Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 132/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

- 40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedu senátu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Ivetty Macejkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudkyne Jany Baricovej v konaní o sťažnosti

, zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Kissom,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. augusta

2017 takto

rozhodol:

1. Základné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa ,

základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 30. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. augusta 2017

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 475,05 eur (slovom štyristosedemdesiatpäť eur a päť centov), ktorú j e Krajský súd

v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Pavla Kissa, Štúrova

20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Mgr. Pavlom Kissom, Štúrova 20, Košice, ktorou

namietal porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľ je otcom maloletého syna (ďalej aj „maloletý“) a 2. mája

2016 podal návrh na návrat maloletého syna do krajiny obvyklého pobytu, ktorým má byť

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej aj „Veľká Británia“), proti

odporkyni , za účasti matky maloletého a prokurátora

Okresnej prokuratúry Košice I. V konaní bol maloletý zastúpený kolíznym opatrovníkom ‒

Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice.

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

zo 6. februára 2017 návrh sťažovateľa zamietol a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na

náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 30. augusta 2017 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Ako zo sťažnosti a z príloh predložených sťažovateľom vyplýva, konanie bolo

pôvodne vedené aj proti matke maloletého syna a vzťahovalo sa aj na maloletú dcéru

. V časti konania proti matke maloletých detí a maloletej dcére však bolo

konanie na základe späťvzatia časti návrhu zastavené, keďže matka maloletých detí sa

s dcérou vrátila do Veľkej Británie. Konanie vo vzťahu k maloletému synovi

proti odporkyni , ktorá je tetou matky, pokračovalo, keďže odporkyňa

odmietla maloletého vydať jeho otcovi.

4. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že skutkové a právne závery, na základe ktorých

všeobecné súdy zamietli jeho návrh na vrátenie maloletého syna do krajiny pobytu, sú

zjavne arbitrárne, nezohľadňujú konkrétne okolnosti daného prípadu, prístup k výkladu

jednotlivých použitých ustanovení zákona a dohovorov bol príliš formálny a mal za

následok porušenie sťažovateľových práv. Prvostupňový súd podľa sťažovateľa mal

zamietnuť návrh z dôvodu, že maloletému vznikol obvyklý pobyt na území

Slovenskej republiky, pretože návrh bol podaný až po uplynutí 14 mesiacov, odkedy sa

maloletý zdržiaval na území Slovenskej republiky a podľa súdu sa zžil s novým prostredím,

a ponechanie maloletého na našom území je v záujme maloletého. Súd v tomto prípade

ponechal maloletého v starostlivosti tety matky, teda ani nie matky, pričom sťažovateľovi

opatrovnícke právo zrušené nebolo. Zároveň, ako sťažovateľ uvádza, sa v priebehu súdneho

konania matka maloletého vrátila s ďalším maloletým dieťaťom, spolu

so sťažovateľom naspäť do Veľkej Británie a podľa súdu je v záujme maloletého ,

aby vyrastal nielen bez otca, ale aj bez súrodenca, keď maloletá je momentálne

v starostlivosti otca a maloletý je v starostlivosti tety. V takejto argumentácii súdu

vidí sťažovateľ porušenie svojich práv ako otca, ako aj práv maloletého na vyrastanie

s otcom a súrodencom, na budovanie väzieb a v konečnom dôsledku aj vidinu

perspektívneho budúceho života.

5. Súd prvej inštancie v tomto prípade podľa sťažovateľa nesprávne aplikoval

jednotlivé ustanovenia Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor“) a nariadenia Rady (ES)

č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach

a vo veciach rodičovských práv a povinností (Brusel II) (ďalej len „nariadenie Brusel II“)

v spojení s Dohovorom o právach dieťaťa, keď sa obmedzil len na fakt, že návrh bol podaný

po 14 mesiacoch od únosu, a keďže maloletý si (logicky) zvykol za ten čas na svoju

tetu, vznikol mu obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, a teda nie je možné nariadiť

návrat maloletého do Veľkej Británie. Súd pritom v odseku 43 odôvodnenia svojho

rozhodnutia polemizuje, kde vlastne mal maloletý svoj obvyklý pobyt v čase jeho

neoprávneného premiestnenia, a v odseku 45 dospel k záveru, že u maloletého

vznikol obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Článok 3 Haagskeho dohovoru

pritom jasne definuje, kedy je premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa neoprávnené. Je to

vtedy, ak je premiestnenie alebo zadržanie porušením opatrovníckeho práva, na ktorého

území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním.

Takýmto obvyklým pobytom je z pohľadu sťažovateľa nepochybne Veľká Británia. V čl. 12

Haagsky dohovor uvádza výnimku, v zmysle ktorej justičný alebo správny orgán nariadi

návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí jedného roka, okrem prípadu, že sa

preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Takúto výnimku však treba podľa

sťažovateľa vykladať veľmi striktne. Dĺžka pobytu na Slovensku v tomto prípade

nepostačuje na uplatnenie tejto výnimky. Obzvlášť, keď je zapríčinená samotnou dĺžkou

tohto konania, ktoré trvá takmer rok a pol, napriek tomu, že Haagsky dohovor ustanovuje

maximálnu dĺžku konania 6 týždňov. Táto výnimka podľa sťažovateľa prichádza do úvahy

najmä v prípadoch, ak dieťa už navštevuje školu alebo predškolské zariadenie, má tú

vytvorené väzby na kamarátov, navštevuje krúžky, je zaradené do sociálneho prostredia

a nariadením návratu by bolo od týchto väzieb odtrhnuté a záujem na zachovaní týchto

väzieb je silnejší ako nariadenie návratu. V tomto prípade je však maloleté dieťa v interakcii

iba so svojou tetou, býva v záhradnej chatke a neprimeranou dĺžkou tohto konania

zapríčinenou najmä hĺbkovou analýzou rodinných pomerov a vyžiadaním si správy

od orgánov v Anglicku sa predlžuje neudržateľný stav, keď si maloleté dieťa v útlom veku

zvyká na svoju tetu, namiesto toho, aby si zvykalo a vyrastalo so svojím otcom

a súrodencom.

