Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 2/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , a ,

, obaja , zastúpených advokátkou Mgr. Elenou

Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , , a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 9. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov , narodeného

, a , , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základných práv podľa

, , a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 9. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľov je vedená pod sp. zn.

a bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi, ktorému

16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná

sťažnosť sťažovateľov prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi

Rastislavovi Kaššákovi.

3. Plénum ústavného súdu schválilo na zasadnutí konanom 4. decembra 2019 Rozvrh

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. januára 2020 do 31. decembra

2020 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. II bodu 5 rozvrhu práce na konanie vo veciach

patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu je v jednotlivých prípadoch príslušný ten

senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená.

V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu

sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení

Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť

sťažovateľov preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto

rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. sa sťažovatelia v právnom postavení žalobcov domáhali

od žalovanej , ,

(ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 27 500 € s príslušenstvom. Z dôvodu vznesenej

námietky týkajúcej sa pravosti podpisu žalovanej na uznaní dlhu okresný súd nariadil

znalecké dokazovanie a ustanovenej znalkyni z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného

písma uložil povinnosť vypracovať znalecký posudok. Súdom ustanovená znalkyňa

následne vyzvala právnu zástupkyňu sťažovateľov na predloženie originálu listiny,

a to uznávacieho prejavu žalovanej.

5. Vzhľadom na neposkytnutie súčinnosti ustanovenej znalkyni okresný súd

napadnutým uznesením uložil každému zo sťažovateľov poriadkovú pokutu vo výške

300 €, ktorú ich zaviazal zaplatiť na účet okresného súdu do 3 dní od právoplatnosti

uznesenia.

6. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú nesprávny postup okresného

súdu, ktorý im uložil poriadkovú pokutu bez toho, aby ich priamo ako žalobcov

podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) vyzval na splnenie povinnosti, ktorú majú

v konaní osobne vykonať. Súčasne okresnému súdu vytýkajú, že ich okresný súd

neupozornil na možnosť uloženia poriadkovej pokuty v prípade nesplnenia uloženej

povinnosti.

7. Sťažovatelia súčasne poukazujú na neprimeranú výšku uloženej poriadkovej

pokuty s prihliadnutím na ich majetkové pomery a na skutočnosť, že obaja

sú starobní dôchodcovia a svoje potreby uhrádzajú len zo starobných dôchodkov.

Poriadková pokuta je podľa ich názoru „vo výške presahujúcej polovicu rozpätia (§ 102

ods. 2 ) pri súdu známom statuse žalobcov zjavne neprimeraná až ohrozujúca ich

živobytie“.

8. Sťažovatelia ďalej argumentujú, že súdom uloženú povinnosť predložiť

ustanovenej znalkyni originály dokladov s podpisom žalovanej nemôžu splniť,

a to vzhľadom na negatívne vzájomné vzťahy medzi nimi a žalovanou a na skutočnosť,

že požadovanými listinami nedisponujú a ani nemajú vedomosť, kde je možné predmetné

listiny získať. Uvedenú výzvu ustanovenej znalkyne na predloženie dokumentov preto

považovali za bezpredmetnú.

9. Sťažovatelia namietajú aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia

z dôvodu, že „Rozhodnutie o uložení sankcie má byť odôvodnené nielen

pokiaľ ide o sankcionovanú nesplnenú povinnosť, ale aj pokiaľ ide uloženú výšku

ukladanej pokuty. Ak uznesenie v tomto smere odôvodnené nie je, nie je

preskúmateľné, aké dôvody viedli súd práve k takému rozhodnutiu, aké formuloval

vo výroku uznesenia.“.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava II rozhodnutím o uložení poriadkovej pokuty

sťažovateľom uznesením sp. zn. -234 zo dňa 9.10.2018 porušil právo

sťažovateľov na podľa súdnu ochranu podľa čl. 46, právo sťažovateľov na spravodlivé

súdne konanie podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, čím zasiahol aj do ich práva na ochranu majetku podľa

SR a práva na primerané zabezpečenie v starobe podľa

Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

-234 (správne č. k. -234, pozn.) zo dňa 9.10.2018 o uložení

poriadkovej pokuty každému zo sťažovateľov po 300 eur.

3. Porušovatelia práv sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy konania.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

14. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

).

18. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nepochybne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

19. Súčasne ústavný súd v súvislosti s namietaným uznesením okresného súdu

považuje za potrebné pripomenúť, že vo vzťahu k všeobecným súdom nie je opravnou

inštanciou, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Z tohto

dôvodu ústavný súd zásadne nemá ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov je odôvodnená len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (napr. m. m. ,

, ).

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa občania majú právo na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa odseku 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

25. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

26. Ústavný súd prvotne skúmal včasnosť podania ústavnej sťažnosti, keďže

na napadnutom uznesení okresného súdu, ktoré sťažovatelia priložili k ústavnej sťažnosti,

absentovala doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Z obsahu spisu okresného súdu

(doručeného ústavnému súdu na nahliadnutie) vyplýva, že napadnuté uznesenie

bolo právnej zástupkyni sťažovateľov doručené 19. októbra 2018, pričom ústavná

sťažnosť bola ústavnému súdu doručená mailom 19. decembra 2018 a následne bola

doplnená elektronickým podaním 28. decembra 2018. Je teda zrejmé, že sťažovatelia

podali ústavnú sťažnosť včas, t. j. v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 124 zákona

o ústavnom súde). Pozornosti ústavného súdu však neuniklo, že okresný súd

na napadnutom uznesení 26. novembra 2019 nesprávne vyznačil dátum právoplatnosti

a vykonateľnosti predmetného uznesenia. Napadnuté uznesenie totiž bolo sťažovateľom

účinne doručené až dňom jeho doručenia ich právnej zástupkyni ( ),

t. j. 19. októbra 2019, čo vyplýva z údajov na poštovej doručenke.

27. Súčasne ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať aj na to, že návrh

na rozhodnutie (petit) v ústavnej sťažnosti nie je určitý. Sťažovatelia v petite

nešpecifikovali, ktoré základné práva zaručené a majú byť napadnutým

uznesením okresného súdu porušené. Vychádzajúc z celkového obsahu ústavnej sťažnosti

však možno konštatovať, že sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a základného práva vlastniť majetok

podľa . Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania tak,

ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

28. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v namietaní porušenia základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného

súdu, ktorým bola sťažovateľom uložená poriadková pokuta podľa § 102 ods. 1 písm. a)

.

29. Podľa súd môže uložiť poriadkovú pokutu tomu,

kto sťažuje postup konania najmä tým, že nesplní povinnosť uloženú súdom a svoju

nečinnosť v konaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami.

30. Účelom poriadkovej pokuty podľa ako procesnej sankcie je vynútenie

splnenia tých procesných povinností, ktoré neboli napriek ich uloženiu v priebehu konania

splnené. Základným predpokladom na vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo

opomenutím dôjde k sťaženiu postupu súdu ‒t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde

k predĺženiu súdneho konania. Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie

umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov

a iných subjektov v prípade, ak títo nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní

spôsobom, ktorý zákon upravuje, alebo ak by priebeh konania iným spôsobom

sťažovali, predlžovali či dokonca marili. Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom

opatrení svojou povahou procesným rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre

určité štádium civilného sporového konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania,

a nejde tak o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán

sporu zasahovalo konečným spôsobom (, , m. m.

).

31. Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľom ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť

ani spochybňovať. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných

súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie o poriadkových pokutách

(procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej

kompetencie všeobecných súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania (, ).

32. V danom prípade sťažovatelia sťažili postup okresného súdu tým,

že žiadnym spôsobom nereagovali na opakované výzvy ustanovenej znalkyne

na poskytnutie súčinnosti, ktorými ich žiadala o predloženie originálu listiny

(uznania dlhu) podpísanej žalovanou. Okresný súd vyhodnotil uvedenú nečinnosť

sťažovateľov ako dôvod na uloženie poriadkovej pokuty, uvádzajúc: „Takéto konanie

žalobcov, keď dlhodobo ignorujú výzvy znalca na predloženie požadovaných listín, čím

sťažujú postup súdu, odôvodňuje uloženie poriadkovej pokuty vo výške uvedenej vo výroku

tohto uznesenia.“

33. Pokiaľ sťažovatelia, poukazujúc na , namietajú,

že na poskytnutie súčinnosti neboli vyzvaní priamo (adresne) ako strana v spore, ale len

prostredníctvom ich právnej zástupkyne, ústavný súd uvádza, že v danom prípade nebol

okresný súd ani súdna znalkyňa povinní vyzývať na poskytnutie súčinnosti priamo

sťažovateľov, ktorí majú v súdnom konaní právneho zástupcu s plnomocenstvom na celé

konanie, pričom nešlo o situáciu, kedy mali sťažovatelia ako účastníci konania niečo osobne

vykonať. Splnenie povinnosti spočívajúcej v predložení listiny nemá podľa názoru

ústavného súdu charakter osobného splnenia (vykonania), ako to je napríklad v prípade

povinnosti účastníka vypovedať na súde alebo sa ustanoviť osobne k znalcovi atď. Súčasne

je zrejmé, že predmetná výzva znalkyne na poskytnutie súčinnosti sa dostala do sféry

dispozície sťažovateľov a títo boli o jej obsahu ich právnou zástupkyňou informovaní,

čo v ústavnej sťažnosti (bod 3) sami priznávajú, keď uvádzajú, že „súdna znalkyňa

adresovala právnej zástupkyni žalovaných výzvu na predloženie originálu listiny –

uznávacieho prejavu žalovanej. Právna zástupkyňa žalobcov oboznámila žalobcov –

sťažovateľov s touto výzvou. Sťažovatelia, keďže listinou (ako sa neskôr vyjadrili)

nedisponujú, považovali výzvu za bezpredmetnú.“.

34. Súčasne neobstojí ani námietka sťažovateľov, že okresný súd ich na možnosť

uloženia poriadkovej pokuty v prípade nesplnenia uloženej povinnosti vopred neupozornil.

Splnenie takejto poučovacej povinnosti pred uložením poriadkového opatrenia totiž

relevantná právna úprava od všeobecného súdu nevyžaduje. Aj napriek uvedenému však

z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd sťažovateľov prostredníctvom ich

právnej zástupkyne výslovne upozornil na ich povinnosť poskytnúť ustanovenej znalkyni

súčinnosť potrebnú na vypracovanie znaleckého posudku podľa ,

a to pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty v prípade porušenia uloženej povinnosti

(žiadosť okresného súdu z 15. januára 2018). Niet žiadnych pochýb o tom, že sťažovatelia

na opakované výzvy súdu a ustanovenej znalkyne nereflektovali a uloženú povinnosť

si nesplnili, čo neospravedlnili včas a vážnymi okolnosťami, čím nesporne sťažili postup

súdneho konania. Upozornenia (písomné výzvy) okresného súdu ako miernejšie opatrenia

sa tak podľa názoru ústavného súdu minuli svojim účinkom. Navyše, nečinnosť

sťažovateľov v komunikácii so súdom a ustanovenou znalkyňou opakovane potvrdila

aj ich právna zástupkyňa (oznámenie z 25. septembra 2018, mail adresovaný okresnému

súdu z 6. októbra 2018).

35. K námietke sťažovateľov o neprimeranej výške poriadkovej pokuty ústavný súd

uvádza, že výšku poriadkovej pokuty určuje všeobecný súd s prihliadnutím na povahu

porušenej povinnosti, čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd

voľnou úvahou, pričom je limitovaný maximálnou možnou výškou poriadkovej pokuty

do 500 € a pri opakovanom porušení povinnosti do 2 000 € ( a ).

36. Ústavný súd preto zastáva názor, že z pohľadu zákonnej definície poriadkovej

pokuty nemožno s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu vidieť v napadnutom

uznesení okresného súdu arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť či jeho nezákonnosť. Tvrdenie

sťažovateľov o porušení ich ústavných práv sa ústavnému súdu javí ako zjavne

neopodstatnené, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že uvedenú situáciu vyvolali sami tým,

že si nesplnili povinnosť uloženú okresným súdom.

37. Ústavný súd pri rozhodovaní súčasne zohľadnil aj aktuálnu judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej nie je právo na prístup k súdu absolútne

a musí byť podrobené obmedzeniam, tieto však nesmú obmedziť prístup jednotlivca takým

spôsobom alebo do takého rozsahu, že bude porušená podstata tohto práva (Kľačanová proti

Slovenskej republike, rozsudok z 27. 11. 2018, sťažnosť č. 8394/13, b. 23). Vzhľadom

na uvedené ústavný súd výnimočne poskytuje ochranu sťažovateľom aj v prípade,

že hodnota sporu v konaní pred všeobecnými súdmi bola bagateľná, a preto

nemožno posúdenie námietok sťažovateľa voči napadnutému uzneseniu a priori len z tohto

dôvodu vylúčiť. V prípade sťažovateľov však tzv. bagateľná suma uloženej poriadkovej

pokuty nebola výlučným dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej.

38. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu

39. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú aj porušenie ich základného práva

zaručeného zakotvujúceho právo na zákonného sudcu (odsek 1), právo

na konanie bez zbytočných prieťahov, právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti

a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom (odsek 2). Z obsahu ústavnej sťažnosti

však nie je zrejmé, v čom konkrétne mal spočívať zásah okresného súdu do tohto

základného práva sťažovateľov.

40. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uviedol, že je základnou

povinnosťou sťažovateľa, aby odôvodnenie ústavnej sťažnosti obsahovalo čo najpresnejší

opis skutkového stavu a najmä logickú právnu argumentáciu, na základe ktorej možno

konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom, resp. rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a porušením v ústavnej sťažnosti označených práv

garantovaných , resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, ktorého

vyslovenia sa sťažovateľ v petite svojej ústavnej sťažnosti domáha (,

m. m. , ).

41. Ústavná sťažnosť sťažovateľov, zastúpených kvalifikovaným právnym

zástupcom, v časti týkajúcej sa namietaného porušenia napadnutým uznesením

okresného súdu neobsahuje žiadne kvalifikované dôvody, ktoré by ústavnému súdu

umožnili preskúmať namietané porušenie tohto základného práva. Ústavný súd preto

konštatuje, že ústavná sťažnosť v tejto časti nespĺňa podstatné náležitosti vyžadované § 123

ods. 1 .

42. Vzhľadom na to, že sťažovatelia neuviedli žiadnu ústavne významnú

argumentáciu vo vzťahu k porušeniu ich základného práva podľa , ústavný súd

odmietol ich ústavnú sťažnosť podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 39

ods. 1 napadnutým uznesením okresného súdu

43. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu ich základných práv vlastniť

majetok podľa a práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe

podľa ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nič nesignalizuje

porušenie týchto základných práv sťažovateľov, keďže ústavný súd v posudzovanej veci

nevzhliadol ani porušenie ich základného práva podľa , ani práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

44. Ústavný súd preto v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

45. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

už ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ústavnej sťažnosti (bod 10)

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu