Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 15/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , zastúpenej advokátskou

kanceláriou ADVOKÁTI Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24, Žilina, v mene

ktorej koná advokát Mgr. Martin Dikoš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. apríla 2017 a uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 12. januára 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. augusta 2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátskou kanceláriou ADVOKÁTI Müller & Dikoš, s. r. o., Závodská cesta 3911/24,

Žilina, v mene ktorej koná advokát Mgr. Martin Dikoš, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 12. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný

súd“) uznesením sp. zn. z 2. marca 2009 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu

, (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľka je účastníkom

predmetného konkurzného konania, pričom jej prihlásená pohľadávka v sume 143 318,98 €

bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu zistená.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu

konkurznej podstaty vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. medzi

žalobcom: .. a žalovanou: ... správkyňou

Úpadcu, podaním zo dňa 07. 05. 2015 oznámil svoj vstup do Konania na strane Žalovanej.

Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 22. 05. 2015, sp. zn. -343, súd

pripustil vstup Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do Konania na strane Žalovanej.

Krajský súd v Žiline... uznesením zo dňa 12. 01. 2016, sp. zn. -379, zmenil

uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 22. 05. 2015, sp. zn. -343 tak,

že vstup Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do Konania na strane Žalovanej nepripustil.

Proti uzneseniu Odvolacieho súdu zo dňa 12. 01. 2016, sp. zn. -379,

podal Sťažovateľ i Žalovaná dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky...

uznesením zo dňa 27. 04. 2017, sp. zn. , zamietol.“.

Sťažovateľka v dovolaní vytýkala odvolaciemu súdu, že na základe jeho rozhodnutia

„došlo k odňatiu možnosti Sťažovateľovi konať pred súdom a že spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci“. Svoj právny záujem na výsledku konania a dôvodnosť svojho

postavenia ako vedľajšieho účastníka sťažovateľka zdôvodňuje svojím základným záujmom

v konkurznom konaní ako veriteľa, a to dosiahnuť maximálnu možnú mieru uspokojenia jej

prihlásenej a zistenej pohľadávky popri pohľadávkach ostatných veriteľov, a teda dosiahnuť

účel konkurzného konania, ktorým je speňažovanie majetku úpadcu a kolektívne

uspokojovanie jeho veriteľov.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti najmä uvádza:

„Zo súvisiacich konaní totiž vyplýva, že práve Sťažovateľ bol účastníkom konania,

v ktorom súd právoplatne vyslovil neúčinnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa

24. 11. 2005 a jej dodatkov zo dňa 22. 12. 2005 a 31. 12. 2005 s povolením vkladu

na Správe katastra Žilina pod č. k. V 7885/05 zo dňa 19. 12. 2005... na základe ktorej došlo

k prevodu majetku Úpadcu - nehnuteľností zapísaných na LV č. pre k. ú.

na Žalobcu, ktorý sa v Konaní v súčasnosti domáha práve vylúčenia Nehnuteľností

zo súpisu konkurznej podstaty. Rozhodnutie v konaní, v ktorom bol Sťažovateľ účastníkom

konania (rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. 03. 2009, sp. zn.:

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. 01. 2010, sp. zn.:

16 , ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 09. 03. 2010), pritom podľa názoru

súdu vysloveného v uznesení Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 08. 2010,

sp. zn.: -215, ktorý rozhodoval o žalobe správcu konkurznej podstaty Úpadcu

podanej dňa 03. 04. 2009 v zmysle o konkurze a reštrukturalizácii...

o určenie neúčinnosti Kúpnej zmluvy, vytvorilo prekážku res iudicata (pozn. rozsudok

Okresného súdu Trenčín zo dňa 19. 03. 2009, sp. zn.: , bol súdom vyhlásený

pred vyhlásením konkurzu na majetok Úpadcu). Nehnuteľnosti Žalobcu boli preto

na základe rozhodnutí Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne zapísané

do súpisu konkurznej podstaty. V Konaní, ktorom sa Žalobca domáha vylúčenia

Nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty bola rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa

07. 12. 2010, sp. zn. -69, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn.: , žaloba Žalobcu zamietnutá ako nedôvodná

z dôvodu vyhlásenia neúčinnosti Kúpnej zmluvy podľa v dobe,

keď už bol vyhlásený konkurz na majetok Úpadcu, a to v konaní, ktoré inicioval Sťažovateľ.

Súdy Slovenskej republiky, a to Okresný súd Trenčín, Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd

Žilina a Krajský súd v Žiline vychádzali z právneho názoru, že vyslovenie neúčinnosti

Kúpnej zmluvy podľa má priame účinky v konkurznom konaní

vedenom na majetok Úpadcu, a teda Nehnuteľnosti Žalobcu ako majetok tretej osoby

je správca konkurznej podstaty oprávnený zapísať do súpisu konkurznej podstaty,

zo speňaženia ktorej je následne možné uspokojiť na základe rozvrhu výťažku veriteľov

prihlásených pohľadávok do konkurzného konania...

