Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 692/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Ladislava Orosza a Lajosa Mészarosa o sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s.,

Lazaretská 2333/12, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, konajúcej

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Patrika Palšu, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , a 2 a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo 14. februára 2013, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., na slobodu prejavu

a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2

a jej právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 10 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom

na súdnu ochranu podľa a právom na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -183 zo 14. februára 2013

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -183

zo 14. februára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume

363,79 € (tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú jej j e Krajský súd

v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, advokátskej kancelárie

PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., Masarykova 13,

Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 2223/12, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou PALŠA A PARTNERI

ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, konajúcej

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Patrika Palšu, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„... Rozsudkom Okresného súdu Košice II, sp. zn. zo dňa 06. 05. 2011

rozhodol prvostupňový súd tak, že vyhovel žalobe o ochrane osobnosti žalobkyne v tam

uvedenej časti a uložil nám povinnosť uverejniť v denníku Košický Korzár ospravedlnenie

za zverejnenie predmetných článkov a zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 3.319,30 EUR. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: zo dňa 14. 02. 2013

odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa sp. zn.: zo dňa

06. 05. 2011 v napadnutej vyhovujúcej časti...

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach nám síce bol doručený ešte dňa 10. 04. 2013,

no Ústavný súd SR vo veci vedenej pod sp. zn.: na neverejnom zasadnutí

senátu dňa 03. 07. 2013 predbežne prerokoval našu Sťažnosť zo dňa 24. 05. 2013 a

vyslovil: pretože nie je dovolacie konanie ešte skončené, je dôvodné sťažnosť odmietnuť pre

jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako

súd dovolací...

Dňa 03. 05. 2013 sme podali voči predmetnému právoplatnému rozhodnutiu

odvolacieho súdu mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, pričom o tomto dovolaní

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol Uznesením sp. zn.: zo dňa

31. 05. 2016, ktoré nám bolo doručené dňa 13. 06. 2016 tak, že dovolanie odmietol...

Ústavnú sťažnosť podávame z dôvodu, že máme za to, že vyššie uvedené rozhodnutia

všeobecných súdov sú nezákonné a v rozpore s právami zakotvenými SR (v petite

je uvedený len označený rozsudok krajského súdu, pozn.).“

Sťažovateľka ďalej uvádza, že namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a 2 a , ako aj práva podľa

dohovoru:

„Všeobecné súdy dostatočne nevzali pri rozhodovaní o veci náležitý zreteľ

na ústavnoprávny aspekt tejto veci, t. j. na stret troch základných práv a to práva žalobkyne

na ochranu osobnosti, právo vydavateľa na ochranu prejavu, ako aj právo občanov

na obdržanie informácií týkajúcich sa verejného záujmu (o konaní verejných činiteľov

regionálnej a komunálnej politiky, či politiky ako takej).

Súdy nezohľadnili konkrétne okolnosti danej veci, dali neodôvodnene prednosť

jednému základnému právu – právu na ochranu osobnosti žalobkyne pred iným základným

právom a tým neprípustným spôsobom zasiahli do práva na slobodu prejavu.“

Sťažovateľka ďalej uvádza, že okresný súd jej uložil povinnosť uverejniť

ospravedlnenie za to, čo uviedla na adresu žalobkyne vo funkcii starostky mestskej časti

Košice-Nad Jazerom v článku uverejnenom v denníku Košický Korzár z 11. januára 2010

pod titulkom „Do svojho vrecka viac, občanom priškrtia“, ako aj za to, čo uviedla v článku

uverejnenom v denníku Košický Korzár z 19. januára 2010 na titulnej strane

s pokračovaním na tretej strane pod názvom „Starostka Jazera skupuje nehnuteľnosti –

(HZDS-ĽS): Kúpila dva byty, za koľko, tají“, ospravedlnenie za poškodenie

cti žalobkyne (znenie obidvoch článkov a ich inkriminovaných častí je súčasťou textu

sťažnosti sťažovateľky na strane 4 a 5 tejto sťažnosti).

V uvedenej súvislosti sťažovateľka tiež uvádza:

«Predmetnými rozhodnutiami súdov nám predsa bola uložená povinnosť

ospravedlniť sa žalobkyni, keď samotné súdy vo veci konajúce dokazovanie vyhodnotili tak,

že v konaní sa priamo preukázalo, že sme uverejnili pravdivé informácie (!).

Súd prvého stupňa vo vzťahu k článku zo dňa 19. 01. 2010 v odôvodnení priamo

a jednoznačne skonštatoval: „skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť nebola namietaná“,

či „na základe informácií z verejného zoznamu – katastra nehnuteľností“ (viac dávame

do pozornosti str. 15, tretí odsek rozsudku Okresného súdu Košice II). Odvolací súd sa len

bez ďalšieho stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa vo vzťahu k článku zo dňa 11. 01. 2010 predsa v odôvodnení

priamo a jednoznačne skonštatoval: „Predmetná poznámka sa síce zakladá na pravdivých

informáciách o schválení úsporného rozpočtu, ako aj o schválení odmien navrhovateľke

za ňou získané dotácie pre mestskú časť, dostavbu, atď.“, či „tejto Poznámke vôbec nebolo

zverejnené meno navrhovateľky“ (viac pozri str. 16 tretí odsek rozsudku Okresného súdu

Košice II). Podobne tak aj odvolací súd uviedol, že článok zo dňa 11. 01. 2010 „sa zakladá

na pravdivých informáciách“ (pozri str. 19, ods. 2 rozsudku Krajského súdu v Košiciach).

Napriek tomu nám súd uložil povinnosť uverejniť ospravedlnenie sa žalobkyni

a uložil nám aj povinnosť nahradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v peniazoch...

Súdom uložená povinnosť – ospravedlnenie je formulované spôsobom vytvárajúcim

celkom iný text, nový text, významovo inú informáciu, rozdielne formulovanú

od uverejneného článku.

Ospravedlnenie, ktoré formulovala žalobkyňa v petite a ktoré nám súd rozsudkom

uložil povinnosť uverejniť tvorí žalobkyňou svojvoľne pospájané a v článkoch nesúvisiace

jednotlivé časti článku...

Z predmetného ospravedlnenia, ktoré nám súd uložil uverejniť sa verejnosť

dozvedela o iných skutočnostiach, ako boli uverejnené v článkoch.

Takýto spôsob „vynucovania si“ súdnej ochrany aktívnym politikom voči médiám

považujeme za neprípustný a v rozpore s dobrými mravmi, zasahujúci protiprávne do práva

na slobodu prejavu, čo je v demokratickej spoločnosti absolútne neprípustné.

Je predsa potrebné hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický) nikdy nie iba

vytrhnutý výrok alebo vetu (rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. , rovnako Amicus

Curiae stanovisko Benátskej Komisie zo 17. marca 2004, CDL-AD (2004) 011).

Zásah do osobnostných práv komunálnej političky vzhliadol prvostupňový

aj odvolací súd v tom, že v regionálnom denníku bola síce uverejnená pravdivá informácia

– kúpa nehnuteľností, ale nebol zverejnený objektívne zistiteľný fakt, že dve z troch

nehnuteľností v spoluvlastníctve žalobkyne boli zaťažené záložným právom zriadeným

v prospech peňažných ústavov. Podľa odvolacieho súdu právo slobody prejavu nezahŕňa

rozširovanie neúplných informácií.

Z výroku rozsudku nikde nevyplýva, že sa žalobkyni máme ospravedlniť práve

z dôvodu, že sme nezverejnili objektívne zistiteľný fakt, že dve z troch nehnuteľností

v spoluvlastníctve žalobkyne boli zaťažené záložným právom zriadeným v prospech

peňažných ústavov, čím sme mali zverejniť podľa záveru súdu nepravdivé informácie.

Aj z toho dôvodu... máme za to, že žalobu bolo potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

V konaní o ochranu osobnosti je súd viazaný návrhom textu ospravedlnenia.

Viazanosť súdu textom navrhovaného ospravedlnenia podľa súdnej praxe znamená, že súd

nemôže meniť text navrhovaného ospravedlnenia a o prejednávanom návrhu môže

rozhodnúť len tak, že mu úplne vyhovie alebo naopak, zamietne ho ako celok.

Namietame takýto svojvoľný výklad právnej normy zo strany súdu, ktorý je v rozpore

s príslušným právnym predpisom a zámerom sledovaným zákonodarcom. Predmetné

rozhodnutia súdov sa vymykajú z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky.

Samotný prvostupňový súd vo vzťahu k nemajetkovej ujme v rozsudku paradoxne

uviedol, že žalobkyňa nevyužila svoje právo vyjadriť sa, nepreukázala žiaden rozumný

dôvod na nevyužitie ponúknutej možnosti vyjadriť sa k otázke zakúpenia bytov.

Nie je na základe vykonaného dokazovania opodstatnené odôvodnenie odvolacieho

súdu, že by sme sa predmetným článkom snažili „podsunúť verejnosti nepodložený názor...,

že pri financovaní kúpy predmetných nehnuteľností boli použité prostriedky, ktoré

žalobkyňa získala v rozpore so zákonom.“

Takáto informácia alebo takýto názor nevyplýva ani z obsahu predmetného článku

a nevyplýva to ani z vykonaného dokazovania...

To, že boli nehnuteľnosti zaťažené záložným právom nijako nespochybňuje a nemení

pravdivosť uverejnených informácií v spravodajskom článku...

Uverejnením článkov tak reálne nedošlo a ani nemohlo dôjsť k zásahu

do osobnostných práv žalobkyne, či dokonca k uverejneniu difamačnej informácie...

Konštatovanie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o tom, že v regionálnom

denníku v krátkom časovom období boli uverejnené tri rôzne články o komunálnej političke

z metropoly regiónu, ktorá súčasne zastávala viacero verejných funkcií, vrátane postu

starostky, vo vzťahu k akémusi zámeru difamovať osobu žalobkyne nevychádza

z racionálneho základu a už vôbec nie z vykonaného dokazovania.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu konštatovaním, že článok vyvolal

v svedkoch a v ich okolí predovšetkým hľadanie odpovede na neodpovedané, a že len

naznačoval neurčitosť otázky financovania zakúpenia dvoch bytov, spôsobil spochybnenie

bezúhonnosti osoby žalobkyne v očiach verejnosti, by mala byť skôr dôvodom prečo žalobu

zamietnuť ako nedôvodnú a nie jej rozsudkom vyhovieť...

Žalobkyňa bola a je osobou narábajúcou s verejnými financiami, političkou

v riadiacej funkcii...

Pravdivá bola aj informácia o odmene starostky a vychádzala z oficiálnej zápisnice

z rokovania zastupiteľstva mestskej časti...

Dovolíme si potom požiadať Ústavný súd SR... porovnať skutočný text

spravodajského článku a jeho obsahový význam s predmetným ospravedlnením, ktoré nám

súd uložil uverejniť...

Druhý článok – Poznámka, bol komentárom, hodnotiacim úsudkom, ktorý

sa vo všeobecnosti venoval u nás už takmer zaužívanému spôsobu riešenia finančného

nedostatku zo strany politikov, priškrtiť občanom a do svojho vrecka dávať viac. Stáva

sa bežnou praxou nešvár, že zástupcovia občanov pri spravovaní verejných financií

vo svojich rozhodnutiach znižujú výdavky týkajúce sa financovania verejnoprospešných

potrieb, no pritom zvyšujú výdavky týkajúce sa svojich odmien a pôžitkov. Išlo predsa

o kritiku oprávnenú a primeranú, navyše v článku nebola osoba žalobkyne vôbec ani

spomenutá, či menovaná a teda ani prirovnávaná.

Odvolací súd a pred ním aj súd prvého stupňa uviedli, že poznámka sa síce zakladá

na pravdivých informáciách, ale forma verejnej prezentácie (úsudku) nie je vôbec

primeraná a použité pojmy prekračujú medze vecnej kritiky. Poznámka tak mala mať podľa

súdu difamujúci charakter, zosmiešnila a urazila osobu žalobkyne, znehodnotila výsledky

jej práce.

Z výroku rozsudku nikde nevyplýva, že sa žalobkyni máme ospravedlniť práve z tohto

dôvodu. Preto opätovne tak poukazujeme na ust. ..

Rozhodnutie je navyše aj v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a úvahy súdu smerujú k svojvoľnému rozhodnutiu, ktoré nemá podklad v právnej norme

a ani vo vykonanom dokazovaní.»

Sťažovateľka napokon uvádza, že za vadu rozhodnutia súdu považuje aj to, že petit

návrhu, ktorý súd prevzal do výroku rozsudku, v časti ospravedlnenia uvádza len články

z 11. januára 2010 a 19. januára 2010, ale návrh na začatie konania a vykonané dokazovanie

najmä vo vzťahu k svedkom vypočutým prvostupňovým súdom vychádzalo z troch článkov,

t. j. aj z článku z 28. decembra 2009. Sťažovateľka takto vedené dokazovanie nepovažuje

za správne: „V každom prípade však bolo potrebné, aby súd zhodnotil samostatne každý

z článkov ako samostatný novinársky celok (žáner) a analýzou bez vytrhnutia citovaných

výrokov z kontextu posúdil, či predmetný článok a žalobkyňou označovaný nepravdivý výrok

bol spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach žalobkyne.“

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka dodáva,

že „pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať

KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané

otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená

(Nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 15. decembra 2009)“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Bratislava... na slobodu

prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 Slovenskej

republiky a jej práva na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež jej právo vlastniť

a slobodne užívať majetok podľa , ako aj základné

právo na súdnu ochranu podľa rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 14. 02. 2013 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 14. 02. 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti Petit Press, a. s. priznáva náhradu trov konania v sume 340,- EUR,

ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie, a preto

uznesením č. k. -17 z 10. novembra 2017 rozhodol o prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu,

aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval,

aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Predseda krajského súdu sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky vo svojom stanovisku

zo 7. marca 2018 doručenom ústavnému súdu 8. marca 2018, v ktorom okrem iného

uviedol:

«... Ústavná sťažnosť sa týka účastníkov – žalobkyne ,

bývajúcej v proti žalovanej Petit Press, a. s., so sídlom v

Bratislave, Lazarecká 12. Predmetom konania je ochrana osobnosti.

Vec sa viedla na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. .

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) po rozsiahlom dokazovaní

rozsudkom zo dňa 6. mája 2011, č. k. -120 uložil žalovanej povinnosť

v denníku Košický Korzár uverejniť ospravedlnenie v znení: „Ospravedlnenie. Obchodná

spoločnosť Petit Press, a. s., so sídlom v Bratislave, Lazaretská 12, 811 08 – vydavateľ

denníka Korzár sa ospravedlňuje pani za to, že v článku uverejnenom

na druhej strane denníka Košický Korzár zo dňa 11. 1. 2010 s titulkom „Do svojho vrecka

viac, občanom priškrtia“ uviedla na adresu pani a jej práce

vo funkcii starostky v Mestskej časti Košice nad Jazerom v r. 2009, že „keď treba dať

starostke takmer 250-tisíc v starej mene, dvíhajú tamojší vládni poslanci ruky hore. Však

vybavila dotáciu pre mestskú časť! Akoby to nebola psia povinnosť každého starostu,

snažiť sa pre svoju mestskú časť zohnať, čo sa dá... nepotrebovali by sme za kráľovský plat

vyše 2-tisíc eur mesačne na miestach starostov šikovných ľudí. Stačili by cvičené opice,

ktoré by každoročný transfer z mesta jednoducho minuli na úrad, na zopár chodníkov

a basta. Od zvoleného starostu sa čaká prirodzene viac ako od opice. Aby pohol zadkom

i rozumom. A ak ním pohne, nemal by automaticky požadovať „výpalné“ z poloprázdnej

miestnej kasy na úkor tých, čo ho zvolili.“, ako aj zato, že v článku uverejnenom v denníku

Košický Korzár dňa 19. 1. 2010 na titulnej strane s pokračovaním na tretej strane

pod názvom „Starostka Jazera skupuje nehnuteľnosti – (HZDS-ĽS): Kúpila

dva byty, za koľko tají“, v súvislosti s kúpou dvoch bytov pani v roku 2009,

uviedla, že pani „skupuje nehnuteľnosti“, „tají“ za koľko ich kúpila s tým,

že „problémom by bol nesúlad v príjmoch starostky s nadobúdacou hodnotou dvoch bytov“

a 31. marca 2010 „sa ukáže“, či nehnuteľnosti „presahujú súhrn platových pomerov

a iných príjmov“ pani , ako aj za to, že pani v článku pripísala

výrok, podľa ktorého v tejto súvislosti „nebudem vám nič vysvetľovať“.

Uvedenými tvrdeniami došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti

pani , ktorej sa týmto ospravedlňujeme za poškodenie jej cti. Petit

Press, a. s. – vydavateľ denníka Korzár“, a na rovnakom mieste a rovnakou veľkosťou

písma v titulku ospravedlnenia aj v texte ospravedlnenia, ako boli použité v texte článku

uverejnenom na titulnej strane denníka Košický Korzár zo dňa 19. 1. 2010 s titulkom

„Starostka Jazera skupuje nehnuteľnosti. (HZDS-ĽS): Kúpila dva byty,

za koľko tají“ do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, a pre prípad, že tak

žalovaná v uvedenej lehote neurobí, ukladá žalovanej povinnosť strpieť uverejnenie tohto

ospravedlnenia žalobkyňou v denníku Pravda v jeho inzertnej časti a to formou platenej

inzercie na účet žalovanej.

Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.319,30 eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti o uverejnenie titulku ospravedlnenia

rovnakou veľkosťou písma, ako aj v titulku článku „Starostka Jazera skupuje

nehnuteľnosti...“ uverejneného na titulnej strane denníka Košický Korzár a v časti o

zaplatenie 29.873,70 eur žalobný návrh zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude

rozhodovať samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd rozsudkom zo dňa

14. februára 2013, č. k. -183 potvrdil rozsudok v jeho napadnutej

vyhovujúcej časti, t. j. vo výroku o povinnosti žalovanej uverejniť v denníku Košický Korzár

ospravedlnenie a vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v peniazoch

vo výške 3.319,30 Eur.

V ústavnej sťažnosti sťažovateľka opakuje dôvody, ktoré už uvádzala v konaní pred

okresným súdom, s ktorými sa okresný súd vysporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia.

S dôvodmi, ktoré sťažovateľka opätovne opisuje v ústavnej sťažnosti sa podrobne

vysporiadal aj odvolací súd v dôvodoch svojho rozsudku zo dňa 14. februára 2013,

č. k. -183.

Poznamenávame, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými, ako aj právnymi

závermi okresného súdu a v podrobnostiach na ne odkázal ( ).

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že okresný súd nesprávne

posúdil konflikt troch rovnocenných ústavných práv (ktoré opakuje aj v ústavnej sťažnosti)

a že neodôvodnene dal prednosť právu na ochranu osobnosti pred iným právom na slobodu

prejavu.

Taktiež nie je pravdivé tvrdenie, že sťažovateľke bola uložená povinnosť

sa ospravedlniť žalobkyni, i keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sťažovateľka

uverejnila pravdivé informácie.

Nepatričná je námietka sťažovateľky, že text ospravedlnenia žalobkyňa „svojvoľne“

pospájala.

Stotožňujeme sa s tvrdeniami sťažovateľky, že treba hodnotiť celý prejav, a nie iba

vytrhnutý výrok alebo vetu. Toto konštatovanie patrí aj pre sťažovateľku, lebo aj v ústavnej

sťažnosti nehodnotí celý prejav, ale iba vytrhnutý výrok a lebo vetu zo súdnych rozhodnutí.

Správne odvolací súd mimo iného konštatoval, že právo slobody prejavu nezahŕňa

rozširovanie neúplných informácií.

Sťažovateľka neopodstatnene vyčíta odvolaciemu súdu, že posúva verejnosti

nepodložený názor a všeobecné konštatovanie, že článok sťažovateľky vyvoláva hľadanie

odpovede na neodpovedané.

Neopodstatnené je aj tvrdenie sťažovateľky, že druhý článok bol komentárom,

hodnotiacim úsudkom, resp. že išlo o kritiku. Nielen okresný súd, ale aj odvolací súd

konštatovali, že použité výrazy a pojmy prekračujú medze kritiky. K tomuto konštatovaniu

okresného a krajského súdu poznamenávame, že v zmysle ustálenej judikatúry, v prípade,

ak sa v kritike na účely charakteristiky určitej osoby alebo javov použijú výrazy, ktorých

miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky v značnom

nepomere k jej cieľu, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny vzhľadom

na posudzované konanie kritizovaného, pričom z tejto kritiky vyplýva úmysel kritizovanú

osobu znevážiť alebo uraziť (tzv. intenzívny exces), ide o neprimeranú kritiku, ktorá

je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby (viď rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. 1. 2008 sp. zn. , rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky z 31. 1. 2007 sp. zn. ).

Ohľadom ďalších výhrad zo strany sťažovateľky spracovateľ vyjadrenia poukazuje

na mimoriadne podrobné a presvedčivé dôvody rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa

6. mája 2011 č. k. -120 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa

14. februára 2013 č. k. -183.

Pre objektívne posúdenie ústavnej sťažnosti odporúčame zabezpečiť na nahliadnutie

spis Okresného súdu Košice II sp. zn. .»

Predseda krajského súdu vo svojom stanovisku uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný

súd upustil od verejného pojednávania.

Ústavný súd vyzval 14. marca 2018 sťažovateľku, aby sa vyjadrila k stanovisku

krajského súdu z 8. marca 2018. Sťažovateľka vo vyjadrení k stanovisku z 19. marca 2018,

ktoré bolo doručené ústavnému súdu 19. marca 2018, uviedla, že súhlasí s upustením

od verejného pojednávania.

Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka 3. mája 2013 doručila okresnému

súdu dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší

súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 31. mája 2016 (doručeným sťažovateľke 13. júna 2016) tak, že dovolanie sťažovateľky

odmietol. V kľúčovej časti odôvodnenia označeného uznesenia sa uvádza: „Keďže

procesná prípustnosť dovolania žalovanej nevyplýva z ustanovenia § 238 ani z § 237 O. s.

p., dovolací súd odmietol jej dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné ( a ).“

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní namietaným

rozsudkom krajského súdu nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti, nepovažoval

ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2016

za prekážku pre samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojich a dohovorom garantovaných práv

rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. februára 2013.

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu č. k. -183 zo 14. februára 2013 došlo

k porušeniu jej základného práva vlastniť a pokojne užívať majetok, jej základného práva

na slobodu prejavu a jej základného práva na súdnu ochranu, ktoré sú upravené v čl. 20

ods. 1, a 2 a , a jej práva na spravodlivé súdne konanie

a práva na slobodu prejavu a na slobodu rozširovania informácií upravených v čl. 6 ods. 1

a v čl. 10 dohovoru; namietaným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -120 zo 6. mája 2011 v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola

sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť žalobkyni

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 3 319,30 €, a to z dôvodu, že uverejnením

inkriminovaných článkov sťažovateľky došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných

práv žalobkyne, ktorý mal širokú publicitu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom a tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (mutatis mutandis , , ,

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí

aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (, ),

ktoré upravujú podmienky konania.

Základným dôvodom, ktorý uvádza sťažovateľka vo vzťahu k namietanému

porušeniu jej základného práva na slobodu prejavu podľa a 2 a podľa

dohovoru, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

ako odvolacieho súdu, je skutočnosť, že tento súd (ako aj predtým okresný súd)

- „nevzali pri rozhodovaní o veci náležitý zreteľ na ústavnoprávny aspekt tejto veci,

t. j. na stret troch základných práv a to práva žalobkyne na ochranu osobnosti, právo

vydavateľa na slobodu prejavu, ako aj právo občanov na obdržanie informácií týkajúcich

sa verejného záujmu (o konaní verejných činiteľov regionálnej či komunálnej politiky,

či politiky ako takej)“, ďalej

- potvrdil uloženie povinnosti ospravedlniť sa, hoci denník uverejnil pravdivé

informácie,

- rozhodnutie nesprávne odôvodnil a nezaoberal sa otázkou neodôvodnenej absencie

obrany reagovať na uverejnenú kritiku, čo spolu s ďalšími formuláciami spôsobuje,

že rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Podstatou sporu je stret slobody prejavu sťažovateľky, vydavateľa denníka

s ochranou osobnosti žalobkyne, ktorá je starostkou.

II.1 K prvej námietke sťažovateľky (ku konfliktu medzi slobodou prejavu

a právom na ochranu osobnosti)

II.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť, či krajský súd

namietaným rozsudkom ústavne prijateľným a udržateľným spôsobom rozhodol vo veci

sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka Košický

Korzár, v ktorom boli uverejnené inkriminované články) a žalobkyňou, u ktorej

uverejnením inkriminovaných článkov podľa záverov krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -120 zo 6. mája 2011 v jeho vyhovujúcej časti,

došlo k zásahu do jej osobnostných práv vzhľadom na to, že „súd prvého stupňa správne

uzavrel, že zásah do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, nie je založený

len na skutočnosti, že žalovaný cielene nezverejnil úplnú informáciu týkajúcu sa

nadobudnutia predmetných bytov, ale vyplýva z celkového obsahu predmetného článku...“

(s. 18 namietaného rozsudku krajského súdu, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci

ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi a dohovorom garantovanou slobodou

prejavu sťažovateľky a právom na ochranu osobnosti navrhovateľky, ktoré je taktiež

zaručené (najmä a ), ako aj dohovorom (). Podstatou rozhodovania

o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi

garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou

prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných

práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných

zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady

ich spravodlivej rovnováhy, resp. vyváženosti (, , m. m.

, ). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere

a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (, ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú

ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu

predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných

podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu

k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. pokladajú

sa za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo

časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých

nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo,

sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. 12. 1976, bod 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

v a v dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia

slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia vždy zodpovedať demokratickému

charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom

takéhoto obmedzenia môže byť aj ochrana „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného

aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom

v a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré

chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb

alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy

nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu

jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na obranu osobnosti. Znamená to však,

že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav

môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. februára 2009,

www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť

všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru

ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2

.

Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. -120

zo 6. mája 2011 uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni a povinnosť zaplatiť

jej náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil,

je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do zaručenej

slobody prejavu sťažovateľky, t. j došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo

ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie

slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,

resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu

a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa,

t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo)

vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť

o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. , ,

).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky

na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. ,

pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva

na ochranu osobnosti žalobkyne, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ.

Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku

krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do prejavu sťažovateľky primeraný,

t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu

sťažovateľky boli v danom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami

práva na súkromie žalobkyne. Na tento účel, obdobne ako v iných porovnateľných

prípadoch (napr. , , ), ústavný súd vykonal test

proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY

a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. Pri posudzovaní otázky subjektu (KTO), ktorý mal v danom prípade podľa

záverov krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu

osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry ESĽP,

ktorý subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňuje do viacerých skupín z hľadiska

dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry

ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody

prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného

záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť

č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. 5. 1999,

sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie

a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto

informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania

a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho

autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj

). Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd podotýka, že v predmetnej veci

je sťažovateľka vydavateľkou denníka Košický Korzár, v ktorom boli inkriminované články

uverejnené. Sťažovateľka je teda v danom prípade „nositeľkou“ slobody prejavu a šírenia

informácií, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie)

poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej

veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

2. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach

je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých

osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať (O KOM). Hranice

akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov

a najužšie u „bežných“ občanov.

V danom prípade inkriminovaná časť prvého článku (článku z 11. januára 2010,

pri uprednostnení chronologického sledu dvoch inkriminovaných článkov, pozn.)

obsahovala hodnotiace úsudky týkajúce sa postoja k určitej faktickej situácii –

k schválenému rozpočtu samosprávy mestskej časti Košice-Nad jazerom, ako aj k otázke

koncoročnej odmeny, ktorú poslanci mestského zastupiteľstva schválili

(žalobkyni, pozn.) vykonávajúcej v čase uverejnenia článku funkciu starostky

uvedenej mestskej časti, ako aj zvyšovania platov poslancov.

Inkriminovaná časť druhého článku (t. j. článku z 19. januára 2010) sa týkala

informácií o kúpe dvoch bytov starostky a problému prípadného nesúladu jej príjmov s ich

nadobúdacou hodnotou, t. j. týkala sa osoby pôsobiacej v tom čase v riadiacom postavení

v rámci štátno-zamestnaneckého pomeru, teda vo verejnej funkcii.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že poslaním tlače je nepochybne šíriť

informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň

je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).

Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov či štátnych inštitúcií,

ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov,

advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie, vecou verejnou je aj umenie

vrátane novinárskych aktivít a šoubiznisu a všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť.

Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (porovnaj nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. ). Z uvedeného teda vyplýva, že aj starostka ako

osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach

verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, ktorej

hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb);

v danom prípade o to viac, že žalobkyňa bola kritizovaná za svoju činnosť v období,

keď pôsobila v štátnozamestnaneckom pomere. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

aj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko, podľa ktorého

„Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú ako politici,

širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby“.

V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné tiež brať do úvahy, že inkriminované

články priniesli v prvom rade jednak informácie a hodnotiace úsudky o starostke mestskej

časti Košice-Nad Jazerom v súvislosti s jej riadiacou činnosťou, v druhom rade informácie

o jej právnych úkonoch zdanlivo „súkromnej“ povahy (kúpa dvoch bytov), ktoré sa však

u verejného funkcionára nepochybne môžu stať (sú) predmetom verejného záujmu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázkou verejného záujmu je nesporne

aj pôsobenie starostky ako verejnej funkcionárky a význam informovania o týchto otázkach

sa podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom zvyšuje vtedy, ak ide o rozhodovanie

o veciach verejných a spoločných, ktoré sa týkajú verejných financií i rozdeľovania

verejných prostriedkov (rozpočet, ale aj odmeny).

Prvý inkriminovaný článok vo forme komentára sa nepochybne týkal žalobkyne, hoci

v ňom nebola identifikovaná menom a priezviskom – pričom táto časť bola aj podľa názoru

ústavného súdu navonok spôsobilá svojím obsahom vyvolať negatívny zásah

do jej osobnostnej sféry – čo potvrdil aj krajský súd v odôvodnení rozsudku (s odvolaním

sa na súd prvého stupňa), keď uviedol, že „z umiestnenia Poznámky ihneď vedľa článku

o schvaľovaní rozpočtu... bolo dostatočne zrejmé, že sa vyjadrovala k osobe starostu

a jednalo sa o osobu žalobkyne...“ (s. 19 rozsudku krajského súdu, pozn.). Na druhej strane,

článok obsahoval aj zovšeobecňujúce konštatovania (úvahy) o nežiaducich praktikách

v tejto oblasti, ktorým krajský súd vo svojej analýze nevenoval dostatočnú pozornosť.

Z druhého inkriminovaného článku je na prvý pohľad zrejmé, že sa týkal osoby starostky

(okrem identifikácie na základe mena a priezviska aj fotografia).

3. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľky, teda na to, ČO bolo

obsahom dvoch inkriminovaných článkov, ktoré mali spôsobiť neprípustný zásah

do osobnostných práv žalobkyne. Časť prvého článku uverejneného pod názvom

„Poznámka: Do svojho vrecka viac, občanom priškrtia“ znie: «Mestská časť

je ukážkovým príkladom, ako sa porekadlo „z cudzieho krv netečie“ nádherne vtesná

do sŕdc našich drahých politikov... Keď treba dať starostke takmer 250 tisíc v starej mene,

dvíhajú tamojší vládni poslanci ruky hore. Však vybavila dotáciu pre mestskú časť!

Akoby to nebola psia povinnosť každého starostu, snažiť sa pre svoju mestskú časť zohnať,

čo sa dá. Veď to je kritérium, prečo niekoho volíme, lebo sa nám zdá šikovný. Vie vybaviť,

zohnať, vyriešiť, vybudovať parkoviská, ihriská, všetko, čo ľuďom na sídlisku chýba.

Ak by sme pristúpili na zvrátenú logiku komunálnych politikov, nepotrebovali by sme

za kráľovský plat vyše 2-tisíc eur bez odmien mesačne na miestach starostov šikovných ľudí.

Stačili by cvičené opice, ktoré by každoročný transfer z mesta jednoducho minuli na úrad,

zopár chodníkov a basta. Od zvoleného starostu sa čaká, prirodzene, viac ako od opice.

Aby pohol zadkom i rozumom. A ak ním pohne, nemal by automaticky požadovať „výpalné“

z poloprázdnej miestnej kasy na úkor tých, čo ho zvolili.»

Obsahom tohto článku boli hodnotiace úsudky, ktoré sa zakladali na pravdivých

informáciách o rokovaní a výsledkoch rokovania mestského zastupiteľstva (podľa

sťažovateľky „oprávnená a primeraná kritika“). Podľa názoru vysloveného krajským súdom

(s. 19 rozsudku) išlo o „difamujúcu kritiku osoby žalobkyne pri absencii dostatočného

skutkového základu“. Krajský súd si pritom kladie aj otázku, „prečo potrebuje žalovaná

(sťažovateľka) v rozpore s novinárskou etikou používať slovné spojenia, ktoré majú

difamujúci charakter“. V závere svojho odôvodnenia znovu podčiarkuje časť odôvodnenia

rozsudku okresného súdu o tom, že „Z výpovede svedkov nesporne vyplynulo, že predmetný

článok zosmiešnil a kriminalizoval osobu žalobkyne, degradoval výsledky jej práce a znížil

vážnosť osoby žalobkyne. Záver súdu prvého stupňa, že predmetným článkom došlo

k zásahu do osobnostných práv bolo preukázané vykonanými dôkazmi a právne závery

zodpovedajú skutkovým zisteniam.“.

Ústavný súd v tomto kontexte upriamuje pozornosť na ďalšiu časť z textu

odôvodnenia krajského súdu, ktorá svedčí o tom, že si svojvoľne prispôsobil a upravil jeho

výklad i kontext: «Žalovaná v predmetnom článku uviedla, že napriek tomu, že akým

spôsobom... vykonávala svoju funkciu v danom období „požadovala výpalné z poloprázdnej

mestskej kasy“. Prirovnala žalobkyňu k cvičenej opici, keďže nepohla zadkom a rozumom

a výsledky boli len psou povinnosťou každého starostu. Odvolací súd zhodne so súdom

prvého stupňa poukazuje na to, že použité výrazové expresívne pojmy ako „výpalné,“

„cvičená opica,“ „nepohla zadkom a rozumom“, prekračujú medze vecnej kritiky.» Pretože

pojem urážlivej kritiky (pojem, ktorý sa vyskytuje v judikatúre, napr. aj „všeobecne

neprípustná urážlivá kritika“) označuje osobitne závažné poškodenie cti, pri ktorom ešte ani

nedošlo k vyvažovaniu vo vzťahu k slobode prejavu, ale sloboda prejavu je absolútne

potlačená, je potrebné tento pojem definovať. Aj samo osebe vzaté ponižujúce vyjadrenie

sa totiž stáva urážlivou kritikou až vtedy, keď v jeho popredí už nestojí vecná diskusia, ale –

polemickej a prehnanej kritiky – difamácia osoby. Aj keď isté vyjadrenie (označenie)

má ,,nactiutŕhačný“ obsah, musí sa pri posudzovaní urážlivého účinku (pôsobenia) vždy

vziať do úvahy súvislosť, v rámci ktorej k vyjadreniu (označeniu) došlo (v danom prípade

v súvislosti s výkonom právomoci starostky, s vecnou diskusiou o rozpočte, odmenách

a platoch, ktorá v kritickej podobe prebehla aj na rokovaní mestského zastupiteľstva,

ako to vyplýva zo strohej zápisnice).

Pokiaľ ide o svedecké výpovede, krajský súd pri hodnotení tohto dôkazu (z ktorého

vychádzal rozsudok okresného súdu) nezaujal stanovisko k skutočnosti, že v prípade

svedkov išlo prevažne o poslancov mestského zastupiteľstva, členov samosprávy,

straníckych kolegov či osoby blízke (piati či šiesti z nich), t. j. o osoby, u ktorých možno

predpokladať, že môžu mať podobný názor na to, čo je „neprimeraná kritika zo strany

tlače“, ako žalobkyňa. Z toho dôvodu mohlo dokazovanie svedeckými výpoveďami vyznieť

ako jednostranný dôkaz na podporu hodnotenia článku ako zásahu do ochrany osobnosti.

Časť druhého článku uverejneného v denníku Košický Korzár 19. januára 2010

pod názvom „Starostka Jazera skupuje nehnuteľnosti: Kúpila dva byty, za koľko, tají“

(na titulnej strane), znie: «Starostka (HZDS) v lete minulého roku nadobudla

do vlastníctva až dve nehnuteľnosti. Potvrdzujú to informácie z verejného katastra,

v ktorom figurujú spolu s manželom ako majitelia bytov na a vedľajšej

. Ani v jednom z nich starostka pravdepodobne bývať nebude, keďže trvalý

pobyt má na . Zaujímali sme sa, o aké veľké byty ide, ako ich

využije, akým spôsobom ich nadobudla a ako bol nákup financovaný. „Čo sa týka mojich

majetkových pomerov, tieto ako verejný funkcionár pravidelne oznamujem v súlade

so zákonom,“ uviedla starostka... „Nebudem vám nič vysvetľovať,“ dodala... „Ak byty

nadobudla kúpou od fyzickej osoby alebo právnickej osoby, je jej vec ako, aj to, za koľko

a na čo ich bude využívať. Vo verejnom záujme je vedieť iba, či to jej, prípadne manželove

príjmy za posledné roky umožňujú,“ uviedol z Transparency International

s tým, že problémom by bol nesúlad v príjmoch starostky a nadobúdacou hodnotou dvoch

bytov. „Zákon zakazuje bez súťaže starostom nadobúdať len majetok od obce.“ Majetkové

oznámenie majú verejní funkcionári povinnosť podávať do 31. marca. Až vtedy sa ukáže,

akú hodnotu nehnuteľnosti majú, ako boli nadobudnuté a či presahujú súhrn platových

pomerov a iných príjmov... Starostka v súčasnosti zarába približne 2 500 eur mesačne

(asi 80-tisíc korún). Takýto plat má od januára minulého roku, keď jej v decembri 2008

zastupiteľstvo schválilo navýšenie o 30 percent zákonnej výšky starostovského platu, ktorý

sa odvíja od počtu obyvateľov... Starostka... dostáva od poslancov koncoročné odmeny.

V roku 2008 jej poslanci koalície Smer-HZDS-ĽS-SNS a časti SDKÚ schválili 270-tisíc

korún, v decembri 2009 ďalších 250-tisíc. Tohtoročný rozpočet je však úsporný

najmä pre občanov, mestská časť obmedzí investície, zato na platy úradníkov

a funkcionárov dá viac ako v minulosti.»

Obsahom článku sú – ako to vyplýva i z odôvodnenia výroku krajského

súdu (s. 18 rozsudku) – skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť nebola namietaná; žalobkyňa

však namietala skutočnosť, že síce „žalovaná (sťažovateľka) zverejnila informáciu

o nadobudnutí dvoch bytov..., avšak nezverejnila ďalší z toho istého zdroja vyplývajúci

a teda zistiteľný fakt, že nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom zriadeným v

prospech peňažných ústavov v období nadobudnutia nehnuteľnosti“, v spojení s

argumentom, že žalovaná „cielene nezverejnila úplnú informáciu“.

Podľa ústavného súdu faktom je, že základom tohto článku bola pravdivá a aktuálna

informácia o nehnuteľnom majetku starostky – verejnej funkcionárky. Sťažovateľka

v danom prípade informovala o otázkach, ktoré súviseli s verejným životom,

t. j. informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu. Ústavný súd poukazuje

na to, že krajský súd (okresný súd) použil v odôvodnení problematický a nedostatočne

preukázaný argument o cielenom nezverejnení úplnej informácie (neskôr v spojení,

že neúplné informácie nepožívajú ochranu čl. 10 dohovoru): médiá nemusia zaručovať

pravdivosť svojich správ a môžu prinášať tvrdenia a šíriť ich aj vtedy, ak sa nedajú súdne

dokázať. Musia sa však pomocou prostriedkov, ktoré sú im dispozícii, a s primeranou

starostlivosťou presvedčiť o pravde, pričom miera starostlivosti pri plnení tejto povinnosti

je pre médiá prísnejšia ako pre súkromné osoby.

4. Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahov do slobody prejavu je miesto

zaznenia či uverejnenia sporných výrokov (t. j. otázka, KDE bol inkriminovaný článok

uverejnený). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým

vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený v denníku Košický

Korzár, ktorý má náklad viac ako desaťtisíc výtlačkov a regionálnu pôsobnosť (vychádza

len v Košickom samosprávnom kraji). V danom prípade je však nutné vnímať kritérium

miesta zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom

novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich

zaznenia ().

Ústavný súd nad rámec úvah na tému KDE uvádza, že v krajinách s vysokou

politickou kultúrou (príkladom môžu byť škandinávske krajiny) sa podobné problémy

preventívne riešia aj inak (pri existencii rovnakej povinnosti verejného funkcionára podávať

majetkové priznanie). Ide pritom o využitie možnosti, ktorá je po fakticky k dispozícii

aj v Slovenskej republike. Takou možnosťou je tlač, ktorú vydáva mesto alebo jednotlivé

mestské časti (mestská časť Košice-Nad jazerom napríklad vydáva občasník Jazerčan

tri až štyri razy ročne): prispieva k transparentnosti, ak verejní funkcionári (starostovia

či poslanci) oboznamujú verejnosť a svojich spoluobčanov v aktuálnom čase aj s takými

skutočnosťami, ktoré súvisia s nadobudnutím nového majetku. Prax podobného druhu

by mohla pomôcť odstrániť zbytočné napätia a nedorozumenia vo vzťahu médií a verejných

funkcionárov.

Krajský súd (po okresnom súde) v rámci svojich úvah a vyvažovania iba uviedol,

že „zohľadnil, že žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa k otázke zakúpenia dvoch bytov pred

zverejnením článku. Nevyužila právo vyjadriť sa k danej téme, pričom jej vyjadrenie mohlo

podstatne a významne ovplyvniť obsah článku... pričom podľa súdu nepreukázala žiaden

rozumný dôvod na nevyužitie ponúknutej možnosti.“. Nevyhodnotená zostala aj otázka

využitia, resp. nevyužitia práva na odpoveď zo strany žalobkyne.

5. Vo vzťahu k ďalšiemu kritériu, KEDY bol prvý inkriminovaný článok uverejnený,

ústavný súd konštatoval, že to bolo 11. januára 2010 ako reakcia na aktuálny vývoj,

resp. na zasadnutie zastupiteľstva mestskej časti Košice-Nad jazerom z 18. decembra 2009

a ako komentár nadväzujúci na článok sťažovateľky uverejnený v Košickom Korzári

z 28. decembra 2009 o schválení rozpočtu mestskej časti a o udeľovaní odmien starostke

a o zvyšovaní platov poslancom.

Pokiaľ ide o druhý inkriminovaný článok sťažovateľky z 19. januára 2010, ústavný

súd zo spisu vzťahujúceho sa na namietané konanie zistil, že sťažovateľka uverejnila

inkriminovaný článok po tom (13. januára 2010), keď ako redaktorka regionálneho denníka

získala informácie od anonyma, ktorý upozornil redakciu na to, že starostka mala

v uplynulom roku kúpiť byty na a , čo mali potvrdiť zistenia

z verejného katastra a po následnej elektronickej komunikácii redaktorky Košického

Korzára so žalobkyňou, ktorej súčasťou bola žiadosť o odpovede na otázky: 1. O aké veľké

byty ide a ako budú využité? Plánujete ich napr. dať do prenájmu? 2. Aká bola ich cena

a ako bol nákup financovaný? Žalobkyňa v odpovedi na mail uviedla, že redaktorke drží

palce pri splnení úlohy, ktorú dostala a dodala: „Čo sa týka mojich majetkových pomerov,

tieto ako verejný funkcionár pravidelne oznamujem v súlade so zákonom.“

V uvedenom prípade išlo v inkriminovaných článkoch o informovanie o otázkach

verejného záujmu (rozpočet, odmeny, platy), o hodnotenie a glosovanie aktuálnych

spoločenských otázok, o spoločenskú diskusiu s prvkami aktuálnej kritiky verejnej

funkcionárky.

6. Z hľadiska kritéria, AKO bola informácia o žalobkyni v inkriminovanom článku

formulovaná, ústavný súd vzal do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej treba

pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktami

a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti

hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens v. Rakúsko, už spomínaný rozsudok,

Feldek v. Slovenská republika, rozsudok z 12. 7. 2011). Aj keď hodnotiaci úsudok

vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať

z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, rozsudok z 27. 2. 2001).

Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti

posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takejto povahy z hľadiska slobody

prejavu a s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade

uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

V danom prípade boli v prvom inkriminovanom článku informácie týkajúce

sa žalobkyne uverejnené formou faktov, ktoré krajský súd ako súd odvolací vyhodnotil tak,

že «dominantným dôvodom zverejnenie informácie bola nie snaha o poskytnutie objektívnej

informácie verejnosti, ale skôr zámer poškodiť, difamovať osobu žalobkyne s cieľom

podsunúť verejnosti nepodložený názor, že kúpa predmetných nehnuteľností nebola

transparentná a že pri financovaní kúpy... boli použité prostriedky, ktoré žalobkyňa získala

v rozpore so zákonom (vyjadrené expresívnym výrazom „skupuje nehnuteľnosti“). Absencia

dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje urobiť

si vlastný úsudok má za následok, že v skutkovom deji opísané skutočnosti nie sú zásahom

do práv chránených Článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

nakoľko právo slobody prejavu nezahŕňa rozširovanie neúplných informácií.» (s. 18 ‒19

rozsudku krajského súdu).

Ústavný súd konštatuje, že len v prípade, ak ide o kritiku verejnej osoby, ktorá nemá

vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne odôvodnenie, je potrebné považovať

za kritiku neprimeranú. Pritom je potrebné hodnotiť celý prejav (publicistický či literárny),

nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo vetu [m. m. rozhodnutie Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. , rovnako Amicus Curiae stanovisko Benátskej komisie Rady

Európy pre demokraciu prostredníctvom práva zo 17. 3. 2004, CDL-AD (2004) 011].

Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd formuloval svoj názor o tom,

že „dominantným dôvodom zverejnenie informácie (dokonca v prípade oboch článkov,

pozn.) bola nie snaha o poskytnutie objektívnej informácie verejnosti, ale skôr zámer

poškodiť, difamovať osobu žalobkyne“ jednostranne, predčasne, unáhlene, a nie v dôsledku

vyvažovania základného práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti. Ústavný

súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že význam a rozsah slobody prejavu

sa podceňuje aj vtedy, keď sa určité vyjadrenie klasifikuje (zatrieďuje, „nálepkuje“)

prima facie ako tvrdenie skutočností, formálna urážka alebo hanlivá kritika. Týmto

spôsobom a prístupom už nebolo dôsledne uprednostnené vyvažovanie (pristúpenie k testu

proporcionality) medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, keďže sloboda

prejavu – v prípade jej prvotného označenia ako hanlivej kritiky – ustupuje do úzadia

a stráca význam vo vzťahu k ochrane cti. V rámci rozhodovacej činnosti krajského súdu

(a predtým okresného súdu) boli prejavy sťažovateľky nesprávne a akoby už vopred

klasifikované práve takým spôsobom. Oba všeobecné súdy pritom mali k vyvažovaniu

pristúpiť najprv z pohľadu definovania „povolených“ hraníc slobody prejavu.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sa ústavnému súdu javí záver krajského súdu

o neprimeranom zásahu do práva na ochranu osobnosti prinajmenšom ako nedostatočne

vyargumentovaný, teda taký, ktorý nie je výsledkom ústavne akceptovateľného vyvažovania

a dohovorom garantovaného práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu

(rovnako garantovanou tak , ako aj dohovorom) pri náležitom uplatnení príslušného

testu proporcionality, a to najmä z dôvodu nesprávnej interpretácie faktov, ale tiež aplikácie

pojmov (neúplná informácia – „právo slobody prejavu nezahŕňa rozširovanie neúplných

informácií“ (s. 19 rozsudku krajského súdu) – bez vzťahu k štandardne používanému

a vyhodnocovanému spojeniu „dostatočný faktický základ“), ktoré viedlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu, čo malo zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.

Pri vyhodnocovaní spôsobu, AKO bola informácia formulovaná, ju krajský súd

vyhodnotil aj ako difamujúcu s dlhotrvajúcimi následkami pre žalobkyňu, opierajúc

sa pritom hlavne o svedecké výpovede, pri určitom minimálne „vonkajšom rozpore“

so skutočnosťou, ktorá nesignalizuje značné a vážne narušenie jej povesti v súvislosti

s uverejnenými článkami, okrem iného aj preto, že je preukázateľným faktom, že žalobkyňa

bola aj po uverejnení inkriminovaných článkov zvolená za starostku mestskej časti

(v roku 2010 i následne v roku 2014). Aj z uvedeného dôvodu ústavný súd nepovažuje

rozhodnutie krajského súdu v uvedenej časti za presvedčivé.

Z uvedeného pohľadu ústavný súd pre úplnosť dodáva, že krajský súd vo vzťahu

k odvolacím dôvodom dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody sťažovateľa

nie sú dané. Krajský súd pritom štandardne konštatoval, že odvolací dôvod podľa § 205

ods. 2 písm. f) (ďalej aj ,,OSP“) spočíva v tom,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne

zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale ho nesprávne interpretoval. Práve

v tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že krajský súd si v danom prípade zjavne

nevedel poradiť (aj vzhľadom na formuláciu zákonných dôvodov odvolania) so situáciou,

keď je namietané nesprávne uplatnenie vyvažovania (testu proporcionality) pri konflikte

dvoch základných práv, slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti (aj v jeho ústavnom

rozmere), de facto pri vyvažovaní právnych princípov, nie pri správnej/nesprávnej aplikácii

práva (konkrétneho právneho predpisu).

Z dôvodu, že dosiaľ uvádzané predbežné závery ústavného súdu postačujú

na „spochybnenie“ ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu,

nebolo už potrebné sa bližšie zaoberať ďalšími tvrdeniami sťažovateľky.

II.1.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 , ako aj a dohovoru

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že v posudzovanej

veci sťažovateľka, ktorá má ako vydavateľka denníka Košický Korzár pri ochrane slobody

prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnila

v tomto periodiku informácie o veciach verejného záujmu (hodnotiaca kritika verejnej

funkcionárky v súvislosti so schváleným rozpočtom samosprávy, koncoročnými odmenami

a zvyšovaním platov, ako aj kritika prístupu k sprostredkovaniu informácií o „súkromných“

aktivitách starostky), ktorých nepravdivosť, resp. nedostatočný skutkový, resp. informačný

základ neboli v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu presvedčivým, a teda

ústavne akceptovateľným spôsobom preukázané.

Preto podľa názoru ústavného súdu za daných okolností nemožno z ústavného

hľadiska akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva

na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť právo na ochranu

osobnosti o to viac, že krajský súd v danom prípade uplatnil nesprávne východiská

pri vyvažovaní inkriminovaných práv.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského

súdu došlo k neprípustnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a do jej práva

na slobodné rozširovanie informácií garantovaných prostredníctvom a 2 ,

ako aj prostredníctvom čl. 10 dohovoru.

Sťažovateľka namietala nielen porušenie svojho základného práva na slobodu

prejavu a slobodné porušovanie informácií podľa a 2 a práva podľa

čl. 10 ods. 1 dohovoru, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

.

Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz

na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože tvoria

v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany

zaručených práv (m. m. ), pričom vychádza z konceptu materiálneho

právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna

ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho

garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom

prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu

ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti

sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo

právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,

aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana

v rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha pred

odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania) z dôvodov, ktorých

uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku. Podstatou odvolania sťažovateľky bolo domáhanie sa ochrany jej

a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie

informácií.

Krajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 53/2010-

120 zo 6. mája 2011, ktorým tento vo svojej podstate vyhovel žalobe žalobkyne o ochranu

osobnosti tým, že sťažovateľke uložil povinnosť uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť

žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, čo odôvodnil zo záveru,

že sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv žalobkyne, pričom

podľa názoru ústavného súdu sa tento záver krajského súdu javí ako nedostatočne

vyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), z hľadiska spôsobu jeho vyvodenia,

za prinajmenšom predčasný a z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Potvrdzujúcim

rozsudkom tak krajský súd podľa názoru ústavného súdu neprípustným spôsobom zasiahol

do a dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné

rozširovanie informácií aj v spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , keďže práve na základe namietaného rozsudku krajského súdu

nadobudol označený rozsudok okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala

i povinnosť sťažovateľky ospravedlniť sa žalobcovi za uverejnenie inkriminovaného článku

a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy.

Test proporcionality, ktorý krajský súd (rovnako ako prvostupňový súd) uplatňoval,

bol poznačený nedostatkom spočívajúcim v tom, že vyvažovanie bolo urobené jednostranne

a takmer výlučne z pohľadu (a v prospech) práva na ochranu osobnosti a na úkor slobody

prejavu; základné právo verejnosti na informácie sa v procese vyvažovania takmer vôbec

nedostalo „do hry.“ Podľa ústavného súdu sa preto krajský súd bude musieť v prvom rade

vrátiť ku kľúčovej otázke, či došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti

(aj vo svetle judikatúry ESĽP).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd podobne ako predtým prvostupňový súd

nedostatočne a značne paušálne a jednostranne vyhodnotil obsah článku sťažovateľky

z 11. januára 2010 a použité slovné spojenia ako difamujúce a také, ktoré prekračujú medze

vecnej kritiky (označujúc ich ako expresívne, kriminalizujúce, urážlivé). Ústavný súd

zdôrazňuje, že v rámci vyvažovania treba mať na zreteli, že sloboda tlače (médií), ktorá

je určujúca pre demokratický a slobodný právny poriadok, nedáva novinárom žiadnu výsadu

(„voľnú ruku“) na porušovanie práv iných ani v spojitosti s uplatňovaním doktríny

verejného funkcionára. Záujem súkromných osôb vo verejných veciach si pritom vyžaduje

skôr slobodu diskusie ako slobodu názoru. Prihlásenie sa k právnemu štátu a k jeho

princípom tiež znamená, že diskusia o verejných problémoch má byť transparentná a široko

otvorená a môže zahŕňať prudké, razantné, uštipačné, sarkastické a niekedy nepríjemne

ostré výpady či spravodlivo rozhorčené útoky vo vzťahu k vládnym a verejným

osobnostiam (verejným funkcionárom). Krajský súd do svojich úvah nezahrnul takúto

možnosť interpretácie inkriminovanej časti článku. Navyše, všeobecné súdy zaoberajúc

sa dominantne ochranou cti, dôstojnosti či súkromia verejného funkcionára sa príliš

sústredili na doslovné znenie niektorých pasáží v textoch inkriminovaných článkov. Pritom

nepripustili, že samotnú difamáciu (akýkoľvek publikovaný materiál, ktorý poškodzuje

povesť jednotlivca alebo organizácie) možno chápať aj ako „oprávnenú či odôvodnenú“

vzhľadom na pravdivosť získaných informácií, že aj difamačné výpovede (vyhlásenia)

môžu byť urobené v dobrej viere (good faith defamating misstatements). Za nedostatok

testu proporcionality možno považovať i neschopnosť rozlíšiť zveličovanie (hyperbolu),

preháňanie či sarkazmus pri interpretovaní overených a pravdivých informácií, použitie

výrazov, ktoré sú expresívne a invazívne.

V odlišnom stanovisku sudcov Fischbacha a Lorenzena vo veci Feldek v. Slovenská

republika, ktoré vychádza z kľúčového rozhodnutia ESĽP k čl. 10 dohovoru (Handyside

v. Spojené kráľovstvo), sa uvádza: „Nepochybne úlohou novinára a tlače všeobecne

je povinnosť šíriť informácie a myšlienky o veciach všeobecného záujmu, ktoré môžu byť

aj urážlivé, šokujúce alebo zraňujúce. Také informácie však musia dovoliť čitateľom

pochopiť okolnosti alebo udalosti, o ktorých autor vyniesol hodnotiaci úsudok.“ Okrem

toho v judikatúre ESĽP nie je núdza o rozhodnutia, ktoré definujú hranice prípustnej kritiky

vo vzťahu k osobe činnej vo verejnej funkcii (Oberschlick v. Rakúsko), či prípustnosť

určitého stupňa preháňania alebo dokonca provokácie (Prager a Oberschlick v. Rakúsko).

Na rozdiel od krajského súdu sa ústavný súd domnieva, že informácie uverejnené

sťažovateľkou umožňovali čitateľom pochopiť okolnosti, resp. udalosti, o ktorých autorka

článkov vyniesla svoje hodnotiace úsudky.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom

č. k. -183 zo 14. februára 2013 porušil základné právo sťažovateľky

na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 ,

ako aj jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1

dohovoru v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K druhej námietke sťažovateľky (nepreskúmateľnosť priznania náhrady

nemajetkovej ujmy a jej výšky)

II.2.1 K priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy

V rámci svojej druhej námietky sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že namietaný

rozsudok krajského súdu je v časti týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy

nedostatočne odôvodnený, a preto v tejto časti nepreskúmateľný. Sťažovateľka v tejto

súvislosti uvádza, že «Odvolací súd a pred ním aj súd prvého stupňa uviedli, že poznámka

sa síce zakladá na pravdivých informáciách, ale forma verejnej prezentácie (úsudku)

nie je vôbec primeraná a použité pojmy prekračujú medze vecnej kritiky. Poznámka tak

mala mať podľa súdu difamujúci charakter, zosmiešnila a urazila osobu žalobkyne,

znehodnotila výsledky jej práce.

Z výroku rozsudku nikde nevyplýva, že sa žalobkyni máme ospravedlniť práve z tohto

dôvodu. Preto opätovne poukazujeme tak na ust.

Takáto aplikácia právnej normy súdmi je vzhľadom na platnú Ústavu Slovenskej

republiky neprípustná a podľa nášho názoru v demokratickej spoločnosti je aj nežiadúca,

vykazujúca istú dávku svojvôle a podobnosti s vnímaním „slobody“ prejavu v bezprávnych

nedemokratických režimoch.

Rozhodnutie je navyše aj v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a úvahy súdu smerujú k svojvoľnému rozhodnutiu, ktoré nemá podklad v právnej norme

a ani vo vykonanom dokazovaní...

Rozhodnutie je nepreskúmateľné aj v časti, v ktorej odvolací súd uviedol, že neobstojí

naša námietka, že formulácia ospravedlnenia kreuje celkom iný text článkov. Tým súd

zasiahol do základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.».

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku vo vzťahu k problémom

nastoleným druhou námietkou sťažovateľky uviedol, že sa stotožnil so závermi súdu prvého

stupňa a rozsudok v jeho vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil. S prihliadnutím

na („Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“) považoval ústavný súd za potrebné poukázať

aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. -120

zo 6. mája 2011 týkajúcu sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy; v tejto časti

odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu sa uvádza:

«[Prvostupňový] Súd dospel k záveru, že zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému

zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne, najmä jej občianskej cti. Vykonaným

dokazovaním mal súd za preukázané, že článok (druhý článok z 19. januára 2010 o kúpe

bytov, pozn.) mal difamujúci charakter, poškodil povesť žalobkyne.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že predmetná Poznámka (prvý

článok z 11. januára 2010, pozn.) mala difamujúci charakter, prekročila medze kritiky

(naviac kritika bola aj zjavne neprimeraná – napr. nebolo preukázané, že by žalobkyňa bola

požadovala a nárokovala si odmeny ako „výpalné z poloprázdnej miestnej kasy“),

zosmiešnila a urazila osobu žalobkyne, znehodnotila výsledky jej práce...

Čo sa týka požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.193 eur, priznanie

zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. predpokladá splnenie zákonom

kvalifikovaných podmienok: morálne zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce a súčasne

neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo je vážnosti

v spoločnosti v značnej miere... Predmetnými článkami žalovanej došlo k takému zásahu

do práv žalobkyne, ktorý v značnej miere, nielen v bežnej miere znížil jej česť a ľudskú

dôstojnosť v spoločnosti. Prípustnosť peňažnej satisfakcie (s. 16 ‒17 rozsudku okresného

súdu, pozn.) je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne

citeľným znížením postavenia dotknutej osoby v spoločenských kruhoch, kde sa pohybuje,

a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou

primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia... Nemajetkovú ujmu v peniazoch

vo výške 3.319,30 eura súd preto považoval za primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol.»

Z povahy veci vyplýva, že druhá námietka sťažovateľky bezprostredne súvisí

so skutočnosťou, že krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver

okresného súdu o tom, že uverejnením príslušných častí inkriminovaných článkov

sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu,

pričom vychádzal najmä zo svedeckých výpovedí, z ktorých považoval krajský súd, ako

aj okresný súd za preukázané, že „predmetný článok zosmiešnil a kriminalizoval osobu

žalobkyne, degradoval výsledky jej práce a znížil vážnosť osoby žalobkyne“, pričom krajský

súd zároveň uviedol, že „Záver súdu prvého stupňa, že predmetným článkom došlo k zásahu

do osobnostných práv bolo preukázané vykonanými dôkazmi a právne závery zodpovedajú

skutkovým zisteniam.“.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme krajský súd uviedol, že „Rovnako neobstojí ani

odvolanie žalovanej, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola žalobkyňou

preukázaná a ani súdom riadne odôvodnená.“.

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy ( )

musí považovať súd za preukázané, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v konkrétnom prípade

nestačí zadosťučinenie podľa ustanovenia

(nemajetkovej povahy, pozn.), a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu

nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine

a spoločnosti. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol: „Súd prvého stupňa skúmal podmienky

uvedené v § 13 ods. 2 Obč. zák. pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

a dospel k správnemu záveru, že podmienky náhrady nemajetkovej ujmy boli splnené.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na správne dôvody rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri zhodnotení závažnosti ujmy prihliadol súd prvého stupňa správne na dĺžku trvania

zásahu (negatívne reakcie verejnosti pretrvávali aj v čase komunálnych volieb), rozsah

zásahu (na predmetné články reagovala široká verejnosť aj z iných mestských častí),

intenzitu zásahu (dôstojnosť, vážnosť a dôveryhodnosť osoby žalobkyne bola znížená

v značnej miere (ľudia uvažovali o nekalých príjmoch žalobkyne, o braní úplatkov,

o zlodejstve žalobkyne a označovali žalobkyňu nevkusnými a znevažujúcimi

pomenovaniami).“

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu o priznaní

náhrady nemajetkovej ujmy nie je presvedčivé. Finančné zadosťučinenie za neoprávnený

zásah do práva na ochranu osobnosti možno totiž priznať len vtedy, pokiaľ

nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej

osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. O znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo

jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére

fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a šírku okruhu pôsobenia

nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Aj napriek tomu, že rozhodnutie

o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia príslušného všeobecného súdu,

mal by súd v každom jednotlivom prípade vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto

rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská (pozri napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 27. 10. 2003).

Z odôvodnenia krajského súdu a okresného súdu vo vzťahu k nároku na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a k jeho výške vyplýva, že svoje závery tieto súdy

založili do značnej miery na svedeckých výpovediach a „širokej publicite neoprávneného

zásahu“. Ústavný súd opakuje, že krajský súd (okresný súd) sa takmer nijako nevyrovnali

s možnosťami hodnotenia kritických úsudkov sťažovateľky, nedostatočne podložené

tvrdenia o cielenej diskreditácii, ale aj o urážlivej kritike, pokiaľ už nie je vecná výmena

názorov, ale aj polemická alebo prehnaná kritika, ktorá stavia do popredia difamáciu osoby,

Kolízne situácie vznikajú v spojitosti so satirickými (ale tiež ironickými, sarkastickými)

vyjadreniami. Takéto vyjadrenia by sa mali zbaviť satirického hávu pred tým, než sa budú

posudzovať meradlom urážlivej kritiky.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, v zmysle

ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti

(napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo), pričom pri určovaní výšky náhrady

ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko,

Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).

Podľa názoru ústavného súdu je preto aj záver krajského súdu vo vzťahu k nároku

na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a k určeniu jej výšky nesprávne vyargumentovaný,

a teda taký, ktorým ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do

a dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodu prejavu

a slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 v spojení s právom

na súdnu ochranu podľa , integrálnou súčasťou ktorého je aj právo

účastníka konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (bod 1 výroku

tohto nálezu).

III.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , ku ktorému malo dôjsť tým, že „súd uložením

povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 3.319,30 EUR zasiahol“ do tohto jej práva.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd namietaným rozsudkom porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ktorý zároveň

zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor

na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotnej

povahy. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala vyslovenia

porušenia základného práva podľa , nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom, t. j. zásadu minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou. Ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľky, rozhodol zároveň aj o zrušení

rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. zo 14. februára 2013 a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Rovnako tak podľa ústavný súd môže

priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľka v sťažnosti nepožadovala priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. V posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv

sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku

krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou PALŠA

A PARTNERI,

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá

bola 856 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2016. Úhradu priznal spolu

za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „vyhláška“), 2 x 143 €

a režijný paušál 2 x 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Celková suma trov konania

tak predstavuje sumu 363,79 € vrátane DPH, ktorú je krajský súd povinný uhradiť

sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

Priznanú úhradu trov konania (bod 3 výroku) je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019