Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 132/2018
PDF · 470.66 KB
No categories available
III. ÚS 132/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 132/2018- 40
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte
zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej v konaní o sťažnosti
, zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Kissom,
Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta
2017 takto
rozhodol:
1. Základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 475,05 eur (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov), ktorú j e Krajský súd
v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Pavla Kissa, Štúrova
20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2017 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Pavlom Kissom, Štúrova 20, Košice, ktorou
namietal porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Sťažovateľ je otcom maloletého syna (ďalej aj „maloletý“) a 2. mája
2016 podal návrh na návrat maloletého syna do krajiny obvyklého pobytu, ktorým má byť
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej aj „Veľká Británia“), proti
odporkyni , za účasti matky maloletého a prokurátora
Okresnej prokuratúry Košice I. V konaní bol maloletý zastúpený kolíznym opatrovníkom ‒
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice.
Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 18 P 187/2016
zo 6. februára 2017 návrh sťažovateľa zamietol a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na
náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením
sp. zn. 7 Co 161/2017 z 30. augusta 2017 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
3. Ako zo sťažnosti a z príloh predložených sťažovateľom vyplýva, konanie bolo
pôvodne vedené aj proti matke maloletého syna a vzťahovalo sa aj na maloletú dcéru
. V časti konania proti matke maloletých detí a maloletej dcére však bolo
konanie na základe späťvzatia časti návrhu zastavené, keďže matka maloletých detí sa
s dcérou vrátila do Veľkej Británie. Konanie vo vzťahu k maloletému synovi
proti odporkyni , ktorá je tetou matky, pokračovalo, keďže odporkyňa
odmietla maloletého vydať jeho otcovi.
4. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že skutkové a právne závery, na základe ktorých
všeobecné súdy zamietli jeho návrh na vrátenie maloletého syna do krajiny pobytu, sú
zjavne arbitrárne, nezohľadňujú konkrétne okolnosti daného prípadu, prístup k výkladu
jednotlivých použitých ustanovení zákona a dohovorov bol príliš formálny a mal za
následok porušenie sťažovateľových práv. Prvostupňový súd podľa sťažovateľa mal
zamietnuť návrh z dôvodu, že maloletému vznikol obvyklý pobyt na území
Slovenskej republiky, pretože návrh bol podaný až po uplynutí 14 mesiacov, odkedy sa
maloletý zdržiaval na území Slovenskej republiky a podľa súdu sa zžil s novým prostredím,
a ponechanie maloletého na našom území je v záujme maloletého. Súd v tomto prípade
ponechal maloletého v starostlivosti tety matky, teda ani nie matky, pričom sťažovateľovi
opatrovnícke právo zrušené nebolo. Zároveň, ako sťažovateľ uvádza, sa v priebehu súdneho
konania matka maloletého vrátila s ďalším maloletým dieťaťom, spolu
so sťažovateľom naspäť do Veľkej Británie a podľa súdu je v záujme maloletého ,
aby vyrastal nielen bez otca, ale aj bez súrodenca, keď maloletá je momentálne
v starostlivosti otca a maloletý je v starostlivosti tety. V takejto argumentácii súdu
vidí sťažovateľ porušenie svojich práv ako otca, ako aj práv maloletého na vyrastanie
s otcom a súrodencom, na budovanie väzieb a v konečnom dôsledku aj vidinu
perspektívneho budúceho života.
5. Súd prvej inštancie v tomto prípade podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval
jednotlivé ustanovenia Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) a nariadenia Rady (ES)
č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach
a vo veciach rodičovských práv a povinností (Brusel II) (ďalej len „nariadenie Brusel II“)
v spojení s Dohovorom o právach dieťaťa, keď sa obmedzil len na fakt, že návrh bol podaný
po 14 mesiacoch od únosu, a keďže maloletý si (logicky) zvykol za ten čas na svoju
tetu, vznikol mu obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, a teda nie je možné nariadiť
návrat maloletého do Veľkej Británie. Súd pritom v odseku 43 odôvodnenia svojho
rozhodnutia polemizuje, kde vlastne mal maloletý svoj obvyklý pobyt v čase jeho
neoprávneného premiestnenia, a v odseku 45 dospel k záveru, že u maloletého
vznikol obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Článok 3 Haagskeho dohovoru
pritom jasne definuje, kedy je premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa neoprávnené. Je to
vtedy, ak je premiestnenie alebo zadržanie porušením opatrovníckeho práva, na ktorého
území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.
Takýmto obvyklým pobytom je z pohľadu sťažovateľa nepochybne Veľká Británia. V čl. 12
Haagsky dohovor uvádza výnimku, v zmysle ktorej justičný alebo správny orgán nariadi
návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí jedného roka, okrem prípadu, že sa
preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Takúto výnimku však treba podľa
sťažovateľa vykladať veľmi striktne. Dĺžka pobytu na Slovensku v tomto prípade
nepostačuje na uplatnenie tejto výnimky. Obzvlášť, keď je zapríčinená samotnou dĺžkou
tohto konania, ktoré trvá takmer rok a pol, napriek tomu, že Haagsky dohovor ustanovuje
maximálnu dĺžku konania 6 týždňov. Táto výnimka podľa sťažovateľa prichádza do úvahy
najmä v prípadoch, ak dieťa už navštevuje školu alebo predškolské zariadenie, má tú
vytvorené väzby na kamarátov, navštevuje krúžky, je zaradené do sociálneho prostredia
a nariadením návratu by bolo od týchto väzieb odtrhnuté a záujem na zachovaní týchto
väzieb je silnejší ako nariadenie návratu. V tomto prípade je však maloleté dieťa v interakcii
iba so svojou tetou, býva v záhradnej chatke a neprimeranou dĺžkou tohto konania
zapríčinenou najmä hĺbkovou analýzou rodinných pomerov a vyžiadaním si správy
od orgánov v Anglicku sa predlžuje neudržateľný stav, keď si maloleté dieťa v útlom veku
zvyká na svoju tetu, namiesto toho, aby si zvykalo a vyrastalo so svojím otcom
a súrodencom.
6. Podľa sťažovateľa opatrovnícke veci a rodinnú situáciu už mali posúdiť orgány
vo Veľkej Británii, ktoré sú so sťažovateľom v kontakte od začiatku a detailne poznajú jeho
situáciu. Súd prvej inštancie podľa sťažovateľa dospel k nesprávnemu záveru, že
nariadením návratu maloletého by sa narušila stabilita výchovného prostredia maloletého,
pretože sa naučil pár slov po rómsky a tu začal rozvíjať svoj detský svet. Odkázal na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. proti Lotyšsku, v zmysle ktorej
musí dieťa v takomto prípade zniesť istý diskomfort.
7. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že odvolací súd si nesprávne vyložil ustanovenie čl. 10
nariadenia Brusel II, keď konštatoval, že ak sa návrh na nariadenie návratu nepodá do roka
a dieťa sa zžilo s prostredím, nadobúdajú jurisdikciu vo veciach rodičovských práv
a povinností k dieťaťu súdy toho štátu, kde sa dieťa zdržiava. Podľa sťažovateľa
to neznamená, že na základe tohto ustanovenia môžu súdy zamietnuť návrh maloletého
v konaní o nariadenie návratu. Takýmto postupom boli podľa sťažovateľa porušené jeho
základného práva označené v jeho sťažnosti.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7CoP/161/2017 zo dňa
30. augusta 2017 p o r u š e n é b o l o.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7CoP/161/2017 zo dňa 30. augusta 2017 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 € /za dva úkony právnej
služby (prevzatie veci, spísanie sťažnosti) po 147,33,- €, dvakrát režijný paušál po 8,84 €,
ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet Mgr. Pavla Kissa, advokáta
so sídlom Štúrova 20, Košice,
v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
9. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 132/2018 z 27. marca 2018 prijal sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
10. Podľa § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) po prijatí veci na
ďalšie konanie, ústavný súd listom upovedomil o podanej sťažnosti aj účastníkov konania,
v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie krajského súdu. Išlo o , tetu
matky maloletého , ktorá bola odporkyňou v konaní o nariadenie návratu maloletého
, a , matku maloletého .
sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadrila podaním doručeným
ústavnému súdu 21. mája 2018, v ktorom zdôraznila skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh
na začatie konania o návrat maloletých detí až po uplynutí jedného roka, čo bol maloletý
na Slovensku a dovtedy s tým nemal problém, o čom má svedčiť aj skutočnosť, že
prispieval na výživné maloletého. Zopakovala svoje podozrenie, že snahy sťažovateľa
o návrat maloletého syna sú motivované povolením na pobyt v krajine Európskej únie a že
sťažovateľ vlastným konaním prispel k celkovej dĺžke konania o návrat.
Ďalej uviedla: „Čo sa týka samotného maloletého ktorý je doposiaľ v mojej
starostlivosti, sú to už viac ako tri roky od premiestnenia maloletého na územie Slovenskej
republiky. Keďže má maloletý takmer štyri roky, z ktorých žije tri roky u mňa, predstavuje
toto časové obdobie väčšinu jeho života. Je pevne adaptovaný na prostredie a podmienky
u mňa vytvorené, čo potvrdil Okresný súd Košice I, Krajský súd v Košiciach, Okresná
prokuratúra Košice I a aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice. je na mňa
silne citovo naviazaný, predstavujem jeho najbližšiu osobu, od ktorej je závislý. Beriem ho
ako vlastného syna a hoci má žijúcich rodičov, prostredie, v ktorom by žil s nimi, je viac
ako stresové a nevyhovujúce. Odtrhnutie maloletého odo mňa by malo pre ňho
väčší dopad ako len určitý diskomfort, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva. Je dôležité si
uvedomiť, že prvé ranné spomienky, ktoré maloletý má/bude mať sa týkajú jeho života u
mňa na Slovensku. je vo veku kedy by si plne uvedomoval pretrhnutie silných
citových väzieb, ktoré so mnou má, ak by došlo k jeho premiestneniu naspäť k otcovi a
matke. Bohužial také sú skutočnosti a v prvom rade ide o záujem maloletého a jeho stabilné
a šťastné detstvo, ktoré má výnimočne veľký dopad na jeho ďalší životný vývoj.
Ak by boli pochybnosti o správnom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach
o zamietnutí návrhu na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu,
nepriklonili by sa k nemu aj ďalšie spomínané orgány ako Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny a tiež Okresná prokuratúra.“
, ktorej ústavný súd doručil výzvu na poslednú známu adresu, na ktorú
jej bolo doručované v súdnom konaní (t. j. na adresu , v ktorej domácnosti
sa mala matka maloletého príležitostne pri pobyte na území Slovenska zdržiavať),
keďže presnú adresu jej pobytu v meste Kettering nebolo možné zo spisu okresného súdu
určiť, sa k sťažnosti sťažovateľa nevyjadrila.
11. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania vyjadril predseda krajského
súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 1. júna 2018 uviedol:
„Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k odôvodnenému záveru,
že maloletý sa zžil s novým prostredím, keďže je na Slovensku od 12. 02. 2015, plynulé
hovorí slovensky, čo vyplynulo aj zo správy kolízneho opatrovníka o prešetrení rodinných
pomerov. Bazálnou osobou, s ktorou dieťa spája svoj život a existenciu je nepochybne teta,
ktorá vytvára dieťaťu rodinné zázemie a uspokojuje jeho hmotné a emocionálne potreby.
