Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 14/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2017 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Ľudmily

Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca), Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika prerokoval návrh senátu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, zastúpeného predsedom senátu JUDr. Štefanom Michálikom,

na začatie konania podľa a o súlade

, a , a

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, nariadení Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky č. 57 z 27. augusta 2007 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

ročník 2007, čiastka 57), č. 117 z 27. augusta 2010 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, ročník 2010, čiastka 45), č. 30 z 29. februára 2012 (Vestník Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, ročník 2012, čiastka 18) a o súlade § 2 ods. 1, § 10 ods. 1, 8

písm. a) a c) a ods. 10 v znení neskorších

predpisov s čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 17 ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 46, čl. 144 ods. 1 a 2,

, a c ods. 1, a 2 , a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47, čl. 49 ods. 2,

čl. 51, čl. 52 ods. 1, 3, 4, 5, 6 a 7, čl. 53 a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie

a takto

rozhodol:

Návrh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. mája 2017

doručený návrh senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“),

zastúpeného predsedom senátu JUDr. Štefanom Michálikom (ďalej len „navrhovateľ“)

na začatie konania podľa a (ďalej len

„ústava“) o súlade § 4 ods. 1, 2 a 3, § 6 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o Policajnom zbore“), nariadení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj

„ministerstvo vnútra“) č. 57 z 27. augusta 2007 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, ročník 2007, čiastka 57), č. 117 z 27. augusta 2010 (Vestník Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, ročník 2010, čiastka 45), č. 30 z 29. februára 2012 (Vestník

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ročník 2012, čiastka 18; ďalej len „nariadenia“)

a o súlade , , a a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov [(ďalej len „“); označené

ustanovenia zákona o Policajnom zbore, označené nariadenia a označené ustanovenia

(ďalej aj „“)] s , ,

ods. 2, čl. 22 ods. 2, čl. 46, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4, čl. 153, čl. 154c ods. 1 a 2

, a a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 47, čl. 49 ods. 2, čl. 51, čl. 52 ods. 1, 3, 4, 5, 6 a 7, čl. 53

a čl. 54 Charty základných práv Európskej únie [(ďalej len „charta“); označené ustanovenia

, označené ustanovenia dohovoru a označené ustanovenia charty (ďalej aj „referenčné

ustanovenia“)].

Z obsahu návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku sp. zn. PK z 27. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok

špecializovaného trestného súdu“) bol obžalovaný uznaný vinným zo spáchania

zločinu prijímania úplatku podľa a

v znení neskorších predpisov, za čo mu bol uložený trest.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2015 (ďalej len

„rozsudok o odvolaní“) bol rozsudok špecializovaného trestného súdu zrušený a obžalovaný

bol spod obžaloby oslobodený (per analogiam bol tiež zrušený ďalší rozsudok

špecializovaného trestného súdu a zastavené trestné stíhanie obvineného ).

Rozhodujúcim argumentom pre zrušenie rozsudku špecializovaného trestného súdu

sa stala «pochybnosť, či inšpekčná služba ministerstva vnútra [Sekcia kontroly a inšpekčnej

služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „sekcia kontroly a inšpekčnej služby“), ktorá vo veci viedla

vyšetrovanie, pozn.] zriadená interným predpisom je oprávnená zasahovať do trestného

konania úkonmi, ktoré sú výlučne dané orgánom činným v trestnom konaní. Ak sekcia ako

orgán priamo podriadený ministrovi vnútra nie je v súlade s č. 6 Dohovoru o ľudských

právach (spravodlivý proces), , ,

vzhľadom na jej priamu závislosť na ministrovi vnútra, úkony ktoré v trestnom konaní

vykonala, nie sú pre trestné stíhanie použiteľné, lebo nešlo o orgán predpokladaný

zákonom.».

Odvolací senát najvyššieho súdu v odôvodnení rozsudku o odvolaní poukázal na to,

že sekcia kontroly a inšpekčnej služby ako súčasť organizačnej štruktúry Policajného zboru

bola podľa jeho názoru nezákonne organizačne presunutá na ministerstvo vnútra. Podľa

názoru odvolacieho senátu „V zmysle nariadenia č. 57 Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky z 27. augusta 2007 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (vestník, ročník 2007, čiastka 57) patrí sekcia do organizačnej štruktúry

Ministerstva vnútra.

Nariadením č. 117 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 27. augusta 2010

o podriadenosti útvarov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (vestník, ročník 2010,

čiastka 45) sa sekcia podriadila priamo ministrovi vnútra. Sekcia podľa organizačnej

štruktúry ministerstva vnútra predstavuje jej samostatnú organizačnú zložku, výlučne

podriadenú ministrovi vnútra, nezávislú od polície a existujúcu mimo štruktúr Policajného

zboru.

V zmysle o Policajnom zbore je súčasťou

policajného zboru služba kriminálnej, finančnej, poriadkovej, dopravnej, železničnej

polície, ochrany objektov, hraničnej a cudzineckej polície, osobitného určenia, ochrany

určených osôb, inšpekčnej služby a kriminalistický a expertízny ústav. Z organizačnej

štruktúry Policajného zboru za roky 2012, 2013 a 2014 vyplýva, že inšpekčná služba v ňom

nie je začlenená.

Sekcia na úseku inšpekčnej služby síce využíva informačno-technické prostriedky

a zabezpečuje ich používanie, avšak ani z jej kompetencií nevyplýva podávanie aj žiadostí

o udelenie súhlasu, ako je na to poukázané nižšie. Nariadenie ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 30 z 29. februára 2012 (vestník, ročník 2012, čiastka 18) o používaní

informačno-technických prostriedkov je podzákonnou právnou normou, ktorá nemôže meniť

a dopĺňať zákon.

o Policajnom zbore v predpokladá v rámci

organizácie Policajného zboru existenciu inšpekčnej služby, tá však bola presunutá

na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

účinným od 1. júla 2003 bol zmenený obsah

o Policajnom zbore s tým, že služby Policajného zboru uvedené v

ods. 1 a útvary Policajného zboru uvedené v § 4 ods. 1 a ods. 2 riadi prezident Policajného

zboru, ak minister neurčí inak. Podľa § 4 ods. 2 zákona o policajnom zbore jednoznačne

určuje, že služby Policajného zboru pôsobia v rámci útvarov Policajného zboru, ktoré

zriaďuje a zrušuje minister; zároveň určuje náplň ich činností a vnútornú organizáciu.

Minister vnútra v zmysle novelizovaného § 6 zákona o Policajnom zbore, v záujme

zabezpečenia flexibility riadiacich vzťahov vždy, ale len v rámci Policajného zboru, určuje,

že služby Policajného zboru a útvary Policajného zboru môže okrem prezidenta riadiť aj iný

reprezentant Policajného zboru. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona je Policajný zbor

v konečnom dôsledku podriadený ministrovi vnútra, vždy však prostredníctvom prezidenta

Policajného zboru, lebo ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy podľa

Pokiaľ minister vnútra nariadením č. 57 z 27. augusta 2007 zriadil Sekciu kontroly

a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby na ministerstve vnútra

a nariadením č. 117 z 27. augusta 2010 ju podriadil priamo ministrovi vnútra, urobil tak

v obidvoch prípadoch bez zákonného podkladu.“.

Na už uvedenom základe odvolací senát najvyššieho súdu založil úvahu, podľa ktorej

ak sekcia kontroly a inšpekčnej služby bola presunutá na ministerstvo vnútra nezákonne,

všetky úkony, ktoré v trestnom konaní vykonala, sú pre trestné stíhanie nepoužiteľné.

Z tejto úvahy potom vyplýva výrok rozsudku o odvolaní. Podľa názoru odvolacieho senátu

je totiž trestný proces založený na zásade nullus processus criminalis sine lege, ergo trestné

stíhanie možno viesť iba v súlade so zákonom. Zákonnosť trestného stíhania (čl. 17 ods. 2

) sa podľa názoru odvolacieho senátu obsahovo prekrýva s , resp.

a čl. 7 dohovoru a čl. 14 a čl. 15 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach. Odvolací senát preto vykladá zákonnosť ako okolnosť limitujúcu právo

na spravodlivý proces. Podľa názoru odvolacieho senátu nezákonnosť v zmysle konania

uskutočneného mimo mantinelov zákona, čo navrhovateľ tvrdí, že v prejednávanom prípade

nastalo, (keďže zákon o Policajnom zbore mal byť de facto zmenený normatívnou internou

inštrukciou – nariadením ministerstva vnútra), nemôže viesť k spravodlivému potrestaniu

páchateľa.

Proti rozsudku o odvolaní bolo generálnym prokurátorom Slovenskej republiky

a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky podané dovolanie. Na základe uvedeného

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 6. júna 2016 (ďalej len „rozsudok

o dovolaní“) rozsudok o odvolaní zrušil a vec prikázal najvyššiemu súdu na prerokovanie

a rozhodnutie v inom zložení senátu (podľa navrhovateľa bez odôvodnenia tohto výroku),

pričom v dôvodoch rozhodnutia je argumentované stanoviskom trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 95/2015 z 29. septembra 2015 (ďalej len

„zjednocujúce stanovisko“).

Zjednocujúce stanovisko je v porovnaní s rozsudkom o odvolaní založené na takom

výklade, ktorý popiera tvrdené nezákonné presunutie sekcie kontroly a inšpekčnej služby

a jej postavenie v rámci právneho poriadku legitimizuje. V relevantnej časti zjednocujúceho

stanoviska sa uvádza: «I. Okolnosť, že inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len ministerstvo vnútra) zaradená aj

do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva

vnútra v rámci sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom

podriadenosti Policajného zboru ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1

o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov - ďalej len zákon

o Policajnom zbore) a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného

zboru nebude riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2

naposledy označeného zákona). Také zaradenie nič nemení na tom, že inšpekčná služba je

súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§ 4 ods. 1, ods. 2 zákona

o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti (plnenie úloh)

Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b/

a písm. d/ zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona

o Policajnom zbore).

II. Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je

policajtom v zmysle a poverený príslušník

Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle §10

ods. 8 písm. c/ .

III. Žiadosť o súhlas s používaním informačno - technických prostriedkov podľa

zákona o ochrane súkromia pred odpočúvaním ( v znení neskorších

predpisov), podávaná prostredníctvom inšpekčnej služby, je podávaná Policajným zborom,

a ak je jej vyhovené, informačno - technický prostriedok je používaný Policajným zborom

(§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 naposledy označeného zákona).

IV. Riadenie v zmysle § 6 zákona o Policajnom zbore ani riadiace vzťahy v rámci

ministerstva vnútra sa netýkajú trestnoprocesných vzťahov, upravených Trestným

poriadkom, v rámci ktorých ide o vzťah vyšetrovateľa a prokurátora (§ 230 a iné Trestného

poriadku).

V. Okolnosť, že vo veci bol činný policajt ako vyšetrovateľ Policajného zboru alebo

poverený príslušník Policajného zboru (, ), aj

keď je obvineným príslušník Policajného zboru, nie je dôvodom na zrušenie rozsudku

v odvolacom alebo dovolacom konaní, alebo dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie

veci prokurátorovi v zmysle . Takým dôvodom však

môže byť (samostatne alebo v spojení s inými okolnosťami) konkrétna chyba postupu

vyšetrovateľa.

VI. Efektívnosť vyšetrovania trestného činu (a teda ani zistenie, resp. obvinenie jeho

páchateľa) v predsúdnom konaní nie je predmetom súdneho prieskumu a v tejto súvislosti

nie je možné zabezpečiť ochranu práv poškodeného prostredníctvom všeobecného súdu,

postupom podľa . To platí bez ohľadu na možnosť poškodeného obrátiť

sa v tomto smere na Ústavný súd Slovenskej republiky alebo na Európsky súd pre ľudské

práva.»

