Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-13C/20/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C., D. XX, zast. IVANOVIČ LEGAL s.r.o., so sídlom Bratislava, Štúrova 11, IČO: 54 434 556 proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku z 12.2.2025 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie žalobcu voči výrokom I. a III.

P o t v r d z u j e rozsudok v časti zamietavého výroku II., ktorým bol zamietnutý nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prevyšujúcom rozsahu.

Z r u š u j e rozsudok v časti zamietavého výroku II., ktorým bol zamietnutý nárok na náhradu škody a v súvisiacom výroku IV. o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 € a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (výrok III.) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z výšky nároku na náhradu škody (výrok IV.). 2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 60 000 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 € spôsobenú pri výkone verejnej moci titulom nezákonného rozhodnutia. Uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra, Národná protikorupčná jednotka, Expozitúra východ Košice pod ČVS-PPZ-211/NKA-PK-VY-2012 (ďalej aj „uznesenie o vznesení obvinenia“) bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie vo veci pokračovacieho zločinu poškodzovania finančných záujmov európskych spoločenstiev podľa , vo viacčinnom súbehu s obzvlášť závažným zločinom podvodu podľa , formou spolupáchateľstva podľa na skutkovom základe, že ako riaditeľ spoločnosti ZERPRO s.r.o. namiesto, aby uhradil splatné faktúry subdodávateľským spoločnostiam špecifikovaným v uznesení (Ján Beseda-AQUA Slovakia, ELTUR s.r.o., TERMO PLUS, s.r.o., EUROFIMA, s.r.o., SK Cité s.r.o., Strabag, s.r.o., JF KAMEŇ, s.r.o.) na základe Zmluvy o dielo zo dňa 19.10.2010 uzavretej so spoločnosťou KIMBO, s.r.o. a na podklade vystavených faktúr touto spoločnosťou za dodávky a práce, ktoré však neboli zrealizované v súlade s predloženým súpisom vykonaných prác realizoval bezhotovostný prevod vo výške 309.478,43 €, pričom následne konateľka

uvedenej spoločnosti vykonala hotovostný výber vo výške 307.500 € a vybrané finančné prostriedky odovzdala obvinenému - žalobcovi, ktorý ich použil pre vlastnú spotrebu. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu zo dňa 21.3.2018 bol žalobca podľa oslobodený spod obžaloby. Dňa 30.10.2019 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. rozhodol podľa tak, že odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietol. Oslobodzujúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo dňa 21.3.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 15.1.2020. Pretože trestné stíhanie skončilo oslobodzujúcim rozsudkom všetky rozhodnutia vydané v trestnom konaní a úkony realizované boli nezákonné. Žalobca si uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 50 000 € a to konkrétne sumu 806,50 € za mesiac trvania trestného stíhania dôvodiac, že trestné stíhanie trvajúce viac ako 5 rokov zanechalo v jeho živote nenapraviteľnú ujmu. Počas trestného stíhania trpel permanentnou bolesťou hlavy a mával ťažké sny, pociťoval beznádej zo straty zmyslu života. Aj v súčasnosti neustále potrebuje uistenie o vlastnej cene, aby nadobúdal dôveru vo vlastný život. Tento jeho pocit umocňuje vedomie, že sa vždy cítil aj cíti nevinný a že mu bolo konaním štátu ukrivdené. Trestné stíhanie zasiahlo žalobcu aj v rámci rodinných väzieb a vzťahu s manželkou, pred trestným stíhaním bolo manželstvo žalobcu harmonické, trvalo od roku 2005, avšak medzi ním a manželkou vznikali a stupňovali sa pravidelné hádky spojené s výčitkami zo strany manželky, ktorá bola odsudzovaná okolím, bola vnímaná ako žena zločinca a dennodenne intenzívne pranierovaná nielen v práci, na základe čoho bola nútená rovnako ako sám žalobca vyhýbať sa spoločnosti. V dôsledku dlhoročného trvania trestného stíhania sa narušil ich partnerský vzťah, s manželkou sa odcudzil a odlúčil, manželka pociťovala stavy úzkosti, depresií, výrazne sa jej zhoršil zdravotný stav a žalobca v dôsledku trestného stíhania prišiel o životnú partnerku. Rodičia žalobcu boli z trestného stíhania šokovaní a sklamaní, zanechalo to značné stopy na ich zdraví, kvôli žalobcovi a celej jeho rodine sa veľmi trápili a žili v strachu ako sa skončí trestné stíhanie. Sestra a brat žalobcu sa pod tlakom pohoršenia so žalobcom odcudzili, ich vzťahy ochladli, so súrodencami komunikoval v dôsledku narušených vzťahov len striedmo. Až po doručení oslobodzujúceho rozhodnutia prišla zmena nálad v rámci rodinných vzťahov, ktoré sa veľmi pomaly a postupne zlepšovali, no verejná mienka od najbližšieho okolia zostala nemenná. Mnohí ľudia z jeho okolia sa mu vyhýbajú a správajú sa odmietavo dodnes. Trestné stíhanie zasiahlo aj jeho podnikateľskú sféru, nakoľko obmedzilo jeho možné podnikateľské aktivity. Pred trestným stíhaním bol žalobca aktívny vo viacerých obchodných spoločnostiach. Počas trestného stíhania bol žalobca nútený nerealizovať podnikateľské aktivity, nakoľko obchodní partneri sa obávali, že budú sami spájaní s trestnou činnosťou. Uvedené malo dopad aj na finančné zázemie žalobcu a jeho rodiny. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je v jeho prípade opodstatnená, nakoľko osobnostná ujma žalobcu je spojená s osobitne citeľným znížením fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na náhradu skutočnej škody vo výške trov právneho zastúpenia advokátom E. E. C. za zastupovanie žalobcu v trestnom konaní, a to za obdobie celého trestného stíhania spolu vo výške 60 000 €. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z titulu uplatneného nároku náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Dňa 7.12.2022 bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpená na príslušný orgán oprávnený konať v mene Slovenskej republiky, a to na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktorá dňa 3.4.2023 (vyrozumenie doručené dňa 26.4.2023) rozhodla tak, že nárok žalobcu neuznáva.

3. Súd vykonal vo veci dokazovanie a vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , - 4 , veta prvá, a o obetiach trestných činov.

4. V konaní nebolo sporným, že žalobca rozsudkom zo dňa 21.3.2018 bol podľa v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.10.2019 oslobodený spod obžaloby pre pokračovací zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa , ktorého sa mal dopustiť vo viacčinnom súbehu s pokračovacím obzvlášť závažným zločinom podvodu podľa , , oba formou spolupáchateľstva ako ani to, že žalobcovej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nebolo vyhovené. Súd posúdil predpoklady pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a to existenciu nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, existenciu škody, a to majetkovej alebo nemajetkovej vyjadriteľnej v peniazoch a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Konštatoval, že prvý

predpoklad bol splnený nezákonným uznesením o vznesení obvinenia. Vo vzťahu k vzniku ujmy dôvodil, že každé trestné stíhanie je vždy závažným zásahom do slobody jednotlivca a vyvoláva negatívny dopad na spoločenský a osobný život stíhanej osoby ako aj na jej zdravie a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, o to viac ak sa preukáže, že od počiatku bolo takéto trestné stíhanie nezákonné, tak ako to bolo v prípade žalobcu. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že trestné stíhanie malo negatívny dopad na jeho psychiku, bola to pre neho veľká záťaž, po čase prestal mať chuť čokoľvek vysvetľovať, obmedzil a nevyhľadával kontakt s ľuďmi, u ktorých videl že im je nepríjemná jeho spoločnosť, nakoľko veria tomu, čo sa deje. Po čase už celej situácie mala dosť aj jeho manželka, ktorá to tiež ťažko znášala a zhoršilo sa to po vynesení neprávoplatného rozsudku, kedy manželka ostala v Košiciach a žalobca sa odsťahoval do Bratislavy. Keď sa jeho život pracovne ustálil mimo prostredia kde sa udiali tieto veci, manželka sa presťahovala za ním do Bratislavy. Z uvedeného súd vyvodil, že zásah do osobnostných práv žalobcu nepresiahol rámec objektívneho zásahu nezákonného stíhania do života každej stíhanej osoby, a teda pocity, ktoré prežíval žalobca možno očakávať u každej nezákonne stíhanej osoby.

5. Pri domovej prehliadke vykonanej v rámci trestného konania bol medzi zasahujúcimi policajtmi strýko susedy bývajúcej v rovnakom bytovom dome, a teda následkom toho bol žalobca pre všetkých podvodník s eurofondami, ku ktorému prišli robiť domovú prehliadku okolo piatej hodiny ráno, pričom policajti stáli aj pred bytovým domom. Uvedenú skutočnosť, teda to, že sa medzi susedmi stali známe okolnosti jeho trestného stíhania a bol realizovaný invazívny úkon v podobe domovej prehliadky, súd zohľadnil pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy, a to aj s prihliadnutím na svedeckú výpoveď manželky žalobcu, podľa ktorej bola suseda jej kamarátka a informácie takto prenikli na verejnosť a šírili sa ďalej, pričom pár dní po domovej prehliadke sa na chodníku pred domom a na fasáde bytového domu objavil veľký oranžový nápis „Čurlej podvodník“. Súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške nároku na nemajetkovú ujmu aj skutočnosť, že domová prehliadka bola realizovaná aj u rodičov manželky žalobcu, ktorí žijú v malej obci, pričom uvedený úkon značne narušil ich vzťahy, nakoľko to vnímali ako veľkú hanbu. Pokiaľ ide o žiadosti orgánov činných v trestnom konaní týkajúcich sa zisťovania povesti žalobcu u orgánov miestnej správy, súd ich nehodnotil ako úkony invazívne, ale ako bežné úkony v rámci trestného stíhania, ktoré sú zohľadnené v tom, že každé nezákonné trestné stíhanie bez ďalšieho predstavuje zásah do slobody jednotlivca.

6. Čo sa týka vzťahu žalobcu s manželkou, súd konštatoval, že tento trvá už 20 rokov a je kvalitnejší ako v dobe kedy prebiehalo trestné stíhanie. Tvrdenie manželky bez ďalšieho vysvetlenia o tom, že vzťah nie je úplne taký aký bol niekedy a už ani nikdy nebude, vyhodnotil ako účelové, nakoľko je zrejmé, že manželstvo žalobcu a svedkyne pretrvalo počas celého trestného stíhania (to znamená v čase trvania nezákonného zásahu), pričom z výsluchu svedkyne súd zistil, že svedkyňa sa so žalobcom nerozviedla ani na nátlak rodiny a hrozbe, že ju rodičia viac nebudú považovať za svoju dcéru. Svedkyňa sa zároveň po vydaní oslobodzujúceho rozsudku (tzn. v roku 2018) za žalobcom presťahovala do Bratislavy, kde spolu žijú v spoločnej domácnosti, čo nasvedčuje práve naopak pevnému manželskému vzťahu.

7. Z výsluchu sestry žalobcu Marianny Falquet mal súd za to, že k obmedzeniu komunikácie medzi nimi došlo zo strany žalobcu, ktorý sa uzatvoril do seba a došlo k zmene intenzity návštev žalobcu u svedkyne. Konštatoval, že zhoršenie, resp. neobnovenie vzťahov môže mať aj inú príčinu ako tvrdené nezákonné stíhanie, nakoľko takúto reakciu zo strany svedkyne je možné hodnotiť skôr ako neadekvátnu v rámci úzkeho rodinného kruhu blízkych osôb, inak povedané presahujúcu rámec prirodzenej kauzality vzťahov. Rovnako súd kriticky hodnotil aj tvrdenie svedkyne o tom, že nedošlo k obnoveniu vzťahu ďalšieho brata so žalobcom, ktorý nasvedčuje skôr existencii iných závažnejších dôvodov.

8. Tvrdenie svedkyne F. B., manželky žalobcu o tom, že jej brat sa upil k smrti v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu a následné tvrdenie o zhoršených vzťahov jej rodiny so žalobcom súd považoval za nepreukázané, tzn. nebola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná príčinná súvislosť medzi smrťou brata svedkyne následkom nadmerného požívania alkoholu (tzn. choroby zo závislosti) a nezákonným obvinením žalobcu.

9. V súvislosti s následkami trestného stíhania na podnikateľskú sféru žalobcu súd konštatoval, že pokiaľ žalobca namietal to, že v súvislosti s nezákonným zásahom nedošlo k realizácii dohodnutých projektov, ide o samostatný nárok, a to náhradu skutočnej škody v podobe ušlého zisku, ktorá však nebola zo strany žalobcu uplatnená. Z uvedeného dôvodu súd uvedené pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neprihliadal.

10. Súdu nebol zrejmý zásah do podnikateľskej sféry žalobcu a do jeho povesti ako podnikateľa, ktorý mal byť realizovaný prostredníctvom nezákonného rozhodnutia, keďže podnikateľskú aktivitu žalobca ukončil ešte v čase pred vydaním nezákonného rozhodnutia zo dňa 24.1.2013 a podnikateľskej činnosti sa znova začal venovať v čase prebiehajúceho trestného konania v októbri 2018. Z listinných dôkazov (výpis z obchodného registra, prehľad o firme z internetovej stránky G.) vyplynulo, že obchodná spoločnosť PPSK invest družstvo bola stavebnou spoločnosťou, rovnako ako obchodná spoločnosť, v ktorej vystupoval žalobca v pozícii riaditeľa v čase trestného stíhania. V rokoch 2018 až 2020 dosiahla zisk, pričom sa zúčastňovala na verejnom obstarávaní celkom 25 krát, z toho 24 krát išlo o stavebné práce a raz o zdravotnícke pomôcky. Zmluvou s hodnotou plnenia vo výške troch miliónov eur sa pritom stala jedným z najväčších dodávateľov Štátnych hmotných rezerv počas pandémie COVID-19. S poukazom na odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 21.3.2018 súd konštatoval, že spoločnosť, v ktorej žalobca pôsobil ako riaditeľ mala problém splácať svoje záväzky z dôvodu insolventnosti, čo síce nezakladalo trestnoprávnu zodpovednosť, ale mohlo mať vplyv samo o sebe na dôveryhodnosť žalobcu a teda bez ďalšieho nebola preukázaná kauzálna súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zásahom do dobrej povesti žalobcu v rámci podnikateľskej sféry ani v širšom rozsahu.

11. Pri posudzovaní nemajetkovej ujmy žalobcu súd zohľadniac dĺžku trestného stíhania vymedzenú žalobcom v rozsahu 62 mesiacov, výšku hroziaceho trestu odňatia slobody (7-12 rokov a 10-15 rokov), skutočnosť, že vec nebola medializovaná, žalobca nebol väzobne stíhaný ani obmedzený na slobode, nepreukázal zásah v rámci podnikateľskej sféry a ani zásahy v rámci morálnej sféry deštruktívnejšie než je obvyklé, s výnimkou domových prehliadok a difamačných nápisov o žalobcovi na fasáde bytového domu a na chodníku, ktoré súd zohľadnil pri rozhodovaní a zohľadniac aj prax odvolacieho súdu - Krajského súdu v Košiciach súd, priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 €, ktorú považoval za primeranú, tzn. vo výške nad rámec maximálnej výšky náhrady, ktorou je 10 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy v roku 2013, podľa , ktorú by bolo možné priznať obetiam trestných činov obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej a zverenej osoby alebo nedobrovoľného zmiznutia, zároveň však neprekročil celkovú sumu odškodnenia poskytnutú podľa tohto zákona, ktorá nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

12. Čo sa týka nároku na náhradu škody titulom vynaložených nákladov a to trov právneho zastúpenia advokátovi E. E. C. v trestnom konaní vo výške 60.000 €, odhliadnuc od skutočnosti, že pre účely náhrady škody pri zodpovednosti štátu sú považované len náklady v rozsahu tarifnej odmeny, súd sa v prvom rade zaoberal námietkou vznesenou zo strany žalovaného, ktorý spochybňoval, či vôbec došlo k skutočnej úhrade advokátovi za poskytnuté právne služby zo strany žalobcu. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, že by skutočne uhradil obhajcovi sumu 60.000 € titulom odmeny za poskytnuté právne služby, nakoľko jeho tvrdenia o účele platby si vzájomne odporujú a odporujú si aj listinné dôkazy postupne predložené žalobcom a E. E. C.. V konaní vyšli najavo tri rôzne tituly v súvislosti so žalobcom tvrdenou úhradou sumy 60.000 €, najprv mal uhradiť sumu 60.000 € ako odmenu za poskytnuté právne služby, ďalej mal túto sumu vložiť do úschovy advokáta a napokon mal túto sumu uhradiť do úschovy advokáta ako preddavok na odmenu. Žalobca teda v konaní nepreukázal, že k reálnej úhrade odmeny za poskytnuté právne služby obhajcovi skutočne došlo (hoc aj v sume tarifnej odmeny). Žalobca v konaní neoznačil žiadne dôkazy, resp. nenavrhol okrem výsluchu svedka E. E. C., žiadne iné dôkazy, ktorým by preukázal titul úhrady, ako aj skutočnú úhradu finančných prostriedkov advokátovi za poskytnuté právne služby, čím neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vzniku škody. Následkom neunesenia tohto dôkazného bremena žalobcu, súd v tejto časti uplatnený nárok zamietol.

13. O trovách konania rozhodol súd podľa , pričom pri rozhodovaní o trovách konania týkajúcich sa nemajetkovej ujmy súd zohľadnil, že žalobca bol v nároku na náhradu nemajetkovej ujmy plne úspešný, pričom výška plnenia závisela od úvahy súdu, preto mu priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, z dôvodu zamietnutia žaloby v tejto časti, súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalovanému ako procesne úspešnej strane sporu.

14. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa , a . Nestotožnil sa s limitovaním výšky nemajetkovej ujmy výškou náhrad, ktoré sa

priznávajú obetiam trestných činov podľa o obetiach trestných činov. Mal za to, že súd pochybil, keď v rámci svojho rozhodnutia o výške náhrady nemajetkovej ujmy striktne aplikoval limity podľa , a nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú vedením trestného stíhania v zmysle článku 46 ods. 3 SR a článku 36 ods. 3 Listiny. Prvostupňový súd zaťažil svoje konanie a rozhodovanie nedostatočným odôvodnením tým, že sa opomenul argumentačne vysporiadať s týmito argumentmi žalobcu. Prvostupňový súd tým žalobcovi odňal právo na presvedčivé súdne rozhodnutie ako jedno z procesných práv, ktoré účastníkovi garantuje SR a Dohovoru. Nestotožnil sa so súdom priznanou výškou nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 €, čo predstavuje odškodnenie trestného stíhania vo výške 96,77 € za 1 mesiac trvania trestného stíhania poukazujúc na na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 11. januára 2012, ako aj v ňom uvedenú širokú komparáciu rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov), ktoré považujú za primerané odškodnenie väzby vo výške 1 000 € za mesiac jej trvania, odškodnenie trestného stíhania vo výške 620 € za mesiac trvania trestného stíhania. Poukázal tiež na rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica, v ktorých súd priznal vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy. Napadnuté rozhodnutie považuje za dôsledok nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávneho procesného postupu súdu, a toto rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné a predčasné najmä z dôvodu, že súd prvej inštancie riadne nevyhodnotil kľúčové otázky nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie a tieto nesprávne právne posúdil a to najmä s prihliadnutím na SR a Listiny, súd prvej inštancie neprihliadal na tvrdenia a argumenty žalobcu a s týmito sa relevantne nevysporiadal, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal ani so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. Súd opomenul argumentačne sa vysporiadať s možnosťou priznania náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej vedením trestného stíhania v zmysle SR a Listiny, čím žalobcovi odňal právo na presvedčivé súdne rozhodnutie. Nesúhlasil ani so závermi súdu, že žalobca „nepreukázal zásah v rámci podnikateľskej sféry a ani zásahy v rámci morálnej sféry deštruktívnejšie než je obvyklé“. Trval na tom, že rozhodujúci vplyv na zníženie jeho podnikateľskej aktivity malo trestné stíhanie, kedy došlo k narušeniu dobrého mena, povesti a cti žalobcu v spoločnosti. Tento zásah, resp. naštrbenie vzťahov medzi žalobcom a jeho klientmi, obchodnými partnermi nastal už po začatí trestného stíhania, nakoľko samotné trestné stíhanie bolo voči nemu vedené nielen ako fyzickej súkromnej osobe ale aj ako riaditeľovi spoločnosti a v rámci vyšetrovania boli podobrení procesným úkonom aj väčšina jeho obchodných partnerov, s ktorými úzko žalobca spolupracoval pred začatím trestného stíhania, a teda mali jednoznačnú vedomosť o vedenom trestnom stíhaní. Rozhodujúci vplyv na zníženie podnikateľskej aktivity žalobcu v oblasti stavebníctva malo práve trestné stíhanie. Súd dôvodil tržbami firmy PPSK invest družstvo vo výške 3,77 milióna Eur za rok 2020, avšak opomenul, že žalobca (resp. PPSK invest družstvo) je stavebná firma, ktorej zámerom bolo v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie stavebných prác, a tie boli skutočne minimalizované. Po trestnom stíhaní bol žalobca v rámci spoločnosti PPSK invest družstvo nútený preorientovať sa aj na nový predmet činnosti a hľadať tak nové možnosti podnikania, pričom z dôvodu mimoriadnej pandemickej situácie na Slovensku v súvislosti s ochorením Covid-19 sa žalobca zameral na dodávku respirátorov, zdravotníckych pomôcok a ochranných oblekov pre štát. Súd síce v odôvodnení odkázal na tržby spoločnosti PPSK invest družstvo za rok 2020, avšak už nezohľadnil výsledný zisk spoločnosti PPSK invest družstvo v rozhodnom období. Čo sa týka posúdenia nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 60.000 € za trovy právneho zastúpenia advokáta pri zastupovaní žalobcu v trestnom konaní, žalobca preukázal, že suma vo výške 5.000,00 € bola advokátovi reálne uhradená dňa 4.2.2013 pokladničným dokladom č. 0015/2013 a suma vo výške 55.000 € pokladničným dokladom č. 0018/2013. Predmetné potvrdenia o prijatí platieb predstavujú platby do úschovy advokáta, ktorý ich mohol čerpať po riadnom vyúčtovaní poskytnutých služieb, resp. po reálnom poskytnutí právnych služieb, pričom platba v sume 5.000 € bola advokátovi uhradená a čerpaná z úschovy ešte dňa 4.2.2013 (za prevzatie právneho zastúpenia), čo žalobca dostatočne preukázal pokladničným dokladom v spojení so Zmluvou o poskytovaní právnych služieb. Suma 55.000 € bola advokátovi odovzdaná dňa 29.3.2013, pričom jednotlivé úkony právnej služby boli vyúčtované tak, ako je uvedené v rámci vyúčtovania advokáta predloženého žalobcom do konania ako príloha podania žalobcu zo dňa 28.3.2023. Uhradená časť odmeny je v zmysle dodatku č. 1 k Zmluve o poskytovaní právnych služieb zo dňa 4.2.2013 nevratná, a teda ak sa suma dostala do dispozície advokáta (čo advokát potvrdil príjmovým pokladničným dokladom) a súčasne je nevratná, nemôžu vznikať pochybnosti, či bola odmena advokátovi skutočne zaplatená. Navyše advokát E. E. C. doručil súdu čestné prehlásenie podpísané zaručeným elektronickým podpisom, v ktorom čestne prehlásil, že ako obhajca žalobcu, teda obžalovaného zastupoval v trestnej veci a prevzal od neho ako od klienta preddavok vo výške 5 000

€ a 55.000 €. Zoznam právnych úkonov advokáta v konaní pod sp.zn. ČVS:PPZ 211/NKA-PK-VI-2012 je súčasťou súdneho spisu, pričom žalovaný rozsah týchto úkonov nenamietal. V prípade, že podľa ustanovenia je možné ako náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta, teda nie za zmluvnú odmenu, má za to, že žalobcovi prináleží nárok na náhradu skutočnej škody vo výške trov právneho zastúpenia minimálne do výšky tarifnej odmeny presne tak, ako bola vyčíslená v položkovitom zozname právnych úkonov v súlade s Vyhláškou MSSR o odmenách advokátov v znení neskorších predpisov, a teda nie je prípustné, že súd žalobu žalobcu v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody vo výške 60.000 € v celom rozsahu zamietol. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

15. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súd správne ustálil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže takto priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá ustálenej rozhodovacej súdnej praxi, pričom poukázala na ďalšie rozhodnutia a to rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 18.4.2023, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 16.3.2021, sp. zn. , rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6.3.2019, sp. zn. a osobitne poukázala na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 6.6.2023.Vo vzťahu ujme v oblasti podnikania uviedla, že žalobca podnikal aj počas jeho trestného stíhania a naďalej podniká aj v súčasnosti, čím neobstoja jeho tvrdenia o tom, že trestné stíhanie obmedzilo jeho možné podnikateľské aktivity. Nemôžu pochopiteľne obstáť ani tvrdenia žalobcu o zhoršení jeho finančného zázemia a finančného zázemia jeho rodiny. PPSK invest družstvo dosiahlo aj za roky, počas ktorých bol žalobca trestne stíhaný, vysoké tržby (vo výške 3,77 milióna € za rok 2020). Trestné stíhanie žalobcu (ktoré podľa jeho slov zmarilo žalobcovi podnikateľské aktivity, narušilo jeho dobré meno, povesť a česť v spoločnosti) skončilo dňa 30.10.2019. Nasledujúci rok firma, v ktorej žalobca zastáva funkciu predsedu družstva dosiahla tržby vo výške 3,77 milióna €. S odkazom na uvedené žalovaná naďalej tvrdí, že neexistuje jasnejší dôkaz o tom, že trestné stíhanie žalobcu nemalo na jeho podnikateľské aktivity a jeho finančné zázemie a finančné zázemie jeho rodiny absolútne žiaden negatívny dopad, resp. nenarušilo jeho dobré meno, povesť a česť. K nepriznanej náhrade skutočnej škody uviedla, že žalobca počas celého konania nebol schopný preukázať vznik skutočnej škody napriek viacerým odročeným pojednávaniam. Žalobcom predložené pokladničné doklady preukazujú iba to, že došlo k prevzatiu finančných prostriedkov celkovo vo výške 60.000 € do úschovy E. E. C.. Žalobca počas celého konania nepredložil žiadne dôkazy o tom, že tieto finančné prostriedky uložené v úschove boli aj prevedené na účet obhajcu žalobcu v trestnom konaní a teda, že na strane žalobcu došlo k vzniku skutočnej škody. Pokiaľ ide o žalobcov poukaz, že žalovaná nenamietala rozsah právnych úkonov advokáta v trestnom konaní, žalovaná uviedla, že na pojednávaní dňa 27.5.2024 navrhovala pripojenie trestného súdneho spisu, keďže bez jeho pripojenia nie je možné posúdiť dôvodnosť a účelnosť jednotlivých úkonov vykonaných v trestnom konaní. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že mu prináleží nárok na náhradu skutočnej škody minimálne do výšky tarifnej odmeny, žalobca tarifnú odmenu advokáta nikdy so žalovanou predbežne neprerokoval. Záverom žalovaná k odvolacím námietkam žalobcu o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedla, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranou sporu (, ). Navrhla, aby odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku a aby napadnutý rozsudok podľa vo výrokoch II. a IV. potvrdil ako vecne správny.

16. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovanej uviedol, že rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v neprospech žalobcu, je porovnanie petitu procesného úkonu urobeného žalobcom na súde prvej inštancie s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie a nesúhlasil so závermi žalovanej, že v rámci výrokov I. a III. napadnutého rozsudku bolo rozhodnuté v prospech žalobcu, súd žalobu v časti zamietol, t.j. preukázateľne rozhodol v neprospech žalobcu. K náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že žalovaná svojím argumentačným prístupom t.j. „zjednodušeným“ porovnávaním priznaných súm v iných súdnych konaniach bez zohľadnenia okolnosti veci a zásahov do života poškodených obmedzuje širokú mieru uváženia, ktorou všeobecné súdy disponujú, limitovaním ich úvah na mechanické porovnávanie odškodňovania iných prípadov. V každom jednotlivom prípade je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, mechanické prenášanie limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej

spravodlivosti. Čo sa týka argumentácie žalovanej vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o zmarených podnikateľských aktivitách, žalobca zotrval na skutočnostiach uvedených v odvolaní. K nepriznanej náhrade skutočnej škody trval na tom, že predložil dostatok relevantných dôkazov, ktoré preukazujú jednotlivé reálne úhrady za poskytnuté právne služby obhajcovi v trestnom konaní, pričom dôkazy sú vnútorne konzistentné a navzájom sa potvrdzujú. Žalobca uniesol dôkazné bremeno, a teda súd mal pre dostatok potrebných skutkových poznatkov a dôkazov na strane žalobcu vysloviť rozhodnutie v jeho prospech.

17. Žalovaná reagovala vyjadrením, v ktorom zotrvala na návrhu odmietnuť odvolanie žalobcu proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku, keďže týmito výrokmi prvostupňový súd objektívne žalobcovi neprivodil ujmu, a to aj napriek tomu, že žalobe nevyhovel v plnom rozsahu poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. . Vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy vychádzajúc aj z vyjadrenia žalobcu zo dňa 23.6.2025 je žalovaná toho názoru, že z osobitných okolností prejednávaného sporu (t. j. povahy trestnej veci) vzhľadom na skutočnosť, že žalobcom neboli v priebehu sporového konania preukázané jeho tvrdenia odôvodňujúce priznať nemajetkovú ujmu v uplatnenej sume, je prvostupňovým súdom priznaný nárok vo výške 6.000 € dostatočný.

18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že odvolanie je z časti dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 18.6.2026 hod. o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 210, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia , , a a contrario.

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, pri akých výrokoch rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať ( ). Žalobca podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku, teda aj proti výrokom, v ktorých bol úspešný, lebo žalobe bolo výrokom I. vyhovené a výrokom III. mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

20. Podľa odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolací súd preto odmietol odvolanie žalobcu proti výrokom I a III. napadnutého rozsudku, teda v časti, v ktorej bol úspešný.

21. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu v rozsahu odvolacích námietok (, , ) dospel k záveru, že súd prvej inštancie v rozsahu, v akom bol rozsudok potvrdený, zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil, uplatnené odvolacie dôvody v tejto časti nie sú preukázané a odvolací súd sa v uvedenej časti stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v súlade s ust. konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne ( ).

22. Odvolaním nebol spochybnený záver o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, odvolateľ sa však nestotožnil s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a najmä spochybnil postup súdu, ktorý pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy aplikoval limity podľa

23. Z dikcie ustanovenia a , vyplýva, že sa predovšetkým uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk a to len v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva (morálna satisfakcia) nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

24. Nárok žalobcu ako poškodeného na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy vyplynul z rozhodovacej činnosti ESĽP, ako aj z rozhodovacej činnosti ÚS SR (pozri napr. nález vo veci ). Podstatné je pritom si uvedomiť, že existencia tohto nároku sa primárne neodvodzuje zo , ale aj v súčasnosti a už aj pred 1.1.2003 sa odvodzovala priamo z článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ako „Dohovor“), z článku 46 ods. 3 SR, ako aj z článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, z ktorých vychádza a týmto sa tento prispôsoboval legislatívnymi zmenami vykonanými aj , ktorý novelizoval. Na základe uvedeného, neobstojí námietka odvolateľa, že súd mal priznať jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle , či Listiny základných práv a slobôd.

25. Výška relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle je určovaná voľnou úvahou súdu, vždy však s prihliadnutím na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k zásahu nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Pri zvažovaní jej konkrétnej výšky súd musí vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu, zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a táto musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti a opierať sa o úplne konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Týmito sú predovšetkým zistená závažnosť nemajetkovej ujmy a overené okolnosti, za ktorých k zásahu došlo. Závažnosť vzniknutej umy sa pritom posudzuje najmä s poukazom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Tieto kritériá preto rovnako, ako aj iné skutočnosti ovplyvňujúce závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy v myšlienkovom procese pri stanovení primeranej výšky odškodnenia majú význam predovšetkým pri porovnaní s obvykle prisudzovanou výškou peňažných náhrad v obdobných prípadoch, ktoré v sudcovskej úvahe obvykle je jediným transparentným a objektívne preskúmateľným momentom.

26. Podľa medzičasom už ustálenej rozhodovacej praxe NS SR (porovnaj napr. jeho rozhodnutia vo veciach sp. zn. a ) pri určení výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné, „aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. , v zmysle ktorého, ak úmyselným, násilným trestným činom bola spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodného v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; ak ujma na zdraví bola spôsobená znásilnením alebo sexuálnym násilím, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy“.

27. Rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , a a tiež aj jeho rozhodnutia vo veciach a predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu. Ide o rozhodnutia, v ktorých opakovane bol potvrdený určitý právny názor, ktorý neskôr nebol prekonaný. Uvedený právny názor najvyšší súd formuloval v uznesení z 24.7.2018 vo veci tak, že „na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa , nezmenili neskôr nič ani , ani Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej ne tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia, ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je len pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.“ Uvedený prístup nepopiera pritom princíp úplného odškodnenia, keďže nevylučuje vo výnimočných prípadoch priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, za predpokladu riadneho odôvodnenia vyššej závažnosti zásahu do práva poškodeného v dôsledku nezákonného rozhodnutia.

28. Z týchto dôvodov pokiaľ súd prvej inštancie pri zvažovaní primeranej výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil závery najvyššieho súdu uvedené v zhora zmienených rozhodnutiach a o jej výške rozhodol so zreteľom na iné právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie a tiež so zreteľom na judikatúru ESĽP, rozhodol v tejto veci v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a rozhodol preto správne. Pokiaľ ide o výšku relutárnej náhrady, vychádzajúc zo zhora uvedeného výkladu súd musel preto zohľadniť výšku náhrad stanovených zákonom v závažných prípadoch, akými sú náhrady stanovené pre obete násilných trestných činov. Pokiaľ by relutárna náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv

fyzickej osoby spôsobený nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci niekoľkonásobne prevyšovala výšku náhrad stanovených zákonom vo vyššie uvedených závažnejších prípadoch, došlo by k ničím neodôvodnenej nerovnosti a neprimeranosti, čo by bolo v rozpore so zásadou rozumného a spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov.

29. Trestné stíhanie vždy negatívne ovplyvňuje osobný, pracovný i spoločenský život obvineného bez toho, aby táto skutočnosť musela byť konfrontovaná dôkazmi. Istú intenzitu dopadu na jednotné všeobecné právo osobnostné je potrebné prisudzovať obdobným zásahom bez potreby preukázania, že k tomu aj došlo. Len v prípade, že by žalobca tvrdil, že zásah u neho pôsobil na jeho morálnu sféru deštruktívnejšie, než je obvyklé, je potrebné trvať na preukázaní tvrdeného intenzívnejšieho dopadu. Z dôvodu, že žalobca sa domáhal prisúdenia relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu presahujúcom maximálny limit zakotvený v zákone o odškodňovaní obetí násilných trestných činov, bolo na ňom preukázať, že nemajetková ujma v jeho spoločenskom, pracovnom a rodinnom živote, spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci o vznesení obvinenia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. v porovnaní s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania, je väčšia/závažnejšia.

30. Súd o otázke primeranosti výšky priznávanej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy správne zvažoval objektívne okolnosti spočívajúce v okolnostiach trestného stíhania žalobcu a správne ako na výnimočné okolnosti prihliadol na v trestnom konaní vykonané domové prehliadky ako aj na difamačné nápisy o žalobcovi na fasáde bytového domu a na chodníku, ktoré vyhodnotil ako zásady v rámci morálnej sféry žalobcu deštruktívnejšie než je obvyklé, čím odôvodnil priznanie relutárnej náhrady vo výške nad rámec maximálnej výšky náhrady, ktorou je 10 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy v roku 2013 podľa , ktorú by bolo možné priznať obetiam trestných činov obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej a zverenej osoby alebo nedobrovoľného zmiznutia.

31. Žalobca sa však v odvolaní nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý považoval žalobcom tvrdenú ujmu spôsobenú trestným stíhaním v jeho podnikateľskej sfére za nepreukázanú. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že žalobca sa opätovne začal venovať podnikateľskej činnosti v čase prebiehajúceho trestného konania v októbri 2018 a to v obchodnej spoločnosti PPSK invest družstvo, ktorá bola (rovnako ako obchodná spoločnosť, v ktorej vystupoval žalobca v pozícii riaditeľa v čase trestného stíhania) stavebnou spoločnosťou, v rokoch 2018 až 2020 dosiahla zisk, zúčastňovala na verejnom obstarávaní celkom 25 krát, z toho 24 krát išlo o stavebné práce a raz o zdravotnícke pomôcky, pričom zmluvou s hodnotou plnenia vo výške troch miliónov eur sa stala jedným z najväčších dodávateľov Štátnych hmotných rezerv počas pandémie COVID-19. Napriek uvedenému odvolateľ namietal, že trestným stíhaním bola znížená jeho podnikateľská aktivita v oblasti stavebníctva, v ktorej oblasti realizoval podnikateľské aktivity len minimálne a po trestnom stíhaní bol v rámci spoločnosti PPSK invest družstvo nútený preorientovať sa aj na nový predmet činnosti a hľadať tak nové možnosti podnikania, pričom z dôvodu mimoriadnej pandemickej situácie na Slovensku v súvislosti s ochorením Covid-19 sa zameral na dodávku respirátorov, zdravotníckych pomôcok a ochranných oblekov pre štát.

32. K uvedenému odvolací súd uvádza, že ujmu v podnikateľskej sfére nemožno posudzovať izolovane, akého posúdenia sa domáha žalobca, kedy účelovo vyberá konkrétny aspekt, v ktorom malo dôjsť k zníženiu jeho podnikateľskej aktivity. Samotný fakt, že v priebehu času došlo k poklesu podnikateľskej aktivity žalobcu v stavebnej oblasti sama o sebe neznamená, že k tomuto poklesu došlo v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Napokon sám žalobca v odvolaní uviedol, že na dodávku respirátorov, zdravotníckych pomôcok a ochranných oblekov pre štát sa zameral z dôvodu mimoriadnej pandemickej situácie na Slovensku v súvislosti s ochorením Covid-19, čo je prirodzeným prispôsobením podnikateľskej aktivity aktuálnemu trhu, preto sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal ujmu spôsobenú trestným konaním v podnikateľskej oblasti.

33. Odvolateľ v ďalšom namietal, že súd nemal aplikovať limity stanovené , ktorých správnu aplikáciu odvolací súd už odôvodnil vyššie, navyše však odvolateľ nereflektoval, že súd prvej inštancie vyhovenie žalobe v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujm vo výške 6.000 € a zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nedôvodil maximálnymi limitmi jej výšky.

34. Súd síce reflektoval , avšak svoje rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 € a zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tohto nároku neodôvodnil aplikovaním limitov podľa V bode 79. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedol okolnosti, ktoré vzal do úvahy pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy a to dĺžku trestného stíhania, výšku hroziaceho trestu odňatia slobody, skutočnosť, že vec nebola medializovaná, žalobca nebol väzobne stíhaný ani obmedzený na slobode, nepreukázal zásah v rámci podnikateľskej sféry a ani zásahy v rámci morálnej sféry deštruktívnejšie než je obvyklé, (s výnimkou domových prehliadok a difamačných nápisov) ako aj rozhodovaciu prax odvolacieho súdu. Vyhodnotiac tieto kritériá potom považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000 € za primeranú, ktoré vyhodnotenie (až na ujmu v podnikateľskej sfére) žalobca žiadnym spôsobom nerozporoval. Nesprávne sa preto odvolateľ domnieva, že súd mu nepriznal vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu aplikácie limitov. Naopak súd prvej inštancie priznal nemajetkovú ujmu vo výške nad rámec maximálnej výšky náhrady, ktorou je 10 násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy v roku 2013, podľa , ktorú by bolo možné priznať obetiam trestných činov obchodovania s ľuďmi, znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania, týrania blízkej a zverenej osoby alebo nedobrovoľného zmiznutia, zároveň však neprekročil celkovú sumu odškodnenia poskytnutú podľa tohto zákona, ktorá nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

35. Pokiaľ sa žalobca domáha vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, v konaní nepreukázal závažnejšie následky jeho trestného stíhania, teda také následky ktoré by odôvodňovali priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy, a už vôbec nepreukázal následky trestného stíhania závažnejšie ako je ujma príbuzných a blízkych osôb v dôsledku nenapraviteľnej straty života, či vážneho poškodenia zdravia iného jedinca v dôsledku násilných alebo sexuálne motivovaných trestných činov, u ktorých maximálna hranica výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy je päťdesiatnásobok sumy mesačnej minimálnej mzdy.

36. Pokiaľ odvolateľ sa dovoláva komparácie jeho prípadu s prípadmi žalobcov v konaniach ním zmienených v odvolaní, o ktorých na komparáciu sám nič neuviedol, žalobca nereflektoval, že v prípade rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 25.8.2023 sp.zn. bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 32.320 € za dobu trestného stíhania, v trvaní 104 mesiacov, pričom v dôsledku trestného stíhania došlo k vážnemu poškodeniu žalobkyne v súkromnom i pracovnom živote, kedy žalobkyňa v čase pred jej nástupom do väzby viedla riadny usporiadaný rodinný život, pričom samotný charakter trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a za trestný čin skrátenia dane a poistného, z ktorých bola žalobkyňa obvinená a vzatá do väzby, na skutočnosť, že objektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného činu bola koncipovaná v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti žalobkyne. Pokiaľ ide o závažnosť následkov, zhoršili sa jej vzťahy s manželom, čo vyvrcholilo do rozvodu. Po návrate z výkonu väzby žalobkyňa prestala vykonávať svoju dovtedy úspešnú podnikateľskú činnosť a na zabezpečenie si zdroja príjmov bola s manželom odkázaná na zadlženie sa vo forme úveru, čo v konaní sporné nebolo. Súd mal za to, že žalobkyňa prestala podnikať v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním.

37. V prípade rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 27.2.2020 sp.zn. bolo žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35 200 € za dobu trestného stíhania, ktorá trvala 104 mesiacov. Za preukázané následky trestného stíhania mal súd zhoršenie rodinného a partnerského vzťahu, ktoré následne vyústilo do rozpadu funkčného manželského vzťahu žalobcu keď žalobca a jeho manželka žili roky oddelene a opätovne sa zblížili až po diagnostikovaní manželkinho onkologického ochorenia. V konaní žalobca dôkazmi (predovšetkým svedeckými výpoveďami) preukázal mimoriadne nepriaznivý dopad vedeného trestného stíhania na jeho osobný a rodinný život.

38. Pri stanovení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť, že táto nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému peňažný ekvivalent, či obnovu pôvodného stavu, keďže je to z povahy veci je vylúčené, a ani v peniazoch sa nedá jednoznačne ohodnotiť, či vyčísliť takýto zásah, avšak zámerom je dosiahnuť určité spravodlivé zmiernenie, satisfakciu zásahu v dôsledku pochybení orgánov verejnej moci. Stanovenie výšky primeranej náhrady založené na úvahe súdu neznamená jeho ľubovôľu, keďže jej rozsah vychádza z konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci prihliadajúc tiež na právnu úpravu upravujúcu odškodnenie obetí poškodených násilnými trestnými činmi so zohľadnením právnych

záverov, ku ktorým v obdobných prípadoch dospela súdna prax vo svojich rozhodnutiach a ktoré sa odrážajú v judikatúre Ústavného súdu SR a ESĽP (NS SR , ).

39. Súd prvej inštancie pri zvažovaní výšky relatúrnej náhrady prihliadol na zákonné kritériá, vykonal aj komparáciu skutkovo obdobných prípadov a svoje úvahy pri určení primeranosti výšky ním prisúdenej relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy výšky dostatočne odôvodnil. Jeho úvaha nevybočila z medzí stanovených zákonom a odvolací súd ju považuje za správnu, na základe ktorej súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o opodstatnenosti žalobcom uplatneného peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na a zákonmi chránených osobnostných právach žalobcu v primeranej výške 6.000 €. Súd prvej inštancie pri zvažovaní jej výšky pri svojom rozhodovaní absolútne nevybočil ani z judikatúry súdov a je tak zachovaná jej kontinuita s prihliadnutím na dodržanie zásady legitímnych očakávaní.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku o relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy nad prisúdenú výšku náhrady 6.000 €, pretože rovnako, ako súd prvej inštancie po preskúmaní veci mal za to, že prisúdená relutárna náhrada vo výške 6.000 € je adekvátna ujme v nemajetkovej sfére osobnosti žalobcu, spôsobenej nezákonným vedením jeho trestného stíhania a je primeraná tiež aj ustálenej súdnej praxi.

41. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní, súd prvej inštancie nárok žalobcovi nepriznal z dôvodu, že žalobca nepreukázal skutočnú úhradu sumy 60.000 € obhajcovi titulom odmeny za poskytnuté právne služby, nakoľko jeho tvrdenia o účele platby si vzájomne odporujú a odporujú si aj listinné dôkazy postupne predložené žalobcom a E. E. C..

42. Napriek skutočnosti, že žalobca v priebehu konania predostrel rôzne verzie spôsobu vyplatenia odmeny advokátovi a to najprv ako odmenu za poskytnuté právne služby v zmysle Zmluvy o PPS a Dodatku č. 1, neskôr tvrdil, že vyplatená suma mala byť advokátovi vložená do úschovy advokáta a napokon mal túto sumu uhradiť do úschovy advokáta ako preddavok na odmenu, zmena týchto okolností vyplatenia odmeny sa však nedotýkala skutočnosti samotného vyplatenia odmeny. Žalobca v priebehu konania zostal konzistentný v tvrdení, že odmenu advokátovi vyplatil, čo podporil predloženými dôkazmi.

43. Hoci súd konštatoval, že z listiny predloženej svedkom E. E. C., ktorú označil ako čestné prehlásenie vyplýva, že suma 60.000 € bola preddavkom, ktorý mal vo svojej úschove od roku 2013, z ktorého čerpal finančné prostriedky po riadnom vyúčtovaní poskytnutých služieb a písomne odsúhlasených zo strany žalobcu v jednotlivých rokoch podľa toho, ako boli poskytnuté, čo považoval za rozporné s tvrdeniami žalobcu, avšak E. C. v čestnom prehlásení potvrdil, že finančné prostriedky žalobca uhradil a advokát ich čerpal. Neobstojí preto záver súdu prvej inštancie, ktorý považoval úhradu prostriedkov za nepreukázanú.

44. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní je rozsudok súdu prvej inštancie zatiaľ predčasný, pričom nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, preto ho odvolací súd zrušil v súlade s ust. a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie.

45. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania, dôkladne posúdiť všetky relevantné skutočnosti potrebné pre zistenie dôvodnosti uplatneného nároku, dôsledne vychádzať zo záverov rozhodnutia odvolacieho súdu, umožniť stranám uplatniť prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a po posúdení podľa relevantného hmotného práva rozhodnutie následne odôvodniť tak, aby sa dôsledne, presvedčivo a logicky vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán, s námietkami uvedenými v odvolaní (aj vo vyjadrení k odvolaniu) a zároveň aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. , ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.

46. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne tiež o nároku strán na náhradu trov konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania ( ).

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).