Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 538/2019
PDF · 207.73 KB
No categories available
I. ÚS 538/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. decembra
2019 v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Pezinok č. k. 4 C 38/2008-242 zo 7. marca 2014, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 466/2014-297
z 27. septembra 2017, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 90/2018 zo 16. mája 2019,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 9. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 4 C 38/2008-242 zo 7. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 466/2014-297 z 27. septembra 2017 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 90/2018 zo 16. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“), ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
2. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a 17. októbra 2019
pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5
rozvrhu práce bola predbežne prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana
Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola 28. marca 2003
hospitalizovaná (ďalej len „nemocnica“),
a bola jej podávaná silná medikamentózna liečba, ktorá bola kombinovaná s prísnym
ošetrovateľským režimom. Sťažovateľka utrpela 30. marca 2003 úraz, keď vypadla
z balkónových dverí/okna. Sťažovateľka utrpela ťažké poranenia s trvalými následkami.
4. Sťažovateľka podala na okresnom súde žalobu o náhradu škody proti nemocnici.
Okresný súd napadnutým rozsudkom jej žalobu zamietol. Krajský súd napadnutým
rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu a následne najvyšší súd
napadnutým uznesením odmietol sťažovateľkou podané dovolanie.
5. Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že všeobecné súdy nedostatočne
preskúmali celú situáciu vedúcu k jej zraneniam, keď sa zamerali iba na spôsob prekonania
prekážky. Namieta, že nikdy nemala samovražedné sklony, že v stave tzv. raptu nemohla
prekonať dobre zabezpečené balkónové dvere a ak by aj mohla, mala by po násilnom
prekonaní prekážky viditeľné poranenia, že v stave tzv. raptu by na seba určite pritiahla
pozornosť ostatných pacientov a zamestnancov nemocnice a že v stave tzv. raptu, navyše
bez technického vybavenia by nemohla rozmontovať bezpečnostné technické zariadenia
na dverách balkóna. Okrem toho pri stave tzv. raptu ide iba o názor, resp. špekuláciu
zamestnancov nemocnice.
6. Podľa názoru sťažovateľky samotný pád a zranenia sú výsledkom pochybenia
nemocnice, pretože bezpečnostné zariadenia, ktoré mali zabrániť otvoreniu balkónových
dverí/okna, nefungovali správne, resp. boli znefunkčnené.
7. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresnému súdu tvrdí, že tento
nevykonal všetky dôkazy, že obhliadka miesta bola iba formalistická, že okresný súd
nesprávne právne vyhodnotil vec, keď sa stotožnil s rozporuplnými a hypotetickými
názormi svedkov, že bez dokazovania u nej prejudikoval tzv. raptus a samovražedné sklony,
že presunul všetku zodpovednosť za vzniknuté zranenia na ňu samotnú, že nevzal do úvahy
povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podľa čl. 40 ústavy a že neprihliadal
na absolútnu objektívnu zodpovednosť nemocnice.
8. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajskému súd sťažovateľka tvrdí, že tento
pochybenia okresného súdu nenapravil.
9. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka tvrdí,
že „obdobne, ako v prípade krajského súdu, je potrebné založiť zodpovednosť aj za postup
a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.
10. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol: „I) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa . 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo
sťažovateľky na ochranu zdravia a na zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky, postupom a rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 07.03.2014,
č.k. 4C/38/2008-242, porušené bolo.
II) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo sťažovateľky na ochranu zdravia a na zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 27.09.2017, č.k. 2Co/466/2014-297, porušené bolo.
III) Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo Slovenskej republiky na ochranu zdravia a na zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40
Ústavy Slovenskej republiky, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 16.05.2019, sp.zn. 4Cdo/90/2018, porušené bolo.
IV) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.05.2019,
sp.zn. 4Cdo/90/2018, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
V) Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.09.2017, č.k. 2Co/466/2014-
297, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
VI) Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 07.03.2014, č.k. 4C/38/2008-242,
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Pezinok na ďalšie konanie.
VII) Okresný súd Pezinok, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy...
VIII) Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- EUR...“
11. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
18. Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, a napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu.
19. Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
22. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstata základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany
svojich práv na súde (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06). Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
23. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,
ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument,
ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(II. ÚS 410/06, II. ÚS 449/2015).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namieta
porušenie svojich práv podľa čl. 40 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom ktorý predchádzal jeho
vydaniu.
25. V samotnom splnomocnení udelenom advokátovi však sťažovateľka a advokát
špecifikovali, že ide o splnomocnenie „na podanie ústavnej sťažnosti proti uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.05.2019, č.k. 4Cdo 90/2018 (čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd) a zastupovanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky“.
26. Už uvedené by postačovalo na konštatovanie, že ústavná sťažnosť v časti
namietaného porušenia práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom okresného súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj v časti namietaného
porušenia základného práva zaručeného čl. 40 ústavy nespĺňa zákonom predpísané
náležitosti a že ju ako takú treba odmietnuť (podobne III. ÚS 365/2017, III. ÚS 69/2018).
27. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, III. ÚS 357/2010, I. ÚS 547/2016,
28. Ústavný súd musí ďalej s ohľadom na obsah ústavnej sťažnosti konštatovať,
že aj časť ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nespĺňa zákonom predpísané náležitosti,
pretože v nej absentuje relevantné odôvodnenie [§ 43 ods. 1 v spojení s § 123 ods. 1
písm. d) zákona o ústavnom súde], a to napriek tomu, že sťažovateľka je (aspoň v tejto časti
ústavnej sťažnosti) kvalifikovane právne zastúpená.
29. Ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol
tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov z dôvodu, že smerovalo
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
30. Sťažovateľka v tejto časti svojej ústavnej sťažnosti namieta výslovne iba to,
že „obdobne, ako v prípade krajského súdu, je potrebné založiť zodpovednosť aj za postup
a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“.
31. Takéto odôvodnenie ústavnej sťažnosti na porušenie základných práv
rozhodnutím všeobecného súdu nemožno zo strany ústavného súdu vyhodnotiť inak
ako nedostatočné. Ústavný súd stabilne judikuje, že ústavná sťažnosť na porušenie
základných práv nemôže byť naformulovaná nedostatočne a neurčito a vytvárať
tak priestor pre dohady a dedukcie (III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, I. ÚS 291/2017,
32. Na základe uvedeného je preto zo strany ústavného súdu potrebné konštatovať,
že ústavná sťažnosť ako celok nemá náležitosti ustanovené zákonom a že ju ako takú treba
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
33. Ústavný súd sťažovateľku na odstránenie uvedených nedostatkov jej podania
nevyzýval, keďže, ako už bolo uvedené, ústavný súd takéto nedostatky nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti, o to menej v situácii, keď je sťažovateľka kvalifikovane
právne zastúpená. Ústavný súd zároveň zohľadnil, že ani prípadné doplnenie tejto ústavnej
sťažnosti zo strany sťažovateľky by nič nezmenilo na výsledku tohto konania, keďže by
existovali iné (ďalšie) dôvody na jej odmietnutie.
34. Nad rámec už uvedeného ústavný súd dopĺňa, že aj ak by splnomocnenie
sťažovateľky jej advokátovi nebolo obmedzené na podanie ústavnej sťažnosti iba
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (pozri bod 25 tohto uznesenia), existovali by
ďalšie dôvody na odmietnutie časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku
okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a napadnutému rozsudku
krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
35. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom
okresného súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, by existoval dôvod
na odmietnutie tejto časti ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, keďže sťažovateľka mohla všetky svoje
námietky smerujúce proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, uplatniť v odvolaní krajskému súdu, čo napokon aj urobila.
Preto by právomoc krajského súdu predchádzala právomoc ústavného súdu.
36. Pokiaľ ide o porušenie práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, tak v časti
namietaného porušenia čl. 40 ústavy by taktiež išlo o nedostatok náležitostí ustanovených
zákonom, keďže vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa tohto článku
ústavy absentuje v ústavnej sťažnosti akékoľvek odôvodnenie (porovnaj body 30 a 31 tohto
uznesenia).
37. Sťažovateľka pred ústavným súdom vo vzťahu k namietanému porušeniu svojich
práv okresným súdom a krajským súdom tvrdí, že okresný súd nevykonal všetky dôkazy
(bez toho, aby pred ústavným súdom bližšie špecifikovala, o aké dôkazy by malo ísť,
pozn.), že obhliadka miesta bola iba formalistická (taktiež bez bližšieho odôvodnenia), že
okresný súd nesprávne právne vyhodnotil vec, keď sa stotožnil s rozporuplnými
a hypotetickými názormi svedkov, že bez dokazovania u nej prejudikoval tzv. raptus
a samovražedné sklony, že presunul celú zodpovednosť za vzniknuté zranenia na ňu
samotnú, že nevzal do úvahy povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podľa čl. 40
ústavy a že neprihliadal na absolútnu objektívnu zodpovednosť nemocnice. Tieto
pochybenia nemal po ňou podanom odvolaní napraviť ani krajský súd.
38. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil so závermi okresného súdu,
že každá psychóza je riziková so samovražedným konaním, že sťažovateľka bola v stave
tzv. zvýšeného pozorovania, že existovali rôzne technické prekážky zabraňujúce pacientom
opustiť vyhradený liečebný priestor, medzi ktoré patrili aj kovové poistky na oknách
a odmontovanie kľučiek na balkónových dverách, pričom k prekonaniu zabezpečenia
sťažovateľkou došlo s najväčšou pravdepodobnosťou prekonaním poistiek na okne, keď
zo svedeckých výpovedí bolo preukázané, že v čase škodovej udalosti bolo odchýlené okno,
nie dvere. Zábradlie na balkóne meralo 132 cm, t. j. bolo vo výške dosahujúcej prsia
dospelého muža vysokého 180 cm, čo dokresľuje mieru fyzickej aktivity, akú musela
sťažovateľka vyvinúť, a teda nemohlo ísť o neželané prepadnutie zábradlím.
39. Tieto závery okresného súdu, s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku
stotožnil, sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti žiadnym ústavnoprávne relevantným
spôsobom nespochybnila, resp. pred ústavným súdom nepreukázala, že krajský súd by
sa s jej relevantnými námietkami uvedenými v ňou podanom odvolaní dostatočným
a presvedčivým spôsobom nevysporiadal.
40. Na základe uvedeného by bolo túto časť ústavnej sťažnosti potrebné odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
41. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť sťažovateľky bola ako celok
odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími v nej uvedenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu