Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 270/2019
PDF · 209.08 KB
No categories available
I. ÚS 270/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , , t. č. v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody , vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 9/2013
z 28. októbra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 TdoV 3/2018 zo 14. januára 2019 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , , t. č. v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.
4 To 9/2013 z 28. októbra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“)
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2018 zo 14. januára 2019 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“; napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
a napadnuté uznesenie dovolacieho súdu ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
Sťažovateľ tiež žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
2. Keďže sťažovateľ nebol pri podaní ústavnej sťažnosti právne zastúpený
advokátom v zmysle § 35 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavná
sťažnosť neobsahovala vecné odôvodnenie v zmysle § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde
a k ústavnej sťažnosti nebola pripojená kópia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ani
napadnutého uznesenia dovolacieho súdu v zmysle § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
ústavný súd vyzval sťažovateľa podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde na odstránenie
uvedených nedostatkov (výzvou na odstránenie nedostatkov návrhu č. k. Rvp 637/2019-4
zo 17. apríla 2019). Spolu s výzvou na odstránenie nedostatkov návrhu ústavný súd
sťažovateľa vyzval na preukázanie jeho majetkových pomerov (vyplnením „Potvrdenia
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na účely ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“; ďalej len „potvrdenie o majetkových
pomeroch“) pre účely preskúmania zrejmej bezúspešnosti uplatňovania nároku na ochranu
ústavnosti. Učinil tak prostredníctvom vyzvania sťažovateľa na doplnenie dôvodov,
na ktorých nárok na ochranu ústavnosti zakladá.
3. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 2. mája 2019 vecné odôvodnenie ústavnej
sťažnosti a vyplnené potvrdenie o majetkových pomeroch, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ
nemá žiaden majetok (iba dlhy).
4. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 1 T 5/2003 z 13. júna 2013
(ďalej aj „v poradí tretí odsudzujúci rozsudok krajského súdu“) uznaný vinným v bodoch 1,
2 a 3 rozsudku z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení zákona č. 183/1999 Z. z. v bode 4 rozsudku
z prípravy na trestný čin vraždy podľa § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a j) Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania podľa § 185
ods. 1 Trestného zákona a v bode 5 rozsudku z pokračovacieho trestného činu marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Za to bol
sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov so zaradením
na výkon trestu do tretej nápravnovýchovnej skupiny, trest prepadnutia veci (pištole)
a sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu škody poškodeným.
5. Následne bola vec preskúmaná v odvolacom konaní. Predmetom odvolacieho
konania bolo napadnutie výroku o vine v bode 4 v poradí tretieho odsudzujúceho rozsudku
krajského súdu a výroku o treste. Odvolanie sťažovateľa bolo napadnutým uznesením
odvolacieho súdu zamietnuté. Na to nadväzujúce dovolanie sťažovateľa bolo napadnutým
uznesením dovolacieho súdu procesne odmietnuté z dôvodu, že neboli splnené dôvody
dovolania.
6. Sťažovateľ v odvolacom aj dovolacom konaní rovnako apeloval na to,
že zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, pretože v poradí tretí
odsudzujúci rozsudok krajského súdu je podľa jeho názoru založený na dôkaze, ktorý nebol
súdmi vykonaný zákonným spôsobom [dovolanie bolo opreté o dovolacie dôvody uvedené
v § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku]. Keďže sťažovateľ nebol v odvolacom
ani dovolacom konaní úspešný, prieskum veci posúva do roviny ústavnosti z pohľadu
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), pričom tvrdí nedostatok odôvodnenia napadnutých
rozhodnutí.
7. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd
pri rozhodovaní nekriticky prebral za základ odôvodnenia napadnutých rozhodnutí obsah
výpovede svedka , ktorá bola v konaní (čo sa týka napadnutého výroku 4)
jediným priamym dôkazom. Sťažovateľ argumentuje tým, že v napadnutých rozhodnutiach
jednoducho nebolo dôsledne vysvetlené, prečo najvyššiemu súdu postačovala k výroku
o vine výpoveď svedka , pričom aplikačná prax kladie za takýchto okolností
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pokiaľ ide o jeho presvedčivosť, zvýšené nároky
(v kontexte sťažovateľ poukazuje napr. na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 2/2012
z 30. októbra 2012 a ďalšie). Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že najvyšší súd
sa v napadnutom uznesení o dovolaní neprimerane zameral na skúmanie toho,
či bol v konaní zastúpený advokátom, ale nevysvetlil, prečo uveril jedinému svedkovi,
a to napriek tomu, že obhajoba tento postup namietala.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na
ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo priznané sťažovateľovi čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a ľudské právo priznané podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
2TdoV/3/2018 ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
4To/9/2013 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 2TdoV/3/2018 zo dňa 14.01.2019
zrušuje a Najvyššiemu súdu prikazuje, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.“
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
15. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v argumente, podľa ktorého sa najvyšší súd
v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nedôveryhodne vysporiadal s hodnotením dôkazu,
čo sa prejavilo v nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí a čo zakladá
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný
súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade k preskúmaniu toho, či sťažnosť
sťažovateľa nie je oneskorená, zjavne neopodstatnená, resp. či ústavný súd má právomoc
ju preskúmať, keďže jednou z podmienok, ktorých splnenie je nevyhnutným predpokladom
na to, aby ústavný súd mohol ustanoviť právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
je to, že nejde o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
17. Povedané inak, na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom (§ 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde), musí najprv
zistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii)
majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné
uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy,
ak okrem iného je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti a táto nie je
oneskorená ani zjavne neopodstatnená (I. ÚS 60/2019).
18. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a z výsledku jej posúdenia zistí,
že v danom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná
sťažnosť je oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda že nie je splnený
jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom vyhovieť (I. ÚS 60/2019).
19. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
K napadnutému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 9/2013 z 28. októbra 2014 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2018 zo 14. januára 2019
20. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti tvrdí neústavnosť napadnutých rozhodnutí
z totožných dôvodov, inak povedené, odôvodnenie ústavnej sťažnosti nerozlišuje medzi
napadnutým uznesením odvolacieho súdu a napadnutým uznesením dovolacieho súdu.
Odvolanie bolo najvyšším súdom zamietnuté vecne a dovolanie bolo procesne preskúmané
a odmietnuté z dôvodu nesplnenia dôvodov dovolania. Obom rozhodnutiam
je sťažovateľom vytýkaný nedostatok odôvodnenia (čo sa týka hodnotenia dôkazu)
vo všeobecnej rovine a obe sú napadnuté petitom ústavnej sťažnosti. Podstata
sťažovateľovej výhrady voči konaniu ako celku nie je zameraná proti špecifikám
odvolacieho alebo dovolacieho konania, ale je prejavom nespokojnosti v tom,
že mu v konaní nebolo dané za pravdu. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd v ďalšom
texte tohto rozhodnutia vysporiadava s argumentmi sťažovateľa z pohľadu
ich opodstatnenosti en bloc vo vzťahu k obom napadnutým rozhodnutiam.
21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie
bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
22. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých
prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
23. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo
účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
24. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu (str. 6 a 7), vo veci
sťažovateľa boli krajským súdom vydané postupne tri odsudzujúce rozhodnutia, všetky
napadnuté opravnými prostriedkami. Krajský súd vo veci rozhodoval najprv rozsudkom
sp. zn. 1 T 5/2003 z 21. novembra 2005. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 11/2006
zo 4. decembra 2007 prvý odsudzujúci rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na nové konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na zmenu v zložení senátu a vzhľadom
na zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu bola celá vec prejednaná odznova. Krajský súd
následne vydal druhý odsudzujúci rozsudok sp. zn. 1 T 5/2003 z 22. novembra 2010.
Najvyšší súd do veci na základe odvolania opäť zasiahol (rozhodnutie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 To 7/2011 z 20. septembra 2011), druhý odsudzujúci rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd z dôvodu ďalšej zmeny
v zložení senátu celú vec prejednal odznova a rozhodol v poradí tretím odsudzujúcim
rozsudkom krajského súdu.
25. Z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu tiež vyplýva, že v poradí tretí
odsudzujúci rozsudok krajského súdu je založený na tom, že výpoveď svedka
bola vo fáze vykonávania dokazovania prečítaná z dôvodu, že svedok medzičasom
zomrel. Najvyšší súd zároveň vysvetľuje, že svedok bol v predchádzajúcich
štádiách trestného stíhania, a to aj v konaní pred súdom vypočutý (str. 10 napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu). Samotná skutočnosť čítania výpovede svedka po jeho úmrtí
bola aprobovaná Trestným poriadkom (§ 211 ods. 2 Trestného poriadku v relevantnom
znení).
26. Z napadnutého uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že sťažovateľ nemal
v prípravnom konaní návrhy na ďalšie dokazovanie alebo jeho doplnenie. Vyplýva z neho
tiež, že v prípravnom konaní bola nariadená konfrontácia medzi sťažovateľom a svedkom
(zhruba 11 rokov predtým, než svedok zomrel), ktorá sa neuskutočnila
z dôvodu, že sťažovateľ využil právo sa k veci nevyjadrovať (str. 9 napadnutého uznesenia
dovolacieho súdu).
27. Skutočnosť, že najvyšší súd uveril výpovedi jediného svedka, sťažovateľ
nezaťažuje tvrdením, v čom by nespravodlivosť v hodnotení výpovede svedka mala
spočívať. Pokiaľ sa sťažovateľ aspoň vzdialene pokúša stavať tvrdenie o nespravodlivosti
v hodnotení dôkazu na tom, že najvyšší súd sám nespochybnil výpoveď svedka
(ergo subjektívne presvedčenie sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutých
rozhodnutí), je potrebné dodať, že k spochybneniu výpovede svedka slúžilo kontradiktórne
vedenie trestného konania, v ktorom bolo vykonávaných viacero (aj keď) nepriamych
dôkazov, a tak isto, že najvyšší súd v napadnutom uznesení odvolacieho súdu odkazuje
na riadny výsluch svedka v prípravnom konaní aj v konaní pred súdom.
V kontexte najvyšší súd uvádza, že výpoveď svedka bola objektivizovaná
výpoveďou svedkov a svedkyne (manželky svedka ).
Z uvedených dôvodov nemožno prijať všeobecné tvrdenie sťažovateľa o tom, že napadnuté
rozhodnutia podľa neho neboli dostatočne odôvodnené, za hypotézu opodstatnene
odôvodňujúcu ingerenciu ústavného súdu do veci.
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu posúdil vec sťažovateľa,
zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj
ustálený názor, podľa ktorého do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nepatrí právo účastníka na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym názorom,
resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania (napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Napadnuté
rozhodnutia najvyššieho súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné
a udržateľné. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutými rozhodnutiami, ktorá by mala
za následok porušenie sťažovateľom označených práv.
29. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci
predbežného prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku rozhodnutia).
30. Vychádzajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu sťažnosti
a z výsledku jej posúdenia ústavným súdom zrejmé, že v danom prípade ide o zrejmé
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,
31. Keďže nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 2 výroku rozhodnutia).
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2019