návrhu skupiny poslancov, vyplýva z nich len

informácia, že vnútorné procesné pravidlá fungovania a riadenia parlamentu (vrátane

sankčných mechanizmov) sú legitímne; to v zásade ani navrhovatelia nerozporujú - čo

rozporujú je miera a intenzita zásahu prijatej úpravy, ktorá v kontexte ústavnoprávnej

roviny Slovenskej republiky obdobu jednoducho nemá... Podstatou návrhu skupiny

poslancov je presvedčenie o neprimeranosti a konzekventnej protiústavnosti nových

pravidiel... Vychádzajúc z povahy mechanizmov fungovania parlamentu je... dôležité

odlišovať (i) správanie sa poslanca v pozícii „rečníka“ a (ii) správanie sa „neaktívneho“

poslanca... Problém napadnutej právnej úpravy... spočíva práve v tom, že sa snaží

neodôvodnene regulovať správanie aktívneho poslanca rovnako „na vstupe“, ako aj „na

výstupe“. Vzhľadom na skutočnosť, že v tomto móde poslanec naplno realizuje a využíva

svoje práva (najmä práva spojené s princípom slobody prejavu), sa javí tento model

regulácie ako neprimeraný...

Stanovisko vlády sa koncentruje na dve roviny návrhu skupiny poslancov, a to na

problém (i) zásahu do princípu slobody prejavu (v súvislosti s limitáciou dĺžky rečníckeho

času a zákazom vnášania transparentov, plagátov, letákov alebo iných obdobných

vizuálnych zobrazení) a problematiku (ii) zásahu do princípu právnej istoty (v súvislosti

s vágnym pojmom „hranice slušnosti“). Tretiu rovinu návrhu skupiny poslancov súvisiacu

s nesúladom s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl necháva argumentačne

nepovšimnutú, t.j. svoj nesúhlas vláda Slovenskej republike v tejto súvislosti len konštatuje,

ale neodôvodňuje... skupina poslancov sa nestotožňuje so spôsobom, akým vláda Slovenskej

republiky aplikovala test proporcionality... Presunutím politickej diskusie na tlačové

konferencie, ako to odporúča vláda Slovenskej republiky, by bola absolútne devalvovaná

hodnota diskusie v rokovacej sále Národnej rady Slovenskej republiky...

V oboch dokumentoch dostáva rozsiahly priestor zdôrazňovanie existencie právnej

regulácie v iných (predovšetkým) európskych krajinách. V tejto súvislosti by chcela skupina

poslancov zdôrazniť argument, na ktorý poukázala aj samotná vláda Slovenskej

republiky ..., a to na dôležitosť zohľadňovania „kultúrno-sociálneho prostredia jednotlivých

krajín“.»

21. Na ústnom verejnom pojednávaní konanom 9. januára 2019 sa zúčastnil len

právny zástupca skupiny poslancov, ostatní účastníci konania (národná rada a vláda) sa

verejného ústneho pojednávania nezúčastnili a svoju neúčasť neospravedlnili.

Po otvorení verejného pojednávania a oboznámení s doterajším priebehom konania

o návrhu skupiny poslancov vystúpil právny zástupca skupiny poslancov, ktorý v rozsahu

doplnenia argumentácie k stanoviskám vlády a národnej rady v podstate zopakoval svoju

predchádzajúcu repliku (bod 20) a navyše uviedol:

„... Hádam najvypuklejším problémom je skrátenie času pre poslanca na vystúpenie

v rozprave, na artikulovanie alebo tlmočenie jeho názorov, postojov alebo akýchkoľvek

iných vyjadrení, ktoré má k danej veci, ktorá sa prerokúva... Prostriedky, ktoré zvolil

parlament... sú nepochybne neproporcionálne... V tejto novele, ktorá je napadnutá, sa

obrátil mechanizmus na to, aby bolo an blok jednotlivým poslancom zamedzené rozprávať

viac ako 10, 20, resp. 30 minút bez akéhokoľvek zdôvodnenia rozsahu týchto časov. Čo keď

v budúcnosti to bude minúta, dve, tri. Čo je dôležité, je trend. Ten trend nás posúva práve

k tomu, že poslanci nebudú môcť vyjadrovať svoj názor tak ako im prináleží. Čo sa týka

použitia vizuálnych pomôcok alebo zvukových nahrávok, prípadne videí – mnohí z Vás boli

skôr sudcami všeobecných súdov, kde určite ste mali skúsenosť s tým, že bolo treba niektoré

veci vyjadriť grafom, videom, zvukovým záznamom, práve preto, aby ste rozhodli správne

a spravodlivo. Toto dnes v parlamente nie je možné... my sme si vedomí, že ústavný súd má

pristupovať citlivo k vnútroorganizačným predpisom parlamentu, avšak v tomto prípade,

keďže sa jedná o základné práva a slobody – zákon o rokovacom poriadku je zákon – sme

toho názoru, či z pohľadu materiálneho alebo formálneho – má tú právomoc preskúmať

takúto novelu.“

Po vystúpení právneho zástupcu skupiny poslancov a jeho odpovedi na otázku bolo

verejné pojednávanie prerušené a po jeho opätovnom otvorení predsedníčka ústavného súdu

vyhlásila nález.

II.

Relevantná právna úprava

22. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd,

b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva

a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa má každý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad

a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl

v demokratickej spoločnosti.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na

predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu

povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

Rokovací poriadok

23. Podľa § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku rečník hovorí spravidla vo voľnom

prednese. Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo

v elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie

a obrazovo-zvukovej prezentácie.

Podľa § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa predsedovi národnej rady, podpredsedom

národnej rady, prezidentovi republiky a členom vlády udelí slovo, kedykoľvek o to

požiadajú. Ak požiada o slovo predseda národnej rady, prezident republiky alebo predseda

vlády, dĺžka ich rečníckeho času nie je obmedzená. Ak požiada o slovo podpredseda

národnej rady alebo člen vlády, dĺžka ich rečníckeho času v prerokúvanej veci je najviac 20

minút. V prípade prerokovania návrhu na vyslovenie nedôvery členovi vlády podľa § 109

dĺžka rečníckeho času tohto člena vlády nie je obmedzená.

Podľa § 30 rokovacieho poriadku je dĺžka rečníckeho času písomne prihláseného

poslanca v rozprave najviac 20 minút, a ak ide o člena povereného poslaneckým klubom,

dĺžka rečníckeho času v rozprave je najviac 30 minút, ak tento zákon neustanovuje inak

alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času. Dĺžka

rečníckeho času ústne prihláseného poslanca v rozprave je najviac 10 minút, ak tento zákon

neustanovuje inak alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho

času. Do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného

pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu.

Podľa § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku predsedajúci vyzve zachovať poriadok

poslanca, ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti

alebo ktorý svojím konaním narúša priebeh rokovania. Ak výzva na zachovanie poriadku

nevedie u poslanca k náprave, predsedajúci vykáže poslanca z rokovacej sály až do

skončenia rokovania v tom istom dni. Ak ani po opätovnom vykázaní poslanec neopustí

rokovaciu sálu, môže predsedajúci prerušiť schôdzu národnej rady na čas nevyhnutne

potrebný na obnovenie poriadku; predseda národnej rady v tomto prípade bezodkladne

zvolá poslanecké grémium. Vykázaný poslanec má právo v dni, v ktorom bol vykázaný,

zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu okrem hlasovania o procedurálnych návrhoch

(§ 34).

Podľa § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku je do rokovacej sály zakázané vnášať

transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia, zbrane, výbušniny

a paralyzujúce prístroje a látky. Do rokovacej sály je zakázané nosiť materiály propagujúce

politickú stranu alebo politické hnutie alebo šíriace reklamu. Do rokovacej sály je ďalej

zakázané vnášať jedlo. Voči osobe, ktorá poruší niektorý z týchto zákazov, predsedajúci

postupuje podľa odseku 2.

Podľa § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku ak poslanec opakovane narúša poriadok

na schôdzi národnej rady podľa tohto ustanovenia, predseda národnej rady podá návrh

na začatie disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e).

III.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

24. Predmet konania vyvoláva niekoľko zásadných otázok. Prvou z nich je miera, do

akej môže ústavný súd zasahovať do autonómie parlamentu, do ktorej úprava pravidiel jeho

rozpravy, t. j. úprava vnútorných pomerov, celkom isto patrí. Ide pritom o dôležitú otázku,

keďže aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre uznáva

parlamentnú autonómiu ako dôležitý ústavný princíp.

25. Druhou závažnou otázkou je, či sú poslanci národnej rady v rámci parlamentnej

rozpravy nositeľmi práva na slobodu prejavu podľa , resp. dohovoru, t. j.

či je vôbec daná súvislosť medzi napadnutou právnou úpravou v rokovacom poriadku

a základným právom, ktoré má táto úprava porušovať.

26. Pred samotným prieskumom napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku preto

považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k parlamentnej autonómii, súdnemu

prieskumu parlamentných pravidiel a k slobode prejavu poslanca v parlamente, jej ochrane

a jej regulácii.

Parlamentná autonómia

27. Navrhovatelia v bode 68 návrhu uviedli, že „si uvedomujú, že ich návrh sa

dotýka vnútorno-organizačných mechanizmov fungovania NR SR, pričom ÚS SR môže byť

pri posudzovaní takýchto ustanovení opatrný, vzhľadom na postavenie NR SR

v parlamentnej republiky (doktrína autonómie parlamentu)“.

28. Národná rada sa k parlamentnej autonómii vyjadrila, že sa „... nemožno stotožniť

s tvrdením navrhovateľov, nabádajúcim na ingerenciu súdnej moci do interných vzťahov

parlamentu a popieraním doktríny autonómie parlamentu... Je potrebné zdôrazniť

skutočnosť, že autonómia parlamentu je konštantné potvrdzovaná aj v judikatúre ESĽP,

ktorý opätovne potvrdil, že pravidlá týkajúce sa vnútorných procesov parlamentu sú

príkladom ustanoveného ústavného princípu autonómie parlamentu. Parlament je

oprávnený okrem jeho iných právomocí a v súlade s ústavným rámcom, regulovať svoje

vnútorné záležitosti ako napríklad okrem iného jeho vnútornú organizáciu, zloženie jeho

orgánov a dodržiavanie poriadku počas rozpravy. (Karácsony a spol. v. Maďarsko, 17. 5.

2016).“.

29. Vláda sa prostredníctvom ministerstva spravodlivosti k parlamentnej autonómii

vyjadrila takto: «Uvedené dvojnásobne platí pre autonómiu parlamentu pri určovaní

„vnútroštátnych organizačných mechanizmov NR SR“, kde je potrebné upozorniť na

klasickú koncepciu suverenity parlamentu uplatňovanú nielen v britskej konštitucionalistike

založenej na inštitúte „urážky parlamentu“.»

30. Parlamentná autonómia je spájaná so suverenitou anglického (britského)

parlamentu. Suverenitu anglického parlamentu v 18. storočí vystihovala veta, že „anglický

parlament môže všetko, okrem premeny muža na ženu a ženy na muža“. Suverenita či

zvrchovanosť parlamentu znamenala široké oprávnenia parlamentu, a to meniť staré

zákony, vydávať nové, meniť vlastnícke pomery súkromných osôb, legitimizovať

nemanželské deti, ustanovovať štátne náboženstvo, určovať nástupnícky poriadok,

definovať sporné práva, určovať dane, dávky a poplatky. Skrátka, parlament môže robiť

všetko, čo nie je fyzicky nemožné, a preto je jeho moc vlastne všemohúca (Schelle, K. a

kol. Právní dějiny. II. vydání. Praha : Eurolex Bohemia, 2005. s. 341).

31. Podľa A. V. Diceyho sa doktrína suverenity britského parlamentu vyznačuje

troma základnými znakmi: a) právom parlamentu slobodne zmeniť akýkoľvek zákon, b)

neexistenciou rozdielu medzi ústavnými a inými zákonmi a c) nedostatkom právomoci

súdneho či iného orgánu verejnej moci zrušiť zákon prijatý parlamentom, respektíve konať

tak, ako by bol tento zákon neplatný či protiústavný (Dorsen, N., Rosenfeld, M., Sajó, A.,

Baer, S. Comparative Constitutionalism. Cases and Materials. Second Edition. Thomson

Reuters, 2010. s. 252).

32. Toto osobitné postavenie britského parlamentu sa prejavuje napríklad aj v Human

Rights Act 1998, ktorým bol do právneho poriadku Spojeného kráľovstva inkorporovaný

dohovor. V zmysle tohto zákona síce niektoré vyššie súdy môžu deklarovať, že určitý zákon

je v rozpore s dohovorom, táto deklarácia sa však nijako nedotýka platnosti a účinnosti

dotknutého zákona a tiež nie je pre strany v konaní záväzná. Napriek tomu však možno

povedať, že aj táto relatívne slabá právomoc súdov núti parlament prispôsobovať legislatívu

dohovoru, pričom parlamentnú suverenitu spochybňujú aj externé faktory, ako je

rozhodovacia činnosť ESĽP či Súdneho dvora Európskej únie, ktoré môžu viesť k zmenám

legislatívy (Ginsburg, T. Judicial Review in New Democracies. Constitutional Courts in

Asian Cases. Cambridge University Press, s. 3 a 4 ).

33. Okrem suverenity možno vo vzťahu k britskému parlamentu hovoriť aj o jeho

privilégiu, resp. imunite či autonómii. Toto parlamentné privilégium zahŕňa celý rad slobôd,

ktoré umožňujú parlamentu kontrolu nad svojimi procedurálnymi postupmi, ale aj nad

priestormi, okrem toho je to však aj právo poslancov, resp. všetkých, ktorý sa na

rokovaniach parlamentu zúčastňujú, vyjadrovať sa slobodne bez obavy, že budú za tieto

svoje vyjadrenia akýmkoľvek spôsobom postihnutí. Tieto slobody, resp. rozsah privilégia sa

historicky formovali ako kombinácia ústavnej praxe, súdnych rozhodnutí a osobitného

„parlamentného práva“ (lex et consuetudo parliamenti).

34. Existencia takto vymedzeného privilégia sa považuje za nevyhnutnú pre riadny

chod zákonodarného orgánu a pre výkon funkcie poslancov, pričom jej dôsledkom je aj

skutočnosť, že zásahy ostatných štátnych orgánov (iných štátnych mocí) sú v tejto oblasti

vylúčené a britský parlament tak nepodlieha žiadnej vonkajšej kontrole. V tejto súvislosti sa

tiež hovorí o oblasti výlučnej jurisdikcie britského parlamentu.

35. V kontinentálnej Európe sa výsledkom francúzskej revolúcie stal historický

kompromis – začlenenie demokratov do parlamentného systému a postupná demokratizácia

parlamentarizmu. Táto demokratizácia obsahovala princíp reprezentácie, zákazu

imperatívneho mandátu, princíp všeobecnosti, rovnosti, priamosti volebného práva a tajnosti

hlasovania, otvorenosti a plurality systému politických strán, postupné oslabovanie moci

monarchu v konštitučných monarchiách, prerastanie práva impeachmentu do politickej

zodpovednosti vlády parlamentu a oslabenie vymenúvacieho oprávnenia monarchu

vo vzťahu k vláde v prospech kreovania vlády parlamentom (Holländer, P. Pojmy

v Sizyfovej krošni. Bratislava : Kalligram, 2015. s. 52)

36. V kontinentálnej Európe bola deľba moci doplnená o ústavné súdnictvo, ktoré

vznikalo už po prvej svetovej vojne, ale najmä po druhej svetovej vojne alebo po roku 1989

v strednej a východnej Európe. V súvislosti so vznikom a rozvojom ústavného súdnictva

v kontinentálnej Európe sú to práve ústavné súdy, ktorých poslaním je kontrolovať aj

právomoc parlamentu, najmä pokiaľ ide o ochranu základných práv a slobôd (napr.

prieskum ústavnosti zákonov či konanie o sťažnosti).

37. Spolkový ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. 2 BVH 3/91 z 21. 7. 2000 uviedol, že

za predmet samoregulácie parlamentnej komory považuje aj úpravu zákonodarného

procesu, pokiaľ nie je zahrnutá v ústave samotnej, ako aj funkciu, zloženie a spôsob práce

výborov, ďalej uskutočňovanie výkonu zákonodarnej iniciatívy, rovnako aj vytvorenie

a úpravu práv politických frakcií a výkon parlamentného práva slobodného prejavu

a parlamentnej rozpravy. Zároveň zdôraznil, že tento katalóg obsahujúci predmety

samoregulácie a inštrumenty parlamentnej autonómie nie je konečný. To preto, že tento

katalóg musí byť znovu a znovu konkretizovaný vzhľadom na meniace sa politické pomery

tak, aby umožnil prispôsobenie sa zmeneným pracovným podmienkam. Tak môže

parlamentná autonómia získať oproti skorším ústavným dobám novú aktuálnosť preto, že už

proti sebe nestoja parlament a vláda, ako predpokladá klasická teória, ale hranica prebieha

naprieč parlamentným plénom, pričom vláda a ju podporujúca parlamentná väčšina tvorí

oproti opozícii politickú jednotu. Parlament tiež musí reagovať na vzrastajúcu komplexitu

regulačných potrieb. Táto samoregulačná právomoc parlamentu vzťahujúca sa na jeho

vlastné otázky nesmie byť však bezbrehá a podlieha ústavným obmedzeniam, z ktorých

plynú nároky na podobu a interpretáciu predovšetkým rokovacích poriadkov parlamentných

komôr.

38. Autonómia parlamentu spočívajúca v samoregulácii parlamentných procedúr je

vo vzťahu k zákonodarnej právomoci parlamentu nevyhnutná, pretože spravidla

ustanovuje pravidlá legislatívneho procesu v parlamente iba všeobecne (najmä zákonodarnú

iniciatívu a kvórum pre prijatie návrhu zákona) a zvyčajne predpokladá prijatie

podrobnejších pravidiel rokovania parlamentu v rokovacích poriadkoch.

39. V minulosti parlamentná autonómia a suverenita predstavovala najmä imunitu

a ochranu tejto inštitúcie ako takej vo fyzickom zmysle slova – išlo o ochranu budovy

parlamentu ako vonkajšieho symbolu jeho suverenity, resp. miesta jeho zasadnutia. Takéto

chápanie parlamentnej autonómie je dnes už prekonané.

40. Parlamentná autonómia dnes slúži na to, aby parlament mohol svoje právomoci

a funkcie vykonávať riadne a efektívne. Dnes hovoríme o ochrane výkonu legitímnych

funkcií parlamentu. Parlamentná autonómia je čoraz menej chápaná v jej technickom či

materiálnom zmysle (v tomto zmysle je to doteraz najmä rozpočtová autonómia), ale inak

ide dnes o parlamentnú autonómiu v zmysle funkčnom.

41. Funkčná autonómia parlamentu zahŕňa najmä právo riadiť a organizovať svoju

prácu, právomoc schvaľovať rozpočet, vyberať si zamestnancov a stanoviť podmienky ich

zamestnania, výkonu práce, odmeňovania a prepúšťania zo zamestnania, ale tiež právomoc

vykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas rokovania.

Súdny prieskum parlamentných pravidiel

42. Ak funkčná autonómia parlamentu zahŕňa právo parlamentu riadiť a organizovať

svoju prácu a tiež právomoc vykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas

rokovania, tak nevyhnutným pokračovaním všeobecných východísk pre rozhodovanie

ústavného súdu vo vzťahu k predmetu konania je otázka súdneho prieskumu parlamentných

pravidiel, ktoré práva a právomoci v rámci funkčnej autonómie parlamentu upravujú.

43. Navrhovatelia sa vo veci súdneho prieskumu parlamentných pravidiel odvolali na

názor ústavného súdu vyslovený v uznesení sp. zn. , že „... zo skutočnosti,

že rokovací poriadok má povahu zákona, a nie interného predpisu parlamentu, ako to býva

v niektorých parlamentných kultúrach, vyplýva záujem ústavodarcu dať rokovaciemu

poriadku vonkajšiu právne záväznú formu. Inými slovami, forma zákona znamená, že

ústavnú intenzitu môžu dosahovať také porušenia zákona, ktoré by neboli porušením ,

ak by boli upravené len uznesením parlamentu. Parlamentná procedúra preto nie je úplne

mimo kontroly ústavného súdu.“.

44. Národná rada sa k súdnemu prieskumu parlamentných pravidiel osobitne

nevyjadrila.

45. Vláda prostredníctvom ministerstva spravodlivosti uviedla, že «Nepochybne aj

Ústavný súd SR si je vedomý, že toto „napätie medzi potrebou podporovať demokratické

procesy na jednej strane a procedurálnou autonómiou suverénnej národnej rady“ (citované

z rozhodnutia č. , ktoré ako hlavný argumentačný zdroj predkladajú

samotní navrhovatelia), zásadným spôsobom obmedzuje jeho aktivizmus v tejto oblasti a má

precedentný význam aj pre budúce vzťahy medzi parlamentarizmom a ústavným

súdnictvom. Dôvera parlamentu prejavená ústavnému súdnictvu v súvislosti s udelením

právomoci kontroly ústavnosti ústavných zákonov povoľujúcich rušiť amnestie prezidenta

republiky totiž predstavuje aj záväzok pre Ústavný súd SR minimalizovať zásahy do

„internej“ suverenity parlamentu.».

46. V prevažnej väčšine európskych krajín upravujú vnútorný parlamentný

život len v hrubých obrysoch a úpravu podrobností parlamentného života prenechávajú na

osobitné predpisy, ktoré sú prijímané samotnými zastupiteľskými zbormi. Úprava

vnútorných pomerov sa tak dostáva na podústavnú, či až podzákonnú úroveň.

47. Parlamentné pravidlá ako vyjadrenie a prejav jeho suverenity a autonómie sú

vyjadrené v rokovacom poriadku parlamentu alebo jeho komory. Rokovací poriadok slúži

na plnenie a vykonávanie úloh a funkcií parlamentu, a preto pripraviť, zostaviť a prijať

rokovací poriadok prislúcha parlamentu ako jedno z jeho autonómnych práv prepožičaných

. Právo parlamentu upravovať svoje záležitosti sa tradične vzťahuje na oblasti ako

priebeh rokovania a disciplína (rozhodnutie Spolkového ústavného súdu sp. zn. BVerfGE

80, 188 – Wüppesahl).

48. Rokovací poriadok parlamentu ako taký je jeho základný vnútorný dokument,

ktorý upravuje parlamentné procedúry umožňujúce vykonávanie ústavných právomocí

parlamentu. Rokovací poriadok či širšie pravidlá rokovania parlamentu môžu mať rozdielny

charakter. V prvom rade sú pravidlá písané a nepísané.

Súčasťou parlamentných pravidiel sú pravidlá, ktoré majú nepísaný charakter a ktoré

možno na základe dlhodobého používania považovať za súčasť parlamentných procedúr.

Takéto pravidlá prispievajú k optimalizácii organizácie práce parlamentu, pretože poskytujú

riešenie situácií, ktoré nie sú upravené v súboroch písaných pravidiel, a tým zabezpečujú

funkčnosť parlamentu a efektívny výkon jeho ústavných právomocí.

Písané parlamentné pravidlá môžu byť zákonom alebo aktom, ktorý nie je zákonom.

Rokovací poriadok môže byť zákonom, ako to je v Slovenskej republike, Českej

republike alebo v Rakúsku, no vo väčšine štátov je rokovací poriadok parlamentu (iba)

uznesením parlamentu alebo jeho jednotlivých komôr. Takýto charakter rokovacieho

poriadku umožňuje jeho väčšiu pružnosť, dynamiku a je znakom väčšej autonómie

parlamentu. Takýto rokovací poriadok býva prijímaný spravidla na ustanovujúcej schôdzi

novo zvoleného parlamentu.

49. Z doktríny parlamentnej autonómie vo vzťahu k úprave vnútorných záležitostí

v rokovacom poriadku vyplýva samoregulácia parlamentu. Táto je nevyhnutným doplnením

parlamentnej autonómie, pretože pravidlá rokovania parlamentu sú osobitnými súbormi

noriem najmä z toho dôvodu, že ich dodržiavanie nie je preskúmateľné bežnými

kontrolnými mechanizmami.

50. Samoregulačná právomoc parlamentu vzťahujúca sa na jeho vlastné otázky –

úprava rokovacieho poriadku, kontrola a vynucovanie jeho dodržiavania – ako vyjadrenie

jeho autonómie podlieha ústavným obmedzeniam, z ktorých plynú nároky na podobu

a interpretáciu rokovacieho poriadku.

Korektívy prekročenia ústavných medzí sú tak vnútorné, ako aj vonkajšie. Práve

rokovací poriadok ako zákon posilňuje vonkajšie korektory ako hlavu štátu a ústavný súd,

a tým nutne prináša menšiu mieru parlamentnej autonómie. Ak sa preto parlament rozhodol

prijať svoje vnútorné pravidlá vo forme zákona, vzdal sa tým dobrovoľne časti svojej

autonómie v prospech jeho externej kontroly, čo súčasne ale znamená, že orgán

vykonávajúci takúto externú kontrolu parlamentných pravidiel by mal autonómiu

parlamentu rešpektovať a vstupovať do nej len v nevyhnutnom rozsahu, ak nie je iný spôsob

nápravy, resp. iný spôsob nápravy nebol použitý alebo situáciu nevyriešil.

51. Platí pritom, že súdy majú právo preskúmať, či v konkrétnom prípade ide

skutočne o parlamentné privilégium. Inak povedané, v prípade akýchkoľvek pochybností

stanovuje hranice privilégií judikatúra súdov (rozhodnutie vo veci Stockdale v. Hansard

z roku 1830, rozhodnutie Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva z roku 2010 vo veci R. v.

Chaytor a ďalší).

52. Vstup do autonómie parlamentu je odôvodnený najmä ochranou ústavných

princípov, ktoré sa vzťahujú na parlamentnú procedúru, osobitne na rokovanie o návrhu

zákona. Ústavný súd Českej republiky sa k týmto princípom vyjadril v náleze sp. zn.

(prijímanie zákonov v stave legislatívnej núdze) okrem iného tak, že rokovacie

poriadky „... sú prejavom autonómie Parlamentu, resp. jeho komôr, spočívajúcej

v samoregulácii parlamentných procedúr, ktorá je do istej miery nevyhnutná, pretože

Českej republiky pochopiteľne upravuje pravidlá legislatívneho procesu (pôsobnosť

a úloha oboch komôr Parlamentu, ich základnú organizačnú štruktúru, kvórum a potrebnú

väčšiny pre jednotlivé druhy uznesení, poslaneckú imunitu, základné pravidlá pre priebeh

zasadnutí oboch komôr a pod.) iba všeobecne a sama predpokladá prijatie podrobnejších

pravidiel legislatívneho procesu v podobe zákonov o rokovacích poriadkoch jednotlivých

komôr Parlamentu. ... Procedúry sa dotýkajú aj foriem rokovania parlamentu, ako aj deľby

moci medzi jeho orgány, a majú garantovať demokraciu, legitimizáciu autority, racionalitu

zákonodarstva, procedurálnu spravodlivosť (vypočutie strán, debatu) a pod...“.

53. Materiálny právny štát vyplývajúci z obmedzuje aj národnú

radu v tom, že je viazaná vlastnými predpismi, ktoré navyše musia byť v súlade s .

Porušenie princípov materiálneho právneho štátu otvára dvere ústavnému súdu na ich

ochranu aj pred takým výkonom zákonodarnej právomoci národnej rady, ktorá smeruje

k úprave svojich vlastných vnútorných pomerov.

54. Ústavný súd vychádza z názoru, že primárne je úlohou, ale aj zodpovednosťou

národnej rady odstrániť pochybenia v jej postupe a konaní. Už v minulosti v tejto súvislosti

vyslovil, že „... pochybenia v postupe národnej rady pri rokovaní o návrhoch zákonov sú

pochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom

národnej rady alebo jej orgánov. Proti procesnému postupu národnej rady a jej orgánov pri

prerokovaní návrhov zákonov nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. Riešenie takých

pochybení je vo výlučnej kompetencii národnej rady (jej orgánov a poslancov), čo je

dôsledok jej postavenia v sústave orgánov verejnej moci ( ).“ (,

uvedený názor bol neskoršou rozhodovacou činnosťou ústavného súdu korigovaný, pozn.).

55. Rokovací poriadok má špecifické postavenie v tom, že je zákonom, ktorý

reguluje zákonodarný proces v národnej rade a sám je teda jeho výsledkom, ale tiež jeho

strojcom, pretože stanovuje pravidlá parlamentnej zákonodarnej procedúry. Ústavný súd

ako súdny orgán ochrany ústavnosti má oprávnenie preskúmať ústavnosť parlamentnej

procedúry, pretože táto má vzťah k výkonu ústavných právomocí národnej rady, osobitne

pri jej postavení jediného ústavodarného a zákonodarného orgánu Slovenskej republiky.

56. Zákonodarný proces je osobitným druhom ústavného procesu, ktorého úprava je

určená na to, aby rokovanie o návrhoch zákonov malo ustanovené relatívne pevné pravidlá

umožňujúce poslancom národnej rady na konci tohto procesu hlasovať za alebo proti návrhu

zákona (vrátane pozmeňujúcich návrhov), prípadne sa zdržať hlasovania alebo nebyť

prítomný na takom hlasovaní (). Zákonná úprava parlamentných procedúr

a zákonodarného procesu preto musí vychádzať z práv a povinností, ktoré tvoria obsah

mandátu poslancov národnej rady, vrátane tých práv, ktoré sú spojené s rokovaním

o návrhoch zákonov a s výkonom ktorých je spojené formovanie a vyjadrenie postoja

poslanca k návrhu zákona.

Od rokovacieho poriadku sa preto očakáva vytvorenie pravidiel pre riadny výkon

ústavných právomocí parlamentu a prijatie jeho rozhodnutí v otvorenom a demokratickom

procese. Ide o proces, v ktorom je umožnené každému poslancovi parlamentu rovnakým

spôsobom, v rovnakej miere a rozsahu vplývať na výkon ústavných právomocí parlamentu

využívaním svojich práv vyplývajúcich z mandátu. Konečné rozhodnutie parlamentu je

stále výsledkom väčšinového rozhodovania, ktoré aj keď nebude podporené všetkými

poslancami parlamentu (a ani to v zásade nie je potrebné očakávať), musí byť výsledkom

procesu, v ktorom mal každý poslanec rovnakú možnosť na konečnú podobu rozhodnutia

parlamentu vplývať.

57. Rokovací poriadok ustanovuje pravidlá rokovania a činnosti národnej rady a jej

výborov. Podrobnejšie upravuje aj postavenie orgánov národnej rady a jej vzťahy navonok.

Predmetom úpravy v rokovacom poriadku preto nie sú iba záležitosti vnútornej organizácie

výkonu právomocí národnej rady, ale v rozsahu, v akom sa tieto dotýkajú aj iných

ústavných orgánov či iných orgánov verejnej moci, upravuje rokovací poriadok aj vonkajšie

vzťahy s nimi, a to najmä, ale nielen, v jedenástej až devätnástej časti rokovacieho poriadku.

Súdny prieskum rokovacieho poriadku preto nevyhnutne nemusí zasahovať do parlamentnej

autonómie, pretože predmetom súdneho prieskumu môžu byť aj tie jeho ustanovenia, ktoré

upravujú vzťahy národnej rady navonok a regulujú tým výkon ústavných alebo zákonných

právomocí iných ústavných orgánov alebo iných orgánov verejnej moci.

58. Ústavný súd sa rokovacím poriadkom zaoberal opakovane. Súlad ustanovení

rokovacieho poriadku s sa v minulosti stal predmetom konania pred ústavným

súdom, a to pre rozpor s ústavnými princípmi (princíp deľby moci, právny štát). Išlo

o konanie vo veci sp. zn. , v ktorom boli ako protiústavné vyhlásené tie časti

rokovacieho poriadku (v tom čase

o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov), ktorými

boli zriadené osobitné vyšetrovacie komisie národnej rady. Ústavný súd konštatoval

prekročenie stanovených právomocí národnej rady:

„Ústava vytvára proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi

orgánmi. Jednostranné rozširovanie právomoci jednej zložky moci môže narušiť

vytvorené vzťahy nielen medzi nimi, ale aj k občanom...

... Ustanovenia § 29 bod 5 a § 55a zákona o rokovacom poriadku, ktoré umožňujú

zriadiť, ako orgán Národnej rady Slovenskej republiky, aj vyšetrovaciu komisiu, nie sú

preto v súlade s , , a .“.

Z predmetného rozhodnutia je zrejmé, že v Slovenskej republike je suverénom

a pri zjavnom prekročení právomoci národnej rady nemožno hovoriť o existencii

parlamentnej autonómie, ktorá by prieskum ústavným súdom obmedzovala.

Vo veci sp. zn. ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 92 ods. 1

rokovacieho poriadku nebolo v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. n)

a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel. Ústavný súd vyslovil nesúlad s v časti,

ktorá sa týkala podpisovania zákonov jednotlivými ústavnými činiteľmi, čo nepredstavuje

vnútornú, autonómnu, záležitosť národnej rady, ale týka sa výkonu ústavných právomocí

ústavných činiteľov stojacich mimo národnú radu – prezidenta Slovenskej republiky

a predsedu vlády. V časti návrhu, ktorá sa týkala používania štátneho jazyka pri rokovaní

národnej rady a jej výborov, ústavný súd návrhu nevyhovel. Rokovací jazyk je jazyk, ktorý

sa používa vo vnútri štátneho orgánu, pri jeho rokovaní, na rokovaní jeho orgánov,

v komunikácii medzi jeho organizačnými útvarmi, osobami, ktoré v mene štátneho orgánu

konajú alebo v jeho mene vystupujú. Išlo o úpravu vnútornej záležitosti národnej rady.

Vo veci sp. zn. ústavný súd rozhodol, že ustanovenie § 130 ods. 6

druhej vety rokovacieho poriadku nebolo v časti slovného spojenia „interpelovaného alebo

najmenej pätiny poslancov“ a „alebo jej členovi“ v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou

v spojení s a a 3 a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel.

Predmetom prieskumu bolo ustanovenie rokovacieho poriadku upravujúce interpelačné

oprávnenie poslancov národnej rady, a teda výkon jej vonkajšej kontrolnej právomoci

smerom k vláde a jej členom.

Vo veci sp. zn. (forma voľby kandidáta na generálneho prokurátora)

ústavný súd návrhu nevyhovel.

Vo veci sp. zn. síce nešlo o konanie o súlade právnych predpisov

podľa , ale o konanie o sťažnosti podľa . Ústavný

súd mal možnosť v rámci konania o nej vyjadriť sa aj k parlamentnej procedúre a jej

ústavno-súdnemu prieskumu, a to aj relevanciou k predmetu konania.

„Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre uznal, že je oprávnený preskúmavať

ústavnosť parlamentnej procedúry aj mimo zákonodarnej činnosti národnej rady (porov.

, č. 336/2011 Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky, s citáciou ďalšej judikatúry v bode 28). Ústavnosť však nemožno stotožňovať

s obyčajnou zákonnosťou v tom zmysle, že by každé porušenie zákona v postupe národnej

rady malo automaticky za následok i ústavnú neakceptovateľnosť jej postupu v zmysle

procesnej svojvôle (arbitrárnosti). V tomto zmysle sám ústavný súd dospel napríklad

k záveru, že porušenie legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ktoré sú inak podľa § 69

ods. 2 rokovacieho poriadku pre navrhovateľa zákona záväzné, nemá za následok

neústavnosť zákona (porov. , č. 5/2008 Zbierky nálezov a uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky). Pri posudzovaní ústavnosti parlamentnej procedúry

preto treba rozlišovať medzi tzv. poriadkovými predpismi (normami), ktorých účelom je len

zabezpečenie účelnosti, hospodárnosti a vhodnosti postupu, prípadne inštruktívneho návodu

na postup v určitej situácii, a normami, ktoré sa dotýkajú esenciálnych otázok (princípov)

danej parlamentnej procedúry (vo výsledku zhodne aj citované rozhodnutie č. 336/2011

Zbierky nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, body 30 až 36). Ak je

parlamentná procedúra predmetom prieskumu v súvislosti s namietaným porušením

základného práva, je navyše potrebné skúmať, či príslušná zákonná norma, ktorej porušenie

sa namieta, mala za cieľ založiť verejné subjektívne právo práve sťažovateľovi, resp.

sťažovateľke.“

59. V závere k časti o súdnom prieskume parlamentných pravidiel ako prelomení

parlamentnej autonómie ústavný súd uvádza, že parlamentná autonómia ako absolútne

vylúčenie možnosti kontroly parlamentu zo strany iných štátnych orgánov sa nevyhnutne

dostáva do konfliktu s princípom právneho štátu, ktorý predpokladá súdnu kontrolu

a podriadenie každého štátneho orgánu (vrátane parlamentu) ústave.

Riešenie tohto konfliktu v kontinentálnej Európe spočíva v doktríne, podľa ktorej sú

to ústavné súdy, ktoré rozsah parlamentnej autonómie určujú svojou judikatúrou, a tak

nastoľujú rovnováhu medzi parlamentnou autonómiou a princípom právneho štátu.

Rokovací poriadok preto nestojí mimo ústavno-ochrannej právomoci ústavného súdu.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti vidno, že ústavný súd vstupuje do rokovacieho poriadku

iba v rozsahu nevyhnutnom na naplnenie jeho funkcie nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ).

Sloboda prejavu poslanca v parlamente, jej ochrana a jej regulácia

60. Sloboda prejavu (poslanca) v parlamente a jej porušenie novelou rokovacieho

poriadku je ústredným motívom návrhu. Ústavný súd si uvedomuje, že sloboda prejavu

v parlamente je téma, ktorá je komplexná a má niekoľko rozmerov, ktorými sú najmä, ale

nielen, význam slobody prejavu v parlamente, ochrana slobody prejavu v parlamente,

zodpovednosť za prejav v parlamente, regulácia prejavu v parlamente, ale tiež ochrana práv

iných pred slobodou prejavu v parlamente.

61. Sloboda prejavu ako taká je jednou z kľúčových podmienok politického

pluralizmu ako základu demokratických volieb a demokratického riadenia spoločnosti.

Sloboda prejavu ako základné právo patrí k politickým právam práve pre jej úzke spojenie

s politickým životom, s verejným životom a s politickou súťažou. V jadre slobody prejavu

je preto najmä slobodná politická diskusia. Podpora slobodnej politickej diskusie je veľmi

dôležitým znakom demokratickej spoločnosti.

Politický prejav, resp. politická diskusia sa ale neobmedzuje len na parlament,

neobmedzuje sa len na politikov. Týka sa všetkých aktérov slobodnej politickej súťaže,

tých, ktorí v parlamente sú, ako aj tých, ktorí v parlamente nie sú, ale súťažia o zastúpenie

v ňom. Slobodu prejavu ako základné politické právo preto nemožno redukovať len na

slobodu prejavu v parlamente, pretože jej význam v demokratickej spoločnosti je omnoho

širší. Na druhej strane je ale parlament miestom, s ktorým sú politické prejavy prirodzene

spojené.

62. Sloboda prejavu je základnou a najdôležitejšou individuálnou parlamentnou

výsadou, ktorá nemá za cieľ osobne zvýhodňovať poslanca, ale skôr lepšie garantovať právo

občanov na poslancov vykonávajúcich svoj mandát slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku, či

už zo strany štátnych orgánov alebo neštátnych subjektov (Svák, J. Parlamentné výsady

v systéme common law u nás. In: Právny obzor, 1997, č. 2. s. 173).

Ústavný súd vo veci sp. zn. odkázal na prvorepublikový doktrinálny

názor, že parlament je inštitucionálny priesečník normotvorby a diskusie. Jedným zo

základných stavebných ústavných princípov Slovenskej republiky je princíp demokracie.

Ten sa najzreteľnejšie prejavuje vo voľbách, zvlášť parlamentných a v občianskej

spoločnosti slobodnou výmenou myšlienok v priestore slobody prejavu. Každý si spomenie

na povestné Masarykovo demokracie je diskuse. A parlament je dokonalým spojením týchto

demokracií. Aby mohol byť parlament normotvorcom, musí byť diskutérom (porov. tiež

Baxa, B. Parlament a parlamentarism. Díl I. Praha : Jan Košatka, 1924. s. 229).

63. Ústavný súd vychádza z toho, že pre riadny výkon mandátu poslanca je dôležité

jeho slobodné vystupovanie na schôdzach národnej rady a na schôdzach jej výborov.

Poslanec tiež podáva písomnosti, najmä návrhy zákonov, návrhy na ich zmenu alebo

doplnenie, procedurálne návrhy či interpelácie. Aj v tomto prípade potrebuje poslanec

istotu, že tak môže robiť slobodne bez obavy z následného postihu. So zreteľom na

zabezpečenie riadneho výkonu poslaneckého mandátu je preto potrebné garantovať slobodu

prejavu pri výkone mandátu poslanca.

64. Obzvlášť dôležité je upozorňovanie na nedostatky v chode štátu, na ktoré

upozorňujú samotní poslanci. Kvôli tomu, aby si to poslanci mohli dovoliť bez ujmy, slúži

parlamentná indemnita, ktorá zaručuje ochranu prejavov, ktoré poslanec urobil pri výkone

poslaneckého mandátu. Táto zahŕňa absolútne vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale

spravidla chráni poslanca aj pred občianskoprávnou zodpovednosťou, lebo zachovaním

občianskoprávnej zodpovednosti sa štátu ponúka príležitosť a pokušenie pre obchádzanie

zákazu trestnej zodpovednosti (Drgonec, J. . Komentár.

3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. s. 986).

65. Ústavné inštitúty zásadného významu pre fungovanie inštitúcií demokratického

štátu, ako aj pre riadne fungovanie materiálneho právneho štátu sú indemnita a imunita.

Od toho, či sa orgán verejnej moci a jeho predstavitelia pri výkone verejnej moci môžu

spoľahnúť na ochranu indemnitou alebo imunitou, závisí nezávislosť poslancov parlamentu,

hlavy štátu aj nezávislosť sudcov. Zásadný význam má rozsah indemnity a imunity,

podmienky obmedzenia imunity a mechanizmus rozhodovania o obmedzení imunity

v konkrétnom prípade (Drgonec, J. . Teória a prax. Bratislava :

C. H. Beck, 2015. s. 1095).

66. Indemnita má povahu hmotného práva zakladajúceho nárok na vykonanie úkonov

dovolených právnym poriadkom bez hrozby právnou zodpovednosťou. Indemnitou sa

zakladá absolútne právo, ktoré nemožno odňať ani previesť na iný orgán verejnej moci.

Priznáva sa ústavným činiteľom za účelom nerušeného výkonu verejnej funkcie, ktorú majú

zverenú. V zásade by sa nemala vzťahovať na protiprávne správanie ústavných činiteľov

mimo rámca výkonu verejnej funkcie, najmä nie na ich protiprávne správanie v súkromí

(Drgonec, J. . Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012.

s. 982 ‒983).

67. Ústavný súd sa k imunite, indemnite a ich významu vyjadril viackrát. Pre potreby

konania pripomína svoj názor: «V tejto súvislosti poznamenávame, že „poslanecká imunita“

aj napriek bežne používanému adjektívu tohto pojmu nie je právom poslanca. Nie je ani

jeho osobnou beztrestnosťou, resp. nezodpovednosťou. Podstatou, zmyslom a cieľom

„poslaneckej imunity-ochrany“ je ochrana zákonodarného zboru za tým účelom, aby tento

orgán mohol nerušene plniť svoju funkciu. Účelom imunity teda je zabezpečenie funkcie

zákonodarného zboru a chráni sa ňou sloboda rozhodovania zákonodarného zboru, a nie

osobná sloboda poslanca.» ().

68. v vylučuje trestnú zodpovednosť poslanca za výroky pri

výkone funkcie prednesené v národnej rade a jej orgáne, a to aj po zániku jeho mandátu.

Poslanec ale podlieha disciplinárnej právomoci parlamentu. Aj keď pri gramatickom

výklade možno pod pojmom „výrok“ rozumieť len slovný prejav, zo zmyslu tohto

ustanovenia vyplýva, že ním treba rozumieť aj iné prejavy spojené s výkonom funkcie

poslanca. Bolo by nelogické rozlišovať medzi zodpovednosťou za ústne prednesenú

interpeláciu a jej písomným podaním, medzi ústnym a písomným návrhom na vydanie

zákona alebo uznesenia národnej rady alebo jej výboru či iného orgánu (Čič, M. a kol.

Komentár k . Bratislava : Eurokódex, 2012. s. 471).

69. Ústavný súd si uvedomuje, že pojem „výroky“ je najkontroverznejším aspektom

indemnity. Väčšina ústav používa slovné spojenie „výroky pri výkone funkcie, resp.

mandátu“ (Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Taliansko), čo umožňuje širšiu interpretáciu

a ochranu určitých prejavov aj mimo pôdy parlamentu. Napriek všeobecnejšej povahe

ústavného textu právna i parlamentná prax sa priklonili k užšiemu výkladu, a teda

k odmietaniu rozšírenia nestíhateľnosti za názory prejavené v novinových článkoch,

vo verejných diskusiách alebo na volebných mítingoch. niektorých štátov zabraňujú

širokému výkladu indemnity špecifikovaním, že ide len o výroky prednesené v snemovni

alebo vo výboroch a iných orgánoch (Dánsko, Holandsko, Nemecko, Veľká Británia, ale aj

Slovensko).

70. Každý prejav má svoj obsah a svoju formu. Z hľadiska formy možno tradične

hovoriť o forme písomnej a o forme ústnej. Prejavy poslanca, ktoré sa týkajú výkonu jeho

mandátu a pri ktorých sa vyžaduje písomná forma, sú najmä návrhy zákonov, interpelácie,

v podmienkach slovenského parlamentu aj pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy a na

základe novely rokovacieho poriadku aj procedurálne návrhy. Ústnu formu majú vystúpenia

v rozprave. K formálnym požiadavkám patrí aj požiadavka, aby bolo vystúpenie poslanca

v parlamente prednesené vo voľnom prednese, resp. vo voľnej reči.

71. Z hľadiska predmetu konania, ktorý sa týka okrem iného aj formálnej stránky

prejavu poslanca v parlamente, je rozhodujúcim určenie toho, ktorý výrok možno pokladať

za výrok pri výkone funkcie poslanca a jeho odlíšenie od ostatných výrokov poslanca –

občana. Otázkou je, či je také odlíšenie možné práve na základe formy alebo na základe

obsahu, či inak povedané, či je pre ochranu podľa rozhodujúca forma

prejavu alebo obsah prejavu alebo sú rovnako dôležité oba prvky prejavu?

Forma prejavu poslanca nie je nijako ústavne špecifikovaná. Inak povedané, nie je

žiaden úkon, ktorý by súvisel s výkonom mandátu poslanca národnej rady, ktorý by bol

naviazaný na nejakú osobitnú formu, ktorá by bola špecifická len pre tento úkon a nebolo by

možné sa s ňou stretnúť inde pri výkone štátnej moci, resp. v živote ako takom.

Podmienky v predstavujú podmienky ustanovené

materiálneho právneho štátu, ktorý nelegitimizuje zdanlivé dodržiavanie práva spočívajúce

v tom, že sa dodrží formálna stránka, konajúca osoba sa skryje za vonkajšie zdanie

o dodržaní právnej normy (Drgonec, J. . Teória a prax.

Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 1108). Splnenie podmienky nie je

možné predpokladať automaticky, ak ide formálne o výrok, resp. prejav poslanca.

Odlíšenie toho, či prejav poslanca je chránený , je možné na

základe jeho obsahu. Poslanec sa v národnej rade prejavuje v podstate permanentne, ale nie

každý jeho prejav (aj v rokovacej sále) je prejavom pri výkone funkcie poslanca.

Rozhodujúce je, či ide o prejav, ktorým poslanec vykonáva svoj mandát, či realizuje svoje

poslanecké práva alebo napĺňa svoju poslaneckú povinnosť, alebo nie. Výroky poslanca,

prednesené v národnej rady alebo v jej orgáne, ktoré majú charakter osobného prejavu,

nepožívajú ochranu .

To ale neznamená, že poslanec sa musí vyjadrovať len k politickým otázkam, resp.

že by s výkonom mandátu poslanca súviseli len veci a skutočnosti politickej povahy. Ak sa

poslanec v národnej rade alebo jej orgáne vyjadruje napr. na adresu súkromnej obchodnej

spoločnosti, ktorá je (dobrovoľným) prijímateľom štátnej pomoci, investičnej pomoci alebo

akejkoľvek inej pomoci, subvencie alebo dotácie z verejných zdrojov, musí sa takýto výrok

tiež považovať za výrok pri výkone funkcie poslanca, napr. ako súčasť interpelácie.

72. Z hľadiska predmetu konania v kontexte ochrany výrokov poslanca podľa čl. 78

ods. 2 ústavný súd zastáva názor, že indemnita v chráni obsah

výroku či prejavu poslanca, a nie formu.

73. Z hľadiska predmetu konania je potrebné sa vysporiadať so vzťahom čl. 26

ods. 1, 2 a 4 , s ktorým navrhovateľ vidí rozpor v , a

rokovacieho poriadku, a .

74. Sloboda prejavu zaručená v je súčasťou druhej hlavy a patrí

medzi základné práva a slobody, konkrétne práva politické. Ústavný súd v rozhodnutí

sp. zn. konštatoval, že „... prezidenta (ale ani ďalších ústavných činiteľov

Slovenskej republiky) pri výkone ich ústavných právomocí nemožno považovať za fyzické

osoby oprávnené namietať ich prípadné porušenie práv podnetom na začatie konania pred

ústavným súdom“.

Rešpektujúc, že predmetom konania je konanie o súlade právnych predpisov podľa

, a nie konanie o podnete podľa úpravy v ústave pred jej novelizáciou

ústavným , podstata názoru vysloveného ústavným súdom

v minulosti zostáva platná aj pre predmet konania. Ide o ochranu slobody prejavu poslanca

ako ústavného činiteľa pri výkone jeho mandátu. Nejde o ochranu slobody prejavu poslanca

– občana v jeho súkromnom, takpovediac „civilnom“ živote.

75. Vo veci sp. zn. ústavný súd konštatoval, že výkon mandátu

a z neho vyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale

súčasťou pôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci, t. j. ide o mocenské oprávnenie

poslanca, nie ústavné právo občana. Právo poslancov na slobodu slova vyplýva z ich

zaručeného práva na slobodný výkon mandátu, a nie z ústavného práva na slobodu

prejavu. Ústavné právo na slobodu prejavu je totiž slobodou jednotlivca proti štátu, t. j. nie

slobodou poslanca, ktorý je členom štátneho orgánu a vykonáva svoj mandát. Právo

slobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle je právom, ktorým

nedisponujú fyzické osoby, ale poslanci národnej rady. Slobodný výkon mandátu a z neho

vyplývajúce práva poslancov nie sú základným právom alebo slobodou, ale súčasťou

pôsobenia poslancov ako nositeľov verejnej moci.

Právo poslancov vystúpiť v parlamentnej rozprave je v chápaní ústavného súdu

realizáciou ich mocenského oprávnenia ako členov štátneho orgánu vykonávajúcich mandát,

chránené , a nie realizáciou ich občianskeho práva na slobodu prejavu

podľa .

76. Rokovanie parlamentu je vysoko formalizované a riadi sa presnými pravidlami,

ktoré zaručujú jasný a predvídateľný výkon právomocí parlamentu. Súčasťou pravidiel

rokovania parlamentu a výkonu jeho ústavných právomocí je aj úprava rozpravy, ktorá je

jadrom jeho činnosti.

77. Jednou z primárnych úloh rokovacích poriadkov parlamentov je vymedziť okrem

iného aj to, komu, kým, kedy, akým spôsobom a z akého dôvodu je na schôdzi parlamentu

udelené slovo a za akých podmienok. Inak povedané, regulácia rozpravy. Z časového

hľadiska môže byť regulovaná celková dĺžka rozpravy alebo dĺžka rečníckeho času

určeného na vystúpenie v rozprave. Ak je stanovená celková dĺžka trvania rozpravy, je

vopred známe, kedy rozprava skončí. Naopak, ak je stanovený len rečnícky čas a vopred nie

je známy počet rečníkov, keďže títo sa môžu prihlasovať aj počas rozpravy (napr. písomne

alebo ústne), na začiatku rozpravy nie je známe, kedy skončí.

78. Regulovanie rozpravy z komparatívneho hľadiska vedie k záverom, že táto môže

byť prísne regulovaná, ad hoc regulovaná alebo voľná.

Prísne regulovaná rozprava je v prípade, ak rokovací poriadok, politická dohoda

v parlamente, rozhodnutie poslaneckého grémia alebo analogického orgánu, alebo

rozhodnutie predsedu parlamentu určuje dĺžku trvania rozpravy alebo dĺžku rečníckeho času

v rozprave na schôdzi parlamentu. Ide o priame obmedzenie dĺžky rečníckeho času

určeného pre poslancov alebo senátorov v rozprave. Tento model je aplikovaný v Snemovni

reprezentantov Belgického kráľovstva, vo Folketingete Dánskeho kráľovstva, v parlamente

Helénskej republiky, v parlamente Chorvátskej republiky, v parlamente Lotyšskej

republiky, v Sejme a v Senáte Poľskej republiky, v Národnej rade Rakúskej republiky,

v Poslaneckej snemovni Rumunska a v Nemeckom spolkovom sneme. Vo všetkých

uvedených prípadoch s výnimkou Nemeckého spolkového snemu sú limity pre poslanecké

vystúpenia stanovené priamo v rokovacom poriadku príslušnej komory parlamentu.

V Bundestagu je rozdelenie rečníckeho času medzi poslanecké kluby stanovené na základe

politickej dohody.

Po druhé, ad hoc regulovaná rozprava je v prípade, ak poslanecké grémium alebo

analogický orgán, predseda parlamentu alebo parlament ako taký môže určiť dĺžku trvania

rozpravy alebo dĺžku rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu.

Dĺžka trvania rozpravy a dĺžka rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu

môže byť stanovená na základe rozhodnutia poslaneckého grémia alebo orgánu

zodpovedajúcemu poslaneckému grémiu. Tento model uplatňuje parlament Fínskej

republiky, Národné zhromaždenie Francúzskej republiky, Poslanecká snemovňa

Luxemburského veľkovojvodstva, Národné zhromaždenie Slovinskej republiky

a Poslanecká snemovňa a Senát Talianskej republiky. Vo fínskom parlamente,

vo francúzskom Národnom zhromaždení, v luxemburskej Poslaneckej snemovni

a v talianskej Poslaneckej snemovni ide o kompetenciu poslaneckého grémia. V slovinskom

Národnom zhromaždení a v talianskom Senáte poslanecké grémium určuje dĺžku trvania

rozpravy k jednotlivým bodom programu schôdze a príslušný rečnícky čas vždy.

Dĺžku rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu môže stanoviť predseda

parlamentu. Tento model je používaný v Národnom zhromaždení Bulharskej republiky

(avšak nie pred druhým hlasovaním) a v Snemovni ľudu parlamentu Spojeného kráľovstva

Veľkej Británie a Severného Írska. V prípade Bulharska ide o povinnosť predsedu

parlamentu určiť celkový rečnícky čas určený na rozpravu ku každému bodu programu

schôdze a rozdeliť ho pomerne medzi poslanecké kluby a nezávislých poslancov, avšak toto

ustanovenie sa nepoužije v rozpravách k návrhom zákonov pred druhým hlasovaním.

V prípade Spojeného kráľovstva ide o právomoc predsedu snemovne, tzn. predseda

snemovne má právo zaviesť obmedzenia rečníckeho času v rozpravách, v ktorých chce

vystúpiť veľké množstvo poslancov.

Dĺžka trvania rozpravy alebo dĺžka rečníckeho času v rozprave na schôdzi

parlamentu môže byť stanovená na základe rozhodnutia parlamentu. Tento model uplatňuje

Poslanecká snemovňa a Senát Parlamentu Českej republiky, Národná rada Slovenskej

republiky, Snemovňa reprezentantov Holandského kráľovstva, parlament Švédskeho

kráľovstva a Národné zhromaždenie Maďarska.

Po tretie, voľná rozprava je v prípade, ak rokovací poriadok, prípadne ďalšie

predpisy nezakotvujú žiadne ďalšie možnosti regulácie dĺžky trvania rozpravy alebo dĺžky

rečníckeho času v rozprave na schôdzi parlamentu. Tento model môžeme nájsť napr.

na Cypre, kde sa časové obmedzenia netýkajú rozpravy k návrhom zákonov.

Dĺžka trvania rozpravy a rečnícky čas v rozprave je na schôdzi parlamentu

neobmedzený. Tento model možno nájsť v Snemovni reprezentantov Cyperskej republiky

(limity sa týkajú rozpráv pri iných otázkach, nie pri návrhoch zákonov), v parlamente

Estónskej republiky (časové obmedzenia sa netýkajú všetkých štádií legislatívneho procesu

a všetkých typov vystúpení; väčšina z vystúpení je ale limitovaná) a v parlamente Litovskej

republiky (časové obmedzenia sa netýkajú všetkých typov vystúpení; väčšina z vystúpení je

ale limitovaná). Estónsky a litovský parlament predstavujú špecifické prípady, pretože

väčšina typov vystúpení v rozprave je limitovaná priamo v rokovacom poriadku, nie však

všetky. V Litve môže parlament dokonca rozhodnúť aj o ukončení rozpravy predtým, ako

vystúpia všetci prihlásení rečníci.

79. Regulovanie parlamentnej rozpravy nemôže byť samoúčelné a tiež nemôže

poprieť jej význam v demokratickom a materiálnom právnom štáte v jej podstate. Pri

nastavení pravidiel parlamentnej rozpravy je potrebné vziať do úvahy princípy racionality

a efektívnosti zákonodarstva, procedurálnej spravodlivosti, vypočutia strán zastúpených

v parlamente, ochrany práv všetkých poslancov či zabránenie obštrukciám.

80. Hoci princíp väčšinového rozhodovania patrí medzi základné definičné znaky

demokracie a demokratického rozhodovania a väčšina vlád parlamentných demokracií je

odkázaná práve na podporu (dôveru) parlamentnej väčšiny zloženej zo zástupcov jednej

alebo viacerých politických strán zastúpených v parlamente, nie je parlament orgánom tejto

väčšiny, ale je založený na slobodnom výkone mandátu všetkých svojich členov, na ich

rovnosti, lebo všetci sú reprezentantmi občanov, a to bez ohľadu na to, k akej politickej

frakcii či k názorovému prúdu jednotliví poslanci parlamentu patria.

81. Princíp väčšinového rozhodovania je v demokratickom štáte neoddeliteľne

spojený s princípom ochrany menšiny, ktorá je na parlamentnej pôde reprezentovaná

parlamentnou menšinou tvoriacou parlamentnú opozíciou. Medzi jej základné funkcie patrí

najmä artikulácia menšinových názorov, predkladanie alternatívnych návrhov k väčšinovým

stanoviskám a rozhodnutiam a kontrola vládnej väčšiny, to všetko pred zrakmi verejnosti,

ktorá si aj týmto spôsobom tvorí a upresňuje svoj názor na prácu parlamentu.

Prítomnosť parlamentnej menšiny núti vládnu väčšinu vysvetľovať a zdôvodňovať

svoje rozhodnutia. Garantovaná je tak zásada kontradiktórnosti, vychádzajúca zo slobodnej

výmeny názorov a stanovísk s cieľom hľadania širšej zhody a prípadne aj odstraňovanie

nedostatkov. Táto zásada je základom činnosti parlamentu ako miesta výmeny názorov,

presviedčanie oponentov o pravde a spravodlivosti a tiež ako miesta vyjednávania.

82. Parlamentná menšina predstavuje v demokratických systémoch vládnutia dôležitý

prvok. Medzi práva parlamentnej menšiny a jej jednotlivých členov, ktoré by mali byť

v demokratickom a právnom štáte ústavne garantované, možno zaradiť najmä práva

zaručujúce parlamentnej menšine účasť na parlamentných procedúrach, teda práva

umožňujúce výkon dozoru a kontrolu vládnej väčšiny aj vlády samotnej. Ďalej ide o práva

umožňujúce parlamentnej menšine domáhať sa ústavného preskúmania väčšinou prijatých

rozhodnutí (zákonov) a v neposlednom rade aj o práva chrániace parlamentnú menšinu i jej

jednotlivých členov pred prenasledovaním a svojvôľou zo strany väčšiny.

83. Aj parlamentarizmus v Slovenskej republike je postavený na politickom súperení

parlamentnej väčšiny a menšiny, pričom sa považuje za súčasť politickej kultúry priznať

určité práva a ochranu aj parlamentnej menšine. Z právneho hľadiska však pojem

parlamentnej menšiny, resp. opozície definovaný nie je a slovenský právny poriadok ani

neobsahuje práva, ktoré by patrili špecificky len opozícii. Všetci poslanci národnej rady

majú rovnaké statusové práva (Krošlák, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters

Kluwer, 2016. s. 454).

84. Ochrana parlamentnej menšiny je princípom demokratického štátu. Ak by došlo

k takej zmene vnútorných pravidiel parlamentu, ktoré by marili, sťažili či až dokonca

znemožnili výkon činnosti parlamentnej menšiny, ale najmä výkon práv poslancov, ktorí

k nej patria, tento princíp by bol porušený. Zodpovednosť za nápravu by bola v prvom rade

na parlamente a jeho zákonodarnej právomoci. Ak by parlament sám svoje vnútorné

pravidlá v rokovacom poriadku nezmenil a tieto by zasahovali do slobodného výkonu

poslaneckého mandátu poslancov opozície v intenzite porušujúcej jeho podstatu a zmysel,

bol by namieste ochranný zásah nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti –

ústavného súdu.

85. Nie každá úprava v rokovacom poriadku a nie každá zmena rokovacieho

poriadku upravujúca parlamentné procedúry znamená zásah do slobodného výkonu

poslaneckého mandátu. Existencia rokovacieho poriadku zo svojej podstaty znamená, že

výkon poslaneckého mandátu je viazaný na nejaké pravidlá. Ich účelom je stanovenie

pravidiel pre riadny výkon ústavných právomocí parlamentu. Samotná existencia takýchto

pravidiel preto nie je popretím slobodného výkonu poslaneckého mandátu, práve naopak,

tieto pravidlá umožňujú jeho riadny výkon predvídateľným spôsobom.

Opačná situácia by nastala vtedy, ak by parlamentné pravidlá viedli k tomu, že by

bolo znemožnené vykonávanie poslaneckého mandátu ako takého, teda zastupovania

občanov, resp. ak by tieto pravidlá stanovili rozdielne či diskriminačné pravidlá výkonu

poslaneckého mandátu pre jednotlivých poslancov podľa ich príslušnosti k vládnej väčšine

alebo k parlamentnej menšine. Aj v tomto kontexte je potrebné preskúmať napadnuté

ustanovenia rokovacieho poriadku.

86. Sloboda prejavu v parlamente má svoje osobitné súvislosti. Je to nielen jej

ústavná ochrana, ale tiež jej možné špecifické spôsoby, metódy, ale aj taktika využívania

na obštruovanie parlamentu.

Obštrukcia je vo všeobecnosti krajný parlamentný prostriedok ako predlžovať alebo

úplne znemožňovať rokovanie parlamentu, a to využívaním takých nástrojov ako nekonečné

prejavy a vystúpenia, opakované faktické poznámky, podávanie procedurálnych návrhov,

predkladanie množstva návrhov na zmenu alebo doplnenie programu rokovania parlamentu,

predkladanie návrhov na prerušenie rokovania parlamentu, účelové znižovanie kvóra

a spochybňovanie jeho dosiahnutia, požiadavka hlasovania podľa mien, ale tiež napr.

výkriky, búchanie do lavíc, zabraňovanie vo vystúpení a rečnení poslancov blokovaním

rečníckeho miesta a pod.

87. Nie každé konanie poslanca, ktorým bráni rokovaniu parlamentu, je možné

považovať za obštrukciu, pretože takýto charakter nemá konanie, ktoré je samo osebe

porušením rokovacieho poriadku, napr. použitie zbrane alebo fyzického násilia alebo ich

hrozba.

Klasická obštrukcia je konanie, ktoré je v súlade s pravidlami rokovania, síce

predstavuje ich extrémne využitie, či až zneužitie, ale nezakladá zodpovednosť poslanca za

ich porušenie. Toto súčasne poskytuje poslancovi ochranu v tom, že ak koná formálne

v súlade s pravidlami rokovania parlamentu, je zásah predsedajúceho voči nemu a jeho

konaniu buď nemožný, alebo je možný len za presne stanovených podmienok, napr. ak by

sa poslanec odchýlil od predmetu rokovania.

88. Klasickou parlamentnou obštrukciou spojenou s využívaním slobody prejavu je

časovo dlhé, formálne neobmedzené vystúpenie poslanca v rozprave. Typickým príkladom

je filibustering známy najmä zo Senátu USA. Je to najznámejšia obštrukčná taktika spojená

s vystúpením poslanca v parlamente, ktorá smeruje k zdržaniu, resp. k oddialeniu prijatia

rozhodnutia parlamentu vo veci, ktorá je predmetom rokovania, ale tiež k prinúteniu

parlamentnej väčšiny hľadať kompromis a rokovať s parlamentnou menšinou. Využívanie

filibusteringu závisí od nastavenia pravidiel rokovania parlamentu a od možností, ktoré

rokovací poriadok ponúka na predchádzanie či vyriešenie takejto situácie, ktorá je spôsobilá

ochromiť činnosť parlamentu.

89. Ak parlament zostane nečinný, resp. nefunkčný, pretože je vystavený

obštrukciám či už jednotlivých poslancov alebo celej parlamentnej menšiny, nemôžu svoje

práva vykonávať ani ostatní poslanci. Parlament nie je schopný plniť svoje funkcie, ktoré

mu priznáva a pri výkone ktorých je nezastupiteľný. Obštruovanie parlamentu

znamená, že ostatní poslanci nemôžu vykonávať ich poslanecký mandát, čo predstavuje

zásah do ich práv.

90. Parlamenty preto vo svojich rokovacích poriadkoch hľadajú regulačné riešenia,

ktoré pri rešpektovaní slobody prejavu poslanca v parlamente ako základu parlamentnej

práce zabezpečia tiež ochranu rovnakých práv ostatných, resp. všetkých poslancov, a tiež

zabezpečia predpokladaný výkon parlamentných právomocí.

IV.

Nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu

91. Napadnutý nesúlad § 27 ods. 7, § 30 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku s čl. 13

ods. 4, , 2 a 4 a a 2 dohovoru označili navrhovatelia ako

nesúlad s princípom ochrany práva na slobodu prejavu.

92. Navrhovatelia túto časť návrhu ešte vnútorne rozčlenili na nesúlad v dvoch

smeroch (i) v súvislosti s reguláciou času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku) a (ii)

v súvislosti s obmedzeniami vo vzťahu k formálnej stránke prejavu (§ 27 ods. 7 a § 32

ods. 4 rokovacieho poriadku). Ústavný súd preto preskúma napadnuté ustanovenia

rokovacieho poriadku v súlade s touto štruktúrou.

IV.A

Regulácia času na diskusiu (§ 30 rokovacieho poriadku)

93. Ustanovením § 30 rokovacieho poriadku došlo k určeniu dĺžky rečníckeho času,

a to pre poslanca písomne prihláseného do rozpravy najviac na 20 minút, pre poslanca

povereného poslaneckým klubom najviac na 30 minút, ak rokovací poriadok neustanovuje

inak, alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení rečníckeho času. Ďalej pre

poslanca ústne prihláseného do rozpravy najviac na 10 minút, opätovne, ak rokovací

poriadok neustanovuje inak, alebo ak národná rada bez rozpravy nerozhodne o predĺžení

rečníckeho času. Napokon bolo stanovené pravidlo, že do dĺžky rečníckeho času sa

nezapočítava čas prednesu písomne vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho

návrhu.

94. Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku bolo v osobitnej časti dôvodovej správy

odôvodnené tak, že „Novú úpravu v rokovacom poriadku predstavuje zákonom ustanovená

dĺžka rečníckeho času v rozprave. Účelom navrhovanej zmeny je zabezpečiť efektívnosť

rokovaní národnej rady za súčasného rešpektovania garantovaných práv poslanca.

Dĺžka rečníckeho času v rozprave sa navrhuje ustanoviť na 20 minút a v prípade, že ide

o člena povereného poslaneckým klubom, 30 minút. Úprava rešpektuje a garantuje právo

poslanca podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy k prerokúvanej veci, kedy sa do

rečníckeho času nebude započítavať čas prednesu znenia písomne vyhotoveného

pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu, pričom z tohto dôvodu je poslanec povinný

oznámiť predsedajúcemu začatie prednesu a skončenie prednesu písomne vyhotoveného

pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu (§ 29 ods. 1).

Navrhované obmedzenie sa nebude vzťahovať na navrhovateľa a spravodajcu,

vzhľadom na ich postavenie v rámci legislatívneho procesu a ani na osoby podľa § 28.

Vzhľadom na už v platnej právnej úprave existujúci inštitút obmedzenia dĺžky času

na rozpravu (§ 29a), sa v prípade jeho použitia, nebude navrhované ustanovenie ohľadne

dĺžky rečníckeho času aplikovať. Národná rada sa môže uzniesť na predĺžení rečníckeho

času bez rozpravy. Obmedzenie dĺžky rečníckeho času je bežnou praxou aj v iných

európskych demokraciách a je považované za štandardný nástroj parlamentnej rozpravy

(napr. Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia).“.

95. Ustanovenie § 30 bolo v novele rokovacieho poriadku schválené v znení, ako

vyplývalo zo 6. bodu pozmeňovacieho návrhu poslancov národnej rady Gábora Gála,

Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča a skupiny poslancov národnej rady

k návrhu novely rokovacieho poriadku schváleného v druhom čítaní o návrhu novely

rokovacieho poriadku 26. októbra 2016. Zmeny oproti pôvodnému návrhu § 30 sa týkali

možnosti poslanca vystúpiť v rozprave dvakrát, a to na základe písomného prihlásenia a aj

na základe ústneho prihlásenia, pričom pre vystúpenie na základe ústneho prihlásenia bola

určená dĺžka rečníckeho času na najviac 10 minút. Táto zmena bola okrem iného

odôvodnená tým, že dve možnosti prihlásiť sa do rozpravy poskytnú poslancom dostatočný

priestor na to, aby sa vyjadrili k prerokovávanej téme.

96. Podľa navrhovateľov «Obmedzovanie rečníckeho času poslanca je priamym

zásahom do slobody prejavu poslanca, ktorého dôsledkom je zníženie úrovne objektívne

merateľného kritéria - času diskusie, ktoré bolo v čase pred prijatím napadnutých

ustanovení rokovacieho poriadku prakticky neobmedzené resp. maximalizované za účelom

vytvorenia optimálnej platformy pre konštruktívnu výmenu názorov (spomenutý „trh

názorov“). V súvislosti s obmedzovaním času na prejav sa núka aj paralela s výkonom

advokátskeho povolania: poslanci NR SR zastupujú nezanedbateľnú masu voličov, pričom

advokát zastupuje spravidla iba jednu osobu (fyzickú či právnickú), avšak jeho rola (vo

vzťahu ku garancii práva na obhajobu resp. práva na spravodlivý proces) je natoľko

dôležitá, že má neobmedzený čas na vystúpenie. Paradoxne, pri nemenej významnej úlohe

poslanca NR SR (ktorý je navyše priamo volený občanmi SR, na rozdiel od členov vlády SR,

ktorí nemajú takýto stupeň legitimity a pritom ich prejav v rámci schôdze NR SR nie je

limitovaný) bude jeho právo na slobodu prejavu časovo ohraničené, a to aj napriek tomu,

že kvantitatívne zastupuje tisícky svojich voličov.».

97. Podľa národnej rady „Zákonná úprava problematiky zabezpečovania poriadku

v rokovacej sále sa dotýka aj práva na slobodu prejavu garantovaného a imunity

poslancov vo vzťahu k ich výrokom predneseným na pôde parlamentu. Sloboda prejav

poslancov je individuálnou parlamentnou výsadou, pričom ochranu proti jej obmedzeniu,

zásahu do nej, ale aj proti jej zneužitiu zabezpečuje poslancom ústavne garantovaný inštitút

poslaneckej imunity ( ).“.

98. Ústavný súd si uvedomuje, že určenie dĺžky rečníckeho času poslanca je citlivá

záležitosť, pretože znamená stanovenie hranice, pri ktorej je poslanec schopný

plnohodnotne, dôstojne, pri normálnom tempe reči predniesť svoj rečnícky príspevok,

predložiť a vyargumentovať svoj názor a postoj k veci, ktorá je predmetom rokovania,

a snažiť sa presvedčiť o svojich argumentoch a ich opodstatnenosti a správnosti

predkladateľa, ostatných poslancov, ale aj verejnosť.

99. Ústavný súd už uviedol (bod 77), že predmetom regulácie môže byť tak určenie

dĺžky rečníckeho času poslanca, čo znamená, že koniec rozpravy pri vopred neznámom

počte rečníkov nemožno predpokladať alebo určenie dĺžky rozpravy ako takej, kedy je

možné jej ukončenie presne stanoviť uplynutím stanoveného času. V prípade § 30

rokovacieho poriadku ide o prvú situáciu.

100. Regulácia časového faktoru rozpravy v národnej rade nie je nová a nie je

výsledkom len novely rokovacieho poriadku. Právna úprava, ktorá umožňuje regulovať čas

rozpravy v národnej rade, je súčasťou rokovacieho poriadku už od 21. marca 2000, keď

nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej

republiky v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. Týmto

zákonom bol rokovací poriadok doplnený o (i) § 29a, ktorý upravuje určenie dĺžky času na

rozpravu, a (ii) § 35 ods. 7 až 9, ktoré upravujú uzavretie rozpravy. Ustanovenie § 29a a tiež

§ 35 ods. 7 až 9 rokovacieho poriadku sú platné a účinné dodnes.

101. Určenie dĺžky času na rozpravu je v § 29a rokovacieho poriadku upravené takto:

„§ 29a

Určenie dĺžky času na rozpravu

(1) Národná rada sa môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na

určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze národnej rady.

Taký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze

národnej rady. Na návrhy predložené v inom čase sa neprihliada. Určená dĺžka času na

rozpravu nemôže byť kratšia ako 12 hodín.

(2) Návrh podľa odseku 1 nemožno podať, ak národná rada má rokovať o návrhu

ústavného zákona, návrhu zákona o štátnom rozpočte a o programovom vyhlásení vlády.

(3) Ak sa národná rada uznesie podľa odseku 1, predsedajúci rozdelí čas určený na

rozpravu medzi poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov,

pomerne podľa počtu poslancov. V rozprave vystupujú striedavo poslanci zastupujúci

poslanecké kluby a poslanci, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, podľa poradia

určeného žrebom. Poradie rečníkov zastupujúcich poslanecký klub predsedajúcemu

písomne oznámi predseda poslaneckého klubu alebo ním poverený člen poslaneckého klubu

najneskôr do otvorenia rozpravy. Poslanec, ktorý nie je členom poslaneckého klubu, sa

prihlási do rozpravy písomne alebo ústne najneskôr do otvorenia rozpravy. Poradie

rečníkov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, sa určí žrebom.

(4) Meranie času vyhradeného pre poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi

poslaneckého klubu, sa zabezpečuje prostredníctvom technického zariadenia alebo

prostredníctvom overovateľov. Ak rečníci zastupujúci poslanecký klub alebo poslanec, ktorý

nie je členom poslaneckého klubu, nevyčerpajú čas, ktorý im bol vyhradený, skracuje sa čas

určený na rozpravu podľa odseku 1 o čas, ktorý poslanecký klub alebo poslanec, ktorý nie

je členom poslaneckého klubu, nevyčerpal.

(5) Do času určeného podľa odseku 1 sa nezapočítava čas, v ktorom vystupuje

predsedajúci, navrhovateľ a spoločný spravodajca výborov. Ak je navrhovateľ alebo

spoločný spravodajca výborov členom poslaneckého klubu, jeho čas využitý na vystúpenia

sa nezapočítava do času vyhradeného pre jeho poslanecký klub. Do času určeného pre

poslanecký klub a poslanca, ktorý nie je členom poslaneckého klubu, sa započítava aj čas

využitý na faktické poznámky (§ 33) a procedurálne návrhy (§ 34).

(6) Ak uplynie čas vyhradený pre poslanecký klub alebo poslanca, ktorý nie je

členom poslaneckého klubu, predsedajúci rečníkom odníme slovo. Na návrh rečníka môže

národná rada bez rozpravy rozhodnúť, že sa mu umožní dokončiť vystúpenie. Ostatným

poslancom, ktorí mali podľa oznámenia predsedu poslaneckého klubu alebo ním

povereného člena poslaneckého klubu vystúpiť za poslanecký klub, sa už slovo neudelí.

Poslanci, ktorým bolo odňaté slovo, alebo poslanci, ktorým sa neumožnilo vystúpiť pre

uplynutie vyhradeného času, majú právo odovzdať svoj písomný prejav predsedajúcemu,

a to najneskôr do vystúpenia spoločného spravodajcu po skončení rozpravy. Písomný

prejav poslanca sa zahrnie do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej rady (§ 41 ods. 1)

s označením, že prejav nebol prednesený ústne. Ak je súčasťou písomného prejavu aj

pozmeňujúci alebo doplňujúci návrh, rozdá sa poslancom, spoločný spravodajca ho prečíta

vo svojom vystúpení pred hlasovaním a dá o ňom hlasovať.

(7) Ak sa národná rada uznesie o určení dĺžky času na rozpravu podľa odseku 1,

ustanovenia § 27 ods. 2 a 4, § 30 a § 35 ods. 2, 3 a 6 sa nepoužijú.“

102. Uzavretie rozpravy je v § 35 ods. 7 a 9 rokovacieho poriadku upravené takto:

„(7) Na návrh predsedu národnej rady môže národná rada rozhodnúť o uzavretí

rozpravy. V takom prípade sa rozprava skončí bezprostredne po rozhodnutí národnej rady.

(8) Po uzavretí rozpravy podľa odseku 7 majú poslanci, ktorí boli ešte prihlásení do

rozpravy, právo odovzdať svoj písomný prejav predsedajúcemu. Písomný prejav poslanca

sa zahrnie do doslovnej zápisnice o schôdzi národnej rady (§ 41 ods. 1) s označením, že

nebol prednesený ústne. Ak je súčasťou písomného prejavu aj pozmeňujúci alebo doplňujúci

návrh, rozdá sa poslancom, spoločný spravodajca ho prečíta vo svojom vystúpení pred

hlasovaním a dá o ňom hlasovať. Na vykonanie úkonov podľa tohto odseku vyhlási

po uzavretí rozpravy predsedajúci desaťminútovú technickú prestávku.

(9) Po uzavretí rozpravy a po prípadnom vypočutí informácie povereného člena

poslaneckého klubu (odsek 5) začne predsedajúci rokovanie o ďalšom bode programu, ak

sa národná rada uzniesla podľa § 36 ods. 1.“

103. Úprava v § 29a, ako aj úprava v § 35 ods. 7 až 9 rokovacieho poriadku znamená

možný zásah do slobody prejavu poslanca v parlamente. Ide pritom o úpravu, ktorá je

v rokovacom poriadku viac ako 17 rokov, pričom nevyvolala ústavnú pochybnosť.

V prípade určenia dĺžky času na rozpravu nebude umožnené vystúpenie poslancom

združeným v poslaneckom klube, ktorého čas už uplynul vystúpeniami poslancov z toho

istého poslaneckého klubu, ktorí boli prihlásení do rozpravy skôr. Poslanec síce môže svoje

písomné vystúpenie odovzdať do zápisnice o schôdzi národnej rady, ale fyzicky na nej

nebude môcť vystúpiť.

V prípade uzavretia rozpravy je to znemožnenie poslancovi vystúpiť v rozprave, aj

keď bol prihlásený, ak k jej uzavretiu dôjde pred jeho vystúpením. Toto je vyvážené tým, že

jeho vystúpenie bude uvedené v zápisnici o schôdzi národnej rady. Poslanci, ktorí by sa

chceli prihlásiť do rozpravy ústne, túto možnosť ani len nebudú mať.

Rokovací poriadok v týchto prípadoch sleduje efektívnosť rokovania národnej rady

a priebeh jej schôdze pre účely riadneho a zodpovedného výkonu ústavných právomocí

národnej rady.

Určenie dĺžky rečníckeho času v § 30 rokovacieho poriadku preto nepredstavuje

doplnenie rokovacieho poriadku o úpravu, ktorá by bola úplne rokovaciemu poriadku

cudzia a sledovala by cieľ, ktorý by bol rokovaciemu poriadku neznámy.

104. Ústavný súd posudzuje § 30 rokovacieho poriadku aj z komparatívneho

hľadiska.

Napríklad v Českej republike môže byť v zmysle

o rokovacom poriadku Poslaneckej snemovne dĺžka vystúpenia poslanca obmedzená na čas,

ktorý nesmie byť kratší ako 10 minút; toto obmedzenie sa zároveň netýka poslanca, ktorý

vystupuje v mene poslaneckého klubu. Totožné ustanovenia vo vzťahu k Senátu obsahuje

o rokovacom poriadku Senátu.

Podľa čl. 35 Rokovacieho poriadku Bundestagu platí, že pokiaľ nedôjde k inej

dohode Rady starších, nesmie byť doba vystúpenia jedného poslanca viac ako 15 minút, na

žiadosť poslaneckého klubu však môže jeden z jeho členov hovoriť až 45 minút. Predseda

Bundestagu však môže v odôvodnených prípadoch uvedené časy predĺžiť.

Vo Francúzskej republike sa čas rozpravy delí medzi poslanecké kluby tak, že

každému z nich je určený rovnaký minimálny podiel, pričom minimálny podiel je určený

spoločne aj nezaradeným poslancom podľa ich pomerného počtu. Zvyšok času sa rozdelí

medzi politické kluby podľa ich zastúpenia. Dĺžka rečníckeho času nesmie byť kratšia ako

5 minút.

105. Na základe uvedeného, najmä na základe ochrany slobodného výkonu mandátu

poslanca a ochrany jeho slobody vyjadrovať sa v národnej rade a jej orgánoch, preskúmal

ústavný súd napadnuté ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku z toho pohľadu, či toto

mierou regulácie dĺžky rečníckeho času zasahuje do slobody prejavu poslanca v takej

intenzite, že by poslanec nebol schopný riadne a zodpovedne vykonávať svoj mandát

a napĺňať svoj ústavný sľub (čl. 75 ods. 1).

106. Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku je možné „rozmeniť na drobné“, z čoho

vyplýva, že pravidlá pre určenie dĺžky rečníckeho času konkrétne znamenajú:

- určenie dĺžky rečníckeho času pre poslanca, ktorý v rozprave vystupuje v mene

poslaneckého klubu, čo predstavuje 30 minút. Napriek tomu, že rokovací poriadok upravuje

práva a povinnosti každého poslanca samostatne, je základom politického organizovania

v národnej rade združovanie poslancov v poslaneckých kluboch. Poslanci sa môžu

združovať v poslaneckých kluboch, a to podľa príslušnosti k politickým stranám, politickým

hnutiam alebo k volebným koalíciám, za ktoré boli zvolení do národnej rady. Ak je

predmetom rokovania národnej rady návrh, ku ktorému má poslanecký klub záujem

vyjadriť svoje stanovisko, a to či už politické, alebo odborné, novela rokovacieho poriadku

umožňuje predniesť pozíciu poslaneckého klubu v rozsahu 30 minút. V tomto prípade by

malo ísť najmä o predstavenie základnej či zásadnej politickej pozície k návrhu zákona,

resp. inej prerokovávanej veci, ktorú by spravidla predniesol predseda politickej strany, ak

je poslancom, alebo predseda poslaneckého klubu či iný člen poslaneckého klubu

vystupujúci k návrhu v mene poslaneckého klubu. Následne v rozprave jednotliví členovia

tohto klubu už nemusia v rámci 20 minút opakovať to, čo už bolo v mene ich poslaneckého

klubu povedané. Ak poslanecký klub predstaví svoje stanovisko k návrhu, uvedie svoje

argumenty, výhrady, pripomienky, komentáre či iné v rámci svojho postoja k veci, ich váha

sa nezvýši tým, že následne budú niekoľkokrát opakované;

- novela rokovacieho poriadku zachovala možnosť poslanca vystúpiť v rozprave

v jednom čítaní k tej istej veci dvakrát (bod 95), a to na základe písomnej prihlášky a aj na

základe ústnej prihlášky. Rečnícky čas je pri písomnej prihláške 20 minút a pri ústnej

prihláške 10 minút. Pôvodný návrh novely rokovacieho poriadku predpokladal možnosť iba

jedného vystúpenia poslanca v rozprave k tej istej veci. Pozmeňovacím návrhom došlo

k zmene, ktorá zachovala stav pred 1. januárom 2017, teda možnosť dvoch vystúpení

v rozprave k tej istej veci. Rečnícky čas v tomto prípade predstavuje spolu 30 minút.

Zachovanie možnosti dvoch vystúpení v rozprave k tej istej veci umožňuje poslancovi

reagovať v rozsahu 10 minút na predrečníkov v rozprave (pri zachovaní práva na reakciu na

každého rečníka formou faktickej poznámky v rozsahu dvoch minút) a uviesť aj nové

argumenty;

- národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť na predĺžení rečníckeho času;

- určenie dĺžky rečníckeho času sa nevzťahuje na navrhovateľa a na spravodajcu a na

osoby podľa § 28 rokovacieho poriadku (k nim pozri časť V);

- do dĺžky rečníckeho času sa nezapočítava prednes pozmeňujúceho alebo

doplňujúceho návrhu. Poslanec prednesie svoj pozmeňujúci alebo doplňujúci návrh na záver

svojho vystúpenia v rozprave, a to doslovným prečítaním pozmeňujúceho alebo

doplňujúceho návrhu bez odôvodnenia. Začatie prednesu a skončenie prednesu písomne

vyhotoveného pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu je poslanec povinný oznámiť

predsedajúcemu. Poslanec preto nie je vystavený tomu, že by musel v rámci 20 minút

predstaviť svoje stanovisko k návrhu, ktorý je predmetom rokovania, a v tom istom čase aj

stihnúť prečítanie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu;

- určenie dĺžky rečníckeho času sa vzťahuje na každé čítanie samostatne. Každé

z troch čítaní má iný význam, resp. funkciu. Kým v prvom čítaní je to všeobecná rozprava,

najmä o podstate návrhu, v druhom čítaní je to najmä rozprava k jednotlivým ustanoveniam

spojená aj s možnosťou podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. Tretie čítanie je

špecifické a rozprava v ňom je skôr výnimočná. Novela rokovacieho poriadku tak umožňuje

poslancovi vystúpiť k návrhu až v rozsahu 60 minút v rámci dvoch čítaní (prvé a druhé),

v každom na základe písomnej prihlášky do rozpravy a na základe ústneho prihlásenia.

V rámci tohto času má poslanec priestor na predstavenie svojho postoja k podstate návrhu,

ako aj k jeho konkrétnym ustanoveniam. Čas na prípadný pozmeňujúci alebo doplňujúci

návrh je navyše.

107. Tieto pravidlá platia pre poslancov nezávisle od toho, či sú poslancami

podporujúcimi vládu alebo či sú poslancami patriacimi k parlamentnej opozícii.

108. Ústavný súd sa aj s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru (body 74 a 75)

nestotožňuje s názorom navrhovateľov, že názor o tom, že poslanec nerealizuje svoje

osobné právo na prejav, je prekonaný a že k tomuto prekonaniu malo dôjsť na základe

judikatúry ESĽP, kde navrhovatelia následne uvádzajú prípad Castells. Ústavný súd už

vyložil, že je nevyhnutné rozlišovať slobodu prejavu poslanca (v parlamente) pri výkone

jeho poslaneckého mandátu, teda pri výkone jeho mocenského oprávnenia na strane jednej,

a slobodou prejavu, ktorá je zaručená každému (ústava v čl. 26 ods. 1 výslovne

nešpecifikuje subjekt). Sloboda prejavu chránená je základné politické právo,

ktoré sa realizuje vo vzťahu občan, resp. osoba ako taká, a verejná moc. Slobodou prejavu

sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Ide o chápanie

slobody prejavu v jej najširšom zmysle, nielen ako slobody prejavu poslanca v parlamente.

109. Ústavný súd vo veci sp. zn. vyslovil, že v demokratickej

spoločnosti založenej na princípe suverenity ľudu ( ) je slobodná diskusia

a konfrontácia názorov vo veciach všeobecného záujmu nevyhnutnou súčasťou slobody

a tvorby politickej vôle, ktorá sa v konečnom dôsledku môže premietnuť v procese tvorby

zákonov. Aj z tohto názoru je zrejmé, že ústavný súd nechápe slobodu prejavu len vo

vzťahu k diskusii, resp. rozprave poslancov v parlamente, pretože by išlo o absolútne

neprípustnú redukciu tohto politického práva. Slobodná diskusia, konfrontácia názorov

o veciach verejných, nie je len doménou či výsadou parlamentnej rozpravy, ale je súčasťou

občianskej spoločnosti, je súčasťou vyjadrovania názorov na verejný život, osobitne

na život verejno-mocenský zo strany občanov, osôb a spoločnosti. Je to súčasťou slobodnej

súťaže politických síl nielen tých, ktoré sú zastúpené v národnej rade, ale všetkých, ktoré

v Slovenskej republiky legálne pôsobia.

110. Ustanovenia , 2 a 4 , ako aj a 2 dohovoru preto

zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu

prejavu jednotlivca. Nejde o ochranu slobody prejavu poslanca pri výkone jeho mandátu

(pozri aj bod 61).

111. Aj v zmysle judikatúry ESĽP je sloboda prejavu jedným zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti a jednou zo základných podmienok jej pokroku a sebarealizácie

každého jednotlivca. Vo sférach politických prejavov a spoločenskej debaty o otázkach

verejného záujmu je pritom priestor na úvahu štátu, resp. orgánov verejnej moci, týkajúcu sa

obmedzenia slobody prejavu, malý (pozri napr. Sürek v. Turecko, č. 26682/95, § 61). Ide

ale opätovne o ochranu jednotlivca pri výkone jeho politického práva na slobodu prejavu

smerom k verejnej moci.

112. Navrhovatelia na podporu svojho názoru uviedli prípad Castells. Ústavný súd

odkazuje na stanovisko vlády, ktorá k tejto argumentácii uviedla, že „Navrhovateľ v tejto

súvislosti dáva do pozornosti rozsudok ESĽP vo veci Castells proti Španielsku, pričom však

účelovo vyberá len časť predmetného rozsudku a obchádza zvyšné časti, kde súd odkazuje

napr. na prípustnosť obmedzení slobody prejavu. Okrem toho išlo o prípad, kde boli

špecifické skutkové okolnosti, nakoľko sťažovateľ bol síce poslancom, ale uverejnil článok,

v ktorom kritizoval vládu, pričom za uvedené bol podmienečne odsúdený na trest odňatia

slobody. Nešlo teda o prípad slobody prejavu v kontexte diskusie v parlamente

a disponovaním rečníckym časom.“.

Napriek tomu, že išlo o prípad poslanca parlamentu, vecne nešlo o prejav v rámci

parlamentnej rozpravy, ale o vyjadrenie politického názoru smerom k vláde, čo je právom

každého. Išlo teda o ochranu slobody prejavu pri kritike vlády, kde sú hranice

v demokratickej spoločnosti širšie.

113. Pri takomto chápaní slobody prejavu poslanca v parlamente preto podľa

ústavného súdu nemôže dôjsť k zásahu do a ani k zásahu do 13 ods. 4 .

Ak sloboda prejavu poslanca v parlamente nie je základným právom chráneným čl. 26

, ale výkonom jeho mandátu chráneným , nemôže dôjsť ani

k obmedzeniu takéhoto základného práva.

114. Napriek uvedenému názoru – pri rešpektovaní princípu dôslednosti

v argumentácii – sa ústavný súd vyjadrí ku vzťahu § 30 rokovacieho poriadku a čl. 26

ods. 1, 2 a 4 a tak, ako keby ustanovením rokovacieho poriadku

mohlo dôjsť k zásahu do uvedených ustanovení .

115. Vo vzťahu k čl. 26 ods. 1 ústavný súd konštatuje, že ustanovením § 30

rokovacieho poriadku nezasahuje do slobody prejavu poslanca, pretože táto je/bola by

zachovaná. Ustanovením § 30 rokovacieho poriadku došlo k regulácii, ktorá nie je

neobvyklá a ktorá časovo reguluje rečnícke vystúpenie poslanca, ale táto mu nezakazuje

a ani neznemožňuje rečnícke vystúpenie v rozprave. Pri detailnejšom rozbore vidno (bod

106), že poslanec má priestor na vystúpenie v rozprave, a to aj dvakrát, má právo

na prednesenie pozmeňujúceho alebo doplňujúceho návrhu mimo rečníckeho času, má

právo na vystupovanie s faktickými poznámkami či procedurálnymi návrhmi. Jediné, čo

novela rokovacieho poriadku vyžaduje, je zvládnutie rečníckeho vystúpenia a predstavenie

svojich argumentov v časovom limite.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyžadovanie predstavenia svojich

názorov a argumentov v časovom limite je bežným nástrojom používaným napríklad pri

organizovaní vedeckých konferencií. Požiadavka prezentovať odborný názor na nejakú

tému na vedeckej konferencii v časovom limite (mnohokrát kratšom ako 20 minút) pritom

nie je chápaná ako zásah do slobody prejavu. V kratšom časovom limite ako 20 minút je

potrebné predstaviť argumenty k veci, ktorá je mnohokrát neporovnateľne komplikovanejšia

ako akýkoľvek návrh zákona.

116. Vo vzťahu k sa ústavný súd vyjadrí aj v kontexte

napadnutých ustanovení § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku (bod 144).

117. Vo vzťahu k sa ústavný súd vyjadrí v spojení v

, pretože sa vecne týkajú obmedzenia základného práva. v

upravuje všeobecné interpretačné pravidlo obmedzenia základných práv a slobôd. Musí sa

dbať na podstatou a zmysel základného práva. Podstatou základného práva je to, na čom je

založené. Jeho zmyslom je to, na čo slúži. Podstatou je slobodné vyjadrenie názoru.

Zmyslom je poukázanie na nedostatky, predstavenie vlastného návrhu, resp. vlastného

riešenia.

Podmienky obmedzenia slobody prejavu ustanovuje . Ak by aj

určenie dĺžky rečníckeho času malo byť obmedzením slobody prejavu, je nevyhnutné ho

podrobiť testu proporcionality, ktorý spočíva v hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi

závažnosťou obmedzenia základného práva a hodnotou cieľa obmedzením práva

sledovaného.

V prípade rozsiahleho a zložitého zákona s osobitným účelom, ktorý jednotlivcovi

zaručuje určité právne možnosti, nemožno namietať, ak zákonodarca neskôr zavedie určité

obmedzujúce pravidlá, ktoré sú v súlade s pôvodným účelom a pôvodnou koncepciou

zákona, ktoré sa však spočiatku prehliadli alebo nedocenili, t. j. zákonodarca ich zavedie

hneď, ako si na základe skúseností z uplatňovania zákona urobil jasný záver

o nevyhnutnosti takýchto pravidiel, aj vtedy, keď to bude nevýhodnejšie pre niekoho, kto

bol pôvodne právnou úpravou zvýhodnený.

118. Napadnuté ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku prešlo testom

proporcionality vrátane testu nevyhnutnosti. K testu proporcionality sa rozsiahlo vyjadrila

vláda. Podľa ústavného súdu určenie dĺžky rečníckeho času je adekvátnym prostriedkom,

akým možno dosiahnuť stanovený cieľ právnej úpravy. Cieľom napadnutej právnej úpravy

je ochrana ústavnej pôsobnosti národnej rady zabezpečením plynulého a efektívneho chodu

jej schôdzí, a tým súčasne aj ochrana nerušeného výkonu mandátu poslancov pri

rešpektovaní práva na slobodu prejavu každého poslanca v parlamente. Určenie dĺžky

rečníckeho času nemožno spájať s odňatím práva na slobodný prejav, pretože ide len

o určité usmernenie, sledujúce legitímny cieľ, vo vzťahu k situáciám, keď je toto právo

využívané.

Regulovanie parlamentnej rozpravy sleduje legitímny cieľ. Miera regulácie musí

spĺňať test proporcionality zásahu do ústavnou chránenej hodnoty v záujme legitímneho

cieľa. Pri hľadaní miery regulovania parlamentnej rozpravy je potrebné rešpektovať

slobodný výkon mandátu poslanca vrátane práva slobodne sa vyjadriť ku všetkému, čo je

predmetom rokovania parlamentu a jeho orgánov, a tiež právo využívať parlamentnú taktiku

vo forme obštrukcií. Na druhej strane je potrebné rešpektovať slobodný a nerušený výkon

mandátu ostatných poslancov. Legitímnym cieľom regulácie parlamentnej rozpravy je tiež

potreba efektívnej činnosti parlamentu. Efektívna činnosť parlamentu nie je potláčanie

požiadavky na slobodnú a prípadne aj časovo dlhú rozpravu, ale zvýraznenie požiadavky na

plnenie ústavných funkcií, ale aj zodpovedností parlamentu, pri ktorých je v demokratickom

a právnom štáte nenahraditeľný.

119. Pri zmenách rokovacieho poriadku, ktoré sa týkajú zvýšenia efektívnosti

rokovania národnej rady, je cieľom tiež ochrana výkonu mandátov všetkých poslancov.

Obštruovanie parlamentu umelo predlžovanou rozpravou znamená marenie výkonu

mandátu tých poslancov, ktorí sa na takejto obštrukcii nepodieľajú. Stanovenie pravidiel

parlamentnej rozpravy vrátane pravidla o určení dĺžky rečníckeho času preto poskytuje

zvýšenú ochranu výkonu mandátu všetkých poslancov.

120. Z tohto pohľadu novela rokovacieho poriadku podľa ústavného súdu upravuje

štandardné nástroje zabezpečenia efektívnosti výkonu ústavných právomocí parlamentu

a ochranu výkonu mandátu všetkými poslancami za rovnakých podmienok. Ústavný súd

rozpor s a neidentifikoval.

121. Ochranu slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru je potrebné chápať

materiálne. Sloboda zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice predurčuje význam ochrany práva na

slobodu prejavu vo vertikálnych vzťahoch. Zasahovanie štátnych orgánov nemôže zmariť,

resp. poprieť slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie, a zásah štátnych

orgánov musí byť v súlade s formalitami, podmienkami a obmedzeniami, ktoré ustanovuje

č. 10 ods. 2. Z čl. 10 ods. 2 dohovoru tiež vyplýva, že výkon slobôd podľa odseku 1 zahŕňa

aj povinnosti a zodpovednosti. Nejde teda o práva absolútne.

Z pohľadu dohovoru nie je problematické samotné obmedzenie slobody prejavu, ak

spĺňa požiadavky čl. 10 ods. 2 dohovoru. Vo vzťahu k parlamentnej rozprave pri

posudzovaní zásahu do čl. 10 dohovoru ESĽP v rozhodnutí vo veci Karácsony uznal ako

legitímne dôvody uplatnenia odseku 2 obmedzenia, ktoré slúžili v prospech funkčnosti

parlamentu a boli proporcionálne. Novela rokovacieho poriadku v rozsahu určenia dĺžky

rečníckeho času nezasahuje do slobody poslancov zastávať názory a ani ich prijímať

a rozširovať. Ich rozširovanie viaže na neprekročenie časového úseku, čo predstavuje

obmedzenie podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru v záujme ochrany práv iných, resp. všetkých

poslancov.

Ustanovenie § 30 rokovacieho poriadku preto neporušuje slobodu prejavu chránenú

čl. 10 dohovoru.

IV.B

Obmedzenia vo vzťahu k formálnej stránke prejavu

(§ 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku)

122. Ustanovením § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku bolo určené pravidlo prednesu

rečníckeho príspevku spravidla vo voľnom prednese, pričom rečník môže použiť poznámky

v papierovej alebo elektronickej podobe, ale bez možnosti zvukovej, obrazovej alebo

obrazovo-zvukovej prezentácie.

123. Takáto úprava v § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku bola v osobitnej časti

dôvodovej správy odôvodnená takto: „Ustanovenie týkajúce sa prejavu rečníka pri jeho

vystúpení v rozprave sa upravuje vo vzťahu k pomôckam, ktoré môže pri svojom prednese

použiť. Na podporu svojho ústneho prednesu je rečník oprávnený tak, ako aj doteraz, použiť

poznámky či už v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe. Zároveň sa navrhuje

vylúčiť pri ústnom prejave poslanca možnosť použitia akejkoľvek obrazovej, zvukovej

a obrazovo-zvukovej prezentácie.“

124. Ustanovenie § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku nadväzuje na úpravu v § 27

ods. 7. Vylúčenie možnosti používania zvukovej, obrazovej alebo obrazovo-zvukovej

prezentácie je v § 32 ods. 4 doplnené o zákaz vnášať do rokovacej sály okrem iného aj

transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia.

125. Tento zákaz bol v osobitnej časti dôvodovej správy odôvodnený tak, že

„Ustanovenie upravujúce zákaz vnášania ustanovených predmetov do rokovacej sály sa

rozširuje aj o zákaz vnášania transparentov, plagátov, letákov alebo iných obdobných

vizuálnych zobrazení a zákaz nosiť materiály propagujúce politickú stranu alebo politické

hnutie a reklamu. Predmetné ustanovenie má zabezpečiť vážnosť a dôstojnosť rokovania

národnej rady.“.

126. Navrhovatelia k tomu v návrhu okrem iného uviedli: «Obmedzenie vzťahujúce

sa na formu prejavu, akými je zákaz transparentov, plagátov a podobne, je nielen ďalším

neprimeraným zásahom do slobody prejavu poslancov, ale zároveň predstavuje

anachronické opatrenie, pre ktoré v súčasnej dobe nie je možné nájsť pochopenie

(v právnom diskurze by sa uviedlo, že takéto opatrenie nie je legitímne). Naznačené

spiatočníctvo späté s napadnutými ustanoveniami rokovacieho poriadku jednoducho nie je

kompatibilné so súčasným vnímaním a fungovaním sveta - už postmoderná (na okraj

pripomíname, že je to éra, ktorú považujú viacerí myslitelia za prekonanú) zadefinovala

vo sfére medziľudskej komunikácie v konzumnej spoločnosti posun od slov k obrazom („the

transformation of reality into image“ - JAMESON, F. Postmodernism and Consumer

Society). Táto téza platí o to viac v post-posmodernej dobe, ktorú žijeme.»

127. Ústavný súd v prvom rade vymedzuje zmenu, ktorú v § 27 ods. 7 znamenala

novela rokovacieho poriadku. Pred 1. januárom 2017 rokovací poriadok v § 27 ods. 7

ustanovoval, že rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese, pri ktorom môže použiť

poznámky. Podstatnou zmenou v dikcii § 27 ods. 7 rokovacieho poriadku je teda vylúčenie

možnosti používania zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie a obrazovo-zvukovej

prezentácie.

Zákaz vnášania rôznych predmetov do rokovacej sály bol pred novelou rokovacieho

poriadku predmetom § 32 ods. 3 rokovacieho poriadku. Tento zákaz zahŕňal zbrane,

výbušniny, paralyzujúce prístroje a látky. Novela rokovacieho poriadku zákaz vnášania

do rokovacej sály rozšírila na transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne

zobrazenia, ďalej na materiály propagujúce politickú stranu alebo politické hnutie alebo

šíriace reklamu. Zachovaná zostala možnosť predsedajúceho postupovať proti osobe, ktorá

zákaz poruší.

128. Z komparatívneho hľadiska nie je zákaz používania transparentov

v parlamentoch úplne neznámy. Používanie transparentov alebo plagátov v rokovacej sále

počas schôdze parlamentu je zakázané alebo nie je akceptované v belgickej Poslaneckej

snemovni, v dánskom parlamente, vo fínskom parlamente, v oboch komorách francúzskeho

parlamentu, v maďarskom parlamente, v oboch komorách nemeckého parlamentu,

v nórskom parlamente, v oboch komorách švajčiarskeho parlamentu, v britskej Snemovni

ľudu a vo švédskom parlamente.

129. Vzhľadom na to, že predmetom konania je aj súlad s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru

a že navrhovatelia v návrhu, ako aj národná rada a vláda vo svojich vyjadreniach odkazujú

na judikatúru ESĽP, je nevyhnutné sa touto judikatúrou v kontexte prieskumu § 27 ods. 7

a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku zaoberať.

130. Priamo k otázke používania zvukovej, obrazovej a obrazovo-zvukovej

prezentácie v rozprave sa ESĽP nevyjadril, ústavný súd preto pripomína jeho všeobecne

vymedzené hranice parlamentnej autonómie, v zmysle ktorých by mali byť parlamenty

v zásade nezávislé, pokiaľ ide o úpravu času, miesta a spôsobu vystúpenia v parlamentnej

debate, pričom zásahy ostatných štátnych orgánov by v tejto oblasti mali byť limitované.

V konkrétnom prípade by úprava rokovacieho poriadku mala zohľadňovať rovnováhu

medzi právami konkrétneho poslanca, efektívneho fungovania parlamentu a ochranou

parlamentnej opozície.

131. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre považuje parlamentnú

autonómiu za dôležitý ústavný princíp, čo konštatoval v rozhodnutí vo veci Karácsony

a ďalší proti Maďarsku, sťažnosti č. 42461/13 a č. 44357/1334. Sťažovateľmi boli poslanci

maďarského parlamentu, ktorí boli disciplinárne potrestaní za svoje správanie, keď narušili

schôdzu protestom za použitia transparentov, resp. megafónu.

Toto rozhodnutie je zaujímavé aj tým, že išlo o prvý prípad, v ktorom ESĽP

(z pohľadu čl. 10 dohovoru) preskúmaval disciplinárne opatrenie uložené poslancovi

parlamentu za jeho prejav v zastupiteľskom zbore (pozri bod 131 odôvodnenia).

Upriamujeme pozornosť aj na skutočnosť, že v tomto prípade predmetom disciplinárneho

konania nebol obsah prejavu dotknutých poslancov, ale jeho forma (bod 150 odôvodnenia).

Vzhľadom na to, že išlo o prvé rozhodnutie tohto druhu, možno tiež povedať, že stanovilo

kritériá súdneho prieskumu disciplinárnych opatrení parlamentu, ktorými sú postihované

prejavy poslancov v parlamentnej debate.

Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že v súlade s princípom parlamentnej

autonómie, ktorý je všeobecne uznávaný, majú zastupiteľské zbory v ústavne definovaných

hraniciach právo regulovať svoje vnútorné pomery, a to s vylúčením zásahov ostatných

štátnych mocí. Medzi vnútorné pomery zastupiteľských zborov jednoznačne patrí aj

vnútorná organizácia, zloženie ich orgánov a udržiavanie poriadku pri rozpravách. Súčasťou

parlamentnej autonómie je jednoznačne aj právo vymáhať dodržiavanie pravidiel, ktorých

cieľom je zabezpečenie riadneho výkonu parlamentnej činnosti. V súvislosti s tým sa podľa

ESĽP hovorí aj o „jurisdikčnej autonómii parlamentu“ (pozri bod 142 odôvodnenia).

Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že pravidlá vnútornej činnosti

zastupiteľských zborov ako jeden z aspektov parlamentnej autonómie v princípe spadajú do

rozsahu úvahy (margin of appreciation) členských štátov. Pokiaľ ide o hranice úvahy danej

štátom, táto je pomerne široká, a to z toho dôvodu, že cieľom uvedených disciplinárnych

pravidiel je zabezpečenie riadneho fungovania parlamentu, a tým aj riadneho fungovania

demokratického procesu. Treba však dodať, že hranice úvahy štátov nie sú neobmedzené

a podliehajú testu proporcionality, pričom protiváhou už uvedeného verejného záujmu sú

princípy „účinnej politickej demokracie“ a „právneho štátu“, na ktoré odkazuje aj

preambula dohovoru.

Z týchto princípov vyplýva, že medzi záujmami väčšiny a jednotlivca musí byť

zachovaná rovnováha, ktorá zabezpečuje spravodlivé a riadne zaobchádzanie s príslušníkmi

menšín (opozície) a neumožňuje zneužívanie dominantného postavenia. V súlade s tým

princíp parlamentnej autonómie nemôže slúžiť na potlačenie slobody prejavu jednotlivého

poslanca, ktorá je súčasťou samotného jadra (je „v srdci“) politickej debaty v demokratickej

spoločnosti (pozri body 146 až 148 odôvodnenia).

Okrem toho v tomto rozhodnutí ESĽP upozornil aj na skutočnosť, že parlamentná

autonómia nemôže byť braná do úvahy pri posudzovaní primeranosti zásahu do slobôd

chránených dohovorom vtedy, ak parlament koná jednoznačne mimo rozsahu svojej

právomoci, alebo mala fide, t. j. ak aplikuje sankcie v rozpore s rokovacím poriadkom alebo

ide o sankcie zjavne neprimerané disciplinárnemu previneniu (bod 153 odôvodnenia).

132. Ako z rozhodnutia vo veci Karácsony vyplýva, do parlamentnej autonómie

ESĽP vstupuje aj v záujme ochrany samotných poslancov proti zastupiteľským zborom,

pričom pri rešpektovaní pomerne širokého priestoru na úvahu členských štátov tu vyvažuje

záujem na riadnom fungovaní parlamentu s princípmi právneho štátu a účinnej demokracie

(ochrany menšín).

133. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Karácsony konštatoval porušenie čl. 10

dohovoru, avšak výlučne z dôvodu nedostatočnej procesnej ochrany poslanca pri ukladaní

disciplinárnej sankcie, nie z dôvodu zákazu používania transparentov alebo megafónov.

134. Podľa názoru ESĽP nie je použitie plagátov či transparentov zaužívaným

spôsobom vyjadrenia názorov poslancov parlamentu na určitú otázku. Výberom tohto druhu

správania sťažovatelia narušili poriadok v parlamente. Mali totiž možnosť slobodne tlmočiť

ten istý názor aj v ich parlamentnom prejave stricto sensu, a pokiaľ by to tak aj urobili,

následky ich konania by boli úplne iné. Rovnako použitie megafónu je zjavným narušením

poriadku (bod 149 odôvodnenia).

135. V rozhodnutí vo veci Karácsony možno nájsť inšpiratívne myšlienky, aj pokiaľ

ide o samotný prieskum súladu napadnutých ustanovení rokovacieho poriadku s

a dohovorom. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozhodnutí konštatoval, že tak ako pri

všetkých ostatných zásahoch do práva na slobodu prejavu, aj v prípade parlamentnej

slobody prejavu musí byť zásah uskutočnený a) na základe zákona, b) musí sledovať

legitímny cieľ a c) musí byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

136. Európsky súd pre ľudské práva ako legitímne ciele zásahu do slobody prejavu

v zmysle čl. 10 ods. 2 dohovoru považoval „predchádzanie nepokojom“, v rámci ktorého

má zásah do slobody prejavu predchádzať narušeniu činnosti parlamentu a zabezpečiť jeho

efektívne fungovanie a tiež „ochranu práv iných“, ktorými boli v danom prípade ostatní

poslanci parlamentu.

Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne rozlíšil obsah vystúpenia v parlamentnej

debate od času, miesta a spôsobu, akým sa toto vystúpenie uskutočňuje. Podľa ESĽP by

mali byť parlamenty v zásade nezávislé, pokiaľ ide o úpravu času, miesta a spôsobu

vystúpenia v parlamentnej debate, pričom zásahy ESĽP (súdov) by v tejto oblasti mali byť

limitované. Na druhej strane je však priestor pre úpravu obsahu parlamentného vystúpenia

veľmi úzky. Práve tu by mohli byť zásahy súdov v záujme ochrany slobody slova širšie,

avšak práve v dôsledku existencie parlamentnej imunity (nemožnosti stíhania za výroky

v parlamente) v jednotlivých štátoch sa ani v tejto oblasti výraznejšie zásahy ESĽP (súdov)

nepredpokladajú a mali by byť len výnimočné.

137. Na základe všetkých týchto uvedených kritérií potom vo veci Karácsony ESĽP

argumentoval, že z pohľadu dohovoru neboli problematické samotné obmedzenia slobody

prejavu ani disciplinárne sankcie, keďže tieto slúžili v prospech funkčnosti parlamentu

a boli proporcionálne. Problematickým bodom však bola skutočnosť, že o uložení sankcií sa

rozhodovalo bez rozpravy a príslušný poslanec nemal možnosť sa k veci vyjadriť. Podľa

ESĽP tak neboli dodržané procesné záruky práva na slobodu prejavu (bod 134).

138. v v súlade s judikatúrou ESĽP poskytuje ochranu výrokom

poslanca v ich obsahovom, materiálnom chápaní. Novelou rokovacieho poriadku nedošlo

k zásahu do podstaty prejavu, resp. vystúpenia poslanca v parlamente, ale došlo k regulácii

jeho formy. Ústavný súd na prejav poslanca pozerá materiálne, a to z pohľadu, či novela

rokovacieho poriadku znemožnením používania rôznych foriem prezentácií zasiahla do

práva poslanca vyjadriť sa k prerokovávanej veci a tým či zasiahla do mandátu ako takého.

139. Ústavný súd rešpektuje to, že verejné či politické dianie sa netýka len dospelých

občanov, ale môže byť sledované aj mládežou a že táto vo svojej komunikácii používa

rôzne komunikačné skratky. Novela rokovacieho poriadku nijakým spôsobom nezakazuje

alebo neznemožňuje komukoľvek (a to nielen poslancovi) komunikovať napr.

prostredníctvom sociálnych sietí dianie v parlamente, parlamentnú rozpravu či verejný

a politický život ako taký. Od aktivity na sociálnych sieťach je ale potrebné odlíšiť výkon

ústavných právomocí, resp. konkrétne výkon mandátu poslanca. K tomuto nedochádza

prostredníctvom sociálnych sietí. Aj vo vzťahu k príkladu, ktorý uvádzajú navrhovatelia,

teda prezentovaniu stanoviska prezidenta k novele rokovacieho poriadku na sociálnej sieti,

je potrebné uviesť, že toto samotné nevyvolalo ústavný účinok vrátenia zákona národnej

rade na opätovné prerokovanie, pretože prezident nevykonáva svoje právomoci

prostredníctvom sociálnych sietí.

Novela rokovacieho poriadku nijako nezasahuje do aktivít poslancov na sociálnych

sieťach. Tu vystupujú a konajú ako občania, a nie ako poslanci, pretože ani mandát

poslancov sa nevykonáva prostredníctvom sociálnych sietí, a ich vyjadrovanie na

sociálnych sieťach je chránené , ale nie .

Od tohto je však potrebné odlíšiť výkon ústavných právomocí národnej rady,

osobitne jej ústavodarnej a zákonodarnej právomoci. Tu ústavný súd miesto na používanie

komunikačných skratiek nevidí. Práve naopak, požiadavky na jazyk právneho predpisu sú

prísne a náročné. Tieto požiadavky presne ustanovuje o tvorbe

právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (k tomu podrobne Svák, J. – Surmajová,

Ž. – Balog, B. Zákon o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej

republiky. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2017. s. 23 – 46) Tento zákon sa síce

podľa § 1 ods. 2 z opaku vzťahuje len na vládne návrhy zákonov, ale práve tieto sú

z hľadiska tvorby právneho poriadku v Slovenskej republike rozhodujúce.

140. Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľov, že by vylúčenie

možnosti používania rôznych foriem zvukových a vizuálnych prezentácií malo sťažiť

možnosť občanov sledovať parlamentnú rozpravy, a tým vlastne prácu poslancov.

V demokratickom štáte musí byť legislatívny proces transparentný, a to sa týka aj

národnej rady. Transparentný, predvídateľný a participatívny legislatívny proces je popri

stabilnom, kvalitnom a predvídateľnom právnom poriadku jedným z predpokladov

budovania materiálneho právneho štátu. Transparentný a predvídateľný legislatívny proces

môže prispieť k posilneniu uplatňovania jedného z princípov materiálneho právneho štátu,

a to princípu právnej istoty chápaného v širšom zmysle ako požiadavka ochrany legitímnych

očakávaní adresátov práva vo vzťahu k činnosti orgánov verejnej moci, a to nielen pri

aplikácii práva, ale aj pri jeho tvorbe.

Ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že rokovanie národnej rady je možné

sledovať naživo nielen prostredníctvom webového sídla národnej rady, ale aj

prostredníctvom verejnoprávnych Rozhlasu a televízie Slovenska. Okrem toho je potrebné

zmieniť aj , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov, a to aj v smere zvýšenia parlamentnej otvorenosti.

Zmeny v § 71, § 72, § 81 a § 82 viedli k tomu, že od 1. januára 2016 sa zo zákona

na webovom sídle národnej rady zverejňujú návrhy zákonov, spoločné správy

a pozmeňujúce a doplňujúce návrhy podané na schôdzi národnej rady v druhom čítaní.

Dnes je preto možné bez akýchkoľvek problémov alebo obmedzení sledovať prácu

národnej rady a jednotlivých poslancov, oboznamovať sa s jednotlivými návrhmi, ktoré sú

predmetom rokovania národnej rady, a priebehom legislatívneho procesu v národnej rade.

141. Aj vo vzťahu k § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku a ich vzťahu

k , 2 a 4 a ústavný súd opakuje svoj názor, že v prípade

prejavu poslanca v národnej rade nejde o výkon základného práva, ale o výkon

poslaneckého mandátu.

142. Napriek tomu sa ústavný súd vyjadrí ku vzťahu napadnutých ustanovení § 27

ods. 7 a rokovacieho poriadku a , a a tak, ako

keby § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho poriadku mohlo dôjsť k zásahu do uvedených

ustanovení .

143. Vo vzťahu k zastáva ústavný súd názor, že zákaz rôznych

foriem prezentácií neznamená popretie slobody prejavu. Podstatou spôsobu prejavu

poslanca v rozprave v parlamente je voľný ústny prednes svojho rečníckeho príspevku. Ani

možnosť používania rôznych prezentácií by pravdepodobne nemohla byť chápaná tak

extenzívne, že by napokon úplne nahradila ústne vystúpenie poslanca. Podstata a zmysel

poslaneckého mandátu a zastupovania občanov poslancami nie je v plagátoch v rokovacej

sále, ale v možnosti slobodne sa vyjadriť k predmetu rokovania parlamentu za rovnakých

podmienok ako ostatní poslanci. Do tohto novela rokovacieho poriadku nezasiahla.

144. Vo vzťahu k je potrebné posúdenie toho, aké formy

uplatnenia slobody prejavu prichádzajú do úvahy pri výkone mandátu poslanca. Je

nepochybné, že je to slovo a písmo. Pri slove je to vystupovanie poslanca v rozprave, ďalej

s faktickou poznámkou, procedurálnym návrhom, ústnou interpeláciou a podobne. Písomne

sú to najmä návrhy zákonov a pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. Zákaz používania

rôznych foriem prezentácií do tohto nezasiahol. Tlač v prípade výkonu mandátu poslanca

neprichádza do úvahy, pretože tlačou sa nevykonáva žiadne právo alebo povinnosť

poslanca. Napokon zostáva obraz alebo iný spôsob. Napriek tomu, že význam slova „obraz“

môže byť rôzny, ústavodarca pravdepodobne nemal na mysli obraz ako umelecké maliarske

dielo, ale skôr ide o obraz v zmysle obrázok, niečo, čo je vyobrazené, a nie napísané. Sem

by prezentácie mohli patriť. Možno preto pripustiť, že ak by sa prejav poslanca riadil čl. 26

, mal by poslanec podľa voľnosť výberu formy v tom, že by použil na

svoj prejav obraz alebo iný spôsob. Pri spojení s je

ale súčasne potrebné pripustiť aj to, že táto možnosť, resp. sloboda výberu formy ako súčasť

slobody prejavu, môže byť obmedzená. Preto k zásahu do čl. 26 ods. 2 nedochádza, ak sú

naplnené požiadavky obmedzenia podľa odseku 4.

145. Pre obmedzenie slobody prejavu z hľadiska formy platí, čo uviedol ústavný súd

v bodoch 117 a 118. Legitímnym cieľom novely rokovacieho poriadku bolo zabezpečenie

riadneho výkonu ústavných právomocí národnej rady, ktorá je jediným ústavodarným

a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, jej efektívneho fungovania a zároveň aj

ochranu nerušeného výkonu mandátu poslancov.

146. Napokon vo vzťahu k platí, že novela rokovacieho poriadku

nepredstavuje zásah do slobody prejavu, ktorý by bol popretím tohto práva v jeho podstate.

Regulácia formálnej stránky prejavu poslanca v národnej rade nepredstavuje taký zásah,

ktorý by znemožnil poslancovi vykonávať jeho slobodný mandát, vrátane vyjadrenia sa

k prejednávanej veci. Zákaz rôznych foriem prezentácií nevybočuje z rámca nevyhnutného

na dosiahnutie legitímneho sledovaného účelu, ktorým je efektívny výkon nezastupiteľných

ústavných právomocí parlamentu a ochrana práv ostatných poslancov.

Zmeny, ktoré sa týkajú formálnej stránky prejavu, nezasahujú do podstaty mandátu.

Prejav v parlamente počas rokovania schôdze parlamentu je po novele rokovacieho

poriadku regulovaný viac, ako to bolo do 31. decembra 2016, ale novela rokovacieho

poriadku reguluje vonkajšiu stránku prejavu poslanca, reguluje jeho formu. Upravuje dĺžku

rečníckeho času, voľný prednes a zákaz rôznych foriem prezentácií. Táto úprava sa týka

každého poslanca. Nejde o zásah do práva poslanca slobodne sa vyjadrovať na schôdzach

národnej rady a jej orgánov z hľadiska regulácie možnosti prihlásiť sa do rozpravy, dostať

slovo, regulácie alebo zásahu do obsahu vystúpenia či zníženia miery ochrany poslanca

za výroky.

147. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon slobody prejavu, slobody zastávať názory

a prijímať a rozširovať informácie môže podliehať formalitám. Za takéto možno považovať

aj formalitu spojenú s požiadavkou voľného ústneho prednesu rečníckeho vystúpenia bez

možnosti použitia rôznych prezentácií. Vylúčenie tejto možnosti, resp. až zákonný zákaz ich

vnášania do rokovacej sály, musí spĺňať požiadavky obmedzenia podľa čl. 10 ods. 2

dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti akceptoval ako legitímny dôvod

predchádzanie narušeniu činnosti parlamentu a zabezpečenie jeho efektívneho fungovania

a tiež ochranu práv iných poslancov parlamentu. Preto § 27 ods. 7 a § 32 ods. 4 rokovacieho

poriadku neprekračujú limity stanovené čl. 10 dohovoru pre možnosť regulácie slobody

prejavu.

V.

Nesúlad s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl

(§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku)

148. Ustanovením § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku sa upravuje udeľovanie slova

predsedovi národnej rady, podpredsedom národnej rady, prezidentovi a členom vlády, a to

tak z hľadiska momentu udelenia, ako aj z hľadiska dĺžky ich rečníckeho vystúpenia. Platí,

že predsedovi národnej rady, prezidentovi a predsedovi vlády sa udelí slovo kedykoľvek

o to požiadajú, pričom nemajú stanovený rečnícky čas. Podpredsedom národnej rady

a členom vlády sa síce udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú, dĺžka ich rečníckeho času je

najviac 20 minút. To neplatí, ak ide o rokovanie národnej rady o návrhu na vyslovenie

nedôvery členovi vlády, kedy dĺžka rečníckeho času tohto člena nie je obmedzená.

