Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 501/2019
PDF · 523.82 KB
No categories available
I. ÚS 501/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo
námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Juraj Bizoň, LL.M.,
ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 1/2019 z 26. februára
2019, takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. mája 2019
sa , , (ďalej
aj „sťažovateľ“, „žalovaný“ alebo „dovolateľ“), zastúpený advokátskou kanceláriou BIZOŇ
& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, domáhal vydania nálezu,
ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených základných práv, a to
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Obdo 1/2019 z 26. februára 2019 (ďalej len „ napadnuté uznesenie“), ktoré navrhol zrušiť
a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a súčasne žiadal priznať náhradu trov
konania.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Topoľčany (ďalej len
„okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 8 Cb 4/2009-894 z 19. mája 2017 uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi, spoločnosti ,
, , sumu 68 672,68 € s príslušenstvom.
Vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania s tým, že štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi a sťažovateľovi v plnej výške v rovnakom pomere. Súd prvej inštancie uviedol,
že žalobcovi vznikla škoda na CNC stroji, ktorá bola spôsobená prevádzkou autožeriavu,
ktorého vlastníkom a prevádzkovateľom bol sťažovateľ. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že autožeriav nebol spôsobilý na zdvíhanie bremien ako výhradné technické
zariadenie, nemal vykonanú platnú skúšku v zmysle vyhlášky Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 718/2002 Z. z. na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci a bezpečnosti technických zariadení a taktiež nemal značku TI
o poslednej úradnej skúške. Bezprostrednou príčinou vzniku škody tak podľa názoru súdu
prvej inštancie bola prevádzka činnosti autožeriavu sťažovateľa, ktorý nebol spôsobilý na
vykládku CNC stroja v priestoroch spoločnosti Zodpovednosť za
vzniknutú škodu preto súd prvej inštancie posúdil a založil podľa § 427 Občianskeho
zákonníka.
3. Krajský súd v Nitre o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.
26 Cob 76/2017 z 10. mája 2018 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti potvrdil a žalobcovi priznal voči sťažovateľovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že súd
prvej inštancie správne ustálil skutkový stav veci. Naopak, odvolací súd nesúhlasil
s právnym posúdením sporu uskutočneným súdom prvej inštancie, keďže na zistený
skutkový stav bolo podľa jeho názoru potrebné aplikovať § 421a Občianskeho zákonníka,
upravujúci zodpovednosť za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe
prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použili. V danom prípade totiž išlo
o špeciálny prípad zodpovednosti za nebezpečenstvo, prípadne zodpovednosti za riziko,
resp. zodpovednosti za výsledok. V prípade zodpovednosti v zmysle § 421a Občianskeho
zákonníka sa podľa názoru odvolacieho súdu neskúma zavinenie škodcu, keďže ide
o absolútnu objektívnu zodpovednosť. Odvolací súd vo svojom rozsudku zároveň
konštatoval, že pre jeho rozhodnutie vo veci nebolo potrebné postupovať v zmysle § 382
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“), keďže odvolateľ už vo svojom odvolaní
namietal v rámci nesprávneho právneho posúdenia skutočnosť, že v danej veci mal byť
aplikovaný § 421a Občianskeho zákonníka.
4. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd sťažnosťou napadnutým
uznesením sp. zn. 3 Obdo 1/2019 z 26. februára 2019, ktorým rozhodol tak, že dovolanie
sťažovateľa odmietol a priznal žalobcovi voči sťažovateľovi nárok na náhradu trov
dovolacieho konania. Napadnuté rozhodnutie dovolací súd odôvodnil tak, že podľa jeho
názoru v rozhodovanej veci nebola daná prípustnosť dovolania z hľadiska namietaných vád
zmätočnosti uvedených v § 420 CSP a prípustnosť dovolania nebola založená ani podľa
4.1 K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. c) CSP (strana sporu nemala
spôsobilosť konať samostatne pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník), ktorý uplatnil dovolateľ, uviedol dovolací súd, že túto
skutočnosť dovolateľ napriek povinnosti uloženej mu v ustanovení § 431 ods. 2 CSP
netvrdil, v dôsledku čoho nie je dovolací dôvod vymedzený spôsobom uvedeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Dovolacie námietky žalovaného smerovali skôr
k vade zmätočnosti uvedenej v § 420 písm. b) CSP, a to, že ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu. Ani táto vada zmätočnosti však podľa dovolacieho
súdu nebola daná a predmetná dovolacia námietka vyplýva skôr z nepochopenia právnej
úpravy žalovaným (resp. advokátom spisujúcim jeho dovolanie), keďže ukončenie
podnikateľskej činnosti fyzickej osoby v priebehu súdneho sporu nemá žiadny vplyv
na procesnú subjektivitu podľa § 61 CSP, ktorá je viazaná na spôsobilosť na práva
a povinnosti upravenú v § 7 Občianskeho zákonníka (pokiaľ ide o fyzické osoby),
resp. v § 18 a nasl. Občianskeho zákonníka (pokiaľ ide o právnické osoby). Stranou sporu
na strane žalovaného bola fyzická osoba , ktorý má od svojho narodenia
spôsobilosť na práva a povinnosti a tým aj procesnú subjektivitu vystupovať v konaní ako
strana sporu. Skutočnosť, že predmetom sporu je pohľadávka, ktorá vznikla pri jeho
podnikateľskej činnosti počas trvania živnostenského oprávnenia, ani skutočnosť, že
v priebehu sporu ukončil podnikateľskú činnosť, nemala žiadny vplyv na procesnú
subjektivitu žalovaného a ani na jeho spôsobilosť samostatne konať pred súdom.
4.2 K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd poukázal
na to, že aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným
postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva
zákon. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom
v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok
strane doručený do vlastných rúk. Naopak, medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu
na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami
strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.
V časti, v ktorej dovolateľ namietal arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že
neobsahuje hodnotenie jedného z dôkazov, a že prevzal výlučne skutkové zistenia, ktoré sú
v prospech žalobcu, dovolací súd uviedol, že dovolací dôvod nie je vymedzený v súlade
so zákonom, keďže z obsahu dovolania nie je vôbec zrejmé, v čom má byť postup
odvolacieho súdu nesprávny (t. j. v čom bol jeho postup v rozpore so zákonom), a taktiež
nie je zrejmé, realizáciu akých procesných práv mal žalovanému svojím postupom
znemožniť odvolací súd. Najvyšší súd uviedol, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by slúžil na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci.
Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len
z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel
od prvoinštančného a odvolacieho súdu v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie. Osobitne pritom platí, že prípustnosť dovolania – pokiaľ ide o tvrdenú vadu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, nezakladá nedostatočné zistenie rozhodujúcich
skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého z dôkazov (k tomu R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993, 3 Cdo
108/2016,2 Cdo 159/2017, 3 Cdo 59/2017 a 5 Cdo 47/2017).
4.3 Vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ videl aj v „prekvapivosti“
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý podľa jeho názoru postupoval v rozpore s § 382 CSP
a vo veci aplikoval § 421a Občianskeho zákonníka, na rozdiel od okresného súdu, ktorý
aplikoval § 427 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k § 382 CSP dovolací súd uviedol, že
jeho účelom je zabrániť vydávaniu prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. takých,
v ktorých sa odvolací súd v rozhodujúcich okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Predmetné zákonné ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí, ktorý je súčasťou princípu právnej istoty. Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí
sa prejavuje aj v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní ešte
pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte
nevysloveným právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného
v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu
názoru zaujať stanovisko. Postup odvolacieho súdu podľa § 382 CSP sa týka výlučne
hmotnoprávneho posúdenia a prichádza do úvahy v prípade, ak odvolací súd dospeje
k záveru, že žalovaný nárok treba posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil
súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd
prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia. Zároveň musí byť „nové“ ustanovenie
právneho predpisu pre vec rozhodujúce. O „nové“ ustanovenie právneho predpisu nejde
vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, napr.
v skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe použitia opravných
prostriedkov), alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom
kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že
rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak pri svojom rozhodovaní použil iné
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie, ak sa
aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu
prvoinštančného konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú
možnosť sa k tomu vyjadriť. V rozhodovanej veci síce krajský súd aplikoval ako
rozhodujúce iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, a to ustanovenie
§ 421a Občianskeho zákonníka, pričom okresný súd aplikoval ako rozhodujúce ustanovenie
§ 427 Občianskeho zákonníka, avšak dovolací súd nesúhlasil s tvrdením dovolateľa, že
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je prekvapivý. Z výslovného znenia § 382 CSP
vyplýva pre odvolací súd povinnosť vyzvať strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému
použitiu „nového“ ustanovenia všeobecne záväzného predpisu výlučne vtedy, ak toto
ustanovenie nebolo pri doterajšom rozhodovaní veci použité. V predmetnej veci však
ustanovenie § 421a Občianskeho zákonníka, ktoré použil odvolací súd ako rozhodujúce
ustanovenie, nepredstavuje „nové“ ustanovenie, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní veci
nebolo použité. Už vo svojom skoršom (v poradí prvom) rozsudku č. k. 8 Cb 4/2009-602
z 8. novembra 2012, ktorý bol odvolacím súdom zrušený, súd prvej inštancie žalobou
uplatnený nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody podľa § 421a Občianskeho
zákonníka. Rovnako § 421a Občianskeho zákonníka pri svojom rozhodovaní použil
odvolací súd už vo svojom uznesení sp. zn. 26 Cob l 5/2013 z 13. júna 2013.
4.4 Osobitne dovolací súd považoval za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že
§ 421a Občianskeho zákonníka, ktorého použitie odvolacím súdom malo podľa dovolateľa
zakladať „prekvapivosť“ napadnutého rozhodnutia, mal podľa jeho názoru na rozhodnutie
vo veci aplikovať súd prvej inštancie, ako to vyplýva z jeho odvolania z 8. júna 2017 proti
rozsudku okresného súdu č. k. 8 Cb 4/2009-894 z 19. mája 2017. Skutočnosť, že samotný
žalovaný sa v odvolacom konaní domáhal použitia § 421a Občianskeho zákonníka,
vylučuje, aby bolo považované za „nové“ zákonné ustanovenie a aby jeho následná
aplikácia zo strany odvolacieho súdu mala za následok vydanie prekvapivého rozhodnutia.
Z uvedeného je zrejmé, že „prekvapivosť“ rozhodnutia odvolacieho súdu nespočívala v tom,
že odvolací súd nevyzval strany sporu postupom podľa § 382 CSP na aplikáciu ustanovenia
§ 421a Občianskeho zákonníka, ale v tom, že aplikácia predmetného zákonného
ustanovenia odvolacím súdom nemala za následok zamietnutie žaloby, ako sa toho domáhal
žalovaný vo svojom odvolaní. Dovolací súd sa stotožnil aj so záverom odvolacieho súdu, že
nebolo potrebné postupovať podľa § 382 CSP, keďže žalovaný namietal, že v danej veci
malo byť aplikované ustanovenie § 421a Občianskeho zákonníka – ako ustanovenie, ktoré
bolo podľa právneho názoru odvolacieho súdu v danej veci rozhodujúce – a bolo zachované
aj procesné právo žalobcu vyjadriť sa k aplikácii § 421a Občianskeho zákonníka. Keďže
obidve strany sporu mali možnosť vyjadriť sa k aplikácii § 421a Občianskeho zákonníka
v odvolacom konaní (hoci v štádiu pred predložením spisu odvolaciemu súdu), bolo by
nadbytočné aj s ohľadom na princíp hospodárnosti konania (aby nedochádzalo
k neúčelnému navyšovaniu trov odvolacieho konania) opätovne vyzývať strany
na vyjadrenie postupom podľa § 382 CSP. Podľa dovolacieho súdu nemohla obstáť ani
námietka dovolateľa, že pred rozhodnutím odvolacieho súdu nemal vedomosť, akým
spôsobom bude § 421a Občianskeho zákonníka vykladať, v dôsledku čoho nemohol
prispôsobiť prostriedky svojej procesnej obrany. Ak odvolací súd postupuje podľa § 382
CSP, iba vyzve strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu určitého zákonného
ustanovenia. Súčasťou predmetnej výzvy však nie je uvedenie toho, akým spôsobom mieni
odvolací súd dané zákonné ustanovenie pri svojom rozhodovaní vykladať. Táto povinnosť
odvolaciemu súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva. Osobitne pokiaľ ide
o tvrdenie dovolateľa, že nemohol výkladu § 421a Občianskeho zákonníka odvolacím
súdom prispôsobiť svoje prostriedky procesnej obrany, ani toto nemôže obstáť vzhľadom
na zákonnú koncentráciu konania obsiahnutú v § 154 CSP, pričom ani postup odvolacieho
súdu podľa § 382 CSP nie je dôvodom, pre ktorý by boli prípustné novoty (t. j. nové
prostriedky procesnej obrany) v odvolacom konaní.
4.5 Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že konanie pred odvolacím
súdom nebolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420
písm. f) CSP.
4.6 Dovolateľ vo svojom dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 432 CSP –
nesprávne právne posúdenie veci – v zmysle ktorého mala byť daná prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP vo vyriešení otázky, či za skutkového stavu, keď bola
škoda spôsobená údajnou nesprávnou manipuláciou s prístrojom (autožeriavom), môže ísť
o zodpovednosť za výsledok podľa § 421a Občianskeho zákonníka.
4.7 Dovolací súd uviedol, že právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom
rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej. Dovolací súd
nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať vplyv
na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným
sporom. Uvedenému musí zodpovedať aj argumentácia dovolateľa, pokiaľ ide
o vymedzenie prípadnej nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom, a pokiaľ ide
o uvedenie právnej argumentácie, ako mal podľa jeho názoru odvolací súd vec správne
posúdiť. Táto povinnosť sa vzťahuje nielen na samotné vymedzenie právnej otázky, ktorá
musí byť pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, ale aj na to, aby právna otázka
(a dovolateľom predložené právne posúdenie veci) mala oporu v skutkovom stave zistenom
súdmi nižšej inštancie, keďže – ako už bolo uvedené – dovolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil odvolací súd. Súdy skutkovo ustálili
príčinu vzniku škody v nespôsobilosti autožeriavu žalovaného na prácu vykonávanú
žalovaným, a nie v nesprávnej obsluhe autožeriavu zamestnancom žalovaného, ako to
uviedol žalovaný v podanom dovolaní. Dovolateľom nastolená otázka tak nezodpovedá
skutkovému stavu zistenému konajúcimi súdmi.
4.8 Dovolací súd preto konštatoval, že dovolateľom vymedzená otázka predstavuje
v posudzovanej veci výlučne akademickú otázku nesúvisiacu s rozhodovaným sporom, čo
má za následok neprípustnosť podaného dovolania.
5. Podľa názoru sťažovateľa došlo týmto uznesením najvyššieho súdu k porušeniu
jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.
5.1 Sťažovateľ uviedol, že „postup. keď odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu
prvého stupňa, pričom k záveru o vecnej správnosti výroku dospeje na základe odlišného
právneho posúdenia veci, s ktorým účastníkov nezoznámi a nedá im príležitosť sa k nemu
vyjadril je odopretím práva na právne vypočutie v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd. Odvolací súd sa v danom
prípade odchýlil od právnej úpravy v § 382 Civilného sporového poriadku, keď síce na
jednej strane konštatoval, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecného záväzného
predpisu, ktoré v doterajšom rozhodovaní nebolo použité, pričom toto ustanovenie má pre
rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak nevyzval strany sporu, aby sa k jeho možnému
použitiu vyjadrili.“.
5.2 Sťažovateľ namietal, že „ustanovenie § 382 Civilného sporového poriadku
predstavuje akúsi záruku ochrany pred arbitrárnosťou konania odvolacích súdov. Účelom
tohto ustanovenia je taktiež predchádzanie vydaniu, tzv. prekvapivých rozhodnutí. Toto
ustanovenie vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je
požadovaný za komponent princípov právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty.
Napriek tomu, že sťažovateľ namietal nesprávnu aplikáciu § 427 Občianskeho zákonníka a
poukázal na § 421a Občianskeho zákonníka, tak z týchto skutočností nemožno ustáliť záver,
že sťažovateľ mal záujem byť v spore neúspešný, t. j. odsúdený, ale len podľa iného
hmotnoprávneho ustanovenia. Nemožno s tohto teda súdiť, že sťažovateľ mohol odhadnúť
uvažovanie odvolacieho súdu, že tento uvažuje na použitím § 421a Občianskeho zákonníka,
a ani že sťažovateľ bol tak spokojný z neúspechom vo veci, že ani nemal potrebu sa
vyjadrovať k tomu, že jeho zodpovednosť nie je daná ani podľa § 421a Občianskeho
zákonníka. Ak sťažovateľ uvádzal, že tvrdený skutok nezodpovedá aplikácii konkrétneho
ustanovenia, to ešte neznamená, že sa vyjadruje k súdom nepoužitým ustanoveniam.
Odvolací a ani dovolací súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal právnymi otázkami a ich
praktickým dopadom na spravodlivé rozhodnutie vo veci. Podlá názoru dovolacieho súdu
tieto otázky predstavujú v posudzovanej veci len výlučne akademické otázky, ktoré nesúvisia
s rozhodovaným sporom. Takýto postup súdu však nie je možné považovať za správny.
Sťažovateľom namietané skutočnosti je možné považovať za právne významné, poukazujúce
na vady konania (nesprávne právne posúdenie veci). Dovolací súd však nevedno pre akú
príčinu, nevenoval namietanému dovolaciemu dôvodu sťažovateľa takmer žiadnu pozornosť,
pričom jeho postup je možné označiť len za prísne formálny, ba priam rigorózny. Takúto
arbitrárnosť však nie je možné akceptovať, nakoľko táto má v spojitosti s vyriešením tak
závažnej otázky - určenie zodpovednosti za škodu - na ktorú nadväzuje autoritatívny výrok
súdu o povinnosť sťažovateľa zaplatiť žalobcovi náhradu škody zásadný význam.
Odmietnutie sťažovateľom uplatneného a namietaného dovolacieho dôvodu založené
na spochybnení jeho relevantnosti akademickosťou, resp. hypotetickosťou nemôže v
právnym štáte obstáť. Praktickým dopadom tohto konania je totiž zásah do práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a zároveň do práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v jeho judikatúre
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
9.1 Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma
spoločne.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd (každý) návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na
predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie
konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré v sťažnosti označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sťažovateľ namieta,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,1. ÚS 453/2011).
15. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04,1. ÚS 74/05).
16. Ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04, I. ÚS 74/05). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
17. Podstata sťažovateľových námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu spočíva v tvrdenom porušení jeho práva na spravodlivý proces zo strany najvyššieho
súdu, ktorý správne nevyhodnotil prípustnosť dovolania z pohľadu ním uplatnených vád
konania, najmä z hľadiska toho, že odvolací súd vydal prekvapivé rozhodnutie,
nerešpektujúce § 382 CSP, ako aj v jeho nesúhlase s tým, že sa dovolací súd nezaoberal ním
uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, keď v ním položenej
právnej otázke nevzhliadol dôvod prípustnosti dovolania, a jeho rozhodnutie podľa
sťažovateľa tak možno označiť len za prísne formálne, „ba priam rigorózne“.
18. Podľa § 382 CSP ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní
nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
19. Ústavný súd aj v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený
posudzovať prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, zastáva názor,
že ak odvolací súd nečakane založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch než súd
prvej inštancie, bolo strane sporu odňaté právo namietať správnosť novo zaujatého právneho
názoru a tým znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo napĺňa predpoklady
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP (m. m. III. ÚS 171/06, I. ÚS 411/08,
20. V sťažnosťou napadnutom uznesení však najvyšší súd podrobne a presvedčivo
odôvodnil, že v predmetnej veci o takýto prípad nejde a krajský súd sa vytýkaného
procesného porušenia nedopustil. So skutočnosťou, prečo nevyzval na vyjadrenie sa
v zmysle § 382 CSP strany sporu, sa vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia už
odvolací súd, keď uviedol, že nebolo potrebné postupovať podľa § 382 CSP, keďže
žalovaný už v konaní namietal, že v danej veci malo byť aplikované ustanovenie § 421a
Občianskeho zákonníka – ako ustanovenie, ktoré bolo podľa právneho názoru odvolacieho
súdu v danej veci rozhodujúce – a bolo zachované aj procesné právo žalobcu vyjadriť sa
k aplikácii § 421a Občianskeho zákonníka v celom konaní.
21. Ako správne uviedol najvyšší súd, «z uvedeného je zrejmé, že „prekvapivosť“
rozhodnutia odvolacieho súdu nespočívala v tom, že odvolací súd nevyzval strany sporu
postupom podľa ustanovenia § 382 CSP na aplikáciu ustanovenia § 421a Občianskeho
zákonníka, ale v tom, že aplikácia predmetného zákonného ustanovenia odvolacím súdom
nemala za následok zamietnutie žaloby, ako sa toho domáhal žalovaný vo svojom odvolaní».
22. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že je možné sa stotožniť aj s názorom, že
postup podľa ustanovenia § 382 CSP neprichádza do úvahy, ak sa odvolací súd rozhodol
napadnutý rozsudok potvrdiť, ale z iných právnych dôvodov. Výsledok konania je totiž
totožný s výsledkom konania pred prvoinštančným súdom a v takom prípade by bolo zložité
vyvodzovať zo zmeny právnej kvalifikácie situáciu, v ktorej došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. (k tomu aj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková,
J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016.
s. 1272).
23. Najvyšší súd sa v sťažovateľom napadnutom uznesení zaoberal prípustnosťou
dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP tak, ako ho vymedzil dovolateľ. Dovolanie
prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením (ako konštantne uvádza
najvyšší súd) je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
24. Podľa ústavného súdu záver prijatý v napadnutom uznesení dovolacieho súdu, že
právna otázka, ktorú má dovolací súd vo svojom rozhodnutí riešiť, musí byť rozhodujúca
pre rozhodnutie vo veci samej, je ústavne plne akceptovateľný. Uvedenému záveru musí
zodpovedať aj argumentácia dovolateľa, pokiaľ ide o vymedzenie prípadnej nesprávnosti
právneho posúdenia odvolacím súdom, a pokiaľ ide o uvedenie právnej argumentácie, ako
mal podľa jeho názoru odvolací súd vec správne posúdiť. Táto povinnosť sa vzťahuje nielen
na samotné vymedzenie právnej otázky, ktorá musí byť pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúca, ale aj na to, aby právna otázka (a dovolateľom predložené právne posúdenie
veci) mala oporu v skutkovom stave zistenom súdmi nižšej inštancie, keďže dovolací súd je
v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil odvolací súd. Súdy skutkovo
ustálili príčinu vzniku škody v nespôsobilosti autožeriavu žalovaného na prácu vykonávanú
žalovaným, a nie v nesprávnej obsluhe autožeriavu zamestnancom žalovaného, ako to
uviedol žalovaný v podanom dovolaní. Dovolateľom nastolená otázka tak nezodpovedá
skutkovému stavu zistenému konajúcimi súdmi, a preto najvyšší súd otázku vymedzenú
dovolateľom neposudzoval, keď dospel k záveru, že dovolanie nie je podľa § 447 písm. c)
CSP prípustné.
25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje a jeho
rozhodnutie považuje za formálne a rigorózne, pričom najvyšší súd sa podrobne vysporiadal
s každým argumentom sťažovateľa, nie je postačujúca sama osebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok.
26. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) taktiež nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
27. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
28. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal porušenie práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, najvyšší súd
v napadnutom uznesení podrobne odôvodnil a akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo
odvolací súd nebol v danej veci povinný vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie sa v zmysle
§ 382 CSP (pozri aj bod 20), a toto zdôvodnenie vedie ústavný súd k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práv
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.
29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu