Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)III. ÚS 93/2018
PDF · 302.91 KB
No categories available
III. ÚS 93/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Kubovič, pre namietané porušenie jej základného
práva podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 94/2017 a postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 342/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 20. februára
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“),
domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva
podľa čl. 41 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 94/2017 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoP 342/2017 a ktorým by zrušil
uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 CoP 342/2017 z 9. januára 2018 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom
opatrení a odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 11 P 94/2017
z 2. augusta 2017.
2.1 Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu
otca maloletého (ďalej aj „navrhovateľ“), okresný súd uznesením sp. zn. 11 P 94/2017
z 2. augusta 2017 nariadil návrat maloletého (ďalej len „maloletý“) do miesta jeho
obvyklého pobytu – do . Okresný súd zároveň uložil sťažovateľke (matke
maloletého) povinnosť zabezpečiť navrátenie maloletého do troch dní od právoplatnosti
uznesenia, a v prípade, že v súlade s týmto výrokom maloletého do nevráti,
povinnosť odovzdať ho otcovi po uplynutí tejto lehoty. Z odôvodnenia uvedeného
uznesenia vyplýva, že okresný súd právny vzťah medzi účastníkmi konania posudzoval
podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí
publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len
„Haagsky dohovor“), ktorého základným cieľom je zaistenie bezodkladného návratu
dieťaťa protiprávne premiestneného alebo zadržiavaného v niektorom zmluvnom štáte,
pričom premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené vtedy, ak ním
dôjde k porušeniu opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo
ktorýkoľvek iný orgán buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu,
na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo
zadržaním, a v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne
vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo
k premiestneniu či zadržaniu.
2.2 Sťažovateľka v priebehu konania pred okresným súdom uviedla, že do
sa vráti spolu s maloletým v januári 2018, pričom na uvedený účel si už zabezpečila
letenku, avšak nechce sa vrátiť do spoločnej domácnosti s navrhovateľom. Potvrdila, že
písomný súhlas od navrhovateľa, aby mohla ostať s maloletým na území Slovenskej
republiky,nemá. K dohode medzi nimi nedošlo.
2.3 Maloletý bol v predmetnom konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom – Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „kolízny opatrovník“), ktorý navrhol,
aby okresný súd nariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu.
2.4 Vykonaným dokazovaním považoval okresný súd za preukázané, že obvyklý
pobyt maloletého je v kde sa narodil a kde je prihlásený do systému zdravotného
poistenia. Maloletý má občianstvo. Rodičia maloletého sú manželmi, v
žili v spoločnej domácnosti a na územie Slovenskej republiky pricestovali 26. mája 2017
z dôvodu plánovanej 6-týždňovej dovolenky. Do sa mali všetci spoločne vrátiť
6. júla 2017, resp. 25. júla 2017, čo však sťažovateľka odmietla. Medzi rodičmi maloletého
nedošlo k dohode, čo sa týka vycestovania maloletého mimo územia , a dohoda
rodičov nebola nahradená ani súhlasom príslušného súdu v . Okresný súd dospel
k záveru, že sťažovateľka neoprávnene premiestnila a zadržiava maloletého na území
Slovenskej republiky od 6. júla 2017, čo je porušením opatrovníckeho práva
podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom. V danom
prípade rodičovské práva a povinnosti k maloletému po jeho narodení nadobudli obaja
rodičia a do odchodu na plánovanú dovolenku na Slovensko ich aj spoločne vykonávali
v spoločnej domácnosti v . Opatrovnícke právo (ktoré zahŕňa najmä právo určiť
miesto pobytu dieťaťa, pozn.) sa vykonáva spoločne vtedy, ak jeden z nositeľov
rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu
druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Sťažovateľka sama nemohla rozhodnúť
o takej podstatnej záležitosti, akou je premiestnenie maloletého z územia
na územie Slovenskej republiky a potrebovala k tomu súhlas druhého rodiča. V konaní
nebolo preukázané, že by otec so zmenou a zotrvaním maloletého na území Slovenskej
republiky súhlasil a ani že by sťažovateľka o súhlas na vycestovanie požiadala príslušný súd
v
2.5 Okresný súd zároveň uviedol, že nepristúpil k výsluchu maloletého, keďže má len
dva roky, preto s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažoval výsluch maloletého
za vhodný. V tomto veku maloletý nie je schopný chápať zmysel konania o navrátenie
do krajiny obvyklého pobytu, ako ani samotný význam pojmu obvyklý pobyt, pričom
výsluchom by bol vystavený neúmernej psychickej záťaži. Aj podľa vyjadrenia kolízneho
opatrovníka, ktorý na základe návrhu sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia
o zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti na adrese 7. júla 2017 vykonal
sociálne zisťovanie v domácnosti rodičov sťažovateľky, u ktorých sa s maloletým v tom
čase zdržiavala, maloletý síce začal rozprávať, avšak vzhľadom na jeho vek nebol schopný
vyjadriť svoj názor ani pochopiť prejednávanú vec, teda svoj návrat do krajiny obvyklého
pobytu. Okresný súd Rožňava uznesením sp. zn. 7 P 200/2017 z 11. júla 2017 návrh
sťažovateľky o nariadenie neodkladného opatrenia o zverenie maloletého do jej osobnej
starostlivosti zastavil z dôvodu, že v danom prípade nie je daná právomoc súdov Slovenskej
republiky vec prejednať a rozhodnúť.
2.6 Okresný súd návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania zamietol, keďže
z dosiaľ predložených dôkazov mal skutkový stav dostatočne preukázaný. Navrhované
dokazovanie výsluchom svedkov (rodinných príslušníkov sťažovateľky) sa týkalo
preukázania vzťahu medzi rodičmi maloletého, čo nebolo predmetom tohto konania.
Z uvedeného dôvodu námietky sťažovateľky „týkajúce sa rodinných príslušníkov
a prostredia na území SR“ v danom prípade nepovažoval za právne relevantné.
2.7 Vzhľadom na to, že sťažovateľka v priebehu konania tvrdila, že na územie
Slovenskej republiky sa vrátila z dôvodu psychického a fyzického násilia zo strany
navrhovateľa, okresný súd sa pri svojom rozhodovaní osobitne zaoberal aj tým, či existujú
skutočnosti vylučujúce návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu podľa čl. 13 písm.
b) Haagskeho dohovoru, ktoré však nezistil. Uviedol, že sťažovateľka žiadnymi listinnými
ani inými dôkazmi nepreukázala, že by zo strany navrhovateľa došlo k fyzickému alebo
k psychickému násiliu. Rozhodnutím o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu by
maloletý nebol vystavený fyzickej a duševnej ujme a ani nebol privedený do inej
neznesiteľnej situácie. Podľa názoru okresného súdu si sťažovateľka musela byť vedomá
následkov svojho konania, ako aj toho, že svojím konaním zasiahne nielen do života
maloletého, ale aj navrhovateľa. Bolo potrebné prispôsobiť sa podmienkam života
v zahraničí, a pokiaľ tieto sťažovateľke, resp. maloletému nevyhovovali, mala požiadať
príslušný súd v o udelenie súhlasu s vycestovaním. Sťažovateľka mala dostatok
času, pokiaľ chcela uvedenú situáciu riešiť. Skutočnosť, že nemala dostatok finančných
prostriedkov, ju neospravedlňuje, pretože obaja rodičia majú tak práva, ako aj povinnosti.
2.8 Okresný súd v závere uznesenia konštatoval, že „vo výroku nebol nariadený
návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu bez prítomnosti matky. Práve naopak, súd
rešpektuje jeho väzbu na matku, ktorá ho má do vrátiť. Nakoniec matka uviedla,
že zvažuje návrh na rozvod manželstva v Matkine konanie možno vyhodnotiť ako
vysoko účelové, nakoľko si musí byť vedomá, že takýmto konaním porušila rodičovské práva
otca a viaceré právne predpisy oboch zainteresovaných štátov. Je nutné poukázať na fakt,
že ak dôjde k rozpadu vzťahu rodičov, nedochádza tým automaticky aj k rozpadu vzťahu
rodiča s dieťaťom.“.
