Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 22/2020
PDF · 529.32 KB
No categories available
I. ÚS 22/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov
, , , a
, , , zastúpených advokátom
Mgr. Petrom Amrichom, advokátska kancelária, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru
kriminálnej polície v Košiciach pod ČVS: ORP-617/5-VYS-KE-2019 z 31. mája 2019
a uznesením Okresnej prokuratúry Košice II č. k. 1 Pn 317/19/8803-14 z 5. augusta 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,
, , a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva
na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície
v Košiciach (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) pod ČVS: ORP-617/5-
VYS-KE-2019 z 31. mája 2019 a uznesením Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len
„okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 317/19/8803-14 z 5. augusta 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podaním
z 5. apríla 2019 adresovaným okresnej prokuratúre oznámili skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že došlo k spáchaniu nimi opísanej trestnej činnosti. Ich trestné oznámenie
vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením
vydaným pod ČVS: ORP-617/5-VYS-KE-2019 z 31. mája 2019 podľa § 197 ods. 1 písm. d)
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup
podľa § 197 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 Trestného poriadku.
3. Uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia vydaného vyšetrovateľom
sťažovatelia napadli sťažnosťou z 10. júna 2019, a to z dôvodu nesprávnosti jeho výroku,
ako aj z dôvodu porušenia ustanovení príslušného procesnoprávneho predpisu v konaní,
ktoré vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo. Okresná prokuratúra riadny opravný
prostriedok sťažovateľov uznesením č. k. 1 Pn 317/19/8803-14 z 5. augusta 2019 podľa
§ 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodný.
4. Podľa názoru sťažovateľov okresná prokuratúra napadnutým rozhodnutím porušila
čl. 149 ústavy a zároveň zasiahla do ich základného práva na inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
5. Uznesenie okresnej prokuratúry sťažovatelia považujú za arbitrárne a vnímajú ho
ako prejav zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii práva Slovenskej republiky. Výklad
práva v odôvodnení uznesenia okresnej prokuratúry je podľa sťažovateľov ústavne
neakceptovateľný a nezlučiteľný s princípmi právneho štátu. V dôsledku uvedeného je
nesprávnym a nedôvodným aj výrok tohto rozhodnutia.
6. Slovami sťažovateľov sa výklad použitý v tejto veci okresnou prokuratúrou javí
ako ničím nepodloženým, arbitrárnym, svojvoľným výkladom ustanovenia § 269 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
a hrubo odporuje nielen zmyslu, ale aj zneniu tohto ustanovenia, keď okresná prokuratúra
nedôvodne eliminuje skutkovú podstatu uvedenú v § 269 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
na aplikovateľnú, len ak by došlo k dodaniu (riadnemu odovzdaniu a ukončeniu) celého
diela ako konečného výrobku. Z § 269 ods. 1 písm. a) Trestného zákona je však podľa
sťažovateľov nepochybné, že zákonodarca takto skutkovú podstatu nelimituje, keď ako
znaky objektívnej stránky uvádza klamanie spotrebiteľa na kvalite, množstve alebo
hmotnosti tovaru (nie konečného diela) alebo na druhu, akosti a množstve poskytovaných
výkonov. Pod pojem tovar možno subsumovať aj materiál, ktorý bol zhotoviteľom dodaný
a použitý na výstavbu rodinného domu. Okresná prokuratúra mala podľa sťažovateľov
úplne ignorovať, že skutková podstata obsiahnutá v § 269 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
počíta vedľa pojmového znaku tovar aj s alternatívnym znakom tzv. výkonmi. Okresná
prokuratúra tak nezohľadnila skutočnosti uvedené v trestnom oznámení a v sťažnosti proti
uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia, ako aj skutočnosti obsiahnuté v znaleckých
posudkoch.
7. Za arbitrárne a svojvoľné sťažovatelia považujú tiež tvrdenie okresnej prokuratúry,
že majú dostatok iných prostriedkov ochrany v rámci civilného práva, ktorými sa môžu
v procese realizácie diela domáhať nápravy zo strany dodávateľa, pretože, ako to uviedli
v podanom trestnom oznámení pôvodní spoločníci a konateľ, svoje obchodné podiely
v obchodnej spoločnosti, ktorá bola zhotoviteľom diela, previedli na iné osoby a došlo aj
k zmene konateľov tejto obchodnej spoločnosti. Sťažovatelia tvrdia, že akékoľvek okresnou
prokuratúrou účelovo uvádzané prostriedky civilného práva nemôžu poskytnúť účinnú
ochranu právam sťažovateľov, keďže akékoľvek rozhodnutie v civilnom práve bude
s ohľadom na uvedený prevod spoločnosti prakticky nevykonateľné. Za absurdné považujú
aj tvrdenie okresnej prokuratúry, že jedným z možných prostriedkov ochrany je odstúpenie
od zmluvy o dielo, pretože túto považujú sťažovatelia za neplatnú.
8. Sťažovatelia zastávajú názor, že okresná prokuratúra postupovala v rozpore s § 2
ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy,
o ktorých sa dozvedel, keď ignorovala a bagatelizovala trestnú činnosť, ktorá napĺňa znaky
skutkovej podstaty zločinu podľa § 269 ods. 1 písm. a), 2 písm. c) a ods. 3 Trestného zákona
v spojení s § 138 písm. g) Trestného zákona.
9. V rozpore s § 2 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokurátoroch“) sa prokurátor
okresnej prokuratúry podľa sťažovateľov odmietol v predmetnej veci podieľať na ochrane
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb nielen ich, ale aj prípadných budúcich
neskúsených spotrebiteľov, ktorí môžu byť rovnako poškodení rovnakým páchateľom,
resp. páchateľmi, a tým okresná prokuratúra odmietla plnenie povinnosti podľa § 17 ods. 2
písm. f) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o prokuratúre“) dbať na zabezpečenie práv poškodených sťažovateľov a tiež
povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. b) zákona o prokurátoroch chrániť aj verejný záujem
a slúžiť verejnému záujmu, aby rovnaký páchateľ, resp. páchatelia nemohli poškodiť
ďalších spotrebiteľov. V rozpore s § 26 ods. 1 písm. e) zákona o prokurátoroch prokurátor
okresnej prokuratúry neprihliadol a nezohľadnil všetky rozhodné okolnosti v predmetnej
trestnej veci. V rozpore s § 26 ods. 1 písm. f) zákona o prokurátoroch arbitrárnym
a svojvoľným uznesením prokurátor okresnej prokuratúry odoprel ochranu základného
práva sťažovateľov na inú právnu ochranu a porušil aj § 3 ods. 1 zákona o prokuratúre,
povinnosť prokuratúry chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb ‒
sťažovateľov a ďalších spotrebiteľov, ktorí sa v budúcnosti môžu stať obeťou rovnakých
páchateľov. Postupom a arbitrárnym a svojvoľným uznesením okresnej prokuratúry tak
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
10. Arbitrárnym a svojvoľným je podľa sťažovateľov aj tvrdenie okresnej
prokuratúry, že vo vzťahu k podozreniu z trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného
zákona je významné zaslanie peňažných prostriedkov na bankový účet uvedený v zmluve,
pretože opomenula zjavnú neplatnosť zmluvy o dielo a ignorovala, že cena diela bola
sťažovateľmi uhradená podľa pokynov konateľa zhotoviteľa na iný účet, ako je uvedený
v neplatnej zmluve, a to na účet, ktorý podľa dodatočných zistení patrí fyzickej osobe.
11. Sťažovatelia tvrdia, že účelovo, nesprávne, spôsobom nezlučiteľným s ich
základným právom na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sú v uznesení okresnej
prokuratúry „aplikované právne princípy vigilantibus iura a ultima ratio trestného práva“.
Zo skutočností uvedených v trestnom oznámení je nepochybné, že tieto ďaleko presahujú
súkromnoprávny rámec «za situácie zbavenia sa zodpovednosti prevodom obchodných
podielov v zhotoviteľovi na subjekty, z ktorých je jeden zahraničnou právnickou osobou so
sídlom mimo územia Slovenskej republiky a ďalší je vedený finančnou správou ako tzv.
„biely kôň“, ďalej za situácie, keď zhotoviteľ je na adrese sídla zapísaného v Obchodnom
registri neznámy a novým konateľom zhotoviteľa je ten z nových spoločníkov, ktorý je
vedený finančnou správou ako tzv. „biely kôň“ , a tiež za situácie, kedy pôvodní vlastníci
zhotoviteľa a členovia orgánov spoločnosti ovládajú alebo pôsobia ako štatutárny orgán
v nemalom počte ďalších právnických osôb s takmer totožným názvom, čo im umožňuje bez
právnych následkov pokračovať v nekalej činnosti prostredníctvom týchto ďalších
právnických osôb.».
12. Za ústavne neakceptovateľnú sťažovatelia považovali absenciu uvedenia
dôkazov, o ktoré sa arbitrárne zistenia a tvrdenia okresnej prokuratúry opierajú.
13. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II s č. 1 Pn 317/19/8803- 14
zo dňa 5. 8. 2019 bolo porušené právo sťažovateľov na inú právnu ochranu garantované
II. Právo sťažovateľov na inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy bolo
porušené aj uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, odboru
kriminálnej polície s ČVS: ORP-617/5-VYS-KE-2019 zo dňa 31. 5. 2019, ktoré
predchádzalo uzneseniu prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II s č. 1 Pn 317/19/8803-
14 zo dňa 5. 8. 2019.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Okresnej
prokuratúry Košice II s č. 1 Pn 317/19/8803-14 zo dňa 5. 8. 2019.
IV. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje aj uznesenie vyšetrovateľa Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície s ČVS: ORP-617/5-
VYS-KE-2019 zo dňa 31. 5. 2019...
V. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec prokurátorovi
Okresnej prokuratúry Košice II...
eventuálne
Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec Okresnej prokuratúre
Košice II.
eventuálne
Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec vyšetrovateľovi
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície...
eventuálne
Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec Okresnému
riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície.
VI. Okresná prokuratúra Košice II je povinná nahradiť sťažovateľovi všetky trovy
tohto konania.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
14. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
21. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľov na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo
dôjsť vydaním rozhodnutia okresného riaditeľstva Policajného zboru o odmietnutí ich
trestného oznámenia, ako aj vydaním rozhodnutia okresnej prokuratúry o zamietnutí ich
sťažnosti proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva Policajného zboru, ktoré sťažovatelia
považujú za arbitrárne, svojvoľné a neústavné.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru pod ČVS: ORP-617/5-
VYS-KE-2019 z 31. mája 2019
23. Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že
jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená
na princípe subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana
ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale
úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú (porovnaj m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09,
24. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie okresného riaditeľstva Policajného zboru
bola na základe sťažnosti sťažovateľov oprávnená a aj povinná preskúmať okresná
prokuratúra, ktorá tak urobila v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 317/19/8803. Právomoc
okresnej prokuratúry preskúmať sťažovateľmi namietaný postup okresného riaditeľstva
Policajného zboru a jeho rozhodnutie vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie
tejto časti ústavnej sťažnosti, pretože v prípade zistenia zásahu do základných práv
sťažovateľov postupom alebo rozhodnutím okresného riaditeľstva Policajného zboru bola
okresná prokuratúra povinná poskytnúť týmto základným právam sťažovateľov ochranu.
25. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti ‒ namietaného porušenia
základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru vydaným 31. mája 2019 pod ČVS:
ORP-617/5-VYS-KE-2019 odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
III.B K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresnej prokuratúry č. k.
1 Pn 317/19/8803-14 z 5. augusta 2019
26. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovatelia sa trestným oznámením
domáhali trestného stíhania zodpovednej osoby konajúcej za obchodnú spoločnosť, ktorá
mala na základe zmluvy o dielo uzavretej so sťažovateľmi ako objednávateľmi zhotoviť
dielo – rodinný dom, a neúspech v podobe nevyhovenia ich trestnému oznámeniu
považovali za porušenie ich základného práva, keďže k odmietnutiu trestného oznámenia
došlo podľa ich názoru arbitrárnymi (svojvoľnými) rozhodnutiami orgánov činných
v trestnom konaní.
27. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle
ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe
podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy
ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.
II. ÚS 42/00, II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil,
že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca,
aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu
voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani
v Trestnom poriadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09).
Inak povedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné
vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré
zodpovedá predstavám sťažovateľa.
28. Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený
trestným činom, nemá preto ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho
trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie
konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné
prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných
v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011).
29. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09,
III. ÚS 45/2010), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je
vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich
orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný
a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi
páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana
individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.
30. Sťažovateľom je uvedená judikatúra ústavného súdu známa, čo v podanej
ústavnej sťažnosti jasne a zreteľne deklarovali, preto upresnili, že čl. 46 ods. 1 ústavy im
garantuje právo na inú právnu ochranu, ktoré sa prejavuje:
„- v práve, aby príslušné orgány činné v trestnom konaní sa riadne skutočnosťami
oznámenými trestným konaním zaoberali,
- v práve, aby príslušné orgány činné v trestnom konaní zohľadnili všetky rozhodné
skutočnosti uvádzané v trestnom oznámení a v opravných prostriedkoch,
- v práve, aby príslušné orgány činné v trestnom konaní vydávali rozhodnutia, ktoré
sú dôvodné, preskúmateľné a ústavne konformné, aby ich rozhodnutia neboli arbitrárne
a svojvoľné,
- v práve aby podľa § 1 Tr. poriadku boli trestné činy voči sťažovateľom spáchané
náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní,
- v práve aby podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní
z úradnej povinnosti obstarávali dôkazy,
- v práve aby podľa § podľa § 17 ods. 2 písm. f) zákona o prokuratúre bolo dbané na
zabezpečenie práv poškodených sťažovateľov, teda práva na ústavne konformné
rozhodnutie, práva na zistenie oznámených trestných činov a potrestanie ich páchateľov,
- v práve aby podľa § 26 ods. 1 písm. e) zákona o prokurátoroch bolo prihliadané na
všetky rozhodné okolnosti v predmetnej trestnej veci, a nie orgánmi činnými v trestnom
konaní nezákonne vylučovaná, prehliadaná trestnosť uvedeného zločinu spáchaného
podnikateľom a jeho štatutárnym orgánom, ospravedlňovaná aplikáciou súkromnoprávneho
inštitútu vigilantibus iura v neprospech oprávnene neskúsených spotrebiteľov... Zásada
vigilantibus iura nevylučuje trestnoprávnu zodpovednosť podnikateľa a jeho štatutárneho
orgánu, ktorý spáchal trestný čin voči neskúseným spotrebiteľom.
- v práve aby podľa § 3 ods. 1 zák. o prokuratúre boli chránené práva a zákonom
chránené záujmy sťažovateľov, a podľa § 26 ods. 1 písm. f) zákona o prokurátoroch, a čl. 46
ods. 1 Ústavy, a aby bola sťažovateľom poskytnutá ochrana ich základného práva na inú
právnu ochranu.“.
31. Reagujúc na uvedené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
rozhodnutia okresnej prokuratúry, avšak s dôrazným akcentom na v bodoch 27, 28 a 29
tohto odôvodnenia uvedené východiská.
32. Predovšetkým ústavný súd tiež považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so
svojou konštantnou judikatúrou v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní
zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi
verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov.
I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je
prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým
prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti
a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len
také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo
slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové
a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03,
33. Z obsahu príloh ústavnej sťažnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
zistil, že okresné riaditeľstvo Policajného zboru na podané trestné oznámenie sťažovateľov
reagovalo v rámci postupu pred začatím trestného stíhania upraveného Trestným poriadkom
(§ 196 až § 198 Trestného poriadku) zákonným spôsobom, a teda riadne plnilo svoje
povinnosti vyplývajúce z uvedených zákonných noriem, pričom vydalo rozhodnutie, ktoré
v rámci „sťažnostného“ konania preskúmala okresná prokuratúra ako nadriadený orgán.
