Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 298/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-95

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Mojmíra

Mamojku a Miroslava Duriša prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť

, a

, zastúpených advokátom JUDr. Ladislavom Riedlom, Konštantínova 6,

Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a , práv podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s namietaným porušením

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. marca 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo a na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. marca 2018

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý a

uhradiť trovy konania v sume 325,42 € (slovom

tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Ladislava

Riedla, Konštantínova 6, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia sťažovateľov

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 5. septembra 2018

prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľka“)

a maloletého (ďalej aj „maloletý sťažovateľ“, spolu aj

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“), práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

v spojení s namietaným porušením postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

1.1 Vec bola prijatá na ďalšie konanie 5. septembra 2018 podľa vtedy platného

rozvrhu práce, a to I. senátom ústavného súdu v zložení Marianna Mochnáčová,

predsedníčka senátu, a Peter Brňák (sudca spravodajca) a Milan Ľalík, členovia senátu.

Po skončení ich funkčného obdobia 16. februára 2019 v súlade s čl. II bodom 2 písm. a)

Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od

1. marca 2018 do 28. februára 2019 bola vec pridelená ako naliehavá na rozhodnutie

do prvého senátu ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Jana Baricová (predsedníčka

senátu a sudkyňa spravodajkyňa), Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na to

senát ústavného súdu rozhodol v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu, ktoré

je platné aj podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej doplnenia a príloh k nej pripojených vyplýva, že na návrh

otca maloletého sťažovateľa (ďalej aj „otec“ alebo „navrhovateľ“)

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrat maloletého dieťaťa

do krajiny obvyklého pobytu uznesením vedeným pod sp. zn.

z 9. októbra 2017 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) nariadil návrat maloletého

sťažovateľa do miesta jeho obvyklého pobytu, do Cyperskej republiky, vychádzajúc

z a nasl. , a ),

a čl. 13 písm. a) a b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov

detí, ktorý bol 25. októbra 1980 prijatý v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor“) a pre

Slovenskú republiku nadobudol platnosť 1. februára 2001 (oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky č. ). Matke dieťaťa – sťažovateľke

uložil povinnosť zabezpečiť navrátenie maloletého sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti

uznesenia a v prípade, že matka maloleté dieťa nevráti do Cyperskej republiky, je povinná

odovzdať maloleté dieťa otcovi po uplynutí tejto lehoty. V konaní bol maloletý sťažovateľ

zastúpený procesným opatrovníkom ‒ Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny

3. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2017 v zákonnej

lehote odvolanie, namietajúc znemožnenie jej procesných práv nesprávnym procesným

postupom súdu, nevykonanie dôkazov, nesprávne skutkové zistenia a následne nesprávne

právne posúdenie veci. Namietala najmä nezohľadnenie čl. 13 písm. a) a b) Haagskeho

dohovoru a s poukazom na dôvody, pre ktoré opustila Cyprus (násilnícke správanie

navrhovateľa), vytýkala okresnému súdu, že nedostatočne zohľadnil záujem maloletého

dieťaťa.

3.1 Krajský súd napadnutým uznesením odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie potvrdil ako vecne správne podľa

(ďalej len „CSP“), pričom sa podľa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia „obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody“, keď na námietky sťažovateľky

vznesené v odvolaní zdôraznil, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je Cyprus, kde

maloletý žil v spoločnej domácnosti s obidvomi rodičmi až do príchodu na územie

Slovenskej republiky z dôvodu plánovanej dovolenky. So zdôraznením rodičovských práv

a povinností oboch rodičov zdôraznil i právo dieťaťa „poznať a stretávať sa s oboma

rodičmi a vyrastať v prostredí, ktoré dôverne pozná, kde je začlenený do sociálneho

prostredia a kde má možnosť rozvíjať svoj vzťah a citové väzby s rodičmi“. Konštatoval, že

„matka pôvodne pricestovala na Slovensko tak, ako to vyplynulo z jej vyjadrenia, nie

s úmyslom trvalého pobytu, ale len na plánovanú dovolenku, maloletý má v domácnosti otca

svoje osobné veci, hračky a detskú izbu, v dôsledku čoho možno konštatovať, že boli splnené

všetky materiálne predpoklady pre jeho návrat do krajiny jeho obvyklého pobytu, a to aj

v sprievode matky, ktorá má taktiež v spoločnej domácnosti svoje materiálne zázemie“.

Zdôraznil, že „matka má možnosť riešiť túto situáciu v krajine obvyklého pobytu, t.j. na

Cypre, keďže štát Cyprus je riadnym členom Európskej únie a je v jeho možnostiach danú

situáciu, resp. správanie sa otca dôveryhodne posúdiť a v danej veci rozhodnúť.“. Poukázal

na to, že prvoinštančný súd „vykonal vo veci dokazovanie zodpovedajúce dokazovaniu

v konaní o nariadení návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu, zistil skutočný stav,

ktorý následne správne právne posúdil“.

3.2 K ďalším odvolacím námietkam sťažovateľky týkajúcim sa najlepšieho záujmu

maloletého odvolací súd konštatoval, že „je v najlepšom záujme maloletého žiť a vyrastať

v blízkom a pravidelnom kontakte s oboma rodičmi v mieste jeho obvyklého pobytu, preto

so zreteľom na práva dieťaťa obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa musia obidvaja

rodičia, ktorí sa rozhodli, že sa ich dieťa narodí, bude vyrastať, a teda nadobudne obvyklý

pobyt v zahraničí túto skutočnosť akceptovať a v záujme dieťaťa sa jej prispôsobiť aj

za predpokladu, že na ich strane, resp. na strane jedného z nich nastala taká zmena

pomerov, v dôsledku ktorej niektorý z rodičov nechce žiť v krajine, kde má obvyklý pobyt

a na zmene pomerov miesta pobytu mal. dieťaťa sa nevedeli dohodnúť“.

4. Sťažovatelia v súvislosti s výhradami proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

okrem iného uvádzajú, že „odvolací súd sa vyjadril k veci iba na strane 8 svojho

uznesenia“ a nevysporiadal sa takmer so žiadnym ich argumentom predneseným

v podanom odvolaní. Napadnuté uznesenie je podľa nich tendenčné. Sťažovateľka sa

ohradila proti použitiu slova únos dieťaťa v súvislosti s jej konaním, pretože „to že ostanem

v rodisku svojom aj synovom som sa rozhodla až po zistení, že sa tu môj syn cíti spokojný

a šťastný. Zároveň som uviedla, že absolútne nebránim otcovi v styku so synom. Ten sa ani

len nesnažil prísť sem za nami a presvedčiť ma k návratu na Cyprus spolu ako rodina.

Automaticky zaujal výhražný postoj voči mojej osobe...

Synovi neposiela žiadne výživné, ani inú hmotnú podporu. Tvrdenie manžela, že sme

spolu žili v spoločnej domácnosti pred uzavretím manželstva nie je pravdou. V tom čase som

bola študentkou 3. a 4. ročníka Pedagogickej akadémie v a nežili sme spolu. Ako

som uviedla v priebehu konania, môj syn sa narodil v pričom otec za

nami pricestoval v období pôrodu. Na to, som ho 6 mesiacov nevidela, a aj to len z dôvodu,

že som za ním dobrovoľne odcestovala, aby môj syn vyrastal s otcom a navrhovateľ tým

otcom mal možnosť aj reálne byť. Pritom som tak učinila v pochybách, nakoľko počas

maturity po pôrode, nás navrhovateľ odmietol finančne podporiť. Manželstvo som nemala

v úmysle uzavrieť, ale po neodbytnom nátlaku jeho rodičov, som s tým súhlasila... Negatívne

vnímam aj postup súdu, kedy považoval výsluch môjho syna za nevhodný. Súhlasím, že má

len štyri roky, ale to je vek, kedy si dieťa uvedomuje skutočnosti dejúce sa okolo neho a aj

samého seba, svoje pocity a nálady. Keď pre nič iné, súd by mal v tomto smere aspoň za

preukázané, že materinský jazyk, ktorým rozpráva je slovenčina. Grécky jazyk aktívne

neovláda, pretože sa mu otec v tomto smere venoval cca raz za týždeň, čo pokladal za obetu

zo svojej strany...

... Tvrdím, že otcovské práva navrhovateľa porušené neboli, ako sa podaním návrhu

snaží deklarovať. O syna som sa starala takmer výlučne ja, a občas jeho matka.“.

5. Súčasne sťažovatelia poukazujú na to, že všeobecné súdy nebrali do úvahy ani

odporúčanie procesného opatrovníka z 19. septembra 2017 a občianskeho združenia

Mymamy z 22. septembra 2017, ktoré poskytuje klientkam krízové strániace poradenstvo

a špecializované poradenstvo a má udelenú akreditáciu Ministerstvom práce, sociálnych

vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré navrhovali spoločne návrh otca na navrátenie

maloletého sťažovateľa zamietnuť. V odbornom vyjadrení okrem iného občianske združenie

Mymamy uviedlo: „V rámci špecializovaného sociálneho poradenstva dokážeme u klientky

identifikovať prežívané alebo prežité násilie a vykonávať odborné intervencie s cieľom

pomôcť klientke a jej deťom odísť z násilného vzťahu. Naša klientka,

... nás prvýkrát kontaktovala začiatkom apríla 2017 ešte z Cyperskej republiky,

nakoľko na Cypre nenašla organizáciu na pomoc ženám zažívajúcim násilie. Na základe

pozorovania klientky a niekoľkých poradenských rozhovorov vykonaných s pani

v mesiacoch 04/2017 – 07/2017 náš odborný odhad spočíva

v tom, že... zažívala násilie zo strany manžela... pričom prítomný pri jeho fyzických útokoch

voči manželke bol aj mal.

6. Podľa sťažovateľov v danej veci sa všeobecné súdy obmedzili iba na teoretické

odôvodnenie právnych inštitútov a nevykonali ani navrhnutý dôkaz o potrebe

psychologického posudku maloletého sťažovateľa, hoci ten bol svedkom jej fyzického

a psychického týrania a agresívneho správania zo strany jeho otca, na ktorého podala aj

trestné oznámenia. Napadnuté uznesenie krajského súdu je predovšetkým „formálne, bez

podrobného skúmania okolností, ktoré svedčia v prospech použitia čl. 13 písm. b)

Dohovoru, zatajujúce obsah predložených dôkazov a navrhnutých dôkazných prostriedkov“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na závery vyplývajúce z judikatúry

ústavného súdu vo veci sp. zn. a tiež judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

7. Sťažovateľka napokon rozporuje aj skutočnosť, či navrhovateľ skutočne poveril

advokátsku kanceláriu Azariová & Ružbašan LAW firm s. r. o. na svoje zastúpenie v tomto

konaní (v uvedenom smere neboli súdmi vykonané žiadne dôkazy, pozn.), pretože

„predložené plnomocenstvo evidentne nebolo podpísané navrhovateľom v Košiciach...“.

Okrem toho v ústavnej sťažnosti ešte zvýrazňuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na neexistujúcu právnu úpravu v bodoch 23 až 29 odôvodnenia

napadnutého uznesenia (aplikoval neplatný , pozn.), čo z neho

robí aj procesne nezákonné rozhodnutie. Krajský súd na jej námietky vôbec nereagoval.

8. Sťažovateľka a maloletý sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhajú, aby ústavný

súd nálezom rozhodol, že ich základné práva na súdnu ochranu podľa

a na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa a vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 dohovoru a právo na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu

podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre

blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a právo dieťaťa formulovať

vlastné názory a byť vypočutý v súdnom konaní podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa, ako aj ich právo na to, aby štátne orgány konali iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa článku 2 ods. 2 ,

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. marca 2018 porušené boli. Súčasne navrhujú napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a repliky sťažovateľov

9. Po prijatí ústavnej sťažnosti ústavný súd vyzval krajský súd, aby sa k nej vyjadril.

V prípise sp. zn. z 15. októbra 2018 v podstatnom krajský súd uviedol, že

„okresný súd sa vyporiadal s námietkami matky“ a že je aj nepatričná argumentácia, že

odvolací súd sa nevysporiadal so žiadnym argumentom predneseným v odvolaní.

10. K stanovisku krajského súdu sa na základe opakovanej výzvy ústavného súdu

z 11. decembra 2018 podrobne vyjadrila sťažovateľka (zrejme aj v mene maloletého

sťažovateľa) podaním doručeným ústavnému súdu 27. februára 2019 (predtým požadovala

v podaní z 19. novembra 2018, aby ústavný súd nariadil verejné ústne pojednávanie, pozn.).

Konkrétne uviedla, že 4. októbra 2018 bola bez akejkoľvek vedomosti o prebiehajúcom

trestnom oznámení zatknutá v materskej škole v v ktorej pracovala ako učiteľka,

a to na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, a teda reálne sa už nemôže bežným

spôsobom vrátiť na Cyprus, keďže by bola okamžite zadržaná a obmedzená na osobnej

slobode. Uviedla, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. z 12. decembra

2018 rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz sa na území Slovenskej republiky nevykoná.

10.1 Poukázala na to, že prvým a druhým výrokom napadnutého uznesenia jej bolo

uložené zabezpečiť návrat maloletého syna, slovenského občana, do Cyperskej republiky,

hoci opakovane uvádzala, že má obavu o zdravie a život syna aj svoje. Bola toho názoru, že

ak súd neuložil otcovi povinnosť zabezpečiť im ubytovanie ako prevenciu recidívneho

správania sa navrhovateľa, považuje oba výroky za nevykonateľné. Štát podľa sťažovateľky

tým nariadil návrat svojich občanov do cudzieho štátu bez toho, aby ho zaujímalo, čo sa

s nimi bude v tejto krajine diať.

10.2 Tvrdila, že syn ktorý bude mať onedlho 5 rokov, sám vyslovil prianie

zostať s ňou na Slovensku. To je najdôležitejší dôvod, ktorý sama úmyselne nevyvolávala,

ale pramení z nezáujmu otca. Ďalej tvrdí, že ich útek nebol svojvoľný, ale bol útekom

pred násilníkom a tyranom, ktorý sťažovateľke dlhodobo spôsoboval psychické a fyzické

útrapy, ako sú napr. kopnutie do hrudníka alebo úder do hlavy, po ktorom ostala ležať

v bezvedomí.

10.3 Sťažovateľka namietala, že navrhovateľ čaká doma, až mu syna niekto privezie.

Po celý čas za nimi neprišiel, má priateľku a žije si životom, ktorý ho nezväzuje, s čím je

spokojný. Nevyčíta mu to, avšak je zrejmé, že o v skutočnosti nemá žiaden

záujem a po komunikácii s jeho otcom vie uviesť, že všetky konania ním iniciované

na Slovensku sú pohnútkou jeho rodičov, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že ego ich syna

utrpelo v očiach verejnosti, keď mu ušla manželka so synom. Sám navrhovateľ sa jej

v telefonickom rozhovore ospravedlnil, že celý tento spor nikdy nechcel iniciovať a je mu

veľmi ľúto, že jej spôsobil bolesť aj nepríjemnosti jej zatknutím na verejnosti s tým, že

trestné oznámenie stiahne a pokutu 1 000 € zaplatí za ňu. Navrhli dohodu o tom, ako bude

prebiehať starostlivosť o maloletého sťažovateľa na území Slovenska a Cypru a ona ju

akceptovala.

10.4 Zástupcovia sťažovateľky a navrhovateľa si vzájomne mali dohodnúť detaily

písomne vyhotovenej dohody, avšak 28. januára 2019 jej navrhovateľ z Cypru zaslal krátku

textovú správu, že mu (pravdepodobne, pozn.) právnik povedal, aby žiadnu dohodu

nepodpisoval, lebo ak by ju sťažovateľka neplnila, stratil by k synovi všetky

práva. Na telefonát sťažovateľky, že naozaj nemá žiaden záujem neplniť dohodu, ktorú si

telefonicky ohraničili a ktorú by písomne uzavreli, len nech je toto obdobie za nimi,

navrhovateľ odpovedal, že jeho advokát „... mu v podstate zakázal akúkoľvek dohodu

uzavrieť“ a navrhovateľ odmietol o akejkoľvek dohode ďalej jednať.

11. K veci sa podaním z 15. apríla 2019 vyjadril na základe výzvy ústavného súdu aj

navrhovateľ v návratovom konaní (v konaní pred ústavným súdom je zúčastnenou osobou,

pozn.). Vo vyjadrení v podstatnom okrem iného uviedol, že sťažovateľka v sťažnosti cituje

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý jasne uviedol, že je v najlepšom záujme maloletého

dieťaťa žiť a vyrastať v pravidelnom kontakte s oboma rodičmi v mieste jeho obvyklého

pobytu, a názor sťažovateľky, že rozhodnutie „viac reflektujúce povinnosti rodičov“

akceptovať spoločný pobyt v zahraničí, než oprávnené záujmy dieťaťa, je subjektívnym

názorom sťažovateľky.

11.1 Podľa navrhovateľa podstatou konania o návrat maloletého do krajiny jeho

obvyklého pobytu je skutočnosť, že jeden z rodičov uniesol – neoprávnene premiestnil

maloletého z krajiny jeho obvyklého pobytu do cudzej krajiny, kde ho neoprávnene

zadržiava bez súhlasu druhého rodiča, pričom tvrdenie sťažovateľky, že nikdy nebránila

a nebráni otcovi maloletého kontaktu s maloletým, sa taktiež nezakladá na pravde.

11.2 Poukazoval na to, že sťažovateľka nepredložila do súdneho konania pred súdom

prvej inštancie, ako ani pred odvolacím súdom žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali

utrpené fyzické zranenia či psychické následky v dôsledku jeho násilníckeho správania sa

(nepredložila žiadne lekárske správy ani iné objektívne dôkazy), a keďže predmetné trestné

konanie ešte nebolo právoplatne skončené, je nevyhnutné na navrhovateľa hľadieť ako

na nevinného.

11.3 Navrhovateľ, vychádzajúc aj z rozhodnutia súdu I. inštancie, aj odvolacieho

súdu, vo svojom vyjadrení tvrdil, že maloletý mal v Cyperskej republike taktiež vytvorené

silné sociálne väzby k rodine, ale aj k prostrediu, ktoré boli konaním sťažovateľky narušené.

11.4 Podľa navrhovateľa bol maloletý sťažovateľ na základe subjektívneho

rozhodnutia sťažovateľky vytrhnutý z jeho stabilného výchovného prostredia oboch rodičov

a taktiež najmä z jemu prirodzeného sociálneho prostredia do cudzej krajiny, kde nemá

žiadne sociálne väzby s rovesníkmi. Taktiež správaním sťažovateľky, ktorá bráni kontaktu

maloletého s navrhovateľom, dochádza k narúšaniu ich vzájomného puta. Uviedol, že sú mu

upierané jeho rodičovské práva, že už viac ako rok žije v nevedomosti o stave svojho syna,

v odlúčení od neho. Bol toho názoru, že takýto stav nepriaznivo vplýva na psychický vývoj

maloletého.

11.5 Navyše, poukázal na skutočnosť, že sťažovateľka žije v spoločnej domácnosti

s priateľom, s ktorým už má ďalšie dieťa. Sťažovateľka tak vedome predmetným stavom

vytvára a prehlbuje odlúčenie maloletého a oslabovanie citových väzieb vo vzťahu k otcovi,

čo môže mať nepriaznivý vplyv na psychický vývoj maloletého.

11.6 Podľa navrhovateľa bolo taktiež preukázané, že neexistujú dôvody

na nenariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu.

11.7 V závere svojho vyjadrenia navrhovateľ považuje napadnuté uznesenie

krajského súdu a uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. októbra 2017

za vecne správne, riadne odôvodnené, a preto žiada vysloviť, že ich označené práva v bode

1 a v záhlaví tohto nálezu porušené neboli.

12. Sťažovateľka, opierajúc sa o ďalšiu konkrétnu judikatúru ESĽP, v replike

z 30. mája 2019 k vyjadreniu navrhovateľa vytkla súdom prvej a druhej inštancie, že

rezignovali na primárny cieľ konania o návrat maloletého do cudziny, ktorým je v súvislosti

s čl. 8 dohovoru a Haagskym dohovorom najlepší záujem dieťaťa, nie jej, ako ani

navrhovateľa. Poukázala na to, že za okolností, že oba súdy maloletého sťažovateľa

nevideli, nevypočuli a ani nerešpektovali stanoviská Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

a organizácie MyMamy, ktoré s maloletým sťažovateľom urobili pohovor, nebol v rámci ich

rozhodnutí prvoradý záujem maloletého, ale ich postup bol striktne formálny, bez snahy

prihliadnuť k akýmkoľvek tvrdeniam a navrhnutým dôkazom sťažovateľky.

12.1 Vytýkala súdom, že nezobrali do úvahy „najlepší záujem“ dieťaťa, absolútne

nepreskúmali rodinnú situáciu ako celok, nepreštudovali relevantné faktory, nevykonali

vyvážené a odôvodnené vyhodnotenie príslušných záujmov a žiadnym spôsobom sa

nesnažili zistiť, aké riešenie je najlepšie pre dieťa.

12.2 Za podstatné považovala to, že navrhovateľ na ňu na Cypre podal trestné

oznámenie, na čo cyperský súd vydal európsky zatýkací rozkaz voči jej osobe. Sťažovateľka

sa teda nemôže na Cyprus vrátiť bez toho, aby nebola trestne a pre zatknutie zrejme aj

väzobné stíhaná.

12.3 Poukazovala na to, že maloletý sťažovateľ neovláda grécky jazyk a vo veku 5

a pol roka by nerozumel jedinému slovu svojho otca. Maloletý sťažovateľ je slovenský

občan a žije na Slovensku takmer polovicu svojho života (prvých 6 mesiacov po narodení

a posledné dva roky), bezproblémovo sa zžil s prostredím a komunitou od prvého dňa,

pričom slovenčina je jeho materským jazykom, a nie gréčtina. Navrhovateľ o maloletého

sťažovateľa neprejavuje žiaden záujem, a to, že to uvedie v mailovej komunikácii

s advokátom, žiaden záujem nepreukazuje. Uviedla, že ona miluje svoje dieťa nadovšetko

a navrhovateľ by mal mať v tomto ohľade dokonca obavy, a fyzický a psychický vývoj syna

je z jej pohľadu iba fráza. Navyše, zásadne nesúhlasila s tvrdením v závere vyjadrenia, že

tento stav nepriaznivo vplýva na psychický vývoj maloletého. Opakovala, že súd, otec, ani

právny zástupca nemá, čo sa týka jeho zdravého psychického stavu, žiadne empirické

poznatky napriek tomu, že o to prvoinštančný súd žiadala.

12.4 Ústavnej sťažnosti navrhla vyhovieť.

13. Vzhľadom na oznámenie sťažovateľky a predsedu krajského súdu, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

14. Na základe návrhu sťažovateľky na odloženie vykonateľnosti napadnutého

uznesenia krajského súdu ústavný súd jej návrhu vyhovel a uznesením č. k.

-81 z 24. apríla 2019 rozhodol o odložení jeho vykonateľnosti v spojení

s napadnutým uznesením okresného súdu.

III.

III.1 Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská z hľadiska

medzinárodných zmlúv

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 spomínaný v čl. I. až a

až a až a a . V zmysle a

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podlá odseku 2 rovní.

20. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

22. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

23. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu

tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia

alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

23.1 Z hľadiska dohovoru je pri medzinárodných rodičovských únosoch detí

zásahom do rodinného života, ktorý musí byť ospravedlnený podľa čl. 8 ods. 2, už i len

vykonateľné rozhodnutie o návrate uneseného dieťaťa alebo o jeho zamietnutí. Nie je

potrebné, aby bolo vykonané (rozsudok ESĽP, Šneersone a Kampanella proti Taliansku

z 12. 7. 2011).

24. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť

prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných

súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými

orgánmi. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia

dieťaťu ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad

na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne

za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné zákonodarné administratívne opatrenia.

24.1 Podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými

stranami tohto dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje

vlastné názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho

dotýkajú, pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich

veku a úrovni. Za týmto účelom sa dieťaťu musí predovšetkým poskytnúť možnosť, aby

bolo vypočuté v každom súdnom alebo administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka,

a to buď priamo alebo prostredníctvom zástupcu alebo jeho príslušného orgánu,

a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

24.2 Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

III.2 Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k medzinárodným

rodičovským únosom detí a všeobecné princípy vyplývajúce z judikatúry ESĽP

25. V ostatnom období sa v judikatúre ESĽP vo veciach rodičovských únosov detí

čoraz častejšie prejavuje názor, že „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky

dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa

musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych

okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia

a skúseností, ktoré musia byť zohľadnené. Vzájomným vzťahom Haagskeho dohovoru

a dohovoru sa explicitne zaoberal ESĽP najmä v rozsudku Veľkej komory vo veci

Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010, body 36 a 37. V tomto

rozhodnutí vyslovil požiadavku adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim

v návratovom konaní, aby výnimku zakotvenú v čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru

vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre tento účel „detailne preskúmali celú rodinnú

situáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej

ujme alebo k tomu, že ho návrat inak privedie do neznesiteľnej situácie.

26. V rozsudku Šneersone a Kampanella proti Taliansku z 12. júla 2011 ESĽP

považoval za nedostatočne odôvodnené rozsudky talianskych súdov nariaďujúcich návrat

dieťaťa do Talianska, pričom lotyšské súdy už predtým odmietli žiadosť o návrat dieťaťa

podľa Haagskeho dohovoru s odkazom na čl. 13 písm. b). Talianske súdy sa podľa ESĽP

náležite nevysporiadali s nebezpečenstvami pre dieťa vyplývajúcimi z jeho návratu

do Talianska a nezvážili žiadne alternatívne riešenia, ktoré by zabezpečili kontakt medzi

dieťaťom a jeho otcom.

27. V prípade B. proti Belgicku z 19. júla 2012 belgické súdy rozhodovali o návrate

dieťaťa, ktoré matka vzala z USA do Belgicka bez dohody s jeho otcom alebo

bez rozhodnutia amerického súdu. Prvostupňový súd rozhodol, že dieťa sa nemá vrátiť

do USA, toto rozhodnutie však bolo zrušené odvolacím súdom, ktorý nariadil návrat.

Európsky súd pre ľudské práva kritizoval skutočnosť, že odvolací súd nežiadal o ďalšie

znalecké posudky, ktoré by preverili skutočný rozsah rizík pre dieťa a nebral do úvahy ani

skutočnosť, že dieťa v čase jeho rozhodovania žilo v Belgicku už dva roky, plynule hovorilo

po holandsky a bolo plne začlenené do okolitého prostredia. Európsky súd pre ľudské práva

bol toho názoru, že časový faktor je rozhodujúcim prvkom pri hodnotení konkrétnych

dôsledkov návratu a konštatoval, že odvolací súd náležite nezistil existenciu rizika v zmysle

čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, a teda podľa jeho názoru rozhodovací proces nespĺňal

procesné požiadavky čl. 8 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že by došlo

k porušeniu čl. 8 dohovoru, ak by bol príkaz na návrat dieťaťa do USA vykonaný.

28. K záveru, že výkonom rozhodnutia o návrate by došlo k porušeniu čl. 8

dohovoru, ESĽP dospel aj v prípade Phostira Efthymiou a Ribeiro Fernandez

proti Portugalsku z 5. februára 2015. Portugalské súdy s výnimkou odvolacieho súdu

rozhodli o návrate dieťaťa na Cyprus. Európsky súd pre ľudské práva však ich odôvodnenia

týkajúce sa otázky existencie vážneho nebezpečenstva ujmy podľa čl. 13 Haagskeho

dohovoru považoval za príliš stručné a nedostatočne podložené dôkazmi. Portugalským

súdom vytkol, že nevyžiadali od cyperských orgánov správu o pomeroch otca dieťaťa a jeho

sťažovateľkou uvádzanej neschopnosti starať sa o dieťa (to isté sa zistilo aj v tomto prípade,

pozn.).

29. Ako ďalší príklad možno uviesť aj rozsudok Veľkej komory X. proti Lotyšsku

z 26. novembra 2013. Prípad sa konkrétne týkal konania o návrat dieťaťa do Austrálie ako

krajiny obvyklého pobytu, ktorú matka opustila spolu s dcérou v čase, keď mala necelých tri

a pol roka. Prvostupňový súd v Lotyšsku v novembri 2008 nariadil návrat dieťaťa

do Austrálie. Sedemčlenná komora ESĽP najprv rozsudkom z 13. decembra 2011 rozhodla,

že lotyšské súdy opomenutím náležitého preskúmania celej rodinnej situácie porušili právo

matky podľa čl. 8 dohovoru v kontexte nariadenia návratu maloletého dieťaťa do Austrálie.

Následne sa vec dostala aj pred Veľkú komoru, ktorá väčšinou hlasov rozhodla, že lotyšské

súdy v predmetnom prípade nedodržali procesné požiadavky čl. 8 dohovoru z dôvodu, že

odmietli posúdiť tvrdenie „o vážnej ujme“, ktorá dieťaťu hrozila v prípade nariadenia

návratu do Austrálie. Vytkol im, že napriek tomu, že sťažovateľka predložila odvolaciemu

súdu v Rige posudok vypracovaný psychológom, ktorý signalizoval, že v prípade

okamžitého oddelenia matky od dieťaťa môže vzniknúť u dieťaťa psychická trauma,

odvolací súd sa s ním nevysporiadal. V tejto súvislosti ESĽP zdôraznil, že psychologický

posudok upriamoval pozornosť na riziko vzniku vážnej psychickej traumy, ktorá bola

priamo prepojená s najlepším záujmom dieťaťa, a preto toto tvrdenie malo byť preskúmané

v rámci čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru. Okrem toho ESĽP zdôraznil, že potreba

dodržania krátkych lehôt ustanovených v Haagskom dohovore nezbavovala lotyšské orgány

zodpovednosti vykonať účinné preskúmanie takéhoto tvrdenia. V dôsledku toho ESĽP

konštatoval, že odmietnutie Krajského súdu v Rige preskúmať sťažovateľkine námietky

podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru viedlo k porušeniu procesných záväzkov

ustanovených v čl. 8 dohovoru.

30. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre ďalej konštatoval, že existuje

široký konsenzus i v rámci medzinárodného práva, že vo všetkých rozhodnutiach týkajúcich

sa detí musia byť rozhodujúcim hľadiskom ich najlepšie záujmy. Na jednej strane vyžaduje

udržiavanie väzieb dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa konkrétna rodina

preukáže ako nevhodná, teda rodinné väzby môžu byť pretrhnuté iba vo veľmi

výnimočných prípadoch, ale na druhej strane je však v záujme dieťaťa, aby bola jeho

výchova zabezpečená v stabilnom prostredí a rodičom nemôže byť podľa čl. 8 dohovoru

umožnené uplatňovať opatrenia, ktoré by mohli poškodiť zdravie alebo vývoj dieťaťa.

Článok 8 dohovoru tak vyžaduje zo strany orgánov verejnej moci rozhodovanie

zachovávajúce rovnováhu medzi záujmami dieťaťa a záujmami rodičov, osobitná pozornosť

v tomto procese však musí byť venovaná najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktoré v závislosti

od jeho povahy a významu môže prevážiť nad záujmami rodičov (Sahin v. Nemecko,

rozsudok z 8. 7. 2003, bod 66).

31. Z uvedenej judikatúry teda vyplýva, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho

záujmu dieťaťa v širšom kontexte, ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti

podľa čl. 13, resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat.

Posudzovanie najlepšieho záujmu dieťaťa a rozsah dokazovania, ktoré sú vyvoditeľné

z aktuálnej judikatúry ESĽP, však nebol v konaní a rozhodovaní krajského súdu dostatočne

zohľadnený.

32. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že uvedená judikatúra ESĽP bola

premietnutá už aj do rozhodovacej praxe ústavného súdu (pozri napr. nálezy sp. zn.

z 23. mája 2014, sp. zn. zo 17. júla 2018 a sp. zn.

zo 7. augusta 2018). I v týchto prípadoch všeobecné súdy nezohľadnili

osobitné okolnosti vyplývajúce z tohto čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru a napadnuté

uznesenia krajského súdu nespĺňali v tejto časti ústavné atribúty náležitého odôvodnenia

súdneho rozhodnutia.

33. Na dôvažok ústavný súd upriamuje pozornosť aj na odôvodnenie neskorších

rozhodnutí krajského súdu sp. zn. z 12. novembra 2018 v bode 31, pokiaľ

sa týka jeho právnych záverov s prihliadnutím na (ne)posúdenie záujmu maloletého dieťaťa,

ako aj sp. zn. z 30. augusta 2018 v bode 25, kde súd po vykonaní

dokazovania konštatoval, že okamžitý návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu nie je jeho najlepším záujmom, pretože existuje hrozba nebezpečenstva vzniku

duševnej ujmy.

34. V tejto veci sú rozhodnutia všeobecných súdov založené na implicitnom závere,

že spolu s maloletým sťažovateľom sa vráti do krajiny obvyklého pobytu aj sťažovateľka.

Vyjadrenia procesného opatrovníka a odbornej inštitúcie tiež poukazovali na to, že

sťažovateľka je primárnou citovou osobou pre maloletého a kľúčové je zachovanie tohto

vzťahu. Z tohto pohľadu bolo preto zásadné, aby sa konajúce súdy osobitne zaoberali tými

skutočnosťami, ktoré by bližšie objasnili, či návrat sťažovateľky do krajiny obvyklého

pobytu je možný, prípadne či existovali také okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že

sťažovateľka opodstatnene odmieta návrat do krajiny obvyklého pobytu. V prípade

zistených nezhôd medzi rodičmi maloletého sa nejavilo ako primerané trvať na tom, aby sa

sťažovateľka s maloletým sťažovateľom nasťahovali opäť do spoločnej domácnosti, a iba

konštatovať, že majú obidvaja v nej vytvorené materiálne zázemie. Z obsahu spisového

materiálu nie je zrejmé, či rodičia maloletého sťažovateľa bývali samostatne alebo v dome

u starých rodičov, alebo mali oddelené domácnosti a bývali s nimi v rodinnom dome. Iné

bývanie sťažovateľky a maloletého sťažovateľa po ich návrate však nebolo žiadnym

spôsobom ani navrhované či preukázané.

IV.

Relevantná právna úprava

35. (ďalej len „“) účinný od 1. júla 2016 má

vo svojich zásadách (čl. 2 ods. 1) uvedené, že každé ustanovenie tohto zákona treba

vykladať v súlade s , verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento

zákon, s medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť

pred zákonom, judikatúrou ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom

na hodnoty, ktoré sú nimi vyjadrené a chránené.

36. Konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo

zadržaní je novým typom mimosporového konania, ktorý je reflexiou medzinárodného

záväzku z Haagskeho dohovoru. Cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí,

ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom

zadržiavané, a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku

jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

37. Cieľom je zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, aby

o dieťati rozhodoval súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa, aby boli dodržiavané práva

dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli ako

prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.

Predmet tohto konania definovaný v vychádza z Haagskeho dohovoru, ako aj

z nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností

(ďalej len „nariadenie“). Podľa čl. 11 ods. 2 a ods. 4 nariadenia pri uplatňovaní čl. 12 a 13

Haagskeho dohovoru sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní,

ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.

38. Podľa v konaní o návrat maloletého do cudziny

pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či

premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov

na nenariadenie návratu maloletého. Podľa súd vykonáva dokazovanie

len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností podľa odseku 1. Berúc do úvahy už

uvedené, sú súdy v súlade s judikatúrou ESĽP povinné v týchto konaniach zohľadňovať

najlepší záujem dieťaťa, a teda nerozhodovať automaticky. Mimosporové konanie je typické

dominanciou princípu oficiality a princípu materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby

zistil skutočný stav veci, a teda v rámci dokazovania sa súd nemôže spoliehať len

na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania (pozri ), ale aplikuje tzv. vyšetrovací,

resp. vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy,

ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Nie je však

vylúčené, aby si súd osvojil (fakultatívne) zhodné tvrdenia účastníkov, ale len za splnenia

podmienky, že nemá pochybnosti o ich pravdivosti, a zároveň nie sú v rozpore s vykonaným

dokazovaním. Obmedzenie zásady oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní

skutočného stavu veci, ktoré vyplýva z odseku 2, je odôvodnené potrebou uskutočniť

konanie v čo najkratšom čase, čo je v záujme predovšetkým maloletého dieťaťa.

39. Podľa čl. 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa

považuje za neoprávnené, ak

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná

právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého

území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.

b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo

buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo

k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a) možno nadobudnúť

najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu, alebo správneho orgánu, alebo

na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

40. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené

alebo zadržané podľa čl. 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynulo odo dňa neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania lehota 1 roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat

dieťaťa.

41. Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru justičný alebo správny orgán dožiadaného

štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá

nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú

do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný

príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa

podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané

opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

42. Podľa čl. 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa čl. 12 možno odmietnuť,

ak by to nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd

dožiadaného štátu.

43. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase

pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté

o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene

premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali

súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré

získal neoprávneným premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne

vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,

by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa

a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu

dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení

navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);

rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím

o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe,

resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.

44. Zisťovanie názoru maloletého je obligatórnym postupom súdu, pričom vyjadrenie

názoru dieťaťa nie je podmienené vekovou hranicou ani rozumovou vyspelosťou, ale

schopnosťou ho vyjadriť, a to primárne samostatne. Rovnako s prihliadnutím na vek

a vyspelosť dieťaťa súd zvolí spôsob zistenia názoru maloletého, a teda či tak urobí súd sám

výsluchom na pojednávaní, mimo pojednávania, prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately a pod., prípadne či tak urobí v prítomnosti iných osôb,

alebo bez prítomnosti iných osôb. Výsluch maloletého bez prítomnosti iných osôb súd volí

hlavne v prípade, ak by výpoveď maloletého mohla byť ovplyvnená napríklad konfliktom

lojality a podobne.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 K namietanému základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právu na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

45. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktoré sú primárne zodpovedné nielen za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

46. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

47. Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán

verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne,

nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci

bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

48. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu

na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj

odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

uplatnenia v súlade s procesnými predpismi.

49. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(napr. , ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti

nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy, ak by

komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade, ak by

rozhodnutie všeobecného súdu bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii

právnej normy, alebo ak by rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené (m. m.

). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia musí dávať odpoveď na všetky

relevantné okolnosti predložené účastníkmi konania (m. m. ).

50. Právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru obsahuje dve zložky,

a to jednak „právo na prístup k súdu“, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie či ochranu

subjektívneho práva, a jednak právo na určitú kvalitu procesu, ktorá je zabezpečená celou

radou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na spravodlivý proces je tak samostatné

subjektívne verejné právo voči štátu na poskytnutie právnej ochrany v takom procese, ktorý

maximálne garantuje spravodlivý výsledok.

51. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú

poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany

práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým

súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu (). Zistené

nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť

spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v ústave (obdobne m. m. ).

52. Predmetom ústavnej sťažnosti sú námietky sťažovateľky, ktoré sú podrobnejšie

uvedené v bodoch 4 až 7. V podstatnom spočívajú najmä v tom, že závery krajského súdu

v napadnutom uznesení sú nedostatočné, a najmä „formálne, bez podrobného skúmania

okolností, ktoré svedčia v prospech použitia čl. 13 písm. b) Dohovoru...“.

53. Z tohto hľadiska ústavný súd preskúmal sťažnostné argumenty a na ten účel si

vyžiadal aj súdny spis okresného súdu. Po jeho preštudovaní konštatuje, že všeobecné súdy

(krajský súd a okresný súd) sa nevysporiadali s rozporuplnými tvrdeniami účastníkov

konania adekvátnym a dostatočným spôsobom.

V.2 Ku krajine obvyklého pobytu maloletého sťažovateľa

54. Právny záver konajúcich súdov o určení krajiny obvyklého pobytu bol

v napadnutom uznesení okresného súdu odôvodnený v bode 42 na s. 9. S týmto záverom sa

stotožnil i krajský súd, ktorý na potvrdenie správnosti tohto názoru opísal svoje úvahy

bližšie v napadnutom uznesení v bode 21 na s. 8. Východiskovou premisou bolo

konštatovanie, že rodičia maloletého sťažovateľa žili v manželskom zväzku a v spoločnej

domácnosti do apríla 2017 na Cypre, keď sťažovateľka opustila s maloletým sťažovateľom

krajinu obvyklého pobytu, a dočasný súhlas navrhovateľa s vycestovaním si neskôr

svojvoľne zmenila na trvalé opustenie bydliska, preto trvalé premiestnenie dieťaťa

na územie Slovenska a jeho následné zadržiavanie matkou bolo potrebné považovať

všeobecnými súdmi za neoprávnené (m. m. ).

55. Na druhej strane je potrebné uviesť, že pred uzavretím manželstva v júli 2014

a ani po ich zoznámení v roku 2012 sťažovateľka ešte nežila s navrhovateľom v spoločnej

domácnosti, ako to tvrdil navrhovateľ v návrhu (bod 4 v napadnutom uznesení okresného

súdu), pretože sťažovateľka študovala denné štúdium na strednej škole v Takisto

maloletý sťažovateľ sa narodil v roku 2013 na Slovensku, kde sa potom o neho takmer pol

roka starala sťažovateľka výlučne sama. Nemenej dôležitou okolnosťou je aj to, že maloletý

sťažovateľ má slovenské štátne občianstvo a so sťažovateľkou sa presťahoval do Cyperskej

republiky až po šiestich mesiacoch od narodenia (jún 2014). Okrem toho pravidelne raz

do roka spolu so sťažovateľkou približne na mesiac navštevoval aj Slovensko ako svoju

rodnú krajinu.

56. Napriek týmto okolnostiam, ktoré všeobecné súdy nevyhodnocovali, však právny

záver konajúcich súdov o tom, že Cyprus bol v relevantnom čase krajinou obvyklého

pobytu maloletého sťažovateľa, je možné akceptovať a ústavný súd ho nepovažuje v tejto

časti za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

V.3 K najlepšiemu záujmu maloletého sťažovateľa

57. V súvislosti s cieľom a účelom Haagskeho dohovoru je tiež relevantná judikatúra,

podľa ktorej „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch, keď je Haagsky dohovor aplikovateľný,

nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný

v každom jednotlivom prípade a závisí od škály individuálnych okolností, konkrétne

od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností.

Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základe úplného preskúmania celkovej

rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej, zdravotnej, psychologickej a pod.

povahy.“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulinger a Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).

58. Uvedené naznačuje, že ESĽP vyžaduje preskúmanie najlepšieho záujmu dieťaťa

v širšom kontexte ako len vo vzťahu k posúdeniu, či nie sú dané okolnosti podľa čl. 13,

resp. čl. 20 Haagskeho dohovoru, teda výnimky z povinnosti nariadiť návrat. Tiež v zmysle

platnej judikatúry ESĽP je nutné vziať do úvahy najlepší záujem maloletého v súčasnej

dobe (t. j. v čase rozhodovania súdu) skôr, než v čase únosu alebo doby považovaného

návratu.

59. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu, v ktorom sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu v takej mimoriadne citlivej

veci, je odôvodnené nedostatočne a zmätočne v tej časti, pokiaľ ide o jeho závery, že

v danej veci nie je možné aplikovať výnimku z čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.

K tomu okresný súd v bode 40 uviedol: „Podľa uvedeného článku súd nie je povinný

nariadiť návrat, ak by bolo dieťa vystavené fyzickej alebo duševnej ujme alebo ak by sa

dostalo do neznesiteľnej situácie. Nariadenie rozširuje povinnosť nariadiť návrat dieťaťa aj

na prípady, kedy by dieťa mohlo byť vystavené takejto ujme, ale napriek tomu je

preukázané, že orgány v členskom štáte pôvodu vykonali alebo sú pripravené vykonať

primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate. Súd musí tento aspekt

posúdiť na základe okolnosti daného prípadu. Nestačí, že v členskom štáte pôvodu takýto

postup na ochranu dieťaťa existuje, ale musí byť preukázané, že orgány v členskom štáte

pôvodu prijali konkrétne opatrenia na ochranu daného dieťaťa.“ (čiže okresný súd poprel

týmto konštatovaním sám seba bez bližšieho vyhodnotenia a preukázania týchto

skutočností, pozn.).

59.1 Krajský súd k záverom okresného súdu v bode 21 síce správne konštatoval, „že

je v najlepšom záujme maloletého žiť a vyrastať v blízkom a pravidelnom kontakte s oboma

rodičmi v mieste jeho obvyklého pobytu...“, ale na druhej strane vec tiež neposúdil v tomto

smere komplexne, keďže ani dohovorom požadovaná rýchlosť konania nemôže byť na ujmu

právam maloletého sťažovateľa.

60. Všeobecné súdy sa totiž nezaoberali detailnejšie tou rozhodujúcou skutočnosťou,

či návrat maloletého sťažovateľa do krajiny obvyklého pobytu by (ne)predstavoval pre dieťa

nebezpečenstvo vzniku vážnej ujmy, a či bude naozaj v jeho najlepšom záujme návrat

do výlučného rodinného prostredia otca spolu so sťažovateľkou, keďže vzťahy medzi nimi

boli už nezmieriteľné.

61. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako aj ústavný súd sú v tomto

prípade viazané haagskym dohovorom, ako aj inými dohovormi spomínanými v bode 21 až

24. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných zmlúv musia

postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie.

62. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní je vždy prvoradý. K naplneniu

tohto účelu haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej domnienky, že návrat dieťaťa

do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa alebo jeho

neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej krajine) v najlepšom záujme dieťaťa

(keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné, sociálne,

osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých prípadov, na ktoré pamätajú

čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru. Všeobecné súdy v tejto veci dospeli k záveru, že

v danej veci nie je možné aplikovať čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ale adekvátne

a komplexne svoje rozhodnutie v tomto smere neodôvodnili, pokiaľ ide riadne skúmanie

podmienok, či by bol návrat dieťaťa predovšetkým v jeho najlepšom záujme, berúc

do úvahy osobitné okolnosti prednesené účastníkmi v návratovom konaní.

63. Je nesporné tiež to, že si nevyžiadali od cyperských orgánov správu o pomeroch

otca dieťaťa a jeho sťažovateľkou uvádzanej neschopnosti starať sa samostatne o dieťa

a neskúmali ani to, či v krajine návratu sú pre sťažovateľku a maloletého sťažovateľa

presvedčivo poskytované primerané záruky a v prípade známeho rizika sú zavedené

konkrétne ochranné opatrenia. Aj ESĽP pripúšťa také rozhodnutia, že podmienky pred

návratom je potrebné skúmať podrobnejšie, ak si to vyžadujú osobitné okolnosti prípadu.

64. Posúdiť najlepší záujem dieťaťa v každom jednotlivom prípade je teda primárne

úlohou vnútroštátnych orgánov, ktoré často majú výhodu priameho kontaktu s dotknutými

osobami. Preto majú určitú mieru voľnej úvahy, avšak ESĽP preskúmava podľa dohovoru

rozhodnutia, ktoré tieto orgány prijali pri výkone takejto právomoci. Článok 8 obsahuje aj

procesné záväzky a vnútroštátny rozhodovací proces musí byť spravodlivý a umožniť

všetkým zúčastneným sa k veci plne vyjadriť. Vnútroštátne súdy však musia dôkladne

preskúmať celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či

zdravotné) a urobiť vyvážené a rozumné posúdenie dotknutých záujmov a pritom mať

neustále na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre dieťa.

65. Je dôležité zvýrazniť, že hoci v právnej teórii neexistuje definícia najlepšieho

záujmu maloletého dieťaťa pre rozmanitosť života, prax ukazuje množstvo dôvodov, ktoré

treba súdmi vyhodnotiť, aby bolo správne rozhodnuté v konečnom dôsledku o tom, či je

v najlepšom záujme dieťaťa vrátiť sa do krajiny obvyklého pobytu (pozri bod 20 a znenie

čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa). Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj

na všeobecný komentár č. 14(2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej

najlepšieho záujmu (čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), vydaný 29. mája 2013

Organizáciou Spojených národov, Výborom pre práva dieťaťa, v časti V – Implementácia:

posúdenie a určenie najlepšieho záujmu dieťaťa, písm. A, bod 48: „Posúdenie a určenie

najlepšieho záujmu je jedinečnou činnosťou, ktorú je treba uskutočni v každom jednom

prípade vo svetle konkrétnych okolnosti každého dieťaťa alebo skupiny detí, či detí

všeobecne.“ Medzi tieto okolnosti možno zaradiť konkrétne primeranú starostlivosť

po návrate zabezpečovanú stravovaním, zdravotnou starostlivosťou a bývaním dieťaťa,

bezpečie, ochranu duševnej, telesnej a citovej integrity dieťaťa a podobne.

66. Všeobecné súdy sa detailnejšie v tomto smere teda nezaoberali tým, či by bolo

naozaj v najlepšom záujme maloletého sťažovateľa vrátiť sa do Cyperskej republiky.

Sťažovateľka namietala, že sa už nemôže vrátiť do spoločnej domácnosti k navrhovateľovi,

a otec by sa o neho nedokázal sám postarať. Tiež by bolo problematické z jej strany

zabezpečovať potreby maloletého dieťaťa po ich návrate už za sťažených podmienok

bez zodpovedajúceho bývania, a tiež príjmu, keďže jej vzťahy s navrhovateľom boli vážne

narušené. Otec maloletého sťažovateľa nemal ani určenú právnu povinnosť platiť výživné

a nemá ju ani dnes po viac ako dvoch rokoch od odchodu sťažovateľky, čiže celá

starostlivosť o maloletého sťažovateľa by bola iba na nej. Súčasne maloletý sťažovateľ

neovláda podľa sťažovateľky aktívne a dobre grécky jazyk, ktorý je potrebný pre jeho

adaptáciu a začlenenie do prostredia, kde žije jeho otec, a predtým tam ešte nechodil ani

do predškolského zariadenia. Spornou skutočnosťou sa javí aj to, ako by prípadne

navrhovateľ participoval na jeho každodennej starostlivosti, keď jeho prístup pri výchove

syna, ako to uvádzala sťažovateľka, bol povrchný a nedbanlivý. Maloletý sťažovateľ bol

navyše citovo veľmi naviazaný na sťažovateľku, ktorá s ním trávila všetky voľné chvíle

nielen na Cypre, ale aj počas dovoleniek na Slovensku, a aj v čase jej neprítomnosti, keď

začala príležitostne pracovať, sa o maloletého sťažovateľa starala iba matka navrhovateľa,

keďže navrhovateľ s tým nemal žiadne skúsenosti.

67. V neposlednom rade všeobecné súdy nezisťovali názor maloletého sťažovateľa

v súvislosti, či sa chce vrátiť k navrhovateľovi (odôvodnenie v tomto smere je uvedené

v bode 45 napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.). Aj keď vyslovený názor nie je

v tomto prípade arbitrárny, na druhej strane však krajský súd ústavne akceptovateľným

spôsobom už nijako bližšie nevysvetlil v bode 21, prečo sa stotožnil s názorom súdu prvej

inštancie vo vzťahu k sťažovateľkou požadovanému výsluchu maloletého sťažovateľa

a v tomto smere jej naozaj nedal na odvolaciu námietku žiadnu konkrétnu odpoveď. Bolo by

preto vhodné, aby sa krajský súd v ďalšom konaní zaoberal aj možnosťou vypočutia

maloletého sťažovateľa (pozri bod 44), avšak už nie prostredníctvom procesného

opatrovníka.

68. Krajský súd, rešpektujúc citovanú judikatúru ESĽP, ústavného súdu a svoju

vlastnú, by mal svoje ďalšie rozhodnutie založiť práve na uvedených okolnostiach prípadu,

ktoré kladú na tento aspekt konania podstatný význam. Ústavný súd, sumarizujúc dosiaľ

uvedené, dospel k záveru, že v posudzovanej veci krajský súd pri zisťovaní skutkového

stavu nezohľadnil požiadavky vyplývajúce z aktuálnej judikatúry ESĽP, ako i požiadavky

na dôslednú ochranu práv maloletých detí a na tomto zjavne nedostatočnom základe

formuloval v napadnutom uznesení také skutkové a právne závery, ktoré sú z ústavného

hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné, a preto majú za následok porušenie základného

práva sťažovateľky a maloletého sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

69. Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné dodať (bez toho, aby sa

zaoberal bližšie ďalšími námietkami sťažovateľky, ktoré nepovažoval z ústavného hľadiska

za rozhodujúce), že správanie navrhovateľa a sťažovateľky v konečnom dôsledku ubližuje

predovšetkým maloletému sťažovateľovi. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že ich

vzťahy neboli harmonické, čo vyvrcholilo odchodom sťažovateľky aj s maloletým

sťažovateľov z Cypru a od toho času sa tieto vzťahy zjavne neurovnali, naopak,

sťažovateľka aj navrhovateľ sa navzájom vystavujú trestnému stíhaniu, navrhovanú dohodu

nakoniec neuzavreli, a každý z nich má zrejme iného partnera.

70. Nemožno ponechať bez povšimnutia, že sťažovateľka má nesporný podiel

na neoprávnenom premiestnení maloletého sťažovateľa z krajiny obvyklého pobytu do jeho

rodnej krajiny, keď tak urobila bez výslovného súhlasu navrhovateľa na trvalé

presťahovanie, pričom skutočnosti o jeho násilnom správaní neboli ňou dostatočne v konaní

preukázané a zostali len v polohe tvrdenia. Teraz komplikuje vec aj narodenie ďalšieho

dieťaťa sťažovateľky, čo ústavnému súdu zamlčala, a tento sa o tom dozvedel až

z vyjadrenia navrhovateľa (bod 11.5).

70.1 Na adresu navrhovateľa ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tento síce

v konaní pred ústavným súdom tvrdí, že pociťuje značnú ujmu na svojich rodičovských

právach, na druhej strane však konkrétny záujem o osobné stretnutie s maloletým

sťažovateľom nikdy dostatočným spôsobom neprejavil a dva roky ho nepodporoval ani

materiálne (čo nepoprel ani jeho právny zástupca, len uviedol, že to nie je predmetom tohto

konania, pozn.) a postupne v priebehu konania ochaboval dokonca aj jeho záujem

o komunikáciu so synom prostredníctvom internetu. Ani raz sa ho nepokúsil navštíviť, takže

nemôže s istotou tvrdiť, že sťažovateľka mu v stretávaní sa so synom bráni. Tieto

skutočnosti teda nesvedčia o ozajstnom, resp. reálnom záujme navrhovateľa o maloletého

sťažovateľa.

70.2 Preto by podľa názoru ústavného súdu najlepším riešením v danej veci bolo

uzavretie dohody medzi rodičmi maloletého sťažovateľa a doriešiť v čo najkratšom čase

rodičovské vzťahy k nemu a tiež sa dohodnúť na možnosti pravidelného styku navrhovateľa

s maloletým sťažovateľom. Aj keď ústavný súd nemôže prejudikovať nové rozhodnutie

všeobecných súdov, hoci sa nariadením návratu maloletého sťažovateľa urobilo zadosť

právu, ako už bolo uvedené, skutočný záujem maloletého dieťaťa nemožno opomenúť, čo si

musia uvedomiť predovšetkým rodičia a zároveň si musia položiť aj otázku, kto a čo sa

získa návratom maloletého sťažovateľa do „krajiny jeho obvyklého pobytu“?

V.4 K namietanému porušeniu práv maloletého sťažovateľa podľa čl. 3 ods. 1

a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

71. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv maloletého podľa čl. 3 ods. 1 a 2

a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa ústavný súd však riadil princípom

minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti podľa preskúmavané (,

, ), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri

ochrane základných práv a slobôd.

72. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa odkazuje na svoje uznesenie sp. zn.

z 30. septembra 2014 (publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky 2014 pod č. 57/2014), v ktorom uviedol, že na úrovni doktríny

medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie Spojených národov

prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa,

ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles), a nie sú priamo

vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej

legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri

HODGKIN, R., NEWELL, P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights

of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe,

2007, p. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General

Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje i samotný text

týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“,

„dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám Dohovoru

o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod.

73. V tejto súvislosti ústavný súd už po vyslovení porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru nepovažoval prípadne

vysloviť aj porušenie označených namietaných práv podľa čl. 8 dohovoru a obdobne

ústavný súd nevyhovel ani námietke porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (bod 4 výroku tohto nálezu), kde sa riadil tiež princípom minimalizácie

svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov. Zrušením napadnutého uznesenia sa

otvára priestor na to, aby sa krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou

uvedených práv podoprených ústavnými princípmi, ktoré sú imanentnou súčasťou

základných práv a slobôd.

74. Ústavný súd v závere poznamenáva (k tomu pozri bod 14), že podľa § 131 ods. 1

„odklad vykonateľnosti, aj dočasné opatrenie zanikajú najneskoršie

právoplatnosťou rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej...“.

75. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

76. Keďže krajský súd napadnutým uznesením porušil označené základné práva

sťažovateľky a maloletého sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, ústavný súd

zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto

nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu

( ) a následne sa vysporiadať so skutočnosťami

uvedenými v V. časti tohto nálezu.

VI.

Trovy konania

77. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré

sťažovateľke a maloletému sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom.

78. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

79. Ústavný súd priznal sťažovateľke a maloletému sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (za tretí úkon úhradu

osobitne nežiadali, pozn.), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné

v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u oboch sťažovateľov o 50 %, lebo ide o spoločné

úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby

podľa tejto vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti) im patrí

spolu v sume 307 €. Zároveň im priznal aj 2x režijný paušál spolu v sume 18,42 €. Celková

suma náhrady trov konania tak predstavuje sumu 325,42 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

80. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky a maloletého sťažovateľa ( v spojení

s ).

81. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019