Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 433/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej spoločnosťou

P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl.

46 ods. 1 , ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co

211/2011 zo 14. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej

spoločnosťou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P.

P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a

2 a (ďalej len „“), ako aj práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

14. februára 2013 (ďalej „rozsudok zo 14. februára 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v denníku K. Korzár bol 11. januára 2010

uverejnený článok s charakterom komentára týkajúcim sa politikov pôsobiacich v orgánoch

miestnej samosprávy pod názvom „POZNÁMKA – Do svojho vrecka viac, občanom

priškrtia“, ktorý sa nachádzal vedľa článku pod názvom „Jazero schválilo úsporný

rozpočet, na platoch šetriť neplánujú, schválili viac“. V tom istom denníku bol 19. januára

2010 uverejnený ďalší článok spravodajského charakteru týkajúci sa vecí verejného záujmu

pod názvom „A. J. (HZDS-ĽS): Kúpila 2 byty, za koľko, tají, tvrdí, že v majetkovom

priznaní bude všetko“. Žalobkyňa MVDr. A. J. (ďalej len „žalobkyňa“) podala na

Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti z titulu

zásahu do jej osobnostných práv uvedenými článkami uverejnenými v denníku K. Korzár.

Okresný súd vo veci žaloby o ochranu osobnosti rozhodol rozsudkom

sp. zn. zo 6. mája 2011 (ďalej len „rozsudok zo 6. mája 2011“), ktorým

sťažovateľovi uložil povinnosť uverejniť v denníku K. Korzár ospravedlnenie

za zverejnenie dotknutých článkov, ďalej zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 319,30 € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Posledným

štvrtým výrokom rozhodol, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom

sp. zn. zo 14. februára 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. mája

2011 v časti, v ktorej nároku žalobkyne vyhovel.

Podľa sťažovateľa rozsudky zo 6. mája 2011 a 14. februára 2013 sú nezákonné

a v rozpore so základným právom vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základným právom na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa

a 2 a právom na slobodu prejavu podľa dohovoru,

základným právom na súdnu ochranu podľa a právom na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

V čase uverejnenia predmetných článkov žalobkyňa zastávala už dlhšie obdobie

viacero volených verejných funkcií, bola verejným činiteľom, vystupovala ako politička

na verejnosti, v médiách (v komunálnych voľbách pre volebné obdobie 2002 – 2006 bola

zvolená za poslankyňu Mestského zastupiteľstva v K., v roku 2006 vo voľbách do Národnej

rady Slovenskej republiky neúspešne kandidovala na 43. mieste za ĽS-HZDS za poslankyňu

Národnej rady Slovenskej republiky, v komunálnych voľbách pre volebné obdobie 2006 –

2010 bola zvolená za poslankyňu Mestského zastupiteľstva v K. a súčasne za starostku

Mestskej časti N., v roku 2009 vo voľbách do orgánov samosprávnych krajov bola zvolená

za poslankyňu zastupiteľstva K. samosprávneho kraja, v roku 2010 vo voľbách do Národnej

rady Slovenskej republiky opätovne neúspešne kandidovala na 43. mieste za ĽS-HZDS za

poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky, aj po uverejnení predmetných článkov

úspešne kandidovala v komunálnych voľbách a bola opätovne zvolená za poslankyňu

Mestského zastupiteľstva v K. a starostku Mestskej časti N. pre volebné obdobie 2010 –

2014).

Súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci zásah do osobnostných práv

žalobkyne ako regionálnej političky videli v tom, že v regionálnom denníku bola uverejnená

pravdivá informácia o kúpe nehnuteľností, avšak nebol zverejnený objektívne zistiteľný

fakt, že dve z troch nehnuteľností v spoluvlastníctve žalobkyne boli zaťažené záložným

právom zriadeným v prospech peňažných ústavov. Samotné ospravedlnenie je v žalobe

formulované spôsobom vytvárajúcim celkom iný text, nový text, významovo inú

informáciu, rozdielne formulovanú od uverejneného článku.

Konštatácia, podľa ktorej o tom, že v regionálnom denníku v krátkom časovom

období boli uverejnené tri rôzne články o regionálnej političke z metropoly regiónu, ktorá

zastávala viacero verejných funkcií, so zámerom difamovať žalobkyňu, nevychádza

z racionálneho základu a ani z vykonaného dokazovania.

K oprávnenosti zásahu do osobnostných práv žalobkyne sťažovateľ okrem iného

uviedol: «Odôvodnenie rozhodnutia konštatovaním, že článok vyvolal v svedkoch aj v ich

okolí predovšetkým hľadanie odpovede na neodpovedané, a že len naznačoval neurčitosť

otázky financovania zakúpenia dvoch bytov, spôsobil spochybnenie bezúhonnosti osoby

žalobkyne v očiach verejnosti, by malo byť skôr odôvodnením prečo žalobu zamietnuť ako

nedôvodnú a nie jej rozsudkom vyhovieť. Veď aj toto je v demokratickej spoločnosti úlohou

médií vo vzťahu k politikom – hľadať odpovede na neodpovedané, iniciovať verejnú

diskusiu o otázkach verejného záujmu, či informovať širokú verejnosť a vytvárať tak

kontrolu a spätnú väzba spoločenských procesov. Žalobkyňa je osobou narábajúcou s

verejnými financiami, političkou v riadiacej výkonnej funkcii. V demokratickej spoločnosti

je nevyhnutné, aby tlač nebola sankcionovaná za plnenie si svojich funkcií, Iba za takých

podmienok môžu médiá plniť svoju dôležitú funkciu „strážcu“ demokracie.»

Vo vzťahu k záverom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci

v súvislosti s článkom z 11. januára 2010 sťažovateľ uviedol: «... článok – Poznámka, bol

komentárom, hodnotiacim úsudkom, ktorý sa vo všeobecnosti venoval u nás už takmer

zaužívanému spôsobu riešenia finančného nedostatku zo strany politikov, priškrtiť občanom

a do svojho vrecka dávať viac. Stáva sa bežnou praxou nešvár, že zástupcovia občanov pri

spravovaní verejných financií vo svojich rozhodnutiach znižujú výdavky týkajúce sa

financovania verejnoprospešných potrieb, no pritom zvyšujú výdavky týkajúce sa svojich

odmien a pôžitkov. Išlo predsa o kritiku oprávnenú a primeranú, navyše v článku nebola

osoba žalobkyne vôbec ani spomenutá, či menovaná a teda ani prirovnávaná.

Odvolací súd a pred ním aj súd prvého stupňa uviedli, že poznámka sa síce zakladá

na pravdivých informáciách, ale forma verejnej prezentácie (úsudku) nie je vôbec

primeraná a použité pojmy prekračujú medze vecnej kritiky. Poznámka tak mala mať podľa

súdu difamujúci charakter, zosmiešnila a urazila osobu žalobkyne, znehodnotila výsledky

jej práce.

Z výroku rozsudku nikde nevyplýva, že sa žalobkyni máme ospravedlniť práve z tohto

dôvodu, opätovne tak poukazujeme na ust. máme za to, že žalobu bolo

potrebné v celom rozsahu zamietnuť.

Takáto aplikácia právnej normy súdmi je vzhľadom na platnú Ústavu Slovenskej

republiky neprípustná a podľa nášho názoru v demokratickej spoločnosti je aj nežiadúca,

vykazujúca istú dávku svojvôle a podobnosti s vnímaním „slobody“ prejavu v bezprávnych

nedemokratických režimoch.

Rozhodnutie je navyše aj v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

a úvahy súdu smerujú k svojvoľnému rozhodnutiu, ktoré nemá podklad v právnej norme

a ani vo vykonanom dokazovaní.

Aj v tejto časti potom odkazujeme na formuláciu návrhom uplatneného nároku,

formuláciu ospravedlnenia, ktoré kreuje celkom iný text, ktorý mení význam autorského

článku redaktorky Renáty Némethovej.

Rozhodnutie je nepreskúmateľné aj v časti v ktorej odvolací súd uviedol, že neobstojí

naša námietka, že formulácia ospravedlnenia kreuje celkom iný text článkov. Tým súd

zasiahol do základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.»

Súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci nedostatočne zohľadnili okolnosti

danej veci a v rámci stretu troch základných práv, a to práva žalobkyne na ochranu

osobnosti, právo sťažovateľa na slobodu prejavu, ako aj právo občana, resp. verejnosti

na informácie týkajúce sa verejného záujmu (o konaní verejných činiteľov regionálnej a

komunálnej politiky či politiky ako takej), dali neodôvodnene prednosť právu na ochranu

osobnosti žalobkyne pred zostávajúcimi dotknutými právami.

V predmetnej veci je podľa sťažovateľa nevyhnutné skúmať mieru zásahu do práva

na ochranu osobnosti, a to v kontexte s právom na slobodou prejavu a s právom

na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález sp. zn. z 15. decembra

2009, v ktorom ústavný súd uviedol, že pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou

prejavu je nutné v zásade skúmať KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom

na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou testu proporcionality určiť, ktorá

sloboda má byť uprednostnená.

Podľa sťažovateľa v článku z 19. januára 2010, ktorý má spravodajský charakter,

čitateľov denníka K. Korzár len pravdivo informoval o otázkach verejného záujmu, a preto

ním nemohol zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne. Na druhej strane článok z 11.

januára 2010 má charakter komentára, a preto práve pri skúmaní intenzity zásahu

spôsobeného týmto článkom je potrebné aplikovať test proporcionality. Sťažovateľ následne

uviedol:

«Kto?

Petit Press, a. s. je vydavateľom niekoľkých regionálnych a centrálnych titulov

na Slovensku. Denník K. Korzár vychádza denne a prináša spravodajstvo z k. kraja.

Článok autorsky spracovala naša redaktorka, ktorá pri svojom svedeckom výsluchu

na pojednávaní súdu uviedla detailné okolnosti týkajúce sa spracovania článku. Vyplynulo,

že článok, resp. články glosoval aktuálne spoločenské otázky a teda ide o sociálnu diskusiu

s prvkami kritiky a tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu

SR.

Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry ESĽP máme za to, že podobne ako adresáti

kritiky, aj samotní kritici sú klasifikovaní z hľadiska ich dôležitosti pre výmenu názorov

v demokratickej spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú novinári a

masmédiá, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu...

O kom?

Tak ako sme to uviedli už aj vyššie, žalobkyňa zastávala v čase uverejnenia

predmetných článkov a zastáva ešte aj dnes viacero volených verejných funkcií, je

političkou, verejne činnou osobou, verejne známou osobou, ktorá úspešne pôsobí na úrovni

miestnych samospráv – k. VÚC, Mesta K. a mestskej časti N. V súčasnosti je starostkou

mestskej časti Nad Jazerom v K., poslankyňou Mestského zastupiteľstva v K., poslankyňou

zastupiteľstva k. samosprávneho kraja a zastáva funkcie vo viacerých komisiách Mesta K.

a K. samosprávneho kraja. Žalobkyňa je za svoju prácu odmeňovaná z verejných

prostriedkov, teda za peniaze daňových poplatníkov. V neposlednom rade treba spomenúť,

že dvakrát kandidovala aj za poslankyňu NR SR. Žalobkyňa je teda političkou, pričom

opätovne zdôrazňujeme, že hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov. Mali

sme legitímny záujem informovať čitateľov o veciach verejného záujmu, nakoľko je

nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie dostať. Naďalej však trváme

na tom, že žalobkyňa v článku ani nebola spomenutá a ani sa článok netýka osoby

žalobkyne...

aj starosta alebo poslanec orgánu miestnej samosprávy, ktorý sa výrazne angažuje

v záležitostiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho

povolania, ktorej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie , ako u „bežných občanov“...

Čo?

Predmetom komentára – kritiky bol spôsob rozhodovania komunálnych politikov,

ktorí svojimi rozhodnutiami vplývajú na každodenný život občanov. Poslanci miestneho

zastupiteľstva nakladajú s verejnými prostriedkami a tak jednoznačne bola riešená otázka

verejného záujmu. Konkrétne je v Poznámke kritizované to, že v čase krízy sa šetrí na tom,

čo je prospešné pre každého (zeleň, parkoviská a pod.), ale nešetrí sa na platoch

a odmenách poslancov a starostov, ktoré sú tiež platené z verejných zdrojov. V žiadnom

prípade však netvrdíme, že si komunálny politici nezaslúžia za svoju prácu plat a odmeny.

Tvrdíme však, a na to sme poukazovali aj v predmetnom článku, že komunálny politici by

mali s verejnými finančnými prostriedkami nakladať vyvážene, t. j. ak sa v rozpočte šetrí

na verejnoprospešných potrebách z dôvodu nedostatku financií, takéto šetrenie by sa malo

odzrkadliť aj na výške priznaných odmien pre starostov a poslancov miestnej samosprávy.

Kde?

Predmetné články boli uverejnené v denníku K. Korzár, ktorý vychádza iba v K.

kraji. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v

spojení s kritériom ich autora. Ak je autorom článkov novinár, tak privilegované postavenie

novinára neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia ().

Ako?

Z hľadiska kritéria AKO je potrebné brať do úvahy judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej

treba pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktami

a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti

hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko; obdobne Feldek c. Slovenská

republika, rozsudok z 12. 07. 2001)...

K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom

i akýmkoľvek iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej,

diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní

primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie

alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto

kategórií sa líšia.

Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná

pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie

pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je

podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu

na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie

je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej

informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia

(oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými

skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej

povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne,

či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií,

ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za

ktorých k tvrdeniu došlo.

Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor

svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska

správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci

úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej

informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných

práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky

nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou

(oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva

na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná

(zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika

vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok.

Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností

logicky dôvodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať

o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými

výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu

sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). (Uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 31. mája 2010, sp. zn.: )

Článok zo dňa 11. 01. 2010 bol uverejnený pod titulkom „POZNÁMKA“, z čoho

jasne vyplýva, že ide o komentár – kritiku a nie spravodajský článok. Priemerný čitateľ tak

počíta s hodnotovo zafarbeným prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje

obozretnejšie. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale v žiadnom prípade nie

za zákerný.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a po zodpovedaní vyššie uvedených otázok

máme za to, že k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne nedošlo, a aj v prípade,

že ústavný súd dôjde k záveru, že k nejakému zásahu predsa len došlo, máme za to, že zásah

nebol takej intenzity, aby právu žalobkyne bolo potrebné poskytnúť prednosť pred právom

na slobodu prejavu. Sme preto toho názoru, že záver súdov nie je výsledkom ústavne

akceptovateľného vyvažovania a dohovorom garantovaného práva ochranu

osobnosti so slobodou prejavu.

Záverom si dovolíme ešte uviesť, že prirovnávame ľudí k zvieracej ríši, resp.

poukazovať na niektoré charakterové črty a správanie sa ľudskej populácie

prostredníctvom dávania ľudských vlastností, či už dobrých alebo zlých postavám zvieracej

ríše je známe v demokratickej časti sveta od čias Ezopových bájok. (Robia tak i súdy v SR,

robí tak i ESĽP – napr. tlač je strážnym psom demokracie). Napokon máme za to, že

žalobkyňa ani nebola v článku spomenutá a teda nemohla byť ani prirovnávaná. Zásahy do

slobody prejavu za takéto personifikovanie politikov vo všeobecnosti a dokonca bez

vyslovenia mena konkrétneho politika sa takýmto spôsobom spájajú skôr s autokratickými

režimami, či nedemokratickými zriadeniami minulých storočí, nemalo by sa tak však stávať

v dvadsiatom prvom storočí v demokratickej spoločnosti, akou Slovenská republika

nepochybne je, navyše ak právo na slobodu prejavu zakotvuje najvyšší zákon štátu –

SR. Sloboda prejavu aj podľa Ústavného súdu SR predstavuje jeden zo základných pilierov

v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sa prijímajú

priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú,

šokujú alebo znepokojujú štát, alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti...

Je teda zrejmé, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené rozsudkom odvolacieho

súdu nie je správne a nie je v súlade so zákonom a s . Navyše

príslušný právny predpis podľa nášho názoru ani neumožňuje takéto meritórne rozhodnutie

o veci, pretože primeraná náhrada nie je sankciou, či pokutou za správanie sa, ale má byť

primeraným zadosťučinením, ak sa preukáže v súdnom konaní zásah do práva na ochranu

osobnosti. Ust. výslovne uvádza, že fyzická osoba má tiež

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, no to len pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa prvého odseku, najmä preto, že bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Ide o nerozlučnú

spojitosť, nie o dve samostatné nároky. Nemajetkový ujma v peniazoch je len subsidiárnou

zložkou. V tejto časti odkazujeme na súdnu prax a publikovanú judikatúru.

Za tejto situácie je uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením

práva na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a aj práva vlastniť a pokojne užívať majetok podľa

Slovenskej republiky.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby svojím nálezom

vyslovil, že rozsudkom zo 14. februára 2013 boli porušené základné práva podľa čl. 20

ods. 1, a 2 a a právo podľa dohovoru, zrušil

rozsudok zo 14. februára 2013 a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu

náhradu trov konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu

zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, , ).

Ústavný súd pri skúmaní podmienok konania o podanej sťažnosti zistil, že sťažovateľ

6. mája 2013 podal na okresnom súde dovolanie.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už

ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

III. ÚS462/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte

skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského súdu zo 14. februára 2013

odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Podanie dovolania

a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozsudku krajského súdu zo 14. februára 2013 (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2013