Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 11/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky,

zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2018 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom č. k. -115 z 1. apríla 2015 v konaní o náhradu

škody a náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľovi sumu

8 446,47 € s príslušenstvom, ktorú si navrhovateľ nárokoval z titulu náhrady škody

v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“)

a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej nezákonnou väzbou v súlade s čl. 5

ods. 2 a 5 dohovoru.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania

podaného sťažovateľkou rozsudkom č. k. -156 z 1. marca 2017 potvrdil

rozsudok okresného súdu ako vecne správny a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na

náhradu trov odvolacieho konania.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom

namietala nesprávne právne posúdenie veci pri rozhodovaní o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol,

keď dospel k záveru, že „dovolateľka neopodstatnene tvrdí, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“, a priznal žalobcovi

nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Sťažovateľka nesúhlasí najmä s posúdením premlčania nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy zo strany najvyššieho súdu, ktorý potvrdil názor okresného súdu

aj odvolacieho súdu, podľa ktorého ak niet osobitnej právnej úpravy premlčania nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, ten sa premlčuje

vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa . Ďalej tvrdí,

že akceptovaním názoru najvyššieho súdu vznikne neprehľadný stav, keď „jeden a ten istý

nárok spojený s jedným rozhodnutím o väzbe môže byť jednak premlčaný podľa

(ako zákona lex specialis) a zároveň nepremlčaný a uplatnený včas

podľa (ako zákona lex generalis)“. Podľa sťažovateľky nie sú

splnené predpoklady na aplikáciu všeobecných ustanovení a na

účely aplikácie je „irelevantné rozlišovanie medzi náhradou

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.“. Najvyšší súd podľa nej nepredvídateľne

a nedôvodne dotváral právo, čo je jednoznačne v rozpore s .

6. V sťažnosti k tomu okrem iného uvádza:

«Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom tento

neposudzoval premlčanie nároku uplatneného podľa , podľa príslušných

ustanovení tohto osobitného právneho predpisu, je prejavom jurisdikčnej svojvôle,

v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom je totiž možné uvažovať aj v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (, ,

, , ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu bolo zasiahnuté do práva

sťažovateľky na spravodlivú súdnu ochranu zaručeného SR, ako aj do

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Zároveň interpretáciou, ktorá je v extrémnom nesúlade so samotným znením

zákonných ustanovení zákona, (nerešpektovanie normy) dochádza k zásadnému porušeniu

princípu právnej istoty vyplývajúceho z SR, ktorý ako neoddeliteľná súčasť

princípov právneho štátu spočíva v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene

očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych

predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (bližšie napr. sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. ). Ochrana legitímneho očakávania a s tým

spojeného konania uskutočneného v dôvere v právo v širšom kontexte predpokladá, že

strana sporu koná v dôvere nielen v text relevantného právneho predpisu a medzinárodného

dokumentu (Dohovoru). Aj interpretácia všeobecne záväzného právneho predpisu súdom

musí byť v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorom je vylúčené, aby sa

prostredníctvom súdnych rozhodnutí vytvárali podmienky obmedzujúce dostupnosť práva

priznaného , zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Ústavný súd už opakovane zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej normy treba totiž síce

prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu doslovného znenia

daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet

žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad o ratio legis pred výkladom jazykovým.

Výklad najvyššieho súdu, ktorý na jednej strane akceptuje posúdenie titulu (nezákonného

rozhodnutia) podľa a preukázanie splnenia podmienok viaže výlučne na

, avšak na strane druhej premlčanie uplatneného nároku z tohto titulu

posudzuje podľa všeobecných ustanovení , sa javí nielen ako

arbitrárny, ale aj ako vnútorne rozporný.

Najvyšší súd SR záverom prijatým v rozhodnutí, sp. zn. zo dňa

21.06.2018 „rozbil“ jednotnú koncepciu práve tým, že sa arbitrárne

odchýlil od znenia príslušného ustanovenia a podal výklad

premlčania uplatneného nároku, ktorým zásadným spôsobom poprel účel a zmysel

Cieľom zákonodarcu pri prijímaní osobitného právneho predpisu bolo, aby sa

akékoľvek nároky (hoc aj vytvorené neskôr v dôsledku zmeny právnej úpravy, judikatúry,

aplikácie medzinárodných dokumentov) vzniknuté z titulu upraveného v

(nezákonné rozhodnutie, rozhodnutie o väzbe, nesprávny úradný postup atď.) uplatňovali

a posudzovali výlučne podľa tohto zákona ako zákona lex specialis, ktorý zákonodarca

práve a jedine pre oblasť zodpovednosti štátu za škodu vytvoril. Účelom bolo teda

stanovenie všeobecných podmienok pre uplatnenie nároku poškodeného, ktorý mal

vzniknúť, resp. mal byť spôsobený výkonom verejnej moci. Účelom v nijakom prípade

nebolo prísne a nezmeniteľne zakotviť náhradu škody len v zmysle chápania skutočnej

škody a ušlého zisku tak, ako to v napadnutom rozhodnutí prezentuje najvyšší súd. O tom, že

takýto postup nebol úmyslom zákonodarcu svedčí aj súčasná platná úprava, ktorá ani

v nerozlišuje pri všeobecných ustanoveniach tohto zákona medzi

náhradou škody a nemajetkovou ujmou, ale používa jednotne pojem náhrada škody (a pod

týmto pojmom sa prirodzene chápe tak škoda majetková, ako aj nemajetková).

