Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 193/2019
PDF · 253.39 KB
No categories available
I. ÚS 193/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom Mgr. Petrom
Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na efektívny opravný prostriedok a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 T 77/2018 a jeho rozsudkom z 12. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na efektívny opravný prostriedok
a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 T 77/2018 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 12. novembra
2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu podanej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v trestnej
veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 T 77/2018 ako poškodený trestným činom
a že okresný súd svojím rozsudkom č. k. 4 T 77/2018-166 z 12. novembra 2018 uznal
obžalovaného vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len
„Trestný zákon“), za spáchanie ktorého mu uložil peňažný trest vo výške 400 €, náhradný
trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov, trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
všetkých druhov na dobu 8 mesiacov a napokon podľa § 287 ods. 1 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej len „ Trestný poriadok“) uložil obžalovanému
povinnosť nahradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s.,
Panónska cesta 2, Bratislava, škodu vo výške 364,57 €.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti smeroval svoje námietky do dvoch rovín.
3.1 V prvej rovine namietol postup okresného súdu, ktorý vo svojom rozsudku
č. k. 4 T 77/2018-166 z 12. novembra 2018 nerozhodol o povinnosti obžalovaného nahradiť
škodu sťažovateľovi ako poškodenému trestným činnom. Tento postup považoval
sťažovateľ za nezákonný z toho dôvodu, že „... znalecký posudok č. 110/2017 vypracovaný
MUDr. Valdmanom a ani doplnok tohto znaleckého posudku neobsahujú určenie bodového
hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti so zistenými
zraneniami, pretože takáto otázka ani len nebola položená znalcovi v uznesení o pribratí
znalca (resp. žiadosti o doplnok), v dôsledku čoho je poškodenému... absolútne znemožnené
sa domáhať nároku na náhradu škody v trestnom konaní v zmysle ust. § 46 ods. 1 a nasl. Tr.
por. a tento nárok riadnym spôsobom uplatniť v súlade s ust. § 46 ods. 3 Tr. por.
(do skončenia vyšetrovania).“. Zároveň sťažovateľ skonštatoval, že „... znalecký posudok
č. 110/2017 vypracovaný MUDr. Valdmanom a ani doplnok tohto znaleckého posudku nie
sú použiteľné v trestnom konaní, a to nielen preto, že neobsahujú určenie bodového
hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti so zistenými
zraneniami, ale taktiež znalec MUDr. Valdman nesplnil zadanie doplnku znaleckého
posudku, pretože nerešpektoval vymedzenie v otázke č. 1 čo do osoby, s ktorou má znalec
konzultovať charakter zranení (kompresívne zlomeniny tiel stavcov Th12, L1 a L4), keďže
mu v otázke č. 1 bolo uložené vykonať takúto konzultáciu s ošetrujúcim lekárom, ktorým je
, pričom znalec svojvoľne a v príkrom rozpore s týmto pokynom
konzultáciu vykonal s , ktorý nie je ošetrujúcim lekárom.“. Podľa
právneho názoru sťažovateľa mal okresný súd v napadnutom konaní postupovať tak, že
„... v zmysle ust. § 241 ods. 1 písm. f) Tr. por. mal obžalobu Okresnej prokuratúry Prešov
odmietnuť a vec vrátiť Okresnej prokuratúre Prešov z dôvodu zistenia závažných
procesných chýb pri realizovaní znaleckého dokazovania, pretože znalecký posudok
č. 110/2017 vypracovaný MUDr. Valdmanom a ani doplnok tohto znaleckého posudku
neobsahujú určenie bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
v súvislosti so zistenými zraneniami u poškodeného (sťažovateľa), pretože takáto otázka ani
len nebola položená znalcovi v uznesení o pribratí znalca (resp. žiadosti o doplnok),
v dôsledku čoho bolo poškodenému absolútne znemožnené sa domáhať nároku na náhradu
škody v trestnom konaní v zmysle ust. § 46 ods. 1 a nasl. Tr. por. a tento nárok riadnym
spôsobom uplatniť v súlade s ust. § 46 ods. 3 Tr. por. (do skončenia vyšetrovania, a to
nielen čo do dôvodu, ale aj do výšky).“. V závere svojej argumentácie k tomuto bodu
sťažovateľ ešte podotkol, že „... je nepochybné, že sťažovateľovi bolo v prípravnom konaní
zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov JUDr. Františka Štefka znemožnené
riadne (čo do dôvodu, ale najmä čo do výšky) uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom
konaní na základe bodového hodnotenia v znaleckom posudku, pretože prokurátor
JUDr. František Štefko v predmetnej veci vykonával svoju právomoc spôsobom
odporujúcim zákonu a nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z jeho právomoci, keď
nezabezpečil do skončenia vyšetrovania to, aby obsahom znaleckého posudku v predmetnej
veci bolo aj určenie bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
v súvislosti so zistenými zraneniami u sťažovateľa ako poškodeného, aby si sťažovateľ
mohol uplatniť nárok na náhradu škody (priamo v trestnom konaní), ktorá mu nepochybne
bola spôsobená stíhaným trestným činom, pričom rozhodovanie o nároku na náhradu škody
je v zmysle konštantnej súdnej praxe integrálnou súčasťou trestného konania.“.
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukázal na to, že v konaní
pred okresným súdom vzniesol námietku zaujatosti voči prokurátorovi zastupujúcemu
podanú obžalobu, o ktorej okresný súd nerozhodol do vyhlásenia svojho napadnutého
rozhodnutia. Teda sťažovateľ namietol v ďalšom postupe okresného súdu to, že „...
Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/77/2018 vyhlásil na hlavnom
pojednávaní rozsudok sp. zn. 4T/77/2018 zo dňa 12. 11. 2018 napriek tomu, že nebolo
riadnym (zákonom predpísaným spôsobom) rozhodnuté o námietke zaujatosti prokurátora,
ktorú ešte v úvode tohto hlavného pojednávania vzniesol sťažovateľ ako poškodený
(prostredníctvom splnomocnenca).“.
K uvedenému ústavný súd podľa príloh predložených sťažovateľom (zápisnica
o výsluchu svedka – poškodeného z 30. mája 2018) poznamenáva, že pri prečítaní a podpise
uvedenej zápisnice pred Okresným dopravným inšpektorátom Prešov, oddelením výkonu
služby, kde bol sťažovateľ ako poškodený riadne poučený o právach poškodeného
v trestnom konaní, boli okrem povereného príslušníka polície
prítomní aj a , ktorí zápisnicu aj podpísali, a z uvedeného je
zrejmé, že v tom čase (na rozdiel od neskoršieho konania pred súdom) poškodený zrejme
ešte splnomocnenca nemal.
4. V petite podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa
- na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv EÚ
postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/77/2018 a jeho
rozsudkom zo dňa 12. 11. 2018 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
4T/77/2018 zo dňa 12. 11. 2018 a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
9. Podľa § 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak,
použije sa tento zákon aj na konania začaté do 28. februára 2019. Podľa § 246 ods. 2 zákona
o ústavnom súde právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019,
zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný
súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody garantované právom Únie sú
porušené, má právo na efektívny opravný prostriedok.
III.
15. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06). Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
16. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súde a pod tento článok spadá aj právomoc súdov
rozhodnúť o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe. Takto interpretovaný
článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. Tým je dané, že tento
článok zaručuje každému právo na to, aby svoju vec týkajúcu sa občianskych práv
a záväzkov mohol nechať predložiť súdu. V tomto smere toto ustanovenie zakotvuje „právo
na súd“, ktorého je právo na prístup k súdu (teda právo zahájiť konanie pred súdom) len
jedným z aspektov (Golder proti Spojenému kráľovstvu). K nemu sa pridávajú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie
konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pokiaľ
ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu
totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Podľa
konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00,
I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
20. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje
ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám
(autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to,
akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je
vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2
ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa
tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo
sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných práv a slobôd, ktorú poskytujú
orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva na efektívny opravný prostriedok a spravodlivý proces podľa čl. 47
charty.
21. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie
alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov
na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov.
22. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného
vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa svojho práva alebo
ho brániť na všeobecnom súde (II. ÚS 8/01) alebo by rozhodol arbitrárne bez náležitého
odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), prípadne pokiaľ by sa pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05), teda ak súdom zvolený výklad
neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný
výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia
zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný, resp. je v rozpore
so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.
23.1 Podľa § 1 Trestného poriadku Trestný poriadok upravuje postup orgánov
činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia
podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody
fyzických osôb a právnických osôb.
23.2 Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona
proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež
oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť túto škodu, návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške
sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Podľa § 46 ods. 4 Trestného poriadku návrh podľa odseku 3 nemožno podať, ak bolo
o nároku už rozhodnuté v civilnom procese alebo inom príslušnom konaní.
23.3 Podľa § 47 ods. 6 Trestného poriadku poškodenému, ktorý uplatňuje nárok
na náhradu škody a nemá dostatočné prostriedky, aby uhradil náklady s tým spojené, môže
v prípravnom konaní po vznesení obvinenia na návrh prokurátora sudca pre prípravné
konanie a v konaní pred súdom aj bez návrhu predseda senátu ustanoviť zástupcu z radov
advokátov, ak to považuje za potrebné na ochranu záujmov poškodeného. Skutočnosť, že
nemá dostatočné prostriedky, musí poškodený preukázať.
23.4 Podľa § 557 ods. 1 Trestného poriadku ak bol poškodenému aspoň sčasti
priznaný nárok na náhradu škody, je odsúdený, ktorému bola povinnosť na náhradu škody
uložená, povinný nahradiť mu trovy potrebné na účelné uplatnenie jeho nároku v trestnom
konaní vrátane trov vzniknutých pribratím splnomocnenca. Podľa § 557 ods. 2 Trestného
poriadku súd môže podľa okolností prípadu rozhodnúť na návrh poškodeného o tom,
že odsúdenému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému celé trovy alebo ich časť, ktoré
súvisia s účasťou poškodeného v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak poškodenému nebol
priznaný nárok na náhradu škody ani sčasti.
24. Ústavný súd pripomína, že primárne je trestné konanie vedené pre účely zistenia
páchateľa trestného činu a jeho potrestania v spravodlivom procese, a pritom rozhodovanie
aj o nároku na náhradu škody (tzv. adhézne konanie) je Trestným poriadkom
predpokladanou alternatívou, a nie jeho primárnym cieľom.
25.1 Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného
súdu konštatuje, že tento vyslovil vinu páchateľovi trestného činu, teda vodičovi
motorového vozidla, ktorý zavinil dopravnú nehodu, a postupom predpokladaným § 334
ods. 1 Trestného zákona rozhodol o prejednávanom skutku, jeho právnej kvalifikácii
a treste, a to v kontexte schválenej dohody o vine a treste. Ďalšími výrokmi napadnutého
rozhodnutia okresného súdu bolo rozhodnuté o uložení náhradného trestu odňatia slobody
v prípade, ak by peňažný trest nebol zaplatený, zároveň uložil aj trest súvisiaci s činnosťou,
ktorú páchateľ skutku vykonával, a to zákaz činnosti viesť motorové vozidlá v rámci
zákonnej sadzby, a napokon rozhodol aj o náhrade škody poškodenej Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, a. s., Panónska cesta 2, Bratislava, vynaloženej v súvislosti s poskytnutím
zdravotnej starostlivosti sťažovateľovi.
25.2 Okresný súd vo svojom napadnutom rozhodnutí nerozhodol samostatným
výrokom aj o povinnosti na náhradu škody sťažovateľovi, keďže si tento síce nárok
na náhradu škody uplatnil, ale ho nevyčíslil s odôvodnením, že prokurátor nezadal znalcovi
otázky súvisiace s bodovým ohodnotením zranení. V tomto smere ide o pochybenie
na strane samotného sťažovateľa, a nie vo veci konajúceho súdu, keďže vychádzajúc
z platnej právnej úpravy (bod 23), je vecou poškodeného konať tak, aby si nárok na náhradu
škody uplatnil nielen čo sa týka jeho základu, ale aj primeranej výšky, resp. primeranosť
výšky škody určí vo veci konajúci súd zo zistených faktov a príslušných podkladov.
Na tomto mieste je potrebné v prvom rade poukázať na to, že sťažovateľ bol riadne
v prípravnom konaní vypočutý v procesnom postavení svedka – poškodeného a bolo mu
vo veci konajúcim orgánom činným v trestnom konaní aj odovzdané príslušné poučenie
obsahujúce kontakty na organizácie poskytujúce pomoc poškodeným v trestnom konaní.
Riadiac sa uvedeným poučením, mohol sám poškodený kontaktovať príslušné organizácie,
kde by zistil informáciu/informácie o tom, ako postupovať v jeho právnej veci. Taktiež sa
mohol (po poučení príslušnými organizáciami alebo aj z vlastnej iniciatívy) obrátiť priamo
na súd a požiadať o ustanovenie právneho zástupcu, pričom ani túto možnosť sťažovateľ
nevyužil.
25.3 V ďalšom je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ je v zmysle § 10
ods. 11 Trestného poriadku stranou v trestnom konaní, z čoho okrem iného vyplýva aj to, že
uznesenie o pribratí znalca MUDr. Petra Valdmana ČVS: ORP-214/ODI-PO-2017
z 20. októbra 2017 (na objektivizáciu jeho zranení) mu bolo ako strane trestného konania
doručené a mal a mohol proti nemu podať sťažnosť (§ 142 ods. 3 v spojení s § 179 ods. 1
a § 185 ods. 1 a 2 Trestného poriadku) práve z dôvodu, že v ňom absentovala povinnosť
obodovania jeho zranení a z tohto bodového hodnotenia je potom možné určiť hodnotu
zranení, a teda výšku škody.
25.4 Okresný súd teda postupoval správne, keď vo svojom napadnutom rozhodnutí
sťažovateľa ako poškodeného neodkázal na uplatnenie si nároku v civilnom konaní, teda
v prípade sťažovateľa nerozhodol o nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej uvádza, že postup
súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 462/2012, III. ÚS 591/2013, I. ÚS 670/2014).
Teda z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušenie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
25.5 K uplatneniu si nároku na náhradu škody v civilnom konaní je potrebné uviesť,
ako to z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v rámci prípravného konania rezignoval
na všetky svoje Trestným poriadkom ponúkané práva s výsledkom neuplatnenia si výšky
nároku na náhradu škody, v dôsledku čoho si právne účinným spôsobom neuplatnil nárok
na náhradu škody v trestnom konaní. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva hájili a starali sa o ne, pretože práva patria bdelým
(vigilantibus iura scripta sunt). Ten, kto sa stavia k ochrane svojich práv
s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom požadovať
ochranu týchto svojich práv ihneď na ústavnom súde, ako to urobil v tomto konaní
sťažovateľ.
25.6 Napriek uvedenému ústavný súd podotýka, že sťažovateľ má po právoplatnosti
rozsudku okresného súdu č. k. 4 T 77/2018-166 z 12. novembra 2018 (právoplatnosť
12. novembra 2018) možnosť uplatniť si svoje nároky v civilnom konaní, kde bude
mať v zásade zjednodušenú pozíciu, keďže predmetom dokazovania už nebude vznik škody,
zistenie vinníka škodovej udalosti, príčinný vzťah medzi vznikom škody a konaním vinníka
a pod., pretože všetky tieto skutočnosti sú už zistené a verifikované právoplatným
rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Príslušný súd v civilnom sporovom konaní je
rozhodnutím súdu v trestnom konaní viazaný (§ 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov) .
26. Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenej námietke týkajúcej sa postupu okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 77/2018, ktorý podľa sťažovateľa porušil jeho práva
tým, že nerozhodol o uplatnenej námietke zaujatosti vznesenej právnym zástupcom
sťažovateľa (pozri bod 3.2), ústavný súd odkazuje na znenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku,
podľa ktorého „námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch,
pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne
podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných
v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená
na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.“. Ak teda námietka zaujatosti strany spĺňa
podmienky uvedené v odseku 6, takou námietkou sa príslušný orgán vôbec nezaoberá
a nevydáva o nej žiadne rozhodnutie.
27. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
28. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2019