Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)IV. ÚS 11/2019
PDF · 254.77 KB
No categories available
IV. ÚS 11/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 191/2017 z 21. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2018 doručená sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 191/2017 z 21. júna 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 210/2014-115 z 1. apríla 2015 v konaní o náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľovi sumu
8 446,47 € s príslušenstvom, ktorú si navrhovateľ nárokoval z titulu náhrady škody
v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“)
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej nezákonnou väzbou v súlade s čl. 5
ods. 2 a 5 dohovoru.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolania
podaného sťažovateľkou rozsudkom č. k. 15 Co 391/2015-156 z 1. marca 2017 potvrdil
rozsudok okresného súdu ako vecne správny a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov odvolacieho konania.
4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom
namietala nesprávne právne posúdenie veci pri rozhodovaní o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol,
keď dospel k záveru, že „dovolateľka neopodstatnene tvrdí, že napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“, a priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
5. Sťažovateľka nesúhlasí najmä s posúdením premlčania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy zo strany najvyššieho súdu, ktorý potvrdil názor okresného súdu
aj odvolacieho súdu, podľa ktorého ak niet osobitnej právnej úpravy premlčania nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnou väzbou, ten sa premlčuje
vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Ďalej tvrdí,
že akceptovaním názoru najvyššieho súdu vznikne neprehľadný stav, keď „jeden a ten istý
nárok spojený s jedným rozhodnutím o väzbe môže byť jednak premlčaný podľa
zák. č. 58/1969 Zb. (ako zákona lex specialis) a zároveň nepremlčaný a uplatnený včas
podľa Občianskeho zákonníka (ako zákona lex generalis)“. Podľa sťažovateľky nie sú
splnené predpoklady na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka a na
účely aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. je „irelevantné rozlišovanie medzi náhradou
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.“. Najvyšší súd podľa nej nepredvídateľne
a nedôvodne dotváral právo, čo je jednoznačne v rozpore s ústavou.
6. V sťažnosti k tomu okrem iného uvádza:
«Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom tento
neposudzoval premlčanie nároku uplatneného podľa zák. č. 58/1969 Zb., podľa príslušných
ustanovení tohto osobitného právneho predpisu, je prejavom jurisdikčnej svojvôle,
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom je totiž možné uvažovať aj v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02,
I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Do obsahu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci.
Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím najvyššieho súdu bolo zasiahnuté do práva
sťažovateľky na spravodlivú súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj do
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Zároveň interpretáciou, ktorá je v extrémnom nesúlade so samotným znením
zákonných ustanovení zákona, (nerešpektovanie normy) dochádza k zásadnému porušeniu
princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 Ústavy SR, ktorý ako neoddeliteľná súčasť
princípov právneho štátu spočíva v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene
očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych
predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (bližšie napr. sp. zn. II. ÚS 10/99,
sp. zn. II. ÚS 234/03, sp. zn. IV. ÚS 92/09). Ochrana legitímneho očakávania a s tým
spojeného konania uskutočneného v dôvere v právo v širšom kontexte predpokladá, že
strana sporu koná v dôvere nielen v text relevantného právneho predpisu a medzinárodného
dokumentu (Dohovoru). Aj interpretácia všeobecne záväzného právneho predpisu súdom
musí byť v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu, v ktorom je vylúčené, aby sa
prostredníctvom súdnych rozhodnutí vytvárali podmienky obmedzujúce dostupnosť práva
priznaného ústavou, zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.
Ústavný súd už opakovane zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej normy treba totiž síce
prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu doslovného znenia
daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti niet
žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad o ratio legis pred výkladom jazykovým.
Výklad najvyššieho súdu, ktorý na jednej strane akceptuje posúdenie titulu (nezákonného
rozhodnutia) podľa zák. č. 58/1969 Zb. a preukázanie splnenia podmienok viaže výlučne na
zák. č. 58/1969 Zb., avšak na strane druhej premlčanie uplatneného nároku z tohto titulu
posudzuje podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, sa javí nielen ako
arbitrárny, ale aj ako vnútorne rozporný.
Najvyšší súd SR záverom prijatým v rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo 191/2017 zo dňa
21.06.2018 „rozbil“ jednotnú koncepciu zák. č. 58/1969 Zb. práve tým, že sa arbitrárne
odchýlil od znenia príslušného ustanovenia § 23 zák. č. 58/1969 Zb. a podal výklad
premlčania uplatneného nároku, ktorým zásadným spôsobom poprel účel a zmysel
Cieľom zákonodarcu pri prijímaní osobitného právneho predpisu bolo, aby sa
akékoľvek nároky (hoc aj vytvorené neskôr v dôsledku zmeny právnej úpravy, judikatúry,
aplikácie medzinárodných dokumentov) vzniknuté z titulu upraveného v zák. č. 58/1969 Zb.
(nezákonné rozhodnutie, rozhodnutie o väzbe, nesprávny úradný postup atď.) uplatňovali
a posudzovali výlučne podľa tohto zákona ako zákona lex specialis, ktorý zákonodarca
práve a jedine pre oblasť zodpovednosti štátu za škodu vytvoril. Účelom bolo teda
stanovenie všeobecných podmienok pre uplatnenie nároku poškodeného, ktorý mal
vzniknúť, resp. mal byť spôsobený výkonom verejnej moci. Účelom v nijakom prípade
nebolo prísne a nezmeniteľne zakotviť náhradu škody len v zmysle chápania skutočnej
škody a ušlého zisku tak, ako to v napadnutom rozhodnutí prezentuje najvyšší súd. O tom, že
takýto postup nebol úmyslom zákonodarcu svedčí aj súčasná platná úprava, ktorá ani
v zák. č. 514/2003 Z. z. nerozlišuje pri všeobecných ustanoveniach tohto zákona medzi
náhradou škody a nemajetkovou ujmou, ale používa jednotne pojem náhrada škody (a pod
týmto pojmom sa prirodzene chápe tak škoda majetková, ako aj nemajetková).
V nadväznosti na doposiaľ uvedené, sťažovateľka zastáva názor, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 191/2017 zo dňa 21.06.2018 vykazuje znaky
arbitrárnosti, čím došlo k porušeniu ústavne zaručeného práva sťažovateľky na spravodlivý
proces spočívajúci v porušení princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodovania...
Sťažovateľka má za to, že nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bolo
potrebné posúdiť podľa zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s Dohovorom a nie výlučne len na
základe Dohovoru a zároveň, že bolo nevyhnutné, z dôvodu existujúcej špeciálnej úpravy
obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb., aplikovať na nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy ust. § 23 zákona č. 58/1969 Zb. viažuci sa na titul nároku a nie všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní. Nie je v rozpore so zákonom, medzinárodnými
dokumentmi, ani rozhodovacou praxou, ak súd pripustí v dôsledku ústavno-konformného
výkladu, judikatúry a aplikácie medzinárodného dohovoru širší výklad pojmu škoda v zák.
č. 58/1969 Zb., avšak nárok, ako taký, uplatnený z titulu rozhodnutia o väzbe bude naďalej
posudzovať podľa osobitného predpisu.»
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 191/2017 zo dňa 21.06.2018, ktorým bolo zamietnuté
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co 391/2015 zo dňa
01.03.2017 a Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 7C 210/2014-115 zo dňa 01.04.2015,
porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 191/2017 zo dňa 21.06.2018, ktorým
bolo dovolanie zamietnuté, Ústavný súd SR zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
10. Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. O zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011,
IV. ÚS 362/09). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
11. Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo preskúmanie sťažovateľkou
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na
základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
15. Sťažovateľka namieta rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý neposudzoval
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., čo vníma ako
prejav jurisdikčnej svojvôle, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu jej práv.
16. Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia uviedol tieto dôvody, pre
ktoré zamietol dovolanie sťažovateľky:
«12. K žalovanou vymedzenej právnej otázke dovolací súd uvádza, že súdy správne
posúdili nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1
a ods. 5 Dohovoru i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona
č. 58/1969 Zb., a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005 (uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. R 13/2009). Vec prejednávajúci senát sa stotožňuje
s právnymi závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 177/2005, podľa ktorých zákon č. 58/1969 Zb.
neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe. Z § 5 zákona č. 58/1969 Zb. okrem iného vyplýva, že právo na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba
vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby
oslobodený. Keďže zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach nedefinuje právny pojem
„škoda“, je potrebné podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. subsidiárne vychádzať z ustanovení
Občianskeho zákonníka. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná
škoda, a to, čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Vo všeobecnosti sa v rovine právnej teórie
a praxe považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná
škoda predstavuje takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného,
oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Za ušlý zisk sa
považuje ušlý majetkový prospech spočívajúci v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by
bolo možné (nebyť škodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí.
Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich náhradu škody sa nemajetková
ujma neodškodňuje, s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie
(§ 442 ods. 2 Občiansky zákonník) a pri odškodnení bolesti poškodeného a sťaženia
spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví (§ 444 Občianskeho zákonníka). Nárok na
náhradu škody za väzbu zaručuje nielen vnútroštátna právna úprava - zákon č. 58/1969 Zb.,
vykonávajúci článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj článok 5 ods. 5 Dohovoru.
V zmysle tohto článku Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý
kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok
na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie práva niektorého
ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody bolo v
rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom tohto nároku je vznik Škody v príčinnej
súvislosti s namietaným porušením čl. 5 Dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva sa škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie škoda materiálna, tak
i nemateriálna.
12.1. V nadväznosti na uvedené sa v posudzovanom prípade spornou sa javí
žalovanou vymedzená právna otázka premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zákon č. 58/1969 Zb. obsahuje v § 23
osobitnú, špeciálnu (vo vzťahu k Občianskemu zákonníku) právnu úpravu premlčania,
podľa ktorej sa právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste
premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo
rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie
zastavené. Podľa všeobecnej (vo vzťahu k zákonu č. 58/1969 Zb.) právnej úpravy
Občianskeho zákonníka (§ 101) premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd dospel k záveru, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka; premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu; uznesením o zastavení
trestného stíhania (právoplatným 17. apríla 2012) došlo k nezákonnosti väzby vykonanej
žalobcom; nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia, t.j.
18. apríla 2012 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula najneskôr
18. apríla 2015; žaloba bola súdu prvej inštancie doručená 31. októbra 2014, teda pred
uplynutím premlčacej doby, preto žalovanou vznesenú námietku premlčania odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru dovolacieho súdu, odvolací súd predmetnú
právnu otázku správne právne posúdil a v tejto súvislosti dopĺňa, že osobitná právna
úprava premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej „nezákonnou“
väzbou nie upravená v zákone č. 58/1969 Zb. a neupravuje ju ani Dohovor. Preto sa ako
nevyhnutné javí (§ 20 zákona č. 58/1969 Zb.) subsidiárne použitie § 101 Občianskeho
zákonníka, ktorý je zároveň podľa jeho ustanovenia § 853 subsidiárnym predpisom na
občianskoprávne vzťahy, pokiaľ tieto nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným
zákonom, pričom tieto sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú tieto vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie. Pokiaľ dovolateľka poukazuje na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 18. januára 2012 sp. zn. I. ÚS 430/2011 dovolací súd uvádza, že
tento nerieši obdobnú problematiku aká je v posudzovanom prípade, nakoľko predmetom
sporu vo veci sp. zn. I. ÚS 430/2011 bol nárok žalobcu na náhradu škody v podobe ušlého
zisku, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom,
teda nie nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu nemožno právne závery
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v predmetnom náleze k otázke premlčania
nároku na náhradu škody aplikovať na posudzovaný prípad.»
17. Ústavný súd opakovane pripomína v súlade so svojou konštantnou judikatúrou,
že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie
skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
18. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. má ten, na kom bola vykonaná väzba,
právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ak bolo proti nemu trestné
stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Zákon č. 58/1969 Zb.
neobsahuje definíciu pojmu škoda, preto sa v zmysle § 20 zákona č. 58/1969 Zb. škoda a jej
náhrada riadi podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď sa uhrádza skutočná škoda
a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Zákon č. 58/1969 Zb. v § 23 upravuje pre prípady
náhrady škody spôsobenej výkonom väzby na základe rozhodnutia o väzbe v trestnom
konaní, v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby
oslobodený, premlčaciu dobu jedného roka, ktorá sa počíta odo dňa, keď nadobudlo
právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest
alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.
19. Zákon č. 58/1969 Zb. nepozná a neupravuje nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. V dôsledku prednosti medzinárodného práva sa začali nároky na náhradu
nemajetkovej ujmy presadzovať, a to aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, keďže dohovor zaručoval väčší rozsah práva na odškodnenie nezákonnej
väzby. Náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch rozhodnutí o vzatí do väzby vydaných pred
1. júlom 2004 je ako nárok založená čl. 5 ods. 5 dohovoru.
20. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu,
nie teda do majetkovej sféry fyzickej osoby. Vzhľadom na odlišný obsah pojmu ju treba
odlišovať od majetkovej ujmy vrátane škody. Pojem „náhrada škody“ sa nemá vykladať ako
„náhrada aj nemajetkovej ujmy“. Na to, aby sa „nezákonnosť“ v prípade väzby, po
vykonaní ktorej bol poškodený právoplatne oslobodený spod obžaloby, naplnila, je potrebné
naplniť hypotézu § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (väzba, po vykonaní ktorej bol
obžalovaný oslobodený spod obžaloby), ktorého dispozíciou je právo na náhradu škody, ale
nie nemajetkovej ujmy.
21. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmiernenie nepriaznivého
následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti, najmä jej
dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života. Ujma nemajetkovej povahy ako
dôsledok rozhodnutia o väzbe vzniká v dobe, keď je nezákonne obmedzená osobná sloboda
subjektu, a zakladá nárok na jej náhradu, ktorá sa uplatňuje na základe priamej aplikácie čl.
5 ods. 5 dohovoru.
22.1 Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinný
od 1. júla 2004 zaviedol v § 17 ods. 2 okrem skutočnej škody a ušlého zisku aj ustanovenie
o náhrade nemajetkovej ujmy. Zákonodarca tu zahrnul pod náhradu škody aj náhradu
nemajetkovej ujmy a tieto inštitúty spojil na základe analógie pre účely tohto zákona,
uvedenú analógiu však nie je možné aplikovať spätne na účely zákona, ktorý s takýmto
postupom nepočíta, t. j. na rozhodnutia vydané do 30. júna 2004. Naopak, spätná aplikácia
takéhoto legislatívneho vymedzenia na výklad predchádzajúceho zákona, by znamenala
extenzívny výklad zákona, ktorý by bol na dôvažok v neprospech oprávnenej osoby.
22.2 Z tohto dôvodu je potrebné aplikovať všeobecnú premlčaciu dobu podľa
Občianskeho zákonníka v zmysle § 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý stanovuje, že pokiaľ nie
je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym
zákonníkom. Použitie Občianskeho zákonníka sa teda uskutočňuje v intenciách citovaného
§ 20 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý tak stanovuje subsidiaritu Občianskeho zákonníka, ako aj
podľa § 853 Občianskeho zákonníka. Začiatok a dĺžku premlčacej doby je potrebné
vymedziť v zmysle § 100 ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka – trojročnú premlčaciu
dobu počítanú od času, keď sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy mohlo vykonať
prvýkrát, ktorý splýva s okamihom právoplatnosti rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby
(poslednou podmienkou vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je právoplatnosť
oslobodenia spod obžaloby a ten deň je určujúci pre začatie plynutia premlčacej doby).
22.3 Ústavný súd už v minulosti zdôraznil, že v prípade aplikácie právnej normy
treba prvotne vychádzať z jej doslovného znenia, avšak v prípade rozporu doslovného
znenia daného ustanovenia s jeho zmyslom a účelom, o ktorého jednoznačnosti a výlučnosti
niet žiadnej pochybnosti, možno uprednostniť výklad a ratio legis pred výkladom
jazykovým (napr. sp. zn. I. ÚS 583/2015 z 9. marca 2016).
23. Podľa názoru ústavného súdu však v prípade posudzovanej veci o taký prípad
nejde a navyše závery sťažnosťou napadnutého rozsudku zodpovedajú ustálenej judikatúre
všeobecných súdov (na ktorú predmetný rozsudok poukazuje), podľa ktorej sa nemôže
nárok, ktorý nie je upravený v zákone, premlčať podľa zásad upravených v tomto zákone
(zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej väzbou vyplýva
z čl. 5 ods. 5 dohovoru, ktorý však podobne ako vnútroštátna úprava neobsahuje osobitnú
úpravu premlčania tohto nároku.
24. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky odmietol
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2019