Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 2/2020
PDF · 244.98 KB
No categories available
I. ÚS 2/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 2/2020-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , a ,
, obaja , zastúpených advokátkou Mgr. Elenou
Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 21 C 173/2015 z 9. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov , narodeného
, a , , obaja
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 21 C 173/2015 z 9. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľov je vedená pod sp. zn. Rvp 2521/2018
a bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému
16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná
sťažnosť sťažovateľov prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b)
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi
Rastislavovi Kaššákovi.
3. Plénum ústavného súdu schválilo na zasadnutí konanom 4. decembra 2019 Rozvrh
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. januára 2020 do 31. decembra
2020 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach
patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten
senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.
V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu
sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení
Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť
sťažovateľov preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 21 C 173/2015 sa sťažovatelia v právnom postavení žalobcov domáhali
od žalovanej , ,
(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 27 500 € s príslušenstvom. Z dôvodu vznesenej
námietky týkajúcej sa pravosti podpisu žalovanej na uznaní dlhu okresný súd nariadil
znalecké dokazovanie a ustanovenej znalkyni z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného
písma uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok. Súdom ustanovená znalkyňa
následne vyzvala právnu zástupkyňu sťažovateľov na predloženie originálu listiny,
a to uznávacieho prejavu žalovanej.
5. Vzhľadom na neposkytnutie súčinnosti ustanovenej znalkyni okresný súd
napadnutým uznesením uložil každému zo sťažovateľov poriadkovú pokutu vo výške
300 €, ktorú ich zaviazal zaplatiť na účet okresného súdu do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia.
6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú nesprávny postup okresného
súdu, ktorý im uložil poriadkovú pokutu bez toho, aby ich priamo ako žalobcov
podľa § 110 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) vyzval na splnenie povinnosti, ktorú majú
v konaní osobne vykonať. Súčasne okresnému súdu vytýkajú, že ich okresný súd
neupozornil na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v prípade nesplnenia uloženej
povinnosti.
7. Sťažovatelia súčasne poukazujú na neprimeranú výšku uloženej poriadkovej
pokuty s prihliadnutím na ich majetkové pomery a na skutočnosť, že obaja
sú starobní dôchodcovia a svoje potreby uhrádzajú len zo starobných dôchodkov.
Poriadková pokuta je podľa ich názoru „vo výške presahujúcej polovicu rozpätia (§ 102
ods. 2 CSP) pri súdu známom statuse žalobcov zjavne neprimeraná až ohrozujúca ich
živobytie“.
8. Sťažovatelia ďalej argumentujú, že súdom uloženú povinnosť predložiť
ustanovenej znalkyni originály dokladov s podpisom žalovanej nemôžu splniť,
a to vzhľadom na negatívne vzájomné vzťahy medzi nimi a žalovanou a na skutočnosť,
že požadovanými listinami nedisponujú a ani nemajú vedomosť, kde je možné predmetné
listiny získať. Uvedenú výzvu ustanovenej znalkyne na predloženie dokumentov preto
považovali za bezpredmetnú.
9. Sťažovatelia namietajú aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia
z dôvodu, že „Rozhodnutie o uložení sankcie má byť odôvodnené nielen
pokiaľ ide o sankcionovanú nesplnenú povinnosť, ale aj pokiaľ ide uloženú výšku
ukladanej pokuty. Ak uznesenie v tomto smere odôvodnené nie je, nie je
preskúmateľné, aké dôvody viedli súd práve k takému rozhodnutiu, aké formuloval
vo výroku uznesenia.“.
10. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava II rozhodnutím o uložení poriadkovej pokuty
sťažovateľom uznesením sp. zn. 21C/173/2015-234 zo dňa 9.10.2018 porušil právo
sťažovateľov na podľa súdnu ochranu podľa čl. 46, právo sťažovateľov na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čím zasiahol aj do ich práva na ochranu majetku podľa
čl. 20 Ústavy SR a práva na primerané zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
21C/173/2018-234 (správne č. k. 21 C 173/2015-234, pozn.) zo dňa 9.10.2018 o uložení
poriadkovej pokuty každému zo sťažovateľov po 300 eur.
3. Porušovatelia práv sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy konania.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
14. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
18. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nepochybne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
19. Súčasne ústavný súd v súvislosti s namietaným uznesením okresného súdu
považuje za potrebné pripomenúť, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je opravnou
inštanciou, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Z tohto
dôvodu ústavný súd zásadne nemá ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je odôvodnená len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (napr. m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
21. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa odseku 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
25. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
26. Ústavný súd prvotne skúmal včasnosť podania ústavnej sťažnosti, keďže
na napadnutom uznesení okresného súdu, ktoré sťažovatelia priložili k ústavnej sťažnosti,
absentovala doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Z obsahu spisu okresného súdu
(doručeného ústavnému súdu na nahliadnutie) vyplýva, že napadnuté uznesenie
bolo právnej zástupkyni sťažovateľov doručené 19. októbra 2018, pričom ústavná
sťažnosť bola ústavnému súdu doručená mailom 19. decembra 2018 a následne bola
doplnená elektronickým podaním 28. decembra 2018. Je teda zrejmé, že sťažovatelia
podali ústavnú sťažnosť včas, t. j. v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 124 zákona
o ústavnom súde). Pozornosti ústavného súdu však neuniklo, že okresný súd
na napadnutom uznesení 26. novembra 2019 nesprávne vyznačil dátum právoplatnosti
a vykonateľnosti predmetného uznesenia. Napadnuté uznesenie totiž bolo sťažovateľom
účinne doručené až dňom jeho doručenia ich právnej zástupkyni (§ 110 CSP),
t. j. 19. októbra 2019, čo vyplýva z údajov na poštovej doručenke.
27. Súčasne ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať aj na to, že návrh
na rozhodnutie (petit) v ústavnej sťažnosti nie je určitý. Sťažovatelia v petite
nešpecifikovali, ktoré základné práva zaručené čl. 46 a čl. 20 ústavy majú byť napadnutým
uznesením okresného súdu porušené. Vychádzajúc z celkového obsahu ústavnej sťažnosti
však možno konštatovať, že sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak,
ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
28. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní porušenia základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného
súdu, ktorým bola sťažovateľom uložená poriadková pokuta podľa § 102 ods. 1 písm. a)
CSP.
29. Podľa § 102 ods. 1 písm. a) CSP súd môže uložiť poriadkovú pokutu tomu,
kto sťažuje postup konania najmä tým, že nesplní povinnosť uloženú súdom a svoju
nečinnosť v konaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami.
30. Účelom poriadkovej pokuty podľa § 102 CSP ako procesnej sankcie je vynútenie
splnenia tých procesných povinností, ktoré neboli napriek ich uloženiu v priebehu konania
splnené. Základným predpokladom na vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo
opomenutím dôjde k sťaženiu postupu súdu ‒t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde
k predĺženiu súdneho konania. Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie
umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov
a iných subjektov v prípade, ak títo nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní
spôsobom, ktorý zákon upravuje, alebo ak by priebeh konania iným spôsobom
sťažovali, predlžovali či dokonca marili. Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom
opatrení svojou povahou procesným rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre
určité štádium civilného sporového konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania,
a nejde tak o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán
sporu zasahovalo konečným spôsobom (I. ÚS 389/2017, III. ÚS 346/2018, m. m.
31. Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľom ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť
ani spochybňovať. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných
súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie o poriadkových pokutách
(procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej
kompetencie všeobecných súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania (III. ÚS 152/2017, I. ÚS 434/2019).
32. V danom prípade sťažovatelia sťažili postup okresného súdu tým,
že žiadnym spôsobom nereagovali na opakované výzvy ustanovenej znalkyne
na poskytnutie súčinnosti, ktorými ich žiadala o predloženie originálu listiny
(uznania dlhu) podpísanej žalovanou. Okresný súd vyhodnotil uvedenú nečinnosť
sťažovateľov ako dôvod na uloženie poriadkovej pokuty, uvádzajúc: „Takéto konanie
žalobcov, keď dlhodobo ignorujú výzvy znalca na predloženie požadovaných listín, čím
sťažujú postup súdu, odôvodňuje uloženie poriadkovej pokuty vo výške uvedenej vo výroku
tohto uznesenia.“
33. Pokiaľ sťažovatelia, poukazujúc na § 110 ods. 1 CSP, namietajú,
že na poskytnutie súčinnosti neboli vyzvaní priamo (adresne) ako strana v spore, ale len
prostredníctvom ich právnej zástupkyne, ústavný súd uvádza, že v danom prípade nebol
okresný súd ani súdna znalkyňa povinní vyzývať na poskytnutie súčinnosti priamo
sťažovateľov, ktorí majú v súdnom konaní právneho zástupcu s plnomocenstvom na celé
konanie, pričom nešlo o situáciu, kedy mali sťažovatelia ako účastníci konania niečo osobne
vykonať. Splnenie povinnosti spočívajúcej v predložení listiny nemá podľa názoru
ústavného súdu charakter osobného splnenia (vykonania), ako to je napríklad v prípade
povinnosti účastníka vypovedať na súde alebo sa ustanoviť osobne k znalcovi atď. Súčasne
je zrejmé, že predmetná výzva znalkyne na poskytnutie súčinnosti sa dostala do sféry
dispozície sťažovateľov a títo boli o jej obsahu ich právnou zástupkyňou informovaní,
čo v ústavnej sťažnosti (bod 3) sami priznávajú, keď uvádzajú, že „súdna znalkyňa
adresovala právnej zástupkyni žalovaných výzvu na predloženie originálu listiny –
uznávacieho prejavu žalovanej. Právna zástupkyňa žalobcov oboznámila žalobcov –
sťažovateľov s touto výzvou. Sťažovatelia, keďže listinou (ako sa neskôr vyjadrili)
nedisponujú, považovali výzvu za bezpredmetnú.“.
34. Súčasne neobstojí ani námietka sťažovateľov, že okresný súd ich na možnosť
uloženia poriadkovej pokuty v prípade nesplnenia uloženej povinnosti vopred neupozornil.
Splnenie takejto poučovacej povinnosti pred uložením poriadkového opatrenia totiž
relevantná právna úprava od všeobecného súdu nevyžaduje. Aj napriek uvedenému však
z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd sťažovateľov prostredníctvom ich
právnej zástupkyne výslovne upozornil na ich povinnosť poskytnúť ustanovenej znalkyni
súčinnosť potrebnú na vypracovanie znaleckého posudku podľa § 210 CSP,
a to pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty v prípade porušenia uloženej povinnosti
(žiadosť okresného súdu z 15. januára 2018). Niet žiadnych pochýb o tom, že sťažovatelia
na opakované výzvy súdu a ustanovenej znalkyne nereflektovali a uloženú povinnosť
si nesplnili, čo neospravedlnili včas a vážnymi okolnosťami, čím nesporne sťažili postup
súdneho konania. Upozornenia (písomné výzvy) okresného súdu ako miernejšie opatrenia
sa tak podľa názoru ústavného súdu minuli svojim účinkom. Navyše, nečinnosť
sťažovateľov v komunikácii so súdom a ustanovenou znalkyňou opakovane potvrdila
aj ich právna zástupkyňa (oznámenie z 25. septembra 2018, mail adresovaný okresnému
súdu z 6. októbra 2018).
35. K námietke sťažovateľov o neprimeranej výške poriadkovej pokuty ústavný súd
uvádza, že výšku poriadkovej pokuty určuje všeobecný súd s prihliadnutím na povahu
porušenej povinnosti, čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd
voľnou úvahou, pričom je limitovaný maximálnou možnou výškou poriadkovej pokuty
do 500 € a pri opakovanom porušení povinnosti do 2 000 € (§ 102 ods. 2 a 3 CSP).
36. Ústavný súd preto zastáva názor, že z pohľadu zákonnej definície poriadkovej
pokuty nemožno s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu vidieť v napadnutom
uznesení okresného súdu arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť či jeho nezákonnosť. Tvrdenie
sťažovateľov o porušení ich ústavných práv sa ústavnému súdu javí ako zjavne
neopodstatnené, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že uvedenú situáciu vyvolali sami tým,
že si nesplnili povinnosť uloženú okresným súdom.
37. Ústavný súd pri rozhodovaní súčasne zohľadnil aj aktuálnu judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej nie je právo na prístup k súdu absolútne
a musí byť podrobené obmedzeniam, tieto však nesmú obmedziť prístup jednotlivca takým
spôsobom alebo do takého rozsahu, že bude porušená podstata tohto práva (Kľačanová proti
Slovenskej republike, rozsudok z 27. 11. 2018, sťažnosť č. 8394/13, b. 23). Vzhľadom
na uvedené ústavný súd výnimočne poskytuje ochranu sťažovateľom aj v prípade,
že hodnota sporu v konaní pred všeobecnými súdmi bola bagateľná, a preto
nemožno posúdenie námietok sťažovateľa voči napadnutému uzneseniu a priori len z tohto
dôvodu vylúčiť. V prípade sťažovateľov však tzv. bagateľná suma uloženej poriadkovej
pokuty nebola výlučným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej.
38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu
39. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú aj porušenie ich základného práva
zaručeného čl. 48 ústavy zakotvujúceho právo na zákonného sudcu (odsek 1), právo
na konanie bez zbytočných prieťahov, právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti
a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (odsek 2). Z obsahu ústavnej sťažnosti
však nie je zrejmé, v čom konkrétne mal spočívať zásah okresného súdu do tohto
základného práva sťažovateľov.
40. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uviedol, že je základnou
povinnosťou sťažovateľa, aby odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovalo čo najpresnejší
opis skutkového stavu a najmä logickú právnu argumentáciu, na základe ktorej možno
konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom, resp. rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a porušením v ústavnej sťažnosti označených práv
garantovaných ústavou, resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorého
vyslovenia sa sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti domáha (IV. ÚS 574/2018,
m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012).
41. Ústavná sťažnosť sťažovateľov, zastúpených kvalifikovaným právnym
zástupcom, v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu neobsahuje žiadne kvalifikované dôvody, ktoré by ústavnému súdu
umožnili preskúmať namietané porušenie tohto základného práva. Ústavný súd preto
konštatuje, že ústavná sťažnosť v tejto časti nespĺňa podstatné náležitosti vyžadované § 123
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
42. Vzhľadom na to, že sťažovatelia neuviedli žiadnu ústavne významnú
argumentáciu vo vzťahu k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ústavy, ústavný súd
odmietol ich ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu
43. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základných práv vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe
podľa čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nič nesignalizuje
porušenie týchto základných práv sťažovateľov, keďže ústavný súd v posudzovanej veci
nevzhliadol ani porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
44. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd
už ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ústavnej sťažnosti (bod 10)
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu