Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 15/2019
PDF · 409.11 KB
No categories available
IV. ÚS 15/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , zastúpenej advokátskou
kanceláriou ADVOKÁTI Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24, Žilina, v mene
ktorej koná advokát Mgr. Martin Dikoš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 CoKR 19/2015 z 12. januára 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24,
Žilina, v mene ktorej koná advokát Mgr. Martin Dikoš, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 CoKR 19/2015 z 12. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný
súd“) uznesením sp. zn. 2 K 20/2008 z 2. marca 2009 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu
, (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľka je účastníkom
predmetného konkurzného konania, pričom jej prihlásená pohľadávka v sume 143 318,98 €
bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu zistená.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu
konkurznej podstaty vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 5 Cbi/27/2010 medzi
žalobcom: .. a žalovanou: ... správkyňou
Úpadcu, podaním zo dňa 07. 05. 2015 oznámil svoj vstup do Konania na strane Žalovanej.
Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 22. 05. 2015, sp. zn. 5 Cbi/27/2010-343, súd
pripustil vstup Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do Konania na strane Žalovanej.
Krajský súd v Žiline... uznesením zo dňa 12. 01. 2016, sp. zn. 13 CoKR/19/2015-379, zmenil
uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 22. 05. 2015, sp. zn. 5 Cbi/27/2010-343 tak,
že vstup Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do Konania na strane Žalovanej nepripustil.
Proti uzneseniu Odvolacieho súdu zo dňa 12. 01. 2016, sp. zn. 13 CoKR/19/2015-379,
podal Sťažovateľ i Žalovaná dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky...
uznesením zo dňa 27. 04. 2017, sp. zn. 3 Obdo/59/2016, zamietol.“.
Sťažovateľka v dovolaní vytýkala odvolaciemu súdu, že na základe jeho rozhodnutia
„došlo k odňatiu možnosti Sťažovateľovi konať pred súdom a že spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci“. Svoj právny záujem na výsledku konania a dôvodnosť svojho
postavenia ako vedľajšieho účastníka sťažovateľka zdôvodňuje svojím základným záujmom
v konkurznom konaní ako veriteľa, a to dosiahnuť maximálnu možnú mieru uspokojenia jej
prihlásenej a zistenej pohľadávky popri pohľadávkach ostatných veriteľov, a teda dosiahnuť
účel konkurzného konania, ktorým je speňažovanie majetku úpadcu a kolektívne
uspokojovanie jeho veriteľov.
Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti najmä uvádza:
„Zo súvisiacich konaní totiž vyplýva, že práve Sťažovateľ bol účastníkom konania,
v ktorom súd právoplatne vyslovil neúčinnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa
24. 11. 2005 a jej dodatkov zo dňa 22. 12. 2005 a 31. 12. 2005 s povolením vkladu
na Správe katastra Žilina pod č. k. V 7885/05 zo dňa 19. 12. 2005... na základe ktorej došlo
k prevodu majetku Úpadcu - nehnuteľností zapísaných na LV č. pre k. ú.
na Žalobcu, ktorý sa v Konaní v súčasnosti domáha práve vylúčenia Nehnuteľností
zo súpisu konkurznej podstaty. Rozhodnutie v konaní, v ktorom bol Sťažovateľ účastníkom
konania (rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. 03. 2009, sp. zn.: 39 Cb/199/2006
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. 01. 2010, sp. zn.:
16 Cob/88/2009, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 09. 03. 2010), pritom podľa názoru
súdu vysloveného v uznesení Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 08. 2010,
sp. zn.: 20 Cbi/2/2009-215, ktorý rozhodoval o žalobe správcu konkurznej podstaty Úpadcu
podanej dňa 03. 04. 2009 v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii...
o určenie neúčinnosti Kúpnej zmluvy, vytvorilo prekážku res iudicata (pozn. rozsudok
Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. 03. 2009, sp. zn.: 39 Cb/199/2006, bol súdom vyhlásený
pred vyhlásením konkurzu na majetok Úpadcu). Nehnuteľnosti Žalobcu boli preto
na základe rozhodnutí Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne zapísané
do súpisu konkurznej podstaty. V Konaní, ktorom sa Žalobca domáha vylúčenia
Nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty bola rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa
07. 12. 2010, sp. zn. 5 Cbi/27/2010-69, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn.: 13 CoKR/6/2011, žaloba Žalobcu zamietnutá ako nedôvodná
z dôvodu vyhlásenia neúčinnosti Kúpnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka v dobe,
keď už bol vyhlásený konkurz na majetok Úpadcu, a to v konaní, ktoré inicioval Sťažovateľ.
Súdy Slovenskej republiky, a to Okresný súd Trenčín, Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd
Žilina a Krajský súd v Žiline vychádzali z právneho názoru, že vyslovenie neúčinnosti
Kúpnej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka má priame účinky v konkurznom konaní
vedenom na majetok Úpadcu, a teda Nehnuteľnosti Žalobcu ako majetok tretej osoby
je správca konkurznej podstaty oprávnený zapísať do súpisu konkurznej podstaty,
zo speňaženia ktorej je následne možné uspokojiť na základe rozvrhu výťažku veriteľov
prihlásených pohľadávok do konkurzného konania...
V čase, keď zo strany správcu konkurznej podstaty nebolo možné dovolávať sa
odporovateľnosti Kúpnej zmluvy a právny poriadok mu neumožňoval brániť sa voči
rozhodnutiu Okresného súdu Žilina, ktorý vyslovil, že rozhodnutie vo veci, v ktorej
sa odporovateľnosti Kúpnej zmluvy dovolával Sťažovateľ, vytvára prekážku res iudicata
pre rozhodnutie v konaní, v ktorom sa odporovateľnosti Kúpnej zmluvy dovolával správca
konkurznej podstaty podľa konkurzného zákona, Najvyšší súd Slovenskej republiky...
na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 30. 04. 2013, sp. zn.: 3 MObdo/3/2012, vyslovil, že zamietnutie
vylučovacej žaloby nebolo správne, pretože odporovateľnosti predmetného právneho úkonu
sa nedovolal správca konkurznej podstaty podľa konkurzného zákona. Z právneho názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplynulo, že vylučovaciu žalobu nie je možné
podať, ak súd určil neúčinnosť právneho úkonu v konkurznom konaní podľa konkurzného
zákona, pričom určenie neúčinnosti právneho úkonu je podmienkou pre zapísanie majetku
tretej osoby do konkurznej podstaty. Podľa rozhodnutí súdov nižších stupňov malo však
rozhodnutie súdu o určení neúčinnosti právneho úkonu na základe žaloby Sťažovateľa
podľa Občianskeho zákonníka priame účinky v konkurznom konaní, čo oprávňovalo
správcu Nehnuteľnosti zapísať do súpisu konkurznej podstaty Úpadcu.
V dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k zrušeniu
rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 07. 12. 2010, sp. zn. 5 Cbi/27/2010-69 a rozsudku
Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn.: 13 CoKR/6/2011, ktorými bola
zamietnutá vylučovacia žaloba Žalobcu a tento vyslovil diametrálne odlišný právny názor
než iné štyri súdy Slovenskej republiky v rovnakej právnej veci, a síce, že majetok tretej
osoby možno zapísať do súpisu konkurznej podstaty len, ak sa správca konkurznej podstaty
dovolá odporovateľnosti a nejde o prekážku veci rozhodnutej, ak bolo rozhodnuté
o neúčinnosti právneho úkonu podľa Občianskeho zákonníka, pretože absentujú základné
predpoklady pre vyslovenie takého názoru v súvislosti s konkurzným konaním...
V dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky následne došlo
k vylúčeniu časti majetku zaradenej do konkurznej podstaty z tejto konkurznej podstaty,
a to v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn.: 11 Cbi/27/2011-146,
t. j. v ďalšom konaní o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty iniciovanom
Žalobcom, v ktorom malo rovnako rozhodujúci význam rozhodnutie v konaní, v ktorom
na návrh Sťažovateľa súd vyslovil neúčinnosť Kúpnej zmluvy. Na dôvažok je pritom
potrebné uviesť, že Kúpna zmluva bola jednoznačne odporovateľným právnym úkonom,
t. j. úkonom ukracujúcim Sťažovateľa i ostatných veriteľov Úpadcu, pričom Najvyšší súd
Slovenskej republiky formalisticky konštatoval, že ak sa neúčinnosti Kúpnej zmluvy
nedovolal správca podľa konkurzného zákona, potom nebol dôvod na zamietnutie
vylučovacej žaloby, a tým na základe neprihliadnutia na prirodzené právo a princíp právnej
istoty odobril konanie Úpadcu, ktorý zvýhodnil iných svojich veriteľov a ukrátil ostatných
svojich veriteľov uzavretím Kúpnej zmluvy, čím dochádza k ich poškodzovaniu.
Jediný reálne speňažiteľný majetok v konkurze Úpadcu je tak predmetom Konania,
do ktorého má záujem vstúpiť Sťažovateľ ako vedľajší účastník, pretože je zrejmé,
že výsledok tohto konania bude mať zásadný vplyv na jeho postavenie, rovnako
ako aj na postavenie ostatných veriteľov Úpadcu, pričom práve Sťažovateľ disponuje
takými informáciami, ktoré by mohli podporiť Žalovanú, keď práve on bol účastníkom
konania o neúčinnosť Kúpnej zmluvy, ktorou Úpadca protiprávnym spôsobom previedol
Nehnuteľnosti na Žalobcu. Jedine úsilím Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka bude možné
dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, a to Žalovanej. V tejto súvislosti
je nutné uviesť, že protiprávne konanie Úpadcu prostredníctvom jeho štatutárnych orgánov,
a síce zvýhodnenie niektorých jeho veriteľov oproti iným veriteľom, vrátane Sťažovateľa,
uzavretím Kúpnej zmluvy, bolo predmetom trestného konania, v ktorom boli trestným
rozkazom Okresného súdu Žilina zo dňa 28. 03. 2013, sp. zn. 36 T/70/2012, rozsudkom
Okresného súdu Žilina zo dňa 20. 06. 2013, sp. zn. 36 T/70/2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. 10. 2013, sp. zn. 2 To/89/2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 16. 10. 2013, uznané za vinné osoby konajúce
za Úpadcu, ktorý nebol schopný plniť svoje záväzky... zo spáchania trestného činu
zvýhodňovania veriteľa podľa ust. § 9 ods. 2, § 256a ods. 1, ods. 3 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005 v spolupáchateľstve...
Práve Sťažovateľ disponuje právoplatným rozhodnutím, ktoré má podstatný význam
pre rozhodnutie súdu v Konaní, pričom jeho postavenie vedľajšieho účastníka by mu
zaručovalo možnosť brániť sa proti rozhodnutiu súdu, ktorým by došlo k vylúčeniu majetku
z konkurznej podstaty, a teda umožňovalo by mu dosiahnuť nápravu porušenia princípu
právnej istoty zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
pričom v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že „rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu základného princípu právneho
štátu, a to princípu právnej istoty a k zásahu do práva na spravodlivý proces. Predmetné
rozhodnutie má rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu v Konaní, pričom v čase
rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zrejmé, že správca konkurznej
podstaty Úpadcu sa už nemôže dovolávať odporovateľnosti predmetného právneho úkonu,
pretože súdne konanie o jeho žalobe už bolo právoplatne zastavené z dôvodu prekážky
res iudicata. Správca tiež po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohol
podať novú žalobu pre uplynutie prekluzívnej lehoty. Proti rozhodnutiu súdu o zastavení
konania nie je prípustný žiaden mimoriadny opravný prostriedok. Rovnako ani Sťažovateľ
po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohol podľa konkurzného zákona
podať odporovaciu žalobu, pretože ju podal správca a nemal možnosť v predmetnom konaní
podať akýkoľvek opravný prostriedok, rovnako ako ani správca po právoplatnosti
rozhodnutia o zastavení konania...“.
Podľa sťažovateľky «formalistickým prístupom, ktorý Najvyšší súd Slovenskej
republiky zvolil, v podstate protiprávne „konvalidoval“ konanie Úpadcu, ktorý nesporne
ukrátil svojich veriteľov v rozpore s účelom konkurzného konania a rovnako tak Odvolací
súd, keď nepripustil do konania Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka a Dovolací súd,
ktorý zamietol dovolanie Sťažovateľa, ktorému tak znemožnili dosiahnuť zapísanie majetku
Úpadcu do súpisu konkurznej podstaty, ktorý nikdy nemal byť za podmienok dohodnutých
v Kúpnej zmluvy prevedený na Žalobcu...
Dovolací súd tak reštriktívnym výkladom pojmu „právny záujem“ vedľajšieho
účastníka na výsledku konania, ktorý viedol k zamietnutiu dovolania Sťažovateľa, porušil
základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.
Dovolací súd v podstate dospel k zhodným záverom ako Odvolací súd, konštatoval,
že právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania nemôže byť daný len jeho
prípadným finančným (majetkovým) záujmom na výsledku konania. Dovolací súd pritom
poukázal na to, že nie je vylúčené, že konkurzný veriteľ aj napriek úspechu správcu
a zamietnutí žaloby nebude nakoniec v konkurznom konaní vôbec uspokojený...
Jedine Sťažovateľ ako vedľajší účastník, nie správca, by bol oprávnený domáhať sa
ochrany jeho ústavných práv a slobôd pred ústavným súdom, ak by bolo právoplatne
rozhodnuté o vylúčení majetku z konkurznej podstaty. Získanie postavenia vedľajšieho
účastníka je jedinou šancou nielen pre Sťažovateľa, ale pre všetkých veriteľov
Úpadcu, získať aspoň čiastočné uspokojenie ich pohľadávok z majetku, ktorý Úpadca
protiprávne previedol na Žalobcu... Uznesením Dovolacieho súdu zo dňa 27. 04. 2017,
sp. zn. 3 Obdo/59/2016, ktorým bolo dovolanie Sťažovateľa proti rozhodnutiu Odvolacieho
súdu zamietnuté, však k definitívnemu vylúčeniu Sťažovateľa z možnosti uplatnenia jemu
ústavou garantovaných práv došlo a bez zásahu ústavného súdu zostane protiústavnosť
nenapravená, a to i tá, ktorá nastala v dôsledku porušenia princípu právnej istoty
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.».
Sťažovateľka pre úplnosť uvádza, že „podal i sťažnosť na Európsky súd pre ľudské
práva, táto však bola vyhlásená za neprijateľnú. Z uvedeného je nespochybniteľné,
že nemožnosť Sťažovateľa účastniť sa konania v postavení vedľajšieho účastníka v dôsledku
rozhodnutia Odvolacieho a Dovolacieho súdu má absolútny charakter a tieto ho vylučujú
z možnosti uplatňovania ústavou garantovaných práv a dosiahnutia uspokojenia
v konkurznom konaní, ktoré mu patrí.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom o nej takto rozhodol:
„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Dovolacieho súdu zo dňa
27. 04. 2017, sp. zn. 3 Obdo/59/2016 a uznesením Odvolacieho súdu zo dňa 12. 01. 2016,
sp. zn. 13 CoKR/19/2015-379, ktoré mu predchádzalo, porušené boli.
Uznesenie Dovolacieho súdu zo dňa 27. 04. 2017, sp. zn. 3 Obdo/59/2016
a uznesenie Odvolacieho súdu zo dňa 12. 01. 2016, sp. zn. 13 CoKR/19/2015-379, zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie Odvolaciemu súdu.“
Ústavnému súdu bolo 27. októbra 2017 doručené podanie obchodnej spoločnosti
, , ktorá ako dotknutá osoba podrobnejšie
opísala skutočnosti súvisiace so sťažnosťou sťažovateľky, pričom pre prípad, že by ústavný
súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, navrhla, aby „povolil vstup spoločnosti
do konania na strane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu
v Žiline, nakoľko je zrejmé, že spoločnosť má záujem na výsledku
konania“.
Vzhľadom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť , má
nepochybne právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom, ústavný súd s ňou
ďalej konal ako s dotknutým účastníkom konania v zmysle § 51 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017 a uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu
sp. zn. 13 CoKR 19/2015 z 12. januára 2016, ktoré mu predchádzalo a ktorým nebola
pripustená ako vedľajší účastník do konania o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej
podstaty na strane žalovanej (správkyne konkurznej podstaty úpadcu).
Ešte predtým ako ústavný súd pristúpil k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie
konanie, resp. k preskúmaniu prítomnosti dôvodov odôvodňujúcich odmietnutie sťažnosti
pri jej predbežnom prerokovaní, považoval za potrebné poznamenať, že v čase konania
pred všeobecnými súdmi bol platný a účinný Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“),
ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými kódexmi. Ústavný
súd tak musel vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti
a prihliadať na v relevantnom čase platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na vec
sťažovateľky.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
sp. zn. 13 CoKR 19/2015 z 12. januára 2016
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy
sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana
základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní o vylúčenie
majetku zo súpisu konkurznej podstaty uznesením sp. zn. 5 Cbi 27/2010 z 22. mája 2015
pripustil vstup sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej
správkyne konkurznej podstaty. Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením
sp. zn. 13 CoKR 19/2015 z 12. januára 2016 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vstup
sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovanej nepripustil.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu sťažovateľka (a aj žalovaná) podala
dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na § 237 písm. f) OSP a § 239 ods. 1
OSP z dôvodu, že na jeho základe došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom a z dôvodu,
že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Najvyšší
súd ako dovolací súd vyslovil v napadnutom uznesení názor, že dovolanie je prípustné
a dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vecne preskúmal a uznesením
sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017 ho ako nedôvodné zamietol.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu k dispozícii zákonom ustanovený účinný
(mimoriadny) opravný prostriedok (dovolanie), ktorý aj využila. O sťažovateľkou podanom
dovolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje
právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.
13 CoKR 19/2015 z 12. januára 2016 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd považoval tiež za potrebné pripomenúť, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným
súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo teda
predovšetkým posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
nesignalizuje arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem
vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky (v posudzovanom prípade ide o ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a či v tejto
súvislosti možno reálne uvažovať o vyslovení porušenia sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 12 dohovoru) spočíva v oprávnení každého
domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy); k tomu
pozri m. m. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017. Základom
argumentácie sťažovateľky je v zásade jej nesúhlas s (podľa jej názoru) reštriktívnym,
formálnym a ústavne nekonformným výkladom pojmu „právny záujem“ vedľajšieho
účastníka na výsledku konania, ktorý viedol k zamietnutiu jej dovolania. Sťažovateľka teda
tvrdí, že dovolací súd vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti uvádza, že „jedine
Sťažovateľ ako vedľajší účastník, nie správca, by bol oprávnený domáhať sa ochrany jeho
ústavných práv a slobôd pred ústavným súdom, ak by bolo právoplatne rozhodnuté
o vylúčení majetku z konkurznej podstaty. Získanie postavenia vedľajšieho účastníka
je jedinou šancou nielen pre Sťažovateľa, ale pre všetkých veriteľov Úpadcu, získať aspoň
čiastočné uspokojenie ich pohľadávok z majetku, ktorý Úpadca protiprávne previedol
na Žalobcu... Uznesením Dovolacieho súdu zo dňa 27. 04. 2017, sp. zn. 3 Obdo/59/2016,
ktorým bolo dovolanie Sťažovateľa proti rozhodnutiu Odvolacieho súdu zamietnuté, však
k definitívnemu vylúčeniu Sťažovateľa z možnosti uplatnenia jemu ústavou garantovaných
práv došlo...“.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
považuje za potrebné poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebeh
predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. V tejto časti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa najmä uvádza:
„Okresný súd Žilina uznesením č. k. 5 Cb/27/2010-343 zo dňa 22. mája 2015
pripustil vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáha vylúčenia majetku,
a to nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. zo všeobecnej podstaty konkurzu úpadcu
Spoločnosť oznámila podaním zo dňa
7. mája 2015 svoj vstup do konania na strane žalovaného s tým, že je účastníkom
konkurzného konania na majetok úpadcu a nehnuteľnosti,
ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty je predmetom konania, tvorili, resp. tvoria de facto
jediný majetok, z ktorého v prípade úspechu žalovaného v konaní môžu byť uspokojené
zistené pohľadávky veriteľov v konkurze...
Krajský súd v Žiline uznesením z 12. januára 2016, č. k. 13 CoKR/19/2015-379
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že vstup vedľajšieho účastníka
do konania na strane žalovaného nepripustil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že u samotného správcu, ktorý v predmetnom
konaní vystupuje v postavení žalovaného, nie je možné konštatovať jeho právny záujem
na výsledku sporu totožný so záujmom veriteľov prihlásených pohľadávok. V sporoch
vyvolaných konkurzným konaním, teda aj v spore o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,
vystupuje správca konkurznej podstaty ako osobitný procesný subjekt, ktorého práva
a povinnosti určuje Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Správca je pritom povinný
rovnako chrániť záujmy veriteľov, ako aj záujmy úpadcu, a to bez priameho osobného
záujmu na výsledku sporu. Pre správcu, ktorý sa účastníkom takéhoto konania stáva
na základe osobitnej úpravy v zákone o konkurze a reštrukturalizácii, tak rozhodnutie
v predmetnej veci nemá bezprostredný vplyv na jeho právne postavenie. Nie je preto
namieste, aby ako vedľajší účastník na strane správcu vystupoval konkurzný veriteľ, ktorý
svoj právny záujem na výsledku predmetného konania odôvodňuje výlučne maximalizáciou
rozsahu svojho uspokojenia v konkurznom konaní. Krajský súd je potom názoru, že účasť
konkurzného veriteľa ako vedľajšieho účastníka na strane správcu nie je žiaduca, keďže
úlohou správcu je okrem iného obhajovať záujmy všetkých konkurzných veriteľov a nie je
potrebné, aby v tomto jeho procesnom postavení bol správca podporovaný účasťou
konkurzných veriteľov ako vedľajších účastníkov na jeho strane. Ak samotný správca nemá
osobný záujem na výsledku sporu, je tým vylúčené vedľajšie účastníctvo popri správcovi,
či už tento vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo/115/2009).
Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo/6/2013,
na ktoré v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal okresný súd, a v ktorom Najvyšší
súd Slovenskej republiky... dospel k záveru o prípustnosti konkurzných veriteľov ako
vedľajších účastníkov na strane správcu v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov,
krajský súd uviedol, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu. Najvyšší súd
v iných rozhodnutiach, napr. v rozhodnutiach sp. zn. 6 Obo/34/2008, sp. zn.
2 Obdo/115/2009 a sp. zn. 1 Obdo/169/2010 rozhodol odlišným spôsobom a vstup veriteľov
ako vedľajších účastníkov na strane správcu v incidenčných konaniach nepripustil.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo/169/2010 bolo pritom posudzované
aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. k. III. ÚS 70/2012-42 zo dňa
14. februára 2012 sťažnosť proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu odmietol a stotožnil sa
s argumentáciou o špecifickom postavení správcu, ktorého úlohou je rovnako chrániť
záujmy konkurzných veriteľov aj úpadcov, a to bez osobného záujmu na výsledku sporu.
Krajský súd poukázal aj na rozhodnutie Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 6 Cmo/63/2000,
ktorý dospel k záveru, že len samotný hmotný záujem vedľajšieho účastníka na čo
najväčšom uspokojení jeho pohľadávky z podstaty nevyjadruje podmienku právneho záujmu
na výsledku sporu, ktorá je kritériom rozhodovania o prípustnosti vedľajšieho účastníka.
Zároveň súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 2530/11 zo dňa 14. mája 2013, ktorý ústavnú sťažnosť proti uzneseniu Vrchního
soudu v Prahe č. k. 13 Cmo/30/2011-44 zo dňa 9. júna 2011, a proti uzneseniu Mestského
soudu v Prahe zo dňa 30. júla 2010, č. k. 45 Cm/286/1999-366 odmietol, keď poukázal na
výklad prvostupňového súdu, prečo otázka výšky pomerného uspokojenia konkurzných
veriteľov v excindačnom konaní nie je významná. Prvostupňový súd, s ktorým záverom sa
stotožnil i odvolací súd, uviedol, že v prípade, keď by postačoval len záujem konkurzného
veriteľa na čo najvyššom uspokojení jeho pohľadávky v konkurze na založenie jeho práva
na účasť v konaní v postavení vedľajšieho účastníka na strane správcu konkurznej podstaty,
mala by právo zúčastniť sa v konaní každá osoba, ktorá v konkurze prihlásila svoju
pohľadávku a ktorá by prejavila o účasť v konaní o vylúčenie veci z podstaty záujem,
pretože každý veriteľ úpadcu má prirodzene záujem na čo najvyššom pomernom uspokojení
svojej pohľadávky. Takému záujmu však konanie o vylúčenie veci z podstaty ochranu
neposkytuje. Predmetom žaloby na vylúčenie veci z podstaty je riešenie otázky, či konkrétna
vec patrí do podstaty alebo nie a otázka pomerného uspokojenia konkurzných veriteľov nie
je v tomto konaní podstatná. Materiálny záujem konkurzných veriteľov na čo najvyššom
pomernom uspokojení ich pohľadávok, je chránený úpravou konkurzného konania.
Krajský súd preto z vyššie uvedených záverov za aplikácie ust. § 220 O. s. p.
napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vstup do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nepripustil.“
Najvyšší súd ako dovolací súd v zmysle § 35 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas sťažovateľkou (aj správkyňou
konkurznej podstaty), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel
k záveru, že dovolania nie sú dôvodné, pričom v tejto súvislosti v napadnutom uznesení
uviedol:
„Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 C. s. p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované...
Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že dovolanie žalovaného bolo podané
dňa 11. marca 2016... a dovolanie spoločnosti bolo podané
dňa 11. marca 2016..., pred nadobudnutím účinnosti C. s. p. (t. j. pred 1. júlom 2016), preto
je potrebné posudzovať prípustnosť a dôvodnosť podaných dovolaní podľa ust. § 237, § 239
a § 242 O. s. p. Jedným z objektívnym predpokladov na podanie dovolania je jeho
prípustnosť, ktorá v čase podania dovolania mohla byť naplnená, ak bol naplnený niektorý
z jej dôvodov uvedených v ust. § 237 a § 239 O. s. p. Ak sa v dovolacom konaní preukáže
existencia takýchto dôvodov, bola prípustnosť dovolania jedným z jeho právnych účinkov
už v čase jeho podania. S poukazom na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty
a spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov, preto nie je možné
prípustnosť a dôvodnosť dovolania posudzovať podľa ust. § 420 až § 422 C. s. p., keďže len
takýmto výkladom sa zabezpečí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bude
preskúmané na základe dôvodov, ktoré v čase jeho podania dovolateľ mohol namietať
a počas prebiehajúceho dovolacieho konania očakával, že dovolací súd v prípade
ak sa preukážu, na ne prihliadne.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak: a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.
Keďže odvolací súd svojím rozhodnutím zmenil uznesenie súdu prvého stupňa
je v predmetnej veci dovolanie prípustné podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať
vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa
dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa komplexne
zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1
písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci
súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka
pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným
súdom). Ustanovenie § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti
dovolania podľa tohto ustanovenia preto predmet konania nie je významný. Ak je teda
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutie o trovách konania.
Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p.,
dovolateľ ich v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla
najavo. Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie,
či konanie nie je zaťažené vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak sa preukáže, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom... Dovolací súd nemal za preukázané, že došlo v konaní k vade podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p...“
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa, najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol:
„Z ust. § 220 O. s. p. vyplýva, že odvolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorý na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu dospel
k nesprávnym právnym záverom, t. j. podľa názoru odvolacieho súdu vec nesprávne právne
posúdil. Práve o takýto prípad ide v predmetnej veci, keď odvolací súd na rozdiel od súdu
prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na
účasť spoločnosti , ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.
Tvrdenie dovolateľov, že vydanie zmeňujúceho rozhodnutia podľa § 220 O. s. p. bolo
neoprávnené nie je opodstatnené, nakoľko nedošlo k porušeniu podmienok pre vydanie
rozhodnutia podľa § 220 O. s. p. Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa
a dôvody, pre ktoré došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, nepredstavujú procesne
pochybenie, ktoré by znamenalo odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom len preto,
že s rozhodnutím nesúhlasia.
Dovolatelia videli odňatie možnosti konať pred súdom aj v tom, že v čase
rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že správca konkurznej podstaty úpadcu sa už
nemôže dovolávať odporovateľnosti kúpnej zmluvy, pretože súdne konanie o jeho žalobe
už bolo právoplatne uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 23. augusta 2010,
sp. zn. 20 Cbi/2/2009-2l5, zastavené z dôvodu prekážky res iudicata. Správca tiež
po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohol podať novú žalobu
pre uplynutie prekluzívnej lehoty.
K uvedenej námietke dovolateľov je potrebné uviesť, že predmetom dovolacieho
konania (ako aj rozhodovania súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu) je výlučne otázka
prípustnosti účasti spoločnosti ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného, t. j. posúdenie otázky, či spoločnosť má v danom konaní
(nárok o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) právny záujem na výsledku konania. Nie je
preto možné spájať rozhodovanie o tejto otázke s faktickou možnosťou, resp. nemožnosťou
uplatnenia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov správcom konkurznej
podstaty v iných konaniach.“
Ku kľúčovej námietke sťažovateľky založenej na tvrdení, že odvolací súd vec
nesprávne právne posúdil vo vzťahu k otázke existencie jej právneho záujmu na výsledku
konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, najvyšší súd v napadnutom uznesení
uviedol:
«Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde
o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa ust. § 93 ods. 3 O. s. p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo
na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Ak ako vedľajší účastník
vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená
na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť
aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe
neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Predpokladom účasti vedľajšieho účastníka je existencia právneho záujmu
na výsledku konania, t. j., že jeho právne postavenie bude ovplyvnené výsledkom sporu.
Tak ako uvádza aj odvolací súd o právny záujem ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím
vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, pričom hlavným účelom
a zmyslom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore jednému z účastníkov konania.
Zmyslom tohto inštitútu je tak posilniť v konkrétnom konaní postavenie toho účastníka,
na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje.
Je možné prisvedčiť, že hlavným záujmom, ktorý má konkurzný veriteľ
v prebiehajúcom konaní je úspech správcu, ktorého dôsledkom by bolo ponechanie
dotknutej nehnuteľnosti v konkurznej podstate, po speňažení ktorej má „šancu“ na vyššie
uspokojenie svojej pohľadávky. Jeho pohľadávka prihlásená do konkurzu sa však
čo do výšky, pravosti alebo poradia úspechom správcu v predmetnom spore nezmení.
Nie je vylúčené, že konkurzný veriteľ aj napriek úspechu správcu a zamietnutí žaloby
nebude nakoniec v konkurznom konaní vôbec uspokojený. Samotný faktický záujem
na výsledku konania - v tomto prípade maximalizáciu rozsahu uspokojenia konkurzného
veriteľa v konkurze však nemožno zamieňať s právnym záujmom na výsledku konania.
V danej veci je predmetom konania vylúčenie veci z konkurznej podstaty, kde je v zásade
pasívne legitimovaný iba správca konkurznej podstaty, čo vyplýva zo samotnej
právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Právny záujem vedľajšieho
účastníka na výsledku konania, do ktorého vstupuje, nemôže byť daný len jeho prípadným
finančným (majetkovým) záujmom na výsledku konania. Pre vedľajšieho účastníka
spravidla prehra účastníka, ktorého v konaní podporuje, vyústi do sekundárneho sporu
medzi vedľajším účastníkom a týmto účastníkom, pričom v sekundárnom spore má výsledok
predmetného konania význam ako predbežná otázka. V prípade, ak vedľajší účastník
vystupuje na strane žalovaného, predmetom takéhoto sekundárneho sporu môžu byť rôzne
regresné nároky, ktoré vznikajú, ak žalovaný (napr. ručiteľ) plní za záväzok za vedľajšieho
účastníka z titulu poskytnutého zabezpečenia. Typickým príkladom často sa opakujúcim
v justičnej praxi sú aj prípady nárokov z poistenej zmluvy, ak sa konanie týka náhrady
škody a vedľajší účastník (spravidla poisťovňa) poistil zodpovednosť žalovaného za škodu.»
Na základe uvedených skutočností najvyšší súd ako dovolací súd po preskúmaní
dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že „účasť
konkurzného veriteľa na základe vyššie uvedených dôvodov, ako vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného v nároku o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, nie je prípustná.
Zároveň je potrebné dodať že v konaní ako žalovaný vystupuje správca (ako osobitný
procesný subjekt podľa ZKR), ktorý je okrem iného povinný obhajovať záujmy všetkých
konkurzných veriteľov a nie je potrebné, aby v tomto jeho procesnom postavení bol správca
podporovaný účasťou jednotlivých konkurzných veriteľov ako vedľajších účastníkov na jeho
strane. K odkazom dovolateľov na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
dovolací súd vyslovil, že ide o rozhodnutia, predmet ktorých bol založený na úplne
skutkovom základe a inom nároku, ako v tejto veci, teda aj posudzovanie vstupu vedľajšieho
účastníka vychádza z predpokladov vyplývajúcich z danej súdenej veci. Dovolací súd sa
v plnom rozsahu stotožnil s názorom vysloveným odvolacím súdom a vznesené námietky
dovolateľov vyhodnotil ako nedôvodné.“.
Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 27. apríla
2017 je zrejmé, že najvyšší súd sa nestotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré sa
v podstatnom týkali právneho posúdenia otázky právneho záujmu konkurzného veriteľa
na výsledku konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a jeho účasti ako vedľajšieho
účastníka na strane správcu konkurznej podstaty v takomto konaní.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017 (s prihliadnutím na obsah
uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 13 CoKR 19/2015 z 12. januára
2016, ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov
dovolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky [otázka prípustnosti účasti
sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, t. j. posúdenia otázky,
či sťažovateľka má v danom konaní (nárok o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) právny
záujem na výsledku konania] nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu.
V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú veľmi podrobne
uvedené skutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru (v rámci sťažovateľkou
vymedzených dovolacích dôvodov), že účasť konkurzného veriteľa ako vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného správcu konkurznej podstaty v konaní o vylúčenie veci
z konkurznej podstaty nie je prípustná, pretože právny záujem vedľajšieho účastníka
na výsledku konania nemôže byť daný len jeho prípadným finančným (majetkovým)
záujmom na výsledku konania.
Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym
záverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom uznesení z 12. januára 2016
(pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu,
pozn.), sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné
a nesignalizujú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha preskúmania napadnutého
dovolacieho rozhodnutia na základe v zásade rovnakej argumentácie, akú uviedla vo svojom
dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu z 12. januára 2016.
Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v spojení
s označeným uznesením odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa
ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľky, pričom jeho závery sú formulované zrozumiteľne a podľa názoru ústavného
súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné a priečiace
sa zmyslu a účelu právnej úpravy konkurzného konania. Skutočnosť, že sa sťažovateľka
so závermi najvyššieho súdu (resp. krajského súdu ako odvolacieho súdu) nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že medzi uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Obdo 59/2016 z 27. apríla 2017 a obsahom sťažovateľkou označeného
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Preskúmavajúc namietané porušenie sťažovateľkou označených základných práv
podľa ústavy a dohovoru z načrtnutých hľadísk, ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného
súdu navyše zistil, že okresný súd v právnej veci žalobcu , proti
žalovanej správkyni konkurznej podstaty úpadcu v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu
konkurznej podstaty vedenom pod sp. zn. 5 Cbi 27/2010 medzičasom už rozhodol v merite
veci rozsudkom z 15. augusta 2017 tak, že vylúčil zo súpisu všeobecnej konkurznej
podstaty úpadcu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území , zapísané
na LV č. , patriace do výlučného vlastníctva žalobcu. O odvolaní žalovanej správkyne
konkurznej podstaty úpadcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 Cbi 27/2010
z 15. augusta 2017 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 13 CoKR 35/2017 z 20. júna
2018 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Predmetný rozsudok krajského
súdu nadobudol právoplatnosť 2. júla 2018. Ústavný súd ďalej zistil, že správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu prípisom z 25. júla 2018 oznámila okresnému súdu,
že dotknutý majetok vylúčila zo súpisu konkurznej podstaty a túto informáciu zverejnila
v Obchodnom vestníku č. 141/2018 z 24. júla 2018. Predmetné konkurzné konanie,
v ktorom sťažovateľka ako jeho účastník uplatňuje svoje práva konkurzného veriteľa, nie je
dosiaľ ukončené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2019