6. Podľa sťažovateľa opatrovnícke veci a rodinnú situáciu už mali posúdiť orgány

vo Veľkej Británii, ktoré sú so sťažovateľom v kontakte od začiatku a detailne poznajú jeho

situáciu. Súd prvej inštancie podľa sťažovateľa dospel k nesprávnemu záveru, že

nariadením návratu maloletého by sa narušila stabilita výchovného prostredia maloletého,

pretože sa naučil pár slov po rómsky a tu začal rozvíjať svoj detský svet. Odkázal na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci X. proti Lotyšsku, v zmysle ktorej

musí dieťa v takomto prípade zniesť istý diskomfort.

7. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že odvolací súd si nesprávne vyložil ustanovenie čl. 10

nariadenia Brusel II, keď konštatoval, že ak sa návrh na nariadenie návratu nepodá do roka

a dieťa sa zžilo s prostredím, nadobúdajú jurisdikciu vo veciach rodičovských práv

a povinností k dieťaťu súdy toho štátu, kde sa dieťa zdržiava. Podľa sťažovateľa

to neznamená, že na základe tohto ustanovenia môžu súdy zamietnuť návrh maloletého

v konaní o nariadenie návratu. Takýmto postupom boli podľa sťažovateľa porušené jeho

základného práva označené v jeho sťažnosti.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR,

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa článku 19 ods. 2 SR, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

30. augusta 2017 p o r u š e n é b o l o.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 30. augusta 2017 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v sume 312,34 € /za dva úkony právnej

služby (prevzatie veci, spísanie sťažnosti) po 147,33,- €, dvakrát režijný paušál po 8,84 €,

ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet Mgr. Pavla Kissa, advokáta

so sídlom Štúrova 20, Košice,

v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

9. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 27. marca 2018 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) po prijatí veci na

ďalšie konanie, ústavný súd listom upovedomil o podanej sťažnosti aj účastníkov konania,

v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie krajského súdu. Išlo o , tetu

matky maloletého , ktorá bola odporkyňou v konaní o nariadenie návratu maloletého

, a , matku maloletého .

sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadrila podaním doručeným

ústavnému súdu 21. mája 2018, v ktorom zdôraznila skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh

na začatie konania o návrat maloletých detí až po uplynutí jedného roka, čo bol maloletý

na Slovensku a dovtedy s tým nemal problém, o čom má svedčiť aj skutočnosť, že

prispieval na výživné maloletého. Zopakovala svoje podozrenie, že snahy sťažovateľa

o návrat maloletého syna sú motivované povolením na pobyt v krajine Európskej únie a že

sťažovateľ vlastným konaním prispel k celkovej dĺžke konania o návrat.

Ďalej uviedla: „Čo sa týka samotného maloletého ktorý je doposiaľ v mojej

starostlivosti, sú to už viac ako tri roky od premiestnenia maloletého na územie Slovenskej

republiky. Keďže má maloletý takmer štyri roky, z ktorých žije tri roky u mňa, predstavuje

toto časové obdobie väčšinu jeho života. Je pevne adaptovaný na prostredie a podmienky

u mňa vytvorené, čo potvrdil Okresný súd Košice I, Krajský súd v Košiciach, Okresná

prokuratúra Košice I a aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice. je na mňa

silne citovo naviazaný, predstavujem jeho najbližšiu osobu, od ktorej je závislý. Beriem ho

ako vlastného syna a hoci má žijúcich rodičov, prostredie, v ktorom by žil s nimi, je viac

ako stresové a nevyhovujúce. Odtrhnutie maloletého odo mňa by malo pre ňho

väčší dopad ako len určitý diskomfort, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva. Je dôležité si

uvedomiť, že prvé ranné spomienky, ktoré maloletý má/bude mať sa týkajú jeho života u

mňa na Slovensku. je vo veku kedy by si plne uvedomoval pretrhnutie silných

citových väzieb, ktoré so mnou má, ak by došlo k jeho premiestneniu naspäť k otcovi a

matke. Bohužial také sú skutočnosti a v prvom rade ide o záujem maloletého a jeho stabilné

a šťastné detstvo, ktoré má výnimočne veľký dopad na jeho ďalší životný vývoj.

Ak by boli pochybnosti o správnom rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach

o zamietnutí návrhu na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu,

nepriklonili by sa k nemu aj ďalšie spomínané orgány ako Úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny a tiež Okresná prokuratúra.“

, ktorej ústavný súd doručil výzvu na poslednú známu adresu, na ktorú

jej bolo doručované v súdnom konaní (t. j. na adresu , v ktorej domácnosti

sa mala matka maloletého príležitostne pri pobyte na území Slovenska zdržiavať),

keďže presnú adresu jej pobytu v meste Kettering nebolo možné zo spisu okresného súdu

určiť, sa k sťažnosti sťažovateľa nevyjadrila.

11. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania vyjadril predseda krajského

súdu, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 1. júna 2018 uviedol:

„Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k odôvodnenému záveru,

že maloletý sa zžil s novým prostredím, keďže je na Slovensku od 12. 02. 2015, plynulé

hovorí slovensky, čo vyplynulo aj zo správy kolízneho opatrovníka o prešetrení rodinných

pomerov. Bazálnou osobou, s ktorou dieťa spája svoj život a existenciu je nepochybne teta,

ktorá vytvára dieťaťu rodinné zázemie a uspokojuje jeho hmotné a emocionálne potreby.

Spokojnosť dieťaťa s terajším prostredím vyplýva aj zo správy kolízneho

opatrovníka, ktorú navrhovateľ v odvolaní spochybňoval. Argumenty, ktoré navrhovateľ

uvádzal považoval súd za účelové, lebo zistenia neboli v súlade s jeho predstavami...

Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom okresného súdu, že v dôsledku toho, že sa

dieťa zžilo s novým prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého do krajiny

obvyklého pobytu pred jeho neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného

roka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala Slovenská republiky, pod jurisdikciu ktorej patrí

i prípadne konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm. b/ po

i/ Nariadenia.

Odvolací súd dospel k rovnakému záveru, ako okresný súd, že okamžitý návrat mal.

do krajiny obvyklého pobytu, nie je v súlade s jeho najlepším záujmom, pretože

existuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej situácie

s poukazom na tú skutočnosť, že maloletý je od svojich siedmych mesiacov vo faktickej

starostlivosti odporkyne, tj. od 12. 02. 2015; už dva roky. Celý svoj život, ktorý je schopný si

pamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, a učiť sa rozprávať. Maloletý je emočne

naviazaný na odporkyňu, a preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo

nenapraviteľnú psychickú ujmu, a ťažké emočné poškodenie...

Pre rozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a odporúčania, ktoré vyjadrila pre

potreby súdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala

opätovné premiestnenie maloletého do Anglicka, vzhľadom na zistenie pri šetrení pomerov

na strane otca, a považovala za pozitívne stabilizáciu výchovného prostredia maloletého

u odporkyni, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje.“

V závere svojho vyjadrenia predseda krajského súdu podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde oznámil, že krajský súd netrvá na ústnom pojednávaní.

12. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril svojím

podaním doručeným ústavnému súdu 18. júna 2018, v ktorom zopakoval jadro svojej

argumentácie o príliš formalistickom výklade ustanovení Haagskeho dohovoru a nariadenia

Brusel II všeobecnými súdmi, zdôraznil, že všeobecné súdy konali príliš zdĺhavo, čím

prispeli k celkovej dĺžke pobytu maloletého na Slovensku, a zopakoval, že sa krajský súd

odmietol zaoberať správou sociálnych orgánov Veľkej Británie z apríla 2017, ktorá

preukazovala, že je schopný sa postarať o svoju maloletú dcéru. Uviedol tiež, že „Orgány

v Anglicku medzitým úplne zastavili šetrenie pomerov v súvislosti s jeho dcérou ,

ktorá bola zo začiatku taktiež neoprávnene zadržiavaná na Slovensku tetou, so závermi

o tom, že sa má veľmi dobre, otec sa o ňu vzorne stará, majú medzi sebou výbornú

interakciu, pričom začala už medzičasom chodiť do školy. Na druhú stranu, otec je úplne

odpojený od svojho syna , nevidel ho už dva roky, napriek tomu je odhodlaný o neho

naďalej bojovať, aby raz vytvorili spolu rodinu. Nie je už mojich možnostiach tieto

dokumenty úradne preložiť. Ak to považuje súd za potrebné, navrhujem ustanoviť

prekladateľa.“.

Sťažovateľ tiež popiera tvrdenia odporkyne , ktoré uviedla

vo svojom vyjadrení, jeho motiváciou v žiadnom prípade nie je pobyt v Európskej únii, čo

by ani nebolo logické, keď už má maloletú dcéru vo svojej starostlivosti, a tvrdenie, že

nebude mať opatrovnícke právo, je takisto nepodloženým tvrdením v úplnom rozpore

so správami sociálnym orgánov vo Veľkej Británii.

Sťažovateľ zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti, žiada priznať náhradu trov konania

aj za toto vyjadrenie a vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

13. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

17. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

18. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

19. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

22. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

III.

23. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že rozhodnutím

odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na ochranu pred nezasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa , práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 30. augusta 2017

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návratu maloletého syna

sťažovateľa do krajiny jeho obvyklého pobytu, ktorým je Veľká Británia. Podľa sťažovateľa

súdy nesprávne a príliš formálne a arbitrárne aplikovali ustanovenia Haagskeho dohovoru

a nariadenia Brusel II, nevzali pritom do úvahy skutočnosť, že maloletý je zadržiavaný tetou

matky a vyrastá bez svojho otca a súrodenca, a teda nesprávne posúdili najlepší záujem

maloletého.

24. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

25. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ().

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

26. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

27. Pre účely preskúmania námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal spis

okresného súdu sp. zn. , rozhodnutie súdu prvého stupňa sp. zn.

18 zo 6. februára 2017, ako aj napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Ústavný

súd zistil, že sťažovateľ a sú manželmi a žili vo Veľkej Británii v spoločnej

domácnosti, kde sa narodil v roku 2014 syn Matka maloletého pricestovala

s maloletým na Slovensko 12. februára 2015 k svojej tete, odporkyni

. Následne sa do Veľkej Británie vrátila z dôvodu pôrodu druhej dcéry

maloletého pritom nechala v starostlivosti tety a následne dcéru ako

dvojmesačnú v októbri 2015 taktiež priviedla na Slovensko k odporkyni .

Sťažovateľ podal 2. mája 2016 návrh na navrátenie maloletých detí

do krajiny ich obvyklého pobytu, Veľkej Británie, proti odporkyni

a matke maloletých detí . Na pojednávaní okresného súdu 3. októbra 2016

právny zástupca sťažovateľa konajúcemu súdu oznámil, že vo vzťahu k matke maloletých

detí a maloletej dcére berie svoj návrh späť, keďže matka sa s maloletou dcérou

a sťažovateľom dobrovoľne vrátila naspäť do Veľkej Británie. Na základe toho okresný súd

konanie v tejto časti zastavil. Konanie o navrátenie maloletého proti odporkyni

vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn.

18 .

28. Po vykonanom dokazovaní, výsluchoch sťažovateľa, odporkyne, písomných

vyjadreniach matky, správach kolízneho opatrovníka a písomného vyjadrenia orgánu

sociálnej služby vo Veľkej Británii (ktoré bolo vypracované ešte pred návratom matky

s maloletou dcérou naspäť do Veľkej Británie, pozn.), zisťovaní príjmov, zamestnaní

a bytových podmienok sťažovateľa dospel okresný súd k záveru, že navrátenie maloletého

do Veľkej Británie by narušilo stabilitu jeho výchovného prostredia, že maloletý je

na Slovensku od svojich 7 mesiacov už dva roky, a teda celý svoj život, ktorý je schopný si

pamätať, prežil na Slovensku, tu začal chodiť a rozvíjať svoj detský svet. Okresný súd síce

uznal, že deti by mali byť vychovávané rodičmi spolu so súrodencami, ale s prihliadnutím

na špecifické okolnosti tohto prípadu bol toho názoru, že stabilné, spokojné a podnecujúce

prostredie, ktoré maloletému dokáže zabezpečiť odporkyňa, má prednosť pred

posudzovaním ďalších kritérií záujmu maloletého dieťaťa. Súd vyhodnotil, že premiestnenie

dieťaťa do Veľkej Británie by mu spôsobilo nenapraviteľnú psychickú traumu, ťažké

emočné poškodenie, a mohlo by ho dostať do nenapraviteľnej situácie, tak ako to upravuje

čl. 13 písm. d) Haagskeho dohovoru. V závere uviedol, že „súd vyhodnotil vykonané

dokazovanie z hľadiska záujmu dieťaťa a dospel k tomu záveru, že je jednoznačné, že

záujem maloletého zodpovedá jeho zotrvaniu na území Slovenska, kde má všetko

čo k svojmu detskému životu potrebuje. Kolízny opatrovník opakovane prešetroval pomery,

v ktorých maloletý žije a vyrastá, nezistil žiadne nedostatky v starostlivosti o maloletého

a preto súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že dieťa je v starostlivosti odporkyne spokojné

a šťastné.“.

29. Krajský súd, ktorý vo veci rozhodoval ako súd odvolací, svojím uznesením

sp. zn. z 30. augusta 2017 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil. Krajský súd potvrdil, že premiestnenie maloletého dieťaťa na územie Slovenskej

republiky bolo neoprávnené a bolo porušením opatrovníckeho práva otca, čo v konečnom

dôsledku ani nebolo medzi účastníkmi sporné. Vo vzťahu k nedostatku právomoci

slovenského súdu, ktorý namietal sťažovateľ, krajský súd uviedol: „... právomoc súdu

členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným

premiestnením v prípade nepodania žiadosti o návrat dieťaťa v lehote jedného roka, odkedy

sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa

a dieťa v tomto inom členskom štáte malo pobyt najmenej jeden rok a s týmto novým

prostredím sa dieťa zžilo, zaniká a ďalej je daná právomoc konať vo veciach rodičovských

práv a povinností k dieťaťu súdu toho členského štátu, kde sa dieťa zdržiava. V tomto

prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané a v konečnom dôsledku to nenamieta

ani navrhovateľ, že návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu nepodal v lehote jedného roka. Vzhľadom na znenie čl. 12 Dohovoru v spojení

s čl. 10 Nariadenia preto nie je možné považovať postup súdu prvého stupňa za striktne

formálny, nerešpektujúci účel Dohovoru a Nariadenia. Dohovor i Nariadenie totiž

zvýrazňujú pri ich aplikácii nie záujmy rodičov, ale najlepší záujem maloletého dieťaťa.“

Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že „v dôsledku toho, že sa dieťa

zžilo s novým prostredím a návrh na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny

obvyklého pobytu pred jeho neoprávneným premiestnením nebol podaný v lehote jedného

roka, obvyklým pobytom dieťaťa sa stala Slovenská republika, pod jurisdikciu ktorej patrí

i prípadné konanie vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa v súlade s čl. 10 písm.b) po i)

Nariadenia“.

Krajský súd prisvedčil aj ďalším záverom okresného súdu, keď uviedol, že „okamžitý

návrat mal. do krajiny obvyklého pobytu nie je v súlade s jeho najlepším záujmom,

pretože existuje hrozba nebezpečenstva vzniku duševnej ujmy, ale aj inej neznesiteľnej

situácie s poukazom na skutočnosť, že maloletý od svojich siedmych mesiacov, teda celý

svoj život je vo faktickej starostlivosti odporkyne, t.j. od 12.2.2015, t.j. už dva roky a celý

svoj život, ktorý je schopný si pamätať, prežil na Slovensku, kde začal chodiť, učiť sa,

rozprávať, preto po tak dlhom čase, ak by bol vrátený do Veľkej Británie do neistých

pomerov, pretože by sa vrátil do situácie, že otec nie je schopný pre svoje pracovné

zaneprázdnenie zabezpečiť mu celodennú starostlivosť, matka maloletého má zrejme

psychické problémy a v konaní nepreukázala, že by starostlivosť o maloletého zabezpečiť

vedela a ani nežiadala, aby mal. sa vrátil na územie Spojeného kráľovstva Veľkej

Británie a Severného Írska a návratom by sa mohla narušiť stabilita výchovného prostredia

maloletého. Maloletý sa aklimatizoval a adaptoval na podmienky na Slovensku, ovláda iba

rómsky jazyk a učí sa po slovensky a angličtinu neovláda vôbec. Maloletý je emočne

naviazaný na odporkyňu, preto premiestnenie do Veľkej Británie by mu spôsobilo

nenapraviteľnú psychickú ujmu, ťažké emočné poškodenie a mohlo by ho dostať

do neznesiteľnej situácie v zmysle čl. 13 písm. b/ Dohovoru. Odvolací súd sa stotožňuje

so záverom súdu prvej inštancie, že súčasné životné podmienky na strane otca aj matky

nezaručujú, že by sa maloletému dostala taká výchova a starostlivosť, ktorú má v súčasnosti

u odporkyni a pre rozhodnutie súdu boli významné aj tie závery a odporúčania, ktoré

vyjadrila pre potreby súdu sociálna pracovníčka sociálneho úradu v Anglicku, ktorá

neodporúčala opätovné premiestnenie maloletého do Anglicka vzhľadom na svoje zistenia

pri šetrení pomerov na strane otca a považovala za pozitívne stabilizáciu výchovného

prostredia maloletého u odporkyni, kde má zabezpečené všetko, čo potrebuje.“.

30. Podľa čl. 1 písm. a) Haagskeho dohovoru cieľom tohto dohovoru je zabezpečiť

okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu

alebo sú v ňom zadržiavané.

31. Podľa čl. 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo

zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat

dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo

po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa

preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

32. Podľa čl. 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho

článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak

osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne

nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak

zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je

vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú

do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný

príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

33. Podľa čl. 10 nariadenia Brusel II v prípade neoprávneného premiestnenia alebo

zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt

bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú

svoju právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:

a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa

zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako

sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právom, dozvedel alebo

mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím

a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:...

i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol

dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné

orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom bolo

zadržiavané...

34. Podľa čl. 11 ods. 2 a 4 nariadenia Brusel II pri uplatňovaní článkov 12 a 13

Haagskeho dohovoru sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní,

ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Súd nemôže

odmietnuť návrat dieťaťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru, ak sa preukáže, že sa

vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

35. Podľa čl. 11 ods. 3 nariadenia Brusel II súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat

dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu

poskytuje vnútroštátny právny poriadok. Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto

odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu

nebránia výnimočné okolnosti.

36. Podľa č. 61 nariadenia Brusel II, pokiaľ ide o vzťah k Haagskemu dohovoru

o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv

a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996, toto nariadenie sa uplatňuje:

a) keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území členského štátu;

b) vo veci uznania a výkonu rozsudku vydaného súdom členského štátu na území

iného členského štátu, aj keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území tretieho štátu,

ktorý je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru.

37. V okolnostiach danej veci nebolo sporným, že manželia a rodičia maloletých detí

vykonávali opatrovnícke právo vo vzťahu k deťom bezprostredne pred

ich premiestnením, toto opatrovnícke právo im vyplývalo ako rodičom zo zákona a ich

premiestnenie na územie Slovenskej republiky bolo neoprávnené, bez súhlasu otca. Aj keď

vyjadrenia okresného súdu o skutočnosti, kde mali deti obvyklý pobyt pred neoprávneným

premiestnením, boli rozporuplné, tieto nepresnosti odvolací súd odstránil vo svojom

odôvodnení, keď konštatoval, že išlo o neoprávnené premiestnenie, a navyše táto

skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná.

Je zrejmé, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie návratu maloletých detí 2. mája

2016, teda viac ako 12 mesiacov po tom, ako bol na Slovensko 12. februára 2015

neoprávnene premiestnený maloletý , pričom túto lehotu prekročil o 2,5 mesiaca.

Zároveň je nesporným fakt, že počas konania sa matka maloletých detí na jeseň 2016

s maloletou dcérou dobrovoľne vrátila do Veľkej Británie. Z obsahu spisu ústavný

súd tiež zistil, že maloletá dcéra je toho času v osobnej starostlivosti sťažovateľa, ktorý

aktívne spolupracuje so sociálnymi orgánmi vo Veľkej Británii a jeho schopnosť vytvoriť

priaznivé životné podmienky a náležitú starostlivosť o maloletú dcéru preukazoval v konaní

správou sociálneho úradu Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorú sťažovateľ predložil

krajskému súdu. Miesto pobytu a mieru starostlivosti zo strany matky maloletých detí nie je

možné zo spisu určiť, no z vyjadrenia , odporkyne, sa dá vyvodiť, že sa

nenachádza na území Slovenska, teda sa na starostlivosti o maloletého nepodieľa.

38. Ústavný súd v úvode konštatuje, že všeobecné súdy, rovnako aj ústavný súd, sú

v tomto prípade viazané Haagskym dohovorom, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Pri výklade príslušných ustanovení uvedených medzinárodných

zmlúv musia postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie.

39. Najlepší záujem dieťaťa v návratovom konaní podľa Haagskeho dohovoru je

vždy prvoradý. K naplneniu tohto účelu Haagsky dohovor vychádza z vyvrátiteľnej

domnienky, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je pri neoprávnenom

premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu (alebo tretej

krajine) v najlepšom záujme dieťaťa (keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto,

kde má dieťa rodinné, sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby), s výnimkou tých

prípadov, na ktoré pamätajú čl. 12, čl. 13 a čl. 20 Haagskeho dohovoru.

40. Pri aplikácii relevantných ustanovení Haagskeho dohovoru nesmú všeobecné

súdy ignorovať ani záväzky vyplývajúce z dohovoru, predovšetkým z jeho čl. 8.

Ustanovenie čl. 8 dohovoru (ktorý v tomto smere poskytuje obdobné garancie ako čl. 19

ods. 2 ) prikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný

a rodinný život, ale tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim

(porovnaj napr. , , ).

41. Vzájomným vzťahom Haagskeho dohovoru a dohovoru sa explicitne zaoberal

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Veľkej komory vo veci Neulinger a Shuruk proti

Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. júla 2010. V tomto rozhodnutí vyslovil požiadavku

adresovanú vnútroštátnym súdom rozhodujúcim v návratovom konaní, aby výnimku

zakotvenú v čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru vykladali v rámci čl. 8 dohovoru a pre

tento účel „detailne preskúmali celú rodinnú situáciu“ a uistili sa, že návratom dieťaťa

nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak

privedie do neznesiteľnej situácie. Nariadenie návratu dieťaťa nemôže byť podľa

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) automatické, resp. mechanické. Podľa

ESĽP „najlepší záujem dieťaťa z hľadiska jeho osobného rozvoja závisí od množstva

okolností, ako sú jeho vek, vyspelosť, prítomnosť či absencia jeho rodičov, okolité

prostredie či skúsenosti“, ktoré musia byť zohľadnené (pozri prípad Neulinger a Shuruk

proti Švajčiarsku č. 41615/07 zo 6. 7. 2010, body 36 a 37).

42. Vzhľadom na to, že uvedená požiadavka na detailný prieskum celej rodinnej

situácie sa javila ako v rozpore s reštriktívnym charakterom čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru (a účelom Haagskeho dohovoru, ktorým je urýchlený návrat dieťaťa), predmetný

názor bol zmiernený v rozsudku Veľkej komory vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09

z 26. novembra 2013. V uvedenom rozhodnutí ESĽP spresnil, že rozsah skúmania

najlepšieho záujmu dieťaťa v konaní o návrate nemá byť totožný (s použitím rovnakých

kritérií) s rozsahom skúmania v prípade konania o starostlivosť o dieťa. Európsky súd pre

ľudské práva teda upustil od skôr vyslovenej požiadavky detailného prieskumu celej

rodinnej situácie v rámci konania o návrate dieťaťa. Konštatoval, že pojem najlepší záujem

dieťaťa musí byť pre účely návratového konania interpretovaný v rámci výnimiek

obsiahnutých v čl. 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru (bod 101), ktoré musia byť vykladané

reštriktívne (bod 107). Súdy sú však povinné reálne a explicitne zaoberať sa skutočnosťami

svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu a tieto skutočnosti musia byť

hodnotené v rámci čl. 8 dohovoru (body 100 – 101 a 104 – 106) a rozhodnutia súdov musia

byť riadne odôvodnené.

43. Z uvedeného vyplýva, že výklad výnimiek upravených v čl. 12 a čl. 13

Haagskeho dohovoru je nutné realizovať s ohľadom na čl. 8 dohovoru, ktorý zabezpečuje

právo na ochranu súkromného a rodinného života, ktorému zodpovedá základné právo na

súkromný a rodinný život garantované . No tieto výnimky je nutné

vykladať reštriktívne, stále berúc zreteľ na najlepší záujem dieťaťa.

44. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v danej veci vykonal obšírne

dokazovanie, vypočul rodičov maloletého, teda aj sťažovateľa, zisťoval pomery sťažovateľa

vo Veľkej Británii vo vzťahu k jeho schopnosti zabezpečiť starostlivosť o maloletého syna

, preskúmal jeho príjmy, bytové pomery, opakovane sa zaoberal podmienkami,

v ktorých maloletý vyrastá u tety matky na Slovensku, prostredníctvom zisťovania

kolízneho opatrovníka, vyžiadal si správu od sociálnych úradov vo Veľkej Británii.

Vzhľadom na obšírnosť dokazovania trvalo konanie, ktoré v zmysle citovaných ustanovení

Haagskeho dohovoru má byť čo najrýchlejšie, rok a 4 mesiace.

Napriek obšírnemu dokazovaniu však ani okresný súd a následne ani krajský súd

nezareagovali na zmenu faktických pomerov, keď sa matka počas samotného

konania na jeseň v roku 2016 vrátila s maloletou dcérou spolu s manželom a otcom

maloletých detí naspäť do Veľkej Británie, v dôsledku čoho bolo konanie vo vzťahu k nim

v októbri 2016 zastavené. Maloletý vo vzťahu, ku ktorému konanie pokračovalo,

pretože bol stále zadržiavaný tetou matky, ostal na Slovensku v starostlivosti príbuznej,

ktorá nemá vo vzťahu k tomuto maloletému žiadne opatrovnícke právo, bez prítomnosti

matky. Okresný súd v uznesení, ktorým návrh na nariadenie návratu zamietol, reagoval na

túto situáciu len strohým vyjadrením toho, že stabilné, spokojné a podnecujúce prostredie,

ktoré maloletému dokáže zabezpečiť odporkyňa, má prednosť pred posudzovaním ďalších

kritérií záujmu maloletého dieťaťa. Krajský súd sa vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa,

ktorú vo svojom odvolaní zreteľne uviedol, nevyjadril vôbec. Krajský súd sa rovnako ako

okresný súd odvolali na správu sociálneho úradu v Anglicku, ktorá neodporúčala opätovné

premiestnenie maloletého do Veľkej Británie, ktorá však bola vypracovaná bez vedomia

sociálneho úradu o tom, že matka sa s maloletou dcérou vrátila do Veľkej Británie. Krajský

súd sa tiež nezaoberal posudkom sociálneho úradu z Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorý

sťažovateľ následne predložil a z ktorej vyplýva, že sa sťažovateľ riadne a osobne stará

o svoju maloletú dcéru so stručným odkazom, že táto správa sa týka vzťahu otca s dcérou,

a nie s maloletým .

45. Faktickým dôsledkom tohto konania je, že maloletý vyrastá

v starostlivosti príbuznej matky, ktorá nemá k tomuto dieťaťu žiadne opatrovnícke práva,

bez prítomnosti matky, pričom opatrovnícke právo otca, t. j. sťažovateľa, bolo v tomto

konaní úplne popreté. Ako z dokazovania všeobecných súdov vyplynulo, matka sa lieči

z rôznych psychických problémov, bola opakovane hospitalizovaná, svoj názor na pobyt

maloletého na Slovensku alebo vo Veľkej Británii neustále mení, jej súčasný pobyt

alebo účasť na starostlivosti o maloletého nie sú ústavnému súdu známe, aj keď

z vyjadrenia vyplýva, že sa u nej nezdržiava. Ústavný súd má na zreteli

aj plynutie času v tomto prípade a skutočnosť, že maloletý je v starostlivosti svojej

príbuznej už od februára 2015, avšak v špecifických okolnostiach tohto prípadu je nutné

položiť si otázku, či je tento stav a vyrastanie maloletého bez prítomnosti čo i len

jedného z rodičov a bez prítomnosti súrodenca v jeho najlepšom záujme.

46. Aj ESĽP uviedol, že najlepší záujem dieťaťa sa skladá z dvoch zložiek. Na jednej

strane je to povinnosť zachovávať väzby dieťaťa s jeho rodinou, okrem prípadov, keď sa

preukáže, že rodina je obzvlášť nevhodná. Z toho vyplýva, že rodinné väzby možno prerušiť

len vo veľmi výnimočných okolnostiach a je nutné vykonať všetko na zachovanie osobných

vzťahov, a ak je to možné a vhodné, rodinu obnoviť. Na druhej strane je zreteľne

v najlepšom záujme dieťaťa zabezpečiť jeho vývoj v zdravom prostredí a ani rodič nemá

právo podľa čl. 8 dohovoru prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu alebo ďalšiemu

vývoju dieťaťa (Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07 zo 6. 7. 2010,

bod 136 a citácie tam uvedené).

47. Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý

neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv

druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv

samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18

Dohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené

do zahraničia a nevrátené späť (čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie

do jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj

práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru

o právach dieťaťa).

48. Ako z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, ustanovenia Haagskeho dohovoru

upravujúce výnimky z povinnosti návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je nutné

vykladať jednak v súlade s právami zúčastnených osôb podľa čl. 8 dohovoru, ale hlavne

v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Skutočnosť, že sťažovateľ podal návrh na nariadenie

návratu dva a pol mesiaca po uplynutí lehoty 1 roka, nemá podľa ústavného súdu

v okolnostiach danej veci až taký závažný dopad vo vzťahu k plynutiu času a možnosti

zžitia sa maloletého so svojím prostredím. Dieťa vo veku maloletého je schopné

si na prostredie, v ktorom sa mu venuje náležitá starostlivosť a pozornosť, rýchlo zvyknúť

a citovo sa naviazať na osobu, ktorá sa o neho stará, a to, či by sťažovateľ návrh podal deň

pred uplynutím lehoty jedného roka alebo dva a pol mesiaca po nej, už nie je spôsobilé túto

väzbu závažne zvrátiť. Nemožno zabudnúť ani na skutočnosť, že k plynutiu času

a upevňovaniu väzby maloletého na príbuznú jeho matky prispeli dĺžkou konania

a realizáciou rozsiahleho dokazovania aj samotné súdy. V tejto súvislosti možno poukázať

aj na ustanovenia čl. 18 Haagskeho dohovoru, ktorý upravuje, že ustanovenia III kapitoly

Haagskeho dohovoru – Návrat detí ‒neobmedzujú právomoc justičného alebo správneho

orgánu nariadiť návrat dieťaťa kedykoľvek.

49. Za rozporuplnú považuje ústavný súd časť odôvodnenia krajského súdu, v ktorej

krajský súd tvrdí, že dokazovanie okolností vylučujúcich návrat dieťaťa do krajiny

obvyklého pobytu vyplývajúce z čl. 13, prípadne čl. 20 dohovoru, pripadá do úvahy len

v prípade, ak v deň začatia konania o návrat maloletého dieťaťa od jeho neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania neuplynula lehota jedného roka alebo síce táto lehota

uplynula a zároveň nebolo preukázané, že dieťa sa s novým prostredím zžilo. Toto tvrdenie

krajského súdu je v rozpore s postupom okresného súdu, ktorý v konaní vykonal množstvo

dôkazov vo vzťahu k možnosti nenariadiť návrat dieťaťa aj podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru, teda z dôvodu, že dieťa by bolo návratom vystavené fyzickej a duševnej ujme

a bolo by privedené do neznesiteľnej situácie a oba tieto súdy naplnenie tejto výnimky

skúmali a hodnotili. Navyše, tento výklad predmetného ustanovenia je podľa ústavného

súdu príliš zjednodušený, keďže konanie o nariadení návratu dieťaťa má byť vždy ovládané

záujmom dieťaťa ako základným princípom celého konania, ktorý je vyjadrený aj

v ustanovení čl. 1 písm. a) Haagskeho dohovoru.

50. Krajský súd v napadnutom uznesení nedal odpoveď na námietku sťažovateľa, že

výsledkom tohto konania je úplné popretie jeho rodičovského opatrovníckeho práva, ktoré

dosiaľ nebolo obmedzené žiadnym rozhodnutím v prospech príbuznej matky, ktorá, naopak,

žiadne opatrovnícke právo voči maloletému nemá. Bolo úplné popreté jeho právo rodiča

vychovávať svoje dieťa, no aj právo samotného dieťaťa vyrastať v osobnej starostlivosti

svojich rodičov za prítomnosti svojho súrodenca.

V podobným okolnostiach aj ESĽP uviedol, že situácia, keď je dieťa, ktoré strávilo

prvých šesť rokov svojho života na Ukrajine so svojou matkou, zadržiavané v Gruzínsku

bez prítomnosti ktoréhokoľvek z rodičov ‒ sama osebe vzbudzuje otázku, či je vsúlade

s princípom najlepšieho záujmu dieťaťa. Predsa vzájomné prežívanie obojstrannej

prítomnosti medzi rodičom a dieťaťom je základným prvkom rodinného života a je

chránené čl. 8 dohovoru (pozri Monory proti Rumunsku a Maďarsku, č. 71099/01, § 70,

5. 4. 2005; Iosub Caras proti Rumunsku, č. 7198/04, § 28 ‒ § 29, 27. 7. 2006). Ajkeď táto

skutočnosť nie je priamo rozhodujúca v návratovom konaní, ako argumentovala vláda, tento

aspekt nemal byť jednoducho ignorovaný zo strany vnútroštátnych súdov, ktoré konali

zdanlivo v najlepšom záujme dieťaťa (G. S. proti Gruzínsku, č. 2361/13, 21. 7. 2015, § 61).

51. Vo vzťahu k skúmaniu výnimky podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru

krajský súd konštatoval, že maloletému by hrozil návrat do neznesiteľnej situácie, pretože

otec nie je schopný pre svoje pracovné zaneprázdnenie zabezpečiť mu celodennú

starostlivosť, matka má psychické problémy a v konaní nevedela preukázať, že by

starostlivosť o maloletého zabezpečiť vedela. Pritom sa však krajský súd odmietol zaoberať

správou sociálneho úradu z Veľkej Británie zo 4. apríla 2017, ktorú sťažovateľ predložil

a z ktorej vyplýva, že sťažovateľ sa riadne stará o maloletú dcéru, ktorá bola

po neoprávnenom premiestnení do Veľkej Británie vrátená samotnou matkou.

52. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať

reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom

Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených

prípadoch. Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod na nenariadenie navrátenia dieťaťa

do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla

dochádza, keď dieťa nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo

a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa.

Podstatnou ujmou nie sú ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na

dieťa. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého

pobytu treba zistené skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono

je subjektom, na ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva

v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu

štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo

šťastnejšie.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. 4. 2015) ().

53. Pokiaľ ide o výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej

či fyzickej ujme, ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 26. apríla 2017

uviedol, že musí ísť o reálne hroziace, a teda nie všeobecné či potenciálne nebezpečenstvo.

Neznesiteľnou situáciou v zmysle tohto ustanovenia je situácia, ktorá má reálny potenciál

ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo ktorá vystavuje dieťa reálnemu a závažnému

(neúnosnému) strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných základných

predpokladov – strava, ošatenie, bývanie a pod. Ústavný súd dodáva, že aj „fyzická

či psychická ujma“ v zmysle tohto ustanovenia musí mať intenzitu „neznesiteľnej situácie“

(uvedené vyplýva zo zvolenej formulácie „alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej

situácie“).

54. Všeobecné súdy pri rozhodovaní v konaní o návrat maloletých detí do krajiny ich

obvyklého pobytu stoja pred neľahkou úlohou vyvažovania práv zúčastnených osôb

v spojení s najlepším záujmom dieťaťa, kde vo výsledku je rozhodnutím súdu stále dotknuté

postavenie jedného z rodičov, v neprospech ktorého sa rozhodne. V okolnostiach tohto

prípadu však nastala situácia, keď súd rozhodol, že najlepším záujmom dieťaťa je zostať na

Slovensku v starostlivosti príbuznej matky, pričom došlo k popretiu práv v podstate oboch

rodičov, no aj k popretiu práv samotného maloletého vyrastať so svojimi rodičmi

a súrodencom. Sťažovateľ pritom na tento dôsledok rozhodnutia okresného súdu vo svojom

odvolaní poukazoval, no z napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplýva, ako sa touto

argumentáciou krajský súd vysporiadal, pretože ju krajský súd ponechal bez akejkoľvek

reakcie. Krajský súd sa zároveň nevysporiadal so správou sociálneho úradu Veľkej Británie

zo 4. apríla 2017, ktorou sťažovateľ preukazoval svoju schopnosť zabezpečiť náležitú

osobnú starostlivosť o dieťa, a vyvrátiť tak tvrdenia okresného súdu o tom, že v prípade

návratu jeho maloletého syna do Veľkej Británie by bol vystavený riziku psychickej

či fyzickej ujmy a že nie je schopný sa celodenne o svojho maloletého syna postarať. Strohé

konštatovanie krajského súdu, že správa sa týka maloletej dcéry, a nie syna, nepovažuje

ústavný súd za dostatočné.

55. Sťažovateľ tiež tvrdil, že krajský súd svoje rozhodnutia založil aj na zistení, že

vzhľadom na uplynutie doby jedného roka v zmysle čl. 10 písm. b) nariadenia Brusel II už

došlo k prenosu právomoci vo veci úpravy práva a povinností rodičov zo súdov krajiny

obvyklého pobytu na príslušné slovenské súdy. Takýto výklad predmetného ustanovenia

však nepovažoval za správny.

Ústavný súd tu konštatuje, že uvedený článok nariadenia Brusel II upravuje len

prenos právomoci vo veciach úpravy rodičovských práv a povinností, tento však nie je

rozhodujúcou skutočnosťou v konaní o navrátení dieťaťa do krajiny obvyklého

pobytu. Vyplýva to hneď z nasledujúceho čl. 11 nariadenia Brusel II, ktorý konanie

o navrátení dieťaťa do krajiny pôvodu upravuje a ktorý neobsahuje žiadne ustanovenia

o tom, že by prenos právomoci znamenal aj prekážku pre navrátenie maloletého do krajiny

obvyklého pobytu. Dôvody rozhodnutia o nenavrátení dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

sú potom upravené v príslušných ustanoveniach Haagskeho dohovoru, pričom je z neho

zrejmé, že za určitých okolností môže súd rozhodnúť o navrátení dieťaťa aj za situácie, že

návrh na začatie konania je podaný až po uplynutí jedného roka od neoprávneného

premiestnenia. Tu len pripomíname, že vedúcim princípom konania podľa Haagskeho

dohovoru je vždy najlepší záujem dieťaťa.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie do istej

miery založil aj na skutočnosti, že v zmysle nariadenia Brusel II došlo k prenosu právomoci

na slovenské súdy. Túto skutočnosť totiž použil ako podporný argument, že je v najlepšom

záujme dieťaťa, aby nebolo vrátené do krajiny obvyklého pobytu. Z takto vyjadreného

názoru však nevyplýva, že prenesenie právomoci je prekážkou návratu maloletého

a rozhodnutie krajského súdu tak nebolo založené na výklade, že prenesenie právomoci

bráni navráteniu maloletého. V tomto ohľade tak sťažovateľove tvrdenia neboli

opodstatnené.

56. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nespĺňa ústavné atribúty náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia,

v ktorom má súd reagovať na podstatné argumenty sťažovateľa. Uznesenie nedáva jasné

a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, a preto ústavný súd konštatuje, že došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže sťažovateľ nedostal v napadnutom uznesení krajského súdu relevantné

odpovede na podstatné argumenty, ktorými namietal porušenie svojich práv na ochranu

rodinného a súkromného života, došlo aj k porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2

a dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

57. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu, jeho práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva na

ochranu rodinného a súkromného života, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec

mu podľa vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku tohto nálezu).

58. Ústavný súd nie je súdom skutkovým a vzhľadom na okolnosti prípadu

sťažovateľa, ale hlavne s ohľadom na skutočnosť, že maloletý sa na území

Slovenska nachádza už viac ako tri roky, nechce v tejto veci prejudikovať rozhodnutie

krajského súdu. Krajský súd, ktorému vracia vec na ďalšie konanie, sa však bude musieť

vo svojom rozhodnutí vysporiadať s odôvodnenou námietkou sťažovateľa, že na základe

napadnutého rozhodnutia maloletý zostáva v starostlivosti príbuznej z matkinej

strany, ktorá nemá na rozdiel od rodičov maloletého k dieťaťu žiadne opatrovnícke

práva, a teda či je jeho ponechanie na Slovensku bez prítomnosti ktoréhokoľvek z rodičov

a súrodenca v jeho najlepšom záujme. Zároveň sa má krajský súd vysporiadať

s predloženou správou sociálneho úradu vo Veľkej Británii zo 4. apríla 2017, a to najmä

vo vzťahu k tvrdenej neschopnosti otca, t. j. sťažovateľa, poskytnúť svojmu synovi

vo Veľkej Británii náležitú starostlivosť a aplikácii výnimky podľa čl. 13 písm. b)

Haagskeho dohovoru. Pri posudzovaní týchto okolností pritom musí v zmysle judikatúry

ESĽP citovanej aj v tomto náleze ústavného súdu prihliadať na najlepší záujem dieťaťa

a interpretovať jednotlivé ustanovenia Haagskeho dohovoru nielen prísne gramaticky, ale

najmä v zhode s dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa.

IV.

59. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie (podobne ).

60. Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný

súd viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.

61. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

62. Sťažovateľ navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti v roku 2017 a podanie

vyjadrenia v roku 2018) podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

63. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnej

služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj

za písomné podanie – sťažnosť a podanie vyjadrenia k stanovisku krajského súdu.

64. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3

vyhlášky. Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Základná sadzba odmeny (vypočítaná z priemernej mesačnej mzdy

v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnenej Štatistickým úradom Slovenskej

republiky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2017 je 147,33 € a hodnota režijného

paušálu je 8,84 €, za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 € a hodnota

režijného paušálu je 9,21 €. Trovy konania spolu (bez DPH) predstavujú sumu 475,05 €,

ktorých náhrada bola priznaná sťažovateľovi (bod 3 výroku nálezu).

65. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok; to

neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 17. júla 2018