Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 501/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo

námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Bizoň, LL.M.,

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a Listiny základných práv a slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára

2019, takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. mája 2019

sa , , (ďalej

aj „sťažovateľ“, „žalovaný“ alebo „dovolateľ“), zastúpený advokátskou kanceláriou BIZOŇ

& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, domáhal vydania nálezu,

ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv, a to

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a

listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. februára 2019 (ďalej len „ napadnuté uznesenie“), ktoré navrhol zrušiť

a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne žiadal priznať náhradu trov

konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Topoľčany (ďalej len

„okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. -894 z 19. mája 2017 uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi, spoločnosti ,

, , sumu 68 672,68 € s príslušenstvom.

Vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo

na náhradu trov konania s tým, že štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči

žalobcovi a sťažovateľovi v plnej výške v rovnakom pomere. Súd prvej inštancie uviedol,

že žalobcovi vznikla škoda na CNC stroji, ktorá bola spôsobená prevádzkou autožeriavu,

ktorého vlastníkom a prevádzkovateľom bol sťažovateľ. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že autožeriav nebol spôsobilý na zdvíhanie bremien ako výhradné technické

zariadenie, nemal vykonanú platnú skúšku v zmysle vyhlášky Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci a bezpečnosti technických zariadení a taktiež nemal značku TI

o poslednej úradnej skúške. Bezprostrednou príčinou vzniku škody tak podľa názoru súdu

prvej inštancie bola prevádzka činnosti autožeriavu sťažovateľa, ktorý nebol spôsobilý na

vykládku CNC stroja v priestoroch spoločnosti Zodpovednosť za

vzniknutú škodu preto súd prvej inštancie posúdil a založil podľa § 427 Občianskeho

zákonníka.

3. Krajský súd v Nitre o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 10. mája 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti potvrdil a žalobcovi priznal voči sťažovateľovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že súd

prvej inštancie správne ustálil skutkový stav veci. Naopak, odvolací súd nesúhlasil

s právnym posúdením sporu uskutočneným súdom prvej inštancie, keďže na zistený

skutkový stav bolo podľa jeho názoru potrebné aplikovať ,

upravujúci zodpovednosť za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe

prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použili. V danom prípade totiž išlo

o špeciálny prípad zodpovednosti za nebezpečenstvo, prípadne zodpovednosti za riziko,

resp. zodpovednosti za výsledok. V prípade zodpovednosti v zmysle § 421a Občianskeho

zákonníka sa podľa názoru odvolacieho súdu neskúma zavinenie škodcu, keďže ide

o absolútnu objektívnu zodpovednosť. Odvolací súd vo svojom rozsudku zároveň

konštatoval, že pre jeho rozhodnutie vo veci nebolo potrebné postupovať v zmysle § 382

(ďalej aj „“), keďže odvolateľ už vo svojom odvolaní

namietal v rámci nesprávneho právneho posúdenia skutočnosť, že v danej veci mal byť

aplikovaný .

4. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd sťažnosťou napadnutým

uznesením sp. zn. z 26. februára 2019, ktorým rozhodol tak, že dovolanie

sťažovateľa odmietol a priznal žalobcovi voči sťažovateľovi nárok na náhradu trov

dovolacieho konania. Napadnuté rozhodnutie dovolací súd odôvodnil tak, že podľa jeho

názoru v rozhodovanej veci nebola daná prípustnosť dovolania z hľadiska namietaných vád

zmätočnosti uvedených v a prípustnosť dovolania nebola založená ani podľa

.

4.1 K dôvodu prípustnosti dovolania podľa (strana sporu nemala

spôsobilosť konať samostatne pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník), ktorý uplatnil dovolateľ, uviedol dovolací súd, že túto

skutočnosť dovolateľ napriek povinnosti uloženej mu v ustanovení

netvrdil, v dôsledku čoho nie je dovolací dôvod vymedzený spôsobom uvedeným

v ustanoveniach až . Dovolacie námietky žalovaného smerovali skôr

k vade zmätočnosti uvedenej v , a to, že ten, kto v konaní vystupoval ako

strana, nemal procesnú subjektivitu. Ani táto vada zmätočnosti však podľa dovolacieho

súdu nebola daná a predmetná dovolacia námietka vyplýva skôr z nepochopenia právnej