Spokojnosť dieťaťa s terajším prostredím vyplýva aj zo správy kolízneho
opatrovníka, ktorú navrhovateľ v odvolaní spochybňoval. Argumenty, ktoré navrhovateľ
uvádzal považoval súd za účelové, lebo zistenia neboli v súlade s jeho predstavami...
Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom okresného súdu, že v dôsledku toho, že sa
dieťa zžilo s novým prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny
obvyklého pobytu pred jeho neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného
roka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala Slovenská republiky, pod jurisdikciu ktorej patrí
i prípadne konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm. b/ po
i/ Nariadenia.
Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, ako okresný súd, že okamžitý návrat mal.
do krajiny obvyklého pobytu, nie je v súlade s jeho najlepším záujmom, pretože
existuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej situácie
s poukazom na tú skutočnosť, že maloletý je od svojich siedmych mesiacov vo faktickej
starostlivosti odporkyne, tj. od 12. 02. 2015; už dva roky. Celý svoj život, ktorý je schopný si
pamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, a učiť sa rozprávať. Maloletý je emočne
naviazaný na odporkyňu, a preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo
nenapraviteľnú psychickú ujmu, a ťažké emočné poškodenie...
Pre rozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a odporúčania, ktoré vyjadrila pre
potreby súdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala
opätovné premiestnenie maloletého do Anglicka, vzhľadom na zistenie pri šetrení pomerov
na strane otca, a považovala za pozitívne stabilizáciu výchovného prostredia maloletého
u odporkyni, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje.“
V závere svojho vyjadrenia predseda krajského súdu podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde oznámil, že krajský súd netrvá na ústnom pojednávaní.
12. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril svojím
podaním doručeným ústavnému súdu 18. júna 2018, v ktorom zopakoval jadro svojej
argumentácie o príliš formalistickom výklade ustanovení Haagskeho dohovoru a nariadenia
Brusel II všeobecnými súdmi, zdôraznil, že všeobecné súdy konali príliš zdĺhavo, čím
prispeli k celkovej dĺžke pobytu maloletého na Slovensku, a zopakoval, že sa krajský súd
odmietol zaoberať správou sociálnych orgánov Veľkej Británie z apríla 2017, ktorá
preukazovala, že je schopný sa postarať o svoju maloletú dcéru. Uviedol tiež, že „Orgány
v Anglicku medzitým úplne zastavili šetrenie pomerov v súvislosti s jeho dcérou ,
ktorá bola zo začiatku taktiež neoprávnene zadržiavaná na Slovensku tetou, so závermi
o tom, že sa má veľmi dobre, otec sa o ňu vzorne stará, majú medzi sebou výbornú
interakciu, pričom začala už medzičasom chodiť do školy. Na druhú stranu, otec je úplne
odpojený od svojho syna , nevidel ho už dva roky, napriek tomu je odhodlaný o neho
naďalej bojovať, aby raz vytvorili spolu rodinu. Nie je už mojich možnostiach tieto
dokumenty úradne preložiť. Ak to považuje súd za potrebné, navrhujem ustanoviť
prekladateľa.“.
Sťažovateľ tiež popiera tvrdenia odporkyne , ktoré uviedla
vo svojom vyjadrení, jeho motiváciou v žiadnom prípade nie je pobyt v Európskej únii, čo
by ani nebolo logické, keď už má maloletú dcéru vo svojej starostlivosti, a tvrdenie, že
nebude mať opatrovnícke právo, je takisto nepodloženým tvrdením v úplnom rozpore
so správami sociálnym orgánov vo Veľkej Británii.
Sťažovateľ zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti, žiada priznať náhradu trov konania
aj za toto vyjadrenie a vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
17. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
19. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
22. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
III.
23. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že rozhodnutím
odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na ochranu pred nezasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návratu maloletého syna
sťažovateľa do krajiny jeho obvyklého pobytu, ktorým je Veľká Británia. Podľa sťažovateľa
súdy nesprávne a príliš formálne a arbitrárne aplikovali ustanovenia Haagskeho dohovoru
a nariadenia Brusel II, nevzali pritom do úvahy skutočnosť, že maloletý je zadržiavaný tetou
matky a vyrastá bez svojho otca a súrodenca, a teda nesprávne posúdili najlepší záujem
maloletého.
24. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
25. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným
súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len
v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
26. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
27. Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal spis
okresného súdu sp. zn. 18 P 187/2016, rozhodnutie súdu prvého stupňa sp. zn.
18 P 187/2016 zo 6. februára 2017, ako aj napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Ústavný
súd zistil, že sťažovateľ a sú manželmi a žili vo Veľkej Británii v spoločnej
domácnosti, kde sa narodil v roku 2014 syn Matka maloletého pricestovala
s maloletým na Slovensko 12. februára 2015 k svojej tete, odporkyni
. Následne sa do Veľkej Británie vrátila z dôvodu pôrodu druhej dcéry
maloletého pritom nechala v starostlivosti tety a následne dcéru ako
dvojmesačnú v októbri 2015 taktiež priviedla na Slovensko k odporkyni .
Sťažovateľ podal 2. mája 2016 návrh na navrátenie maloletých detí
do krajiny ich obvyklého pobytu, Veľkej Británie, proti odporkyni
a matke maloletých detí . Na pojednávaní okresného súdu 3. októbra 2016
právny zástupca sťažovateľa konajúcemu súdu oznámil, že vo vzťahu k matke maloletých
detí a maloletej dcére berie svoj návrh späť, keďže matka sa s maloletou dcérou
a sťažovateľom dobrovoľne vrátila naspäť do Veľkej Británie. Na základe toho okresný súd
konanie v tejto časti zastavil. Konanie o navrátenie maloletého proti odporkyni
vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn.
18 P 187/2016.
28. Po vykonanom dokazovaní, výsluchoch sťažovateľa, odporkyne, písomných
vyjadreniach matky, správach kolízneho opatrovníka a písomného vyjadrenia orgánu
sociálnej služby vo Veľkej Británii (ktoré bolo vypracované ešte pred návratom matky
s maloletou dcérou naspäť do Veľkej Británie, pozn.), zisťovaní príjmov, zamestnaní
a bytových podmienok sťažovateľa dospel okresný súd k záveru, že navrátenie maloletého
do Veľkej Británie by narušilo stabilitu jeho výchovného prostredia, že maloletý je
na Slovensku od svojich 7 mesiacov už dva roky, a teda celý svoj život, ktorý je schopný si
pamätať, prežil na Slovensku, tu začal chodiť a rozvíjať svoj detský svet. Okresný súd síce
uznal, že deti by mali byť vychovávané rodičmi spolu so súrodencami, ale s prihliadnutím
na špecifické okolnosti tohto prípadu bol toho názoru, že stabilné, spokojné a podnecujúce
prostredie, ktoré maloletému dokáže zabezpečiť odporkyňa, má prednosť pred
posudzovaním ďalších kritérií záujmu maloletého dieťaťa. Súd vyhodnotil, že premiestnenie
dieťaťa do Veľkej Británie by mu spôsobilo nenapraviteľnú psychickú traumu, ťažké
emočné poškodenie, a mohlo by ho dostať do nenapraviteľnej situácie, tak ako to upravuje
čl. 13 písm. d) Haagskeho dohovoru. V závere uviedol, že „súd vyhodnotil vykonané
dokazovanie z hľadiska záujmu dieťaťa a dospel k tomu záveru, že je jednoznačné, že
záujem maloletého zodpovedá jeho zotrvaniu na území Slovenska, kde má všetko
čo k svojmu detskému životu potrebuje. Kolízny opatrovník opakovane prešetroval pomery,
v ktorých maloletý žije a vyrastá, nezistil žiadne nedostatky v starostlivosti o maloletého
a preto súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že dieťa je v starostlivosti odporkyne spokojné
a šťastné.“.
29. Krajský súd, ktorý vo veci rozhodoval ako súd odvolací, svojím uznesením
sp. zn. 7 CoP 161/2017 z 30. augusta 2017 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil. Krajský súd potvrdil, že premiestnenie maloletého dieťaťa na územie Slovenskej
republiky bolo neoprávnené a bolo porušením opatrovníckeho práva otca, čo v konečnom
dôsledku ani nebolo medzi účastníkmi sporné. Vo vzťahu k nedostatku právomoci
slovenského súdu, ktorý namietal sťažovateľ, krajský súd uviedol: „... právomoc súdu
členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením v prípade nepodania žiadosti o návrat dieťaťa v lehote jedného roka, odkedy
sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa
a dieťa v tomto inom členskom štáte malo pobyt najmenej jeden rok a s týmto novým
prostredím sa dieťa zžilo, zaniká a ďalej je daná právomoc konať vo veciach rodičovských
práv a povinností k dieťaťu súdu toho členského štátu, kde sa dieťa zdržiava. V tomto
prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané a v konečnom dôsledku to nenamieta
ani navrhovateľ, že návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu nepodal v lehote jedného roka. Vzhľadom na znenie čl. 12 Dohovoru v spojení
s čl. 10 Nariadenia preto nie je možné považovať postup súdu prvého stupňa za striktne
formálny, nerešpektujúci účel Dohovoru a Nariadenia. Dohovor i Nariadenie totiž
zvýrazňujú pri ich aplikácii nie záujmy rodičov, ale najlepší záujem maloletého dieťaťa.“
Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že „v dôsledku toho, že sa dieťa
zžilo s novým prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu pred jeho neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného
roka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala Slovenská republika, pod jurisdikciu ktorej patrí
i prípadné konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm.b) po i)
Nariadenia“.
Krajský súd prisvedčil aj ďalším záverom okresného súdu, keď uviedol, že „okamžitý
návrat mal. do krajiny obvyklého pobytu nie je v súlade s jeho najlepším záujmom,
pretože existuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej
situácie s poukazom na skutočnosť, že maloletý od svojich siedmych mesiacov, teda celý
svoj život je vo faktickej starostlivosti odporkyne, t.j. od 12.2.2015, t.j. už dva roky a celý
svoj život, ktorý je schopný si pamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, učiť sa,
rozprávať, preto po tak dlhom čase, ak by bol vrátený do Veľkej Británie do neistých
pomerov, pretože by sa vrátil do situácie, že otec nie je schopný pre svoje pracovné
zaneprázdnenie zabezpečiť mu celodennú starostlivosť, matka maloletého má zrejme
psychické problémy a v konaní nepreukázala, že by starostlivosť o maloletého zabezpečiť
vedela a ani nežiadala, aby mal. sa vrátil na územie Spojeného kráľovstva Veľkej
Británie a Severného Írska a návratom by sa mohla narušiť stabilita výchovného prostredia
maloletého. Maloletý sa aklimatizoval a adaptoval na podmienky na Slovensku, ovláda iba
rómsky jazyk a učí sa po slovensky a angličtinu neovláda vôbec. Maloletý je emočne
naviazaný na odporkyňu, preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo
nenapraviteľnú psychickú ujmu, ťažké emočné poškodenie a mohlo by ho dostať
do neznesiteľnej situácie v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že súčasné životné podmienky na strane otca aj matky
nezaručujú, že by sa maloletému dostala taká výchova a starostlivosť, ktorú má v súčasnosti
u odporkyni a pre rozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a odporúčania, ktoré
vyjadrila pre potreby súdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá
neodporúčala opätovné premiestnenie maloletého do Anglicka vzhľadom na svoje zistenia
pri šetrení pomerov na strane otca a považovala za pozitívne stabilizáciu výchovného
prostredia maloletého u odporkyni, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje.“.
30. Podľa čl. 1 písm. a) Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť
okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu
alebo sú v ňom zadržiavané.
31. Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo
zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom
zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat
dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo
po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa
preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.
32. Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho
článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak
osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej
starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne
nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak
zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je
vhodné zohľadniť jeho názory.
Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú
do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný
príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
33. Podľa čl. 10 nariadenia Brusel II v prípade neoprávneného premiestnenia alebo
zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt
bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú
svoju právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa
zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako
sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právom, dozvedel alebo
mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím
a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:...
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol
dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné
orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom bolo
zadržiavané...
34. Podľa čl. 11 ods. 2 a 4 nariadenia Brusel II pri uplatňovaní článkov 12 a 13
Haagskeho dohovoru sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní,
ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Súd nemôže
odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa
vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
35. Podľa čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel II súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat
dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu
poskytuje vnútroštátny právny poriadok. Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto
odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu
nebránia výnimočné okolnosti.
36. Podľa č. 61 nariadenia Brusel II, pokiaľ ide o vzťah k Haagskemu dohovoru
o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv
a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996, toto nariadenie sa uplatňuje:
a) keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území členského štátu;
b) vo veci uznania a výkonu rozsudku vydaného súdom členského štátu na území
iného členského štátu, aj keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území tretieho štátu,
ktorý je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru.
37. V okolnostiach danej veci nebolo sporným, že manželia a rodičia maloletých detí
vykonávali opatrovnícke právo vo vzťahu k deťom bezprostredne pred
ich premiestnením, toto opatrovnícke právo im vyplývalo ako rodičom zo zákona a ich
premiestnenie na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené, bez súhlasu otca. Aj keď
vyjadrenia okresného súdu o skutočnosti, kde mali deti obvyklý pobyt pred neoprávneným
premiestnením, boli rozporuplné, tieto nepresnosti odvolací súd odstránil vo svojom
odôvodnení, keď konštatoval, že išlo o neoprávnené premiestnenie, a navyše táto
skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná.
Je zrejmé, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie návratu maloletých detí 2. mája
2016, teda viac ako 12 mesiacov po tom, ako bol na Slovensko 12. februára 2015
neoprávnene premiestnený maloletý , pričom túto lehotu prekročil o 2,5 mesiaca.
Zároveň je nesporným fakt, že počas konania sa matka maloletých detí na jeseň 2016
s maloletou dcérou dobrovoľne vrátila do Veľkej Británie. Z obsahu spisu ústavný
súd tiež zistil, že maloletá dcéra je toho času v osobnej starostlivosti sťažovateľa, ktorý
aktívne spolupracuje so sociálnymi orgánmi vo Veľkej Británii a jeho schopnosť vytvoriť
priaznivé životné podmienky a náležitú starostlivosť o maloletú dcéru preukazoval v konaní
správou sociálneho úradu Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorú sťažovateľ predložil
krajskému súdu. Miesto pobytu a mieru starostlivosti zo strany matky maloletých detí nie je
možné zo spisu určiť, no z vyjadrenia , odporkyne, sa dá vyvodiť, že sa
nenachádza na území Slovenska, teda sa na starostlivosti o maloletého nepodieľa.
38. Ústavný súd v úvode konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako aj ústavný súd, sú
v tomto prípade viazané Haagskym dohovorom, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných
zmlúv musia postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie.
39. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je
vždy prvoradý. K naplneniu tohto účelu Haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej
domnienky, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom
premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej
krajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,
kde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých
prípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.
40. Pri aplikácii relevantných ustanovení Haagskeho dohovoru nesmú všeobecné
súdy ignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8.
Ustanovenie čl. 8 dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako čl. 19
ods. 2 ústavy) prikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný
a rodinný život, ale tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim
(porovnaj napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).
41. Vzájomným vzťahom Haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti
Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010. V tomto rozhodnutí vyslovil požiadavku
adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku
zakotvenú v čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre
tento účel „detailne preskúmali celú rodinnú situáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa
nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak
privedie do neznesiteľnej situácie. Nariadenie návratu dieťaťa nemôže byť podľa
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) automatické, resp. mechanické. Podľa
ESĽP „najlepší záujem dieťaťa z hľadiska jeho osobného rozvoja závisí od množstva
okolností, ako sú jeho vek, vyspelosť, prítomnosť či absencia jeho rodičov, okolité
prostredie či skúsenosti“, ktoré musia byť zohľadnené (pozri prípad Neulinger a Shuruk
proti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. 7. 2010, body 36 a 37).
42. Vzhľadom na to, že uvedená požiadavka na detailný prieskum celej rodinnej
situácie sa javila ako v rozpore s reštriktívnym charakterom čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru (a účelom Haagskeho dohovoru, ktorým je urýchlený návrat dieťaťa), predmetný
názor bol zmiernený v rozsudku Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09
z 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania
najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých
kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre
ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej
rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem
dieťaťa musí byť pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek
obsiahnutých v čl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru (bod 101), ktoré musia byť vykladané
reštriktívne (bod 107). Súdy sú však povinné reálne a explicitne zaoberať sa skutočnosťami
svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť
hodnotené v rámci čl. 8 dohovoru (body 100 – 101 a 104 – 106) a rozhodnutia súdov musia
byť riadne odôvodnené.
43. Z uvedeného vyplýva, že výklad výnimiek upravených v čl. 12 a čl. 13
Haagskeho dohovoru je nutné realizovať s ohľadom na čl. 8 dohovoru, ktorý zabezpečuje
právo na ochranu súkromného a rodinného života, ktorému zodpovedá základné právo na
súkromný a rodinný život garantované čl. 19 ods. 2 ústavy. No tieto výnimky je nutné
vykladať reštriktívne, stále berúc zreteľ na najlepší záujem dieťaťa.
44. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v danej veci vykonal obšírne
dokazovanie, vypočul rodičov maloletého, teda aj sťažovateľa, zisťoval pomery sťažovateľa
vo Veľkej Británii vo vzťahu k jeho schopnosti zabezpečiť starostlivosť o maloletého syna
, preskúmal jeho príjmy, bytové pomery, opakovane sa zaoberal podmienkami,
v ktorých maloletý vyrastá u tety matky na Slovensku, prostredníctvom zisťovania
kolízneho opatrovníka, vyžiadal si správu od sociálnych úradov vo Veľkej Británii.
Vzhľadom na obšírnosť dokazovania trvalo konanie, ktoré v zmysle citovaných ustanovení
Haagskeho dohovoru má byť čo najrýchlejšie, rok a 4 mesiace.
Napriek obšírnemu dokazovaniu však ani okresný súd a následne ani krajský súd
nezareagovali na zmenu faktických pomerov, keď sa matka počas samotného
konania na jeseň v roku 2016 vrátila s maloletou dcérou spolu s manželom a otcom
maloletých detí naspäť do Veľkej Británie, v dôsledku čoho bolo konanie vo vzťahu k nim
v októbri 2016 zastavené. Maloletý vo vzťahu, ku ktorému konanie pokračovalo,
pretože bol stále zadržiavaný tetou matky, ostal na Slovensku v starostlivosti príbuznej,
ktorá nemá vo vzťahu k tomuto maloletému žiadne opatrovnícke právo, bez prítomnosti
matky. Okresný súd v uznesení, ktorým návrh na nariadenie návratu zamietol, reagoval na
túto situáciu len strohým vyjadrením toho, že stabilné, spokojné a podnecujúce prostredie,
ktoré maloletému dokáže zabezpečiť odporkyňa, má prednosť pred posudzovaním ďalších
kritérií záujmu maloletého dieťaťa. Krajský súd sa vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa,
ktorú vo svojom odvolaní zreteľne uviedol, nevyjadril vôbec. Krajský súd sa rovnako ako
okresný súd odvolali na správu sociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala opätovné
premiestnenie maloletého do Veľkej Británie, ktorá však bola vypracovaná bez vedomia
sociálneho úradu o tom, že matka sa s maloletou dcérou vrátila do Veľkej Británie. Krajský
súd sa tiež nezaoberal posudkom sociálneho úradu z Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorý
sťažovateľ následne predložil a z ktorej vyplýva, že sa sťažovateľ riadne a osobne stará
o svoju maloletú dcéru so stručným odkazom, že táto správa sa týka vzťahu otca s dcérou,
a nie s maloletým .
45. Faktickým dôsledkom tohto konania je, že maloletý vyrastá
v starostlivosti príbuznej matky, ktorá nemá k tomuto dieťaťu žiadne opatrovnícke práva,
bez prítomnosti matky, pričom opatrovnícke právo otca, t. j. sťažovateľa, bolo v tomto
konaní úplne popreté. Ako z dokazovania všeobecných súdov vyplynulo, matka sa lieči
z rôznych psychických problémov, bola opakovane hospitalizovaná, svoj názor na pobyt
maloletého na Slovensku alebo vo Veľkej Británii neustále mení, jej súčasný pobyt
alebo účasť na starostlivosti o maloletého nie sú ústavnému súdu známe, aj keď
z vyjadrenia vyplýva, že sa u nej nezdržiava. Ústavný súd má na zreteli
aj plynutie času v tomto prípade a skutočnosť, že maloletý je v starostlivosti svojej
príbuznej už od februára 2015, avšak v špecifických okolnostiach tohto prípadu je nutné
položiť si otázku, či je tento stav a vyrastanie maloletého bez prítomnosti čo i len
jedného z rodičov a bez prítomnosti súrodenca v jeho najlepšom záujme.
46. Aj ESĽP uviedol, že najlepší záujem dieťaťa sa skladá z dvoch zložiek. Na jednej
strane je to povinnosť zachovávať väzby dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa
preukáže, že rodina je obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby možno prerušiť
len vo veľmi výnimočných okolnostiach a je nutné vykonať všetko na zachovanie osobných
vzťahov, a ak je to možné a vhodné, rodinu obnoviť. Na druhej strane je zreteľne
v najlepšom záujme dieťaťa zabezpečiť jeho vývoj v zdravom prostredí a ani rodič nemá
právo podľa čl. 8 dohovoru prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu alebo ďalšiemu
vývoju dieťaťa (Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07 zo 6. 7. 2010,
bod 136 a citácie tam uvedené).
47. Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý
neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv
druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv
samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18
Dohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené
do zahraničia a nevrátené späť (čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie
do jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj
práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru
o právach dieťaťa).
48. Ako z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, ustanovenia Haagskeho dohovoru
upravujúce výnimky z povinnosti návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je nutné
vykladať jednak v súlade s právami zúčastnených osôb podľa čl. 8 dohovoru, ale hlavne
v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie
návratu dva a pol mesiaca po uplynutí lehoty 1 roka, nemá podľa ústavného súdu
v okolnostiach danej veci až taký závažný dopad vo vzťahu k plynutiu času a možnosti
zžitia sa maloletého so svojím prostredím. Dieťa vo veku maloletého je schopné
si na prostredie, v ktorom sa mu venuje náležitá starostlivosť a pozornosť, rýchlo zvyknúť
a citovo sa naviazať na osobu, ktorá sa o neho stará, a to, či by sťažovateľ návrh podal deň
pred uplynutím lehoty jedného roka alebo dva a pol mesiaca po nej, už nie je spôsobilé túto
väzbu závažne zvrátiť. Nemožno zabudnúť ani na skutočnosť, že k plynutiu času
a upevňovaniu väzby maloletého na príbuznú jeho matky prispeli dĺžkou konania
a realizáciou rozsiahleho dokazovania aj samotné súdy. V tejto súvislosti možno poukázať
aj na ustanovenia čl. 18 Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje, že ustanovenia III kapitoly
Haagskeho dohovoru – Návrat detí ‒neobmedzujú právomoc justičného alebo správneho
orgánu nariadiť návrat dieťaťa kedykoľvek.
49. Za rozporuplnú považuje ústavný súd časť odôvodnenia krajského súdu, v ktorej
krajský súd tvrdí, že dokazovanie okolností vylučujúcich návrat dieťaťa do krajiny
obvyklého pobytu vyplývajúce z čl. 13, prípadne čl. 20 dohovoru, pripadá do úvahy len
v prípade, ak v deň začatia konania o návrat maloletého dieťaťa od jeho neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania neuplynula lehota jedného roka alebo síce táto lehota
uplynula a zároveň nebolo preukázané, že dieťa sa s novým prostredím zžilo. Toto tvrdenie
krajského súdu je v rozpore s postupom okresného súdu, ktorý v konaní vykonal množstvo
dôkazov vo vzťahu k možnosti nenariadiť návrat dieťaťa aj podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru, teda z dôvodu, že dieťa by bolo návratom vystavené fyzickej a duševnej ujme
a bolo by privedené do neznesiteľnej situácie a oba tieto súdy naplnenie tejto výnimky
skúmali a hodnotili. Navyše, tento výklad predmetného ustanovenia je podľa ústavného
súdu príliš zjednodušený, keďže konanie o nariadení návratu dieťaťa má byť vždy ovládané
záujmom dieťaťa ako základným princípom celého konania, ktorý je vyjadrený aj
v ustanovení čl. 1 písm. a) Haagskeho dohovoru.
50. Krajský súd v napadnutom uznesení nedal odpoveď na námietku sťažovateľa, že
výsledkom tohto konania je úplné popretie jeho rodičovského opatrovníckeho práva, ktoré
dosiaľ nebolo obmedzené žiadnym rozhodnutím v prospech príbuznej matky, ktorá, naopak,
žiadne opatrovnícke právo voči maloletému nemá. Bolo úplné popreté jeho právo rodiča
vychovávať svoje dieťa, no aj právo samotného dieťaťa vyrastať v osobnej starostlivosti
svojich rodičov za prítomnosti svojho súrodenca.
V podobným okolnostiach aj ESĽP uviedol, že situácia, keď je dieťa, ktoré strávilo
prvých šesť rokov svojho života na Ukrajine so svojou matkou, zadržiavané v Gruzínsku
bez prítomnosti ktoréhokoľvek z rodičov ‒ sama osebe vzbudzuje otázku, či je vsúlade
s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa. Predsa vzájomné prežívanie obojstrannej
prítomnosti medzi rodičom a dieťaťom je základným prvkom rodinného života a je
chránené čl. 8 dohovoru (pozri Monory proti Rumunsku a Maďarsku, č. 71099/01, § 70,
5. 4. 2005; Iosub Caras proti Rumunsku, č. 7198/04, § 28 ‒ § 29, 27. 7. 2006). Ajkeď táto
skutočnosť nie je priamo rozhodujúca v návratovom konaní, ako argumentovala vláda, tento
aspekt nemal byť jednoducho ignorovaný zo strany vnútroštátnych súdov, ktoré konali
zdanlivo v najlepšom záujme dieťaťa (G. S. proti Gruzínsku, č. 2361/13, 21. 7. 2015, § 61).
51. Vo vzťahu k skúmaniu výnimky podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru
krajský súd konštatoval, že maloletému by hrozil návrat do neznesiteľnej situácie, pretože
otec nie je schopný pre svoje pracovné zaneprázdnenie zabezpečiť mu celodennú
starostlivosť, matka má psychické problémy a v konaní nevedela preukázať, že by
starostlivosť o maloletého zabezpečiť vedela. Pritom sa však krajský súd odmietol zaoberať
správou sociálneho úradu z Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorú sťažovateľ predložil
a z ktorej vyplýva, že sťažovateľ sa riadne stará o maloletú dcéru, ktorá bola
po neoprávnenom premiestnení do Veľkej Británie vrátená samotnou matkou.
52. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať
reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom
Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených
prípadoch. Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod na nenariadenie navrátenia dieťaťa
do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla
dochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo
a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa.
Podstatnou ujmou nie sú ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na
dieťa. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého
pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono
je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva
v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu
štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo
šťastnejšie.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2015
z 27. 4. 2015) (III. ÚS 93/2018).
53. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej
či fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 282/2017 z 26. apríla 2017
uviedol, že musí ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo.
Neznesiteľnou situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál
ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému
(neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných
predpokladov – strava, ošatenie, bývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická
či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“
(uvedené vyplýva zo zvolenej formulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej
situácie“).
54. Všeobecné súdy pri rozhodovaní v konaní o návrat maloletých detí do krajiny ich
obvyklého pobytu stoja pred neľahkou úlohou vyvažovania práv zúčastnených osôb
v spojení s najlepším záujmom dieťaťa, kde vo výsledku je rozhodnutím súdu stále dotknuté
postavenie jedného z rodičov, v neprospech ktorého sa rozhodne. V okolnostiach tohto
prípadu však nastala situácia, keď súd rozhodol, že najlepším záujmom dieťaťa je zostať na
Slovensku v starostlivosti príbuznej matky, pričom došlo k popretiu práv v podstate oboch
rodičov, no aj k popretiu práv samotného maloletého vyrastať so svojimi rodičmi
a súrodencom. Sťažovateľ pritom na tento dôsledok rozhodnutia okresného súdu vo svojom
odvolaní poukazoval, no z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva, ako sa touto
argumentáciou krajský súd vysporiadal, pretože ju krajský súd ponechal bez akejkoľvek
reakcie. Krajský súd sa zároveň nevysporiadal so správou sociálneho úradu Veľkej Británie
zo 4. apríla 2017, ktorou sťažovateľ preukazoval svoju schopnosť zabezpečiť náležitú
osobnú starostlivosť o dieťa, a vyvrátiť tak tvrdenia okresného súdu o tom, že v prípade
návratu jeho maloletého syna do Veľkej Británie by bol vystavený riziku psychickej
či fyzickej ujmy a že nie je schopný sa celodenne o svojho maloletého syna postarať. Strohé
konštatovanie krajského súdu, že správa sa týka maloletej dcéry, a nie syna, nepovažuje
ústavný súd za dostatočné.
55. Sťažovateľ tiež tvrdil, že krajský súd svoje rozhodnutia založil aj na zistení, že
vzhľadom na uplynutie doby jedného roka v zmysle čl. 10 písm. b) nariadenia Brusel II už
došlo k prenosu právomoci vo veci úpravy práva a povinností rodičov zo súdov krajiny
obvyklého pobytu na príslušné slovenské súdy. Takýto výklad predmetného ustanovenia
však nepovažoval za správny.
Ústavný súd tu konštatuje, že uvedený článok nariadenia Brusel II upravuje len
prenos právomoci vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností, tento však nie je
rozhodujúcou skutočnosťou v konaní o navrátení dieťaťa do krajiny obvyklého
pobytu. Vyplýva to hneď z nasledujúceho čl. 11 nariadenia Brusel II, ktorý konanie
o navrátení dieťaťa do krajiny pôvodu upravuje a ktorý neobsahuje žiadne ustanovenia
o tom, že by prenos právomoci znamenal aj prekážku pre navrátenie maloletého do krajiny
obvyklého pobytu. Dôvody rozhodnutia o nenavrátení dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu
sú potom upravené v príslušných ustanoveniach Haagskeho dohovoru, pričom je z neho
zrejmé, že za určitých okolností môže súd rozhodnúť o navrátení dieťaťa aj za situácie, že
návrh na začatie konania je podaný až po uplynutí jedného roka od neoprávneného
premiestnenia. Tu len pripomíname, že vedúcim princípom konania podľa Haagskeho
dohovoru je vždy najlepší záujem dieťaťa.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie do istej
miery založil aj na skutočnosti, že v zmysle nariadenia Brusel II došlo k prenosu právomoci
na slovenské súdy. Túto skutočnosť totiž použil ako podporný argument, že je v najlepšom
záujme dieťaťa, aby nebolo vrátené do krajiny obvyklého pobytu. Z takto vyjadreného
názoru však nevyplýva, že prenesenie právomoci je prekážkou návratu maloletého
a rozhodnutie krajského súdu tak nebolo založené na výklade, že prenesenie právomoci
bráni navráteniu maloletého. V tomto ohľade tak sťažovateľove tvrdenia neboli
opodstatnené.
56. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nespĺňa ústavné atribúty náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
v ktorom má súd reagovať na podstatné argumenty sťažovateľa. Uznesenie nedáva jasné
a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, a preto ústavný súd konštatuje, že došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže sťažovateľ nedostal v napadnutom uznesení krajského súdu relevantné
odpovede na podstatné argumenty, ktorými namietal porušenie svojich práv na ochranu
rodinného a súkromného života, došlo aj k porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
57. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva na
ochranu rodinného a súkromného života, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec
mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku tohto nálezu).
58. Ústavný súd nie je súdom skutkovým a vzhľadom na okolnosti prípadu
sťažovateľa, ale hlavne s ohľadom na skutočnosť, že maloletý sa na území
Slovenska nachádza už viac ako tri roky, nechce v tejto veci prejudikovať rozhodnutie
krajského súdu. Krajský súd, ktorému vracia vec na ďalšie konanie, sa však bude musieť
vo svojom rozhodnutí vysporiadať s odôvodnenou námietkou sťažovateľa, že na základe
napadnutého rozhodnutia maloletý zostáva v starostlivosti príbuznej z matkinej
strany, ktorá nemá na rozdiel od rodičov maloletého k dieťaťu žiadne opatrovnícke
práva, a teda či je jeho ponechanie na Slovensku bez prítomnosti ktoréhokoľvek z rodičov
a súrodenca v jeho najlepšom záujme. Zároveň sa má krajský súd vysporiadať
s predloženou správou sociálneho úradu vo Veľkej Británii zo 4. apríla 2017, a to najmä
vo vzťahu k tvrdenej neschopnosti otca, t. j. sťažovateľa, poskytnúť svojmu synovi
vo Veľkej Británii náležitú starostlivosť a aplikácii výnimky podľa čl. 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru. Pri posudzovaní týchto okolností pritom musí v zmysle judikatúry
ESĽP citovanej aj v tomto náleze ústavného súdu prihliadať na najlepší záujem dieťaťa
a interpretovať jednotlivé ustanovenia Haagskeho dohovoru nielen prísne gramaticky, ale
najmä v zhode s dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa.
IV.
59. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
60. Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný
súd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.
61. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
62. Sťažovateľ navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2017 a podanie
vyjadrenia v roku 2018) podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
63. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti
považoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej
služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj
za písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku krajského súdu.
64. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3
vyhlášky. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné
oceniť peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy
v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej
republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného
paušálu je 8,84 €, za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota
režijného paušálu je 9,21 €. Trovy konania spolu (bez DPH) predstavujú sumu 475,05 €,
ktorých náhrada bola priznaná sťažovateľovi (bod 3 výroku nálezu).
65. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to
neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 17. júla 2018