3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP 342/2017
z 9. januára 2018 uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2
Civilného sporového poriadku potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že právna úprava problematiky návrhu maloletých
detí vo veciach medzinárodných únosov vychádza z Haagskeho dohovoru a nariadenia
Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností [ďalej len
„nariadenie rady (ES)“], ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v niektorých
aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti na účel urýchleného návratu
detí do miesta obvyklého pobytu. „Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie
medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a
nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Nemožno ho
stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení otázky, či má
osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu, musí brať do úvahy všetky
relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však
zadefinoval rozsudok Súdneho dvora z 2. 4. 2009 vo veci C- 523/07 tak, že mu zodpovedá
miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného
prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky
a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu
príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj
rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.“. Preskúmaním uznesenia
okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel krajský súd k záveru, že okresný
súd „riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Občianskeho
zákonníka, Civilného mimosporového poriadku ako aj príslušných medzinárodných
Dohovorov, v súlade s §-om 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie
napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami matky uplatnenými v odvolaní, ktoré
tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a matka ani v priebehu
odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné
rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd
dodáva, že z vyjadrení účastníkov konania ako aj vykonaného dokazovania nepochybne
vyplýva, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je kde sa maloletý narodil
a nepretržite žil v spoločnej domácnosti s obidvoma rodičmi až do príchodu na územie
Slovenskej republiky z dôvodu plánovanej dovolenky. Maloletý je občanom má
tam vytvorené vhodné a stabilné výchovné prostredie, svoju izbu, hračky a prostredie, ktoré
dôverne pozná, ako aj sociálne a zdravotné zabezpečenie. Zdôrazňuje, že obaja rodičia
majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu a rovnako tak maloleté
dieťa má právo poznať a stretávať sa s obidvoma rodičmi, budovať si s nimi vzťah, pretože
sa jedná o najbližšie osoby v jeho živote, má právo vyrastať v prostredí, ktoré dôverne
pozná, kde sa narodil a je začlenený do sociálneho prostredia, a kde má možnosť rozvíjať
svoj vzťah a citové väzby s rodičmi. Konštatuje, že matka pred príchodom na Slovensko
neodišla zo spoločnej domácnosti, na Slovensko pricestovala v sprievode otca maloletého
na plánovanú dovolenku, pričom mali zakúpené spoločné spiatočné letenky, maloletý má
v domácnosti otca svoje osobné veci, hračky a detskú izbu, v dôsledku čoho možno
konštatovať, že boli splnené všetky materiálne predpoklady pre jeho návrat do krajiny jeho
obvyklého pobytu v sprievode matky, ktorá má taktiež v spoločnej domácnosti svoje osobné
veci a materiálne zázemie. Vzájomné konflikty medzi rodičmi a subjektívne dôvody matky
pre zotrvanie na území Slovenska za účelom zabezpečenia si vhodných podmienok pre
návrat do po odchode zo spoločnej domácnosti nie sú zákonným dôvodom pre
vytrhnutie maloletého z jeho výchovného prostredia a nenariadenie návratu do krajiny jeho
obvyklého pobytu resp. pre oddialenie jeho návratu. Matka maloletého má možnosť riešiť
konfliktnú situáciu v manželstve ako aj otázku výchovy maloletého pred príslušnými
orgánmi v krajine, kde má maloletý obvyklý pobyt v tak, aby neboli porušené
práva otca ani najlepší záujem maloletého. K odvolacej argumentácii matky, že súd
