Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 98/2019
PDF · 237.32 KB
No categories available
I. ÚS 98/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť –
, a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39
ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 19/2014 z 20. marca 2015 a postupom a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 154/2015 z 27. septembra 2017
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť – a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. januára
2018 sa – (ďalej
aj „sťažovateľ v 1. rade“), a ,
(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“ alebo spolu aj „sťažovatelia“), domáhali vydania
nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich v záhlaví označených základných práv
a slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 S 19/2014 z 20. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
sp. zn. 9 Sžso 154/2015 z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu“) a ktorým by napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka
Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1
písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodovať v prvom stupni o vzniku,
prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodnutím č. 90692-
1/2013-KEM zo 6. septembra 2013 rozhodla, že sťažovateľovi v 2. rade „nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi zamestnávateľa – od 1. septembra
2011 do 30. novembra 2011 podľa slovenskej legislatívny“, a to z dôvodu, že vykonanou
kontrolou u sťažovateľa v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnanca
na území Slovenskej republiky, sťažovateľ v 1. rade nemá v mieste podnikania zriadenú
kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby. Proti uvedenému rozhodnutiu
sťažovateľ v 1. rade podal odvolanie, v ktorom namietol jeho nezákonnosť, poukázal
na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a jej nesprávne právne posúdenie.
Tvrdil, že uvedené rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote 60 dní odo
dňa podania prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Poukázal na porušenie
princípu rovnakého zaobchádzania a nezákonnosť vykonanej kontroly u sťažovateľa
v 1. rade, ktorý sa tiež odvolával na definíciu zamestnanca podľa nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, ako aj na definíciu
zamestnanca podľa Zákonníka práce a zákona o sociálnom poistení. Sociálna
poisťovňa, ústredie v Bratislave (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutím
č. 15684-2/2014-BA zo 4. februára 2014 odvolanie sťažovateľa v 1. rade zamietla
a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 90692-1/2013-KEM zo 6. septembra
2013 potvrdila.
3. Dňa 26. februára 2014 bola krajskému súdu doručená žaloba sťažovateľa v 1. rade
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorou
sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia druhostupňového správneho
orgánu č. 15684-2/2014-BA zo 4. februára 2014 v spojení s postupom a rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 S 24/2014 z 3. februára
2015 rozhodol, že priberá do konania sťažovateľa v 2. rade ako ďalšieho účastníka.
Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 S 19/2014 z 20. marca 2015 došlo k spojeniu vecí
vedených na krajskom súde pod spisovými značkami 3 S 19/2014, 3 S 20/2014, 3 S 23/2014
a 3 S 24/2014 na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. 3 S 19/2014. Následne krajský
súd napadnutým rozsudkom žaloby sťažovateľa v 1. rade zamietol.
4. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd poukázal najmä na to, že podľa
jeho právneho názoru sťažovateľ v 1. rade namietal v žalobách porušenie iných ako svojich
subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Krajský súd tiež uviedol,
že organizačná zložka žalovanej bola oprávnená vykonať u sťažovateľa v 1. rade kontrolu
vo vzťahu k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov a že v správnom konaní nedošlo
ani k porušeniu dvojinštančnosti konania, pretože žalovaná (druhostupňový správny orgán)
vychádzajúc z rovnakého skutkového a dôkazného stavu iba podrobnejšie odôvodnila svoje
rozhodnutie.
5. Na základe odvolania sťažovateľa v 1. rade najvyšší súd napadnutým rozsudkom
napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom
uviedol:
«Pri vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu,
najvyšší súd s prihliadnutím na § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu s právnou
citáciou právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského
súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.
Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozsudku len obmedzil na doplnenie dôvodov na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku.
Predmetom preskúmania v danej právnej veci sú rozhodnutia žalovanej, ktorými
zamietla odvolania žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky v Košiciach, ktorými táto
rozhodla, že pribratým účastníkom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy
v rozhodnutiach určenom období.
Z obsahu žalôb jednoznačne vyplýva, že žalobca nenamietal porušenie vlastných
subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania
zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí, žiadne porušenie svojich
subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých
rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca priaznivejšie rozhodnutie vo veci
nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou
osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne.
V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.
IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „ Na aktívnu legitimáciu na podanie
žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním
v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník
správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj
postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je
založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe
tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné
postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.
ukrátenia práv žalobcu nevedie.“
Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu, že postupom
žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu,
keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie
verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržiavanie základných zásad
správneho konania ani nešpecifikoval, konkrétne v čom toto porušenie podľa jeho názoru
spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu, že došlo aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok,
práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie
zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti
s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho
sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie
je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich
prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za neplnenie dojednaných
zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval, nakoľko žalobca
argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú výlučne
poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území SR pracovať z dôvodu, že ich
príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho
a zdravotného poistenia na území SR. Na uvedené argumenty žalobcu nebolo možné
prihliadnuť aj z dôvodu, že tieto žalobca nenamietal riadne a včas v žalobe ale
až v odvolacom konaní (§ 250j O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené argumenty odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 20. marca 2015 č.k. 3S/19/2014-34, ktorým boli žaloby
zamietnuté z dôvodu absencie hmotnoprávnej aktívnej legitimácie žalobcu, je potrebné
ako vecne správne potvrdiť.»
6. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu
v obdobných veciach, z ktorých má vyplývať jednak to, že správne orgány nemali právomoc
rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,
v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia, a taktiež to, že ani najvyšší súd nemohol rozhodnúť
vo veci bez zodpovedania príslušných prejudiciálnych otázok zo strany Súdneho dvora
Európskej únie. V súvislosti s argumentmi krajského súdu a najvyššieho súdu týkajúcimi
sa zisťovania skutkového stavu veci sťažovatelia zároveň poukazujú na to, že príslušná
inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych)
vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade určila, že uplatniteľnou legislatívou v zmysle
európskeho práva [čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009
a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004] je slovenská
legislatíva. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozhodnutím akceptoval
zjavne nedostatočne zistený skutkový stav veci zo strany správnych orgánov a v rozpore
so zákonom dôkaznú povinnosť preniesol na sťažovateľov, čo považujú za nespravodlivé.
Sťažovatelia vznášajú výhrady aj voči vykonaniu kontroly prvostupňovým správnym
orgánom a namietajú, že medzi jeho kompetencie nepatrí preverenie výkonu podnikateľskej
či zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Ďalej namietajú, že nedodržanie
60-dňovej zákonnej lehoty prvostupňovým správnym orgánom na rozhodnutie nebolo
krajským súdom a najvyšším súdom vyhodnotené ako postačujúce pre zrušenie tohto
rozhodnutia a že druhostupňový správny orgán už listom z 25. júla 2013 adresovaným
„poľskému orgánu sociálneho zabezpečenia“ prijal záver o tom, že sťažovateľ v 1. rade
je tzv. schránkovou firmou, čím prejudikoval závery všeobecných súdov v takýchto
konaniach.
II.
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrh na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá
ústavný súd právomoc, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo
§ 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa
§ 37, ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, ktorý je neprípustný, ktorý je podaný
zjavne neoprávnenou osobou, ktorý je podaný oneskorene a ktorý je zjavne neopodstatnený,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania.
8. Zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
11. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na
preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu bol v prvom rade príslušný
najvyšší súd ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného
súdu bezprostredne preskúmavať postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,
preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie (podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07,
III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
12. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia
namietajú porušenie v záhlaví označených práv napadnutým postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu, ústavný súd so zreteľom na nimi uplatnenú argumentáciu dospel
k názoru, že nie je opodstatnená.
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu
patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných
práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré
sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv
a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté
s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,
že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne
nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne
pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02).
Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní
a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci
sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového
základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade
s procesnými predpismi.
14. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy je zaručiť prístup
k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej
správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon
neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo
právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať
sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré
z takéhoto postavenia vyplývajú.
15. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. IV. ÚS 228/2011 z 2. júna 2011 vyslovil,
že na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom
správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať),
ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania
zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach
ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá
by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.
Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.
Ako z uvedeného vyplýva, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte
k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.
16. V konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom zákonom o sociálnom poistení rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych
vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna
poisťovňa (§ 172 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Predmetom nedávkového konania
je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,
o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných
prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, pokuty a penále (§ 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení). Účastník
konania vo veciach sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia v rozsahu
upravenom týmto zákonom je právnická osoba alebo fyzická osoba, o ktorej právach alebo
povinnostiach ustanovených týmto zákonom sa má konať alebo ktorej práva alebo
povinnosti ustanovené týmto zákonom môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, alebo ktorá
tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
povinnostiach priamo dotknutá, a to až do času, kým sa preukáže opak (§ 173 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení).
17. Z ustanovenia § 250 ods. 2 prvej vety OSP (účinného do 30. júna 2016) vyplýva
obmedzenie procesnej legitimácie len na tie fyzické osoby a právnické osoby, ktoré boli
účastníkmi správneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli
rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach, t. j. že (priamo) im takýmto
rozhodnutím správneho orgánu bola spôsobená ujma.
18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bod 5) sa ústavný súd
stotožnil so záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ v 1. rade nemohol byť rozhodnutím
druhostupňového správneho orgánu vydaným v rámci nedávkového konania, preskúmania
zákonnosti ktorého sa žalobou domáhal, na svojich subjektívnych právach ukrátený, a teda
v jeho prípade nie je naplnená ani podmienka zásahu (dotknutosti) do jeho základných práv
a slobôd, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha aj prostredníctvom sťažnosti podanej
ústavnému súdu.
19. Na zákonnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia druhostupňového
správneho orgánu nemôže mať vplyv ani námietka nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na rozhodnutie v administratívnom konaní, pretože v zmysle § 250i ods. 3 OSP
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady
konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia druhostupňového správneho
orgánu iba kvôli tomuto procesnému pochybeniu by sťažovatelia priaznivejšie rozhodnutie
vo veci samej nedosiahli. V ich prípade teda nie je naplnená podmienka existencie zásahu,
ktorý zjavne viedol k obmedzeniu alebo odopretiu ich základného práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie.
20. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové
konanie, pričom nezistil, že by tieto závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. V tejto
súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
21. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O taký prípad tu však nejde.
22. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napadnutým postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť
vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú. A keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu
do základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40
a čl. 52 ods. 2 ústavy, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2019