34. Uznesením č. k. 1 Pn 317/19/8803-14 z 5. augusta 2019 okresná prokuratúra
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla sťažnosť sťažovateľov proti
uzneseniu okresného riaditeľstva Policajného zboru z 31. mája 2019, pretože ju
nepovažovala za dôvodnú. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v
prvom rade poukázala na ustanovenie § 8 Trestného zákona, t. j. ozrejmila, čo možno
považovať za trestný čin v zmysle Trestného zákona a ktoré znaky musí skutková podstata
trestného činu nevyhnutne kumulatívne spĺňať. V prípade sťažovateľov však nezistila
naplnenie objektívnej stránky (konania a následku) do úvahy prichádzajúcich trestných
činov, pre ktoré bolo trestné oznámenie podané. Okresná prokuratúra uviedla, že dielo
(rodinný dom) ešte nebolo ako celok dodané, ale je v procese realizácie, preto videla
priestor, aby sa sťažovatelia domáhali prípadnej nápravy prostriedkami civilného práva.
Poznamenala, že aby bolo možné uvažovať o trestnoprávnom postihu páchateľa pre trestný
čin poškodzovania spotrebiteľa podľa § 269 Trestného zákona, tak ako to má na mysli
hociktorá základná skutková podstata tohto trestného činu uvedená v odseku 1, muselo by
ísť zo strany dodávateľa o konečný výrobok (produkt), čo v danom prípade splnené nebolo.
35. Vo vzťahu k oznámeniu skutočností týkajúcich sa podozrenia zo spáchania
trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného zákona okresná prokuratúra síce nereagovala
striktne v zmysle námietok sťažovateľov, ako na to upozornili aj v ústavnej sťažnosti, ale
odpoveď okresnej prokuratúry vo všeobecnosti obsiahla podstatu, pre ktorú nebolo možné
v okolnostiach danej trestnej veci považovať vyplatenie peňažných prostriedkov na iný ako
v zmluve o dielo uvedený účet za konanie naplňujúce skutkovú podstatu trestného činu
podvodu vo všetkých jej obligatórnych znakoch. Navyše, v tejto otázke vyšetrovateľ
okresného riaditeľstva Policajného zboru odstúpil „poznatok“ príslušnému daňovému
úradu, ktorý ak „po vykonaní daňovej kontroly zistí okolnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k
spáchaniu trestného činu, je oprávnený podať trestné oznámenie orgánom činným v
trestnom konaní“.
36. Okresná prokuratúra pripomenula, že trestné právo s trestnoprávnou kvalifikáciou
určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný
prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany
základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok
nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych
vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje
práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu
aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým
celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré
svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
37. Okresná prokuratúra konštatovala, že medzi sťažovateľmi a podozrivým ako
osobou zodpovednou za zhotoviteľa diela vznikol spor ohľadom kvality a množstva
dodaných prác pri zhotovovaní rodinného domu, z čoho zrejmé, že medzi stranami ide
o spor, ktorý vyplýva zo súkromnoprávnych vzťahov a len zdanlivo „prekračuje“ hranicu
trestného práva, je preto nutné túto spornosť posudzovať v civilnom súdnom konaní, keďže
orgány činné v trestnom konaní nie sú zákonom splnomocnené na to, aby „suplovali“
činnosť súdov v civilnom konaní. Podľa okresnej prokuratúry je neprijateľné, aby hociktorá
strana sporu zneužívala prostriedky trestného práva a orgány činné v trestnom konaní
a týmto spôsobom v podstate nútila druhú stranu sporu k určitému správaniu. Dodala, že
orgány činné v trestnom konaní nerozhodujú podľa predstáv dotknutých osôb, ale postupujú
tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to
v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku).
38. K ozrejmeniu chápania znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu
poškodzovania spotrebiteľa podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona okresná prokuratúra
poukázala, že len uvedenie určitých nepravdivých skutočností nie je možné samo osebe,
považovať za „klamanie“ v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu, pretože
„uvádzanie či deklarovanie nepravdy“ nič nehovorí o tom, či tieto nepravdivé skutočnosti
boli alebo mohli byť aj objektívne spôsobilé oklamať klamanú osobu (ide o posudzovanie
spôsobilosti či nespôsobilosti použitého prostriedku oklamať poškodeného), respektíve, či
k oklamaniu poškodeného došlo len preto, že ten celkom (hrubo) zanedbal svoju povinnosť
(všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z § 415 Občianskeho zákonníka) a zjavne
konal bez dodržania určenej miery opatrnosti. K tomu okresná prokuratúra dodala, že
v takomto prípade možno hovoriť o tom, že ku škode na majetku poškodeného dochádza
v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti na strane poškodeného, t. j. s porušením
obvyklej miery opatrnosti, pretože za jej bežného dodržania by bolo vylúčené oklamanie
poškodeného, teda išlo o konanie nespôsobilé uviesť niekoho do omylu a spôsobilým sa
stalo len a výlučne vďaka zjavnému porušeniu obvyklej miery opatrnosti zo strany
poškodeného.
39. Z uvedených skutočností vyplýva, že rovnako ako okresné riaditeľstvo
Policajného zboru, tak aj okresná prokuratúra v konaní o riadnom opravnom prostriedku
sťažovateľov postupovala v zmysle zákonných ustanovení (§ 192 a nasl. Trestného
poriadku) a jej rozhodnutie, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor na zistený
skutkový stav, spĺňa náležitosti predpokladané Trestným poriadkom. Ústavný súd
konštatuje, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a jej postup a právne závery ňou vyslovené v napadnutom
uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
40. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať či dopĺňať skutkový stav veci
zistený príslušnými orgánmi verejnej moci, rovnako tak mu neprislúcha nahradzovať právne
hodnotenie v tomto prípade orgánov činných v trestnom konaní svojím vlastným. Ústavný
súd overil, že vo veci rozhodujúce orgány sa celou vecou riadne zaoberali, svoje
rozhodnutia logickým, zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom odôvodnili a rozviedli,
akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadili, podľa ktorých zákonných ustanovení
postupovali. Skutočnosť, že sťažovatelia so závermi orgánov činných v trestnom konaní
nesúhlasia, nemôže sama osebe založiť dôvodnosť ústavnej sťažnosti vo vzťahu
k napadnutému právoplatnému rozhodnutiu.
41. Ústavný súd s prihliadnutím na rozsah možného profitu sťažovateľov
z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy (opäť pozri body 27, 28 a 29 odôvodnenia toho
rozhodnutia) hodnotí napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry ako ústavne konformné,
a teda nevyžadujúce korekciu zo strany súdneho orgánu ochrany ústavnosti.
42. Kľúčovou otázkou pre posúdenie veci sťažovateľov orgánmi činnými v trestnom
konaní bolo preskúmať trestné oznámenie sťažovateľov a vyhodnotiť, či v ňom opísané
konanie osoby zodpovednej za dodanie diela bolo skutočne spôsobilé naplniť všetky znaky
skutkovej podstaty niektorého z do úvahy prichádzajúcich trestných činov, a teda či
v okolnostiach danej veci bolo na mieste začať trestné stíhanie a prípadne vzniesť obvinenie
konkrétnej osobe. Obidva v tejto veci konajúce orgány verejnej moci po riadnom
preskúmaní skutočností uvedených v trestnom oznámení dospeli k záveru, že na takýto
postup nie sú splnené zákonné podmienky.
43. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry presvedčil,
že okresná prokuratúra sa námietkami sťažovateľov zaoberala v rozsahu, ktorý postačuje na
konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že orgán verejnej moci nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na súdnu alebo inú právnu ochranu (m. m.
IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
44. Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré
sťažovatelia uviedli v ústavnej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť
právne závery okresnej prokuratúry. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu
a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry ústavný súd nezistil
taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať
účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.
45. Pretože medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov na inú
právnu ochranu a označeným napadnutým rozhodnutím okresnej prokuratúry absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol
zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v jej petite, keďže rozhodovanie o nich
je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 ústavy),
k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu