Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 409/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Jany Laššákovej a Mojmíra Mamojku

(sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na priekope 174/13, Žilina,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 29. novembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2017 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. októbra 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur

a štyridsaťdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Tatiany Polkovej,

Na priekope 174/13, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 13. novembra 2018 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), podľa v tom čase platného a účinného § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „pôvodný “), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. novembra 2016 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 25. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Zo sťažnosti vyplývajú tieto skutočnosti:

„1. Sťažovateľ dňa 30.01.2015 podal na Okresnom súde Čadca žalobu o určenie

neplatnosti písomného napomenutia proti Kysuckej nemocnici s poliklinikou Čadca. Vec

bola vedená pod sp.zn. .

2. Okresný súd Čadca rozsudkom z 10.05.2016 č.k. - 104 zamietol

žalobu sťažovateľa a zaviazal ho k povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania. Súd prvej

inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil procesnými dôvodmi pretože, podľa jeho názoru

sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti písomného

napomenutia.

3. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 29.11.2016 č.k. -126

na odvolanie sťažovateľa rozsudok Okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % .

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25.10.2017 (doručené právnej

zástupkyni sťažovateľa 10.11.2017) dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline z 29.11.2016 sp.zn. odmietol a žalovanej priznal nárok na náhradu

trov dovolacieho konania.

5. Dovolací súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore na otázku možnosti

súbežného uplatnenia dôvodov prípustnosti dovolania, ktorý vyslovil veľký senát občiansko

právneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19.04.2017 sp.zn.

konštatoval, že : a/ kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

je neprípustná, b/ ak sú v dovolaní súbežné uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska , c/ ak sú v dovolaní uplatnené

viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f/ , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.

6. S poukazom na označený právny názor dovolací súd skúmal prípustnosť dovolania

sťažovateľa len podľa ustanovenia a nezaoberal sa prípustnosťou

dovolania z hľadiska , ktorý dôvod prípustnosti dovolania

rovnako použil sťažovateľ.“

3. Podľa sťažovateľa právny názor vyslovený veľkým senátom občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu (ďalej len „veľký senát“) v uznesení sp. zn. z 19.

apríla 2017 je v rozpore s princípom materiálneho chápania právneho štátu a práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces. Poukázal na to, že „z dikcie ustanovenia a

nevyplýva záver, že dovolanie môže byť prípustné len na základe jedného z dôvodov

prípustnosti dovolania“, a nie je vylúčené, že „rozhodnutia odvolacích súdov môžu trpieť

tak vadami zmätočnosti, ako aj nesprávnym právnym posúdením“.

4. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj napadnutým rozsudkom

krajského súdu ako súdu odvolacieho. Podľa jeho názoru „zamietnutie žaloby z procesného

dôvodu (nepreukázanie naliehavého právneho záujmu je procesný dôvod neúspechu

žalobcu v konaní) bez prieskumu argumentov sťažovateľa uvedených v žalobe nestranným

súdom je v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae“. Sťažovateľ v súvislosti

s uvedeným poukázal aj na ďalej uvedené:

„18. Určovacia žaloba v sťažovateľovom prípade nesmeruje k určeniu právneho

vzťahu alebo práva ( klasická určovacia žaloba), ale je formou ochrany a satisfakcie

zamestnanca (sťažovateľa) proti svojvoľnému konaniu zamestnávateľa. Tento typ určovacej

žaloby (rovnako ako v prípade ochrany osobnosti, podľa § 11 a nasl. zák. Obč. zák.)

nevyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu ako procesnej podmienky

pre konanie o merite veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu nedáva žiadnu odpoveď na túto

podstatnú odvolaciu námietku a absencia právneho stanoviska v rozhodnutí odvolacieho

súdu na označený odvolací argument znamená v konečnom dôsledku nepreskúmateľnosť

rozsudku odvolacieho súdu.

19. Ak boli konajúce súdy iného názoru a podmienili procesnú prípustnosť určovacej

žaloby preukázaním naliehavého právneho záujmu, mali svoj vnútorný konflikt medzi

procesnou prípustnosťou žaloby a priznaným právom na súdnu ochranu

zamestnanca vyriešiť materiálnym chápaním priznaného práva na súdnu ochranu.

Pri materiálnom chápaní práva na súdnu ochranu nemá miesto prepiaty formalizmus,

a preto mali konajúce súdy povinnosť, poskytnúť priestor sťažovateľovi na prednesenie

skutkových, právnych a k veci sa vzťahujúcich procedurálnych argumentov na svoju obranu

a nie jeho žalobu zamietnuť z formálnych procesných dôvodov.

20. V neposlednom rade podľa názoru sťažovateľa existuje aj jeho naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti aktu zamestnávateľa, pretože žalobou napadnutý úkon

zamestnávateľa, sťažovateľovi zostáva založený v jeho osobnom spise a bude ho sprevádzať

jeho ďalším profesionálnym životom. Je preto logické ( a naliehavé), že sa domáha ochrany

proti označeniu porušovateľa pracovnej disciplíny, ktoré označenie objektívne marí jeho

ambície ďalšieho profesionálneho postupu...

27. Zamietnutie žaloby a potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie z procesných

dôvodov je v okolnostiach prípadu takým porušením procesných práv sťažovateľa

odvolacím súdom, ktoré si vyžaduje zásah ústavného súdu, pretože dovolací súd ochranu

jeho základného práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu neposkytol.“

5. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1/ Základné právo na spravodlivý proces priznané čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.10.2017, sp.zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 29.11.2016 sp.zn.8CoPr/10/2016

porušené bolo.

2/ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.10.2017, sp. zn.

a rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29.11.2016 sp.zn.

zrušuje a Krajskému súdu v Žiline prikazuje vo veci znovu konať.

3/ priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,-EUR

(slovom šesť tisíc eur), z ktorého je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu sumu 3. 000,- Eur ( tri tisíc eur) a Krajský súd

v Žiline je povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu sumu 3. 000,-

Eur (tri tisíc eur).

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Žiline sú povinní solidárne

uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne

JUDr. Tatiany Polkovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Ústavný súd 16. novembra 2018 vyzval krajský súd a najvyšší súd, aby sa vyjadril

k vecnej stránke sťažnosti a zaujal stanovisko k možnému upusteniu od ústneho

pojednávania vo veci. Zároveň bol krajský súd a najvyšší súd požiadaný o zaslanie

kompletného spisového materiálu k predmetnej veci.

7. Krajský súd doručil 6. decembra 2018 ústavnému súdu vyjadrenie a zberný spis.

Najvyšší súd doručil 11. decembra 2018 ústavnému súdu vyjadrenie a zberný spis.

Z označených vyjadrení vyplýva, že obe označené súdy vyjadrili súhlas s upustením

od ústneho pojednávania o sťažnosti. K jej vecnej stránke predsedníčka krajského súdu

uviedla, že jej neprináleží posudzovať vecnú správnosť jednotlivých rozhodnutí krajského

súdu vrátane posúdenia náležitostí ich odôvodnenia. Ide výlučne o takmer bezprostredné

právne posúdenie záverov súdu a nie je možné zo strany krajského súdu ako inštitúcie

zaujať konkrétne právne stanovisko. K vyjadreniu krajského súdu bolo priložené

aj vyjadrenie sudkyne spravodajkyne, ktoré podľa predsedníčky krajského súdu je možné

považovať aj za vyjadrenie samotného krajského súdu. Sudkyňa spravodajkyňa v podstatnej

časti svojho vyjadrenia uviedla:

„Krajský súd zotrváva na dôvodoch svojho rozhodnutia, v ktorom sa stotožnil

so skutkovým stavom zisteným okresným súdom a jeho právnym posúdením, ktorým súd

žalobu žalobcu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na podaní žaloby

na určení neplatnosti upozornenia daného žalobcovi zo strany žalovaného na porušenie

pracovnej disciplíny. Má za to, že v odvolacom konaní sa zaoberal všetkými námietkami

žalobcu v odvolaní a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia aj vysporiadal. Z toho dôvodu

odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným

v ust. ...“

8. Najvyšší súd k vecnej stránke sťažnosti vo svojom vyjadrení v podstatnom

uviedol:

«1. Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadaní pléna 25. apríla 2018

v konaní o zjednotení odchylných právnych názorov senátov podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), prijal

uznesením pléna sp. zn. PLz. toto zjednocujúce stanovisko.

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Čl. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.“

Vyššie uvedené je obsahom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. mája 2018.

2. Po tomto náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky aj v ďalších rozhodnutiach

Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. sp. zn. zo 16. mája 2018)

v súvislosti s nepripustením kumulácie dovolacích dôvodov vyslovil, že základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

porušené bolo.»

9. Z týchto dôvodov zastáva najvyšší súd názor, že sťažovateľom označené práva

boli rozhodnutím najvyššieho súdu porušené.

10. Označené vyjadrenia najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu zaslal ústavný súd

13. decembra 2018 právnej zástupkyni sťažovateľa s možnosťou zaujať k nim stanovisko

a zároveň požiadal aj o vyjadrenie k možnému upusteniu od ústneho pojednávania

o sťažnosti.

11. Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu 14. januára 2019

stanovisko k vyjadreniam najvyššieho súdu a krajského súdu, v ktorom zároveň vyslovila

súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

12. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku uviedla:

„1.1 K obsahu vyjadrenia odporcu v 1/ rade z 05.12.2018 sťažovateľ k poukazu

odporcu na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené

v uznesení pléna sp. zn. PLz. pripomína, že uznesením veľkého senátu

Najvyššieho súdu SR z 21.03.2018, sp.zn. bola zjednotená rozhodovacia prax

rozhodovacieho súdu tak, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa a

je prípustná.

1.2. Po analýze vyjadrenia odporcu v 2/ rade sťažovateľ konštatuje, že ide

o opakovanie dôvodov rozsudku odvolacieho súdu z 29.11.2016, sp.zn. ,

ktoré odôvodnenie je sťažovateľovi dostatočne známe. S argumentáciou odvolacieho súdu

sa sťažovateľ nemôže stotožniť, pretože jeho žaloba bola fakticky zamietnutá s procesných

dôvodov bez relevantného prieskumu skutkových a právnych okolností veci.

Pri materiálnom chápaní právneho štátu sa nemôže stať, aby občan dotknutý bezprávnym

konaním iného subjektu nemal možnosť ochrany pred súdom alebo iným orgánom.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ nemal možnosť domáhať sa ochrany pred iným orgánom

a preto sa s dôverou obrátil na súd. O existencii naliehavého právneho záujmu na určení

neplatnosti písomného napomenutia zamestnávateľom sťažovateľa svedčí skutočnosť,

že toto písomné napomenutie je aj v súčasnosti súčasťou jeho osobného spisu a sťažovateľ

nemá žiadnu právnu možnosť dosiahnuť spravodlivosť len rozhodnutím súdu , ktorý

preskúma skutkové okolnosti veci a jednoznačne určí platnosť alebo neplatnosť písomného

napomenutia sťažovateľa jeho zamestnávateľom. Je povinnosťou súdu dotvárať právo

vlastnou rozhodovacou činnosťou a preto pri absencii výslovného ustanovenia

v pracovnoprávnych predpisoch o možnosti obrany zamestnanca proti svojvôli

zamestnávateľa je povinnosťou kompetentného orgánu v danom prípade súdu umožniť

žalobcovi ochranu jeho záujmov v konaní pred súdom.

1.3. Sťažovateľ zotrváva na návrhu petitu tak, ako je špecifikovaný v sťažnosti

a domáha sa zrušenia rozhodnutí dovolacieho i odvolacieho súdu aj s apelom na zásadu

rýchlosti súdneho konania a ochrany vlastných práv v primeranej lehote,

keď bezdôvodnému písomnému napomenutiu došlo pred viac ako 4-mi rokmi a počas tejto

doby sprevádza sťažovateľa psychická trauma a beznádej z nemožnosti dosiahnuť právo

a spravodlivosť . Z tohto dôvodu zároveň aj zotrváva na petite bod bodom 3 sťažnosti,

ktorým sa domáha finančného zadosťučinenia.“

13. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

14. nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I až

a § 16 až § 28 a § § 2 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

II.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. V súlade s čl. II bod 2 písm. b) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období

od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce pri predkladaní veci do senátu

Mojmírom Mamojkom (sudca spravodajca) pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení

Jana Baricová (predsedníčka senátu), Jana Laššáková a Mojmír Mamojka. Vzhľadom

na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn.

v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu dovolacieho súdu ústavný súd konštatuje a vo svojej konštantnej judikatúre

pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis , ,

, ).

21. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

22. Všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , , ,

).

23. Zákaz kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania bol od prijatia rozhodnutia

veľkého senátu sp. zn. z 19. apríla 2017 predmetom všeobecnej diskusie

a kritiky odbornej verejnosti. Vzhľadom na nejednotnosť názorov ústavného súdu v otázke

posúdenia ústavnej konformnosti takéhoto názoru vyjadreného v označenom uznesení

veľkého senátu aplikovaného vo viacerých prípadoch bol aj predmetom zjednotenia názorov

v pléne ústavného súdu podľa pôvodného , pričom v konaní

vedenom pod sp. zn. PLz. bolo 25. apríla 2018 prijaté uznesenie pléna ústavného

súdu s nižšie uvedeným stanoviskom, ktorým sú jednotlivé senáty podľa § 6 poslednej vety

pôvodného pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané.

Obdobne to platí podľa (nového) .

24. „Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky (PLz. ).“

25. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že predmetné stanovisko pléna

je aplikovateľné aj na vec sťažovateľa, pretože najvyšší súd vo veci sťažovateľa neposúdil

aj súbežne uplatnený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b)

(ďalej len „“). Zároveň aj samotný najvyšší súd

vo svojom vyjadrení k sťažnosti s poukazom na predmetné stanovisko pléna ústavného súdu

uviedol, že sťažovateľom označené práva boli napadnutým uznesením najvyššieho súdu

porušené.

26. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd považoval za dostatočne

preukázané, že sťažovateľ uplatnil aj dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.

b) , pričom vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu

je nepochybné, že najvyšší súd sa týmto dôvodom odmietol zaoberať s poukazom

na rozhodnutie veľkého senátu, čím najvyšší súd v okolnostiach posudzovanej veci odňal

dovolateľovi právo na prístup k súdu a porušil zásadu zákazu denegatio iustitiae, preto

ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením

dovolacieho súdu (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

27. Podľa v spojení s ustanovením , a

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

28. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa a na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru napadnutým uznesením dovolacieho súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany

porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa , resp. podľa

a , a preto ústavný súd zrušil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

rozhodnutia).

29. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Najvyšší súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

30. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu ústavnému súdu bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 in fine

, a preto rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti (,

, ) nepovažoval ústavný súd za potrebné zaoberať

sa napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý bude predmetom posúdenia zo strany

najvyššieho súdu po vrátení veci na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol

aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže

nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného

porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.

, ). Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti

nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

31. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

32. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

33. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 6 000 €, čo odôvodnil „stratou dôvery v zákonné a spravodlivé rozhodovanie

všeobecných súdov, stratou viery v spravodlivosť pri domáhaní sa svojich subjektívnych

práv vyplývajúcich z pracovnoprávnych pomerov a s pocitom frustrácie, keď po viac

ako 30-tich rokoch poctivej a čestnej práce pri ochrane života a zdravia maloletých detí

(sťažovateľ je primár pediatrického oddelenia) sa stal obeťou šikanovania zo strany

zamestnávateľa a nedostalo sa mu súdnej ochrany, na ktorú má podľa vlastného názoru

priznané právo“.

34. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

().

35. Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia

aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil

úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie

ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp.

záväznou medzinárodnou zmluvou.

36. Ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie nepriznal, pričom vychádzal

z toho, že po vyslovení porušenia základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie sa náprava dosiahne zrušením napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, vrátením veci na ďalšie konanie a tým, že najvyšší súd je v ďalšom

konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu.

37. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nevyhovel sťažnosti ani v časti

požadovaného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

III.

38. Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa

si uplatnila trovy konania v sume 498,55 €.

39. Ústavný súd vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení

s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom

za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

40. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2017 v sume 921 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2018 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie

sťažnosti) po 153,50 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľa nárok aj na náhradu

režijného paušálu v sume 9,21 € za dva úkony podľa vyhlášky vykonané v roku 2018.

Pokiaľ ide o písomné podanie právnej zástupkyne k vyjadreniu krajského súdu

a najvyššieho súdu doručené 14. januára 2019, ústavný súd za tento úkon právnej služby

náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal, keďže podanie neobsahovalo žiadne

argumenty alebo skutočnosti, ktoré ústavnému súdu neboli známe z predložených spisov,

respektíve zo samotnej sťažnosti.

41. Na základe uvedených skutočností ústavný súd priznal celkovú náhradu trov

konania v sume 325,42 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia (bod 3 výroku

rozhodnutia).

42. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jeho

doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2019