Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 196/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, a , , zastúpených advokátkou

JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. novembra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2019 osobne doručená ústavná sťažnosť , , a

, (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou

JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru v spojení s čl. 1

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia sú stranou

v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (v citáciách ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcov, ktorí sa proti obchodnej

spoločnosti AQA Restaurant & Pub, s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), ako žalovanej domáhajú

zaplatenia sumy 560 056 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia na tom

skutkovom základe, že žalovaná nebytové priestory presne špecifikované v žalobe (ďalej

len „predmetné nebytové priestory“), ktorých spoluvlastníkmi sú sťažovatelia, užíva bez

právneho dôvodu a od 1. októbra 2003 za ich užívanie neplatí žiadnu sumu. Sťažovatelia

ako žalobcovia požadujú zaplatenie sumy za obdobie od 1. júla 2007 do 31. augusta 2012.

Žalovaná si v predmetnom konaní proti sťažovateľom uplatnila kompenzačnú námietku

z dôvodu zhodnotenia predmetných nebytových priestorov ku dňu skončenia nájmu.

3. Predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn.

je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo sťažovateľom z dôvodu

zhodnotenia predmetných nebytových priestorov žalovanou (vystupujúcou v konaní

vedenom Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. ako žalobkyňa) ku dňu

skončenia nájmu. V konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn.

si sťažovatelia vystupujúci v tomto konaní ako žalovaní v rámci

kompenzačnej námietky uplatnili proti žalovanej (vystupujúcej v tomto konaní

ako žalobkyňa) z titulu odplaty za užívanie predmetných nebytových priestorov žalovanou

časť istiny za obdobie do 30. júna 2007. Žalovaná podala 23. novembra 2012 návrh

na prerušenie konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn.

.

4. Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2013

v znení opravného uznesenia sp. zn. z 11. júla 2013 návrh žalovanej

z 23. novembra 2012 zamietol a vo veci meritórne rozhodol (ďalej len „rozsudok

z 30. apríla 2013“). Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 30. apríla 2013 podali

sťažovatelia, ako aj žalovaná odvolania, o ktorých krajský súd rozhodol tak, že rozsudok

Okresného súdu Bratislava I z 30. apríla 2013 uznesením sp. zn.

z 8. decembra 2015 (ďalej len „uznesenie z 8. decembra 2015“) zrušil a vec vrátil

Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. V uznesení krajského súdu z 8. decembra

2015 tento konštatoval žalovanej odňatie práva „na posúdenie a vyhodnotenie... procesnej

obrany, keď započítavané nároky odporcu (žalovanej, pozn.) vecne ani právne neposúdil

a vec rozhodol bez toho, aby na nárok odporcu (žalovanej, pozn.) prihliadol resp. bez toho,

aby vyčkal na rozhodnutie iného súdu, ktorý tento nárok odporcu (žalovanej, pozn.) začal

prejednávať skôr...“.

5. O návrhu žalovanej na prerušenie konania vedeného Okresným súdom Bratislava I

pod sp. zn. do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom

Bratislava V pod sp. zn. rozhodol Okresný súd Bratislava I následne

uznesením č. k. -368 z 13. marca 2018 (ďalej len „uznesenie z 13. marca

2018“), ktorým návrhu na prerušenie konania vedeného Okresným súdom Bratislava I

pod sp. zn. vyhovel.

6. O odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 13. marca 2018

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že citované uznesenie Okresného súdu

Bratislava I potvrdil ako vecne správne.

7. Sťažovatelia namietajú, že napadnuté uznesenie krajského súdu o potvrdení

rozhodnutia prvoinštančného súdu o prerušení konania bolo vydané po tom, ako ústavný

súd nálezom sp. zn. z 26. septembra 2018 (ďalej len „nález z 26. septembra

2018“) konštatoval, že v predmetnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I

pod sp. zn. boli porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Sťažovatelia sa nestotožňujú so záverom obsiahnutým v napadnutom uznesení

krajského súdu, podľa ktorého sa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I

pod sp. zn. , ako aj v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava

V pod sp. zn. rieši totožná otázka.

9. Okrem toho sťažovatelia argumentujú, že „Na mnohé naše námietky – ako napr.

špekulatívne konanie protistrany, ktorá odmietla náš návrh na spojenie obidvoch vecí,

v čom im vyhovel aj krajský súd uznesením sp. zn. , ktorý návrhu sťažovateľov

nevyhovel – vôbec nereagoval.“.

10. Sťažovatelia argumentujú, že nerešpektovaním nálezu ústavného súdu

z 26. septembra 2018 a prerušením konania vedeného Okresným súdom Bratislava I

pod sp. zn. dochádza k úmyselnému porušeniu .

11. Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenie krajského súdu za nepreskúmateľné

a svojvoľné, keďže vôbec nereaguje na ich zásadné námietky.

12. Sťažovatelia zdôrazňujú, že v prípade, ak prerušenie konania vedeného

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. bude trvať „až do právoplatného

skončenia inak nesúvisiaceho konania, tak to môže trvať ďalšie roky, čím sa zreteľné

zasiahne aj do majetkových práv sťažovateľov...“.

13. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv sťažovateľov podľa a , ich práv

podľa čl. 6 ods. l dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a zákazu vyplývajúceho z čl. 17

dohovoru v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté

uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň

prizná sťažovateľom náhradu trov konania v sume 611,49 €.

14. Sťažovatelia zároveň v súlade s o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ústavnému súdu navrhujú, aby z dôvodu hrozby závažnej majetkovej

ujmy odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

15. Ústavná sťažnosť bola 3. apríla 2019 v súlade s bodom 7 čl. II Dodatku č. 1

k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. februára 2019 predložená

na rozhodnutie o pridelení sudcovi spravodajcovi ako naliehavá, rozhodnutie o ktorej

neznesie odklad. Prostredníctvom programových a technických prostriedkov schválených

plénom ústavného súdu bola ústavná sťažnosť následne pridelená sudcovi ústavného súdu

Miroslavovi Durišovi (sudca spravodajca) a podľa v čase prejednania aktuálneho rozvrhu

práce prejednaná v senáte zloženom zo sudov uvedených v záhlaví tohto uznesenia.

16. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. mája 2019 v súlade s § 130 zákona

o ústavnom súde sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie a uložil

Okresnému súdu Bratislava I povinnosť zdržať sa vykonávania napadnutého uznesenia

krajského súdu a pokračovať „v konaní o zaplatenie 560.056 EUR.“.

II.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 . V zmysle a zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov doručenú mu

27. februára 2019 predbežne prerokoval podľa príslušných ustanovení zákona o ústavnom

súde.

19. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

20. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

25. V súlade s čl. 17 dohovoru sa nič v tomto dohovore nemôže vykladať tak,

aby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo

dopúšťať sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv a slobôd

alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor

ustanovuje.

26. V súlade s Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

III.

27. Predmetom ústavného prieskumu je ústavná udržateľnosť odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým tento potvrdil ako vecne správne

rozhodnutie súdu prvej inštancie o prerušení konania.

28. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. , , , ,

).

29. Ústavný súd z pohľadu sťažovateľmi namietaného porušenia práv zaručených

, dohovorom a dodatkovým protokolom považoval za dôležité s prihliadnutím

na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazniť, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

30. Ústavný súd vychádzal pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti aj z toho,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

(obdobne dohovoru) je aj právo strany sporu na ústavne udržateľné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým

predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských

orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu

z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky strany sporu, keď jasne a zrozumiteľne dá

odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami (sp. zn. ).

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne

rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

31. Sťažovatelia v konkrétnostiach namietajú, že sa nestotožňujú so záverom v ich

veci konajúcich všeobecných súdov o totožnosti otázky riešenej v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. a Okresným súdom

Bratislava V pod sp. zn. . Namietajú ďalej nepreskúmateľnosť a svojvoľnosť

napadnutého uznesenia vydaného vo veci prerušenia konania z dôvodu, že krajský súd

v ňom nereaguje na zásadnú námietku sťažovateľov. Prerušenie konania podľa nich môže

z dôvodu dlhšieho trvania zasiahnuť aj do ich majetkových práv. Okrem toho podľa

sťažovateľov napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje z dôvodu nerešpektovania

nálezu ústavného súdu z 26. septembra 2018 úmyselne aj v spojení

s čl. 17 dohovoru.

32. V kontexte skutočnosti, podľa ktorej je predmetom preskúmavania ústavnej

udržateľnosti v tomto konaní rozhodnutie všeobecného súdu procesného charakteru

(nemeritórne rozhodnutie), ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry,

poukazuje predovšetkým na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces

ako celok, a skutočnosť, či konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od jeho pokračovania

a rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej (m. m. , ,

, ).

33. V tejto súvislosti ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno

k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti

s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného

súdu procesnej povahy. Vo všeobecnosti však platí, že nedostatky rozhodnutia procesnej

povahy nemožno spravidla samy osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného

súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv

a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa takéto pochybenia môžu strany sporu

dotknúť (sp. zn. ).

34. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že prerušenie konania, o ktoré vo veci

sťažovateľov ide [v súlade s (ďalej len „“) ak súd

neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo

ak súd dal na také konanie podnet], je prípadom fakultatívneho prerušenia konania,

pri ktorom sa plne prejavujú atribúty nezávislého rozhodovania všeobecného súdu v rámci

zákonom stanovenej diskrécie, ktorá prostredníctvom umožňuje prerušiť konanie

za predpokladu, že v prebiehajúcom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre jeho rozhodnutie.

35. Ústavný súd zároveň pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, podľa ktorej všeobecný súd pozná právo

(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.

V konkrétnych okolnostiach veci bolo v právomoci krajského súdu vykladať a aplikovať

. Pokiaľ tento výklad nie je zo strany krajského súdu arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

36. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti ústavnej

sťažnosti podstatná.

37. V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd zdôraznil,

že rozhodujúcim hľadiskom pre fakultatívne prerušenie konania je zásada hospodárnosti,

s ktorou by bolo „paralelné riešenie toho istého nároku na dvoch odlišných súdoch v dvoch

rozličných konaniach... v rozpore, nakoľko by vyžadovalo duplicitné vykonávanie všetkých

dôkazov, ich posúdenie a vyhodnotenie, pričom uvedený postup by zakladal reálne riziko, že

závery rozličných súdov prijaté k nastoleným otázkam budú vo vzájomnom nesúlade, čo by

odporovalo zmyslu súdneho procesu, ako aj želanej jednotnosti rozhodovacej praxe

súdov.“.

38. Po oboznámení sa podstatnou časťou napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že s prihliadnutím na jeho procesný charakter obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov. Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery krajského súdu

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(m. m. , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(m. m. , ). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

39. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu ďalej vyplývajú

skutočnosti týkajúce sa totožnosti prejednávaného nároku plynúceho zo zhodnotenia

predmetných nebytových priestorov žalovanou, ktoré podľa názoru ústavného súdu

v dostatočnej miere odôvodňujú prerušenie konania vedeného Okresným súdom Bratislava I

pod sp. zn. , v ktorom si žalovaná uplatnila kompenzačnú námietku

zhodnotenia predmetných nebytových priestorov do právoplatného skončenia konania

vedeného Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. , predmetom ktorého je

rozhodovanie o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane

sťažovateľov zhodnotením predmetných nebytových priestorov žalovanou. Z uvedeného

dôvodu je záver krajského súdu o tom, že je daný dôvod na prerušenie konania vedeného

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. , keďže v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. sa rieši otázka, ktorá môže mať

význam pre rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn.

, ústavne udržateľný.

40. Pokiaľ sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami uvádzanými v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I

z 13. marca 2018, predovšetkým rozhodujúcou skutočnosťou odmietnutia návrhu

sťažovateľov na prikázanie sporu Okresnému súdu Bratislava V a následného spojenia

obidvoch vecí do jedného konania, ústavný súd zdôrazňuje, že táto námietka sama osebe

nemohla mať na rozhodnutie krajského súdu o potvrdení prerušenia konania zásadný vplyv.

41. Podľa a na návrh ktorejkoľvek zo strán možno spor prikázať

inému súdu tej istej inštancie aj z dôvodu vhodnosti. O prikázaní sporu rozhoduje súd, ktorý

je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má spor prikázať.

42. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia podali návrh na prikázanie

sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. Okresnému súdu

Bratislava V v záujme následného uplatnenia postupu podľa a spojenia

vecí na spoločné konanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. decembra

2016 nebolo návrhu sťažovateľov vyhovené. Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva,

že sťažovatelia na túto skutočnosť v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I

z 13. marca 2018 o prerušení konania upozornili a zdôraznili, že krajský súd v citovanom

rozhodnutí ich návrhu na prikázanie sporu inému súdu nevyhovel z dôvodu zásady

hospodárnosti a zaistenia rýchlosti prejednania veci, pričom „zrazu tento záver pre okresný

súd neplatí, keď zjavne účelovému návrhu žalovaného o prerušenie konania vyhovuje“

(odvolacia námietka citovaná z odvolania sťažovateľov proti uzneseniu Okresného súdu

Bratislava I z 13. marca 2018).

43. Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 29. decembra 2016 vyplýva

ako dôvod nevyhovenia návrhu sťažovateľov na delegáciu veci inému súdu skutočnosť,

že delegáciou by sa nedosiahol stav zaručujúci hospodárnejší a efektívnejší spôsob

prejednania veci pre nutnosť naštudovania veci vedenej Okresným súdom Bratislava

I pod sp. zn. sudcom Okresného súdu Bratislava V, keďže ako to vyplýva aj

z časti I tohto uznesenia, v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn.

je predmetom zaplatenie sumy za užívanie predmetných nebytových

priestorov za obdobie od 1. júla 2007 do 31. augusta 2012 a v konaní vedenom Okresným

súdom Bratislava V pod sp. zn. si sťažovatelia uplatnili v rámci

kompenzačnej námietky sumu za užívanie predmetných nebytových priestorov žalovanou

za iné obdobie (a to od roku 2003 do 30. júna 2007). Rozdielnosť nárokov plynúcich

z užívania predmetných nebytových priestorov, ktoré si v konaniach uplatnili sťažovatelia,

by tak kládla zvýšené časové nároky aj v kontexte potreby vykonania rozsiahlejšieho

dokazovania.

44. K prerušeniu konania uznesením Okresného súdu Bratislava I z 13. marca 2018

v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu došlo predovšetkým z dôvodu zaistenia

hospodárnosti konania v zmysle zabránenia duplicitného vykonávania dôkazov

pri preukazovaní nároku plynúceho zo zhodnotenia predmetných nebytových priestorov

žalovanou, ktorý je totožný v oboch konaniach (v konaní pred Okresným súdom Bratislava

V, ako aj v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I).

45. Z uvedeného vyplýva, že zásada hospodárnosti bola odôvodnená vo veci

konajúcimi súdmi v súvislosti s návrhom na prikázanie sporu inému súdu, ako aj s návrhom

na prerušenie konania, a to berúc do úvahy skutočnosti, ktoré s prihliadnutím na právne

inštitúty, o ktorých sa v príslušných konaniach rozhodovalo, mali pre rozhodnutie o nich

podstatný význam. S prihliadnutím na uvedené preto neobstojí námietka sťažovateľov

o tom, že vo veci konajúce súdy vo svojej podstate zásadu hospodárnosti pri rozhodovaní

o prerušení konania nerešpektovali. Je síce pravdou, že krajský súd na odvolaciu námietku

sťažovateľov týkajúcu sa nerešpektovania zásady hospodárnosti nereagoval, avšak

v kontexte konštatovanej nedôvodnosti odvolacej námietky táto skutočnosť a osobitné

nevysporiadanie sa s odvolacou námietkou zo strany krajského súdu nemôže mať

za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu pre nedostatok dôvodov či jeho

arbitrárnosť.

46. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala vysloviť ich porušenie.

47. Ani námietka sťažovateľov o tom, že prerušenie konania podľa nich môže

z dôvodu dlhšieho trvania sporu zasiahnuť aj do ich majetkových práv, nie je podľa názoru

ústavného súdu dôvodná.

48. S prihliadnutím na relevantnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej sa

v zásade nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho

postupu (právoplatné prerušenie konania) neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní

(m. m. napr. , , , ), je zrejmé,

že sťažovatelia sa v prípade právoplatne prerušeného konania odstránenia stavu právnej

neistoty v tomto (prerušenom) konaní domáhať v zásade nemôžu (m. m. sp. zn.

).

49. Keďže však sťažovatelia majú procesné postavenie strany v konaní vedenom

Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn. , nič im nebráni v tom, aby sa

ochrany majetkových práv z dôvodu dlhšieho trvania sporu, a tým aj vyslovenia existencie

zbytočných prieťahov domáhali práve v tomto citovanom konaní, v ktorom sa rieši otázka,

ktorá môže mať význam pre rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. .

50. Z uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením práv majetkového charakteru (čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu) nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala vysloviť ich porušenie.

51. Napokon ani námietka sťažovateľov o porušení čl. 17 dohovoru v spojení s čl. 1

ods. 1 z dôvodu nerešpektovania príkazu ústavného súdu konať vo veci vedenej

Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov (nález

ústavného súdu z 26. septembra 2018) neobstojí. Výklad ponúkaný sťažovateľmi založený

na bezhraničnom uplatňovaní príkazu adresovaného všeobecnému súdu konať totiž zasahuje

do rozhodovacej činnosti všeobecného súdu a vo svojej podstate bráni uplatneniu

právomoci všeobecného súdu pristúpiť v období po vyslovení zbytočných prieťahov

v príslušnom konaní k fakultatívnemu prerušeniu konania, pokiaľ sú na takýto postup

splnené zákonné podmienky. Takýto výklad však nerešpektuje postavenie ústavného súdu

ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, ktorý nemá vo vzťahu k všeobecným

súdom postavenie nadriadeného orgánu. Aj námietka o porušení čl. 17 dohovoru v spojení

s je preto nedôvodná.

52. S prihliadnutím na všetky už uvádzané skutočnosti ústavný súd konštatuje, že niet

relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným

porušením označených práv sťažovateľov. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

53. Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že pokiaľ sťažovatelia tvrdia, že im

hrozí zásadná majetková ujma, majú stále možnosť na svoju ochranu využiť iné dostupné

procesné prostriedky, ktoré im umožnia adekvátnu obranu ich práv ešte v konaní

pred všeobecnými súdmi.

54. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v ústavnej sťažnosti vrátane

návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. prijatie

dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019