Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 745/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom

Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa , a v spojení s a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej

služby – západ v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-131/OISZ-V-2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 v spojení s a (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej

služby – západ (ďalej aj „inšpekcia ministerstva vnútra“) v konaní vedenom pod

ČVS: SKIS-131/OISZ-V-2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa

Policajného zboru, inšpekcie ministerstva vnútra ČVS: SKIS-131/OISZ-V-2014 z 18. marca

2016 na skutkovom základe uvedenom vo výroku uznesenia obvinený zo spáchania prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ sťažnosť odôvodňuje okrem iného takto:

«Trestné stíhanie a vznesenie obvinenia v mojom prípade začal a vedie neoprávnený

(nezákonný) štátny orgán - inšpekčná služba Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - a to

navyše bez kompetencie v zmysle , a preto jej rozhodnutia sú nezákonné

a nemožno ich zhojiť, od samotného začiatku sú nulitné.

... Skutok, za ktorý som trestne stíhaný inšpekčnou službou Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky som nespáchal, avšak v tejto sťažnosti nebudem namietať

a argumentovať, prečo som sa nemohol dopustiť stíhaného trestného činu (prečinu)

zneužívania právomoci verejného činiteľa...

... Podľa môjho názoru prioritnou (primárnou) otázkou je, či inšpekčná služba

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je alebo nie je zákonným a ústavným štátnym

orgánom.

Nezákonný a neústavný štátny orgán nemá kompetenciu vykonávať žiadne legálne

úradné úkony a už vôbec nemôže mať kompetencie orgánu činného v trestnom konaní,

a teda nesmie vykonávať ani žiadne procesné úkony podľa .

... Namietam, že inšpekčná služba bola bez zákonného zmocnenia vyčlenená

z organizačnej štruktúry Policajného zboru, teda namietam jej nezákonnosť a neústavnosť

ako celku.

... Žiadne ustanovenia (o Policajnom zbore, pozn.), ani

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy

v znení neskorších predpisov..., ale ani iného všeobecne záväzného predpisu nedáva

podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra Slovenskej republiky legislatívny základ na vyňatie

vyšetrovacieho orgánu - inšpekčnej služby zo zložiek patriacich výsostne pod Policajný zbor

a tým nemá ani zákonné zmocnenie na preloženie inšpekčnej služby mimo Policajný zbor.

... Ústavne konformný výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa

dostal do rozporu s jej znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu.

... Najvyšší súd v zjednocujúcom stanovisku uverejnenom v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2015 v tejto súvislosti zaujal

právny názor, citujem:

„... Kľúčové zákonné ustanovenie pre ministra vnútra je § 6 ods. 2 zákona

o Policajnom zbore, podľa ktorého služby a útvary Policajného zboru riadi prezident, ak

minister neurčí inak. Minister je teda ten, kto môže (interným predpisom) určiť, ktoré služby

a útvary Policajného zboru bude riadiť on, a nie prezident Policajného zboru...“

Tu, v súvislosti s citovaným právnym názorom najvyššieho súdu, podľa môjho

názoru, nemožno hovoriť ani o ústavne nekonformnom výklade, ale o výklade kontra lege

s . Takýto výklad je ďalej v rozpore aj s .

Výklad najvyššieho súdu k , podľa môjho názoru,

vykazuje značný stupeň arbitrárnosti.

... Keďže v mojom prípade bolo začaté trestné stíhanie a obvinenie vznesené

nezákonnou a neústavnou inšpekčnou službou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

teda ide o priamy a bezprostredný zásah do mojich základných práv a slobôd, obraciam sa

na ústavný súd a namietam nezákonnosť a neústavnosť inšpekčnej služby Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa v spojení s . ods. 1

a ; ; , ods. 3, ods.

1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby - západ

úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, spisová značka ČVS: SKIS- 131/OISZ-V-2014

z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal a vedie nezákonný a neústavný štátny

orgán, porušené bolo.

2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €

(slovom stotisíc eur), ktoré je povinný Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vyplatiť

sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru odôvodňuje (v podstate) tým, že trestné konanie voči

nemu vedie štátny orgán (inšpekcia ministerstva vnútra), ktorý je nezákonný a neústavný.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa je založená na princípe subsidiarity, z ktorého

vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb

namietajúcich porušenie základných práv a slobôd v prípadoch, ak o ich ochrane

nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Zmysel a podstata princípu subsidiarity

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (porovnaj m. m. , ,

, ).

V súvislosti s uplatňovaním princípu subsidiarity v konaniach o sťažnostiach,

ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských

práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy v trestnom

konaní, ústavný súd už opakovane zdôraznil, že trestné konanie je od svojho začiatku až po

koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany

orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných

súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich

štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania

možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,

ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch

spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v (,

m. m. tiež , , , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v štádiu prípravného konania. Dozor nad

dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vykonáva

prokurátor, ktorý je pri výkone svojej právomoci okrem iného oprávnený zrušiť nezákonné

alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím

[ ]. Po prípadnom podaní obžaloby prokurátorom je

orgánom oprávneným a povinným posúdiť všetky relevantné skutkové a právne okolnosti

daného prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania

príslušný prvostupňový súd a v prípade uplatnenia opravných prostriedkov aj odvolací súd

a v zákonom ustanovenom rozsahu tiež dovolací súd. pritom pre každé

štádium trestného konania ustanovuje konkrétne právne inštitúty, prostredníctvom ktorých

sa obvinený (resp. obžalovaný) môže domáhať ochrany svojich práv pred príslušným

orgánom verejnej moci.

Z už uvedených skutočností vyplýva, že ochranu základným právam podľa

a právam podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sú oprávnené

v prebiehajúcom trestnom konaní poskytnúť orgány verejnej moci, ktorých právomoc

predchádza právomoci ústavného súdu. Za daných okolností preto nie je dôvod, aby ústavný

súd v tejto fáze prebiehajúceho trestného konania doň vstupoval a predchádzal, resp.

suploval právomoc príslušných orgánov verejnej moci.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako neprípustnej, keďže bola podaná predčasne (z dôvodu

„ratione temporis“).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť

aj ku skutočnosti, že podstatou sťažovateľom uplatnených výhrad je jeho námietka

nezákonnosti a neústavnosti orgánu, ktorý voči nemu vedie trestné stíhanie (inšpekcia

ministerstva vnútra). Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd konštatuje, že ide o námietku,

s ktorou sa v rámci konania o sťažnosti podľa nemôže meritórne

zaoberať. V konaní o sťažnosti podľa ústavný súd totiž vychádza

z princípu prezumpcie ústavnosti právnych predpisov, pričom právnym základom existencie

inšpekcie ministerstva vnútra je všeobecne záväzný právny predpis (zákon o Policajnom

zbore). Za týchto okolností by meritórne závery k zákonnosti, resp. ústavnosti inšpekcie

ministerstva vnútra, a teda k súladu jej normatívnemu právneho základu s ,

presahovali rámec právomoci, ktorou disponuje senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti

podľa , o to viac, že sťažovateľ ako fyzická osoba nie je v zmysle

[ v spojení s až g)] osobou

oprávnenou samostatne iniciovať konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1

, v ktorom by ústavný súd mohol preskúmať ústavnosť právneho základu existencie

inšpekcie ministerstva vnútra.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej opakovane uvádza, že „každé konanie (pred ústavným súdom, pozn.) možno začať

len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich

nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho

vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež

, , ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ). Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát

ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného

súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany

základných práv a slobôd (porovnaj ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa sťažnosťou

podľa vo svojej podstate domáha rozhodnutia o veci, o ktorej ústavný

súd v tomto type konania nie je oprávnený rozhodnúť.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa nielen ako neprípustnú, ale

aj pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016