Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 745/2016
PDF · 172.38 KB
No categories available
II. ÚS 745/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom
Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej
služby – západ v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-131/OISZ-V-2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej
služby – západ (ďalej aj „inšpekcia ministerstva vnútra“) v konaní vedenom pod
ČVS: SKIS-131/OISZ-V-2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa
Policajného zboru, inšpekcie ministerstva vnútra ČVS: SKIS-131/OISZ-V-2014 z 18. marca
2016 na skutkovom základe uvedenom vo výroku uznesenia obvinený zo spáchania prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Sťažovateľ sťažnosť odôvodňuje okrem iného takto:
«Trestné stíhanie a vznesenie obvinenia v mojom prípade začal a vedie neoprávnený
(nezákonný) štátny orgán - inšpekčná služba Ministerstva vnútra Slovenskej republiky - a to
navyše bez kompetencie v zmysle Trestného poriadku, a preto jej rozhodnutia sú nezákonné
a nemožno ich zhojiť, od samotného začiatku sú nulitné.
... Skutok, za ktorý som trestne stíhaný inšpekčnou službou Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky som nespáchal, avšak v tejto sťažnosti nebudem namietať
a argumentovať, prečo som sa nemohol dopustiť stíhaného trestného činu (prečinu)
zneužívania právomoci verejného činiteľa...
... Podľa môjho názoru prioritnou (primárnou) otázkou je, či inšpekčná služba
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je alebo nie je zákonným a ústavným štátnym
orgánom.
Nezákonný a neústavný štátny orgán nemá kompetenciu vykonávať žiadne legálne
úradné úkony a už vôbec nemôže mať kompetencie orgánu činného v trestnom konaní,
a teda nesmie vykonávať ani žiadne procesné úkony podľa Trestného poriadku.
... Namietam, že inšpekčná služba bola bez zákonného zmocnenia vyčlenená
z organizačnej štruktúry Policajného zboru, teda namietam jej nezákonnosť a neústavnosť
ako celku.
... Žiadne ustanovenia zákona č. 171/1993 Z. z. (o Policajnom zbore, pozn.), ani
zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy
v znení neskorších predpisov..., ale ani iného všeobecne záväzného predpisu nedáva
podpredsedovi vlády a ministrovi vnútra Slovenskej republiky legislatívny základ na vyňatie
vyšetrovacieho orgánu - inšpekčnej služby zo zložiek patriacich výsostne pod Policajný zbor
a tým nemá ani zákonné zmocnenie na preloženie inšpekčnej služby mimo Policajný zbor.
... Ústavne konformný výklad právnej normy vôbec nemôže siahať tak ďaleko, aby sa
dostal do rozporu s jej znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu.
... Najvyšší súd v zjednocujúcom stanovisku uverejnenom v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2015 v tejto súvislosti zaujal
právny názor, citujem:
„... Kľúčové zákonné ustanovenie pre ministra vnútra je § 6 ods. 2 zákona
o Policajnom zbore, podľa ktorého služby a útvary Policajného zboru riadi prezident, ak
minister neurčí inak. Minister je teda ten, kto môže (interným predpisom) určiť, ktoré služby
a útvary Policajného zboru bude riadiť on, a nie prezident Policajného zboru...“
Tu, v súvislosti s citovaným právnym názorom najvyššieho súdu, podľa môjho
názoru, nemožno hovoriť ani o ústavne nekonformnom výklade, ale o výklade kontra lege
s ústavou. Takýto výklad je ďalej v rozpore aj s čl. 144 ods. 1 ústavy.
Výklad najvyššieho súdu k § 6 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z. z., podľa môjho názoru,
vykazuje značný stupeň arbitrárnosti.
... Keďže v mojom prípade bolo začaté trestné stíhanie a obvinenie vznesené
nezákonnou a neústavnou inšpekčnou službou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
teda ide o priamy a bezprostredný zásah do mojich základných práv a slobôd, obraciam sa
na ústavný súd a namietam nezákonnosť a neústavnosť inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1. ods. 1
a čl. 2 ods. 2 ústavy; čl. 17 ods. 2 ústavy čl. 50 ods. 3 ústavy; čl. 6 ods. 1, ods. 3, čl. 8 ods.
1, ods. 2 a čl. 13 dohovoru v trestnom konaní vedenom odborom inšpekčnej služby - západ
úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, spisová značka ČVS: SKIS- 131/OISZ-V-2014
z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal a vedie nezákonný a neústavný štátny
orgán, porušené bolo.
2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €
(slovom stotisíc eur), ktoré je povinný Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vyplatiť
sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru odôvodňuje (v podstate) tým, že trestné konanie voči
nemu vedie štátny orgán (inšpekcia ministerstva vnútra), ktorý je nezákonný a neústavný.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, z ktorého
vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb
namietajúcich porušenie základných práv a slobôd v prípadoch, ak o ich ochrane
nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Zmysel a podstata princípu subsidiarity
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
V súvislosti s uplatňovaním princípu subsidiarity v konaniach o sťažnostiach,
ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy v trestnom
konaní, ústavný súd už opakovane zdôraznil, že trestné konanie je od svojho začiatku až po
koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany
orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných
súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich
štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania
možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci,
ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch
spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010,
m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v štádiu prípravného konania. Dozor nad
dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa § 230 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vykonáva
prokurátor, ktorý je pri výkone svojej právomoci okrem iného oprávnený zrušiť nezákonné
alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, ktoré môže nahradiť vlastným rozhodnutím
[§ 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku]. Po prípadnom podaní obžaloby prokurátorom je
orgánom oprávneným a povinným posúdiť všetky relevantné skutkové a právne okolnosti
daného prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania
príslušný prvostupňový súd a v prípade uplatnenia opravných prostriedkov aj odvolací súd
a v zákonom ustanovenom rozsahu tiež dovolací súd. Trestný poriadok pritom pre každé
štádium trestného konania ustanovuje konkrétne právne inštitúty, prostredníctvom ktorých
sa obvinený (resp. obžalovaný) môže domáhať ochrany svojich práv pred príslušným
orgánom verejnej moci.
Z už uvedených skutočností vyplýva, že ochranu základným právam podľa ústavy
a právam podľa dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, sú oprávnené
v prebiehajúcom trestnom konaní poskytnúť orgány verejnej moci, ktorých právomoc
predchádza právomoci ústavného súdu. Za daných okolností preto nie je dôvod, aby ústavný
súd v tejto fáze prebiehajúceho trestného konania doň vstupoval a predchádzal, resp.
suploval právomoc príslušných orgánov verejnej moci.
Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako neprípustnej, keďže bola podaná predčasne (z dôvodu
„ratione temporis“).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní považoval za potrebné osobitne sa vyjadriť
aj ku skutočnosti, že podstatou sťažovateľom uplatnených výhrad je jeho námietka
nezákonnosti a neústavnosti orgánu, ktorý voči nemu vedie trestné stíhanie (inšpekcia
ministerstva vnútra). Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd konštatuje, že ide o námietku,
s ktorou sa v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže meritórne
zaoberať. V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd totiž vychádza
z princípu prezumpcie ústavnosti právnych predpisov, pričom právnym základom existencie
inšpekcie ministerstva vnútra je všeobecne záväzný právny predpis (zákon o Policajnom
zbore). Za týchto okolností by meritórne závery k zákonnosti, resp. ústavnosti inšpekcie
ministerstva vnútra, a teda k súladu jej normatívnemu právneho základu s ústavou,
presahovali rámec právomoci, ktorou disponuje senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o to viac, že sťažovateľ ako fyzická osoba nie je v zmysle
zákona o ústavnom súde [§ 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až g)] osobou
oprávnenou samostatne iniciovať konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1
ústavy, v ktorom by ústavný súd mohol preskúmať ústavnosť právneho základu existencie
inšpekcie ministerstva vnútra.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej opakovane uvádza, že „každé konanie (pred ústavným súdom, pozn.) možno začať
len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich
nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho
vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver
vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť
v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti
senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna
(čl. 131 ods. 1 ústavy). Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát
ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného
súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany
základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo svojej podstate domáha rozhodnutia o veci, o ktorej ústavný
súd v tomto type konania nie je oprávnený rozhodnúť.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nielen ako neprípustnú, ale
aj pre nedostatok svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016