V čase, keď zo strany správcu konkurznej podstaty nebolo možné dovolávať sa

odporovateľnosti Kúpnej zmluvy a právny poriadok mu neumožňoval brániť sa voči

rozhodnutiu Okresného súdu Žilina, ktorý vyslovil, že rozhodnutie vo veci, v ktorej

sa odporovateľnosti Kúpnej zmluvy dovolával Sťažovateľ, vytvára prekážku res iudicata

pre rozhodnutie v konaní, v ktorom sa odporovateľnosti Kúpnej zmluvy dovolával správca

konkurznej podstaty podľa konkurzného zákona, Najvyšší súd Slovenskej republiky...

na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky

v uznesení zo dňa 30. 04. 2013, sp. zn.: 3 MObdo/3/2012, vyslovil, že zamietnutie

vylučovacej žaloby nebolo správne, pretože odporovateľnosti predmetného právneho úkonu

sa nedovolal správca konkurznej podstaty podľa konkurzného zákona. Z právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplynulo, že vylučovaciu žalobu nie je možné

podať, ak súd určil neúčinnosť právneho úkonu v konkurznom konaní podľa konkurzného

zákona, pričom určenie neúčinnosti právneho úkonu je podmienkou pre zapísanie majetku

tretej osoby do konkurznej podstaty. Podľa rozhodnutí súdov nižších stupňov malo však

rozhodnutie súdu o určení neúčinnosti právneho úkonu na základe žaloby Sťažovateľa

podľa priame účinky v konkurznom konaní, čo oprávňovalo

správcu Nehnuteľnosti zapísať do súpisu konkurznej podstaty Úpadcu.

V dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k zrušeniu

rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 07. 12. 2010, sp. zn. -69 a rozsudku

Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 09. 2011, sp. zn.: , ktorými bola

zamietnutá vylučovacia žaloba Žalobcu a tento vyslovil diametrálne odlišný právny názor

než iné štyri súdy Slovenskej republiky v rovnakej právnej veci, a síce, že majetok tretej

osoby možno zapísať do súpisu konkurznej podstaty len, ak sa správca konkurznej podstaty

dovolá odporovateľnosti a nejde o prekážku veci rozhodnutej, ak bolo rozhodnuté

o neúčinnosti právneho úkonu podľa , pretože absentujú základné

predpoklady pre vyslovenie takého názoru v súvislosti s konkurzným konaním...

V dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky následne došlo

k vylúčeniu časti majetku zaradenej do konkurznej podstaty z tejto konkurznej podstaty,

a to v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn.: -146,

t. j. v ďalšom konaní o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty iniciovanom

Žalobcom, v ktorom malo rovnako rozhodujúci význam rozhodnutie v konaní, v ktorom

na návrh Sťažovateľa súd vyslovil neúčinnosť Kúpnej zmluvy. Na dôvažok je pritom

potrebné uviesť, že Kúpna zmluva bola jednoznačne odporovateľným právnym úkonom,

t. j. úkonom ukracujúcim Sťažovateľa i ostatných veriteľov Úpadcu, pričom Najvyšší súd

Slovenskej republiky formalisticky konštatoval, že ak sa neúčinnosti Kúpnej zmluvy

nedovolal správca podľa konkurzného zákona, potom nebol dôvod na zamietnutie

vylučovacej žaloby, a tým na základe neprihliadnutia na prirodzené právo a princíp právnej

istoty odobril konanie Úpadcu, ktorý zvýhodnil iných svojich veriteľov a ukrátil ostatných

svojich veriteľov uzavretím Kúpnej zmluvy, čím dochádza k ich poškodzovaniu.

Jediný reálne speňažiteľný majetok v konkurze Úpadcu je tak predmetom Konania,

do ktorého má záujem vstúpiť Sťažovateľ ako vedľajší účastník, pretože je zrejmé,

že výsledok tohto konania bude mať zásadný vplyv na jeho postavenie, rovnako

ako aj na postavenie ostatných veriteľov Úpadcu, pričom práve Sťažovateľ disponuje

takými informáciami, ktoré by mohli podporiť Žalovanú, keď práve on bol účastníkom

konania o neúčinnosť Kúpnej zmluvy, ktorou Úpadca protiprávnym spôsobom previedol