149. Znenie § 28 ods. 1 bolo v novele rokovacieho poriadku schválené v znení

pozmeňovacieho návrhu poslancov národnej rady Andreja Danka, Martina Glváča, Tibora

Bernaťáka a Andreja Hrnčiara schváleného v druhom čítaní. Úprava v § 28 ods. 1

rokovacieho poriadku a jej zmeny oproti pôvodnému návrhu zákona boli odôvodnené takto:

„Cieľom tejto úpravy je zabezpečiť rovnakú dĺžku rečníckeho času v prerokúvanej veci pre

poslancov ako aj pre podpredsedov národnej rady a členov vlády v prípade, ak požiadajú

o slovo a nevystupujú ako navrhovatelia zákonov, resp. iného bodu. Ak podpredseda národ

nej rady alebo člen vlády bude navrhovateľom zákona alebo iného bodu programu, dĺžka

jeho rečníckeho času nebude limitovaná. V prípade predsedu národnej rady, prezidenta

republiky a predsedu vlády nebude ich vystúpenie časovo obmedzené. V prípade

odvolávania člena vlády táto úprava zabezpečí, aby dotknutý člen vlády mohol vystúpiť

v predmetnej rozprave bez časových obmedzení.“

150. Navrhovatelia v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku vidia nesúlad s princípom

ochrany slobodnej súťaže politických síl, pretože je „priamo diskriminačné voči ostatným

poslancom NR SR. Takýto právny mechanizmus je (i) jednak v rozpore s Čl. 13 ods. 5,

keďže umožňuje neuplatňovať obmedzenia práva na slobodu prejavu vo vzťahu k

predsedovi NR SR (je vyňatý z pôsobnosti týchto obmedzení) a (ii) zároveň zasahuje do

slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti, keďže neprimerane a

neodôvodnene preferuje jeden subjekt (ktorý nie je nezávislý, ale reprezentuje svoju

politickú stranu) voči ostatným subjektom, čím sa do systému dostáva výrazný prvok

nerovnováhy“, a súčasne je § 28 ods. 1 podľa navrhovateľov v kontexte parlamentnej

republiky „problematické ako celok. V nadväznosti na obmedzenia, ktoré boli analyzované

v predošlej časti návrhu, je totižto zrejmé, že v rámci schôdze NR SR budú (i) poslanci NR

SR obmedzovaní v rámci ich prejavu, avšak (ii) zložky výkonnej moci (členovia vlády SR a

prezident SR) obmedzené nie sú. Bez ambície hĺbkový rozbor základných postulátov

parlamentnej republiky v duchu modernej konštitucionalistiky je možné konštatovať, že

takáto disproporcia je v rámci vzťahov medzi zákonodarnou a výkonnou mocou

neštandardná.“.

151. Ustanovenie § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku upravuje tzv. privilegovaný

rečnícky čas. Privilegovaný rečnícky čas sa môže vzťahovať na osoby, ktoré ním disponujú,

na moment, keď sa im slovo udelí, ako aj na dĺžku ich vystúpenia. Táto úprava v rokovacom

poriadku nie je úplne nová, pretože v § 28 ods. 1 rokovací poriadok aj pred 1. januárom

2017 ustanovoval, že „(1) Predsedovi národnej rady, podpredsedom národnej rady,

prezidentovi republiky a členom vlády sa udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú.“. Pôvodná

úprava v rokovacom poriadku upravovala len právo na udelenie slova kedykoľvek, a to

v prospech predsedu a podpredsedov národnej rady, prezidenta a členov vlády. Tým, že

rokovací poriadok pôvodne neupravoval dĺžku času rečníckeho vystúpenia, a keďže

v prípade § 28 ods. 1 ide o osoby, ktoré na schôdzach národnej rady a jej výborov

vystupujú, resp. na to majú právo, pristúpil zákonodarca nad rámec pôvodnej úpravy v § 28

ods. 1 rokovacieho poriadku k tomu, že ustanovil dĺžku rečníckeho vystúpenia pre tých,

ktorí disponujú privilegovaným rečníckym časom.

Zákonodarca zvolil dvojaký prístup – u predsedu národnej rady, prezidenta

a predsedu vlády ustanovil, že dĺžka ich rečníckeho času je neobmedzená. U podpredsedov

národnej rady a členov vlády okrem jej predsedu ustanovil dĺžku ich rečníckeho času

rovnako ako u poslancov v § 30 rokovacieho poriadku. Toto obmedzenie neplatí, ak ide

o návrh na vyslovenie nedôvery členovi vlády, kedy sa prirodzene očakáva, že člen vlády sa

bude brániť a predkladať svoje argumenty.

152. Pre porovnanie v Českej republike môže byť poslanec zároveň členom vlády

( Českej republiky), pričom každý člen vlády má jednak povinnosť zúčastniť

sa na výzvu zasadnutia Poslaneckej snemovne (nie Senátu), ale tiež aj právo zúčastniť sa

zasadnutia oboch komôr a kedykoľvek na zasadnutí vystúpiť ( Českej

republiky). Rokovacie poriadky oboch komôr síce neobsahujú žiadne ustanovenia týkajúce

sa času ich vystúpenia, pričom vychádzajúc z Českej republiky

vystúpenie člena vlády v Snemovni či Senáte nepodlieha žiadnemu časovému obmedzeniu,

očakáva sa ale, že budú hovoriť k veci, opak by mohol byť pokladaný za obštrukciu. Týka

sa všetkých členov vlády, nielen predsedu vlády.

153. Ústavný súd v prvom rade vyhodnotí v kontexte § 28 ods. 1 rokovacieho

poriadku postavenie predsedu a podpredsedov národnej rady. Otázkou je, či má predseda

národnej rady také ústavné a zákonné postavenie, ktoré by opodstatňovalo jeho zvýhodnenie

vo forme neobmedzeného rečníckeho času a či toto vyvoláva zásahy do čl. 13 ods. 1 a čl. 31

a v akej intenzite.

154. Postavenie predsedu národnej rady upravuje najmä . Analýza

jednotlivých kompetencií predsedu národnej rady umožňuje rozlišovať niekoľko skupín

jeho činností, čo má vzťah aj k posudzovanému § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku.

Predovšetkým sú to právomoci, ktoré smerujú k organizácii práce národnej rady ako orgánu

zákonodarnej moci. Do tejto skupiny možno zaradiť právo, ale i povinnosť predsedu

národnej rady zvolávať a riadiť schôdze národnej rady. Na inom mieste ustanovuje,

v ktorých prípadoch je predseda národnej rady povinný schôdzu národnej rady zvolať.

Do druhej skupiny možno zaradiť právomoci, ktoré sú viazané na osobu predsedu národnej

rady v súvislosti s prijímaním zákonov. Sem patrí najmä podpisovanie , ústavných

zákonov a zákonov, ďalej zabezpečenie ich vyhlasovania v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky. Ďalšiu skupinu tvoria veci súvisiace s kreačnou funkciou národnej rady. Predseda

národnej rady napr. na ustanovujúcej schôdzi prijíma sľub poslancov a počas volebného

obdobia sľub nastupujúceho náhradníka. Predseda národnej rady vyhlasuje voľby do

národnej rady, voľby prezidenta Slovenskej republiky a voľby do orgánov územnej

samosprávy a tiež vyhlasuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta Slovenskej republiky.

Osobitné postavenie predsedu národnej rady vyplýva aj z toho, že je zodpovedný len

národnej rade. Predseda národnej rady ostáva vo funkcii aj po uplynutí volebného obdobia,

kým si národná rada nezvolí nového predsedu.

Spresnenie jednotlivých právomocí predsedu národnej rady obsahuje v súlade s čl. 89

ods. 3 rokovací poriadok, a to najmä jeho .

155. Predseda národnej rady privilegovaným rečníckym časom disponoval aj pred

novelou rokovacieho poriadku. Novelou rokovacieho poriadku sa postavenie predsedu

národnej rady v rozsahu jeho právomocí v § 43 ods. 2 rokovacieho poriadku rozšírilo o dve

nové právomoci [môže prerušiť schôdzu národnej rady a podáva návrh na začatie

disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e)]. Zachovanie možnosti predsedu národnej

rady rečniť bez časového obmedzenia sa v kontexte jeho ústavného postavenia a jeho

zákonných právomocí nejaví ústavnému súdu ako neproporcionálne, ale predstavuje nástroj

na riadny výkon jeho ústavných a zákonných právomocí.

156. Postavenie podpredsedov národnej rady upravuje , podľa ktorého

predsedu národnej rady zastupujú podpredsedovia. Úlohou podpredsedov národnej rady je

zastupovať predsedu národnej rady a tiež spolu s predsedom národnej rady riadiť

a organizovať činnosť národnej rady.

neobsahuje osobitné ustanovenie o právomociach podpredsedov národnej

rady. Ich vymedzenie je predmetom § 44 rokovacieho poriadku.

Vzhľadom na rozdiel v ústavnom postavení predsedu a podpredsedov národnej rady

z hľadiska vymedzenia právomocí je podľa ústavného súdu opodstatnené, že

podpredsedovia národnej rady disponujú privilegovaným rečníckym časom v tom zmysle,

že sa im udelí slovo, kedykoľvek o to požiadajú, tak ako to bolo pred novelou rokovacieho

poriadku, ale nie je potrebné, aby mohli vystupovať bez časového obmedzenia.

157. Rovnako je potrebné pozrieť sa na postavenie prezidenta. Prezident je hlavou

Slovenskej republiky. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra

a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Prezident vykonáva

svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi.

Prezident disponuje niekoľkými právomocami smerom k národnej rade. Vo vzťahu

k privilegovanému rečníckemu času je potrebné osobitne spomenúť jeho právomoc podľa

‒podáva národnej rade správy o stave Slovenskej republiky

a o závažných politických otázkach.

Túto právomoc prezident realizuje v dvoch podobách, a to (i) podať správu o stave

republiky a (ii) podať správu o závažných politických otázkach. Podoby výkonu právomoci

prezidenta podávať správy národnej rade sa líšia predovšetkým obsahom. Kým v prípade

správ o stave republiky by z jej obsahu mali vyplývať názory prezidenta na súčasné dianie

v Slovenskej republike, zachytávajúc rôzne oblasti, napr. školstvo, zdravotníctvo,

zamestnanosť, ale aj názory týkajúce sa súčasného diania na politickej scéne, ak tieto nie sú

predmetom správy o závažných politických otázkach. V prípade správy o závažných

politických otázkach je na zvážení prezidenta, či je politická otázka natoľko závažná, aby

o nej podal správu národnej rade, a to aj mimo správy o stave Slovenskej republiky.

Ústavný súd privilegovaný rečnícky čas prezidenta nevníma ako problémový.

158. Na postavenie členov vlády a osobitne predsedu vlády je potrebné v kontexte

§ 28 ods. 1 rokovacieho poriadku pozerať z dvoch uhlov pohľadu.

Tým prvým uhlom pohľadu je odlišnosť v postavení vlády ako takej, ale aj jej

jednotlivých členov vrátane predsedu vlády vo vzťahu k národnej rade. Ústavný obsah tohto

vzťahu je iný ako v prípade funkcionárov národnej rady alebo ako v prípade prezidenta.

Medzi národnou radou a vládou je vzťah dôvery, zodpovednosti vlády národnej rade

a kontroly vlády národnou radou. Súčasťou tohto vzťahu je aj citačné právo parlamentu.

Ústavným základom citačného práva národnej rady a jej orgánov je ,

podľa ktorého „Na požiadanie Národnej rady Slovenskej republiky alebo jej orgánu sa člen

vlády Slovenskej republiky alebo vedúci iného orgánu štátnej správy musí zúčastniť na jej

schôdzi, alebo na schôdzi jej orgánu.“. Uvedené sa vzťahuje na každého člena vlády

vrátane predsedu vlády.

Bez pochybnosti možno vyvodiť, že ak národná rada alebo jej orgán požiadajú člena

vlády o účasť na jej schôdzi alebo na schôdzi jej orgánu a tomuto požiadaniu zodpovedá

povinnosť sa dostaviť, nedeje sa to preto, aby na schôdzi národnej rady alebo jej orgánu

člen vlády mlčal, práve naopak. Citačné právo parlamentu môže byť v záujme zachovania

deľby moci doplnené (vyvážené) právom členov vlády vystupovať v rozprave.

Úpravu privilegovaného rečníckeho času členov vlády a osobitne predsedu vlády

preto ústavný súd posudzuje aj v kontexte materiálneho naplnenia citačného práva národnej

rady, čomu zodpovedá aktívna účasť členov vlády na schôdzach národnej rady a jej

orgánov, ak o ňu boli požiadaní.

Na druhej strane je však dôležité, aby privilegovaný rečnícky čas členov vlády

nemohol viesť k jeho zneužitiu na faktické obštruovanie činnosti parlamentu. Spôsobmi,

ako členovia vlády dokážu obštruovať činnosť parlamentu, je napr. odkláňanie pozornosti

od predmetu rokovania, zahmlievanie, smerovanie rozpravy iným smerom či k inej téme,

alebo odďaľovanie vystúpenia opozičných poslancov na mediálne menej zaujímavý čas

a pod. Z tohto uhla pohľadu na privilegovaný rečnícky čas členov vlády pokladá ústavný

súd úpravu v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku za vyváženú kombináciu na jednej strane

limitovaného rečníckeho času členov vlády a na strane druhej neobmedzeného rečníckeho

času predsedu vlády, ktorý činnosť vlády riadi a nesie za jej činnosť pred národnou radou

rozhodujúcu ústavnú zodpovednosť ( a contrario).

159. Navrhovatelia sa dovolávajú vyslovenia nesúladu § 28 ods. 1 rokovacieho

poriadku s (bod 9) a .

160. Ústavný súd už vyslovil, že je generálnou klauzulou obsahujúcou

podmienku pre zákonnú úpravu politických práv. Účelom je prispieť

k stabilizácii demokracie a právneho štátu. K ústavným zárukám stabilizácie demokracie

a právnosti štátu patrí aj princíp ochrany slobodnej súťaže politických síl v tvorbe

a uplatňovaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody. Jeho obsahom je záväzok

národnej rady pri prijímaní zákonov upravujúcich politické práva a slobody a schváli iba

také zákony, ktorými sa umožní a ochráni slobodná súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti ().

V prípade novely rokovacieho poriadku by preto muselo ísť o schválenie takého

zákona, ktorý by neumožnil, resp. neumožňoval a neochránil, resp. neochraňoval slobodnú

súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Je preto potrebné aspoň stručne

vymedziť, čo je to slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti a či úprava

privilegovaného rečníckeho času v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku predstavuje do nej

zásah s intenzitou vyžadujúcou ochranu ústavným súdom.

161. Článok 31 má priamu spojitosť so všetkými politickými právami

vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl

v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl, nachádzajúca výraz

predovšetkým vo voľbách, je základným predpokladom fungovania demokratického štátu,

a to je dôvodom, aby obsah bol transformovaný najmä vo volebných

zákonoch... Z hľadiska volieb má totiž osobitný význam aj chránená slobodná súťaž

politických síl, ktorá nepredpokladá politickú súťaž iba jednotlivých politických strán, ale

zaručuje dokonca politickú súťaž vnútri jednotlivých politických strán () a na

základe slobodného zoskupovania politických strán aj politickú súťaž medzi politickými

stranami a koalíciami ().

týmto článkom vyjadrila podstatu politického systému Slovenskej republiky,

ktorého základom je slobodná súťaž politických strán a politických hnutí, ktoré vznikli

slobodne a dobrovoľne – ako výraz uplatnenia združovacieho práva občanov Slovenskej

republiky. Pritom tieto politické strany musia rešpektovať demokratické princípy a odmietať

násilie ako prostriedok na získanie moci a presadzovanie svojich politických záujmov (Čič,

M. a kol. Komentár k . Bratislava : Eurokódex, 2012. s. 230 ‒

231).

162. Ústavný súd pokladá tiež za dôležité pripomenúť jeho opakovane vyslovený

názor, že v prípade ide o všeobecnú ústavnú normu, princíp, ktorý nemá

povahu ľudského práva zaručeného jednotlivcovi (, ).

163. Privilegovaný rečnícky čas v § 28 ods. 1 rokovacieho poriadku nie je viazaný na

politickú stranu, politické hnutie alebo ich koalície, ale na presne označené ústavné funkcie,

resp. ústavných činiteľov. Ani jedna z týchto ústavných funkcií nie je povinne viazaná na

členstvo v politickej strane, v prípade prezidenta je to dokonca vylúčené. Politickými silami,

ktoré súťažia v demokratickej spoločnosti, sú politické strany, politické hnutia a ich

koalície. Politická súťaž prebieha aj v ich vnútri.

Za politickú silu nie je možné pokladať prezidenta, pretože tento nesúťaží

v demokratickej spoločnosti s nikým, pretože jeho postavenie hlavy štátu je exkluzívne

a nemá konkurenčnú politickú silu. Hlava štátu v parlamentnej forme vlády v podmienkach

republikánskeho zriadenia je jednak vnímaná ako arbiter v sporoch medzi zákonodarnou

mocou a výkonnou mocou a jej pozície sa sústreďujú viac do oblasti reprezentácie štátu ako

na priamu ingerenciu do rozhodovacích politických procesov. Iné je postavenie kandidáta

na prezidenta, ktorý súťaží s ostatnými kandidátmi vo voľbách, ale kandidáti na prezidenta

nemajú privilegovaný rečnícky čas.

Za politickú silu nie je možné pokladať ani vládu alebo jej jednotlivých členov.

Vláda je ústavný orgán, je to vrcholný orgán výkonnej moci. Napriek tomu, že

v parlamentnej demokracii je vláda prirodzene vytváraná zo zástupcov politických strán, iba

výnimočne je politicky „jednofarebná“, skôr je politicky rozdielna a nepredstavuje jednu

politickú silu. Členom vlády navyše môže byť aj osoba, ktorá nie je členom žiadnej

politickej strany.

Predseda a podpredsedovia národnej rady tiež nepredstavujú politické sily, ktorý by

s niekým v demokratickej spoločnosti súťažili. Nikto iní v národnej rade nemá také

postavenie ako oni.

164. Vzťah najvyšších ústavných činiteľov, prezidenta, predsedu národnej rady

a predsedu vlády, ktorí disponujú neobmedzeným rečníckym časom, nie je súťažou

politických síl ani medzi nimi navzájom, už preto nie, lebo to vylučuje postavenie

prezidenta, ktorý nie je členom politickej strany a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny

chod ústavných orgánov a nezúčastňuje sa politickej súťaže s ostatnými najvyššími

ústavnými činiteľmi.

165. Ústavný súd ale vníma, že politická súťaž prebieha vo vnútri národnej rady, a to

medzi postupujúcimi politickými stranami, ako aj v širšom meradle medzi vládnou väčšinou

a parlamentnou menšinou. Práve preto, aby táto súťaž prebiehala vopred stanoveným,

korektným, demokratickým a dôstojným spôsobom pri rešpektovaní práv všetkých

poslancov na riadny výkon ich mandátu a pri zachovaní požiadavky na efektívny výkon

ústavných právomocí národnej rady, si táto schválila svoj rokovací poriadok.

Jeho novela nezmenila s účinnosťou od 1. januára 2017 znenie § 28 ods. 1 spôsobom,

ktorý by neumožnil, resp. neumožňoval a neochránil, resp. neochraňoval slobodnú politickú

súťaž v národnej rade a zasahoval do v jeho podstate.

Ústavný súd navyše pripomína, že v prípade faktického zneužívania neobmedzeného

rečníckeho času predsedom národnej rady alebo predsedom vlády je to národná rada, ktorá

to môže postupom podľa , resp. kedykoľvek

vyriešiť.

166. Preskúmanie rokovacieho poriadku vo vzťahu k je

vzhľadom na obsahovú a formálnu nejednoznačnosť návrhu nemožné (bod 9).

VI.

Nesúlad s princípmi právneho štátu

(§ 32 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku)

167. Ustanovením § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku je upravená právomoc

predsedajúceho zabezpečovať poriadok počas schôdze národnej rady, a to tým, že

predsedajúci vyzve zachovať poriadok poslanca, ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v

rokovacej sále prekročil hranice slušnosti alebo ktorý svojím konaním narúša priebeh

rokovania národnej rady. Ak výzva na zachovanie poriadku nevedie u poslanca k náprave,

predsedajúci vykáže poslanca z rokovacej sály až do skončenia rokovania v tom istom dni.

Ak ani po opätovnom vykázaní poslanec neopustí rokovaciu sálu, môže predsedajúci

prerušiť schôdzu národnej rady na čas nevyhnutne potrebný na obnovenie poriadku.

Predseda národnej rady v tomto prípade bezodkladne zvolá poslanecké grémium. Vykázaný

poslanec má právo v dni, v ktorom bol vykázaný, zúčastniť sa na hlasovaní o každom

návrhu okrem hlasovania o procedurálnych návrhoch (§ 34). Súčasne podľa § 32 ods. 5

rokovacieho poriadku ak poslanec opakovane narúša poriadok na schôdzi národnej rady,

predseda národnej rady podá návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 135 písm. e)

rokovacieho poriadku.

168. V osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu novely rokovacieho poriadku bola

úprava v § 32 ods. 2 a 5 odôvodnená okrem iného tým, že v rokovacom poriadku chýba

úprava „situácie, kedy poslanec svojím konaním narúša priebeh rokovania, navrhuje sa

doplniť ustanovenie týkajúce sa zabezpečenia poriadku v rokovacej sále tak, aby

predsedajúci mal oprávnenie, po výzve na zachovávanie poriadku, ak táto nevedie

k náprave, vykázať poslanca, ktorému odobral slovo, alebo ktorý svojimi prejavmi alebo

činmi v rokovacej sále prekročil hranice slušnosti, alebo ktorý svojím konaním narúša

priebeh rokovania, z rokovacej sály. Poslanec bude povinný v tomto prípade rokovaciu sálu

opustiť, avšak ak tak neurobí, a to ani po opätovnej výzve predsedajúceho, preruší

predsedajúci rokovanie schôdze na nevyhnutne potrebný čas na obnovu poriadku

v rokovacej sále a bude mať oprávnenie rozhodnúť, že poslanci prítomní v rokovacej sále

opustia jej priestor. Zároveň predseda národnej rady zvolá bezodkladne poslanecké

grémium. Vykázaný poslanec nebude mať právo zúčastniť sa rokovania v dni, v ktorom bol

vykázaný. Zachováva sa však jeho právo hlasovať o každom návrhu okrem hlasovania

o procedurálnych návrhoch... V rokovacom poriadku sa výslovne upravuje, z dôvodu

zavedenia opatrení smerujúcich k zachovaniu poriadku počas schôdze, ďalší nástroj,

ktorým je kompetencia predsedu národnej rady podať mandátovému a imunitnému výboru

návrh na začatie disciplinárneho konania proti poslancovi, ktorý opakovane (najmenej

dvakrát) nerešpektuje pravidlá správania sa na schôdzi národnej rady (§ 32 ods. 1 až 4).“.

Znenie § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku bolo schválené v znení pozmeňovacieho

návrhu poslancov Gábora Gála, Tibora Bernaťáka, Andreja Danka a Martina Glváča

a skupiny poslancov národnej rady k návrhu novely rokovacieho poriadku (bod 7

pozmeňovacieho návrhu), kde zmeny oproti predloženému návrhu novely rokovacieho

poriadku boli odôvodnené okrem iného aj tým, že „je možné, že vykázaním poslanca

z rokovacej sály sa nedosiahne sledovaný účel, ktorým je zabezpečenie poriadku

v rokovacej sále, pretože je možné, že vykázaný poslanec rokovaciu sálu neopustí a bude

tak musieť dôjsť k prerušeniu schôdze. Pre niektorých môže byť prerušenie schôdze

dokonca dôvodom narúšania poriadku, keďže týmto spôsobom je možné zablokovať

zákonodarnú činnosť parlamentu. Je preto vhodné neprerušiť schôdzu automaticky, ale

ponechať na posúdení predsedajúceho, či je tento krok naozaj nevyhnutný.“.

169. Navrhovatelia vidia v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s odsekom 5

nesúlad s princípmi právneho štátu, osobitne s princípom právnej istoty, a to v tom, že

«problémovým, v kontexte ústavného imperatívu zrozumiteľnosti a jasnosti právnych

noriem, je vágny pojem „hranice slušnosti“. Z pohľadu aplikácie napadnutého ustanovenia

spôsobujú hlavnú komplikáciu nejasné kontúry tohto pojmu, t.j. neexistuje žiaden objektívny

referenčný rámec (napr. etický kódex poslanca NR SR), ktorý by umožňoval posúdiť

aplikujúcemu subjektu (predsedajúcemu) vzťah problémového konania poslanca NR SR

k normám slušnosti. Vytvára sa tým priestor pre právnu úvahu aplikujúceho subjektu, ktorý

však vychádza zo svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec

nemôže mať informáciu.».

170. Účelom úpravy v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s odsekom 5 je

zabezpečenie poriadku, resp. zachovanie poriadku v rokovacej sále počas rokovania. Takáto

úprava v rokovacom poriadku nie je nová a nie je výsledkom novely rokovacieho poriadku.

Rokovací poriadok v § 32 už v znení účinnom do 31. decembra 2016 obsahoval úpravu

smerujúcu k zabezpečeniu poriadku v rokovacej sále. Podľa znenia § 32 ods. 2 rokovacieho

poriadku účinného k 31. decembru 2016 poslanca, ktorý neuposlúchol výzvu, ktorou sa mu

odobralo slovo, alebo ktorý svojimi prejavmi alebo činmi v rokovacej miestnosti prekročil

hranice slušnosti, predsedajúci vyzval zachovávať poriadok. Ak výzva na zachovanie

poriadku neviedla u poslanca k náprave, mohol predsedajúci vykázať poslanca až do

skončenia rokovania v tom istom dni z rokovacej miestnosti, pričom vykázaný poslanec mal

právo zúčastniť sa na hlasovaní o každom návrhu.

Ústavný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že rokovací poriadok aj pred

1. januárom 2017 hovoril v § 32 ods. 2 o prekročení hraníc slušnosti, a teda nejde o slová,

ktoré by boli rokovaciemu poriadku neznáme a neboli by súčasťou parlamentných pravidiel

aj pred novelou rokovacieho poriadku. V tomto prípade dokonca platí, že ide o slová, ktoré

sú súčasťou rokovacieho poriadku od jeho prijatia v roku 1996, resp. od jeho účinnosti od

1. januára 1997, teda viac ako 20 rokov.

171. Rovnako ako pri ostatných napadnutých ustanoveniach rokovacieho poriadku aj

pri § 32 ods. 2 v spojení s odsekom 5 poukazuje ústavný súd na podobnú úpravu, ktorú je

možné nájsť v rokovacích poriadkoch iných parlamentov.

Rokovací poriadok Bundestagu obsahuje ustanovenia o disciplinárnych opatreniach

za menej či viac závažné narušenie „poriadku a dôstojnosti Bundestagu“. Predseda

Bundestagu môže poslancovi aj bez predchádzajúcej výzvy na zachovanie poriadku alebo

bez predchádzajúceho uloženia poriadkovej pokuty nariadiť, aby až do konca schôdze

opustil rokovaciu miestnosť, ak „závažným spôsobom narušil poriadok alebo dôstojnosť

Bundestagu.“

Podľa o rokovacom poriadku Poslaneckej

snemovne Českej republiky môže predseda za „neprístojné správanie“ v snemovni uložiť

napomenutie a za opakované neprístojné správanie vykázať poslanca z rokovacej miestnosti

najviac do konca rokovacieho dňa, v ktorom k vykázaniu došlo. Totožné ustanovenia

vo vzťahu k Senátu obsahuje o rokovacom poriadku

Senátu.

172. Navrhovatelia namietajú nesúlad s princípmi právneho štátu, osobitne

s princípom právnej istoty, a to použitím vágnej formulácie v § 32 ods. 2 rokovacieho

poriadku. Ústavný súd sa nepotrebuje rozsiahlo vyjadrovať k právnemu štátu a jeho

princípom ako takým. Jeho názor, že z vyplýva požiadavka na materiálne

chápanie právneho štátu, je z jeho doterajšej judikatúry dostatočne známy. V kontexte

posudzovania § 32 ods. 2 v spojení s odsekom 5 rokovacieho poriadku je ale potrebné

zamerať sa na to, či je ich znenie nejasné a vágne v takej miere, že by nebola možná ich

aplikácia bez zásahu do právnej istoty dotknutých osôb.

173. Princíp právnej istoty sa vzťahuje na všetky orgány všetkých zložiek

horizontálne delenej moci. Z tohto princípu nie je vyňatý ani zákonodarca. Zásadnou

požiadavkou v právnom štáte je, aby zákonodarca jasne vyjadril svoju základnú myšlienku,

cieľ a účel svojho zákonodarného zámeru. Demokraticky legitimovaný zákonodarca má pri

svojej činnosti priestor na uváženie, je však viazaný a predovšetkým úpravou

základných práv a slobôd. Vo vzťahu k zákonodarcovi sa v súvislosti s princípom právnej

istoty do osobitnej pozornosti dostáva požiadavka regulovať spoločenské vzťahy

normatívnym spôsobom do budúcna, poskytovať ochranu právam nadobudnutým podľa

doterajšej právnej úpravy a svoju reguláciu vzťahovať na neurčitý počet prípadov

rovnakého druhu.

Integrálnou súčasťou princípu právnej istoty je aj dôvera občanov v právny poriadok.

Právna istota a predovšetkým právna istota ex ante (vopred) vychádza z predvídateľnosti

rozhodnutí orgánov verejnej moci, pričom pre občanov, iné fyzické osoby a právnické

osoby predstavuje princíp právnej istoty predovšetkým ich orientačnú istotu, od ktorej sa

odvíja aj ich dôvera v právny poriadok. Občianska sloboda ako imanentný znak

demokratického a právneho štátu vyžaduje spoľahlivosť právneho poriadku, pretože sloboda

znamená predovšetkým možnosť usporiadať si život podľa vlastných predstáv.

().

Všetky subjekty práva v materiálnom právnom štáte preto môžu spravodlivo

očakávať, že orgány verejnej moci budú voči nim konať a postupovať zákonom

ustanoveným a predvídaným spôsobom a postupom, a to na základe princípu materiálnej

legality.

Je nepochybné, že takéto očakávanie sa vzťahuje aj na poslancov národnej rady vo

vzťahu k ich správaniu počas rokovania národnej rady v kontexte možností konať, ktoré

rokovací poriadok dáva tak predsedajúcemu, ako aj predsedovi národnej rady.

174. Princíp právnej istoty vo vzťahu k zákonodarcovi znamená požiadavku, že

právny predpis musí byť naformulovaný tak, aby každý, koho sa týka, adekvátne porozumel

jeho obsahu a identifikoval práva a povinnosti regulované príslušnou právnou úpravou.

Prostredníctvom jednoznačnej a zrozumiteľnej formulácie právnej normy sa zabezpečuje

jednota jej uplatnenia v rovnakých prípadoch a subjektom práva je tak umožnené predvídať

správanie, ktoré právna norma dovoľuje alebo zakazuje. Zrozumiteľnosť textu právneho

predpisu znamená, že jeho výrazová stránka by mala umožňovať jednotné porozumenie

obsahu textu právneho predpisu a schopnosť správne ho aplikovať v praxi.

Táto požiadavka ale nie je absolútna a je relativizovaná tým, že medzi ľuďmi existujú

prirodzené rozdiely, ktoré vedú k tomu, že nemajú rovnaké chápanie a porozumenie

významu a obsahu tých istých pojmov. Platí to aj pre takú kategóriu, ako je „slušnosť“,

resp. „hranice slušnosti“. To ale neznamená, že takéto pojmy nie je možné v právnych

predpisoch používať, resp. že bolo úlohou tvorcu právneho predpisu každý takýto pojem

minucióznym spôsobom vysvetliť alebo definovať.

175. V rozhodnutí Karácsony ESĽP uviedol, že jednou z požiadaviek pre legislatívu,

ktorá obmedzuje slobodu slova, je jej predvídateľnosť, resp. dostatočná určitosť. Z tejto

požiadavky však nevyplýva podmienka, aby bolo možné dôsledky vyplývajúce z príslušnej

právnej úpravy predpokladať s absolútnou istotou. Aj keď je určitosť právnej úpravy

žiadaná, nemala by viesť k prehnane rigidnej právnej úprave, pretože právo musí byť

schopné reagovať na meniace sa podmienky.

Európsky súd pre ľudské práva vyslovil, že poslanci by vzhľadom na svoj status mali

byť oboznámení s disciplinárnymi pravidlami, ktorých cieľom je zabezpečiť poriadok

v parlamente. Tieto pravidlá nevyhnutne obsahujú prvky neurčitosti (gravely offensive

conduct) a sú predmetom interpretácie v parlamentnej praxi. Podľa názoru ESĽP

sťažovatelia vzhľadom na svoje postavenie museli byť schopní v rozumnom rozsahu

predvídať následky svojho správania, a to aj napriek tomu, že tieto ustanovenia neboli

dovtedy použité.

176. Úlohou a ani ambíciou ústavného súdu nie je definovať slušnosť či hranice

slušnosti, a to ani všeobecne a ani vo vzťahu k správaniu poslancov počas rokovania

národnej rady. Na druhej strane sa však nemožno tváriť, že by pojem „slušnosť“ bol doteraz

úplne neznáma a že by nebolo možné aspoň úplne jednoducho povedať, že slušnosť je

vlastnosť prejavujúca sa správaním podľa pravidiel spoločenského správania.

Navrhovatelia namietajú, že predsedajúci bude pri posudzovaní hraníc slušnosti

vychádzať zo svojich subjektívnych predstáv o slušnosti, o ktorých daný poslanec nemôže

mať informáciu (bod 65 návrhu).

Úlohou ústavného súdu bude preto posúdiť, či na základe vymedzenia princípu

právnej istoty vo vzťahu k zákonodarcovi (bod 174) a na základe judikatúry ESĽP (bod

175) predstavuje úprava v § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5

rokovacieho poriadku takú úpravu, ktorá umožňuje alebo neumožňuje poslancom

v rozumnom rozsahu predvídať následky svojho správania a podľa toho sa zariadiť, resp. či

právna úprava v rokovacom poriadku upravuje spôsoby korekcie postupu predsedajúceho

a obrany dotknutého poslanca.

177. Úprava v § 32 rokovacieho poriadku je postavená na princípe stupňovania

prostriedkov používaných na zabezpečenie poriadku na schôdzi národnej rady. Prvým

úkonom, ktorý smeruje proti poslancovi, ktorý narúša priebeh rokovania, je výzva

predsedajúceho. Ak výzva predsedajúceho nevedie k náprave, je to vykázanie poslanca

z rokovacej sály a v prípade opakovaného narúšania poriadku na schôdzi národnej rady je to

podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, čo môže urobiť len predseda národnej

rady. Vykázanie poslanca z rokovacej sály bez predchádzajúcej výzvy nie je možné a tiež

návrh na začatie disciplinárneho konania podľa § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku bez

opakovaného narušenia poriadku na schôdzi národnej rady nie je možné podať.

Takáto úprava je v súlade s úpravou zabezpečenia poriadku počas rokovania

parlamentu. Poslanec narúšajúci poriadok na schôdzi je spravidla najprv upozornený,

následne vyzvaný na zachovanie poriadku a ak upozornenie ani výzvu nerešpektuje, môžu

byť uložené sankcie, ako napr. odobratie slova, odňatie práva vystúpiť v rozprave, odňatie

práva vystúpiť až do konca schôdze, finančná pokuta, zníženie platových nárokov,

vykázanie z rokovacej sály, vylúčenie z rokovania až do konca schôdze (a spravidla s tým

spätá strata časti platových nárokov) a vylúčenie z rokovania na viacero schôdzí.

178. V súvislosti s postupom podľa § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku a jeho možnou

vágnosťou je potrebné vziať do úvahy aj ďalšie dve skutočnosti.

Okrem princípu stupňovania prostriedkov používaných na zabezpečenie poriadku na

schôdzi národnej rady upravuje rokovací poriadok aj prostriedok obrany dotknutého

poslanca, a to v § 32 ods. 7 rokovacieho poriadku, podľa ktorého „Proti opatreniam

predsedajúceho vykonaným podľa odsekov 1 až 4 okrem rozhodnutia predsedajúceho

o prerušení schôdze národnej rady môže poslanec, ktorého sa opatrenia týkajú, podať

námietku hneď po ich uložení. O námietke rozhodne národná rada bez rozpravy.“.

Okrem toho je potrebné spomenúť aj všeobecné ustanovenie § 146 ods. 1

rokovacieho poriadku, podľa ktorého ak sa počas schôdze národnej rady vyskytne

pochybnosť o postupe podľa tohto zákona, rozhoduje v jednotlivých prípadoch

predsedajúci. Na návrh poslanca národná rada rozhodne bez rozpravy o tom, že

predsedajúci rozhodne o pochybnosti o postupe podľa tohto zákona až po predchádzajúcom

stanovisku Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky. Cestou tohto

ustanovenia je možné dosiahnuť, aby v prípade pochybnosti o tom, či boli alebo neboli

naplnené zákonné požiadavky na postup predsedajúceho podľa § 32 ods. 2 rokovacieho

poriadku vrátane naplnenia požiadavky prekročenia hraníc slušnosti, zaujal k veci

stanovisko Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky.

179. Za narušenie poriadku na schôdzi národnej rady poslanec podlieha

disciplinárnej právomoci národnej rady. Návrh na začatie disciplinárneho poriadku ak ide

o narušenie poriadku na schôdzi národnej rady podáva predseda národnej rady [§ 32 ods. 5

v spojení s § 136 ods. 2 písm. d) rokovacieho poriadku]. Disciplinárne konanie sa začína

v mandátovom a imunitnom výbore.

Podľa § 137 rokovacieho poriadku mandátový a imunitný výbor v disciplinárnom

konaní zisťuje všetky skutočnosti, na základe ktorých sa vedie proti poslancovi

disciplinárne konanie. Poslanec, proti ktorému sa vedie disciplinárne konanie, má právo

oboznámiť sa so všetkými písomnosťami slúžiacimi ako podklad na rozhodovanie

mandátového a imunitného výboru a vyjadriť sa o nich.

Z rokovania mandátového a imunitného výboru v disciplinárnom konaní sú vylúčené

iné osoby než členovia tohto výboru, navrhovateľ, poslanec, proti ktorému sa konanie vedie,

a tajomník výboru. Z rokovania mandátového a imunitného výboru je vylúčený člen tohto

výboru, ak sa disciplinárne konanie vedie proti nemu.

Rokovací poriadok v § 137 ods. 2 teda zabezpečuje dotknutému poslancovi

prostriedky obrany v disciplinárnom konaní, a to právo oboznámiť sa so všetkými

písomnosťami slúžiacimi ako podklad na rozhodovanie mandátového a imunitného výboru

a právo vyjadriť sa o nich.

Mandátový a imunitný výbor po konaní podľa § 137 rokovacieho poriadku rozhodne

o uložení disciplinárneho opatrenia alebo o zastavení disciplinárneho konania.

Podľa § 139 ods. 5 rokovacieho poriadku ak mandátový a imunitný výbor zistí, že

poslanec narušil poriadok na schôdzi národnej rady, odporučí národnej rade, aby mu uložila

pokutu až do výšky 2 000 eur. Ak poslanec opakovane naruší poriadok na schôdzi národnej

rady v čase do jedného roka od uloženia pokuty za narušenie poriadku na schôdzi národnej

rady, mandátový a imunitný výbor odporučí národnej rade, aby mu uložila pokutu až do

dvojnásobku hornej hranice pokuty ustanovenej rokovacím poriadkom za narušenie

poriadku na schôdzi národnej rady.

Národná rada odporúčaním mandátového a imunitného výboru viazaná nie je.

180. Navrhovatelia namietajú rozpor § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení

v rokovacieho poriadku (iba) v , a to presnejšie s princípmi

právneho štátu. Tento princíp už bol v judikatúre ústavného súdu použitý aj samostatne, bez

súvisu s iným konkrétnym ústavným právom (pozri napr. ). Ústavný súd preto

môže preskúmať súlad § 32 ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení v § 32 ods. 5

rokovacieho poriadku s v rozsahu princípov právneho štátu.

181. Konkrétne vo vzťahu k princípu právnej istoty ústavný súd rekapituluje svoj

názor, že ak ustanovenie zákona vytvára podmienky na jeho svojvoľnú interpretáciu, a to

s takou intenzitou, ktorá protirečí princípu právnej istoty ako jednému z definičných znakov

právneho štátu, je takéto ustanovenie v rozpore s prvou vetou

().

182. Právnu istotu bližšie konkretizujú tieto dva právne princípy: konanie orgánov

verejnej moci musí byť pre občana v rámci určitých hraníc predvídateľné a kalkulovateľné.

Zákony v právnom štáte musia byť jasné a pochopiteľné, aby občanovi umožnili urobiť si

predstavu o svojej právnej situácii. Toto isté je potrebné vyžadovať aj vo vzťahu

k rokovaciemu poriadku a postaveniu poslanca národnej rady.

183. Ústavný súd na základe detailnej analýzy napadnutých ustanovení § 32 ods. 2

rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku (body 170, 177 až 179)

nepovažuje ich znenie za také vágne alebo neurčité, že by neumožňovalo z pohľadu

poslanca predvídať konanie predsedajúceho schôdze alebo predsedu národnej rady, resp. že

by poslanec národnej rady nemohol predvídať konanie proti nemu v prípade narušovania

poriadku v rokovacej sále.

Rokovací poriadok vo vzťahu k okamžitej sankcii vykázania poslanca z rokovacej

sály obsahuje procedurálnu poistku vo forme predchádzajúceho varovania poslanca

predsedajúcim. Dotknutý poslanec má právo podať proti opatreniu predsedajúceho

námietku.

Vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu úprava v rokovacom poriadku obsahuje

procedurálne poistky disciplinárne stíhaného poslanca, a to právo byť vypočutý vopred,

pred uložením sankcie a tiež právo oboznámiť sa so všetkými písomnosťami slúžiacimi ako

podklad na rozhodovanie o jeho disciplinárnom skutku. O sankcii na základe odporúčania

mandátového a imunitného výboru rozhoduje národná rada.

Tieto nástroje podľa ústavného súdu vylučujú svojvoľnosť v konaní proti poslancovi

a poskytujú mu ochranu v súlade s judikatúrou ESĽP a súčasne napadnutá úprava v § 32

ods. 2 rokovacieho poriadku v spojení s § 32 ods. 5 rokovacieho poriadku nepredstavuje

zásah do v takej intenzite, ktorá by vyžadovala ústavno-ochranný zásah

ústavného súdu.

184. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Lajos Mészáros.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného

na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne

Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 9. januára 2019