V nadväznosti na doposiaľ uvedené, sťažovateľka zastáva názor, že rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 21.06.2018 vykazuje znaky

arbitrárnosti, čím došlo k porušeniu ústavne zaručeného práva sťažovateľky na spravodlivý

proces spočívajúci v porušení princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodovania...

Sťažovateľka má za to, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bolo

potrebné posúdiť podľa v spojení s Dohovorom a nie výlučne len na

základe Dohovoru a zároveň, že bolo nevyhnutné, z dôvodu existujúcej špeciálnej úpravy

obsiahnutej v , aplikovať na nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy ust. viažuci sa na titul nároku a nie všeobecné ustanovenia

o premlčaní. Nie je v rozpore so zákonom, medzinárodnými

dokumentmi, ani rozhodovacou praxou, ak súd pripustí v dôsledku ústavno-konformného

výkladu, judikatúry a aplikácie medzinárodného dohovoru širší výklad pojmu škoda v zák.

č. , avšak nárok, ako taký, uplatnený z titulu rozhodnutia o väzbe bude naďalej

posudzovať podľa osobitného predpisu.»

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 21.06.2018, ktorým bolo zamietnuté

dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. zo dňa

01.03.2017 a Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. -115 zo dňa 01.04.2015,

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 21.06.2018, ktorým

bolo dovolanie zamietnuté, Ústavný súd SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

10. Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. O zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. , ,

). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

11. Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo preskúmanie sťažovateľkou

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na

základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

15. Sťažovateľka namieta rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý neposudzoval

uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa , čo vníma ako

prejav jurisdikčnej svojvôle, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu jej práv.

16. Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol tieto dôvody, pre

ktoré zamietol dovolanie sťažovateľky:

«12. K žalovanou vymedzenej právnej otázke dovolací súd uvádza, že súdy správne

posúdili nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1

a ods. 5 Dohovoru i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona

č. , a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 31. mája 2007 sp. zn. (uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky č. R 13/2009). Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje

s právnymi závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa ktorých

neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

rozhodnutím o väzbe. Z okrem iného vyplýva, že právo na

náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba

vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby

oslobodený. Keďže vo svojich ustanoveniach nedefinuje právny pojem

„škoda“, je potrebné podľa subsidiárne vychádzať z ustanovení

. Podľa sa uhrádza skutočná

škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Vo všeobecnosti sa v rovine právnej teórie

a praxe považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná

škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného,

oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Za ušlý zisk sa

považuje ušlý majetkový prospech spočívajúci v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by

bolo možné (nebyť škodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.

Podľa ustanovení upravujúcich náhradu škody sa nemajetková

ujma neodškodňuje, s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie

( ) a pri odškodnení bolesti poškodeného a sťaženia

spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví ( ). Nárok na

náhradu škody za väzbu zaručuje nielen vnútroštátna právna úprava - ,

vykonávajúci , podľa ktorého každý má právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj článok 5 ods. 5 Dohovoru.

V zmysle tohto článku Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý

kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok

na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie práva niektorého

ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody bolo v

rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom tohto nároku je vznik Škody v príčinnej

súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva sa škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie škoda materiálna, tak

i nemateriálna.

12.1. V nadväznosti na uvedené sa v posudzovanom prípade spornou sa javí

žalovanou vymedzená právna otázka premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že obsahuje v

osobitnú, špeciálnu (vo vzťahu k ) právnu úpravu premlčania,

podľa ktorej sa právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste

premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo

rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie

zastavené. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k ) právnej úpravy

() premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa

právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101

; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy

došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu; uznesením o zastavení

trestného stíhania (právoplatným 17. apríla 2012) došlo k nezákonnosti väzby vykonanej

žalobcom; nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, t.j.

18. apríla 2012 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr

18. apríla 2015; žaloba bola súdu prvej inštancie doručená 31. októbra 2014, teda pred

uplynutím premlčacej doby, preto žalovanou vznesenú námietku premlčania odvolací súd

vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd predmetnú

právnu otázku správne právne posúdil a v tejto súvislosti dopĺňa, že osobitná právna

úprava premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej „nezákonnou“

väzbou nie upravená v a neupravuje ju ani Dohovor. Preto sa ako

nevyhnutné javí ( ) subsidiárne použitie Občianskeho

zákonníka, ktorý je zároveň podľa jeho ustanovenia § 853 subsidiárnym predpisom na

občianskoprávne vzťahy, pokiaľ tieto nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným

zákonom, pričom tieto sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú tieto vzťahy

obsahom aj účelom im najbližšie. Pokiaľ dovolateľka poukazuje na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 18. januára 2012 sp. zn. dovolací súd uvádza, že

tento nerieši obdobnú problematiku aká je v posudzovanom prípade, nakoľko predmetom

sporu vo veci sp. zn. bol nárok žalobcu na náhradu škody v podobe ušlého

zisku, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom,

teda nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu nemožno právne závery

Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v predmetnom náleze k otázke premlčania

nároku na náhradu škody aplikovať na posudzovaný prípad.»