Nehnuteľnosti na Žalobcu. Jedine úsilím Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka bude možné

dosiahnuť procesný úspech ním podporovaného účastníka, a to Žalovanej. V tejto súvislosti

je nutné uviesť, že protiprávne konanie Úpadcu prostredníctvom jeho štatutárnych orgánov,

a síce zvýhodnenie niektorých jeho veriteľov oproti iným veriteľom, vrátane Sťažovateľa,

uzavretím Kúpnej zmluvy, bolo predmetom trestného konania, v ktorom boli trestným

rozkazom Okresného súdu Žilina zo dňa 28. 03. 2013, sp. zn. , rozsudkom

Okresného súdu Žilina zo dňa 20. 06. 2013, sp. zn. v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. 10. 2013, sp. zn. , ktorý nadobudol

právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 16. 10. 2013, uznané za vinné osoby konajúce

za Úpadcu, ktorý nebol schopný plniť svoje záväzky... zo spáchania trestného činu

zvýhodňovania veriteľa podľa ust. , ,

č. účinného do 31. 12. 2005 v spolupáchateľstve...

Práve Sťažovateľ disponuje právoplatným rozhodnutím, ktoré má podstatný význam

pre rozhodnutie súdu v Konaní, pričom jeho postavenie vedľajšieho účastníka by mu

zaručovalo možnosť brániť sa proti rozhodnutiu súdu, ktorým by došlo k vylúčeniu majetku

z konkurznej podstaty, a teda umožňovalo by mu dosiahnuť nápravu porušenia princípu

právnej istoty zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

pričom v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie uvádza, že „rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu základného princípu právneho

štátu, a to princípu právnej istoty a k zásahu do práva na spravodlivý proces. Predmetné

rozhodnutie má rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu v Konaní, pričom v čase

rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zrejmé, že správca konkurznej

podstaty Úpadcu sa už nemôže dovolávať odporovateľnosti predmetného právneho úkonu,

pretože súdne konanie o jeho žalobe už bolo právoplatne zastavené z dôvodu prekážky

res iudicata. Správca tiež po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohol

podať novú žalobu pre uplynutie prekluzívnej lehoty. Proti rozhodnutiu súdu o zastavení

konania nie je prípustný žiaden mimoriadny opravný prostriedok. Rovnako ani Sťažovateľ

po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohol podľa konkurzného zákona

podať odporovaciu žalobu, pretože ju podal správca a nemal možnosť v predmetnom konaní

podať akýkoľvek opravný prostriedok, rovnako ako ani správca po právoplatnosti

rozhodnutia o zastavení konania...“.

Podľa sťažovateľky «formalistickým prístupom, ktorý Najvyšší súd Slovenskej

republiky zvolil, v podstate protiprávne „konvalidoval“ konanie Úpadcu, ktorý nesporne

ukrátil svojich veriteľov v rozpore s účelom konkurzného konania a rovnako tak Odvolací

súd, keď nepripustil do konania Sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka a Dovolací súd,

ktorý zamietol dovolanie Sťažovateľa, ktorému tak znemožnili dosiahnuť zapísanie majetku

Úpadcu do súpisu konkurznej podstaty, ktorý nikdy nemal byť za podmienok dohodnutých

v Kúpnej zmluvy prevedený na Žalobcu...

Dovolací súd tak reštriktívnym výkladom pojmu „právny záujem“ vedľajšieho

účastníka na výsledku konania, ktorý viedol k zamietnutiu dovolania Sťažovateľa, porušil

základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Dovolací súd v podstate dospel k zhodným záverom ako Odvolací súd, konštatoval,

že právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania nemôže byť daný len jeho

prípadným finančným (majetkovým) záujmom na výsledku konania. Dovolací súd pritom

poukázal na to, že nie je vylúčené, že konkurzný veriteľ aj napriek úspechu správcu

a zamietnutí žaloby nebude nakoniec v konkurznom konaní vôbec uspokojený...

Jedine Sťažovateľ ako vedľajší účastník, nie správca, by bol oprávnený domáhať sa

ochrany jeho ústavných práv a slobôd pred ústavným súdom, ak by bolo právoplatne

rozhodnuté o vylúčení majetku z konkurznej podstaty. Získanie postavenia vedľajšieho

účastníka je jedinou šancou nielen pre Sťažovateľa, ale pre všetkých veriteľov

Úpadcu, získať aspoň čiastočné uspokojenie ich pohľadávok z majetku, ktorý Úpadca

protiprávne previedol na Žalobcu... Uznesením Dovolacieho súdu zo dňa 27. 04. 2017,

sp. zn. , ktorým bolo dovolanie Sťažovateľa proti rozhodnutiu Odvolacieho

súdu zamietnuté, však k definitívnemu vylúčeniu Sťažovateľa z možnosti uplatnenia jemu

garantovaných práv došlo a bez zásahu ústavného súdu zostane protiústavnosť

nenapravená, a to i tá, ktorá nastala v dôsledku porušenia princípu právnej istoty

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.».