nevykonal ňou navrhované dôkazy odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, vykonal
všetky ním navrhované dôkazy a stotožnil sa s jeho hodnotením, a teda za porušenie tohto
základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tejto
právnej veci súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie zodpovedajúce dokazovaniu
v konaní o nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu a úplne zistil
skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne
závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Úvahy
súdu prvej inštancie týkajúce sa návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa
nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu a
príslušných ustanovení vnútroštátnych a medzinárodných právnych predpisov. K ďalším
odvolacím námietkam matky ohľadom najlepšieho záujmu maloletého odvolací súd
konštatuje, že je v najlepšom záujme maloletého žiť a vyrastať v blízkom a pravidelnom
kontakte s oboma rodičmi, v mieste jeho obvyklého pobytu, preto so zreteľom na práva
dieťaťa obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa musia obidvaja rodičia, ktorí sa rozhodli,
že sa ich dieťa narodí, bude vyrastať a teda nadobudne obvyklý pobyt v zahraničí, túto
skutočnosť akceptovať a v záujme dieťaťa sa jej prispôsobiť aj za predpokladu, že na ich
strane resp. na strane jedného z nich nastala taká zmena pomerov, v dôsledku ktorej
niektorý z rodičov nechce žiť v krajine, kde má dieťa obvyklý pobyt a na zmene pomerov
miesta pobytu maloletého dieťaťa sa nevedeli dohodnúť.“.
4. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu zasahujú do jej práva na starostlivosť a výchovu maloletého, keďže nariaďujú návrat
maloletého do Porušenie uvedeného práva sťažovateľka odôvodňuje tým, že
„toho času nemá možnosť zabezpečiť maloletému riadnu starostlivosť na území
najmä z dôvodu jazykovej bariéry, keďže... neovláda anglický jazyk plynule, čo zjavne
zhoršuje jej pozíciu pri uchádzaní sa o zamestnanie a taktiež pri komunikácii v vo
všeobecnosti (napríklad s lekármi, úradmi, atď.). Sťažovateľka nemá v
zabezpečené ubytovanie pre seba ani pre maloletého a do domácnosti svojho manžela sa
odmieta pre rozpad vzťahu vrátiť. Naopak v Slovenskej republike Sťažovateľka má
zabezpečené pre maloletého všetky potrebné veci pre starostlivosť oňho, na území
Slovenskej republiky pre Sťažovateľku neexistuje jazyková bariéra a zároveň potencialita
jej pracovného uplatnenia na území Slovenskej republiky je omnoho vyššia ako v
čím sa Sťažovateľke ľahšie zabezpečí pokrytie finančných nákladov na jej život ako aj na
život maloletého. Predmetné uznesenia obmedzujú Sťažovateľku na jej práve na výchovu
a starostlivosť o maloletého, nakoľko po návrate do by sa Sťažovateľka dostala
do pozície bezdomovca, čo by viedlo k okamžitému odobratiu maloletého z jej starostlivosti,
alebo by musela maloletého odovzdať do starostlivosti manžela a vrátiť sa na územie
Slovenskej republiky, čo by značne limitovalo možnosť jej styku s maloletým najmä
s ohľadom na vzdialenosť medzi Slovenskou republikou a a finančnou
náročnosťou cestovania medzi krajinami. Maloletý má len dva roky a vyžaduje si neustálu
starostlivosť svojej matky, Sťažovateľky. U detí v tomto veku je nesporné, že potrebujú
najmä starostlivosť svojej matky a oddelenie od nej im môže spôsobiť psychickú ujmu, čo by
bolo v rozpore s najlepším záujmom maloletého, zákonom o rodine ako aj Dohovorom
o právach dieťaťa. Maloletý je silno emocionálne naviazaný na Sťažovateľku, ako aj
Sťažovateľka na maloletého, pričom realizácia predmetných uznesení by viedla
k traumatizácii maloletého a Sťažovateľky, nakoľko toho času je maloletý zvyknutý na
dennodenný kontakt so Sťažovateľkou a jeho prerušenie nie je v záujme maloletého. Manžel
Sťažovateľky v pracuje celý deň, po práci chodí domov unavený a nie je v jeho
možnostiach poskytnúť maloletému riadnu starostlivosť, ktorú si vyžaduje, čo je zjavne
v rozpore s najlepším záujmom maloletého. Nízky vek dieťaťa a citová naviazanosť na
Sťažovateľku vylučuje oddelenie Sťažovateľky od maloletého. Maloletý sa už viac ako osem
mesiacov nachádza na území Slovenskej republiky a integroval sa tu do prostredia.
Individuálny záujem dieťaťa prevyšuje nad záujmom rodičov na výkone ich rodičovských
práv a povinností, v tomto prípade je v individuálnom záujme maloletého poskytovanie
riadnej rodičovskej starostlivosti a výchovy, ktorá mu v nedokáže byť
zabezpečená.“.
II.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
6. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na starostlivosť o maloletého a jeho výchovu zaručeného čl. 41 ods. 4 ústavy napadnutým
postupom okresného súdu a krajského súdu v konaní o nariadenie návratu maloletého
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu v zmysle Haagskeho dohovoru“). Porušenie práva
na spravodlivý súdny proces konajúcimi súdmi sťažovateľka v sťažnosti osobitne
nenamietala.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky napadnutým postupom
okresného súdu
7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
8. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého
postupu (aj rozhodnutia) okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd
druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne
preskúmavať postup (aj rozhodnutie) súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie
(podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky napadnutým postupom
krajského súdu
9. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
10. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej
sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej
starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi (čl. 3 Dohovoru o právach
dieťaťa vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/1991 Zb.).
Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene
premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča
(najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného
dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18 Dohovoru o právach
dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť
(čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života,
rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo
trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru o právach dieťaťa).
11. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu
podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase
pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté
o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene
premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu, je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali
súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré
získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne
vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,
by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa
a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu
dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení
navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);
rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím
o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp.
rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.
12. Podľa § 123 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“)
v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní
podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika
viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené
a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Podľa § 123 ods. 2
CMP súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností
podľa odseku 1.
13. Vychádzajúc z uvedeného sú všeobecné súdy v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) povinné v takomto type konaní zohľadňovať
najlepší záujem dieťaťa, a teda nerozhodovať automaticky. Judikatúra ESĽP porušenie práv
v návratovom konaní subsumuje pod čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“). Povinnosti štátov dohovoru podľa čl. 8 dohovoru v oblasti
medzinárodných únosov sa musia vykladať vo svetle požiadaviek Haagskeho dohovoru
a Dohovoru o právach dieťaťa. Tento prístup si vyžaduje kombinovanú a harmonickú
aplikáciu medzinárodných nástrojov s ohľadom na ich význam a dopad na ochranu práv detí
a rodičov. Takýto prístup by nemal vyústiť do konfliktov a rozporov medzi rozličnými
zmluvami za predpokladu, že súd je schopný plniť svoj účel, ktorým je zabezpečenie
dodržiavania záväzkov Vysokých zmluvných strán dohovoru (rozsudok Veľkej komory
ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku z 26. 11. 2013). Právo rozhodovať o opatrovníckych
právach k dieťaťu má štát obvyklého pobytu dieťaťa a nie štát, v ktorom je dieťa unesené
alebo zadržiavané (rozsudok ESĽP vo veci R. S. proti Poľsku z 21. 5. 2015). Eliminujúce
dôvody návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo svoj obvyklý pobyt
bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, podľa článku 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby
hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná
situácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené.
Existencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru pritom
nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie, ktoré nemožno
požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci P. E. a R. F proti
Portugalsku z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku z 1. 3. 2016,
v ktorom ESĽP navyše uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka maloletého
dieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej, aby
preukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho
dohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru musia byť
uplatňované striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru,
nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho
neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky
nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku
z 19. 7. 2016).
14. „Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať
reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom
Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch.
Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho
obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa
nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre),
ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú
ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní
o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené
skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na
ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy
v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo
dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie;
rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde
malo dieťa pobyt pred únosom.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 176/2015 z 27. apríla 2015).
15. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
16. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri svojom rozhodovaní skúmal
relevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletého
do Dospel pritom k záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletého
bezprostredne pred premiestnením bola [čl. 3 písm. a) Haagskeho dohovoru],
a poukázal na skutkové okolnosti a kritériá, na základe ktorých dospel k tomuto záveru.
Vysporiadal sa s otázkou, či premiestnenie maloletého na územie Slovenskej republiky
predstavovalo porušenie opatrovníckeho práva, pričom uviedol, že opatrovnícke právo
k maloletému nadobudol navrhovateľ zo zákona – narodením maloletého ako jej otec
a zároveň manžel sťažovateľky. Uviedol skutkové okolnosti, na základe ktorých dospel
k záveru, že navrhovateľ svoje opatrovnícke právo voči maloletému aj reálne vykonával,
a taktiež uviedol okolnosti, z ktorých je zrejmé, že navrhovateľ sa s premiestnením
a zadržiavaním maloletého na území Slovenskej republiky nezmieril a ani s ním nesúhlasí
[čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru]. Krajský súd sa vysporiadal aj s otázkou, či je daná
existencia dôvodov, pre ktoré by nenariadil návrat maloletého. Z odôvodnenia uznesenia
krajského súdu vyplýva, že sa vysporiadal s otázkou, či je možné a vhodné vypočuť
maloletého k otázke návratu, pričom vzhľadom na jeho nízky vek a stupeň vyspelosti
dospeli k záveru, že maloletého k uvedenej veci vypočuť nemožno. Rovnako tak sa
vysporiadal s návrhmi sťažovateľky na vykonanie dokazovania, pričom uviedol
predovšetkým to, že predmetné dôkazy a skutočnosti, ktoré nimi mali byť objasnené,
presahovali predmet konania o návrate.
17. Z rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu možno podľa názoru ústavného
súdu vyvodiť, že v nich dali odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré mali pre návrat
maloletého do miesta obvyklého pobytu zásadný význam, pričom vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
všeobecných súdov na strane druhej je logický. Pokiaľ vo veci konajúce všeobecné súdy
v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali, akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadili a ako vec právne posúdili, pričom odôvodnenie ich rozhodnutí
je presvedčivé, námietky sťažovateľky uvedené v bode 4 tohto uznesenia samy o sebe
nemôžu mať za následok prijatie záveru o tom, že jej bolo upreté právo na starostlivosť
o maloletého a jeho výchovu.
18. Ústavný súd zastáva názor, že konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach
odôvodnili svoje závery týkajúce sa nariadenia návratu maloletého do dostatočne,
preto ich nepovažuje za zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie týchto rozhodnutí predstavuje
adekvátny podklad pre výrok uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletého
a súvisiacich výrokov, ako aj ich potvrdenie krajským súdom. Rovnako tak aplikácia a
výklad príslušných ustanovení Haagskeho dohovoru, nariadenia rady (ES) a Dohovoru
o právach dieťaťa konajúcimi súdmi rešpektuje zmysel a účel, za ktorými boli prijaté, preto
ani právne závery okresného súdu a krajského súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne.
Postup konajúcich súdov v predmetných konaniach, ako aj ich rozhodnutia boli v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v uvedenej občianskoprávnej
veci.
19. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým postupom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka by predovšetkým v záujme dieťaťa
i svojom mala eliminovať negatívne dôsledky návratu svojho maloletého syna do
V danom prípade je potrebné rešpektovať záujem maloletého o kontakt s otcom a jeho
opatrovnícke právo (právo styku) nemožno negovať, teda ani ignorovať, ani popierať.
Ďalšie otázky, ktoré zjavne presahujú rámec konania o návrate, t. j. rozvod manželstva
sťažovateľky a navrhovateľa, ako aj úprava výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému budú predmetom konania príslušných súdov v
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2018