17. Ústavný súd opakovane pripomína v súlade so svojou konštantnou judikatúrou,

že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

18. Podľa má ten, na kom bola vykonaná väzba,

právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ak bolo proti nemu trestné

stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

neobsahuje definíciu pojmu škoda, preto sa v zmysle škoda a jej

náhrada riadi podľa ustanovení , keď sa uhrádza skutočná škoda

a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). v upravuje pre prípady

náhrady škody spôsobenej výkonom väzby na základe rozhodnutia o väzbe v trestnom

konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby

oslobodený, premlčaciu dobu jedného roka, ktorá sa počíta odo dňa, keď nadobudlo

právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest

alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

19. nepozná a neupravuje nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy. V dôsledku prednosti medzinárodného práva sa začali nároky na náhradu

nemajetkovej ujmy presadzovať, a to aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva, keďže dohovor zaručoval väčší rozsah práva na odškodnenie nezákonnej

väzby. Náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch rozhodnutí o vzatí do väzby vydaných pred

1. júlom 2004 je ako nárok založená čl. 5 ods. 5 dohovoru.

20. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu,

nie teda do majetkovej sféry fyzickej osoby. Vzhľadom na odlišný obsah pojmu ju treba

odlišovať od majetkovej ujmy vrátane škody. Pojem „náhrada škody“ sa nemá vykladať ako

„náhrada aj nemajetkovej ujmy“. Na to, aby sa „nezákonnosť“ v prípade väzby, po

vykonaní ktorej bol poškodený právoplatne oslobodený spod obžaloby, naplnila, je potrebné

naplniť hypotézu (väzba, po vykonaní ktorej bol

obžalovaný oslobodený spod obžaloby), ktorého dispozíciou je právo na náhradu škody, ale

nie nemajetkovej ujmy.

21. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmiernenie nepriaznivého

následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti, najmä jej

dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života. Ujma nemajetkovej povahy ako

dôsledok rozhodnutia o väzbe vzniká v dobe, keď je nezákonne obmedzená osobná sloboda

subjektu, a zakladá nárok na jej náhradu, ktorá sa uplatňuje na základe priamej aplikácie čl.

5 ods. 5 dohovoru.

22.1 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinný

od 1. júla 2004 zaviedol v § 17 ods. 2 okrem skutočnej škody a ušlého zisku aj ustanovenie

o náhrade nemajetkovej ujmy. Zákonodarca tu zahrnul pod náhradu škody aj náhradu

nemajetkovej ujmy a tieto inštitúty spojil na základe analógie pre účely tohto zákona,

uvedenú analógiu však nie je možné aplikovať spätne na účely zákona, ktorý s takýmto

postupom nepočíta, t. j. na rozhodnutia vydané do 30. júna 2004. Naopak, spätná aplikácia

takéhoto legislatívneho vymedzenia na výklad predchádzajúceho zákona, by znamenala

extenzívny výklad zákona, ktorý by bol na dôvažok v neprospech oprávnenej osoby.

22.2 Z tohto dôvodu je potrebné aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu podľa

v zmysle , ktorý stanovuje, že pokiaľ nie

je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym

zákonníkom. Použitie sa teda uskutočňuje v intenciách citovaného

, ktorý tak stanovuje subsidiaritu , ako aj

podľa . Začiatok a dĺžku premlčacej doby je potrebné

vymedziť v zmysle a – trojročnú premlčaciu

dobu počítanú od času, keď sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy mohlo vykonať

prvýkrát, ktorý splýva s okamihom právoplatnosti rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby

(poslednou podmienkou vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je právoplatnosť

oslobodenia spod obžaloby a ten deň je určujúci pre začatie plynutia premlčacej doby).

22.3 Ústavný súd už v minulosti zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej normy

treba prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu doslovného

znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti

niet žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad a ratio legis pred výkladom

jazykovým (napr. sp. zn. z 9. marca 2016).

23. Podľa názoru ústavného súdu však v prípade posudzovanej veci o taký prípad

nejde a navyše závery sťažnosťou napadnutého rozsudku zodpovedajú ustálenej judikatúre

všeobecných súdov (na ktorú predmetný rozsudok poukazuje), podľa ktorej sa nemôže

nárok, ktorý nie je upravený v zákone, premlčať podľa zásad upravených v tomto zákone

(). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou vyplýva

z čl. 5 ods. 5 dohovoru, ktorý však podobne ako vnútroštátna úprava neobsahuje osobitnú

úpravu premlčania tohto nároku.

24. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol

pri predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2019