Sťažovateľka pre úplnosť uvádza, že „podal i sťažnosť na Európsky súd pre ľudské

práva, táto však bola vyhlásená za neprijateľnú. Z uvedeného je nespochybniteľné,

že nemožnosť Sťažovateľa účastniť sa konania v postavení vedľajšieho účastníka v dôsledku

rozhodnutia Odvolacieho a Dovolacieho súdu má absolútny charakter a tieto ho vylučujú

z možnosti uplatňovania garantovaných práv a dosiahnutia uspokojenia

v konkurznom konaní, ktoré mu patrí.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom o nej takto rozhodol:

„Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Dovolacieho súdu zo dňa

27. 04. 2017, sp. zn. a uznesením Odvolacieho súdu zo dňa 12. 01. 2016,

sp. zn. -379, ktoré mu predchádzalo, porušené boli.

Uznesenie Dovolacieho súdu zo dňa 27. 04. 2017, sp. zn.

a uznesenie Odvolacieho súdu zo dňa 12. 01. 2016, sp. zn. -379, zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie Odvolaciemu súdu.“

Ústavnému súdu bolo 27. októbra 2017 doručené podanie obchodnej spoločnosti

, , ktorá ako dotknutá osoba podrobnejšie

opísala skutočnosti súvisiace so sťažnosťou sťažovateľky, pričom pre prípad, že by ústavný

súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, navrhla, aby „povolil vstup spoločnosti

do konania na strane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu

v Žiline, nakoľko je zrejmé, že spoločnosť má záujem na výsledku

konania“.

Vzhľadom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť , má

nepochybne právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom, ústavný súd s ňou

ďalej konal ako s dotknutým účastníkom konania v zmysle § 51 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov

(ďalej len „“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sp. zn. z 27. apríla 2017 a uznesením krajského súdu ako odvolacieho súdu

sp. zn. z 12. januára 2016, ktoré mu predchádzalo a ktorým nebola

pripustená ako vedľajší účastník do konania o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej

podstaty na strane žalovanej (správkyne konkurznej podstaty úpadcu).

Ešte predtým ako ústavný súd pristúpil k posúdeniu prijateľnosti sťažnosti na ďalšie

konanie, resp. k preskúmaniu prítomnosti dôvodov odôvodňujúcich odmietnutie sťažnosti

pri jej predbežnom prerokovaní, považoval za potrebné poznamenať, že v čase konania

pred všeobecnými súdmi bol platný a účinný (ďalej aj „OSP“),

ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016 nahradený novými procesnými kódexmi. Ústavný

súd tak musel vychádzať pri posudzovaní prijateľnosti sťažnosti aj z tejto skutočnosti

a prihliadať na v relevantnom čase platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na vec

sťažovateľky.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

sp. zn. z 12. januára 2016

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy

sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní o vylúčenie

majetku zo súpisu konkurznej podstaty uznesením sp. zn. z 22. mája 2015

pripustil vstup sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej

správkyne konkurznej podstaty. Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 12. januára 2016 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vstup

sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovanej nepripustil.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu sťažovateľka (a aj žalovaná) podala

dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na a

z dôvodu, že na jeho základe došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom a z dôvodu,

že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [ ]. Najvyšší

súd ako dovolací súd vyslovil v napadnutom uznesení názor, že dovolanie je prípustné

a dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vecne preskúmal a uznesením

sp. zn. z 27. apríla 2017 ho ako nedôvodné zamietol.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu krajského súdu k dispozícii zákonom ustanovený účinný

(mimoriadny) opravný prostriedok (dovolanie), ktorý aj využila. O sťažovateľkou podanom

dovolaní bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. januára 2016 odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. apríla 2017

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo napadnutým

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietala, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Ústavný súd považoval tiež za potrebné pripomenúť, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným

súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo teda

predovšetkým posúdiť, či odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

nesignalizuje arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem

vzťahujúcich sa na vec sťažovateľky (v posudzovanom prípade ide o ustanovenia

a o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a či v tejto

súvislosti možno reálne uvažovať o vyslovení porušenia sťažovateľkou označeného

základného práva podľa , resp. jej práva podľa dohovoru

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (a tiež práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 12 dohovoru) spočíva v oprávnení každého

domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ); k tomu

pozri m. m. , , , .

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a )

(, , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2017. Základom

argumentácie sťažovateľky je v zásade jej nesúhlas s (podľa jej názoru) reštriktívnym,

formálnym a ústavne nekonformným výkladom pojmu „právny záujem“ vedľajšieho

účastníka na výsledku konania, ktorý viedol k zamietnutiu jej dovolania. Sťažovateľka teda

tvrdí, že dovolací súd vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti uvádza, že „jedine

Sťažovateľ ako vedľajší účastník, nie správca, by bol oprávnený domáhať sa ochrany jeho

ústavných práv a slobôd pred ústavným súdom, ak by bolo právoplatne rozhodnuté

o vylúčení majetku z konkurznej podstaty. Získanie postavenia vedľajšieho účastníka

je jedinou šancou nielen pre Sťažovateľa, ale pre všetkých veriteľov Úpadcu, získať aspoň

čiastočné uspokojenie ich pohľadávok z majetku, ktorý Úpadca protiprávne previedol

na Žalobcu... Uznesením Dovolacieho súdu zo dňa 27. 04. 2017, sp. zn. ,

ktorým bolo dovolanie Sťažovateľa proti rozhodnutiu Odvolacieho súdu zamietnuté, však

k definitívnemu vylúčeniu Sťažovateľa z možnosti uplatnenia jemu garantovaných

práv došlo...“.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

považuje za potrebné poukázať na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa sumarizuje priebeh

predmetného konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. V tejto časti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa najmä uvádza:

„Okresný súd Žilina uznesením č. k. -343 zo dňa 22. mája 2015

pripustil vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáha vylúčenia majetku,

a to nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. zo všeobecnej podstaty konkurzu úpadcu

Spoločnosť oznámila podaním zo dňa

7. mája 2015 svoj vstup do konania na strane žalovaného s tým, že je účastníkom

konkurzného konania na majetok úpadcu a nehnuteľnosti,

ktorých vylúčenie z konkurznej podstaty je predmetom konania, tvorili, resp. tvoria de facto

jediný majetok, z ktorého v prípade úspechu žalovaného v konaní môžu byť uspokojené

zistené pohľadávky veriteľov v konkurze...

Krajský súd v Žiline uznesením z 12. januára 2016, č. k. -379

zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že vstup vedľajšieho účastníka

do konania na strane žalovaného nepripustil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že u samotného správcu, ktorý v predmetnom

konaní vystupuje v postavení žalovaného, nie je možné konštatovať jeho právny záujem

na výsledku sporu totožný so záujmom veriteľov prihlásených pohľadávok. V sporoch

vyvolaných konkurzným konaním, teda aj v spore o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,

vystupuje správca konkurznej podstaty ako osobitný procesný subjekt, ktorého práva

a povinnosti určuje Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Správca je pritom povinný

rovnako chrániť záujmy veriteľov, ako aj záujmy úpadcu, a to bez priameho osobného

záujmu na výsledku sporu. Pre správcu, ktorý sa účastníkom takéhoto konania stáva

na základe osobitnej úpravy v zákone o konkurze a reštrukturalizácii, tak rozhodnutie

v predmetnej veci nemá bezprostredný vplyv na jeho právne postavenie. Nie je preto

namieste, aby ako vedľajší účastník na strane správcu vystupoval konkurzný veriteľ, ktorý

svoj právny záujem na výsledku predmetného konania odôvodňuje výlučne maximalizáciou

rozsahu svojho uspokojenia v konkurznom konaní. Krajský súd je potom názoru, že účasť

konkurzného veriteľa ako vedľajšieho účastníka na strane správcu nie je žiaduca, keďže

úlohou správcu je okrem iného obhajovať záujmy všetkých konkurzných veriteľov a nie je

potrebné, aby v tomto jeho procesnom postavení bol správca podporovaný účasťou

konkurzných veriteľov ako vedľajších účastníkov na jeho strane. Ak samotný správca nemá

osobný záujem na výsledku sporu, je tým vylúčené vedľajšie účastníctvo popri správcovi,

či už tento vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ).

Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

na ktoré v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal okresný súd, a v ktorom Najvyšší

súd Slovenskej republiky... dospel k záveru o prípustnosti konkurzných veriteľov ako

vedľajších účastníkov na strane správcu v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov,

krajský súd uviedol, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie najvyššieho súdu. Najvyšší súd

v iných rozhodnutiach, napr. v rozhodnutiach sp. zn. , sp. zn.

2 a sp. zn. rozhodol odlišným spôsobom a vstup veriteľov

ako vedľajších účastníkov na strane správcu v incidenčných konaniach nepripustil.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. bolo pritom posudzované

aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. k. -42 zo dňa

14. februára 2012 sťažnosť proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu odmietol a stotožnil sa

s argumentáciou o špecifickom postavení správcu, ktorého úlohou je rovnako chrániť

záujmy konkurzných veriteľov aj úpadcov, a to bez osobného záujmu na výsledku sporu.

Krajský súd poukázal aj na rozhodnutie Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. ,

ktorý dospel k záveru, že len samotný hmotný záujem vedľajšieho účastníka na čo

najväčšom uspokojení jeho pohľadávky z podstaty nevyjadruje podmienku právneho záujmu

na výsledku sporu, ktorá je kritériom rozhodovania o prípustnosti vedľajšieho účastníka.

Zároveň súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

zo dňa 14. mája 2013, ktorý ústavnú sťažnosť proti uzneseniu Vrchního

soudu v Prahe č. k. -44 zo dňa 9. júna 2011, a proti uzneseniu Mestského

soudu v Prahe zo dňa 30. júla 2010, č. k. -366 odmietol, keď poukázal na

výklad prvostupňového súdu, prečo otázka výšky pomerného uspokojenia konkurzných

veriteľov v excindačnom konaní nie je významná. Prvostupňový súd, s ktorým záverom sa

stotožnil i odvolací súd, uviedol, že v prípade, keď by postačoval len záujem konkurzného

veriteľa na čo najvyššom uspokojení jeho pohľadávky v konkurze na založenie jeho práva

na účasť v konaní v postavení vedľajšieho účastníka na strane správcu konkurznej podstaty,

mala by právo zúčastniť sa v konaní každá osoba, ktorá v konkurze prihlásila svoju

pohľadávku a ktorá by prejavila o účasť v konaní o vylúčenie veci z podstaty záujem,

pretože každý veriteľ úpadcu má prirodzene záujem na čo najvyššom pomernom uspokojení

svojej pohľadávky. Takému záujmu však konanie o vylúčenie veci z podstaty ochranu

neposkytuje. Predmetom žaloby na vylúčenie veci z podstaty je riešenie otázky, či konkrétna

vec patrí do podstaty alebo nie a otázka pomerného uspokojenia konkurzných veriteľov nie

je v tomto konaní podstatná. Materiálny záujem konkurzných veriteľov na čo najvyššom

pomernom uspokojení ich pohľadávok, je chránený úpravou konkurzného konania.

Krajský súd preto z vyššie uvedených záverov za aplikácie ust.

napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že vstup do konania

ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nepripustil.“

Najvyšší súd ako dovolací súd v zmysle

(ďalej len „CSP“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas sťažovateľkou (aj správkyňou

konkurznej podstaty), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, že dovolania nie sú dôvodné, pričom v tejto súvislosti v napadnutom uznesení

uviedol:

„Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj

na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované...

Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že dovolanie žalovaného bolo podané

dňa 11. marca 2016... a dovolanie spoločnosti bolo podané

dňa 11. marca 2016..., pred nadobudnutím účinnosti (t. j. pred 1. júlom 2016), preto

je potrebné posudzovať prípustnosť a dôvodnosť podaných dovolaní podľa ust. § 237, § 239

a Jedným z objektívnym predpokladov na podanie dovolania je jeho

prípustnosť, ktorá v čase podania dovolania mohla byť naplnená, ak bol naplnený niektorý

z jej dôvodov uvedených v ust. a Ak sa v dovolacom konaní preukáže

existencia takýchto dôvodov, bola prípustnosť dovolania jedným z jeho právnych účinkov

už v čase jeho podania. S poukazom na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty

a spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov, preto nie je možné

prípustnosť a dôvodnosť dovolania posudzovať podľa ust. až , keďže len

takýmto výkladom sa zabezpečí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bude

preskúmané na základe dôvodov, ktoré v čase jeho podania dovolateľ mohol namietať

a počas prebiehajúceho dovolacieho konania očakával, že dovolací súd v prípade

ak sa preukážu, na ne prihliadne.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ak: a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/.

Keďže odvolací súd svojím rozhodnutím zmenil uznesenie súdu prvého stupňa

je v predmetnej veci dovolanie prípustné podľa ust.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu ( ) skúmať

vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa

dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1

písm. a/ až g/ (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci

súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania

návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným

súdom). Ustanovenie nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa tohto ustanovenia preto predmet konania nie je významný. Ak je teda

konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutie o trovách konania.

Pokiaľ ide o procesné vady v zmysle až e/ a ,

dovolateľ ich v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla

najavo. Prípustnosť dovolania z týchto ustanovení preto nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie,

či konanie nie je zaťažené vadou podľa Podľa tohto

ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak sa preukáže, že sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom... Dovolací súd nemal za preukázané, že došlo v konaní k vade podľa § 237

ods. 1 písm. f/ ..“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa, najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol:

„Z ust. vyplýva, že odvolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie

súdu prvého stupňa, ktorý na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu dospel

k nesprávnym právnym záverom, t. j. podľa názoru odvolacieho súdu vec nesprávne právne

posúdil. Práve o takýto prípad ide v predmetnej veci, keď odvolací súd na rozdiel od súdu

prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na

účasť spoločnosti , ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Tvrdenie dovolateľov, že vydanie zmeňujúceho rozhodnutia podľa bolo

neoprávnené nie je opodstatnené, nakoľko nedošlo k porušeniu podmienok pre vydanie

rozhodnutia podľa Odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a dôvody, pre ktoré došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, nepredstavujú procesne

pochybenie, ktoré by znamenalo odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom len preto,

že s rozhodnutím nesúhlasia.

Dovolatelia videli odňatie možnosti konať pred súdom aj v tom, že v čase

rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že správca konkurznej podstaty úpadcu sa už

nemôže dovolávať odporovateľnosti kúpnej zmluvy, pretože súdne konanie o jeho žalobe

už bolo právoplatne uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 23. augusta 2010,

sp. zn. , zastavené z dôvodu prekážky res iudicata. Správca tiež

po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohol podať novú žalobu

pre uplynutie prekluzívnej lehoty.

K uvedenej námietke dovolateľov je potrebné uviesť, že predmetom dovolacieho

konania (ako aj rozhodovania súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu) je výlučne otázka

prípustnosti účasti spoločnosti ako vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného, t. j. posúdenie otázky, či spoločnosť má v danom konaní

(nárok o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) právny záujem na výsledku konania. Nie je

preto možné spájať rozhodovanie o tejto otázke s faktickou možnosťou, resp. nemožnosťou

uplatnenia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov správcom konkurznej

podstaty v iných konaniach.“

Ku kľúčovej námietke sťažovateľky založenej na tvrdení, že odvolací súd vec

nesprávne právne posúdil vo vzťahu k otázke existencie jej právneho záujmu na výsledku

konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, najvyšší súd v napadnutom uznesení

uviedol:

«Podľa ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa ust. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo

na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Ak ako vedľajší účastník

vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená

na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť

aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe

neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Predpokladom účasti vedľajšieho účastníka je existencia právneho záujmu

na výsledku konania, t. j., že jeho právne postavenie bude ovplyvnené výsledkom sporu.

Tak ako uvádza aj odvolací súd o právny záujem ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím

vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka, pričom hlavným účelom

a zmyslom vedľajšieho účastníctva je pomoc v spore jednému z účastníkov konania.

Zmyslom tohto inštitútu je tak posilniť v konkrétnom konaní postavenie toho účastníka,

na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje.

Je možné prisvedčiť, že hlavným záujmom, ktorý má konkurzný veriteľ

v prebiehajúcom konaní je úspech správcu, ktorého dôsledkom by bolo ponechanie

dotknutej nehnuteľnosti v konkurznej podstate, po speňažení ktorej má „šancu“ na vyššie

uspokojenie svojej pohľadávky. Jeho pohľadávka prihlásená do konkurzu sa však

čo do výšky, pravosti alebo poradia úspechom správcu v predmetnom spore nezmení.

Nie je vylúčené, že konkurzný veriteľ aj napriek úspechu správcu a zamietnutí žaloby

nebude nakoniec v konkurznom konaní vôbec uspokojený. Samotný faktický záujem

na výsledku konania - v tomto prípade maximalizáciu rozsahu uspokojenia konkurzného

veriteľa v konkurze však nemožno zamieňať s právnym záujmom na výsledku konania.

V danej veci je predmetom konania vylúčenie veci z konkurznej podstaty, kde je v zásade

pasívne legitimovaný iba správca konkurznej podstaty, čo vyplýva zo samotnej

právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Právny záujem vedľajšieho

účastníka na výsledku konania, do ktorého vstupuje, nemôže byť daný len jeho prípadným

finančným (majetkovým) záujmom na výsledku konania. Pre vedľajšieho účastníka

spravidla prehra účastníka, ktorého v konaní podporuje, vyústi do sekundárneho sporu

medzi vedľajším účastníkom a týmto účastníkom, pričom v sekundárnom spore má výsledok

predmetného konania význam ako predbežná otázka. V prípade, ak vedľajší účastník

vystupuje na strane žalovaného, predmetom takéhoto sekundárneho sporu môžu byť rôzne

regresné nároky, ktoré vznikajú, ak žalovaný (napr. ručiteľ) plní za záväzok za vedľajšieho

účastníka z titulu poskytnutého zabezpečenia. Typickým príkladom často sa opakujúcim

v justičnej praxi sú aj prípady nárokov z poistenej zmluvy, ak sa konanie týka náhrady

škody a vedľajší účastník (spravidla poisťovňa) poistil zodpovednosť žalovaného za škodu.»

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd ako dovolací súd po preskúmaní

dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu dospel k záveru, že „účasť

konkurzného veriteľa na základe vyššie uvedených dôvodov, ako vedľajšieho účastníka

na strane žalovaného v nároku o vylúčenie veci z konkurznej podstaty, nie je prípustná.

Zároveň je potrebné dodať že v konaní ako žalovaný vystupuje správca (ako osobitný

procesný subjekt podľa ), ktorý je okrem iného povinný obhajovať záujmy všetkých

konkurzných veriteľov a nie je potrebné, aby v tomto jeho procesnom postavení bol správca

podporovaný účasťou jednotlivých konkurzných veriteľov ako vedľajších účastníkov na jeho

strane. K odkazom dovolateľov na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

dovolací súd vyslovil, že ide o rozhodnutia, predmet ktorých bol založený na úplne

skutkovom základe a inom nároku, ako v tejto veci, teda aj posudzovanie vstupu vedľajšieho

účastníka vychádza z predpokladov vyplývajúcich z danej súdenej veci. Dovolací súd sa

v plnom rozsahu stotožnil s názorom vysloveným odvolacím súdom a vznesené námietky

dovolateľov vyhodnotil ako nedôvodné.“.

Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 27. apríla

2017 je zrejmé, že najvyšší súd sa nestotožnil s dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré sa

v podstatnom týkali právneho posúdenia otázky právneho záujmu konkurzného veriteľa

na výsledku konania o vylúčenie veci z konkurznej podstaty a jeho účasti ako vedľajšieho

účastníka na strane správcu konkurznej podstaty v takomto konaní.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu sp. zn. z 27. apríla 2017 (s prihliadnutím na obsah

uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 12. januára

2016, ktorý bol v dovolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov

dovolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky [otázka prípustnosti účasti

sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, t. j. posúdenia otázky,

či sťažovateľka má v danom konaní (nárok o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) právny

záujem na výsledku konania] nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu.

V posudzovanom prípade podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako arbitrárne, pretože v jeho odôvodnení sú veľmi podrobne

uvedené skutočnosti, ktoré viedli dovolací súd k záveru (v rámci sťažovateľkou

vymedzených dovolacích dôvodov), že účasť konkurzného veriteľa ako vedľajšieho

účastníka na strane žalovaného správcu konkurznej podstaty v konaní o vylúčenie veci

z konkurznej podstaty nie je prípustná, pretože právny záujem vedľajšieho účastníka

na výsledku konania nemôže byť daný len jeho prípadným finančným (majetkovým)

záujmom na výsledku konania.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli dovolací súd k rovnakým právnym

záverom, aké vyslovil krajský súd v dovolaním napadnutom uznesení z 12. januára 2016

(pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri použití správneho právneho predpisu,

pozn.), sú podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné

a nesignalizujú, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa a tiež práva podľa dohovoru.

Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha preskúmania napadnutého

dovolacieho rozhodnutia na základe v zásade rovnakej argumentácie, akú uviedla vo svojom

dovolaní podanom proti uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu z 12. januára 2016.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v spojení

s označeným uznesením odvolacieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľky, pričom jeho závery sú formulované zrozumiteľne a podľa názoru ústavného

súdu sú aj dostatočne odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za svojvoľné a priečiace

sa zmyslu a účelu právnej úpravy konkurzného konania. Skutočnosť, že sa sťažovateľka

so závermi najvyššieho súdu (resp. krajského súdu ako odvolacieho súdu) nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods. l dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd zastáva názor, že medzi uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. apríla 2017 a obsahom sťažovateľkou označeného

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Preskúmavajúc namietané porušenie sťažovateľkou označených základných práv

podľa a dohovoru z načrtnutých hľadísk, ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného

súdu navyše zistil, že okresný súd v právnej veci žalobcu , proti

žalovanej správkyni konkurznej podstaty úpadcu v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu

konkurznej podstaty vedenom pod sp. zn. medzičasom už rozhodol v merite

veci rozsudkom z 15. augusta 2017 tak, že vylúčil zo súpisu všeobecnej konkurznej

podstaty úpadcu nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území , zapísané

na LV č. , patriace do výlučného vlastníctva žalobcu. O odvolaní žalovanej správkyne

konkurznej podstaty úpadcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 15. augusta 2017 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. júna

2018 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Predmetný rozsudok krajského

súdu nadobudol právoplatnosť 2. júla 2018. Ústavný súd ďalej zistil, že správkyňa

konkurznej podstaty úpadcu prípisom z 25. júla 2018 oznámila okresnému súdu,

že dotknutý majetok vylúčila zo súpisu konkurznej podstaty a túto informáciu zverejnila

v Obchodnom vestníku č. 141/2018 z 24. júla 2018. Predmetné konkurzné konanie,

v ktorom sťažovateľka ako jeho účastník uplatňuje svoje práva konkurzného veriteľa, nie je

dosiaľ ukončené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2019