Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 193/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom Mgr. Petrom

Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na efektívny opravný prostriedok a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na efektívny opravný prostriedok

a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 12. novembra

2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v trestnej

veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. ako poškodený trestným činom

a že okresný súd svojím rozsudkom č. k. -166 z 12. novembra 2018 uznal

obžalovaného vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 zákona

č. v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len

„“), za spáchanie ktorého mu uložil peňažný trest vo výške 400 €, náhradný

trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov, trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

všetkých druhov na dobu 8 mesiacov a napokon podľa

Z. z. v platnom znení (ďalej len „ “) uložil obžalovanému

povinnosť nahradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s.,

Panónska cesta 2, Bratislava, škodu vo výške 364,57 €.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti smeroval svoje námietky do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine namietol postup okresného súdu, ktorý vo svojom rozsudku

č. k. -166 z 12. novembra 2018 nerozhodol o povinnosti obžalovaného nahradiť

škodu sťažovateľovi ako poškodenému trestným činnom. Tento postup považoval

sťažovateľ za nezákonný z toho dôvodu, že „... znalecký posudok č. 110/2017 vypracovaný

MUDr. Valdmanom a ani doplnok tohto znaleckého posudku neobsahujú určenie bodového

hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti so zistenými

zraneniami, pretože takáto otázka ani len nebola položená znalcovi v uznesení o pribratí

znalca (resp. žiadosti o doplnok), v dôsledku čoho je poškodenému... absolútne znemožnené

sa domáhať nároku na náhradu škody v trestnom konaní v zmysle ust. § 46 ods. 1 a nasl. Tr.

por. a tento nárok riadnym spôsobom uplatniť v súlade s ust.

(do skončenia vyšetrovania).“. Zároveň sťažovateľ skonštatoval, že „... znalecký posudok

č. 110/2017 vypracovaný MUDr. Valdmanom a ani doplnok tohto znaleckého posudku nie

sú použiteľné v trestnom konaní, a to nielen preto, že neobsahujú určenie bodového

hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti so zistenými

zraneniami, ale taktiež znalec MUDr. Valdman nesplnil zadanie doplnku znaleckého

posudku, pretože nerešpektoval vymedzenie v otázke č. 1 čo do osoby, s ktorou má znalec

konzultovať charakter zranení (kompresívne zlomeniny tiel stavcov Th12, L1 a L4), keďže

mu v otázke č. 1 bolo uložené vykonať takúto konzultáciu s ošetrujúcim lekárom, ktorým je

, pričom znalec svojvoľne a v príkrom rozpore s týmto pokynom

konzultáciu vykonal s , ktorý nie je ošetrujúcim lekárom.“. Podľa

právneho názoru sťažovateľa mal okresný súd v napadnutom konaní postupovať tak, že

„... v zmysle ust. mal obžalobu Okresnej prokuratúry Prešov

odmietnuť a vec vrátiť Okresnej prokuratúre Prešov z dôvodu zistenia závažných

procesných chýb pri realizovaní znaleckého dokazovania, pretože znalecký posudok

č. 110/2017 vypracovaný MUDr. Valdmanom a ani doplnok tohto znaleckého posudku

neobsahujú určenie bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia

v súvislosti so zistenými zraneniami u poškodeného (sťažovateľa), pretože takáto otázka ani

len nebola položená znalcovi v uznesení o pribratí znalca (resp. žiadosti o doplnok),

v dôsledku čoho bolo poškodenému absolútne znemožnené sa domáhať nároku na náhradu

škody v trestnom konaní v zmysle ust. a nasl. a tento nárok riadnym

spôsobom uplatniť v súlade s ust. (do skončenia vyšetrovania, a to

nielen čo do dôvodu, ale aj do výšky).“. V závere svojej argumentácie k tomuto bodu

sťažovateľ ešte podotkol, že „... je nepochybné, že sťažovateľovi bolo v prípravnom konaní

zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov JUDr. Františka Štefka znemožnené

riadne (čo do dôvodu, ale najmä čo do výšky) uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom

konaní na základe bodového hodnotenia v znaleckom posudku, pretože prokurátor

JUDr. František Štefko v predmetnej veci vykonával svoju právomoc spôsobom

odporujúcim zákonu a nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z jeho právomoci, keď

nezabezpečil do skončenia vyšetrovania to, aby obsahom znaleckého posudku v predmetnej

veci bolo aj určenie bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia

v súvislosti so zistenými zraneniami u sťažovateľa ako poškodeného, aby si sťažovateľ

mohol uplatniť nárok na náhradu škody (priamo v trestnom konaní), ktorá mu nepochybne

bola spôsobená stíhaným trestným činom, pričom rozhodovanie o nároku na náhradu škody

je v zmysle konštantnej súdnej praxe integrálnou súčasťou trestného konania.“.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že v konaní

pred okresným súdom vzniesol námietku zaujatosti voči prokurátorovi zastupujúcemu

podanú obžalobu, o ktorej okresný súd nerozhodol do vyhlásenia svojho napadnutého

rozhodnutia. Teda sťažovateľ namietol v ďalšom postupe okresného súdu to, že „...

Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. vyhlásil na hlavnom

pojednávaní rozsudok sp. zn. zo dňa 12. 11. 2018 napriek tomu, že nebolo

riadnym (zákonom predpísaným spôsobom) rozhodnuté o námietke zaujatosti prokurátora,

ktorú ešte v úvode tohto hlavného pojednávania vzniesol sťažovateľ ako poškodený

(prostredníctvom splnomocnenca).“.

K uvedenému ústavný súd podľa príloh predložených sťažovateľom (zápisnica

o výsluchu svedka – poškodeného z 30. mája 2018) poznamenáva, že pri prečítaní a podpise

uvedenej zápisnice pred Okresným dopravným inšpektorátom Prešov, oddelením výkonu

služby, kde bol sťažovateľ ako poškodený riadne poučený o právach poškodeného

v trestnom konaní, boli okrem povereného príslušníka polície

prítomní aj a , ktorí zápisnicu aj podpísali, a z uvedeného je

zrejmé, že v tom čase (na rozdiel od neskoršieho konania pred súdom) poškodený zrejme

ešte splnomocnenca nemal.

4. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a SR,

- na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv EÚ

postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo dňa 12. 11. 2018 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

zo dňa 12. 11. 2018 a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

9. Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak,

použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019. Podľa § 246 ods. 2 zákona

o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,

zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný

súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody garantované právom Únie sú

porušené, má právo na efektívny opravný prostriedok.

III.

15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

16. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov

rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný

článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento

článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv

a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo

na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) len

jedným z aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie

konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ

ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (, , ). Úlohou ústavného súdu

totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa

konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , , , , ).

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

20. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Článok 2 ods. 2 obsahuje

ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám

(autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to,

akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je

vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v

, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa

tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo

sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú

orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva na efektívny opravný prostriedok a spravodlivý proces podľa čl. 47

charty.

21. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie

alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.

22. O prípad porušenia garantovaného základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného

vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa svojho práva alebo

ho brániť na všeobecnom súde () alebo by rozhodol arbitrárne bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (), prípadne pokiaľ by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (), teda ak súdom zvolený výklad

neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný

výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia

zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore

so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

23.1 Podľa upravuje postup orgánov

činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia

podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody

fyzických osôb a právnických osôb.

23.2 Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona

proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež

oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

nahradiť túto škodu, návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania

alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške

sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Podľa návrh podľa odseku 3 nemožno podať, ak bolo

o nároku už rozhodnuté v civilnom procese alebo inom príslušnom konaní.

23.3 Podľa poškodenému, ktorý uplatňuje nárok

na náhradu škody a nemá dostatočné prostriedky, aby uhradil náklady s tým spojené, môže

v prípravnom konaní po vznesení obvinenia na návrh prokurátora sudca pre prípravné

konanie a v konaní pred súdom aj bez návrhu predseda senátu ustanoviť zástupcu z radov

advokátov, ak to považuje za potrebné na ochranu záujmov poškodeného. Skutočnosť, že

nemá dostatočné prostriedky, musí poškodený preukázať.

23.4 Podľa ak bol poškodenému aspoň sčasti

priznaný nárok na náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody

uložená, povinný nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom

konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca. Podľa § 557 ods. 2 Trestného

poriadku súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom,

že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré

súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol

priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti.

24. Ústavný súd pripomína, že primárne je trestné konanie vedené pre účely zistenia

páchateľa trestného činu a jeho potrestania v spravodlivom procese, a pritom rozhodovanie

aj o nároku na náhradu škody (tzv. adhézne konanie) je

predpokladanou alternatívou, a nie jeho primárnym cieľom.

25.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného

súdu konštatuje, že tento vyslovil vinu páchateľovi trestného činu, teda vodičovi

motorového vozidla, ktorý zavinil dopravnú nehodu, a postupom predpokladaným § 334

ods. 1 rozhodol o prejednávanom skutku, jeho právnej kvalifikácii

a treste, a to v kontexte schválenej dohody o vine a treste. Ďalšími výrokmi napadnutého

rozhodnutia okresného súdu bolo rozhodnuté o uložení náhradného trestu odňatia slobody

v prípade, ak by peňažný trest nebol zaplatený, zároveň uložil aj trest súvisiaci s činnosťou,

ktorú páchateľ skutku vykonával, a to zákaz činnosti viesť motorové vozidlá v rámci

zákonnej sadzby, a napokon rozhodol aj o náhrade škody poškodenej Všeobecnej zdravotnej

poisťovni, a. s., Panónska cesta 2, Bratislava, vynaloženej v súvislosti s poskytnutím

zdravotnej starostlivosti sťažovateľovi.

25.2 Okresný súd vo svojom napadnutom rozhodnutí nerozhodol samostatným

výrokom aj o povinnosti na náhradu škody sťažovateľovi, keďže si tento síce nárok

na náhradu škody uplatnil, ale ho nevyčíslil s odôvodnením, že prokurátor nezadal znalcovi

otázky súvisiace s bodovým ohodnotením zranení. V tomto smere ide o pochybenie

na strane samotného sťažovateľa, a nie vo veci konajúceho súdu, keďže vychádzajúc

z platnej právnej úpravy (bod 23), je vecou poškodeného konať tak, aby si nárok na náhradu

škody uplatnil nielen čo sa týka jeho základu, ale aj primeranej výšky, resp. primeranosť

výšky škody určí vo veci konajúci súd zo zistených faktov a príslušných podkladov.

Na tomto mieste je potrebné v prvom rade poukázať na to, že sťažovateľ bol riadne

v prípravnom konaní vypočutý v procesnom postavení svedka – poškodeného a bolo mu

vo veci konajúcim orgánom činným v trestnom konaní aj odovzdané príslušné poučenie

obsahujúce kontakty na organizácie poskytujúce pomoc poškodeným v trestnom konaní.

Riadiac sa uvedeným poučením, mohol sám poškodený kontaktovať príslušné organizácie,

kde by zistil informáciu/informácie o tom, ako postupovať v jeho právnej veci. Taktiež sa

mohol (po poučení príslušnými organizáciami alebo aj z vlastnej iniciatívy) obrátiť priamo

na súd a požiadať o ustanovenie právneho zástupcu, pričom ani túto možnosť sťažovateľ

nevyužil.

25.3 V ďalšom je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ je v zmysle § 10

ods. 11 stranou v trestnom konaní, z čoho okrem iného vyplýva aj to, že

uznesenie o pribratí znalca MUDr. Petra Valdmana ČVS: ORP-214/ODI-PO-2017

z 20. októbra 2017 (na objektivizáciu jeho zranení) mu bolo ako strane trestného konania

doručené a mal a mohol proti nemu podať sťažnosť (§ 142 ods. 3 v spojení s § 179 ods. 1

a a ) práve z dôvodu, že v ňom absentovala povinnosť

obodovania jeho zranení a z tohto bodového hodnotenia je potom možné určiť hodnotu

zranení, a teda výšku škody.

25.4 Okresný súd teda postupoval správne, keď vo svojom napadnutom rozhodnutí

sťažovateľa ako poškodeného neodkázal na uplatnenie si nároku v civilnom konaní, teda

v prípade sťažovateľa nerozhodol o nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej uvádza, že postup

súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru

(, , , , , ).

Teda z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušenie základných práv a slobôd (,

).

25.5 K uplatneniu si nároku na náhradu škody v civilnom konaní je potrebné uviesť,

ako to z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v rámci prípravného konania rezignoval

na všetky svoje ponúkané práva s výsledkom neuplatnenia si výšky

nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho si právne účinným spôsobom neuplatnil nárok

na náhradu škody v trestnom konaní. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou

nositeľov práv, aby svoje práva hájili a starali sa o ne, pretože práva patria bdelým

(vigilantibus iura scripta sunt). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv

s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať

ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde, ako to urobil v tomto konaní

sťažovateľ.

25.6 Napriek uvedenému ústavný súd podotýka, že sťažovateľ má po právoplatnosti

rozsudku okresného súdu č. k. -166 z 12. novembra 2018 (právoplatnosť

12. novembra 2018) možnosť uplatniť si svoje nároky v civilnom konaní, kde bude

mať v zásade zjednodušenú pozíciu, keďže predmetom dokazovania už nebude vznik škody,

zistenie vinníka škodovej udalosti, príčinný vzťah medzi vznikom škody a konaním vinníka

a pod., pretože všetky tieto skutočnosti sú už zistené a verifikované právoplatným

rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Príslušný súd v civilnom sporovom konaní je

rozhodnutím súdu v trestnom konaní viazaný ( Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov) .

26. Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke týkajúcej sa postupu okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho práva

tým, že nerozhodol o uplatnenej námietke zaujatosti vznesenej právnym zástupcom

sťažovateľa (pozri bod 3.2), ústavný súd odkazuje na znenie ,

podľa ktorého „námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch,

pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne

podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných

v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená

na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.“. Ak teda námietka zaujatosti strany spĺňa

podmienky uvedené v odseku 6, takou námietkou sa príslušný orgán vôbec nezaoberá

a nevydáva o nej žiadne rozhodnutie.

27. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019