Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 19/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2019

v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava

Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka, Jany Laššákovej, Miloša

Maďara, Mojmíra Mamojku, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina

Vernarského prerokoval návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na začatie konania

o súlade ustanovení a

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 46

ods. 1 , s , a a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj s čl. 47, čl. 49 ods. 2, čl. 51, čl. 52

ods. 1 a ods. 3 až 7, čl. 53 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie a takto

rozhodol:

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a ako podaný zjavne

neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 19. júla 2019

doručený návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo

aj ,,najvyšší súd“) na začatie konania o súlade § 4 a § 6 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o Policajnom zbore“) s , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj s čl. 47, čl. 49

ods. 2, čl. 51, čl. 52 ods. 1 a ods. 3 až 7, čl. 53 a čl. 54 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“).

2. Návrh podal najvyšší súd v súvislosti s konaním, ktoré sa pred ním vedie

pod sp. zn. a v ktorom rozhoduje o odvolaní obžalovaných npráp.

a npráp. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu č. k. PK-

-426 z 3. decembra 2015. Týmto rozsudkom boli obžalovaní uznaní za vinných

zo spáchania zločinu prijímania úplatku v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania

právomoci verejného činiteľa, a to v oboch prípadoch formou spolupáchateľstva.

Z okolností prípadu je dôležité poukázať na to, že už uvedené trestné činy mali obžalovaní

podľa odsudzujúceho rozsudku spáchať ako príslušníci Policajného zboru, a to v roku 2013.

Vyšetrovanie trestných činov bolo v priebehu roku 2013 aj ukončené a obžaloba bola na súd

podaná 10. decembra 2013.

3. Vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaní boli v rozhodujúcom čase príslušníkmi

Policajného zboru, bola na vyšetrovanie príslušná dnes už neexistujúca Sekcia kontroly

a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekčná služba“). Postavenie inšpekčnej služby bolo

v zákonnej rovine upravené v § 4 a § 6 zákona o Policajnom zbore v znení účinnom

do 31. januára 2019. Podľa zákonných ustanovení účinných v rozhodujúcom čase okrem

iného platilo, že inšpekčná služba bola súčasťou Policajného zboru, pričom rovnako ako iné

služby bola zriadená ministrom vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“).

Podrobnosti o postavení inšpekčnej služby boli upravené v nariadeniach ministra vnútra

č. 57 a č. 117 z 29. augusta 2007, vydaných na základe už uvedených zákonných

ustanovení, v zmysle ktorých bola inšpekčná služba priamo podriadená ministrovi vnútra.

4. Práve už opísané postavenie inšpekčnej služby bolo dôvodom pre podanie návrhu

na začatie konania. Podstatná časť jeho odôvodnenia spočívala v tvrdení najvyššieho súdu,

že podriadenosť inšpekčnej služby ministrovi vnútra mala za následok, že ňou vedené

vyšetrovanie trestných činov nemohlo spĺňať požiadavky, ktoré vyplývajú z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa procesnej stránky

ľudských práv (čl. 3 a čl. 8 dohovoru v rozsahu návrhu). V zmysle tejto judikatúry

sú členské štáty povinné zabezpečiť riadne vyšetrenie prípadov porušenia ľudských práv,

ku ktorým môže dôjsť napríklad aj trestnými činmi policajtov. Toto vyšetrovanie musí byť

okrem iného aj nezávislé, pričom táto nezávislosť nie je daná v prípadoch, ak trestné činy

policajtov vyšetrujú vyšetrovatelia, ktorí rovnako ako obvinení policajti podliehajú tomu

istému orgánu (ministrovi vnútra), resp. sami sú policajtmi. Navrhovateľ tu poukázal okrem

iných aj na rozhodnutia ESĽP vo veci Eremiášová a Pechová proti Českej republike,

sťažnosť č. 23944/04 a Kummer proti Českej republike, sťažnosť č. 32133/11, z ktorých

tieto závery vyplývajú.

5. V tejto súvislosti navrhovateľ konštatoval, že postup inšpekčnej služby

«... podlieha priamym pokynom Ministra vnútra Slovenskej republiky, preto... orgány činné

v trestnom konaní nespĺňali základnú požiadavku nevyhnutnú na to, aby boli považované

za „súdny“ orgán nezávislého postupu a rozhodovania pri vyšetrovaní policajtov, teda

orgán, ktorý vykonáva spravodlivosť alebo sa na nej v podstatnej časti podieľa». Najvyšší

súd si bol zároveň vedomý, že relevantná judikatúra ESĽP sa týka práv obetí trestných

činov, t. j. v konkrétnych prípadoch osôb, ktoré boli poškodené trestnými činmi spáchanými

policajtmi. Išlo teda o situáciu odlišnú od obžalovaných, ktorí mali ako policajti trestné činy

spáchať. S týmto rozporom sa v odôvodnení svojho návrhu vyrovnal konštatovaním,

že „v uvedenom prípade sa nejedná o poškodených, ale o osoby, ktoré boli odsúdené

na základe vyšetrovania, ktoré je v priamom rozpore s požiadavkou nezávislosti

vyšetrovania vedeného štátnymi orgánmi – boli teda odsúdené v konaní nespĺňajúcom

záruky článku 6 Dohovoru“.

6. Pokiaľ ide o samotný čl. 6 dohovoru, najvyšší súd uviedol, že rešpektovanie

požiadaviek vyplývajúcich z tohto článku musí byť zabezpečené už v predsúdnom štádiu

trestného stíhania, keďže dôkazy získané v tejto fáze určujú priebeh samotného súdneho

konania. Súčasne tiež platí, že obvinený sa v priebehu tejto fázy konania nachádza často

v zraniteľnom postavení (poukázal pritom na rozhodnutia ESĽP vo veciach Imbrioscia proti

Švajčiarsku, sťažnosť č. 13972/88 a Adamkiewicz proti Poľsku, sťažnosť č. 54729/00).

7. Vychádzajúc z tejto argumentácie, navrhovateľ tvrdil, že namietaná legislatíva

je v rozpore s dohovorom, a bez uvedenia osobitných dôvodov namietal aj jej nesúlad

s viacerými článkami (pozri bod 1 odôvodnenia).

8. Navrhovateľ v rámci odôvodnenia svojho návrhu spochybnil aj súlad ministrom

vydaných nariadení č. 57 a č. 117 so samotným zákonom o Policajnom zbore a tejto otázke

venoval značnú časť svojej argumentácie, v rámci ktorej vyjadroval aj nesúhlas

so stanoviskom svojho vlastného trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 62/2015, ktoré

sa týkalo postavenia inšpekčnej služby.

9. Pokiaľ ide o nesúlad spornej legislatívy s viacerými článkami charty (pozri bod 1

odôvodnenia), navrhovateľ uviedol, že z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie

v spojených veciach C-508/18 a C-82/19 PPU a vo veci C-509/18 vyplýva, že záruku

nezávislosti vo vzťahu k výkonnej moci neposkytuje orgán, ktorý priamo alebo nepriamo

podlieha pokynom zo strany výkonnej moci. Predmetné rozhodnutia sa týkali európskeho

zatýkacieho rozkazu, zo samotnej argumentácie navrhovateľa a ani z príloh návrhu však

vôbec nevyplývalo, že by sa aj vo veci prejednávanej navrhovateľom mal tento rozkaz

aplikovať, resp. že by sa vec týkala nejakej z oblastí upravenej právom Európskej únie.

10. Na základe uvedeného najvyšší súd napokon uzavrel, že „napáda zákon

o Policajnom zbore č. v ustanoveniach , , , ,

ods. 2, ods. 3“,a navrhol vysloviť nesúlad označených zákonných ustanovení s príslušnými

článkami , dohovoru a charty. Ústavný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že z takto

vymedzeného návrhu na začatie konania vyplýva, že navrhovateľ namieta zákonné

ustanovenia účinné v čase podania návrhu, t. j. účinné k 19. júlu 2019.

II.

Namietaná právna úprava

11. V zmysle § 4 ods. 1 zákona o Policajnom zbore sa Policajný zbor člení na službu

kriminálnej polície, službu finančnej polície, službu poriadkovej polície, službu dopravnej

polície, službu železničnej polície, službu ochrany objektov, službu hraničnej a cudzineckej

polície, službu osobitného určenia, službu ochrany určených osôb a inšpekčnú službu;

organizačnou súčasťou Policajného zboru je aj útvar kriminalisticko-expertíznych činností,

ktorý vykonáva odbornú činnosť a znaleckú činnosť podľa osobitných predpisov.

12. Ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore určujú, že už uvedené služby

Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré na návrh prezidenta

Policajného zboru zriaďuje a zrušuje minister vnútra, ktorý zároveň na návrh prezidenta

Policajného zboru určuje náplň ich činností a vnútornú organizáciu. Minister vnútra môže

určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania

a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar

Policajného zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo

zamestnanec. Útvary Policajného zboru sú organizované spravidla podľa organizácie súdov.

Z tejto úpravy týkajúcej sa služieb a útvarov Policajného zboru je však tomto zákonnom

ustanovení zakotvená aj výnimka v znení „Ak v § 4a nie je ustanovené inak...“. K tejto

výnimke sa ústavný súd vráti v časti týkajúcej sa súvisiacej judikatúry.

13. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o Policajnom zbore ďalej platí, že minister

vnútra zriaďuje osobitné útvary s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky

na odhaľovanie a vyšetrovanie trestných činov vo veciach, ktoré patria do právomoci

Špecializovaného trestného súdu podľa osobitného zákona.

14. Z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o Policajnom zbore vyplýva, že Policajný zbor

je podriadený ministrovi vnútra.

15. Služby Policajného zboru okrem inšpekčnej služby a útvary Policajného zboru

uvedené v § 4 ods. 1 a 2 riadi prezident Policajného zboru, ak minister vnútra neurčí inak.

Minister vnútra nemôže vyčleniť z riadiacej pôsobnosti prezidenta Policajného zboru útvary

Policajného zboru, v ktorých pôsobnosti je odhaľovanie, vyšetrovanie alebo skrátené

vyšetrovanie trestných činov. Prezident Policajného zboru je zodpovedný za výkon svojej

funkcie ministrovi vnútra (§ 6 ods. 2 a 3 zákona o Policajnom zbore).

III.

Súvisiaca právna úprava

16. Ako už bolo uvedené, § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore odkazuje

na súvisiace ustanovenie § 4a zákona o Policajnom zbore, ktoré upravuje postavenie Úradu

inšpekčnej služby (ďalej aj „úrad“). Tento úrad je osobitnou súčasťou Policajného zboru

s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, na odhaľovanie, vyšetrovanie

a skrátené vyšetrovanie trestných činov príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov

(§ 4a ods. 1 zákona o Policajnom zbore).

17. Úrad tiež v rozsahu vymedzenom ministrom vnútra plní úlohy na úseku vnútornej

kontroly, finančnej kontroly, ochrany osobných údajov, vybavovania sťažností,

vybavovania petícií a úlohy zodpovednej osoby podľa osobitných predpisov v pôsobnosti

ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Úrad riadi riaditeľ. Riaditeľ Úradu inšpekčnej

služby je za výkon svojej funkcie zodpovedný vláde. Vnútornú organizáciu Úradu

inšpekčnej služby určuje minister vnútra na návrh riaditeľa Úradu inšpekčnej služby (§ 4a

ods. 2 až 4 zákona o Policajnom zbore).

18. Ustanovenia § 4a boli do zákona o Policajnom zbore zavedené s účinnosťou

od 1. februára 2019, a to novelou prostredníctvom Týmto zákonom

bol zároveň zmenený aj § 4 ods. 2 zákona o Policajnom zbore tak, že doňho bola vložená

už spomínaná výnimka odkazujúca na právnu úpravu úradu ako novej osobitnej súčasti

(útvaru) Policajného zboru.

19. Vzhľadom na postavenie a právomoci úradu možno tiež konštatovať, že Úrad

odo dňa 1. februára 2019 nahradil bývalú inšpekčnú službu. Navrhovateľom namietaná

právna úprava, ktorá ako celok upravuje okrem iného aj postavenie úradu, je teda účinná

až od 1. februára 2019 a nemá tie nedostatky, ktoré tvoria podstatnú časť odôvodnenia

návrhu na začatie konania. Novovytvorený úrad nie je zriadený ministrom vnútra a ani mu

priamo nepodlieha, keďže jeho riaditeľ je zodpovedný vláde Slovenskej republiky. Uvedené

skutočnosti majú zásadný význam pre rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie.

IV.

Procesná legitimácia navrhovateľa na podanie návrhu na začatie konania

20. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o súlade zákonov s , ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom [ a ], pristúpil

na neverejnom zasadnutí pléna k predbežnému prerokovaniu návrhu na začatie konania,

a to v súlade s , ako aj s a zákona

č. 314/2018 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“). Účelom predbežného prerokovania návrhu

je určenie, či a v akom rozsahu možno návrh prijať na ďalšie konanie (§ 56 ods. 5 zákona

o ústavnom súde).

21. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd zistil, že navrhovateľ podal návrh ako

subjekt procesne legitimovaný podľa (pozri tiež zákona

o ústavnom súde). Pri podaní návrhu za najvyšší súd konal predseda príslušného senátu,

a to v súlade s ustanovením .

22. K návrhu na začatie konania navrhovateľ priložil aj svoje uznesenie sp. zn.

zo 4. júla 2017, ktorým prerušil konanie vo veci odvolania obžalovaných

proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu č. k. -426 z 3. decembra

2015. Tým bolo preukázané splnenie procesnej podmienky nevyhnutnej pre začatie konania

o súlade právnych predpisov na návrh všeobecného súdu vyplývajúcej z čl. 144 ods. 2

, spočívajúcej v právoplatnom prerušení dotknutého konania pred všeobecným súdom

(pozri sp. zn. ).

23. Už konštatovaná procesná legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu

v konaní o súlade právnych predpisov je v precizovaná aj ďalej. Podľa

označeného ustanovenia je všeobecný súd povinný podať návrh na začatie konania len

vtedy, ak sa sporný právny predpis alebo jeho časť týka všeobecným súdom prejednávanej

veci. V zmysle judikatúry ústavného súdu teda má všeobecný súd dotknuté zákonné

ustanovenia pri rozhodnutí vo svojej veci aplikovať (pozri napr. sp. zn. ).

Splnenie tejto podmienky musí vyplývať zo samotného návrhu na začatie konania a možno

konštatovať, že návrh okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 39 ods. 3 zákona

o ústavnom súde a osobitných náležitostí návrhu na začatie konania o súlade právnych

predpisov podľa musí v rámci odôvodnenia návrhu v zmysle

nevyhnutne obsahovať aj dôvody, ktoré svedčia o tom,

že všeobecným súdom napadnutý právny predpis je pre jeho rozhodnutie relevantný.

24. Podmienka súvisu napadnutej právnej úpravy s vecou prejednávanou

pred všeobecným súdom vychádza zo zmyslu incidenčnej (resp. konkrétnej) kontroly

ústavnosti, ktorým je „poskytnutie pomoci“ všeobecným súdom, aby mohli rozhodnúť vec,

v ktorej vznikli pochybnosti o ústavnej súladnosti aplikovaného zákona (podrobnejšie

v rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. , resp.

v rozhodnutí ústavného súdu vo veci sp. zn. ). Súvis s prejednávanou vecou

teda definuje a limituje rozsah procesnej legitimácie všeobecných súdov podávať návrhy

vo veci súladu právnych predpisov.

25. Práve pokiaľ ide o súvis napadnutej právnej úpravy s vecou prejednávanou

navrhovateľom, je preskúmavaný návrh už na prvý pohľad sporný. Vychádzajúc z už

opísaných okolností prípadu je zrejmé, že najvyšší súd vo svojej veci musí posúdiť,

či v priebehu vyšetrovania vedeného inšpekčnou službou nedošlo k porušeniu práv

obžalovaných. Keďže vyšetrovanie trestných činov sa uskutočnilo v roku 2013, vo veci

navrhovateľa sú rozhodujúce zákonné ustanovenia, ktoré boli v tom čase účinné, teda išlo

o znenie príslušných zákonných ustanovení účinné do 31. januára 2019. Ako však už bolo

uvedené, v týchto ustanoveniach došlo k zásadným zmenám, ktoré viedli k zrušeniu

inšpekčnej služby a jej nahradeniu úradom, ktorého postavenie je odlišné.

26. V tomto svetle je potrebné posudzovať celú navrhovateľom namietanú súčasnú

právnu úpravu, t. j. právnu úpravu platnú od 1. februára 2019, pretože táto sa týka právneho

postavenia úradu, ktorý v roku 2013 ešte neexistoval, teda ani neviedol vyšetrovanie vo veci

obžalovaných. Navrhovateľ teda napáda právne normy obsiahnuté v zákone o Policajnom

zbore, ktoré však vo svojej veci nemôže aplikovať. Z uvedeného vyplýva záver, že v danom

prípade nie je daný súvis medzi vecou, o ktorej navrhovateľ rozhoduje, a medzi právnou

úpravou namietanou v konaní pred ústavným súdom. Z tohto dôvodu nemá navrhovateľ

procesnú legitimáciu na podanie návrhu začatie konania a návrh je tak podaný zjavne

neoprávnenou osobou (sp. zn. , , ,

, ). Ústavný súd preto musel návrh odmietnuť [§ 56 ods. 2

písm. e) ].

27. Ústavný súd na tomto mieste zvýrazňuje, že práve v konaniach o súlade právnych

predpisov platí striktné ustanovenie, v zmysle ktorého na nedostatky návrhu na začatie

konania ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje ( ).

Zároveň je ústavný súd návrhom a jeho dôvodmi viazaný ( ),

preto v danom prípade nemohol nijako naprávať vnútornú rozpornosť návrhu, ktorého

odôvodnenie nekorešponduje s vymedzeným predmetom konania. Je pritom pozoruhodné,

že navrhovateľ zmenu v zákonnej úprave nielen postrehol, ale v zmysle návrhu na začatie

konania ju považoval za potvrdenie svojho hlavného argumentu proti napadnutej právnej

úprave.

V.

Obiter dictum

28. Ústavný súd nad rámec odôvodnenia rozhodnutia o odmietnutí návrhu stručne

uvádza príklad vhodného riešenia situácie, ako má všeobecný súd postupovať v prípade,

ak má pochybnosti o súlade právnych predpisov, ktoré síce stratili platnosť, avšak

všeobecný súd ich vo svojej veci musí aplikovať. Išlo o návrh, ktorý v minulosti podal

všeobecný súd vo veci vedenej pod sp. zn. . Všeobecný súd v tomto návrhu

napádal okrem iného aj v tom čase už neplatnú právnu úpravu, a to práve z dôvodu, že bola

v jeho veci rozhodujúca. Ústavný súd preto v rozhodnutí o prijatí návrhu na ďalšie konanie

pripustil možnosť prieskumu aj už neplatnej právnej úpravy, a to len vo vzťahu k návrhom

všeobecných súdov. Táto judikatúra ústavného súdu následne našla svoj odraz v ustanovení

, v zmysle ktorého platí, že ak sa konanie o súlade právnych

predpisov začalo na základe návrhu všeobecného súdu a dotknuté právne predpisy stratili

platnosť pred vyhlásením nálezu vo veci, rozhodne ústavný súd o zastavení konania podľa

povahy veci. V zmysle tohto zákonného ustanovenia tak ústavný súd môže rozhodnúť

aj o súlade už neplatných právnych predpisov, ak sa tieto majú aplikovať v prerušenom

konaní pred všeobecným súdom.

29. Je tiež potrebné uviesť, že zo strany navrhovateľa išlo v poradí už o tretí návrh,

ktorý sa týkal postavenia inšpekčnej služby. Predchádzajúce návrhy sa síce týkali

relevantných ustanovení § 4 a § 6 zákona o Policajnom zbore v znení účinnom

do 31. januára 2019 (teda išlo o návrhy zásadne odlišné od teraz prerokovaného návrhu),

boli však ústavným súdom rovnako odmietnuté pri predbežnom prerokovaní. V uvedených

prípadoch bolo dôvodom odmietnutia návrhov nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí, resp. nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (rozhodnutia

vo veciach sp. zn. a ).

30. Ústavný súd vníma navrhovateľa ako vrcholný orgán všeobecného súdnictva

a víta každý dialóg s navrhovateľom, a to aj prostredníctvom incidenčnej kontroly

ústavnosti. Zároveň si však práve v súvislosti s postavením inšpekčnej služby všíma istú

nedôslednosť pri formulovaní návrhov na začatie konania o súlade právnych predpisov.

31. Samotný ústavný súd si je vedomý zásadných otáznikov v právnom a faktickom

postavení orgánov, ktoré v Slovenskej republike mali a majú právomoc vyšetrovať trestné

činy príslušníkov ozbrojených zborov. Už v rozhodnutí vo veci sp. zn.

ústavný súd konštatoval, že „sú mu známe právne názory spochybňujúce ústavnú

konformitu... právneho postavenia inšpekčnej služby Policajného zboru, a to aj v kontexte

aplikovateľnej judikatúry ESĽP... Zvlášť ide o rozhodnutia štrasburského súdu proti Českej

republike [pozri Eremiášová a Pechová proti Českej republike (sťažnosť č. 23944/04,

rozsudok zo 16. 2. 2012) a Kummer proti Českej republike (sťažnosť č. 32133/11, rozsudok

zo 16. 2. 2012)] vzhľadom na skutočnosť, že česká inšpekcia mala porovnateľné postavenie

so slovenskou inšpekciou.“. Problémom bola najmä nedostatočná efektívnosť vyšetrovania,

s čím súvisí organizačné začlenenie inšpekčnej služby, ktoré bolo napokon v Slovenskej

republike riešené zmenou zákona o Policajnom zbore (bod 18).

32. Ústavný súd sa však môže meritórne vo veci vyjadriť len na základe návrhu,

ktorý spĺňa všetky podmienky pre jeho prijatie na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutočnosť,

že v danom prípade išlo zo strany navrhovateľa už o tretí návrh týkajúci sa inšpekčnej

služby, ústavný súd dáva navrhovateľovi do pozornosti, že je potrebné s osobitnou

starostlivosťou zvážiť ďalší postup v konkrétnej pred ním vedenej veci. V tejto súvislosti

ústavný súd zdôrazňuje skutočnosť, že judikatúra ESĽP uvádzaná navrhovateľom sa týka

obetí trestných činov, teda nie páchateľov, ako je to vo veci navrhovateľa. Vzhľadom

na uvedené by bolo v prípadnom ďalšom postupe navrhovateľa vhodné, aby podrobnejšie

odôvodnil aj to, prečo túto judikatúru považuje za relevantnú, pokiaľ ide o páchateľov

trestných činov.

33. S podrobnejším odôvodnením návrhu je potom spojený aj namietaný nesúlad

právnej úpravy s dohovoru a . Ústavný súd pripomína, že aj keby

návrh smeroval proti časovo (pre dotknuté trestné konanie) aktuálnemu zneniu zákona

o Policajnom zbore, platí, že vyšetrovanie vykonával v zmysle § 10 ods. 1, ods. 8 písm. a)

a c) a ods. 10 v znení účinnom do 31. januára 2019 orgán činný

v trestnom konaní, ktorý bol ako príslušník Policajného zboru inak služobne zaradený

v inšpekčnej službe. V trestnom konaní má však taký príslušník Policajného zboru osobitné

postavenie (§ 7 zákona o Policajnom zbore, a to aj s ohľadom na znenie účinné

do 31. januára 2019). Uvedené znamená, že vo vzťahu k páchateľom trestných činov

je oslabená argumentácia týkajúca sa nedostatku nezávislosti vyšetrovania.

Aj pri hypotetickom predpoklade vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení zákona

o Policajnom zbore v znení účinnom do 31. januára 2019 s alebo dohovorom

nemožno nálezom ústavného súdu spätne dosiahnuť odňatie legálnej právomoci procesne

činnému policajtovi ako orgánu činnému v trestnom konaní (m. m. sp. zn. –

uverejnený v Zbierke , v nadväznosti

na to o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a ). V trestnom konaní možno preskúmať

postup policajta (aj vo vzťahu k právam obvinených a poškodených), nie je ho však ani

pri už uvedenom hypotetickom predpoklade možné považovať za orgán bez oprávnenia

a povinnosti vyšetrovať. Práva poškodených môžu byť porušené práve nesplnením uvedenej

povinnosti, resp. nedostatočne účinným vyšetrovaním (čo bolo primárnym dôvodom

vyslovenia porušenia ich práv zo strany ESĽP v už označených veciach). O taký prípad

však v trestnom konaní posudzovanom navrhovateľom ako odvolacím súdom evidentne

nejde, a je na tomto mieste potrebné pripomenúť, že na rozdiel od iných subjektov

uvedených v súd (tu konajúci senát) musí preukázať prejudicialitu,

teda využiteľnosť ním navrhovaného nálezu ústavného súdu pre rozhodnutie

v prejednávanej veci ( ).

34. V rámci tohto dialógu tiež ústavný súd upozorňuje navrhovateľa, že ak má byť

určitý vnútroštátny predpis v rozpore s chartou, potom sa tento predpis musí týkať oblasti

upravenej právom Európskej únie. Táto skutočnosť potom musí byť aj v návrhu na začatie

konania uvedená spolu s jednoznačnou identifikáciou príslušného európskeho práva. Okrem

toho však ústavný súd už v rozhodnutí vo veci sp. zn. konštatoval, že

všeobecný súd zásadne nemôže pred ústavným súdom iniciovať konanie o súlade

vnútroštátneho právneho predpisu s medzinárodnou zmluvou, ktorou Slovenská republika

preniesla výkon časti svojich práv na Európsku úniu. Pokiaľ všeobecný súd nemá

pochybnosti o existencii rozporu vnútroštátneho práva s právom Európskej únie, potom

je povinný aplikovať ustanovenia práva Európskej únie a zabezpečiť ich plný účinok bez

toho, aby musel najprv podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V prípade pochybností o tom, či je vnútroštátne právo s právom Európskej únie súladné,

musí všeobecný súd požiadať Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke tak, ako to urobili iné súdne orgány v samotným navrhovateľom spomínaných

veciach C-508/18 a C-82/19 PPU a vo veci C-509/18 (pozri k tomu tiež § 318 ods. 1 a § 241

ods. 3 ).

35. Ústavný súd sa tiež stručne vyjadrí k tej časti návrhu, ktorá sa týkala jednak a)

nesúhlasu so závermi stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Tpj 62/2015, resp. b) názoru, že pokyny ministra týkajúce sa zriadenia inšpekčnej služby

boli v rozpore so zákonom či . Táto argumentácia sa objavila už v konaní vedenom

na ústavnom súde pod sp. zn. , kde sa jej ústavný súd aj podrobnejšie

venoval a konštatoval, že a) úlohou ústavného súdu nie je zjednocovanie judikatúry

najvyššieho súdu a b) inštrukcie ministra vnútra neboli všeobecne záväzné, a preto nie sú

predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov (pozri čl. 144

ods. 2 ). Keďže od rozhodnutia vo veci sa na týchto záveroch nič

nezmenilo, ústavný súd nepovažuje ďalšie používanie tejto argumentácia za podstatné

vo vzťahu k zisteniu, či je napadnutá zákonná právna úprava ústavne súladná. Zákonnú

právnu úpravu totiž nemožno určujúco vykladať predpismi nižšej právnej sily, teda znenie

podzákonných predpisov nemôže byť rozhodujúce pre posúdenie ústavnosti zákona.

36. Ústavný súd verí, že skutočnosti uvedené v záverečnej časti odôvodnenia môžu

mať pre ďalší postup navrhovateľa v ním vedenej veci podstatný význam, hoci sa ústavný

súd ani v tejto veci nemohol pre konštatované nedostatky návrhu k napadnutej zákonnej

úprave vyjadriť meritórne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2019

Ivan Fiačan, v. r.

predseda pléna Ústavného súdu

Slovenskej republiky