Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 409/2018
PDF · 260.08 KB
No categories available
III. ÚS 409/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Jany Laššákovej a Mojmíra Mamojku
(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na priekope 174/13, Žilina,
pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 8 CoPr 10/2016 z 29. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 118/2017 z 25. októbra 2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 118/2017 z 25. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 118/2017
z 25. októbra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur
a štyridsaťdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej,
Na priekope 174/13, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 409/2018-11 z 13. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“), podľa v tom čase platného a účinného § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „pôvodný zákon o ústavnom súde“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoPr 10/2016 z 29. novembra 2016 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 118/2017 zo 25. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Zo sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:
„1. Sťažovateľ dňa 30.01.2015 podal na Okresnom súde Čadca žalobu o určenie
neplatnosti písomného napomenutia proti Kysuckej nemocnici s poliklinikou Čadca. Vec
bola vedená pod sp.zn. 7Cpr/2/2015.
2. Okresný súd Čadca rozsudkom z 10.05.2016 č.k. 7Cpr/2/2015 - 104 zamietol
žalobu sťažovateľa a zaviazal ho k povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania. Súd prvej
inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil procesnými dôvodmi pretože, podľa jeho názoru
sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti písomného
napomenutia.
3. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 29.11.2016 č.k. 8CoPr/10/2016-126
na odvolanie sťažovateľa rozsudok Okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25.10.2017 (doručené právnej
zástupkyni sťažovateľa 10.11.2017) dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 29.11.2016 sp.zn. 8Co Pr/10/2016 odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu
trov dovolacieho konania.
5. Dovolací súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore na otázku možnosti
súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania, ktorý vyslovil veľký senát občiansko
právneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19.04.2017 sp.zn. 1VCdo 2/2017
konštatoval, že : a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 a § 421 C.s.p.
je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežné uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C.s.p., c/ ak sú v dovolaní uplatnené
viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ C.s.p., dovolací súd sa pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska
existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
6. S poukazom na označený právny názor dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania
sťažovateľa len podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. a nezaoberal sa prípustnosťou
dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., ktorý dôvod prípustnosti dovolania
rovnako použil sťažovateľ.“
3. Podľa sťažovateľa právny názor vyslovený veľkým senátom občianskoprávneho
kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) v uznesení sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19.
apríla 2017 je v rozpore s princípom materiálneho chápania právneho štátu a práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces. Poukázal na to, že „z dikcie ustanovenia § 420 a § 421 C.s.p.
nevyplýva záver, že dovolanie môže byť prípustné len na základe jedného z dôvodov
prípustnosti dovolania“, a nie je vylúčené, že „rozhodnutia odvolacích súdov môžu trpieť
tak vadami zmätočnosti, ako aj nesprávnym právnym posúdením“.
4. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj napadnutým rozsudkom
krajského súdu ako súdu odvolacieho. Podľa jeho názoru „zamietnutie žaloby z procesného
dôvodu (nepreukázanie naliehavého právneho záujmu je procesný dôvod neúspechu
žalobcu v konaní) bez prieskumu argumentov sťažovateľa uvedených v žalobe nestranným
súdom je v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae“. Sťažovateľ v súvislosti
s uvedeným poukázal aj na ďalej uvedené:
„18. Určovacia žaloba v sťažovateľovom prípade nesmeruje k určeniu právneho
vzťahu alebo práva ( klasická určovacia žaloba), ale je formou ochrany a satisfakcie
zamestnanca (sťažovateľa) proti svojvoľnému konaniu zamestnávateľa. Tento typ určovacej
žaloby (rovnako ako v prípade ochrany osobnosti, podľa § 11 a nasl. zák. Obč. zák.)
nevyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu ako procesnej podmienky
pre konanie o merite veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu nedáva žiadnu odpoveď na túto
podstatnú odvolaciu námietku a absencia právneho stanoviska v rozhodnutí odvolacieho
súdu na označený odvolací argument znamená v konečnom dôsledku nepreskúmateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu.
19. Ak boli konajúce súdy iného názoru a podmienili procesnú prípustnosť určovacej
žaloby preukázaním naliehavého právneho záujmu, mali svoj vnútorný konflikt medzi
procesnou prípustnosťou žaloby a ústavou priznaným právom na súdnu ochranu
zamestnanca vyriešiť materiálnym chápaním ústavou priznaného práva na súdnu ochranu.
Pri materiálnom chápaní práva na súdnu ochranu nemá miesto prepiaty formalizmus,
a preto mali konajúce súdy povinnosť, poskytnúť priestor sťažovateľovi na prednesenie
skutkových, právnych a k veci sa vzťahujúcich procedurálnych argumentov na svoju obranu
a nie jeho žalobu zamietnuť z formálnych procesných dôvodov.
20. V neposlednom rade podľa názoru sťažovateľa existuje aj jeho naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti aktu zamestnávateľa, pretože žalobou napadnutý úkon
zamestnávateľa, sťažovateľovi zostáva založený v jeho osobnom spise a bude ho sprevádzať
jeho ďalším profesionálnym životom. Je preto logické ( a naliehavé), že sa domáha ochrany
proti označeniu porušovateľa pracovnej disciplíny, ktoré označenie objektívne marí jeho
ambície ďalšieho profesionálneho postupu...
27. Zamietnutie žaloby a potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie z procesných
dôvodov je v okolnostiach prípadu takým porušením procesných práv sťažovateľa
odvolacím súdom, ktoré si vyžaduje zásah ústavného súdu, pretože dovolací súd ochranu
jeho základného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu neposkytol.“
5. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1/ Základné právo na spravodlivý proces priznané čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.10.2017, sp.zn.
4Cdo118/2017 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 29.11.2016 sp.zn.8CoPr/10/2016
porušené bolo.
2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.10.2017, sp. zn.
4Cdo 118/2017 a rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29.11.2016 sp.zn. 8CoPr/10/2016
zrušuje a Krajskému súdu v Žiline prikazuje vo veci znovu konať.
3/ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,-EUR
(slovom šesť tisíc eur), z ktorého je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu sumu 3. 000,- Eur ( tri tisíc eur) a Krajský súd
v Žiline je povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu sumu 3. 000,-
Eur (tri tisíc eur).
4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní solidárne
uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne
JUDr. Tatiany Polkovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Ústavný súd 16. novembra 2018 vyzval krajský súd a najvyšší súd, aby sa vyjadril
k vecnej stránke sťažnosti a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho
pojednávania vo veci. Zároveň bol krajský súd a najvyšší súd požiadaný o zaslanie
kompletného spisového materiálu k predmetnej veci.
7. Krajský súd doručil 6. decembra 2018 ústavnému súdu vyjadrenie a zberný spis.
Najvyšší súd doručil 11. decembra 2018 ústavnému súdu vyjadrenie a zberný spis.
Z označených vyjadrení vyplýva, že obe označené súdy vyjadrili súhlas s upustením
od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke predsedníčka krajského súdu
uviedla, že jej neprináleží posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí krajského
súdu vrátane posúdenia náležitostí ich odôvodnenia. Ide výlučne o takmer bezprostredné
právne posúdenie záverov súdu a nie je možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie
zaujať konkrétne právne stanovisko. K vyjadreniu krajského súdu bolo priložené
aj vyjadrenie sudkyne spravodajkyne, ktoré podľa predsedníčky krajského súdu je možné
považovať aj za vyjadrenie samotného krajského súdu. Sudkyňa spravodajkyňa v podstatnej
časti svojho vyjadrenia uviedla:
„Krajský súd zotrváva na dôvodoch svojho rozhodnutia, v ktorom sa stotožnil
so skutkovým stavom zisteným okresným súdom a jeho právnym posúdením, ktorým súd
žalobu žalobcu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na podaní žaloby
na určení neplatnosti upozornenia daného žalobcovi zo strany žalovaného na porušenie
pracovnej disciplíny. Má za to, že v odvolacom konaní sa zaoberal všetkými námietkami
žalobcu v odvolaní a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia aj vysporiadal. Z toho dôvodu
odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným
v ust. § 220 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku...“
8. Najvyšší súd k vecnej stránke sťažnosti vo svojom vyjadrení v podstatnom
uviedol:
«1. Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadaní pléna 25. apríla 2018
v konaní o zjednotení odchylných právnych názorov senátov podľa § 6 zákona č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Ústavnom súde“), prijal
uznesením pléna sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 toto zjednocujúce stanovisko.
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“
Vyššie uvedené je obsahom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 29/2018 z 22. mája 2018.
2. Po tomto náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky aj v ďalších rozhodnutiach
Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. sp. zn. IV. US 49/2018 zo 16. mája 2018)
v súvislosti s nepripustením kumulácie dovolacích dôvodov vyslovil, že základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
porušené bolo.»
9. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom označené práva
boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.
10. Označené vyjadrenia najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu zaslal ústavný súd
13. decembra 2018 právnej zástupkyni sťažovateľa s možnosťou zaujať k nim stanovisko
a zároveň požiadal aj o vyjadrenie k možnému upusteniu od ústneho pojednávania
o sťažnosti.
11. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 14. januára 2019
stanovisko k vyjadreniam najvyššieho súdu a krajského súdu, v ktorom zároveň vyslovila
súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
12. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku uviedla:
„1.1 K obsahu vyjadrenia odporcu v 1/ rade z 05.12.2018 sťažovateľ k poukazu
odporcu na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené
v uznesení pléna sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 pripomína, že uznesením veľkého senátu
Najvyššieho súdu SR z 21.03.2018, sp.zn. 1VCdo 1/2018 bola zjednotená rozhodovacia prax
rozhodovacieho súdu tak, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C.s.p. a § 421
C.s.p. je prípustná.
1.2. Po analýze vyjadrenia odporcu v 2/ rade sťažovateľ konštatuje, že ide
o opakovanie dôvodov rozsudku odvolacieho súdu z 29.11.2016, sp.zn. 8CoPr/10/2016,
ktoré odôvodnenie je sťažovateľovi dostatočne známe. S argumentáciou odvolacieho súdu
sa sťažovateľ nemôže stotožniť, pretože jeho žaloba bola fakticky zamietnutá s procesných
dôvodov bez relevantného prieskumu skutkových a právnych okolností veci.
Pri materiálnom chápaní právneho štátu sa nemôže stať, aby občan dotknutý bezprávnym
konaním iného subjektu nemal možnosť ochrany pred súdom alebo iným orgánom.
V okolnostiach prípadu sťažovateľ nemal možnosť domáhať sa ochrany pred iným orgánom
a preto sa s dôverou obrátil na súd. O existencii naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti písomného napomenutia zamestnávateľom sťažovateľa svedčí skutočnosť,
že toto písomné napomenutie je aj v súčasnosti súčasťou jeho osobného spisu a sťažovateľ
nemá žiadnu právnu možnosť dosiahnuť spravodlivosť len rozhodnutím súdu , ktorý
preskúma skutkové okolnosti veci a jednoznačne určí platnosť alebo neplatnosť písomného
napomenutia sťažovateľa jeho zamestnávateľom. Je povinnosťou súdu dotvárať právo
vlastnou rozhodovacou činnosťou a preto pri absencii výslovného ustanovenia
v pracovnoprávnych predpisoch o možnosti obrany zamestnanca proti svojvôli
zamestnávateľa je povinnosťou kompetentného orgánu v danom prípade súdu umožniť
žalobcovi ochranu jeho záujmov v konaní pred súdom.
1.3. Sťažovateľ zotrváva na návrhu petitu tak, ako je špecifikovaný v sťažnosti
a domáha sa zrušenia rozhodnutí dovolacieho i odvolacieho súdu aj s apelom na zásadu
rýchlosti súdneho konania a ochrany vlastných práv v primeranej lehote,
keď bezdôvodnému písomnému napomenutiu došlo pred viac ako 4-mi rokmi a počas tejto
doby sprevádza sťažovateľa psychická trauma a beznádej z nemožnosti dosiahnuť právo
a spravodlivosť . Z tohto dôvodu zároveň aj zotrváva na petite bod bodom 3 sťažnosti,
ktorým sa domáha finančného zadosťučinenia.“
13. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
14. Zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § § 2 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
II.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. V súlade s čl. II bod 2 písm. b) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období
od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu
Mojmírom Mamojkom (sudca spravodajca) pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení
Jana Baricová (predsedníčka senátu), Jana Laššáková a Mojmír Mamojka. Vzhľadom
na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.
III. ÚS 409/2018 v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
20. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu dovolacieho súdu ústavný súd konštatuje a vo svojej konštantnej judikatúre
pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
22. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07,
23. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia
veľkého senátu sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017 predmetom všeobecnej diskusie
a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke
posúdenia ústavnej konformnosti takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení
veľkého senátu aplikovaného vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov
v pléne ústavného súdu podľa § 6 pôvodného zákona o ústavnom súde, pričom v konaní
vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 bolo 25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného
súdu s nižšie uvedeným stanoviskom, ktorým sú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety
pôvodného zákona o ústavnom súde pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané.
Obdobne to platí podľa § 13 (nového) zákona o ústavnom súde.
24. „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (PLz. ÚS 1/2018).“
25. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna
je aplikovateľné aj na vec sťažovateľa, pretože najvyšší súd vo veci sťažovateľa neposúdil
aj súbežne uplatnený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Zároveň aj samotný najvyšší súd
vo svojom vyjadrení k sťažnosti s poukazom na predmetné stanovisko pléna ústavného súdu
uviedol, že sťažovateľom označené práva boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu
porušené.
26. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd považoval za dostatočne
preukázané, že sťažovateľ uplatnil aj dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, pričom vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu
je nepochybné, že najvyšší súd sa týmto dôvodom odmietol zaoberať s poukazom
na rozhodnutie veľkého senátu, čím najvyšší súd v okolnostiach posudzovanej veci odňal
dovolateľovi právo na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae, preto
ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením
dovolacieho súdu (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).
27. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 133 ods. 1, 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,
že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo
slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
28. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru napadnutým uznesením dovolacieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany
porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa
§ 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd zrušil napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto
rozhodnutia).
29. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
30. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine
ústavy, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,
I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval ústavný súd za potrebné zaoberať
sa napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany
najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol
aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže
nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného
porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.
IV. ÚS 128/07, I. ÚS 643/2017). Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti
nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
31. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
32. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
33. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 6 000 €, čo odôvodnil „stratou dôvery v zákonné a spravodlivé rozhodovanie
všeobecných súdov, stratou viery v spravodlivosť pri domáhaní sa svojich subjektívnych
práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych pomerov a s pocitom frustrácie, keď po viac
ako 30-tich rokoch poctivej a čestnej práce pri ochrane života a zdravia maloletých detí
(sťažovateľ je primár pediatrického oddelenia) sa stal obeťou šikanovania zo strany
zamestnávateľa a nedostalo sa mu súdnej ochrany, na ktorú má podľa vlastného názoru
ústavou priznané právo“.
34. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
35. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia
aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil
úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie
ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp.
záväznou medzinárodnou zmluvou.
36. Ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal, pričom vychádzal
z toho, že po vyslovení porušenia základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie sa náprava dosiahne zrušením napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, vrátením veci na ďalšie konanie a tým, že najvyšší súd je v ďalšom
konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.
37. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nevyhovel sťažnosti ani v časti
požadovaného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
III.
38. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa
si uplatnila trovy konania v sume 498,55 €.
39. Ústavný súd vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení
s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom
za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
40. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2018 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie
sťažnosti) po 153,50 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa nárok aj na náhradu
režijného paušálu v sume 9,21 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2018.
Pokiaľ ide o písomné podanie právnej zástupkyne k vyjadreniu krajského súdu
a najvyššieho súdu doručené 14. januára 2019, ústavný súd za tento úkon právnej služby
náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, keďže podanie neobsahovalo žiadne
argumenty alebo skutočnosti, ktoré ústavnému súdu neboli známe z predložených spisov,
respektíve zo samotnej sťažnosti.
41. Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov
konania v sume 325,42 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (bod 3 výroku
rozhodnutia).
42. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho
doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2019