Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou HKP Legal, s. r. o., Križkova 9, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Kubovič, pre namietané porušenie jej základného

práva podľa postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 20. februára

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“),

domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva

podľa postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a ktorým by zrušil

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2018 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom

opatrení a odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 2. augusta 2017.

2.1 Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu

otca maloletého (ďalej aj „navrhovateľ“), okresný súd uznesením sp. zn.

z 2. augusta 2017 nariadil návrat maloletého (ďalej len „maloletý“) do miesta jeho

obvyklého pobytu – do . Okresný súd zároveň uložil sťažovateľke (matke

maloletého) povinnosť zabezpečiť navrátenie maloletého do troch dní od právoplatnosti

uznesenia, a v prípade, že v súlade s týmto výrokom maloletého do nevráti,

povinnosť odovzdať ho otcovi po uplynutí tejto lehoty. Z odôvodnenia uvedeného

uznesenia vyplýva, že okresný súd právny vzťah medzi účastníkmi konania posudzoval

podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

publikovaného v Zbierke (ďalej len

„Haagsky dohovor“), ktorého základným cieľom je zaistenie bezodkladného návratu

dieťaťa protiprávne premiestneného alebo zadržiavaného v niektorom zmluvnom štáte,

pričom premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené vtedy, ak ním

dôjde k porušeniu opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo

ktorýkoľvek iný orgán buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu,

na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo

zadržaním, a v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne

vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo

k premiestneniu či zadržaniu.

2.2 Sťažovateľka v priebehu konania pred okresným súdom uviedla, že do

sa vráti spolu s maloletým v januári 2018, pričom na uvedený účel si už zabezpečila

letenku, avšak nechce sa vrátiť do spoločnej domácnosti s navrhovateľom. Potvrdila, že

písomný súhlas od navrhovateľa, aby mohla ostať s maloletým na území Slovenskej

republiky,nemá. K dohode medzi nimi nedošlo.

2.3 Maloletý bol v predmetnom konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom – Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „kolízny opatrovník“), ktorý navrhol,

aby okresný súd nariadil návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu.

2.4 Vykonaným dokazovaním považoval okresný súd za preukázané, že obvyklý

pobyt maloletého je v kde sa narodil a kde je prihlásený do systému zdravotného

poistenia. Maloletý má občianstvo. Rodičia maloletého sú manželmi, v

žili v spoločnej domácnosti a na územie Slovenskej republiky pricestovali 26. mája 2017

z dôvodu plánovanej 6-týždňovej dovolenky. Do sa mali všetci spoločne vrátiť

6. júla 2017, resp. 25. júla 2017, čo však sťažovateľka odmietla. Medzi rodičmi maloletého

nedošlo k dohode, čo sa týka vycestovania maloletého mimo územia , a dohoda

rodičov nebola nahradená ani súhlasom príslušného súdu v . Okresný súd dospel

k záveru, že sťažovateľka neoprávnene premiestnila a zadržiava maloletého na území

Slovenskej republiky od 6. júla 2017, čo je porušením opatrovníckeho práva

podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt pred únosom. V danom

prípade rodičovské práva a povinnosti k maloletému po jeho narodení nadobudli obaja

rodičia a do odchodu na plánovanú dovolenku na Slovensko ich aj spoločne vykonávali

v spoločnej domácnosti v . Opatrovnícke právo (ktoré zahŕňa najmä právo určiť

miesto pobytu dieťaťa, pozn.) sa vykonáva spoločne vtedy, ak jeden z nositeľov

rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu

druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Sťažovateľka sama nemohla rozhodnúť

o takej podstatnej záležitosti, akou je premiestnenie maloletého z územia

na územie Slovenskej republiky a potrebovala k tomu súhlas druhého rodiča. V konaní

nebolo preukázané, že by otec so zmenou a zotrvaním maloletého na území Slovenskej

republiky súhlasil a ani že by sťažovateľka o súhlas na vycestovanie požiadala príslušný súd

v

2.5 Okresný súd zároveň uviedol, že nepristúpil k výsluchu maloletého, keďže má len

dva roky, preto s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažoval výsluch maloletého

za vhodný. V tomto veku maloletý nie je schopný chápať zmysel konania o navrátenie

do krajiny obvyklého pobytu, ako ani samotný význam pojmu obvyklý pobyt, pričom

výsluchom by bol vystavený neúmernej psychickej záťaži. Aj podľa vyjadrenia kolízneho

opatrovníka, ktorý na základe návrhu sťažovateľky na nariadenie neodkladného opatrenia

o zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti na adrese 7. júla 2017 vykonal

sociálne zisťovanie v domácnosti rodičov sťažovateľky, u ktorých sa s maloletým v tom

čase zdržiavala, maloletý síce začal rozprávať, avšak vzhľadom na jeho vek nebol schopný

vyjadriť svoj názor ani pochopiť prejednávanú vec, teda svoj návrat do krajiny obvyklého

pobytu. Okresný súd Rožňava uznesením sp. zn. z 11. júla 2017 návrh

sťažovateľky o nariadenie neodkladného opatrenia o zverenie maloletého do jej osobnej

starostlivosti zastavil z dôvodu, že v danom prípade nie je daná právomoc súdov Slovenskej

republiky vec prejednať a rozhodnúť.

2.6 Okresný súd návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania zamietol, keďže

z dosiaľ predložených dôkazov mal skutkový stav dostatočne preukázaný. Navrhované

dokazovanie výsluchom svedkov (rodinných príslušníkov sťažovateľky) sa týkalo

preukázania vzťahu medzi rodičmi maloletého, čo nebolo predmetom tohto konania.

Z uvedeného dôvodu námietky sťažovateľky „týkajúce sa rodinných príslušníkov

a prostredia na území SR“ v danom prípade nepovažoval za právne relevantné.

2.7 Vzhľadom na to, že sťažovateľka v priebehu konania tvrdila, že na územie

Slovenskej republiky sa vrátila z dôvodu psychického a fyzického násilia zo strany

navrhovateľa, okresný súd sa pri svojom rozhodovaní osobitne zaoberal aj tým, či existujú

skutočnosti vylučujúce návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu podľa čl. 13 písm.

b) Haagskeho dohovoru, ktoré však nezistil. Uviedol, že sťažovateľka žiadnymi listinnými

ani inými dôkazmi nepreukázala, že by zo strany navrhovateľa došlo k fyzickému alebo

k psychickému násiliu. Rozhodnutím o návrate maloletého do krajiny obvyklého pobytu by

maloletý nebol vystavený fyzickej a duševnej ujme a ani nebol privedený do inej

neznesiteľnej situácie. Podľa názoru okresného súdu si sťažovateľka musela byť vedomá

následkov svojho konania, ako aj toho, že svojím konaním zasiahne nielen do života

maloletého, ale aj navrhovateľa. Bolo potrebné prispôsobiť sa podmienkam života

v zahraničí, a pokiaľ tieto sťažovateľke, resp. maloletému nevyhovovali, mala požiadať

príslušný súd v o udelenie súhlasu s vycestovaním. Sťažovateľka mala dostatok

času, pokiaľ chcela uvedenú situáciu riešiť. Skutočnosť, že nemala dostatok finančných

prostriedkov, ju neospravedlňuje, pretože obaja rodičia majú tak práva, ako aj povinnosti.

2.8 Okresný súd v závere uznesenia konštatoval, že „vo výroku nebol nariadený

návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu bez prítomnosti matky. Práve naopak, súd

rešpektuje jeho väzbu na matku, ktorá ho má do vrátiť. Nakoniec matka uviedla,

že zvažuje návrh na rozvod manželstva v Matkine konanie možno vyhodnotiť ako

vysoko účelové, nakoľko si musí byť vedomá, že takýmto konaním porušila rodičovské práva

otca a viaceré právne predpisy oboch zainteresovaných štátov. Je nutné poukázať na fakt,

že ak dôjde k rozpadu vzťahu rodičov, nedochádza tým automaticky aj k rozpadu vzťahu

rodiča s dieťaťom.“.

3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn.

z 9. januára 2018 uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2

potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia uvedeného

rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že právna úprava problematiky návrhu maloletých

detí vo veciach medzinárodných únosov vychádza z Haagskeho dohovoru a nariadenia

Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností [ďalej len

„nariadenie rady (ES)“], ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v niektorých

aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti na účel urýchleného návratu

detí do miesta obvyklého pobytu. „Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla do terminológie

medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom dohovorov a

nikdy ho nedefinovala, nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Nemožno ho

stotožňovať s pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení otázky, či má

osoba obvyklý pobyt na území určitého členského štátu, musí brať do úvahy všetky

relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu. Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však

zadefinoval rozsudok Súdneho dvora z 2. 4. 2009 vo veci C- 523/07 tak, že mu zodpovedá

miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného

prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky

a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu

príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj

rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte.“. Preskúmaním uznesenia

okresného súdu a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel krajský súd k záveru, že okresný

súd „riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Občianskeho

zákonníka, ako aj príslušných medzinárodných

Dohovorov, v súlade s §-om 191 vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo

za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie

napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami matky uplatnenými v odvolaní, ktoré

tvorili jej obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a matka ani v priebehu

odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné

rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd

dodáva, že z vyjadrení účastníkov konania ako aj vykonaného dokazovania nepochybne

vyplýva, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je kde sa maloletý narodil

a nepretržite žil v spoločnej domácnosti s obidvoma rodičmi až do príchodu na územie

Slovenskej republiky z dôvodu plánovanej dovolenky. Maloletý je občanom má

tam vytvorené vhodné a stabilné výchovné prostredie, svoju izbu, hračky a prostredie, ktoré

dôverne pozná, ako aj sociálne a zdravotné zabezpečenie. Zdôrazňuje, že obaja rodičia

majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti k maloletému dieťaťu a rovnako tak maloleté

dieťa má právo poznať a stretávať sa s obidvoma rodičmi, budovať si s nimi vzťah, pretože

sa jedná o najbližšie osoby v jeho živote, má právo vyrastať v prostredí, ktoré dôverne

pozná, kde sa narodil a je začlenený do sociálneho prostredia, a kde má možnosť rozvíjať

svoj vzťah a citové väzby s rodičmi. Konštatuje, že matka pred príchodom na Slovensko

neodišla zo spoločnej domácnosti, na Slovensko pricestovala v sprievode otca maloletého

na plánovanú dovolenku, pričom mali zakúpené spoločné spiatočné letenky, maloletý má

v domácnosti otca svoje osobné veci, hračky a detskú izbu, v dôsledku čoho možno

konštatovať, že boli splnené všetky materiálne predpoklady pre jeho návrat do krajiny jeho

obvyklého pobytu v sprievode matky, ktorá má taktiež v spoločnej domácnosti svoje osobné

veci a materiálne zázemie. Vzájomné konflikty medzi rodičmi a subjektívne dôvody matky

pre zotrvanie na území Slovenska za účelom zabezpečenia si vhodných podmienok pre

návrat do po odchode zo spoločnej domácnosti nie sú zákonným dôvodom pre

vytrhnutie maloletého z jeho výchovného prostredia a nenariadenie návratu do krajiny jeho

obvyklého pobytu resp. pre oddialenie jeho návratu. Matka maloletého má možnosť riešiť

konfliktnú situáciu v manželstve ako aj otázku výchovy maloletého pred príslušnými

orgánmi v krajine, kde má maloletý obvyklý pobyt v tak, aby neboli porušené

práva otca ani najlepší záujem maloletého. K odvolacej argumentácii matky, že súd

nevykonal ňou navrhované dôkazy odvolací súd dodáva, že do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, vykonal

všetky ním navrhované dôkazy a stotožnil sa s jeho hodnotením, a teda za porušenie tohto

základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tejto

právnej veci súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie zodpovedajúce dokazovaniu

v konaní o nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu a úplne zistil

skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne

závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Úvahy

súdu prvej inštancie týkajúce sa návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa

nie sú svojvoľné, ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu a

príslušných ustanovení vnútroštátnych a medzinárodných právnych predpisov. K ďalším

odvolacím námietkam matky ohľadom najlepšieho záujmu maloletého odvolací súd

konštatuje, že je v najlepšom záujme maloletého žiť a vyrastať v blízkom a pravidelnom

kontakte s oboma rodičmi, v mieste jeho obvyklého pobytu, preto so zreteľom na práva

dieťaťa obsiahnuté v Dohovore o právach dieťaťa musia obidvaja rodičia, ktorí sa rozhodli,

že sa ich dieťa narodí, bude vyrastať a teda nadobudne obvyklý pobyt v zahraničí, túto

skutočnosť akceptovať a v záujme dieťaťa sa jej prispôsobiť aj za predpokladu, že na ich

strane resp. na strane jedného z nich nastala taká zmena pomerov, v dôsledku ktorej

niektorý z rodičov nechce žiť v krajine, kde má dieťa obvyklý pobyt a na zmene pomerov

miesta pobytu maloletého dieťaťa sa nevedeli dohodnúť.“.

4. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že rozhodnutia okresného súdu a krajského

súdu zasahujú do jej práva na starostlivosť a výchovu maloletého, keďže nariaďujú návrat

maloletého do Porušenie uvedeného práva sťažovateľka odôvodňuje tým, že

„toho času nemá možnosť zabezpečiť maloletému riadnu starostlivosť na území

najmä z dôvodu jazykovej bariéry, keďže... neovláda anglický jazyk plynule, čo zjavne

zhoršuje jej pozíciu pri uchádzaní sa o zamestnanie a taktiež pri komunikácii v vo

všeobecnosti (napríklad s lekármi, úradmi, atď.). Sťažovateľka nemá v

zabezpečené ubytovanie pre seba ani pre maloletého a do domácnosti svojho manžela sa

odmieta pre rozpad vzťahu vrátiť. Naopak v Slovenskej republike Sťažovateľka má

zabezpečené pre maloletého všetky potrebné veci pre starostlivosť oňho, na území

Slovenskej republiky pre Sťažovateľku neexistuje jazyková bariéra a zároveň potencialita

jej pracovného uplatnenia na území Slovenskej republiky je omnoho vyššia ako v

čím sa Sťažovateľke ľahšie zabezpečí pokrytie finančných nákladov na jej život ako aj na

život maloletého. Predmetné uznesenia obmedzujú Sťažovateľku na jej práve na výchovu

a starostlivosť o maloletého, nakoľko po návrate do by sa Sťažovateľka dostala

do pozície bezdomovca, čo by viedlo k okamžitému odobratiu maloletého z jej starostlivosti,

alebo by musela maloletého odovzdať do starostlivosti manžela a vrátiť sa na územie

Slovenskej republiky, čo by značne limitovalo možnosť jej styku s maloletým najmä

s ohľadom na vzdialenosť medzi Slovenskou republikou a a finančnou

náročnosťou cestovania medzi krajinami. Maloletý má len dva roky a vyžaduje si neustálu

starostlivosť svojej matky, Sťažovateľky. U detí v tomto veku je nesporné, že potrebujú

najmä starostlivosť svojej matky a oddelenie od nej im môže spôsobiť psychickú ujmu, čo by

bolo v rozpore s najlepším záujmom maloletého, zákonom o rodine ako aj Dohovorom

o právach dieťaťa. Maloletý je silno emocionálne naviazaný na Sťažovateľku, ako aj

Sťažovateľka na maloletého, pričom realizácia predmetných uznesení by viedla

k traumatizácii maloletého a Sťažovateľky, nakoľko toho času je maloletý zvyknutý na

dennodenný kontakt so Sťažovateľkou a jeho prerušenie nie je v záujme maloletého. Manžel

Sťažovateľky v pracuje celý deň, po práci chodí domov unavený a nie je v jeho

možnostiach poskytnúť maloletému riadnu starostlivosť, ktorú si vyžaduje, čo je zjavne

v rozpore s najlepším záujmom maloletého. Nízky vek dieťaťa a citová naviazanosť na

Sťažovateľku vylučuje oddelenie Sťažovateľky od maloletého. Maloletý sa už viac ako osem

mesiacov nachádza na území Slovenskej republiky a integroval sa tu do prostredia.

Individuálny záujem dieťaťa prevyšuje nad záujmom rodičov na výkone ich rodičovských

práv a povinností, v tomto prípade je v individuálnom záujme maloletého poskytovanie

riadnej rodičovskej starostlivosti a výchovy, ktorá mu v nedokáže byť

zabezpečená.“.

II.

5. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

6. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na starostlivosť o maloletého a jeho výchovu zaručeného napadnutým

postupom okresného súdu a krajského súdu v konaní o nariadenie návratu maloletého

dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu v zmysle Haagskeho dohovoru“). Porušenie práva

na spravodlivý súdny proces konajúcimi súdmi sťažovateľka v sťažnosti osobitne

nenamietala.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky napadnutým postupom

okresného súdu

7. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

8. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie napadnutého

postupu (aj rozhodnutia) okresného súdu bol v prvom rade príslušný krajský súd ako súd

druhostupňový, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu bezprostredne

preskúmavať postup (aj rozhodnutie) súdu prvého stupňa v tejto veci, preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

(podobne , , , , ,

a iné).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky napadnutým postupom

krajského súdu

9. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

10. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej

sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej

starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi (čl. 3 Dohovoru o právach

dieťaťa vyhláseného v Zbierke ).

Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene

premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča

(najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného

dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18 Dohovoru o právach

dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť

(čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života,

rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo

trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru o právach dieťaťa).

11. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase

pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté

o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene

premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu, je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali

súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré

získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne

vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,

by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa

a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu

dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení

navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);

rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím

o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp.

rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.

12. Podľa (ďalej len „“)

v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní

podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika

viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené

a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Podľa § 123 ods. 2

súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností

podľa odseku 1.

13. Vychádzajúc z uvedeného sú všeobecné súdy v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) povinné v takomto type konaní zohľadňovať

najlepší záujem dieťaťa, a teda nerozhodovať automaticky. Judikatúra ESĽP porušenie práv

v návratovom konaní subsumuje pod čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“). Povinnosti štátov dohovoru podľa čl. 8 dohovoru v oblasti

medzinárodných únosov sa musia vykladať vo svetle požiadaviek Haagskeho dohovoru

a Dohovoru o právach dieťaťa. Tento prístup si vyžaduje kombinovanú a harmonickú

aplikáciu medzinárodných nástrojov s ohľadom na ich význam a dopad na ochranu práv detí

a rodičov. Takýto prístup by nemal vyústiť do konfliktov a rozporov medzi rozličnými

zmluvami za predpokladu, že súd je schopný plniť svoj účel, ktorým je zabezpečenie

dodržiavania záväzkov Vysokých zmluvných strán dohovoru (rozsudok Veľkej komory

ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku z 26. 11. 2013). Právo rozhodovať o opatrovníckych

právach k dieťaťu má štát obvyklého pobytu dieťaťa a nie štát, v ktorom je dieťa unesené

alebo zadržiavané (rozsudok ESĽP vo veci R. S. proti Poľsku z 21. 5. 2015). Eliminujúce

dôvody návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo svoj obvyklý pobyt

bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, podľa článku 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby

hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná

situácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené.

Existencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru pritom

nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie, ktoré nemožno

požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci P. E. a R. F proti

Portugalsku z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku z 1. 3. 2016,

v ktorom ESĽP navyše uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka maloletého

dieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej, aby

preukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru musia byť

uplatňované striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru,

nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho

neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky

nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku

z 19. 7. 2016).

14. „Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať

reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom

Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch.

Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho

obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa

nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre),

ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú

ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní

o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené

skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na

ktorý má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy

v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo

dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie;

rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde

malo dieťa pobyt pred únosom.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2015).

15. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

16. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd pri svojom rozhodovaní skúmal

relevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na návrat maloletého

do Dospel pritom k záveru, že krajinou obvyklého pobytu maloletého

bezprostredne pred premiestnením bola [čl. 3 písm. a) Haagskeho dohovoru],

a poukázal na skutkové okolnosti a kritériá, na základe ktorých dospel k tomuto záveru.

Vysporiadal sa s otázkou, či premiestnenie maloletého na územie Slovenskej republiky

predstavovalo porušenie opatrovníckeho práva, pričom uviedol, že opatrovnícke právo

k maloletému nadobudol navrhovateľ zo zákona – narodením maloletého ako jej otec

a zároveň manžel sťažovateľky. Uviedol skutkové okolnosti, na základe ktorých dospel

k záveru, že navrhovateľ svoje opatrovnícke právo voči maloletému aj reálne vykonával,

a taktiež uviedol okolnosti, z ktorých je zrejmé, že navrhovateľ sa s premiestnením

a zadržiavaním maloletého na území Slovenskej republiky nezmieril a ani s ním nesúhlasí

[čl. 13 písm. a) Haagskeho dohovoru]. Krajský súd sa vysporiadal aj s otázkou, či je daná

existencia dôvodov, pre ktoré by nenariadil návrat maloletého. Z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu vyplýva, že sa vysporiadal s otázkou, či je možné a vhodné vypočuť

maloletého k otázke návratu, pričom vzhľadom na jeho nízky vek a stupeň vyspelosti

dospeli k záveru, že maloletého k uvedenej veci vypočuť nemožno. Rovnako tak sa

vysporiadal s návrhmi sťažovateľky na vykonanie dokazovania, pričom uviedol

predovšetkým to, že predmetné dôkazy a skutočnosti, ktoré nimi mali byť objasnené,

presahovali predmet konania o návrate.

17. Z rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu možno podľa názoru ústavného

súdu vyvodiť, že v nich dali odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré mali pre návrat

maloletého do miesta obvyklého pobytu zásadný význam, pričom vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi

všeobecných súdov na strane druhej je logický. Pokiaľ vo veci konajúce všeobecné súdy

v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali, akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadili a ako vec právne posúdili, pričom odôvodnenie ich rozhodnutí

je presvedčivé, námietky sťažovateľky uvedené v bode 4 tohto uznesenia samy o sebe

nemôžu mať za následok prijatie záveru o tom, že jej bolo upreté právo na starostlivosť

o maloletého a jeho výchovu.

18. Ústavný súd zastáva názor, že konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach

odôvodnili svoje závery týkajúce sa nariadenia návratu maloletého do dostatočne,

preto ich nepovažuje za zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie týchto rozhodnutí predstavuje

adekvátny podklad pre výrok uznesenia okresného súdu o nariadení návratu maloletého

a súvisiacich výrokov, ako aj ich potvrdenie krajským súdom. Rovnako tak aplikácia a

výklad príslušných ustanovení Haagskeho dohovoru, nariadenia rady (ES) a Dohovoru

o právach dieťaťa konajúcimi súdmi rešpektuje zmysel a účel, za ktorými boli prijaté, preto

ani právne závery okresného súdu a krajského súdu nepovažuje ústavný súd za arbitrárne.

Postup konajúcich súdov v predmetných konaniach, ako aj ich rozhodnutia boli v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v uvedenej občianskoprávnej

veci.

19. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým postupom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa , preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka by predovšetkým v záujme dieťaťa

i svojom mala eliminovať negatívne dôsledky návratu svojho maloletého syna do

V danom prípade je potrebné rešpektovať záujem maloletého o kontakt s otcom a jeho

opatrovnícke právo (právo styku) nemožno negovať, teda ani ignorovať, ani popierať.

Ďalšie otázky, ktoré zjavne presahujú rámec konania o návrate, t. j. rozvod manželstva

sťažovateľky a navrhovateľa, ako aj úprava výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému budú predmetom konania príslušných súdov v

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2018