Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 10/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného advokátom

JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného

práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv a slobôd,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom

podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi postupom a rozsudkom Okresného súdu Prešov

z 9. mája 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove z 22. novembra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP

19/2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa a

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva nadviazať a udržiavať vzájomný

pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi postupom a rozsudkom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) z 9. mája 2018 v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) z 22. novembra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 9. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bol

zamietnutý návrh sťažovateľa, ktorým žiadal zmeniť rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 P

1/2010 z 10. decembra 2012 a zveriť maloletého syna ,

(ďalej len „maloletý“), do jeho osobnej starostlivosti, matku maloletého

zaviazať na platenie výživného v sume 100 € mesačne a upraviť styk maloletého s matkou

každý párny víkend od piatka od 16.00 h do nedele do 16.00 h. Na odvolanie sťažovateľa

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. novembra 2018 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu.

3. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti uviedol, že „návrh na zmenu

starostlivosti o maloletého syna podal z dôvodu podozrenia, že u syna vznikla

posttraumatická stresová porucha. Podľa vedomosti sťažovateľa matka maloleté dieťa bije,

sťažovateľ videl aj skrvavené chrasty na chrbáte maloletého. Od psychologičky sa dozvedel,

že maloletého dokonca bili aj starí rodičia. Sťažovateľ má upravený styk so synom takým

spôsobom, že v tom čase nemôže ísť na vyšetrenie lekárky, aj keď podľa neho matka

zanedbáva lekársku starostlivosť o syna. Sťažovateľ vie o tom, že syn mal zápal stredného

ucha a matka však s ním k lekárovi nešla. Napokon museli dieťaťu prepichovať ušné

bubienky na pohotovosti. Sťažovateľ sa dva roky nemohol dostať bez súhlasu matky

ku zdravotnej dokumentácii syna. Podľa sťažovateľa sú u dieťaťa zrejme znaky

posttraumatickej stresovej poruchy alebo sexuálneho zneužívania dieťaťa. Sám sťažovateľ

podal voči lekárke maloletého syna podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou pre zlú medikamentóznu liečbu. Maloletý syn sťažovateľovi stále uvádza,

že by chcel byť zverený do otcovej starostlivosti, lebo je doma bitý. S maloletým synom sa

sťažovateľ stretáva každý druhý víkend od piatka do nedele. Takýto styk považuje sťažovateľ

za veľmi obmedzený styk s maloletým dieťaťom a preto žiadal o zmenu výchovy

a starostlivosti a zverenie dieťaťa do svojej výchovy. Očakával, že súd prípadne zmení

starostlivosť o syna na striedavú starostlivosť. Súdy však návrh zamietli a ponechali

maloletého syna sťažovateľa v starostlivosti matky. Podľa sťažovateľa súdy prehliadali

tvrdenia sťažovateľa v konaní, ako aj ním predkladané a navrhované dôkazy. Sťažovateľ

uvádzal počas celého konania, že syn je v domácnosti matky bitý, že má podozrenie

na sexuálne obťažovanie, týranie zo strany matky, ako nedostatočnú lekársku

starostlivosť.“.

4. Podľa sťažovateľa konajúce súdy „vôbec nerešpektovali ustanovenie § 24 ods. 2

Zákona o rodine a ani zásadu vyjadrenú v článku 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach

dieťaťa, podľa ktorej majú rodičia spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 23. februára 2010 a jeho závery, podľa ktorých nesúhlas matky

so striedavou osobnou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je založený

na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu

dieťaťa. Napadnutými rozhodnutiami došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného

práva ako druhého rodiča na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu zaručeného v čl. 41 ods. 4

a v listiny, jeho práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk

s dieťaťom podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj práva na spravodlivý proces

zaručeného v , listiny a dohovoru.

5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a Okresný súd

Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. porušili právo sťažovateľa ako rodiča

na starostlivosť o deti a ich výchovu, právo detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť

a práva detí a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku

zakotvené v článku 41 ods. 4 a v článku 32 ods. 4 Listiny

základných práv a slobôd a článku 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj právo na spravodlivý

proces v zmysle článku 46 ods. 1 SR a článku 36 Listiny základných práv a slobôd

a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o práve

na spravodlivý proces a o práve na prístup k súdu.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.11.2018, č.k. -363, sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

415,51 Eur na účet právneho zástupcu...“

V doplnení ústavnej sťažnosti z 10. mája 2019 sťažovateľ žiadal o „odškodnenie

vo výške 21 000 000 EUR, ktoré mi vzniklo porušovaním mojich základných práv a slobôd“.

6. Vec napadla ústavnému súdu 31. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je

na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka

(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 31. januára 2019, postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa a listiny starostlivosť o deti a ich výchova

je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov

možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím

súdu na základe zákona.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s deťmi dieťa a jeho rodičia majú právo

nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk.

16. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu

zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je

v daných súvislostiach obdobná právnej úprave .

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných

práv podľa a a podľa a listiny,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi postupom

a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorými konajúce súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľa na zmenu výchovy a nezverili

maloletého do jeho osobnej starostlivosti. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že súdy

prehliadali jeho tvrdenia v konaní, ako aj ním predkladané a navrhované dôkazy,

nerešpektovali ustanovenie o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)

a ani zásadu vyjadrenú v čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

18. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

19. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

20. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

21. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať

proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj

povinný rozhodnúť krajský súd. Uplatnenie právomoci krajského súdu v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení

s z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

23. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

24. Pri posudzovaní otázky, či mohli byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené označené práva sťažovateľa, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudok okresného súdu, ktorý krajský súd

potvrdil ako vecne správny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

25. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 9. mája 2018 návrh otca

(sťažovateľa, pozn.) na zmenu výchovy ako nedôvodný zamietol, pričom svoj právny záver

odôvodnil takto:

„V konaní nebolo preukázané, aby na strane maloletého dieťaťa, matky, ktorej bolo

dieťa zverené do osobnej starostlivosti alebo na strane otca maloletého dieťaťa došlo

k takým zmenám, ktoré by odôvodňovali zmenu starostlivosti. Zo správy opatrovníčky

v konaní, Obce Sedlice, kde matka spolu s maloletým synom býva, zo správy detskej lekárky

maloletého bolo preukázané, že matka sa o syna riadne a po všetkých stránkach stará.

Maloletý bolo zároveň vypočutý opatrovníčkou v konaní za prítomnosti

psychologičky, kde sám uviedol, že chce ostať v starostlivosti matky a s otcom sa stretávať

ako doposiaľ, nechcel zmenu starostlivosti. Otec maloletého uvádzal, že syn je v domácnosti

matky bitý, mal podozrenie na sexuálne zneužívanie syna, jeho týranie zo strany matky, ako

aj nedostatočnú lekársku starostlivosť zo strany matky. Všetky tieto závažné tvrdenia otca

na osobu matky neboli v konaní preukázané, otec ako listinné dôkazy predkladal súdu jeho

námietky k predchádzajúcim konaniam vedeným na Okresnom súdu Prešov pod sp. zn. 28P

209/2013 a , ktoré sú právoplatne skončené. Ďalej predkladal súdu informácie

získané z internetu a to články o prenasledovaní počas totalitného režimu, články

o sexuálnom zneužívaní detí, opakovane tak ako aj v predchádzajúcom konaní uvádzal,

že v rodine matky bol zaznamenaný výskyt kantilobaktera. Zároveň uvádzal, že synovi bola

diagnostikovaná glykozuria, zlyhanie obličiek, čo detská lekárka vo svojej správe neuvádza,

doslova uviedla, že zdravotný stav dieťaťa je dobrý, nebol doposiaľ operovaný

ani hospitalizovaný. Otec maloletého vo svojich písomných podaniach uvádzal definície

týrania, zneužívania štokholmského syndrómu, správy o zatknutí pedofilov, fotografie

Hitlera s maloletými deťmi Žiadne z tvrdení otca o zanedbávaní starostlivosti zo strany

matky o maloletého syna, resp. jeho týraní a sexuálnom zneužívaní neboli v konaní

preukázané. Maloletý sám uviedol, že si zmenu starostlivosti neželá. Z uvedených

dôvodov súd návrh otca ako nedôvodný zamietol.“

26. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného

sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, keď nezistil takú

zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu v osobnej starostlivosti o maloletého

a na ňu nadväzujúce určenie výživného, a v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol:

„Rozsudkom Okresného súdu Prešov pod sp. zn. bol maloletý

zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho

majetok. Otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého syna sumou vo výške 100 eur

mesačne k rukám matky počnúc dňom 23.4.2009 opakovane do budúcna. Dlžné výživné

vo výške 3.026,67 eura povolil otcovi splácať v splátkach po 100 eur mesačne spolu

s bežným výživným. Zároveň upravil styk maloletého syna s otcom.

... V zmysle prvá veta pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho

vyhlásenia. Ak by sa v čase po rozhodnutí o výkone rodičovských práv a povinností

alebo dohode rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zmenili pomery, súd môže

aj bez návrhu zmeniť toto rozhodnutie alebo dohodu o výkone rodičovských práv

a povinností. Zmena pomerov môže zahŕňať tak zmenu pomerov na strane niektorého

z rodičov (strata zamestnania, závažné ochorenie a pod.), ako aj zmenu pomerov na strane

dieťaťa, najmä jeho potrieb (vek, štúdium, zdravotný stav a pod.).

Zákon však pod pojmom zmena pomerov rozumie len zmenu podstatnú a závažnú, nie

zmeny krátkodobého charakteru. Malo by ísť o podstatné zmeny v tých skutočnostiach,

ktoré tvorili skutkový základ rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností

alebo rozhodnutia súdu o schválení dohody rodičov o rodičovských právach

a povinnostiach.

Pri rozhodovaní musí súd prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho

citové väzby, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia, ako aj na právo

maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom.

Maloleté dieťa, ktoré je so zreteľom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné

samostatne vyjadriť svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach,

ktoré sa ho dotýkajú, preto aj v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa

maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí

byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

Ako bolo judikované aj v R 97/1967, zmena pomerov odôvodňuje zmenu rozhodnutia

o výchove maloletého dieťaťa alebo súdom schválenej dohody rodičov o výchove

maloletého dieťaťa len vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti

výchovného prostredia maloletého dieťaťa. Tak je to obvykle v tých prípadoch, v ktorých sa

skôr vykonaná úprava výchovy maloletého dieťaťa stane vzhľadom na zmenu pomerov

úpravou, ktorá naďalej nezabezpečuje najpriaznivejšie podmienky na zdarný vývoj dieťaťa.

... Z uvedeného vyplýva, že zmena pomerov musí byť skutočne závažná a musí ísť

o takú zmenu, ktorá nepriaznivo pôsobí na maloletého.

V prejednávanej veci však takáto zmena pomerov preukázaná nebola. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že matka sa o maloletého vzorne stará a zabezpečuje všetky jeho

potreby. Detská lekárka maloletého nepotvrdila tvrdenia o otca o údajnom týraní

maloletého, rovnako v konaní nebol produkovaný jediný dôkaz preukazujúci jeho sexuálne

zneužívanie. Taktiež aj sám maloletý sa vyjadril, že chce zostať s matkou. Vzhľadom

na uvedené má odvolací súd za to, že zmena výchovného prostredia by nebola v prospech

maloletého.“

27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ).

28. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne

umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci

konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň konštatuje,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový

a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je

v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na spravodlivé súdne konanie

a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd

stotožnil a podľa ktorého bolo potrebné návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietnuť,

keďže jeho skutkové tvrdenia, ako aj dôkazy produkované v konaní nepreukázali podstatnú

zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu výchovného prostredia maloletého, ústavný

súd považuje za dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný. Ani námietku

sťažovateľa o nerešpektovaní ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine ústavný súd

nevyhodnotil ako dôvodnú. Sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáhal zmeny pôvodného

rozsudku o výchove tak, aby bol maloletý zverený do jeho osobnej starostlivosti, teda

nenavrhoval zveriť maloletého do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov.

29. V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd uvádza, že podľa jeho

judikatúry () pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania

musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní,

čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania vrátane práva

klásť účastníkom otázky a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať.

Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), ani domáhať sa

toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Právo

na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor,

rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní ().

30. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. ) uviedol,

že z princípu nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného

hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda

najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

31. Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa podľa a listiny, resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, preto pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

33. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa

a čl. 32 ods. 4 listiny, a to na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich

námietkach o porušení a dohovoru. Keďže ústavný súd

dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa

podľa ani právo podľa dohovoru, v nadväznosti na to

nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv.

34. Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že rodičovské práva a povinnosti patria

obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vykonávajú

v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine

úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši

osobitne, čo a 4 listiny (obsah ktorého zodpovedá a 4 )

nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu

rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36

zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne

o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

35. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už

vysloveného právneho názoru ústavného súdu () k obmedzeniu práv rodičov,

ale naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže

byť v nesúlade s a listiny tak, ako to uvádzal v sťažnosti

sťažovateľ.

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

37. V súvislosti s namietaným porušením práva nadviazať a udržiavať vzájomný

pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom ústavný súd

predovšetkým zistil, že tento dohovor podpísaný 15. mája 2003 v Štrasburgu niektorými

členskými štátmi Rady Európy nebol od jeho uzavretia Slovenskou republikou podpísaný,

ratifikovaný a ani vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom.

38. Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

39. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu