Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 98/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť –

, a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39

ods. 1, , a 2 a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. marca 2015 a postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. septembra 2017

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť – a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. januára

2018 sa – (ďalej

aj „sťažovateľ v 1. rade“), a ,

(ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“ alebo spolu aj „sťažovatelia“), domáhali vydania

nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie ich v záhlaví označených základných práv

a slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu“) a ktorým by napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka

Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) ako orgán príslušný podľa § 178 ods. 1

písm. a) prvého bodu o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodovať v prvom stupni o vzniku,

prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodnutím č. 90692-

1/2013-KEM zo 6. septembra 2013 rozhodla, že sťažovateľovi v 2. rade „nevzniklo povinné

nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

ako zamestnancovi zamestnávateľa – od 1. septembra

2011 do 30. novembra 2011 podľa slovenskej legislatívny“, a to z dôvodu, že vykonanou

kontrolou u sťažovateľa v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnanca

na území Slovenskej republiky, sťažovateľ v 1. rade nemá v mieste podnikania zriadenú

kanceláriu a používa len poštovú schránku súkromnej osoby. Proti uvedenému rozhodnutiu

sťažovateľ v 1. rade podal odvolanie, v ktorom namietol jeho nezákonnosť, poukázal

na nesprávne a neúplné zistenie skutočného stavu veci a jej nesprávne právne posúdenie.

Tvrdil, že uvedené rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote 60 dní odo

dňa podania prihlášky (registračného listu) zamestnanca v roku 2011. Poukázal na porušenie

princípu rovnakého zaobchádzania a nezákonnosť vykonanej kontroly u sťažovateľa

v 1. rade, ktorý sa tiež odvolával na definíciu zamestnanca podľa nariadenia (ES)

Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004, ako aj na definíciu

zamestnanca podľa a zákona o sociálnom poistení. Sociálna

poisťovňa, ústredie v Bratislave (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) rozhodnutím

č. 15684-2/2014-BA zo 4. februára 2014 odvolanie sťažovateľa v 1. rade zamietla

a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 90692-1/2013-KEM zo 6. septembra

2013 potvrdila.

3. Dňa 26. februára 2014 bola krajskému súdu doručená žaloba sťažovateľa v 1. rade

podľa piatej časti druhej hlavy (ďalej aj „OSP“), ktorou

sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia druhostupňového správneho

orgánu č. 15684-2/2014-BA zo 4. februára 2014 v spojení s postupom a rozhodnutím

prvostupňového správneho orgánu. Krajský súd uznesením sp. zn. z 3. februára

2015 rozhodol, že priberá do konania sťažovateľa v 2. rade ako ďalšieho účastníka.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. marca 2015 došlo k spojeniu vecí

vedených na krajskom súde pod spisovými značkami , ,

a na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. . Následne krajský

súd napadnutým rozsudkom žaloby sťažovateľa v 1. rade zamietol.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd poukázal najmä na to, že podľa

jeho právneho názoru sťažovateľ v 1. rade namietal v žalobách porušenie iných ako svojich

subjektívnych práv, v dôsledku čoho sú jeho žaloby nedôvodné. Krajský súd tiež uviedol,

že organizačná zložka žalovanej bola oprávnená vykonať u sťažovateľa v 1. rade kontrolu

vo vzťahu k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov a že v správnom konaní nedošlo

ani k porušeniu dvojinštančnosti konania, pretože žalovaná (druhostupňový správny orgán)

vychádzajúc z rovnakého skutkového a dôkazného stavu iba podrobnejšie odôvodnila svoje

rozhodnutie.

5. Na základe odvolania sťažovateľa v 1. rade najvyšší súd napadnutým rozsudkom

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia pritom

uviedol:

«Pri vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu,

najvyšší súd s prihliadnutím na konštatuje, že nezistil dôvod na to,

aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu s právnou

citáciou právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov

známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozsudku len obmedzil na doplnenie dôvodov na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku.

Predmetom preskúmania v danej právnej veci sú rozhodnutia žalovanej, ktorými

zamietla odvolania žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky v Košiciach, ktorými táto

rozhodla, že pribratým účastníkom nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy

v rozhodnutiach určenom období.

Z obsahu žalôb jednoznačne vyplýva, že žalobca nenamietal porušenie vlastných

subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania

zákonnej 60 dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí, žiadne porušenie svojich

subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých

rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou

napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca priaznivejšie rozhodnutie vo veci

nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou

osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne.

V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.

-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „ Na aktívnu legitimáciu na podanie

žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti

(Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním

v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník

správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj

postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je

založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe

tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné

postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.

ukrátenia práv žalobcu nevedie.“

Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu, že postupom

žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu,

keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie

verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržiavanie základných zásad

správneho konania ani nešpecifikoval, konkrétne v čom toto porušenie podľa jeho názoru

spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu, že došlo aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok,

práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie

zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí má značné ťažkosti

s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho

sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie

je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich

prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za neplnenie dojednaných

zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval, nakoľko žalobca

argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú výlučne

poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území SR pracovať z dôvodu, že ich

príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho

a zdravotného poistenia na území SR. Na uvedené argumenty žalobcu nebolo možné

prihliadnuť aj z dôvodu, že tieto žalobca nenamietal riadne a včas v žalobe ale

až v odvolacom konaní ( ).

Vzhľadom na uvedené argumenty odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok

Krajského súdu v Prešove z 20. marca 2015 č.k. -34, ktorým boli žaloby

zamietnuté z dôvodu absencie hmotnoprávnej aktívnej legitimácie žalobcu, je potrebné

ako vecne správne potvrdiť.»

6. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu

v obdobných veciach, z ktorých má vyplývať jednak to, že správne orgány nemali právomoc

rozhodnúť o určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení,

v akom sa nachádzajú aj sťažovatelia, a taktiež to, že ani najvyšší súd nemohol rozhodnúť

vo veci bez zodpovedania príslušných prejudiciálnych otázok zo strany Súdneho dvora

Európskej únie. V súvislosti s argumentmi krajského súdu a najvyššieho súdu týkajúcimi

sa zisťovania skutkového stavu veci sťažovatelia zároveň poukazujú na to, že príslušná

inštitúcia sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike (Zaklad Ubezpieczen Spolecznych)

vo vzťahu k sťažovateľovi v 2. rade určila, že uplatniteľnou legislatívou v zmysle

európskeho práva [čl. 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009

a čl. 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004] je slovenská

legislatíva. Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd napadnutým rozhodnutím akceptoval

zjavne nedostatočne zistený skutkový stav veci zo strany správnych orgánov a v rozpore

so zákonom dôkaznú povinnosť preniesol na sťažovateľov, čo považujú za nespravodlivé.

Sťažovatelia vznášajú výhrady aj voči vykonaniu kontroly prvostupňovým správnym

orgánom a namietajú, že medzi jeho kompetencie nepatrí preverenie výkonu podnikateľskej

či zamestnaneckej činnosti účastníkov správneho konania. Ďalej namietajú, že nedodržanie

60-dňovej zákonnej lehoty prvostupňovým správnym orgánom na rozhodnutie nebolo

krajským súdom a najvyšším súdom vyhodnotené ako postačujúce pre zrušenie tohto

rozhodnutia a že druhostupňový správny orgán už listom z 25. júla 2013 adresovaným

„poľskému orgánu sociálneho zabezpečenia“ prijal záver o tom, že sťažovateľ v 1. rade

je tzv. schránkovou firmou, čím prejudikoval závery všeobecných súdov v takýchto

konaniach.

II.

7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrh na začatie konania, na prerokovanie ktorého nemá

ústavný súd právomoc, ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo

§ 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa

§ 37, ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom, ktorý je neprípustný, ktorý je podaný

zjavne neoprávnenou osobou, ktorý je podaný oneskorene a ktorý je zjavne neopodstatnený,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

8. nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

10. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

11. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na

preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu bol v prvom rade príslušný

najvyšší súd ako súd druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného

súdu bezprostredne preskúmavať postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,

preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie (podobne , , , ,

, a iné).

12. V rámci predbežného prerokovania zvyšnej časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia

namietajú porušenie v záhlaví označených práv napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd so zreteľom na nimi uplatnenú argumentáciu dospel

k názoru, že nie je opodstatnená.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu

patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných

práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré

sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv

a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté

s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to,

že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne

nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne

pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (, ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní

a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci

sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového

základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade

s procesnými predpismi.

14. Účelom v spojení s je zaručiť prístup

k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy. Právo na prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy, ak zákon

neustanoví inak. Uplatnenie práva na prístup k súdu sa v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení

s vymedzuje podmienkami ustanovenými zákonom. Ak fyzická alebo

právnická osoba splní podmienky ustanovené zákonom, súd musí tejto osobe umožniť stať

sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami a povinnosťami, ktoré

z takéhoto postavenia vyplývajú.

15. Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 2. júna 2011 vyslovil,

že na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy (Rozhodovanie o žalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom

správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať),

ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania

zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach

ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá

by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu.

Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.

Ako z uvedeného vyplýva, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte

k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.

16. V konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového

sporenia v rozsahu upravenom zákonom o sociálnom poistení rozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych

vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna

poisťovňa (§ 172 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Predmetom nedávkového konania

je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch,

o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných

prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné

dôchodkové sporenie, pokuty a penále (§ 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení). Účastník

konania vo veciach sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia v rozsahu

upravenom týmto zákonom je právnická osoba alebo fyzická osoba, o ktorej právach alebo

povinnostiach ustanovených týmto zákonom sa má konať alebo ktorej práva alebo

povinnosti ustanovené týmto zákonom môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, alebo ktorá

tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo

povinnostiach priamo dotknutá, a to až do času, kým sa preukáže opak (§ 173 ods. 1 zákona

o sociálnom poistení).

17. Z ustanovenia prvej vety (účinného do 30. júna 2016) vyplýva

obmedzenie procesnej legitimácie len na tie fyzické osoby a právnické osoby, ktoré boli

účastníkmi správneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli

rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach, t. j. že (priamo) im takýmto

rozhodnutím správneho orgánu bola spôsobená ujma.

18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bod 5) sa ústavný súd

stotožnil so záverom najvyššieho súdu, že sťažovateľ v 1. rade nemohol byť rozhodnutím

druhostupňového správneho orgánu vydaným v rámci nedávkového konania, preskúmania

zákonnosti ktorého sa žalobou domáhal, na svojich subjektívnych právach ukrátený, a teda

v jeho prípade nie je naplnená ani podmienka zásahu (dotknutosti) do jeho základných práv

a slobôd, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha aj prostredníctvom sťažnosti podanej

ústavnému súdu.

19. Na zákonnosť správnou žalobou napadnutého rozhodnutia druhostupňového

správneho orgánu nemôže mať vplyv ani námietka nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty

na rozhodnutie v administratívnom konaní, pretože v zmysle

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady

konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia druhostupňového správneho

orgánu iba kvôli tomuto procesnému pochybeniu by sťažovatelia priaznivejšie rozhodnutie

vo veci samej nedosiahli. V ich prípade teda nie je naplnená podmienka existencie zásahu,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu alebo odopretiu ich základného práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

20. Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové

konanie, pričom nezistil, že by tieto závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. V tejto

súvislosti pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , , ).

21. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). O taký prípad tu však nejde.

22. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť

vyslovenia porušenia uvedených práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú. A keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40

a , ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa

ods. 2 písm. g) sťažnosť aj v tejto časti.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2019