Navrhovateľ (predseda senátu, ktorému bola vec pridelená po rozhodnutí o dovolaní

na nové rozhodnutie o odvolaní) namieta, že podstatou zjednocujúceho stanoviska je

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 2. júla 2015, v ktorom

vecne došlo k hodnoteniu zákonnosti (vtedy právoplatného) rozsudku o odvolaní. Uvedený

postup teda považuje za neprijateľný, keďže odvolacie senáty najvyššieho súdu sú podľa

jeho názoru, čo sa týka ich vzájomného vzťahu, v rovnakom postavení. Zjednocujúcemu

stanovisku tiež vytýka, že bolo prijaté rozdielom len jediného hlasu a že nezohľadňuje

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorá podľa jeho názoru

kladie dôraz na praktickú nezávislosť vyšetrovania a absenciu akýchkoľvek väzieb

(Ramsahai a iní proti Holandsku z 15. 5. 2007, Mižigárová proti Slovenskej republike

zo 14. 12. 2010, Kummer proti Českej republike 25. 7. 2013, Eremiášová a Pechová proti

Českej republike zo 16. 2. 2012).

Na základe uvedeného navrhovateľ tvrdí, že uňho vznikla pochybnosť (sporný

výklad), či sekcia kontroly a inšpekčnej služby spĺňa atribúty nezávislosti napriek tomu, že

podlieha dozoru prokuratúry. V záujme zosúladenia rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, právom Európskej únie, judikatúrou ESĽP

a právom rady Európy podáva tento návrh.

Navrhovateľ ďalej tvrdí, že uňho vznikla pochybnosť (sporný výklad), či

po rozhodnutí o vylúčení zákonného sudcu, odňatí veci a jej prikázaní inému súdu

a nariadení, aby súd rozhodol v inom zložení senátu (§ 31, § 32, § 23 ods. 1 a 2, § 325

a ), ktoré nie je náležite, resp. vôbec odôvodnené, vzniká

sudcovi, ktorému bola vec takýmto nepreskúmateľným rozhodnutím pridelená (rozumej

navrhovateľovi samému, pozn.) postavenie zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 a čl. 13

ods. 2 .

Na základe uvedeného navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom podal výklad,

či § 4 ods. 1, 2 a 3, § 6 ods. 1 a 2 zákona o Policajnom zbore doplnené nariadeniami

ministerstva vnútra č. 57 z 27. augusta 2007 (Vestník Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, ročník 2007, čiastka 57), č. 117 z 27. augusta 2010 (Vestník Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, ročník 2010, čiastka 45), č. 30 z 29. februára 2012 (Vestník

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ročník 2012, čiastka 18) a § 2 ods. 1, § 10 ods. 1,

8 písm. a) a c) a ods. 10 v znení neskorších predpisov sú, resp. nie sú

v súlade s referenčnými ustanoveniami, a zároveň podal najvyššiemu súdu výklad čl. 48

ods. 1 a , čo sa týka postavenia navrhovateľa ako zákonného sudcu

v prejednávanej veci.

Vyriešenie sporného výkladu referenčných ustanovení je podľa názoru

navrhovateľa predpokladom zákonného a ústavného rozhodnutia vo veci samej a zároveň sa

tým má odstrániť možnosť účastníkom konania podať ústavnú sťažnosť z dôvodu, že v ich

veci rozhodoval nezákonný sudca.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení vlády,

všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými

vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené

spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.

Podľa ústavný súd podáva výklad alebo ústavného zákona, ak

je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade alebo ústavného zákona sa

vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,

konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor

ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v prípade predloženého návrhu stál pred vyriešením otázky správnej

kvalifikácie podania (čo sa týka subsumpcie podania pod konkrétny typ konania pred

ústavným súdom) a následne pred vysporiadaním sa s jeho petitom a odôvodnením. Navyše

pri posúdení správnej kvalifikácie podania stál pred otázkou nachádzania optimálneho

riešenia medzi posúdením podania podľa jeho obsahu, resp. formy, vedomý si materiálnej

potreby prihliadania na obsah podania na jednej strane a na strane druhej aj explicitných

formálnych požiadaviek na vec sa vzťahujúcej úpravy dotknutých typov konaní.

Návrh je osobitý tým, že sa formálne javí byť návrhom na začatie konania o súlade

právnych predpisov, obsahovo, avšak tiež len naoko, sa domáha výkladu referenčných

ustanovení (reálne sa domáha posúdenia, ktorá z dvoch predostretých výkladových

verzií je správna) a miestami zároveň obsahuje prvky konania o sťažnostiach (fyzických

osôb a právnických osôb). Ústavný súd sa teda prihliadajúc na formu a obsahové jadro

podania zaoberal splnením podmienok konania vo vzťahu ku všetkým dotknutým typom

konaní pred ústavným súdom – konania o súlade právnych predpisov (čl. 125 ods. 1

), ako aj konania o výklad alebo ústavných zákonov ( )

a na miestach, kde to bolo potrebné, sa vysporiadaval s okolnosťami presahujúcimi

do konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb ( ).

Vo vzťahu ku konaniu o súlade právnych predpisov ústavný súd konštatuje, že podľa

ústavný súd začne konanie, ak podá návrh na začatie konania

súd. V zmysle v spojení s ústavný súd

začne konanie, ak návrh podá súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, pričom

súdom podľa § 18 ods. 1 písm. d) sa rozumie príslušný senát alebo samosudca. Podľa § 37

ods. 1 ak osoby uvedené v až g) dospejú

k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom vyššej

právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie

konania.

Ústavný súd zdôrazňuje, že každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom

musí bez výnimky spĺňať všeobecné náležitosti, ktoré sa týkajú formy a obsahu návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom. Pokiaľ ide o obsahové náležitosti, v zmysle § 20

ods. 1 každý návrh na začatie konania pred ústavným súdom musí

obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého

rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20

ods. 4 ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem

prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z vyplýva, že odôvodnenie každého návrhu

na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane odôvodnenia návrhu na začatie konania

o súlade právnych predpisov) je neoddeliteľnou súčasťou návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom (m. m. , , ). Zo zákona

o ústavnom súde nemožno vyvodiť, aby za odôvodnenie návrhu na začatie konania pred

ústavným súdom mohlo byť považované iné než to odôvodnenie, ktoré je obsiahnuté

priamo v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (m. m. ).

Ústavný súd už mnohokrát vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že návrh na začatie

konania, ktorý neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa podstatnú náležitosť

ustanovenú v ().

Ústavný súd konštatuje, že návrh nespĺňa zákonom predpísané náležitosti pre tento

typ konania. Návrh neobsahuje žiadne odôvodnenie, pretože okrem poukázania na obsah

protichodných záverov v jednom z rozhodnutí najvyššieho súdu (rozsudku o odvolaní)

a následne vydaného zjednocujúceho stanoviska v ňom navrhovateľom samým nie sú

vyslovené žiadne konkrétne tvrdenia, ktoré by obsahovo aspoň naznačovali, v čom vidí

v prejednávanej veci neústavnosť napadnutej právnej úpravy.

Čo sa týka odôvodnenia návrhu odkázaním na obsah iných rozhodnutí, ústavný súd

už v tomto aspekte viackrát vo vzťahu k podaniam všeobecných súdov judikoval, že

v zmysle navrhovateľ nedisponuje možnosťou „žiadať“

ústavný súd o to, aby za odôvodnenie jeho návrhov na začatie konania o súlade právnych

predpisov bolo považované odôvodnenie právoplatného uznesenia tvoriace prílohu jeho

návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov (, ,

m. m. tiež ).

Avšak aj bez ohľadu na práve uvedené, čo sa týka obsahu týchto iných (do návrhu

vtelených) rozhodnutí, výklad obsiahnutý v zjednocujúcom stanovisku, keďže v ňom nie je

tvrdený rozpor napadnutej právnej úpravy s , nemá z hľadiska konania o súlade

právnych predpisov význam. Čo sa týka odôvodnenia rozsudku o odvolaní, z jeho obsahu

nie je možné vyabstrahovať žiadne konkrétne tvrdenia spochybňujúce ústavnosť

navrhovateľom napadnutej právnej úpravy zákona o Policajnom zbore a

(ústavnosť interných inštrukcií ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov

neposudzuje).

Existencia názorovo prekonanej judikatúry, pomer hlasov pri prijatí zjednocujúceho

stanoviska ani navrhovateľov názor na kvalitu zohľadnenia či nezohľadnenia judikatúry

ESĽP v zjednocujúcom stanovisku neodôvodňujú záver o neústavnosti napadnutej právnej

úpravy. Skutočnosť, že navrhovateľ možno sympatizuje s odôvodnením obsiahnutým

v rozsudku o odvolaní (môže sa tak zdať, aj keď to prejudiciálne nevyslovil, čo je v zmysle

už uvedeného tak isto považované za nedostatok odôvodnenia; m. m. PL. ÚS. 15/2016)

a z toho vyplývajúca požiadavka na preskúmanie ústavnej konformity právneho názoru

vyjadreného v zjednocujúcom stanovisku v konaní o súlade právnych predpisov je

požiadavkou mimo stanovených hraníc tohto konania. Ústavný súd v konaní

o súlade právnych predpisov nepreskúmava súlad výkladu právnych predpisov s

(ústavnú konformitu výkladu právnych predpisov preskúmava v konaniach o sťažnostiach).

Obdobne, čo sa týka napadnutia súladu nariadení ministerstva vnútra s referenčnými

ustanoveniami, je treba poznamenať, že ide o interné inštrukcie, ktorým chýba všeobecná

záväznosť. Napadnuté nariadenia ministerstva vnútra preto ústavný súd nepreskúmava

v konaní o súlade právnych predpisov podľa .

Ústavný súd majúc na zreteli uvedené skutočnosti pri predbežnom prerokovaní podľa

dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na začatie

konania o súlade právnych predpisov odmietol podľa

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí a nedostatku právomoci ústavného

súdu na jeho prerokovanie.

Vo vzťahu ku konaniu o výklad alebo ústavného zákona je vecne opätovne

iba poukázané na dvojaký výklad podústavného práva, jeden obsiahnutý v rozsudku

o odvolaní a druhý v zjednocujúcom stanovisku (a na to nadväzujúcu aplikáciu napadnutej

právnej úpravy ). Uvedený rozkol sa navrhovateľ snaží preniesť do

roviny ústavnosti. Ústavného súdu sa prejudiciálne (keďže vo veci dosiaľ nerozhodol) pýta,

ktorá z dvoch predostretých výkladových verzií by bola v prejednávanej veci ústavne

konformnou. V ostatnej časti návrhu je zámer navrhovateľa ešte o niečo viac zrejmý. V nej

explicitne uvádza, že žiada o výklad, či absencia odôvodnenia výroku o pridelení

prejednávanej veci senátu, ktorému predsedá, zakladá tomuto senátu postavenie zákonného

sudcu (tejto časti návrhu sa ústavný súd venuje ako poslednej).

Účelom konania o výklad a ústavných zákonov je podať taký výklad

alebo ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci

o tom, ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej

veci. V takej veci muselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný

činiteľ alebo iný orgán verejnej moci vykonať alebo ústavným zákonom zverené

kompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme návrh na výklad

alebo ústavného zákona na ďalšie konanie (PL. ÚS. 14/06).

Ústavný súd z odôvodnenia návrhu usúdil, že problematickým v prejednávanom

prípade nie je výklad a ústavných kautel. Nejednotnosť názoru rozdielnych senátov

(a sudcov) najvyššieho súdu na výklad právnej úpravy vyplýva z ich nejednotného názoru

na vhodnosť, resp. nevhodnosť úpravy postavenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby

prostredníctvom interných inštrukcií ministerstva vnútra.

Teda na zreteľ je treba vziať tú skutočnosť, že divergencia názorov na vhodnosť

úpravy postavenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby sa prejavila v protichodných

záveroch vyjadrených v rôznych rozhodnutiach najvyššieho súdu. Najvyšší súd tak pristúpil

k prijatiu zjednocujúceho stanoviska. Navrhovateľ sa prostredníctvom konania o výklad

a ústavných zákonov domáha prieskumu, ktorý právny názor je správny.

