Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 3/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov Petra

Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

, zastúpenej advokátkou

Mgr. Zuzanou Bdžochovou, Palkovičova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Michalovce č. k. -913

zo 14. novembra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Michalovce č. k.

-962 z 27. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti , Strážske o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľka), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2,

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -913 zo 14. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

zo 14. novembra 2018“) v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -962

z 27. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie z 27. marca 2019“).

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v podstatnom uviedla, že 3. marca 2018 podala

dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-837 z 31. októbra 2017 v spojení s opravným uznesením krajského súdu

č. k. -851 z 1. decembra 2017. Okresný súd vydal 7. marca 2018 výzvu

na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie vo výške 66 387 €. Sťažovateľka podala

6. apríla 2018 návrh na zrušenie výzvy spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Následne okresný súd napadnutým uznesením zo 14. novembra 2018 vydaným

vyšším súdnym úradníkom dovolacie konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho

poplatku za dovolanie. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej

rozhodol okresný súd napadnutým uznesením z 27. marca 2019 tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľka nesúhlasí s obsahom oboch napadnutých uznesení, keďže podľa

jej názoru už v čase podania dovolania bola právoplatne oslobodená od súdnych poplatkov,

pretože v skoršej fáze konania, konkrétne 9. júna 2015, okresný súd vydal uznesenie č. k.

-621, ktorým sťažovateľku od súdnych poplatkov oslobodil. Podľa názoru

sťažovateľky sa predmetné oslobodenie od súdnych poplatkov vzťahuje aj na dovolacie

konanie. Analogicky poukazujúc na

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sa sťažovateľka domnieva,

že dovolacie konanie je konaním o jednom z opravných prostriedkov, a teda dovolacie

konanie nemožno kvalifikovať ako samostatné súdne konanie.

4. Sťažovateľka namieta, že ani v teoretickom prípade, ak by jej nebolo priznané

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, okresný súd nesplnil zákonné podmienky

pre vydanie rozhodnutia o zastavení súdneho konania stanovené § 10 ods. 1 zákona

o súdnych poplatkoch, keďže okresný súd vyhotovil a zaslal výzvu na zaplatenie súdneho

poplatku ten istý deň (t. j. 7. marca 2018), ako mu bolo doručené dovolanie. Je zrejmé,

že okresný súd v tento deň nemohol ani z účtovného hľadiska považovať za riadne

preukázané, či bol súdny poplatok podaním dovolania uhradený. Sťažovateľka považuje

tento expresný postup okresného súdu za neobvyklý, neštandardný a taký, ktorý nemožno

prehliadnuť.

5. Sťažovateľka rovnako nesúhlasí aj so samotným obsahom výzvy na zaplatenie

súdneho poplatku, keďže podľa jej názoru obsahuje viaceré formálne vady. V danej

súvislosti poukázala na skutočnosť, že údaje o sídle sťažovateľky uvedené vo výzve

a v doručenom pripojenom platobnom predpise sú v rozpore so zverejnenými údajmi o sídle

sťažovateľky zapísanými v obchodnom registri. Text výzvy ďalej obsahuje len číslo účtu

a neobsahuje ďalšie údaje, ktoré sú nevyhnutné na riadne vykonanie, nezameniteľnosť

a identifikáciu bezhotovostnej platby (označenie príjemcu, variabilný symbol, špecifický

symbol, konštantný symbol) a ktoré sú nevyhnutné z účtovného hľadiska. Sťažovateľka

taktiež namieta, že v súdnom spise sa kópia platobného predpisu ani nenachádza,

teda nemožno verifikovať údaje, na základe ktorých by sa platba súdneho poplatku mala

vykonať.

6. Sťažovateľka vyslovila nespokojnosť aj s výškou vyrubeného súdneho poplatku,

t. j. so sumou 66 387 €. Odvolávajúc sa na a

a položku 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov sa má celková výška súdneho poplatku

za dovolanie vypočítať ako dvojnásobok 6 % z ceny predmetu konania, teda spolu 12 %

z ceny predmetu konania. Zároveň však nemožno opomenúť ani skutočnosť, že celková

výška súdneho poplatku v obchodných veciach môže byť najviac do sumy 33 193,50 €,

teda ani za dovolanie nemôže byť súdny poplatok vyrubený vo väčšej výške.

7. Nadväzujúc na uvedené, považuje sťažovateľka výzvu a zaplatenie súdneho

poplatku za nulitnú a vydanú v rozpore s § 12 ods. 3 zákona o súdnych poplatkov.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže

postup okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, ako aj ich

samotný obsah, považuje sťažovateľka za prekvapivý, arbitrárny, nepreskúmateľný

a vydaný v rozpore s dovtedy vydanými rozhodnutiami v danom konaní. Napadnutými

rozhodnutiami, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu malo dôjsť k porušeniu

sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu, ktoré zahŕňa aj právo

na riadne a zákonné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Keďže okresný súd nesplnil

podmienku vydania riadnej výzvy, napadnuté uznesenie o zastavení konania považuje

sťažovateľka za predčasné a nezákonné.

8. Sťažovateľka trvá na doterajších konštatovaniach, že sa nachádza v tiesni

a jej majetkové pomery sú natoľko nepriaznivé, že priamo odôvodňujú priznanie práva

na oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň uviedla, že je dlhodobo v tiesni práve

v dôsledku úkonov žalovaných. V súčasnosti sa nachádza po reštrukturalizácii

a nedisponuje žiadnym likvidným majetkom, ktorý by mohli použiť na zaplatenie súdneho

poplatku.

9. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd sa navyše v napadnutom uznesení

z 27. marca 2019 vôbec nevysporiadal s opätovnou žiadosťou o oslobodenie od súdnych

poplatkov a predloženými listinnými dôkazmi, ktoré oslobodenie od súdnych poplatkov

odôvodňujú. Z uvedeného dôvodu tak možno napadnuté uznesenie z 27. marca 2019

považovať za nepreskúmateľné.

10. Sťažovateľka je presvedčená, že napadnutými uzneseniami a im predchádzajúcim

postupom jej taktiež bola odňatá možnosť konať pred súdom, došlo k zjavnému

zvýhodňovaniu žalovaných, k znevýhodňovaniu a vážnemu poškodeniu sťažovateľky

a porušeniu zákazu diskriminácie. Napadnuté uznesenia okresného súdu tak považuje

sťažovateľka za formálne, arbitrárne, zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska

neudržateľné a neospravedlniteľné.

11. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľka žiadala, aby ústavný

súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie odložil vykonateľnosť napadnutých

uznesení. Následne žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základných práv

podľa , a , ako aj práv podľa a

dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu, tieto zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie a zároveň okresnému súdu prikázal, aby obnovil stav

pred porušením práv sťažovateľky. Sťažovateľka si rovnako uplatnila náhradu trov konania.

Súčasne navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení okresného

súdu.

12. Podaním doručeným ústavnému súdu 15. októbra 2019 sťažovateľka vzniesla

námietku zaujatosti členov I. senátu ústavného súdu Jany Baricovej, Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -19

z 30. októbra 2019 tak, že sudcu spravodajcu Mojmíra Mamojku nevylúčil z konania

vedeného pod sp. zn. . Ústavný súd v odôvodnení uznesenia tiež uviedol,

že ostatní namietaní sudcovia ústavného súdu Jana Baricová a Miroslav Duriš

od 17. októbra 2019 už nie sú členmi príslušného senátu ústavného súdu na rozhodovanie

o ústavnej sťažnosti, keďže to patrí podľa platného rozvrhu práce ústavného súdu v znení

účinnom od 17. októbra 2019 už do pôsobnosti III. senátu ústavného súdu v zložení

uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia, preto rozhodovanie o sťažovateľkou podanej

námietke zaujatosti týchto sudcov stratilo už opodstatnenie.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2018

18. Z pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

19. Princíp subsidiarity zakotvuje, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis

mutandis , ).

20. Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2018 sťažnosť, o ktorej

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd v sťažnostnom konaní (okresný súd

o sťažnosti sťažovateľky rozhodol napadnutým uznesením z 27. marca 2019). Právomoc

okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade nepripúšťa možnosť

ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu zo 14. novembra 2018,

keďže sťažnosť v tomto prípade predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv

sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu zo 14. novembra 2018.

21. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

III.2 K napadnutému uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019

22. Sťažovateľka sa prostredníctvom ústavnej sťažnosti domáha ústavnej ochrany

aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2019, ktorým ako súd

sťažnostný zamietol sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu zo 14. novembra

2018, ktorým súdny úradník zastavil dovolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku

za dovolanie. Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd zamietnutím sťažnosti odobril

nesprávny právny názor súdneho úradníka prameniaci v tom, že sťažovateľku osobitne

vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie a neuznal jej oslobodenie od súdnych

poplatkov, ktoré jej bolo priznané v skoršej fáze konania. Okresný súd mal tým nesprávne

aplikovať príslušné ustanovenia , v dôsledku čoho mal

postupovať svojvoľne a arbitrárne. Sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť,

že okresný súd súdny poplatok za dovolanie nevyrubil rozhodnutím (uznesením), ale podľa

jej názoru ju iba zmätočnou výzvou neobsahujúcou podstatné náležitosti vyzval, aby tento

poplatok uhradila v lehote do 10 dní odo dňa jej doručenia. Okresný súd následne dovolacie

konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Sťažovateľka taktiež namieta, že sudca

okresného súdu rozhodujúci o jej sťažnosti sa v predmetnom uznesení riadne nevysporiadal

s jej podstatnými sťažnostnými námietkami a v dôsledku toho porušil sťažovateľkou

označené práva v bode 1.

23. Ústavný súd v danej súvislosti pripomína, že už viackrát (z najnovšej judikatúry

porov. napr. , , , ) zdôraznil,

že rozhodovanie o súdnych poplatkoch – napr. o oslobodení od súdnych poplatkov,

o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a podobne ‒spravidla nemôže byť

predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok sekundárne dotýka účastníka

konania, samotný „spor“ o oslobodenie od súdnych poplatkov vzhľadom na podstatu

konania v zásade nedosahuje intenzitu opodstatňujúcu porušenie základných práv a slobôd

sťažovateľa. Rozhodnutie o tom, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky, napríklad

pre oslobodenie od súdnych poplatkov, patrí zásadne do rozhodovacej sféry všeobecných

súdov (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

24. Ústavný súd taktiež judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia od súdneho

poplatku samo osebe ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (porov. , ).

25. Rozhodovanie o súdnych poplatkoch – o naplnení zákonom ustanovených

predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov, o následkoch nepriznania oslobodenia

od povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku ‒spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Je preto vecou

judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii

zákonných ustanovení týkajúcich súdnych poplatkov vychádzať (porov. ,

, ).

26. Ústavný súd však na tomto mieste konštatuje, že je oprávnený v ojedinelých

prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na (i) výšku súdneho poplatku, posudzovanú

(ia) vo svetle konkrétnych okolností prípadu a (ib) vo svetle ekonomických (finančných)

možností sťažovateľa zaplatiť tento súdny poplatok, a na (ii) fázu konania pred všeobecným

súdom, k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porov.

Jedamski and Jedamska v. Poľsko, č. 73547/01, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou uvedeného stavu býva najčastejšie úplná

rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie verejného a súkromného záujmu, prípadne

nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej „premennej“ pri vyvažovaní).

27. Aplikujúc uvedené východiská na vec sťažovateľky, ústavný súd hodnotí,

že okresný súd pri rozhodovaní o poplatkovej povinnosti sťažovateľky a následného

zastavenia dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku aplikoval a interpretoval

v spojení s spôsobom, ktorý

je ústavne čistý a nearbitrárny. Ide o aplikáciu a výklad jednoduchého/podústavného práva

(einfaches Recht) reglementujúceho otázku poplatkovej povinnosti za podané dovolanie.

28. Ústavný súd vzhľadom na prezentované uzatvára, že nie je oprávnený vstupovať

do tejto ústavne udržateľnej interpretácie § 5 ods. 1 písm. a) v spojení s § 6 ods. 2 zákona

o súdnych poplatkoch v situácii, keď okresný súd zvolil podľa ústavného súdu ústavne

korektný výklad týchto právnych noriem. V závere okresného súdu nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska vytknúť arbitrárnosť, ktorá by zakladala porušenie

sťažovateľkou označených ústavných práv.

29. V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia

napadnutého uznesenia z 27. marca 2019 ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú

judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

30. Po preskúmaní napadnutého uznesenia z 27. marca 2019 ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť

právnych záverov okresného súdu. Sudca okresného súdu, reagujúc na podstatné námietky

sťažovateľky, sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne a ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal so všetkými sťažnostnými námietkami, t. j. ústavne konformným

spôsobom vysvetlil, prečo nemožno predošlé oslobodenie od súdnych poplatkov aplikovať

aj na dovolacie konanie, ozrejmil aj vyrubenú výšku súdneho poplatku a zaujal relevantné

stanovisko k náležitostiam výzvy (pozri body 7 až 15 napadnutého uznesenia). Ústavný súd

preto nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie daných právnych záverov.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

31. Vzhľadom na prezentované závery ústavného súdu ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

32. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky v bode 11 nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu