Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 10/2020
PDF · 280.99 KB
No categories available
III. ÚS 10/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného advokátom
JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 17, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk s dieťaťom
podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi postupom a rozsudkom Okresného súdu Prešov
z 9. mája 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 30 P 56/2017 a postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove z 22. novembra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP
19/2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva nadviazať a udržiavať vzájomný
pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi postupom a rozsudkom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) z 9. mája 2018 v konaní vedenom
pod sp. zn. 30 P 56/2017 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) z 22. novembra 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP 19/2018.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 30 P 56/2017 z 9. mája 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bol
zamietnutý návrh sťažovateľa, ktorým žiadal zmeniť rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 P
1/2010 z 10. decembra 2012 a zveriť maloletého syna ,
(ďalej len „maloletý“), do jeho osobnej starostlivosti, matku maloletého
zaviazať na platenie výživného v sume 100 € mesačne a upraviť styk maloletého s matkou
každý párny víkend od piatka od 16.00 h do nedele do 16.00 h. Na odvolanie sťažovateľa
krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 CoP 19/2018 z 22. novembra 2018 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu.
3. Sťažovateľ v odôvodnení ústavnej sťažnosti uviedol, že „návrh na zmenu
starostlivosti o maloletého syna podal z dôvodu podozrenia, že u syna vznikla
posttraumatická stresová porucha. Podľa vedomosti sťažovateľa matka maloleté dieťa bije,
sťažovateľ videl aj skrvavené chrasty na chrbáte maloletého. Od psychologičky sa dozvedel,
že maloletého dokonca bili aj starí rodičia. Sťažovateľ má upravený styk so synom takým
spôsobom, že v tom čase nemôže ísť na vyšetrenie lekárky, aj keď podľa neho matka
zanedbáva lekársku starostlivosť o syna. Sťažovateľ vie o tom, že syn mal zápal stredného
ucha a matka však s ním k lekárovi nešla. Napokon museli dieťaťu prepichovať ušné
bubienky na pohotovosti. Sťažovateľ sa dva roky nemohol dostať bez súhlasu matky
ku zdravotnej dokumentácii syna. Podľa sťažovateľa sú u dieťaťa zrejme znaky
posttraumatickej stresovej poruchy alebo sexuálneho zneužívania dieťaťa. Sám sťažovateľ
podal voči lekárke maloletého syna podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou pre zlú medikamentóznu liečbu. Maloletý syn sťažovateľovi stále uvádza,
že by chcel byť zverený do otcovej starostlivosti, lebo je doma bitý. S maloletým synom sa
sťažovateľ stretáva každý druhý víkend od piatka do nedele. Takýto styk považuje sťažovateľ
za veľmi obmedzený styk s maloletým dieťaťom a preto žiadal o zmenu výchovy
a starostlivosti a zverenie dieťaťa do svojej výchovy. Očakával, že súd prípadne zmení
starostlivosť o syna na striedavú starostlivosť. Súdy však návrh zamietli a ponechali
maloletého syna sťažovateľa v starostlivosti matky. Podľa sťažovateľa súdy prehliadali
tvrdenia sťažovateľa v konaní, ako aj ním predkladané a navrhované dôkazy. Sťažovateľ
uvádzal počas celého konania, že syn je v domácnosti matky bitý, že má podozrenie
na sexuálne obťažovanie, týranie zo strany matky, ako nedostatočnú lekársku
starostlivosť.“.
4. Podľa sťažovateľa konajúce súdy „vôbec nerešpektovali ustanovenie § 24 ods. 2
Zákona o rodine a ani zásadu vyjadrenú v článku 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach
dieťaťa, podľa ktorej majú rodičia spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
III. ÚS 1206/09 z 23. februára 2010 a jeho závery, podľa ktorých nesúhlas matky
so striedavou osobnou starostlivosťou môže byť relevantný len vtedy, ak je založený
na dôvodoch, ktoré sú spôsobilé intenzívnym spôsobom negatívne zasahovať do záujmu
dieťaťa. Napadnutými rozhodnutiami došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného
práva ako druhého rodiča na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu zaručeného v čl. 41 ods. 4
ústavy a v čl. 32 ods. 4 listiny, jeho práva nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk
s dieťaťom podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj práva na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9CoP/19/2018 a Okresný súd
Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. 30P/56/2017 porušili právo sťažovateľa ako rodiča
na starostlivosť o deti a ich výchovu, právo detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť
a práva detí a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku
zakotvené v článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 32 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd a článku 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj právo na spravodlivý
proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 Listiny základných práv a slobôd
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o práve
na spravodlivý proces a o práve na prístup k súdu.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22.11.2018, č.k. 9CoP/19/2018-363, sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške
415,51 Eur na účet právneho zástupcu...“
V doplnení ústavnej sťažnosti z 10. mája 2019 sťažovateľ žiadal o „odškodnenie
vo výške 21 000 000 EUR, ktoré mi vzniklo porušovaním mojich základných práv a slobôd“.
6. Vec napadla ústavnému súdu 31. januára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Lajosovi Mészárosovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je
na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka
(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 31. januára 2019, postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova
je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov
možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím
súdu na základe zákona.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
15. Podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s deťmi dieťa a jeho rodičia majú právo
nadviazať a udržiavať vzájomný pravidelný styk.
16. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu
zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je
v daných súvislostiach obdobná právnej úprave čl. 46 ústavy.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných
práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 listiny,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi postupom
a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 P 56/2017 a postupom
a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP 19/2018,
ktorými konajúce súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľa na zmenu výchovy a nezverili
maloletého do jeho osobnej starostlivosti. Sťažovateľ predovšetkým namieta, že súdy
prehliadali jeho tvrdenia v konaní, ako aj ním predkladané a navrhované dôkazy,
nerešpektovali ustanovenie § 24 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“)
a ani zásadu vyjadrenú v čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 P 56/2017
18. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
19. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
20. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
21. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať
proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj
povinný rozhodnúť krajský súd. Uplatnenie právomoci krajského súdu v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení
s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP 19/2018
22. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
23. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
24. Pri posudzovaní otázky, či mohli byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené označené práva sťažovateľa, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, ale aj rozsudok okresného súdu, ktorý krajský súd
potvrdil ako vecne správny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
25. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 30 P 56/2017 z 9. mája 2018 návrh otca
(sťažovateľa, pozn.) na zmenu výchovy ako nedôvodný zamietol, pričom svoj právny záver
odôvodnil takto:
„V konaní nebolo preukázané, aby na strane maloletého dieťaťa, matky, ktorej bolo
dieťa zverené do osobnej starostlivosti alebo na strane otca maloletého dieťaťa došlo
k takým zmenám, ktoré by odôvodňovali zmenu starostlivosti. Zo správy opatrovníčky
v konaní, Obce Sedlice, kde matka spolu s maloletým synom býva, zo správy detskej lekárky
maloletého bolo preukázané, že matka sa o syna riadne a po všetkých stránkach stará.
Maloletý bolo zároveň vypočutý opatrovníčkou v konaní za prítomnosti
psychologičky, kde sám uviedol, že chce ostať v starostlivosti matky a s otcom sa stretávať
ako doposiaľ, nechcel zmenu starostlivosti. Otec maloletého uvádzal, že syn je v domácnosti
matky bitý, mal podozrenie na sexuálne zneužívanie syna, jeho týranie zo strany matky, ako
aj nedostatočnú lekársku starostlivosť zo strany matky. Všetky tieto závažné tvrdenia otca
na osobu matky neboli v konaní preukázané, otec ako listinné dôkazy predkladal súdu jeho
námietky k predchádzajúcim konaniam vedeným na Okresnom súdu Prešov pod sp. zn. 28P
209/2013 a 24P 1/2010, ktoré sú právoplatne skončené. Ďalej predkladal súdu informácie
získané z internetu a to články o prenasledovaní počas totalitného režimu, články
o sexuálnom zneužívaní detí, opakovane tak ako aj v predchádzajúcom konaní uvádzal,
že v rodine matky bol zaznamenaný výskyt kantilobaktera. Zároveň uvádzal, že synovi bola
diagnostikovaná glykozuria, zlyhanie obličiek, čo detská lekárka vo svojej správe neuvádza,
doslova uviedla, že zdravotný stav dieťaťa je dobrý, nebol doposiaľ operovaný
ani hospitalizovaný. Otec maloletého vo svojich písomných podaniach uvádzal definície
týrania, zneužívania štokholmského syndrómu, správy o zatknutí pedofilov, fotografie
Hitlera s maloletými deťmi Žiadne z tvrdení otca o zanedbávaní starostlivosti zo strany
matky o maloletého syna, resp. jeho týraní a sexuálnom zneužívaní neboli v konaní
preukázané. Maloletý sám uviedol, že si zmenu starostlivosti neželá. Z uvedených
dôvodov súd návrh otca ako nedôvodný zamietol.“
26. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, keď nezistil takú
zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu v osobnej starostlivosti o maloletého
a na ňu nadväzujúce určenie výživného, a v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol:
„Rozsudkom Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 24P 1/2010 bol maloletý
zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá ho bude zastupovať a spravovať jeho
majetok. Otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého syna sumou vo výške 100 eur
mesačne k rukám matky počnúc dňom 23.4.2009 opakovane do budúcna. Dlžné výživné
vo výške 3.026,67 eura povolil otcovi splácať v splátkach po 100 eur mesačne spolu
s bežným výživným. Zároveň upravil styk maloletého syna s otcom.
... V zmysle § 217 ods. 1 prvá veta CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho
vyhlásenia. Ak by sa v čase po rozhodnutí o výkone rodičovských práv a povinností
alebo dohode rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zmenili pomery, súd môže
aj bez návrhu zmeniť toto rozhodnutie alebo dohodu o výkone rodičovských práv
a povinností. Zmena pomerov môže zahŕňať tak zmenu pomerov na strane niektorého
z rodičov (strata zamestnania, závažné ochorenie a pod.), ako aj zmenu pomerov na strane
dieťaťa, najmä jeho potrieb (vek, štúdium, zdravotný stav a pod.).
Zákon však pod pojmom zmena pomerov rozumie len zmenu podstatnú a závažnú, nie
zmeny krátkodobého charakteru. Malo by ísť o podstatné zmeny v tých skutočnostiach,
ktoré tvorili skutkový základ rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností
alebo rozhodnutia súdu o schválení dohody rodičov o rodičovských právach
a povinnostiach.
Pri rozhodovaní musí súd prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho
citové väzby, vývinové potreby a stabilitu výchovného prostredia, ako aj na právo
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom.
Maloleté dieťa, ktoré je so zreteľom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné
samostatne vyjadriť svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach,
ktoré sa ho dotýkajú, preto aj v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa
maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí
byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.
Ako bolo judikované aj v R 97/1967, zmena pomerov odôvodňuje zmenu rozhodnutia
o výchove maloletého dieťaťa alebo súdom schválenej dohody rodičov o výchove
maloletého dieťaťa len vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti
výchovného prostredia maloletého dieťaťa. Tak je to obvykle v tých prípadoch, v ktorých sa
skôr vykonaná úprava výchovy maloletého dieťaťa stane vzhľadom na zmenu pomerov
úpravou, ktorá naďalej nezabezpečuje najpriaznivejšie podmienky na zdarný vývoj dieťaťa.
... Z uvedeného vyplýva, že zmena pomerov musí byť skutočne závažná a musí ísť
o takú zmenu, ktorá nepriaznivo pôsobí na maloletého.
V prejednávanej veci však takáto zmena pomerov preukázaná nebola. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že matka sa o maloletého vzorne stará a zabezpečuje všetky jeho
potreby. Detská lekárka maloletého nepotvrdila tvrdenia o otca o údajnom týraní
maloletého, rovnako v konaní nebol produkovaný jediný dôkaz preukazujúci jeho sexuálne
zneužívanie. Taktiež aj sám maloletý sa vyjadril, že chce zostať s matkou. Vzhľadom
na uvedené má odvolací súd za to, že zmena výchovného prostredia by nebola v prospech
maloletého.“
27. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
28. Ústavný súd na základe uvedeného vyjadruje názor, že sťažovateľovi bol reálne
umožnený prístup k súdu, keďže všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci
konal a rozhodol a rozhodnutie riadne odôvodnil. Ústavný súd zároveň konštatuje,
že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový
a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je
v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na spravodlivé súdne konanie
a nemožno mu vyčítať arbitrárnosť. Záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd
stotožnil a podľa ktorého bolo potrebné návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietnuť,
keďže jeho skutkové tvrdenia, ako aj dôkazy produkované v konaní nepreukázali podstatnú
zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala zmenu výchovného prostredia maloletého, ústavný
súd považuje za dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný. Ani námietku
sťažovateľa o nerešpektovaní ustanovenia § 24 ods. 2 zákona o rodine ústavný súd
nevyhodnotil ako dôvodnú. Sťažovateľ sa v napadnutom konaní domáhal zmeny pôvodného
rozsudku o výchove tak, aby bol maloletý zverený do jeho osobnej starostlivosti, teda
nenavrhoval zveriť maloletého do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov.
29. V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd uvádza, že podľa jeho
judikatúry (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania treba rozumieť, že účastníkovi konania
musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní,
čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomný na vykonávaní dokazovania vrátane práva
klásť účastníkom otázky a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať.
Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa
toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo
na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor,
rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
30. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 67/06) uviedol,
že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného
hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (teda
najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia
dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
31. Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu, preto pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
33. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy
a čl. 32 ods. 4 listiny, a to na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich
námietkach o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd
dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to
nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv.
34. Ústavný súd v závere zdôrazňuje, že rodičovské práva a povinnosti patria
obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že ich vykonávajú
v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine
úpravu výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši
osobitne, čo čl. 32 ods. 1 a 4 listiny (obsah ktorého zodpovedá čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy)
nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu
rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36
zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne
o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.
35. Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už
vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov,
ale naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže
byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy a čl. 32 ods. 4 listiny tak, ako to uvádzal v sťažnosti
sťažovateľ.
36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť aj v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
37. V súvislosti s namietaným porušením práva nadviazať a udržiavať vzájomný
pravidelný styk s dieťaťom podľa čl. 4 ods. 1 Dohovoru o styku s dieťaťom ústavný súd
predovšetkým zistil, že tento dohovor podpísaný 15. mája 2003 v Štrasburgu niektorými
členskými štátmi Rady Európy nebol od jeho uzavretia Slovenskou republikou podpísaný,
ratifikovaný a ani vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom.
38. Na základe uvedeného ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
39. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný
súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu