Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 424/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateliek

, , ,

a maloletej , , , zastúpenej

matkou , obe zastúpené advokátom Mgr. Petrom

Troščákom, Hlavná 50, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -344 z 31. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a maloletej

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateliek a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. apríla 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“ alebo

„matka“), a maloletej , ,

(ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“ alebo „maloletá“, spolu ďalej aj „sťažovateľky“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením č. k. -344

z 31. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateliek bola ako naliehavá vec patriaca do rozhodovacej

pôsobnosti senátu, rozhodnutie o ktorej neznesie odklad, v súlade s čl. X bodom 3

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi.

V súlade s čl. II bodom 3 písm. b) rozvrhu práce v znení dodatku č. 1 pracuje prvý

senát ústavného súdu pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom spravodajcom

Ivanom Fiačanom v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Ivan Fiačan a Miloš

Maďar.

Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti

sťažovateliek v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

3. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresným súdom

Košice II (ďalej len „okresný súd“) bolo vedené konanie pod sp. zn. o návrhu

na nariadenie výkonu rozhodnutia vo veci maloletej, a to na návrh jej otca

(ďalej len „otec“). Sťažovateľka v 1. rade ako matka maloletej vystupovala v konaní

ako povinná. Účastníčkou konania bola v zmysle Civilný

mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CMP“) aj maloletá

zastúpená procesným opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice

(ďalej len „ÚPSVaR“).

Okresný súd uznesením č. k. -149 z 2. augusta 2018 (ďalej

aj „uznesenie okresného súdu“) nariadil výkon rozhodnutia – uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 18. januára 2018 (ďalej len „exekučný titul“), ktoré nadobudlo

právoplatnosť 31. januára 2018. Návrh matky (povinnej) na odklad výkonu rozhodnutia

okresný súd zamietol, keďže nezistil rozpor záujmu maloletej s výkonom rozhodnutia

v zmysle .

Exekučným titulom krajský súd do právoplatného skončenia konania vo veci samej

vedenej okresným súdom pod sp. zn. zveril maloletú do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov, ktorá sa mala realizovať v 3-dňových intervaloch s miestom

striedania vždy v bydlisku matky o 18.00 h s tým, že ako prvý je oprávnený zabezpečovať

starostlivosť o maloletú otec od 18.00 h prvého dňa nasledujúceho po právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Proti obom výrokom uznesenia okresného súdu podala sťažovateľka v 1. rade

odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že uznesenie

okresného súdu vo výroku o nariadení výkonu rozhodnutia (exekučného titulu) potvrdil

a odvolanie proti výroku uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu matky na odklad

výkonu rozhodnutia odmietol.

4. Sťažovateľka v 1. rade s nariadením výkonu rozhodnutia vo veci maloletej

nesúhlasí a v ústavnej sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením krajský súd porušil jej

(v bode 1 označené) práva. V tejto súvislosti sťažovateľka v 1. rade poukazuje

na skutočnosť, že krajský súd sa v napadnutom konaní nevysporiadal s jej námietkou

uvedenou v odvolaní, že „súd prvej inštancie ani len neuviedol, akým spôsobom

(akým zisťovaním) splnil povinnosť v ust. § 3 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 207/202016 Z. z. -

zisťuje, či sa povinný podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody,

pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu“. Sťažovateľka v 1. rade ďalej

namieta, že z napadnutého uznesenia „nie je zrejmé, či súd prvej inštancie vôbec vykonal

nejaké vlastné zisťovanie alebo o zisťovanie požiadal príslušný orgán sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately“.

5. V odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľky okrem iného uviedli:

„Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva to, že súd prvej inštancie

postupoval v hrubom rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami a namiesto zisťovania či sa

povinná podrobuje rozhodnutiu a či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinná

nemôže podrobovať rozhodnutiu, len stručne poukázal na uznesenie Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. , zo dňa 22. 6. 2018, ktorým bolo

rozhodnuté o neodkladných opatreniach v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod

sp. zn. , predmetom ktorého je úprava výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu.“

6. Podľa názoru sťažovateliek k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo

tým, že „povinnej neboli doručené návrhy, resp. podania oprávneného (zrejme by malo ísť

až o 8 samostatných podaní, ktorými mal oprávnený oznamovať súdu, že povinná

nerešpektuje rozhodnutie)“, čím podľa ich tvrdenia „súd prvej inštancie vylúčil povinnú

z možnosti reagovať na tvrdenia oprávneného ohľadom nerešpektovania súdneho

rozhodnutia...“.

7. Sťažovateľka v 1. rade v ústavnej sťažnosti poukazuje na námietky, ktoré uplatnila

v rámci odvolacieho konania, a tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

„neodôvodnené, nepreskúmateľné, zjavne svojvoľné a arbitrárne“.

8. Sťažovateľky zároveň žiadajú o odloženie vykonateľnosti uznesenia okresného

súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu, pričom tento návrh na odklad

vykonateľnosti riadne neodôvodnili.

9. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateliek v 1. a 2. rade na spravodlivé súdne konanie podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu

ochranu podľa SR, právo na rovnosť účastníkov konania podľa

ods. 3 SR, a právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 SR uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

31. 1. 2019 a jeho postupom v tomto konaní bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 31. 1. 2019 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľkám v 1. a 2. rade všetky trovy tohto

konania.“

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov a ústavnoprávne východiská

10. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

16. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Podľa navrhovateľ musí byť v celom konaní

zastúpený advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak.

20. Podľa konštantnej judikatúry, ktorá je plne aplikovateľná aj po zmene právnej

úpravy o ústavnom súde, ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

21. O zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom

alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,

ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

III. 1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky v 1. rade

podľa , a a práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením

z 31. januára 2019

22. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal ústavnú sťažnosť, v ktorej

sťažovateľka v 1. rade namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. januára 2019, a to z hľadiska toho,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

24. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

25. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

26. Základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa sa

priznáva ako osobitné základné právo, pričom v štruktúre práv zaručených dohovorom je

implikované v práve na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnosť

účastníkov konania zahŕňa aj zásadu rovnosti zbraní, pričom k jej podstate ústavný súd

uviedol: „Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť

rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty

druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude

predostreté argumenty považovať za podstatné, a ako také ich predloží ku konfrontácii

druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania musí totiž zaručiť

aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov,

ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane.“ ().

27. Základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 sa zaručuje každému, o práve koho orgán verejnej moci rozhoduje, pričom

k porušeniu tohto práva môže pred všeobecnými súdmi dôjsť vtedy, keď príslušný súd

dôkazy vykonáva, a teda nie vtedy, keď ich nevykonal (, ).

28. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

29. Krajský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že „odvolanie povinnej

nie je dôvodné a uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť

podľa ust. “. Krajský súd v odôvodnení poukázal na odvolaciu

argumentáciu matky maloletej, na vyjadrenia otca maloletej, citoval dotknuté ustanovenia

a skonštatoval nasledujúce:

„Povinná matka podaným odvolaním nenamietala vykonateľnosť exekučného titulu,

čím nebol naplnený prvý dôvod, ktorým možno odvolanie proti uzneseniu o nariadení

výkonu rozhodnutia odôvodniť, tvrdila však, že po vzniku exekučného titulu nastali

okolnosti, ktoré spôsobili zánik uloženej povinnosti. Touto okolnosťou je podľa názoru

povinnej oprava/zmena právoplatnosti na vyznačenej doložke exekučného titulu z 30.1.2018

na 31.1.2018, ktorú vykonal Okresný súd Košice II 15.3.2018, kedy sa podľa výroku

rozhodnutia posunul deň odovzdania maloletej do starostlivosti otca. Povinná tvrdila,

že preto ani nemohla porušiť nariadené neodkladné opatrenie, pretože ak sa oprávnený

dostavil v určenom čase do miesta bydliska matky za účelom prevzatia maloletej, tak išlo

o taký deň, ktorý nepripadal na deň odovzdania. Odvolací súd sa s právnym názorom

povinnej nestotožňuje, pretože podľa právnej teórie a konštantnej judikatúry je okolnosťou

spôsobujúcou zánik uloženej povinnosti vo vykonávacom konaní predovšetkým splnenie

uloženej povinnosti, zmena alebo zrušenie exekučného titulu, prípadne smrť niektorého

z účastníkov, pričom v súdenej veci nejde o taký prípad. Podľa názoru odvolacieho súdu

nemôže byť nesprávne vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti konajúcim súdom

na ujmu osoby oprávnenej z exekučného titulu a účastníci sa mali takto vyznačenou

doložkou právoplatnosti riadiť až do vykonania predmetnej nápravy 15.3.2018. Dodáva,

že povinnosťou oprávneného ani nebolo overovať, či právoplatnosť rozhodnutia nastala

skutočne vtedy, keď ju zistil a zaznamenal súd prvej inštancie (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 25.4.2012 sp. zn. ). Z uvedených dôvodov neobstojí ani

ďalšia odvolacia argumentácia matky, ktorá za okolnosť spôsobujúcu zánik uloženej

povinnosti označuje údajné (nakoľko tieto skutočnosti nepreukázala) nedostavenie sa

oprávneného k odovzdaniu maloletej (po vykonaní opravy na doložke právoplatnosti).“

30. K námietke sťažovateľky v 1. rade, že „oprávnený nepreukázal, že sa v súdom

určenom čase dostavil na miesto striedania osobnej starostlivosti“, krajský súd uviedol, že

„je to práve povinná, ktorá v podanom odvolaní mala a mohla preukázať splnenie uloženej

povinnosti, pričom by išlo o relevantný odvolací dôvod“. Ďalej krajský súd konštatoval, že

„povinná žiadnym spôsobom nepreukázala, že po vzniku exekučného titulu nastali

okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, ale svoju odvolaciu argumentáciu

a obranu sústredila na tvrdenia, ktoré nemôžu byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu

(bez ohľadu na ich pravdivosť), pretože ich nemožno považovať za dôvod obsiahnutý

v ust. “.

31. K námietke sťažovateľky v 1. rade, že okresný súd jej nesprávnym procesným

postupom odňal možnosť konať pred súdom, keď jej ako povinnej „neboli doručené

návrhy, resp. podania oprávneného... čím ju (okresný súd, pozn.) vylúčil z možnosti

reagovať na tvrdenia oprávneného“, krajský súd poukázal na to, že „povinnej bol doručený

návrh oprávneného na výkon rozhodnutia z 19.3.2018 () v súlade ust. ,

nota bene mala možnosť sa k nemu vyjadriť v súdom stanovenej lehote“. Krajský súd ďalej

uviedol, že „predmetné podania oprávneného (čl. 23, 29, 67, 68, 69, 114, 117, a 134), ktoré

súd prvej inštancie nedoručil na vyjadrenie povinnej pred vydaním napadnuté rozhodnutia,

majú v podstate totožný obsah a oprávnený v nich stručne opisuje priebeh nezrealizovaných

odovzdaní maloletej do jeho starostlivosti v nariadených termínoch po podaní návrhu

vo veci samej“, zdôraznil, že „z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia tiež vyplýva,

že konajúci súd sa nimi bližšie nezaoberal, lebo rozhodol na podklade iných osvedčených

skutočností a v konečnom dôsledku z ust. povinnosť súdu doručiť všetky podania

účastníka protistrane nevyplýva.“ a uzavrel, že „absencia doručenia predmetných podaní

povinnej konajúcim súdom, nie je vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu, oprávnený osvedčil neplnenie povinnosti

uloženej súdnym rozhodnutím povinnou už v návrhu vo veci samej, ku ktorému mala

možnosť sa vyjadriť (a aj sa vyjadrila)“.

32. Krajský súd k ďalšej relevantnej odvolacej argumentácii matky uviedol:

«Dôvodnou nie je ani odvolacia argumentácia povinnej, keď súdu prvej inštancie

vytkla, že nepostupoval v súlade s ust. § 3 vyhlášky a žiadnym spôsobom, predovšetkým

prostredníctvom ÚPSVaR, nezisťoval, či sa povinná podrobuje rozhodnutiu a či existujú

ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa podrobovať rozhodnutiu nemôže, s poukazom na to,

že konajúci súd mal oprávnenosť nároku osvedčenú už zo samotného návrhu vo veci samej.

Konštatuje, že zisťovanie uvedených skutočností prostredníctvom ÚPSVaR je vyhláškou

prezumované ako fakultatívne, t.j. ako fakultatívna možnosť súdu, ktorú môže a nemusí

využiť podľa okolností konkrétnej prejednávanej veci, čo vyplýva aj z gramatického znenia

vyhlášky: ,,Ak súd požiada v konaní o výkone rozhodnutia príslušný orgán sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately o preverenie dôvodov nesplnenia povinnosti uloženej

rozhodnutím súdu....“ Dodáva, že povinná v priebehu celého konania ani nedeklarovala

ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa nemôže podrobovať právoplatnému a vykonateľnému

súdnemu rozhodnutiu.»

33. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

34. Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 19 Em 2/2018-

149 z 2. augusta 2018, ktorým tento nariadil výkon rozhodnutia (exekučného titulu)

a zamietol návrh matky na odklad výkonu rozhodnutia.

Okresný súd poukázal na obsah návrhu, ako aj na listinné dôkazy, ktoré predložil

otec maloletej ako navrhovateľ, a zhrnul, čo bolo obsahom podania matky, ktorým sa

vyjadrila k podanému návrhu. Následne okresný súd poukázal na príslušné ustanovenia

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia

vo veciach maloletých, zdôraznil zásadu oficiality vo veciach starostlivosti súdu

o maloletých a uviedol tieto právne závery: „Ako vyplýva z podaní rodičov, predložených

listinných dôkazov k plneniu rozhodnutia súdu dlhodobo nedochádza. Povinná dlhodobo

odmieta oprávnenému odovzdať dieťa v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu, ktorého

výkonu sa oprávnený domáha. Povinná v tomto konaní ako aj prebiehajúcom konaní

o úprave rodičovských práv a povinností predkladá súdu lekárske správy o zhodnotení

psychického stavu dieťaťa, tieto však majú význam pre konanie vo veci samej a ich

hodnotenie spolu s ostatnými vykonanými dôkazmi. V konaní o výkon rozhodnutia súd

nerozhoduje o konkrétnej úprave rodičovských práv a povinností ako je tomu v konaní

vo veci samej, skúma len, či dochádza k plneniu rozhodnutia súdu, resp. jeho neplneniu

a či tomu predchádzali ospravedlniteľné dôvody. Povinná túto skutočnosť súdu

nepreukázala relevantnými dôkazmi a ako ospravedlniteľný dôvod uviedla zhoršujúci sa

zdravotný stav maloletej, pričom súd nemá za preukázané, že tento jej stav je spôsobený

realizáciou rodičovských práv oprávneného.“

V bode 16 následne okresný súd detailne skúmal dôvody, pre ktoré bolo potrebné

nariadiť výkon rozhodnutia o striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pričom sa

„opiera vo svojom rozhodnutí aj o právny názor Krajského súdu v Košiciach deklarovaný

v rozhodnutí sp. zn. a zo dňa 22.6.2018, kde poukázal

na to, že striedavá starostlivosť o dieťa zabezpečuje dieťaťu rovnocenný kontakt s oboma

rodičmi a správanie matky v danom prípade vykazuje známky zneužívania rodičovských

práv ako aj na nedostatočnú kooperáciu matky pri vytváraní kľudného a harmonického

prostredia pre maloleté dieťa... V záujme ochrany dieťaťa a rešpektovania názoru dieťaťa,

ktoré samo vyjadrilo vôľu stretávať sa s otcom /pred kolíznym opatrovníkom/ je potrebné,

aby povinná rešpektovala rozhodnutie súdu, dieťa nemanipulovala podľa svojich predstáv

a vytvorila dieťaťu čo najvhodnejšie podmienky pre jeho odovzdanie do starostlivosti

oprávneného.“ a podľa názoru ústavného súdu jeho úvahy v tomto smere nie sú svojvoľné.

35. Okresný súd skúmal relevantné aspekty pre rozhodnutie o návrhu otca

na nariadenie výkonu rozhodnutia vo veci maloletej a dospel k záveru, že exekučný titul je

vykonateľný a že po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik

uloženej povinnosti. Poukázal na skutkové okolnosti a kritériá, na základe ktorých dospel

k tomuto záveru, pričom vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi okresného súdu na strane druhej je logický.

36. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd v napadnutom uznesení v spojení

s uznesením okresného súdu odôvodnil svoje závery týkajúce sa nariadenia výkonu

rozhodnutia dostatočne, preto právne závery konajúcich súdov nepovažuje za zjavne

neodôvodnené. Postup konajúcich súdov v predmetných konaniach a ich rozhodnutia boli

v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v uvedenej veci. Pokiaľ

ide o porušenie v ústavnej sťažnosti označených procesných práv sťažovateľky zaručených

a dohovorom, ústavný súd nezistil relevantnú vecnú súvislosť medzi namietaným

porušením týchto základných práv a napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu.

37. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nejaví známky

arbitrárnosti či zjavnej neopodstatnenosti, a preto nie je daný dôvod na zásah ústavného

súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Keďže ústavný

súd nezistil možnosť porušenia označených práv napadnutým uznesením krajského súdu,

odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v 1. rade už pri jej predbežnom prerokovaní

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

III. 2 K ústavnej sťažnosti maloletej

38. Ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti je ako sťažovateľka v 2. rade

uvedená maloletá. Ústavnému súdu bola doručená kópia splnomocnenia advokáta

na zastupovanie maloletej pred ústavným súdom. Z obsahu tohto splnomocnenia vyplýva,

že ho udeľuje matka maloletej ako jej zákonná zástupkyňa na zastupovanie jej osoby

(matky), ako aj maloletej pred ústavným súdom.

39. Uvedené splnomocnenie nemožno považovať vzhľadom na okolnosti a špecifiká

veci za prípustné v tomto konaní pred ústavným súdom. V rámci konania pred okresným

súdom, tak ako to vyplýva aj z ústavnej sťažnosti sťažovateľky v 1. rade vedenej ústavným

súdom pod sp. zn. , okresný súd ustanovil za procesného opatrovníka

maloletej ÚPSVaR aj napriek návrhu matky, aby preferoval blízku osobu maloletej,

a za opatrovníka jej ustanovil starú matku (matku sťažovateľky v 1. rade). Okresný súd tak

postupoval práve z dôvodu, že mal pochybnosť o tom, či matka, resp. stará matka maloletej

budú skutočne hájiť jej záujmy. Aj v odvolacom konaní bola maloletá zastúpená ÚPSVaR,

tak ako to vyplýva zo záhlavia napadnutého uznesenia krajského súdu.

40. Podľa o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) žiadny

z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by

mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi

maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví

maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone

zastupovať.

41. Matka maloletej je v tomto prípade v konflikte záujmov, čo sa týka jej možnosti

ako zákonného zástupcu splnomocňovať akéhokoľvek právneho zástupcu na zastupovanie

maloletej pred ústavným súdom v smere dožadovania sa rozhodnutia ústavného súdu

v prospech matky. Vo vzťahu k maloletej preto ústavný súd v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , , , ,

, ) konštatuje, že sťažovateľka v 1. rade nepreukázala

(nedoložila) aktívnu legitimáciu maloletej, ktorú by vzhľadom na stret jej záujmov

so záujmami matky mal zastupovať procesný opatrovník. Rovnaká výhrada sa týka

aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletej mal udeliť ÚPSVaR,

a nie matka maloletej. Ústavný súd preto hodnotí, že splnomocnenie v časti, ktorým matka

ako zákonná zástupkyňa maloletej splnomocnila právneho zástupcu na zastupovanie

maloletej v konaní o ústavnej sťažnosti, odporuje ustanoveniam zákona o rodine. Ústavnú

sťažnosť maloletej (ako podanú bez povinného právneho zastúpenia v zmysle § 34 zákona

o ústavnom súde) bolo preto potrebné podľa

odmietnuť.

42. Nad rámec dáva ústavný súd obom rodičom do pozornosti, že by sa mali snažiť

o také usporiadanie vzťahov a také správanie, ktoré eliminuje nepriaznivé dôsledky

naštrbeného vzťahu medzi nimi na dieťa, keďže svojím správaním vplývajú na dieťa,

sú vzorom pre svoje dieťa a láskou k dieťaťu, pokojným prostredím a komunikáciou

vytvárajú deťom priestor pre ich zdravý psychický a fyzický vývin a rast.

Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa

detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej

starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi (čl. 3 Dohovoru o právach

dieťaťa vyhláseného v Zbierke ).

Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene bráni

v styku dieťaťa s druhým rodičom, zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho

práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa,

najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18 Dohovoru o právach

dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života, rodiny a domova (čl. 16

Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho

rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru o právach dieťaťa).

43. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sťažovateliek bola ako celok odmietnutá,

bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími ich návrhmi (návrh na odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia, návrh na priznanie náhrady trov konania)

formulovanými v ich ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu