Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 402/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu y Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a ,

, , zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Tencerovou, J. Gabčíka

2666/3, Malacky, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-143 z 30. mája 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť , , ,

a , , (ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -143 z 30. mája 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. marca 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia

(žalobcovia) sa žalobou doručenom Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) 6. februára 2016 domáhali proti (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a

(ďalej len „žalovaný v 2. rade“) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – pozemkom

registra „C“ a rodinnému domu – nachádzajúcim sa v k. ú. , tvrdiac, že určovacím

výrokom sa pre sťažovateľov vytvorí pevný právny základ pre nadobudnutie právnej istoty,

o ktorú boli pripravení bez svojho pričinenia trestným činom tretích osôb, keďže ako

manželia 8. marca 2011 omylom podpísali kúpnu zmluvu, ktorou uvedené nehnuteľnosti

odpredali žalovanej v 1. rade, s ktorou sa nikdy nestretli, nemali vôľu nehnuteľnosti jej

odpredať a nikdy o nej neprevzali kúpnu cenu 52 000 €. Sťažovatelia nemali vedomosť

ani o tom, že 30. decembra 2011 došlo k prevodu vlastníckeho práva k uvedeným

nehnuteľnostiam na žalovaného v 2. rade.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -116 z 8. novembra 2016 žalobu

sťažovateľov zamietol. V odôvodnení tohto rozhodnutia (body 29 až 34) konštatoval, že

sťažovatelia majú naliehavý právny záujem na danom určení, avšak žalovaná v 1. rade

nie je vzhľadom na aktuálny zápis v katastri nehnuteľností pasívne vecne legitimovaná

v spore. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade okresný súd uviedol, že v konaní nebol zistený

žiaden dôvod, ktorý by spôsoboval absolútnu, resp. relatívnu neplatnosť právneho úkonu –

kúpnej zmluvy; žalovanú v 1. rade bolo potrebné považovať za riadnu vlastníčku, ktorá bola

oprávnená previesť vlastnícke právo na žalovaného v 2. rade, ktorý nadobudol vlastnícke

právo od vlastníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sťažovatelia o podmienkach

obchodu rokovali so avšak kúpnu zmluvu uzavreli so žalovanou v 1. rade. Ak by teda

vyvolala u sťažovateľov omyl, nebolo v konaní preukázané, že žalovaná v 1. rade

o tomto omyle vedela, čo je conditio sine qua non pre neplatnosť zmluvy podľa § 49a

. Okresný súd poukázal na to, že sťažovatelia v konaní tvrdili, že

k podpisu kúpnej zmluvy došlo v časovej tiesni, keď im hrozila dražba nehnuteľností, avšak

z vykonaného dokazovania takáto skutočnosť nevyplynula, keďže samotná dražba sa mala

uskutočniť až 23. marca 2011. Z ich výpovedí vyplynulo, že mali vedomosť o tom, že

uvedené nehnuteľnosti majú byť prevedené do vlastníctva tretej osoby, tzv. investorky.

V spore neboli predložené ani žiadne dôkazy nasvedčujúce tomu, že v kúpnej zmluve

dohodnutá kúpna cena sa zásadným spôsobom odlišuje od všeobecnej hodnoty

nehnuteľností v danom čase na danom mieste. Ak by sťažovateľom nebola vyplatená celá

dohodnutá kúpna cena, nespôsobuje to neplatnosť právneho úkonu, keďže túto prípadnú

nezákonnosť možno odstrániť žalobou o plnenie. Neplatnosť kúpnej zmluvy nespôsobuje

ani trestné stíhanie , ktorá do vyhlásenia rozsudku nebola právoplatne odsúdená.

Žalovaná v 1. rade ani žalovaný v 2. rade podozrivými zo spáchania trestnej činnosti nie sú.

4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie, v ktorom namietli,

že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec

nesprávne právne posúdil. Sťažovatelia tvrdili, že rozhodnutie okresného súdu

je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a že okresný súd nevenoval dostatočnú pozornosť

dokazovaniu týkajúcemu sa skutočnosti, či uzavreté kúpne zmluvy sú v súlade s dobrými

mravmi, ani sa neoboznámil so znaleckým posudkom vypracovaným pre potreby

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny podľa (ďalej aj „“), pričom

skonštatoval, že sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil

okresný súd, ako aj s jeho právnym posúdením. Na zdôraznenie správnosti rozsudku

okresného súdu skonštatoval (body 19, 24 až 29), že sťažovateľmi neboli preukázané také

skutočnosti, ktoré by umožňovali prijať záver o neplatnosti celej kúpnej zmluvy z dôvodu

rozporu dojednaní o výške kúpnej ceny s dobrými mravmi, a teda následný záver, že

sťažovatelia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktorého určenia sa žalobou

domáhali. Vzhľadom na správny právny záver okresného súdu o nepreukázaní dôvodov

neplatnosti kúpnej zmluvy bol správny aj jeho právny záver to tom, že žalovanú v 1. rade

bolo potrebné považovať za riadnu vlastníčku, ktorá bola oprávnená previesť vlastnícke

právo na žalovaného v 2. rade. Pokiaľ sťažovatelia namietali, že okresný súd nevykonal

dôkaz – znalecký posudok týkajúci sa reálnej hodnoty nehnuteľností, ich námietka nie je

dôvodná, keďže napriek poučeniu okresným súdom znalecký posudok ako dôkaz

neoznačili, nežiadali ho ako dôkaz vykonať a na pojednávaní okresného súdu nemali ďalšie

návrhy na doplnenie dokazovania. Sťažovatelia znalecký posudok predložili až

v odvolacom konaní, no keďže nejde o prípustnú novotu v zmysle , krajský súd

naň nemohol prihliadať. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu zodpovedá kritériám

riadneho odôvodnenia rozsudku podľa až 4 .

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie odôvodnené tým, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm.

f) ]. Nosným dôvodom podaného dovolania bolo okolnosť, „či súdna kancelária pokyn

predsedníčky senátu určený súdnej kancelárii, aby oznámila na úradnej tabuli, že rozsudok

bude vyhlásený 30. mája 2017 skutočne aj zrealizovala a či bola zachovaná lehota

vyplývajúca z “, a túto skutočnosť žalobcovia zo spisu nemohli posúdiť.

7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol ako

neprípustné podľa (body 11 a 12), keďže z obsahu predloženého

súdneho spisu zistil, že krajský súd v konaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol

v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami a ktorým by došlo k porušeniu práva

sťažovateľov na spravodlivý proces; „odvolací súd bez nariadenia pojednávania dňa

30. mája 2017 verejne vyhlásil rozsudok (č. 1. 142 súdneho spisu), ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, stotožniac sa s jeho odôvodnením (§ 387

ods. 1 a 2 ). Verejnému vyhláseniu rozsudku predchádzala úprava predsedníčky senátu

z 10. mája 2017, ktorou uložila kancelárii, aby zabezpečila oznámenie miesta (na č. dv.

108) a času (30. mája 2017 o 9.10 hod.) verejného vyhlásenia rozsudku v danej veci na

úradnej tabuli odvolacieho súdu a na webovej stránke odvolacieho súdu a Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky (č. 1. 140 súdneho spisu). Toto oznámenie bolo

vyvesené na oznamovacej tabuli odvolacieho súdu dňa 24. mája 2017 (č. 1. 141 súdneho

spisu), t. j. viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením (bod 10). Podľa zistení dovolacieho súdu

uvedená skutočnosť v neposlednom rade vyplýva aj z oznámenia na webovej stránke

https://otvorenesudy.sk/hearings/1723132?l=sk. ktorá zistený údaj prevzala z portálu

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.“.

8. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovatelia nesúhlasia a opakujúc

argumenty, ktoré vzniesli v konaniach pred týmito súdmi, v ústavnej sťažnosti namietajú, že

„odvolací súd v odvolacom konaní nenariadil pojednávanie; Krajský súd v Trenčíne ako

súd odvolací bol povinný v prejednávanej veci nariadiť pojednávanie, vychádzajúc zo

spornosti skutkového tvrdenia strán, a rozhodnúť mohol až na základe výsledkov

pojednávania. Tým, že Krajský súd v Trenčíne pojednávanie vo veci nenariadil, hoci

jednoznačne mal pojednávanie nariadiť, odňal sťažovateľom 1/, 2/ možnosť uplatnenia

procesných práv tak, ako sú garantované a Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.... Dovolací súd sa s týmto procesným

pochybením stotožnil a zaťažil touto procesnou vadou i svoje rozhodnutie.“. Okrem toho,

podľa názoru sťažovateľov krajský súd „bez povšimnutia nechal tú časť predmetného

rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorej... žalobcovia poukazovali na trestné konanie vo veci

vedenej na Krajskom riaditeľstve PZ v Žiline... Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné

konanie vo veci prerušiť a vyčkať do skončenia predmetnej trestnej veci a na základe

výsledkov tohoto trestného konania posúdiť, čí konanie fyzických osôb, ktoré sú trestne

stíhané v spojení s konaním (pôvodne kupujúcej) a (kupujúceho od ) nie je

v rozpore s dobrými mravmi v takom rozsahu, že je považované za trestný čin, a teda

uvedená okolnosť by mohla byť dôvodom neplatnosti právneho úkonu.“. Z tohto pohľadu sa

javia rozhodnutia všeobecných súdov a nimi prijaté skutkové a právne závery ako právne

neudržateľné a prijaté v zrejmom omyle jednotlivých konajúcich súdov, ktorými sa poprel

zmysel a podstata práva na spravodlivý súdny proces.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhujú, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľov zaručených a a práva zaručeného

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -143 z 30. mája 2017 (bod 5)

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. marca 2019 (bod 7), ktoré

sťažovatelia považujú za arbitrárne, resp. za nedostatočne odôvodnené.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

20. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

21. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

22. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu (3. mája 2019) právnemu zástupcovi sťažovateľov zachovaná.

23. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

24. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

25. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(, ).

26. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

27. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom súdnom konaní

je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej

právomoci všeobecných súdov. Ústavnému súdu však nemožno odňať právomoc kasačného

zásahu do tohto hodnotenia vtedy, keď je v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným

v v miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície

nespravodlivosti a neobjektívnosti. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor

pre ľubovoľné (svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese

hodnotenia dôkazov je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor

postupu a naň nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným

právom na súdnu ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je

hrubým narušením spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania.

V opačnom prípade by sa právomoc ústavného súdu odôvodnená požiadavkou ochrany

základných práv a slobôd uvedených v stala neúčinnou (m. m.

, , ZNaU 39/2015).

28. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľov aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

29. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konania (m. m. , , ,

).

30. Podľa súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

Podľa skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

31. Dokazovanie všeobecného súdu podrobne upravujú ustanovenia § 185 až § 211

.

32. Podľa ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu zopakuje sám.

33. Podľa na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd

pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem.

34. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,

ak je vo výroku vecne správne.

35. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

36. Ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského

súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, vychádzajúcich

a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom nezistil, že by tieto závery krajského

súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok (m. m. ).

37. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil,

že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

38. Pokiaľ sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdili, že krajský súd bol povinný

v prejednávanej veci nariadiť pojednávanie, ich názor nie je správny.

39. Na prejednanie veci sa nariaďuje ústne pojednávanie, ak zákon neustanovuje inak

( ). Dôvodová správa k uvádza, že citované

zákonné ustanovenie „reflektuje tradičnú zásadu ústnosti, ktorá je však v modernom poňatí

civilného procesu na viacerých miestach prelamovaná. Zákon stanovuje, kedy pojednávanie

nariaďovať netreba a v ktorých prípadoch sa môže súd spoľahnúť na písomnú formu

konania.“. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade

s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu

( a 2 ). Ako vyplýva z pojednávanie na odvolacom súde

je v zásade fakultatívne, a teda odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí. Pojednávanie

nariaďuje odvolací súd vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to

vyžaduje dôležitý verejný záujem.

40. Sťažovatelia existenciu dôležitého verejného záujmu v ich veci netvrdili a pokiaľ

ide o potrebu zopakovať alebo doplniť dokazovanie kvôli tomu, že v odvolacom konaní

predložili znalecký posudok, krajský súd sa touto skutočnosťou zaoberal a v odôvodnení

napadnutého rozsudku sťažovateľom poskytol vyčerpávajúcu odpoveď, prečo tak neurobil.

41. Ústavnú udržateľnosť záverov napadnutého rozsudku krajského súdu nie je

spôsobilá spochybniť ani námietka sťažovateľov, že odvolacie konanie bolo potrebné

prerušiť a vyčkať do skončenia trestného konania, v ktorom je trestne stíhaná

(nie však žalovaná v 1. rade ani žalovaný v 2. rade).

42. Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb ( ).

43. Okrem toho, sťažovateľom nič nebránilo, aby uvedenú námietku vzniesli

a so zreteľom na zákonnú úpravu prerušenia konania vyplývajúcu z a nasl.

ju aj konkretizovali v dovolaní proti rozsudku krajského súdu, čo však neurobili.

44. Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

v dokazovaní vykonanom súdom prvej inštancie.

45. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok.

46. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

47. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľov podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

48. Dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania okrem prípadov, ak od rozhodnutia

o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý dovolaním nebol dotknutý, ide o nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 a dovolanie podal len niektorý zo subjektov, určitý spôsob

usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [§ 439 písm. a), b) a c)

]. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi ( ) a skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd ( ). Dovolací súd však nie je viazaný dovolacím

návrhom, t. j. petitom dovolania ( ).

49. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

50. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí

to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami

, ktoré v zmysle majú ustanovovať

podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva

sťažovateľov. Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa preto nie je

povinnosť dovolacieho súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V opačnom prípade by totiž

dovolací súd stratil možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného opravného prostriedku vôbec boli naplnené.

51. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľov, ktorým napadli rozsudok krajského

súdu, ich dovolanie riadne preskúmal, no keďže dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania

nezistil, následne sformuloval svoj právny záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho

opravného prostriedku a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. c) vyslovene umožňuje.

52. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľov v časti namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

53. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2019