Ústavný súd, vychádzajúc z už uvedených záverov, uvádza, že základný problém nie

je v hierarchickom zaradení inšpekčnej služby ministerstva vnútra, ale ten je v zákone. Iba

Národná rada Slovenskej republiky je oprávnená meniť a novelizovať zákon, preto

iniciatíva na jeho zmenu by mala smerovať k tomuto zákonodarnému orgánu.

Ústavný súd na tomto mieste musí zdôrazniť, že zásadne v súlade s princípom

právneho štátu zakotveným v , podľa ktorého štátne orgány môžu konať

iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

do právomoci iných orgánov verejnej moci nezasahuje. Ústavnému súdu nepatrí

zjednocovať právne názory senátov najvyššieho súdu, keďže táto úloha je zákonom

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (§ 21 ods. 3) zverená kolégiám najvyššieho súdu (). Právomoc

ústavného súdu na revíziu najvyšším súdom uplatňovaného výkladu právnej úpravy

pri ochrane základných práv a slobôd nastupuje v konaní o sťažnostiach subsidiárne po tom,

čo si najvyšší súd v prejednávanej veci zvolí konkrétnu interpretačnú alternatívu a tú na vec

aj aplikuje, t. j. vo veci rozhodne (napr. , ).

Ústavný súd majúc na zreteli uvedené skutočnosti pri predbežnom prerokovaní podľa

dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na začatie

konania o výklad alebo ústavných zákonov odmietol podľa zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Napokon, ústavnému súdu ostáva vysporiadať sa aj s navrhovateľom tvrdenou

absenciou odôvodnenia výroku o pridelení veci jeho senátu (tvrdená arbitralita v pridelení

veci).

Čo sa týka konania o súlade právnych predpisov, navrhovateľ nenapáda žiadnu

konkrétnu právnu úpravu, na základe ktorej došlo k prideleniu veci a ktorá by zároveň mala

byť v nesúlade s (čo zakladá dôvod na odmietnutie návrhu pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí) a, čo sa týka konania o výklad alebo ústavných zákonov,

navrhovateľ žiada od ústavného súdu incidentné posúdenie, či mu v pridelenej veci podľa

jeho názoru arbitrárnym rozhodnutím vzniklo postavenie zákonného sudcu (čo zakladá

dôvod pre odmietnutie návrhu pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho

prerokovanie v dotknutom type konania).

Ústavný súd okrem už uvedeného k tvrdenej námietke uvádza, že sama osebe by

mohla byť spôsobilou byť na ujmu obžalovanému (ak by k porušeniu jeho základných práv

v konaní naozaj došlo, čo však v tomto prípade nehodnotí). Dotknutý subjekt konania pred

všeobecnými súdmi sa zjednania nápravy v tomto smere môže domáhať prostredníctvom

individuálnej sťažnosti. Všeobecnému súdu preto v tomto prípade nenáleží oprávnenie

iniciovať (namiesto obžalovaného) konanie o sťažnosti pred ústavným súdom, ktoré by

prebehlo zastreto vo forme konania o súlade právnych predpisov alebo konania o výklad

alebo ústavných zákonov (m. m. ).

Ústavný súd majúc na zreteli uvedené skutočnosti pri predbežnom prerokovaní podľa

dospel k záveru, že návrh navrhovateľa vo vzťahu

k tvrdenej arbitralite v pridelení veci odmietol podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a nedostatok právomoci ústavného súdu

na jeho prerokovanie.

Ústavný súd tiež dodáva, že keďže je návrh vo vzťahu ku každému z dotknutých

typov konaní pred ústavným súdom v istom (už vytknutom smere) imperfektný, je celkom

zbytočná snaha o jeho násilné vtesnanie do mantinelov jediného typu konania. Na prvý

pohľad javiaca sa nemožnosť subsumpcie návrhu pod konkrétny typ konania je totiž

dôsledkom imperfekcie podania. Z tohto uhla pohľadu je potom irelevantné, či ústavný súd

rozhodol o podaní ako o návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov či návrhu

na začatie konania o výklad alebo ústavných zákonov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2017