Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 512/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a mal. , , , zastúpeného

zákonným zástupcom , právne zastúpených advokátkou

JUDr. Jankou Chorvátovou, Antona Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 3

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júla 2014 a postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júla 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a mal. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) a mal.

(ďalej aj „maloletý“ alebo „maloletý syn“ spolu ďalej len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o

právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júla 2014 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. júla 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol

potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci starostlivosti o maloletého, ktorým

okresný súd okrem iného zamietol návrh sťažovateľa na zmenu úpravy práv a povinností

vo vzťahu k maloletému spočívajúcu v tom, že tento mal byť zverený do jeho osobnej

starostlivosti a matka maloletého mala sťažovateľovi platiť výživné v sume 40 €.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkami, ako

aj im predchádzajúcim postupom porušili ich v sťažnosti označené základné práva podľa

a práva podľa dohovoru, ako aj článkov Dohovoru o právach dieťaťa, a to tým, že

a) neumožnili maloletému byť v konaní vypočutý a povedať svoj slobodný názor

„s kým chce žiť a bývať“... V čase rozhodovania súdu napadnutým rozsudkom už mal mal.

11 rokov a 8 mesiacov a napriek tomu nezávislý a nestranný súd odmietol možnosť

mal. , s prihliadnutím na jeho rozumovú vyspelosť, byť u otca a teda súd uprel mal.

právo domáhať sa ochrany svojich práv žiť u svojho otca. Uvedeným procesným

postupom súdov, ktoré tak prvostupňový ako ani odvolací nevykonali procesný úkon

zistenia názoru mal. dieťaťa jeho výsluchom, je odňatím možnosti konať pred nestranným

a nezávislým súdom.“,

b) nekonali v najlepšom záujme dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa, čo odôvodnili tým že „predmetom súdneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu

napadnutých rozsudkov, bola momentálna úprava rodičovských práv k mal. , avšak

súd oprel svoje závery výlučne o potenciálne, možné, možno budúce, podľa jeho osobného

úsudku vyfabulované situácie ohľadne negatívneho dopadu výchovy otca k inak veľmi

inteligentnému synovi. Súd postupoval protiprávne práve preto, že oprel svoje aktuálne

rozhodnutie o ničím nepodložené dedukcie a úvahy, čím ale na strane druhej uprel

rodičovské práva otcovi ako jednoznačne fungujúcej, citovo a psychosociálne zrelej ľudskej

osobnosti s produktívnou sociálnou orientáciou.“,

c) nebrali do úvahy sťažovateľom predložené dôkazy (napr. sťažovateľove vyjadrenia,

znalecký posudok vypracovaný na žiadosť sťažovateľa).

V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že sa touto sťažnosťou domáhajú „len toho,

čo chce dieťa“, a domáhajú sa toho preto, že „i dieťa vie, čo chce a prečo to chce a zvlášť

preto, že znalcom... bol vyhodnotený ako chlapec s nadpriemernou inteligenciou“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že

napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a ich vydaniu predchádzajúcim

postupom bolo porušené:

„ právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky spolu s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd

právo sťažovateľov na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods.

1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2

Dohovoru o právach dieťaťa,

právo sťažovateľov na rovnosť ako účastníkov konania podľa

SR, titulom ktorého sú si všetci účastníci v konaní podľa čl. 47 ods. 2 rovní.“.

Ďalej žiadajú, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, vrátil vec

na ďalšie konanie a priznal im aj náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia

orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (čl. 46

ods. 1 a , dohovoru, a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa), a vo vzťahu k tomu subjektu (okresný súd a krajský súd), ktorého označil za

porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , , ). Tvrdenia o

porušení ďalších článkov Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré sťažovatelia uvádzajú

v odôvodnení sťažnosti mimo petitu (čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa), je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za

súčasť argumentácie sťažovateľov (podobne , , , IV.

ÚS 287/2011).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

1. K napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu , boli sťažovatelia oprávnení podať odvolanie (čo sťažovateľ aj urobil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaniach proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv a práv maloletého aj

napadnutým rozsudkom (a postupom) krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol

o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu tak, že toto rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.

1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2.

1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že okresný súd vo veci správne

rozhodol, keď návrh sťažovateľa na zmenu starostlivosti maloletého zamietol. Ďalej uviedol,

že okresný súd „správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku vykonaného v konaní,

ktorý zisťoval jednak možnosti a schopnosti u oboch rodičov starať sa o maloletého a

zároveň zisťoval i názor maloletého . Zo záverov tohto znaleckého posudku

vyplynulo, že obaja rodičia majú osobnostné predpoklady pre výkon starostlivosti

o maloletého. Poukázal na to, že osobnosť maloletého je vo vývine, je primerane

socializovaný so stabilným emočným prežívaním. V interakcii s matkou prežíva pozitívne aj

negatívne citové stavy, je na ňu primerane naviazaný. Prípadné odlúčenie od matky

s rozšíreným stykom s otcom nie je pre neho problémom. V prípade zverenia do výchovy

a osobnej starostlivosti otca by nastalo prílišné spojenie s otcom a dieťa by bolo pod jeho

veľkým vplyvom, čo by mohlo v budúcnosti narušiť jeho prirodzený proces oddeľovania.

Matka a dieťa majú medzi sebou pozitívny citový vzťah. Vzťah otca a syna je príliš silný

a má znaky prepletenia s problematickou budúcou separáciou. Z vyjadrenia maloletého

pred súdnym znalcom tento chce byť rovnako s matkou ako aj s otcom. Maloletý bol

vypočutý i kolíznym opatrovníkom, kde sa vyjadril, že rovnako chce byť s otcom ako

i s matkou. Sám uviedol, že si nevie predstaviť, že by bol u otca celé dva týždne a potom

u matky tiež dva týždne. Povedal že je to pre neho veľmi dlhý čas.“.

Z týchto vyjadrení považoval krajský súd za jednoznačne preukázané, že „mal.

má rovnaký vzťah tak k otcovi ako aj k matke a chce byť s obidvoma rodičmi. Preto

okresný súd správne rozhodol s poukazom na závery znaleckého dokazovania, keď ponechal

mal. v osobnej starostlivosti matky.“.

K námietke sťažovateľa, že vo veci nebol vypočutý maloletý, krajský súd poukázal na

(ďalej aj ,,OSP“), v zmysle ktorého ak je

účastníkom konania maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na vek a rozumovú

vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého

dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej

ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti

rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. V danom prípade

bol krajský súd toho názoru, že okresný súd mal „názor maloletého zistený z jeho

výsluchu súdnym znalcom, ako aj kolíznym opatrovníkom“, preto podľa jeho názoru bolo

„nadbytočné vykonávať opäť jeho výsluch a takto ho vystavovať novému stresu“.

Krajský súd z konania, ako aj zo záverov znaleckého posudku dospel k záveru, že

„rodičia majú medzi sebou problém komunikovať. Rodičia nemôžu svoje problémy

a nedorozumenia medzi sebou riešiť cez svoje maloleté dieťa, ale sú to práve rodičia, ktorí

majú predovšetkým prihliadať na jeho záujmy a hľadať riešenie, ktoré je najprospešnejšie

pre ich spoločné dieťa a podľa toho sa snažiť upraviť svoje práva a povinnosti k nemu

v prípade, keď spolu nežijú. Neporozumenie medzi rodičmi dieťa vníma a je to v jeho

neprospech, stresujúce, čo sa môže odzrkadliť na jeho ďalšom vývoji. Pokiaľ rodičia spolu

nežijú musia si uvedomiť, že ich spoločné dieťa nemôže byť s oboma rodičmi súčasne,

a preto sa musia snažiť situáciu riešiť čo najpriaznivejšie v prospech dieťaťa. Nebolo to

dieťa, ktoré sa rozhodlo, že jeho rodičia nebudú spolu žiť. Je na prospech dieťaťa, keď toto

môže aj naďalej mať kontakt s oboma rodičmi. Deti pri svojom vývoji potrebujú tak mužský

ako aj ženský vzor. Preto je na rodičoch a ich vyspelosti, aby dokázali spolu komunikovať

o záujmoch svojho spoločného dieťaťa, aby toto v čo najmenšej miere pociťovalo, že jeho

rodičia nežijú spolu.“.

V preskúmavanej veci v starostlivosti matky o maloletého krajský súd skonštatoval,

že neboli zistené žiadne nedostatky a jej „vzťah s maloletým navzájom je dobrý. Zo záverov

znaleckého posudku vyplynulo, že je vhodnejšie prostredie pre jeho výchovu u matky

a naďalej umožňovať otcovi stretávať sa so synom.“.

K námietke sťažovateľa, že okresný súd nesprávne vyhodnotil listinný dôkaz, a to

správu podanú psychologičkou z vyšetrenia maloletého, odvolací

súd poukázal na to, že predmetné psychologické vyšetrenie „vykonávala

na žiadosť otca maloletého, vypočula maloletého a hodnotila iba jeho samotného.

Nariadeným súdnym znaleckým dokazovaním sa súdny znalec zaoberal problematikou

komplexne. Vyhodnocoval tak každú osobu osobitne, či už mal. , otca alebo matku.

Tiež sa zaoberal aj vzájomnými vzťahmi otec – syn, matka – syn a rodičia navzájom čo bolo

potrebné na vyhodnotenie celkovej situácie. Z uvedených dôvodov okresný súd správne

postupoval, keď vychádzal zo záverov tohto znaleckého dokazovania.“.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zaoberal a vysporiadal

so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti výroku

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o úprave styku s maloletým synom.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným

ustanoveniam a o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),

ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto

nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje,

že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy,

pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať

za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a

udržateľné.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základným právom sťažovateľa a jeho maloletého syna na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v ústavný súd vo svojej

judikatúre vykladá tak, že účastníkom konania sa musia vytvoriť rovnaké podmienky

a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. ). Všeobecné súdy sú podľa

uvedenej zásady povinné v súlade so zákonom dať všetkým účastníkom občianskeho

súdneho konania rovnakú príležitosť predniesť svoje stanovisko, predniesť rozhodujúce

tvrdenia alebo poprieť tvrdenia iného účastníka a navrhnúť dôkazy na podporu svojich

tvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého účastníka, aby

súd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jeho

prednesený argument. Ako už ústavný súd konštatoval, podľa je úlohou

súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého

úlohou je viesť dokazovanie tým smerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný. Z toho, čo

už bolo uvedené, je podľa ústavného súdu zrejmé, že krajský súd neodoprel bezdôvodne

vykonať dôkazy navrhnuté sťažovateľmi, ale odmietol vykonať len také dôkazy (napr.

vypočutie psychologičky Mgr. Doničovej, ktorá vypracovala na žiadosť sťažovateľa

psychologickú správu na maloletého), ktoré s ohľadom na vlastné právne názory

na prerokúvanú vec (ktoré ústavný súd nepovažuje za arbitrárne alebo ústavne

neakceptovateľné) nepovažoval v danej veci za rozhodujúce. V konaní pred krajským

súdom predniesli svoje návrhy a stanoviská tak matka maloletého, ako aj sťažovateľ,

rovnako krajský súd prihliadal aj na názory maloletého ( a

zákona o rodine) a jeho postoj k styku so sťažovateľom vyplývajúci zo správy kolízneho

opatrovníka, ale aj zo znaleckého posudku. Príležitosť predniesť svoje stanovisko tak dostali

všetci účastníci občianskeho súdneho konania.

Sťažnosť tak treba považovať podľa za zjavne

neopodstatnenú aj v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie princípu rovnosti

účastníkov konania zakotveného v postupom a napadnutým rozsudkom

krajského súdu.

2.3 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Dohovor o právach dieťaťa (vyhlásený v Zbierke ) patrí

medzi prvé medzinárodné zmluvy určené na ochranu práv a slobôd detí. Vyjadruje

všeobecnú snahu o uznaní, ochrane a posilnení práv najzraniteľnejšej skupiny ľudí – detí

(k tomu bližšie porov. Todres, J. – Wojcik, Mark E. – Revaz, Cris R. The U.N. Convention

on the Rights of the Child. An Analysis of Tresty Provisions and Implications of U.S.

Ratification. New York : Transnational Publishers, 2009, p. 9 a nasl.).

V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého Dohovor

o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu

tvoria právne normy priamo vykonateľné (directly applicable/self executing) a druhú

skupinu tvoria právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné a majú charakter

všeobecných zásad (porov. Andrews, A. B. – Kaufman, N. H. eds. Implementing the U.N.

Convention on the Rights of the Child. A Standard of Living Adequate for Development.

Westport : Praeger Publishers, 1999, p. 171). S licenciou pre zjednodušenie možno prijať

stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú

práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie

do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy

medzinárodnej zmluvy nie sú priamo vykonateľné, ak tieto priamo alebo implicitne

vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej

legislatívy [v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa

zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia..“ a pod. (pozri napr.

)].

Dohovor o právach dieťaťa neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by dávalo

odpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na ich

odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí byť

dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať a definovať

jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti konkrétneho

článku (porov. napr. Detrick, Sh. A Commentary on the United Nations Convention on the

Rights of the Child. Hague : Kluwer Law International, 1999, p. 28). V tejto súvislosti je

potrebné poukázať na čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý na prvý pohľad evokuje záver

o priamej neaplikovateľnosti ani jedného z článkov Dohovoru o právach dieťaťa: „Štáty,

ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné

opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske,

sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také

opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci

medzinárodnej spolupráce.“ Dohovor o právach dieťaťa je však potrebné interpretovať vo

vzájomnej súvislosti všetkých jeho článkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach dieťaťa

(snaha o uznanie, ochranu a posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov jednoznačne

(zohľadnením už popísaných rozlišujúcich kritérií) obsahujú priamo aplikovateľné

subjektívne právo, je potrebné v záujme ochrany slobôd a práv dieťaťa poskytnúť

konkrétnemu právu dieťaťa ochranu v príslušnom konaní, v ktorom sa jeho ochrany

dotknutý subjekt domáha (pozri napr. ).

Na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie

Spojených národov prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články

Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles)

a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné tieto zásady inkorporovať do príslušnej

vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12

(pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention on the

Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for

Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child:

General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje

i samotný text týchto článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty

zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám

Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16

a pod. (pozri napr. ).

Na základe už popísaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže tieto označené referenčné právne normy

Dohovoru o právach dieťaťa neobsahujú priamo aplikovateľné subjektívne práva

sťažovateľov, ale sú všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný

inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva sú povinné tieto

princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných vnútroštátnych normatívnych právnych

aktov.

Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšou

judikatúrou (napr. , , , )

konštatuje, že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal (nedoložil)

aktívnu legitimáciu maloletého sťažovateľa ( ), ktorého by vzhľadom

na stret jeho záujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal

zastupovať kolízny opatrovník, a nie jeho otec (§ 31 ods. 2 zákona o rodine). Rovnaká

výhrada sa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého sťažovateľa

mal podpísať kolízny opatrovník, a nie otec maloletého (sťažovateľ). V zmysle § 20 ods. 2

kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého)

sťažovateľa tvorí obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015