úpravy žalovaným (resp. advokátom spisujúcim jeho dovolanie), keďže ukončenie

podnikateľskej činnosti fyzickej osoby v priebehu súdneho sporu nemá žiadny vplyv

na procesnú subjektivitu podľa , ktorá je viazaná na spôsobilosť na práva

a povinnosti upravenú v (pokiaľ ide o fyzické osoby),

resp. v a nasl. (pokiaľ ide o právnické osoby). Stranou sporu

na strane žalovaného bola fyzická osoba , ktorý má od svojho narodenia

spôsobilosť na práva a povinnosti a tým aj procesnú subjektivitu vystupovať v konaní ako

strana sporu. Skutočnosť, že predmetom sporu je pohľadávka, ktorá vznikla pri jeho

podnikateľskej činnosti počas trvania živnostenského oprávnenia, ani skutočnosť, že

v priebehu sporu ukončil podnikateľskú činnosť, nemala žiadny vplyv na procesnú

subjektivitu žalovaného a ani na jeho spôsobilosť samostatne konať pred súdom.

4.2 K dôvodu prípustnosti dovolania podľa dovolací súd poukázal

na to, že aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným

postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva

zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom

v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok

strane doručený do vlastných rúk. Naopak, medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu

na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami

strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.

V časti, v ktorej dovolateľ namietal arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že

neobsahuje hodnotenie jedného z dôkazov, a že prevzal výlučne skutkové zistenia, ktoré sú

v prospech žalobcu, dovolací súd uviedol, že dovolací dôvod nie je vymedzený v súlade

so zákonom, keďže z obsahu dovolania nie je vôbec zrejmé, v čom má byť postup

odvolacieho súdu nesprávny (t. j. v čom bol jeho postup v rozpore so zákonom), a taktiež

nie je zrejmé, realizáciu akých procesných práv mal žalovanému svojím postupom

znemožniť odvolací súd. Najvyšší súd uviedol, že dovolanie nepredstavuje opravný

prostriedok, ktorý by slúžil na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci.

Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len

z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel

od prvoinštančného a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať

dokazovanie. Osobitne pritom platí, že prípustnosť dovolania – pokiaľ ide o tvrdenú vadu

zmätočnosti podľa , nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich

skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého z dôkazov (k tomu R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993, 3 Cdo

108/2016,2 Cdo 159/2017, a ).

4.3 Vadu zmätočnosti podľa dovolateľ videl aj v „prekvapivosti“

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru postupoval v rozpore s

a vo veci aplikoval , na rozdiel od okresného súdu, ktorý

aplikoval . Vo vzťahu k dovolací súd uviedol, že

jeho účelom je zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. takých,

v ktorých sa odvolací súd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej

inštancie. Predmetné zákonné ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí, ktorý je súčasťou princípu právnej istoty. Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí

sa prejavuje aj v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní ešte

pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte

nevysloveným právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného

v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu

názoru zaujať stanovisko. Postup odvolacieho súdu podľa sa týka výlučne

hmotnoprávneho posúdenia a prichádza do úvahy v prípade, ak odvolací súd dospeje

k záveru, že žalovaný nárok treba posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil

súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd

prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia. Zároveň musí byť „nové“ ustanovenie

právneho predpisu pre vec rozhodujúce. O „nové“ ustanovenie právneho predpisu nejde

vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, napr.

v skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe použitia opravných

prostriedkov), alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom

kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak pri svojom rozhodovaní použil iné

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, ak sa

aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu

prvoinštančného konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú

možnosť sa k tomu vyjadriť. V rozhodovanej veci síce krajský súd aplikoval ako

rozhodujúce iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, a to ustanovenie

, pričom okresný súd aplikoval ako rozhodujúce ustanovenie

, avšak dovolací súd nesúhlasil s tvrdením dovolateľa, že

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je prekvapivý. Z výslovného znenia

vyplýva pre odvolací súd povinnosť vyzvať strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému

použitiu „nového“ ustanovenia všeobecne záväzného predpisu výlučne vtedy, ak toto

ustanovenie nebolo pri doterajšom rozhodovaní veci použité. V predmetnej veci však

ustanovenie , ktoré použil odvolací súd ako rozhodujúce

ustanovenie, nepredstavuje „nové“ ustanovenie, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo použité. Už vo svojom skoršom (v poradí prvom) rozsudku č. k. -602

z 8. novembra 2012, ktorý bol odvolacím súdom zrušený, súd prvej inštancie žalobou

uplatnený nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody podľa § 421a Občianskeho

zákonníka. Rovnako pri svojom rozhodovaní použil

odvolací súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 13. júna 2013.

4.4 Osobitne dovolací súd považoval za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že

, ktorého použitie odvolacím súdom malo podľa dovolateľa

zakladať „prekvapivosť“ napadnutého rozhodnutia, mal podľa jeho názoru na rozhodnutie

vo veci aplikovať súd prvej inštancie, ako to vyplýva z jeho odvolania z 8. júna 2017 proti

rozsudku okresného súdu č. k. -894 z 19. mája 2017. Skutočnosť, že samotný

žalovaný sa v odvolacom konaní domáhal použitia ,

vylučuje, aby bolo považované za „nové“ zákonné ustanovenie a aby jeho následná

aplikácia zo strany odvolacieho súdu mala za následok vydanie prekvapivého rozhodnutia.

Z uvedeného je zrejmé, že „prekvapivosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu nespočívala v tom,

že odvolací súd nevyzval strany sporu postupom podľa na aplikáciu ustanovenia

, ale v tom, že aplikácia predmetného zákonného

ustanovenia odvolacím súdom nemala za následok zamietnutie žaloby, ako sa toho domáhal

žalovaný vo svojom odvolaní. Dovolací súd sa stotožnil aj so záverom odvolacieho súdu, že

nebolo potrebné postupovať podľa , keďže žalovaný namietal, že v danej veci

malo byť aplikované ustanovenie – ako ustanovenie, ktoré

bolo podľa právneho názoru odvolacieho súdu v danej veci rozhodujúce – a bolo zachované

aj procesné právo žalobcu vyjadriť sa k aplikácii . Keďže

obidve strany sporu mali možnosť vyjadriť sa k aplikácii

v odvolacom konaní (hoci v štádiu pred predložením spisu odvolaciemu súdu), bolo by

nadbytočné aj s ohľadom na princíp hospodárnosti konania (aby nedochádzalo

k neúčelnému navyšovaniu trov odvolacieho konania) opätovne vyzývať strany

na vyjadrenie postupom podľa . Podľa dovolacieho súdu nemohla obstáť ani

námietka dovolateľa, že pred rozhodnutím odvolacieho súdu nemal vedomosť, akým

spôsobom bude vykladať, v dôsledku čoho nemohol

prispôsobiť prostriedky svojej procesnej obrany. Ak odvolací súd postupuje podľa § 382

, iba vyzve strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu určitého zákonného

ustanovenia. Súčasťou predmetnej výzvy však nie je uvedenie toho, akým spôsobom mieni

odvolací súd dané zákonné ustanovenie pri svojom rozhodovaní vykladať. Táto povinnosť

odvolaciemu súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva. Osobitne pokiaľ ide

o tvrdenie dovolateľa, že nemohol výkladu odvolacím

súdom prispôsobiť svoje prostriedky procesnej obrany, ani toto nemôže obstáť vzhľadom

na zákonnú koncentráciu konania obsiahnutú v , pričom ani postup odvolacieho

súdu podľa nie je dôvodom, pre ktorý by boli prípustné novoty (t. j. nové

prostriedky procesnej obrany) v odvolacom konaní.

4.5 Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že konanie pred odvolacím

súdom nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420

písm. f) .

4.6 Dovolateľ vo svojom dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod podľa –

nesprávne právne posúdenie veci – v zmysle ktorého mala byť daná prípustnosť dovolania

podľa vo vyriešení otázky, či za skutkového stavu, keď bola

škoda spôsobená údajnou nesprávnou manipuláciou s prístrojom (autožeriavom), môže ísť

o zodpovednosť za výsledok podľa .

4.7 Dovolací súd uviedol, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom

rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd

nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv

na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným

sporom. Uvedenému musí zodpovedať aj argumentácia dovolateľa, pokiaľ ide

o vymedzenie prípadnej nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom, a pokiaľ ide

o uvedenie právnej argumentácie, ako mal podľa jeho názoru odvolací súd vec správne

posúdiť. Táto povinnosť sa vzťahuje nielen na samotné vymedzenie právnej otázky, ktorá

musí byť pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, ale aj na to, aby právna otázka

(a dovolateľom predložené právne posúdenie veci) mala oporu v skutkovom stave zistenom

súdmi nižšej inštancie, keďže – ako už bolo uvedené – dovolací súd je v zmysle ustanovenia

viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil odvolací súd. Súdy skutkovo ustálili

príčinu vzniku škody v nespôsobilosti autožeriavu žalovaného na prácu vykonávanú

žalovaným, a nie v nesprávnej obsluhe autožeriavu zamestnancom žalovaného, ako to

uviedol žalovaný v podanom dovolaní. Dovolateľom nastolená otázka tak nezodpovedá

skutkovému stavu zistenému konajúcimi súdmi.

4.8 Dovolací súd preto konštatoval, že dovolateľom vymedzená otázka predstavuje

v posudzovanej veci výlučne akademickú otázku nesúvisiacu s rozhodovaným sporom, čo

má za následok neprípustnosť podaného dovolania.

5. Podľa názoru sťažovateľa došlo týmto uznesením najvyššieho súdu k porušeniu

jeho práva na súdnu ochranu podľa , práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a listiny.

5.1 Sťažovateľ uviedol, že „postup. keď odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu

prvého stupňa, pričom k záveru o vecnej správnosti výroku dospeje na základe odlišného

právneho posúdenia veci, s ktorým účastníkov nezoznámi a nedá im príležitosť sa k nemu

vyjadril je odopretím práva na právne vypočutie v zmysle Slovenskej

republiky ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd. Odvolací súd sa v danom

prípade odchýlil od právnej úpravy v , keď síce na

jednej strane konštatoval, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecného záväzného

predpisu, ktoré v doterajšom rozhodovaní nebolo použité, pričom toto ustanovenie má pre

rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak nevyzval strany sporu, aby sa k jeho možnému

použitiu vyjadrili.“.

5.2 Sťažovateľ namietal, že „ustanovenie

predstavuje akúsi záruku ochrany pred arbitrárnosťou konania odvolacích súdov. Účelom

tohto ustanovenia je taktiež predchádzanie vydaniu, tzv. prekvapivých rozhodnutí. Toto

ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je

požadovaný za komponent princípov právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.

Napriek tomu, že sťažovateľ namietal nesprávnu aplikáciu a

poukázal na , tak z týchto skutočností nemožno ustáliť záver,

že sťažovateľ mal záujem byť v spore neúspešný, t. j. odsúdený, ale len podľa iného

hmotnoprávneho ustanovenia. Nemožno s tohto teda súdiť, že sťažovateľ mohol odhadnúť

uvažovanie odvolacieho súdu, že tento uvažuje na použitím ,

a ani že sťažovateľ bol tak spokojný z neúspechom vo veci, že ani nemal potrebu sa

vyjadrovať k tomu, že jeho zodpovednosť nie je daná ani podľa § 421a Občianskeho

zákonníka. Ak sťažovateľ uvádzal, že tvrdený skutok nezodpovedá aplikácii konkrétneho

ustanovenia, to ešte neznamená, že sa vyjadruje k súdom nepoužitým ustanoveniam.

Odvolací a ani dovolací súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal právnymi otázkami a ich

praktickým dopadom na spravodlivé rozhodnutie vo veci. Podlá názoru dovolacieho súdu

tieto otázky predstavujú v posudzovanej veci len výlučne akademické otázky, ktoré nesúvisia

s rozhodovaným sporom. Takýto postup súdu však nie je možné považovať za správny.

Sťažovateľom namietané skutočnosti je možné považovať za právne významné, poukazujúce

na vady konania (nesprávne právne posúdenie veci). Dovolací súd však nevedno pre akú

príčinu, nevenoval namietanému dovolaciemu dôvodu sťažovateľa takmer žiadnu pozornosť,

pričom jeho postup je možné označiť len za prísne formálny, ba priam rigorózny. Takúto

arbitrárnosť však nie je možné akceptovať, nakoľko táto má v spojitosti s vyriešením tak

závažnej otázky - určenie zodpovednosti za škodu - na ktorú nadväzuje autoritatívny výrok

súdu o povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalobcovi náhradu škody zásadný význam.

Odmietnutie sťažovateľom uplatneného a namietaného dovolacieho dôvodu založené

na spochybnení jeho relevantnosti akademickosťou, resp. hypotetickosťou nemôže v

právnym štáte obstáť. Praktickým dopadom tohto konania je totiž zásah do práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a zároveň do práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v jeho judikatúre

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

9.1 Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma

spoločne.

10. Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd (každý) návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na

predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie

konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré v sťažnosti označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (napr. , , IV. ÚS 136/05,1. ).

15. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

I. ÚS 27/04,1. ).

16. Ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a listiny

17. Podstata sťažovateľových námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu spočíva v tvrdenom porušení jeho práva na spravodlivý proces zo strany najvyššieho

súdu, ktorý správne nevyhodnotil prípustnosť dovolania z pohľadu ním uplatnených vád

konania, najmä z hľadiska toho, že odvolací súd vydal prekvapivé rozhodnutie,

nerešpektujúce , ako aj v jeho nesúhlase s tým, že sa dovolací súd nezaoberal ním

uplatneným dovolacím dôvodom podľa , keď v ním položenej

právnej otázke nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania, a jeho rozhodnutie podľa

sťažovateľa tak možno označiť len za prísne formálne, „ba priam rigorózne“.

18. Podľa ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní

nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

19. Ústavný súd aj v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený

posudzovať prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, zastáva názor,

že ak odvolací súd nečakane založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd

prvej inštancie, bolo strane sporu odňaté právo namietať správnosť novo zaujatého právneho

názoru a tým znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej

miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo napĺňa predpoklady

prípustnosti dovolania podľa (m. m. , ,

).

20. V sťažnosťou napadnutom uznesení však najvyšší súd podrobne a presvedčivo

odôvodnil, že v predmetnej veci o takýto prípad nejde a krajský súd sa vytýkaného

procesného porušenia nedopustil. So skutočnosťou, prečo nevyzval na vyjadrenie sa

v zmysle strany sporu, sa vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia už

odvolací súd, keď uviedol, že nebolo potrebné postupovať podľa , keďže

žalovaný už v konaní namietal, že v danej veci malo byť aplikované ustanovenie § 421a

– ako ustanovenie, ktoré bolo podľa právneho názoru odvolacieho

súdu v danej veci rozhodujúce – a bolo zachované aj procesné právo žalobcu vyjadriť sa

k aplikácii v celom konaní.

21. Ako správne uviedol najvyšší súd, «z uvedeného je zrejmé, že „prekvapivosť“

rozhodnutia odvolacieho súdu nespočívala v tom, že odvolací súd nevyzval strany sporu

postupom podľa ustanovenia na aplikáciu ustanovenia Občianskeho

zákonníka, ale v tom, že aplikácia predmetného zákonného ustanovenia odvolacím súdom

nemala za následok zamietnutie žaloby, ako sa toho domáhal žalovaný vo svojom odvolaní».

22. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že je možné sa stotožniť aj s názorom, že

postup podľa ustanovenia neprichádza do úvahy, ak sa odvolací súd rozhodol

napadnutý rozsudok potvrdiť, ale z iných právnych dôvodov. Výsledok konania je totiž

totožný s výsledkom konania pred prvoinštančným súdom a v takom prípade by bolo zložité

vyvodzovať zo zmeny právnej kvalifikácie situáciu, v ktorej došlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom. (k tomu aj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,

J., Tomašovič, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.

s. 1272).

23. Najvyšší súd sa v sťažovateľom napadnutom uznesení zaoberal prípustnosťou

dovolania v zmysle tak, ako ho vymedzil dovolateľ. Dovolanie

prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením (ako konštantne uvádza

najvyšší súd) je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

24. Podľa ústavného súdu záver prijatý v napadnutom uznesení dovolacieho súdu, že

právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca

pre rozhodnutie vo veci samej, je ústavne plne akceptovateľný. Uvedenému záveru musí

zodpovedať aj argumentácia dovolateľa, pokiaľ ide o vymedzenie prípadnej nesprávnosti

právneho posúdenia odvolacím súdom, a pokiaľ ide o uvedenie právnej argumentácie, ako

mal podľa jeho názoru odvolací súd vec správne posúdiť. Táto povinnosť sa vzťahuje nielen

na samotné vymedzenie právnej otázky, ktorá musí byť pre rozhodnutie vo veci

rozhodujúca, ale aj na to, aby právna otázka (a dovolateľom predložené právne posúdenie

veci) mala oporu v skutkovom stave zistenom súdmi nižšej inštancie, keďže dovolací súd je

v zmysle viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil odvolací súd. Súdy skutkovo

ustálili príčinu vzniku škody v nespôsobilosti autožeriavu žalovaného na prácu vykonávanú

žalovaným, a nie v nesprávnej obsluhe autožeriavu zamestnancom žalovaného, ako to

uviedol žalovaný v podanom dovolaní. Dovolateľom nastolená otázka tak nezodpovedá

skutkovému stavu zistenému konajúcimi súdmi, a preto najvyšší súd otázku vymedzenú

dovolateľom neposudzoval, keď dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa § 447 písm. c)

prípustné.

25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho

rozhodnutie považuje za formálne a rigorózne, pričom najvyšší súd sa podrobne vysporiadal

s každým argumentom sťažovateľa, nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok.

26. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) taktiež nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

27. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a listiny

28. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal porušenie práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným podľa a listiny, najvyšší súd

v napadnutom uznesení podrobne odôvodnil a akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo

odvolací súd nebol v danej veci povinný vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie sa v zmysle

(pozri aj bod 20), a toto zdôvodnenie vedie ústavný súd k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práv

sťažovateľa podľa a listiny.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu