Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2,

a 2 a , a c ods. 1 Slovenskej

republiky, čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 v

spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a

čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 v

spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutiami Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. októbra 2010, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. mája 2011 a sp. zn. z 24. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2012 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení

s , a 2, , a c ods. 1

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 11 ods. 1 a 4, čl. 36 ods. 1,

čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 dohovoru v spojení

s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“ a „rozsudok krajského súdu“) sp. zn. z 22. októbra 2010 a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (ďalej len „najvyšší súd“ a

„rozsudok odvolacieho súdu“) sp. zn. z 3. mája 2011 a ako dovolacieho

súdu (ďalej aj „rozsudok dovolacieho súdu“) sp. zn. z 24. novembra

2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „Spoločnosť F. s. r. o. si

v konkurznom konaní K. s.r.o. v konkurze (Krajský súd Košice, č. k. ) prihlásila

svoje pohľadávky voči úpadkyni. Správkyňa KP tieto pohľadávky poprela, veriteľka podala

žalobu o určenie ich pravosti (Krajský súd Košice, č. k. ). V tomto konaní

som žalobkyňu od podania žaloby zastupoval na základe plnej moci, na podklade príkaznej

zmluvy.

V príkaznej zmluve bola dohodnutá moja odmena za zastupovanie žalobkyne

v súdnom konaní, vo výške 25 % žalovaného nároku, podmienená úspechom žalobkyne

v spore... vo finančnom vyjadrení 72 201,21 €.

V r. 2009 bol na žalobkyňu (F. s.r.o.) vyhlásený konkurz a do jej práv vstúpil

ustanovený správca KP, Ing. J. M. Správca dal súdu súhlas na pokračovanie v konaní.

Zároveň súhlasil s tým, aby som ho v konaní podporil ako vedľajší účastník.

Podaním zo dňa 2.2.2010 som Krajskému súdu... navrhol, aby pripustil moje

pristúpenie do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu...

Uznesením zo dňa 22.10.2010, č. k. , súd môj návrh na pristúpenie do

konania zamietol...

Podaním zo dňa 15.11.2010 som proti doručenému uzneseniu podal odvolanie...

Najvyšší súd..., uznesením zo dňa 3.5.2011, č. k. , napadnuté

rozhodnutie potvrdil...

Keďže odvolací súd sa s niektorými mojimi odvolacími námietkami nezaoberal vôbec

a niektoré z nich vyriešil spôsobom, ktorým nielen že namietané porušenia základných práv

neodstránil, ale sám niektoré z nich porušil, podaním zo dňa 12.6.2011 som proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie a zároveň som súd požiadal o ustanovenie

právneho zástupcu ex-offo v dovolacom konaní...

Uznesením zo dňa 24.11.2011, č. k. , Najvyšší súd... ako súd

dovolací, podané dovolanie odmietol pre jeho neprípustnosť...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že v konaní pred všeobecnými súdmi

nemal možnosť brániť svoje majetkové práva (pohľadávku), pretože nebolo vyhovené jeho

návrhu, aby do konania pristúpil ako vedľajší účastník, čím došlo k porušeniu jeho „práva

na rovnosť účastníkov v konaní spolu s právom na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia za

analogickej situácie, a tiež práva na prístup k súdu a na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti, práva vyjadriť sa v konaní k vykonávaným dôkazom; práva na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, ale i k porušeniu zákazu diskriminácie, dispozičnej a prejednacej

zásady a práva na účinný a efektívny prostriedok nápravy“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že v konaní všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili

a vykonali ústavne nekonformný výklad ustanovenia § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého môže do konania vstúpiť každý, kto má právny

záujem na jeho výsledku... Aj napriek tomu, že existenciu svojho právneho záujmu odvíjal

zo skutočnosti, že je veriteľom, konateľom a spoločníkom žalobcu (čo vyplývalo

z konkurzného spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. a obchodného registra),

navrhnutý dôkaz na preukázanie jeho postavenia ako veriteľa žalobcu nevykonal

a zamietnutie jeho návrhu odôvodnil krajský súd iba argumentáciou všeobecného

charakteru.

V odvolaní proti rozhodnutiu sťažovateľ namietal arbitrárnosť tohto rozhodnutia

v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu aj v tom, že všeobecné popreli účel § 93 ods. 1

a jeho ústavne nekonformným výkladom porušili jeho označené práva.

V odvolaní okrem iného namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom [ ], ale dovolací súd sa s jeho uplatnenými

námietkami nevysporiadal, najmä nezaujal vôbec žiadne stanovisko k námietke konfliktu

výkladu znenia s jeho základnými právami. Odôvodnenie dovolacieho

súdu je podľa sťažovateľa nejednoznačné, formálne a nepresvedčivé.

V ďalšej časti svojej podrobnej sťažnosti na strane 54 sťažovateľ okrem iného

poukazuje aj na to, že v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu uviedol dôkazy,

ktoré za analogickej situácie jeho návrhu na pristúpenie do konaní toho istého žalobcu

po vyhlásení konkurzu vyhoveli iné všeobecné súdy (konkrétne Okresný súd Košice II).

K tejto námietke sa odvolací súd vôbec, ani len okrajovo nevenoval, čím porušil „princíp

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí“. Odvolací súd a ani dovolací súd tiež nevenovali

žiadnu pozornosť ani ďalším jeho námietkam uvedeným v odvolaní a dovolaní. Svoju

argumentáciu podporil i judikatúrou najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovateľ ďalej rozoberá namietané rozhodnutia, cituje z rozsudku Okresného súdu

Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. novembra 2010, ktorý

priložil k sťažnosti a v ktorom tento súd určil, že jeho „podmienená pohľadávka voči

úpadcovi“ v sume 72 201, 21 € do konkurzného konania je, pokiaľ ide o dôvod, pravosť,

výšku a poradie, nesporná.

Poukazuje tiež na jednotlivé ustanovenia „Zákona o konkurze a reštrukturalizácii“

a jeho veriteľské práva, ktoré v prípade jeho neúspechu v konaní nebudú uspokojené,

a je toho názoru, že svoj právny záujem na výsledku sporu v konaní sp. zn.

založený na existujúcom hmotnom práve riadne preukázal, ale všeobecné súdy to

nerešpektovali a nevykonali dôkaz zásadného významu (rozsudok sp. zn. ),

čím je rozhodnutie dovolacieho súdu nepreskúmateľné.

Obdobne nesúhlasí s konštatovaním konfliktu záujmu ako spoločníka a konateľa

žalobkyne a žalovanej, ktorú všeobecné súdy konkrétne neodôvodnili, a k tejto otázke sa

ani nemohol bližšie vyjadriť.

Poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru najvyššieho súdu v konaní

sp. zn. , ktorá potvrdzuje, že «Z konštrukcie aj Zákona

o konkurze a reštrukturalizácií vyplýva, že aj keď spoločník úpadcu nie je účastníkom

konkurzného konania, vyhlásením konkurzu jeho účasť v spoločnosti nezaniká a de facto sa

automaticky stáva úpadcovým veriteľom v „poslednom rade“, a to vzhľadom na jeho

zákonné právo na vyplatenie likvidačného zostatku spoločnosti (§ 61 ods. 4 Obch. zák.,

).

Z toho vyplýva, že aj spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, a to aj

po vyhlásení konkurzu na spoločnosť, je jej veriteľom, so zákonným nárokom na vyplatenie

svojej pohľadávky, ktorej výška je závislá na speňaženej hodnote konkurznej podstaty

a sume pohľadávok konkurzných veriteľov. Preto výsledok sporu do ktorého sa snažím ako

spoločník žalujúcej úpadkyne pristúpiť, bezprostredne ovplyvní výšku jej likvidačného

zostatku, teda aj mieru uspokojenia môjho nároku spoločníka na tento likvidačný

zostatok.».

Vychádzajúc z tohto pohľadu je «jeho právny záujem spoločníka, založený na

existujúcom hmotnom práve, daný.

Táto majetková hodnota predstavovaná pohľadávkou voči likvidačnému zostatku

spoločnosti je hodnotou/pohľadávkou, na ktorej splnení mám prinajmenšom legitímne

očakávanie a je preto integrálnou súčasťou ochrany majetkových práv . Znemožnenie

ochrany takýchto práv spadá pod porušenie SR, Listiny

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru (ÚS ČR, ).

Za veľmi vážny argument považuje sťažovateľ aj námietku, že v spore predsa nie sú

dve „eseročky", v ktorých je spoločníkom, ale v spore sú dvaja správcovia konkurznej

podstaty, z ktorých každý koná autonómne, na podklade oprávnení a povinností

heteronómnej povahy. Táto skutočnosť podľa môjho názoru úplne vylučuje, aby moja účasť

na spore dvoch správcov dvoch konkurzných podstát mohla zakladať konflikt záujmov

spoločníka dvoch spoločností, ktoré nie sú účastníkmi sporu.

Z rozhodnutia súdu o „konflikte záujmov“ nevyplýva, že by mal existovať akýkoľvek

tretí subjekt takýmto konfliktom ohrozený, či poškodený. Súd uvádza, že ja sám by som mal

mať záujem na úspechu oboch strán sporu...»

Napokon sťažovateľ namieta, že „dovolací súd vec posúdil podľa nesprávnej

zákonnej normy (konkurz na F. s. r. o. nebol vyhlásený podľa o

konkurze a vyrovnaní, ale podľa o konkurze a reštrukturalizácii), a

založením odôvodnenia na aplikácii ustanovení nesprávnej zákonnej normy súd svoje

rozhodnutie zaťažil neodstrániteľnou vadou zmätočnosti“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví, že

„... ústavne nekonformným výkladom ust. , s následkom arbitrárnosti

súdneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.5.2011, sp. zn. ,

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Košice zo dňa 22.10.2010, sp. zn.

porušil súd moje základné práva a ľudské práva a základné slobody vo dvoch rovinách,

v nasledovnom rozsahu: v konaní o pripustenie môjho pristúpenia do konania Krajského

súdu Košice, č. k. ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu : základné

právo na prístup k súdu a súdnu ochranu v rozsahu práva na účinnosť a efektivitu konania

pred súdom a základné právo na spravodlivé prejednanie mojej veci spadajúce pod

ochranu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1, čl. 152

ods. 4 a c ods.1 SR, Listiny základných práv a slobôd a ods.

1 Dohovoru v spojení s čl. 1 Dohovoru;

v konaní Krajského súdu Košice, č. k. , mi bolo upreté základné právo

na súdnu ochranu a prístup k súdu v konaní, v ktorom súd rozhoduje o mojich právach

a povinnostiach, v rozpore so zárukami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2,

a c ods. 1 SR, Listiny a Dohovoru

v spojení s Dohovoru; apriórnym upretím práva profitovať z ust.

z titulu môjho postavenia veriteľa, konateľa a spoločníka žalobcu ktorý je v konkurze, bolo

porušené moje základné právo nebyť v konaní diskriminovaný v rozpore s čl. 12 ods. 2

v spojení s porušením , , a c ods. 1 SR,

čl. 3 ods. 1 Listiny v spojení s porušením čl. 2 ods. 2,3 Listiny, čl. 14 Dohovoru a čl. 1

ods. 1,2 Protokolu č. 12 k Dohovoru, v spojení s porušením čl. 1 Dohovoru.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 3.5.2011, sp. zn. bolo

porušené moje základné právo na účinný a efektívny prostriedok nápravy, zaručený čl. 46

ods. 1 SR v spojení s porušením , , a c

ods. 1 SR a Dohovoru, v spojení s porušením Dohovoru.

... zrušil rozhodnutie Najvyššieho súd... ako súdu dovolacieho, zo dňa 24.11.2011,

sp. zn. 10 bdo V 36/2011... zrušil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho,

zo dňa 3.5.2011, sp. zn.. a aby Najvyššiemu súdu SR prikázal moje

odvolanie zo dňa 15.11.2010 voči rozhodnutiu Krajského súdu Košice zo dňa 22.10.2010,

č. k. opätovne prejednať“.

Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a okrem toho

súčasťou sťažnosti je aj jeho návrh na odloženie vykonateľnosti „rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR ako súdu dovolacieho, zo dňa 24.11.2011, sp. zn. 10 bdo V 36/2011 a rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, zo dňa 3.5.2011, sp. zn. “,

v ktorom žiada ústavný súd, aby krajský súd „sa v konaní dočasne zdržal

vykonávania označených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a aby sa zdržal oprávnení

založených označenými právoplatnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR a to do doby

rozhodnutia Ústavného súdu o sťažnosti Ing. V. K. zo dňa 11.01.2012...“.

Prílohy k sťažnosti sťažovateľa tvorí aj jeho žiadosť o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom a jeho podanie označené ako „Argumentácia

k otázke práva na právnu pomoc v konaní“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa

zaručených , listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu v odvolacom a dovolacom konaní (pozri

časť I odôvodnenia).

1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2010. Vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnuté rozhodnutie krajského súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny

opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd

ako súd odvolací uznesením sp. zn. z 3. mája 2011. Z tohto dôvodu bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa

(obdobne ).

2. Iné je to v prípade (opierajúc sa o právny názor ústavného súdu v uznesení

sp. zn. z 24. augusta 2011), pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 3. mája 2011 ako odvolacieho súdu a tiež

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. z 24. novembra 2011.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním.

Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno domáhať v

medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (a aj a listiny), ústavný súd sa už odvolal

na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na

okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra

1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď

na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie o návrhu na pristúpenie

do konania ako vedľajšieho účastníka patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných

súdov z hľadiska správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (vedľajšieho účastníctva)

za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity, alebo zjednocovať judikatúru

všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v danej veci v medziach svojej

právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku () v spojení s niektorými ustanoveniami

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), a tieto zákony pritom vyložil

spôsobom, ktorý sa neodchyľuje, navyše už vôbec nie extrémne, od výkladu všeobecných

súdov v obdobných porovnateľných prípadoch (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 12. marca 2008, ktorý vyslovil, že „Vzhľadom na to, že

v konkurznom konaní je veľký počet účastníkov, zákon o konkurze a vyrovnaní ani nepočíta

s účasťou konkurzných veriteľov ako vedľajších účastníkov v konaniach konkurzom

vyvolaných“.).

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a následne aj ako dovolacieho súdu nemôže byť

samo osebe dôvodom porušenia základného práva podľa (

listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi

poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Hoci jeho odvolaniu

odvolací súd nevyhovel a potvrdil prvostupňové rozhodnutie a tiež dovolací súd odmietol aj

jeho dovolanie pre neprípustnosť, ústavný súd zastáva názor, že samotné procesné

rozhodnutia ho nedostávajú v konaní o určenie pravosti pohľadávky úpadcu F. s. r. o.,

prihlásenej v konkurznom konaní úpadcu K., s. r. o., do podstatne nevýhodnejšej pozície

ako iných veriteľov.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením zo 16. júla 2009 vyhlásil konkurz

na majetok žalobkyne (F., s. r. o.), ktorá sa domáhala od októbra 2000 určenia pravosti

svojej pohľadávky voči úpadcovi K., s. r. o., vo výške 108 736 346,05 Sk. Okresný súd za

správcu konkurznej podstaty ustanovil Ing. J. M., ktorý súhlasil s pokračovaním konania o

určenie pravosti pohľadávky.

Sťažovateľ 2. februára 2010 podal na krajskom súde návrh na pristúpenie do tohto

konania na strane žalobkyne vedľajšieho účastníka, ktorý krajský súd následne uznesením

sp. zn. z 22. októbra 2010 zamietol.

V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ okrem iného v podstatnom namietal,

že krajský súd neskúmal existenciu právneho záujmu sťažovateľa na výsledku konania

a nevykonal ústavne nesúladný výklad ustanovenia , pričom poukázal na

dve rozhodnutia Okresného súdu Košice II z 25. mája 2010, kde bol pripustený jeho vstup

ako vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne ako úpadkyne. Rozhodnutie krajského súdu

považoval za arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože krajský súd rozhodol diskriminačne,

neberúc do úvahy tieto rozhodnutia. Okrem toho nevykonal navrhnutý dôkaz, že je

veriteľom spoločnosti F., s. r. o., a tiež nesúhlasil s jeho názorom, že jeho práva sú v

súčasnosti dostatočne chránené prostredníctvom ustanoveného správcu konkurznej podstaty.

Najvyšší súd ako odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie

krajského súdu ako vecne správne podľa , najprv citoval ustanovenia

ods. 1 a 3 a , a zákona o konkurze a reštrukturalizácii, opísal podstatné

námietky sťažovateľa, ktoré spočívali najmä v tom, že má právny záujem na výsledku

konania, keďže je konateľom, spoločníkom a veriteľom úpadcu F., s. r. o., a v prípade

úspechu v spore by sa zvýšila miera jeho pomerného uspokojenia.

K jeho námietkam ďalej odvolací súd uviedol, že sťažovateľ ako veriteľ úpadcu F.,

s. r. o., by mohol mať právny záujem na výsledku sporu, avšak hneď konštatoval, že „po

vyhlásení konkurzu na úpadcu všetky práva a povinnosti prechádzajú z úpadcu na

ustanoveného správcu konkurznej podstaty, ktorý koná v súlade s osobitným zákonom a s

odbornou starostlivosťou v snahe najvýhodnejšie speňažiť konkurznú podstatu a najlepšie

uspokojiť veriteľov. Správca konkurznej podstaty uskutočňuje úkony v prospech veriteľov a

chráni ich záujmy, nakoľko by účastníctvo jednotlivých veriteľov v konaniach vedených

správcom konkurznej podstaty, resp. proti správcovi konkurznej podstaty a samostatné

uplatňovanie práv upravených SR a Dohovorom jednotlivými veriteľmi

spôsobovalo zbytočné predlžovanie konaní a neúmerné zvyšovanie nákladov konaní...“.

Ďalej konštatoval, že sťažovateľ je konateľom a spoločníkom úpadcu F., s. r. o., ako i

úpadcu K., spol. s r. o., Košice, preto by mal mať rovnaký záujem aj na úspechu žalovanej,

nielen jednostranne podporovať žalobkyňu. Svojou osobnou účasťou v oboch

spoločnostiach sa sťažovateľ dostal do konfliktu záujmov, preto sa odvolací súd nezaoberal

predloženou otázkou týkajúcou sa právneho záujmu spoločníka úpadcu na výsledku

majetkového sporu vedeného správcom konkurznej podstaty a ako štatutárny orgán úpadcu

bol „povinný v zmysle ust. poskytnúť správcovi konkurznej podstaty

súčinnosť a zároveň v zmysle ust. a oznámiť správcovi konkurznej

podstaty dokumenty týkajúce sa majetku podliehajúceho konkurzu, i listiny, ktoré môžu byť

dôkazným prostriedkom pri zistení alebo zabezpečení majetku podliehajúceho konkurzu.

Odvolateľovo tvrdenie ohľadne nevyhnutnosti jeho účasti v konaní za účelom zvýšenia

úspechu žalobcu v spore je vzhľadom na odvolateľove povinnosti vyplývajúce zo

irelevantné.“.

Proti uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil

s poukazom na ustanovenie . Namietal, že súdy nevykonali ním

navrhnuté dôkazy a za hrubý zásah do jeho označených práv považuje nerešpektovanie

ustanovenia , ktoré priznáva právo každému stať sa vedľajším účastníkom

konania, ak má právny záujem na jeho výsledku. Odvolací súd existenciu jeho záujmu

na výsledku sporu bližšie neskúmal a v tomto vidí sťažovateľ porušenie svojho procesného

práva a porušenie svojho základného práva na prístup k nezávislému súdu, na spravodlivé

prejednanie svojej veci a práva na opravný prostriedok. Podľa jeho názoru „žalovaná koná

proti záujmom oprávnených veriteľov, v prospech domnelého dominantného veriteľa, ktorý

svoj nárok doteraz v určovacom konaní neobhájil. Nepovažuje za konflikt záujmov, ak za

tejto situácie podporí oprávnené záujmy kohokoľvek a ak nemá záujem na podpore

konkurzného konania, ktoré subjektívne vníma negatívne. Ďalej uviedol, že aj v prípade

dvoch právnych záujmov, nachádzajúcich sa v konflikte, je jeho osobným a výsostným

právom rozhodnúť sa sám, ktorý právny záujem u neho prevažuje a ktorú stranu sporu

podporí. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v tom, že súd mal

predovšetkým posudzovať, či on má právo na základe žiadosti do konania pristúpiť a nie to,

či žalobca potrebuje, aby do konania pristúpil.“.

Najvyšší súd ako dovolací súd skúmal, či v prerokovávanej veci je dovolanie

prípustné v zmysle príslušných ustanovení procesného kódexu (Občianskeho súdneho

poriadku) a napokon dospel k záveru, „že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd skúmali

podmienky vstupu Ing. V. K. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobcu,

riadne ich vyhodnotili a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnili. Za vadu konania

nemožno považovať skutočnosť, že súdy neposudzovali konanie žalovanej tak, ako ho

posudzuje on. Súdy oboch stupňov vychádzali zo skutočnosti, že konkurzný súd ustanovil

JUDr. I. S. za správkyňu konkurznej podstaty úpadcu K., s. r. o., K., lebo spĺňala

predpoklady odbornej spôsobilosti a tieto predpoklady splna naďalej, pretože, ak by pri

výkone svojej funkcie nepostupovala s odbornou starostlivosťou, bol by to dôvod na to, aby

ju súd zbavil funkcie.

Za vadu konania nemožno považovať ani to, že ďalšie skutočnosti, ktoré

na prejednanie tohto návrhu podľa dovolateľa boli podstatné, súd neprejednal, lebo súd bez

ďalšieho nie je povinný akceptovať všetky návrhy účastníka, ale len tie, ktoré majú pre

rozhodnutie právny význam. Po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu F., s. r. o., K. podľa

ustanovenia v znení noviel, na

správcu konkurznej podstaty prešlo predovšetkým právo nakladať s majetkom, ktorý patrí

do konkurznej podstaty a v súdnych konaniach, v ktorých bol úpadca navrhovateľom,

pokračuje správca konkurznej podstaty. Účelom tejto právnej úpravy je zabrániť

majetkovým dispozíciám úpadcovi na úkor veriteľov, preto štatutárny orgán je povinný

správcovi vydať účtovnú evidenciu a doklady s tým súvisiace. Jeho účasť v konaní

konkurzný zákon z vyššie uvedených dôvodov nevyžaduje! Navyše je nesporné, že je

štatutárnym orgánom aj v spoločnosti K., s. r. o., K., a z titulu tejto funkcie by mal mať

záujem na výsledku sporu aj v prospech žalovaného, tak ako správne poznamenal odvolací

súd. Z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s

rozhodnutím súdu prvého stupňa nebolo vydané v konaní postihnutom procesnou vadou

uvedenou v , a ani inými vadami uvedenými v ustanovení písm.

a), b), c), d) e), g)

Dovolací súd preto dovolanie Ing. V. K. v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 v

spojení s odmietol, lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.“.

Vychádzajúc z uvedených rozhodnutí ústavný súd opätovne konštatuje, že dôvody

uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 3. mája 2011 a

sp. zn. z 24. novembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem.

Rozhodnutia nevykazujú znaky svojvôle, hoci sú pomerne stručné, ale ústavný súd nie je

oprávnený nahrádzať ich právne názory, ku ktorým najvyšší súd dospel v konaní o návrhu

na pristúpenie sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka pri aplikácii .

Interpretácia zákona, ktorú najvyšší súd v danom prípade zvolil, nepopiera zásadným

spôsobom znenie a účel právnych noriem aplikovateľných v danej veci, keď bol toho

názoru, že nie je vhodné, aby vstúpil do konania ako vedľajší účastník, pretože žalobkyňu

a žalovanú (ako úpadcov) v súčasnosti zastupujú správcovia konkurznej podstaty, ktorých

postavenie je špecifické, a ich úlohou je rovnako chrániť záujmy konkurzných veriteľov,

ako aj úpadcov, a to bez osobného záujmu na výsledku sporu. V tejto činnosti a v tomto

rozsahu sa vyžaduje, aby túto činnosť vykonávali samy a niesli za ňu aj zodpovednosť.

Ústavný súd nezistil, že by odmietnutie odvolania i dovolania sťažovateľa najvyšším

súdom bolo nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (m. m.

).

Ústavný súd považuje napadnuté uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho

i dovolacieho súdu teda za ústavne akceptovateľné, ktoré nie sú v rozpore s účelom

a zmyslom dotknutej právnej úpravy, a spôsob, akým v tejto veci rozhodli, nemožno

považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základným

právam zaručeným v , listiny, resp. právu podľa

dohovoru. Na tom nemení ani skutočnosť, že iný všeobecný súd pripustil vstup sťažovateľa

do konania na strane žalobkyne ako úpadkyne, pretože nie je úlohou ústavného súdu

zjednocovať judikatúru všeobecných súdov v týchto otázkach a ústavnému súdu sťažovateľ

ani uvedené rozhodnutia v prílohe k sťažnosti k preskúmaniu ani nepredložil.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa nie je tiež

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania alebo

osoby, ktorá sa domáha pristúpenia do konania v pozícii vedľajšieho účastníka. Podstatou

je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (m. m. , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným rozhodnutím a postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a sťažovateľom namietaným porušením jeho základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že

k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , resp. listiny a

, resp. listiny (právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom) postupom

najvyššieho súdu, ústavný súd v súvislosti s tým uvádza, že z jeho rozhodnutí nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že všeobecné súdy pre účastníkov

predmetného konania vytvorili nerovnaké procesné podmienky a rozhodli bez toho, aby sa

mohol k veci vyjadriť. Vychádzajúc z tejto interpretácie , resp.

ods. 3 listiny a , resp. listiny a po posúdení okolností

odvolacieho i dovolacieho konania ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením označených základných práv. Preto

aj sťažovateľova námietka porušenia týchto práv v konaní pred všeobecnými súdmi je tiež

zjavne neopodstatnená.

4. K namietanému porušeniu ( listiny) a

dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že právomoc ústavného súdu má subsidiárny

charakter a nastupuje vtedy, ak ochranu práv a slobôd neposkytujú fyzickým osobám

a právnickým osobám všeobecné súdy ( ). O prípadnom vlastníctve

sťažovateľovej pohľadávky voči žalovanej ako úpadkyni ešte koná krajský súd, ktorý

vo veci dosiaľ právoplatne nerozhodol, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci, keďže ochrana týchto práv patrí do právomoci

všeobecných súdov, a nie ústavného súdu.

Vzhľadom na to bolo potrebné návrh sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia čl. 20

ods. 1 ( listiny) a dodatkového protokolu krajským súdom

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

5. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich práv zaručených čl. 13 a čl. 14 dohovoru

tým, že považoval rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu za ústavne neudržateľné,

a tým, že si v konaní nemohol voči nim riadne uplatniť opravný prostriedok. Keďže

ústavný súd nezistil, že by v okolnostiach danej veci došlo k takejto situácii, ústavný súd

odmietol aj v tejto časti jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

6. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími v sťažnosti uplatňovanými námietkami, nárokmi

a namietaným porušením čl. , listiny a dohovoru, pretože tieto články môžu byť

spravidla porušené len v súvislosti s vyslovením porušenia uvedených základných práv

a slobôd a neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva a slobody (obdobne

napr. a tam citovaná judikatúra, , ,

).

7. Obdobne bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa so žiadosťou sťažovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ak navyše prijatím

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi

a o zmene a doplnení o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov v znení vytvorila Slovenská republika od 1. januára 2012

nový inštitucionálny a funkčný systém slúžiaci na sprístupnenie právnej pomoci osobám

v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci aj v tomto konaní pred ústavným

súdom o jeho sťažnosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012