Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 22/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľov

, , , a

, , , zastúpených advokátom

Mgr. Petrom Amrichom, advokátska kancelária, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru

kriminálnej polície v Košiciach pod ČVS: ORP-617/5-VYS-KE-2019 z 31. mája 2019

a uznesením Okresnej prokuratúry Košice II č. k. -14 z 5. augusta 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých postupov a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľov ,

, , a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva

na inú právnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície

v Košiciach (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) pod ČVS: ORP-617/5-

VYS-KE-2019 z 31. mája 2019 a uznesením Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len

„okresná prokuratúra“) č. k. -14 z 5. augusta 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podaním

z 5. apríla 2019 adresovaným okresnej prokuratúre oznámili skutočnosti nasvedčujúce

tomu, že došlo k spáchaniu nimi opísanej trestnej činnosti. Ich trestné oznámenie

vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením

vydaným pod ČVS: ORP-617/5-VYS-KE-2019 z 31. mája 2019 podľa § 197 ods. 1 písm. d)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) odmietol, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup

podľa , a a .

3. Uznesenie o odmietnutí trestného oznámenia vydaného vyšetrovateľom

sťažovatelia napadli sťažnosťou z 10. júna 2019, a to z dôvodu nesprávnosti jeho výroku,

ako aj z dôvodu porušenia ustanovení príslušného procesnoprávneho predpisu v konaní,

ktoré vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo. Okresná prokuratúra riadny opravný

prostriedok sťažovateľov uznesením č. k. -14 z 5. augusta 2019 podľa

zamietla ako nedôvodný.

4. Podľa názoru sťažovateľov okresná prokuratúra napadnutým rozhodnutím porušila

a zároveň zasiahla do ich základného práva na inú právnu ochranu

zaručeného v .

5. Uznesenie okresnej prokuratúry sťažovatelia považujú za arbitrárne a vnímajú ho

ako prejav zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii práva Slovenskej republiky. Výklad

práva v odôvodnení uznesenia okresnej prokuratúry je podľa sťažovateľov ústavne

neakceptovateľný a nezlučiteľný s princípmi právneho štátu. V dôsledku uvedeného je

nesprávnym a nedôvodným aj výrok tohto rozhodnutia.

6. Slovami sťažovateľov sa výklad použitý v tejto veci okresnou prokuratúrou javí

ako ničím nepodloženým, arbitrárnym, svojvoľným výkladom ustanovenia § 269 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a hrubo odporuje nielen zmyslu, ale aj zneniu tohto ustanovenia, keď okresná prokuratúra

nedôvodne eliminuje skutkovú podstatu uvedenú v

na aplikovateľnú, len ak by došlo k dodaniu (riadnemu odovzdaniu a ukončeniu) celého

diela ako konečného výrobku. Z je však podľa

sťažovateľov nepochybné, že zákonodarca takto skutkovú podstatu nelimituje, keď ako

znaky objektívnej stránky uvádza klamanie spotrebiteľa na kvalite, množstve alebo

hmotnosti tovaru (nie konečného diela) alebo na druhu, akosti a množstve poskytovaných

výkonov. Pod pojem tovar možno subsumovať aj materiál, ktorý bol zhotoviteľom dodaný

a použitý na výstavbu rodinného domu. Okresná prokuratúra mala podľa sťažovateľov

úplne ignorovať, že skutková podstata obsiahnutá v

počíta vedľa pojmového znaku tovar aj s alternatívnym znakom tzv. výkonmi. Okresná

prokuratúra tak nezohľadnila skutočnosti uvedené v trestnom oznámení a v sťažnosti proti

uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia, ako aj skutočnosti obsiahnuté v znaleckých

posudkoch.

7. Za arbitrárne a svojvoľné sťažovatelia považujú tiež tvrdenie okresnej prokuratúry,

že majú dostatok iných prostriedkov ochrany v rámci civilného práva, ktorými sa môžu

v procese realizácie diela domáhať nápravy zo strany dodávateľa, pretože, ako to uviedli

v podanom trestnom oznámení pôvodní spoločníci a konateľ, svoje obchodné podiely

v obchodnej spoločnosti, ktorá bola zhotoviteľom diela, previedli na iné osoby a došlo aj

k zmene konateľov tejto obchodnej spoločnosti. Sťažovatelia tvrdia, že akékoľvek okresnou

prokuratúrou účelovo uvádzané prostriedky civilného práva nemôžu poskytnúť účinnú

ochranu právam sťažovateľov, keďže akékoľvek rozhodnutie v civilnom práve bude

s ohľadom na uvedený prevod spoločnosti prakticky nevykonateľné. Za absurdné považujú

aj tvrdenie okresnej prokuratúry, že jedným z možných prostriedkov ochrany je odstúpenie

od zmluvy o dielo, pretože túto považujú sťažovatelia za neplatnú.

8. Sťažovatelia zastávajú názor, že okresná prokuratúra postupovala v rozpore s § 2

ods. 5 , podľa ktorého je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy,

o ktorých sa dozvedel, keď ignorovala a bagatelizovala trestnú činnosť, ktorá napĺňa znaky

skutkovej podstaty zločinu podľa , a

v spojení s .

9. V rozpore s o prokurátoroch a právnych čakateľoch

prokuratúry v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokurátoroch“) sa prokurátor

okresnej prokuratúry podľa sťažovateľov odmietol v predmetnej veci podieľať na ochrane

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb nielen ich, ale aj prípadných budúcich

neskúsených spotrebiteľov, ktorí môžu byť rovnako poškodení rovnakým páchateľom,

resp. páchateľmi, a tým okresná prokuratúra odmietla plnenie povinnosti podľa § 17 ods. 2

písm. f) o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o prokuratúre“) dbať na zabezpečenie práv poškodených sťažovateľov a tiež

povinnosti podľa § 26 ods. 1 písm. b) zákona o prokurátoroch chrániť aj verejný záujem

a slúžiť verejnému záujmu, aby rovnaký páchateľ, resp. páchatelia nemohli poškodiť

ďalších spotrebiteľov. V rozpore s § 26 ods. 1 písm. e) zákona o prokurátoroch prokurátor

okresnej prokuratúry neprihliadol a nezohľadnil všetky rozhodné okolnosti v predmetnej

trestnej veci. V rozpore s § 26 ods. 1 písm. f) zákona o prokurátoroch arbitrárnym

a svojvoľným uznesením prokurátor okresnej prokuratúry odoprel ochranu základného

práva sťažovateľov na inú právnu ochranu a porušil aj § 3 ods. 1 zákona o prokuratúre,

povinnosť prokuratúry chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb ‒

sťažovateľov a ďalších spotrebiteľov, ktorí sa v budúcnosti môžu stať obeťou rovnakých

páchateľov. Postupom a arbitrárnym a svojvoľným uznesením okresnej prokuratúry tak

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa .

10. Arbitrárnym a svojvoľným je podľa sťažovateľov aj tvrdenie okresnej

prokuratúry, že vo vzťahu k podozreniu z trestného činu podvodu podľa § 221 Trestného

zákona je významné zaslanie peňažných prostriedkov na bankový účet uvedený v zmluve,

pretože opomenula zjavnú neplatnosť zmluvy o dielo a ignorovala, že cena diela bola

sťažovateľmi uhradená podľa pokynov konateľa zhotoviteľa na iný účet, ako je uvedený

v neplatnej zmluve, a to na účet, ktorý podľa dodatočných zistení patrí fyzickej osobe.

11. Sťažovatelia tvrdia, že účelovo, nesprávne, spôsobom nezlučiteľným s ich

základným právom na inú právnu ochranu podľa sú v uznesení okresnej

prokuratúry „aplikované právne princípy vigilantibus iura a ultima ratio trestného práva“.

Zo skutočností uvedených v trestnom oznámení je nepochybné, že tieto ďaleko presahujú

súkromnoprávny rámec «za situácie zbavenia sa zodpovednosti prevodom obchodných

podielov v zhotoviteľovi na subjekty, z ktorých je jeden zahraničnou právnickou osobou so

sídlom mimo územia Slovenskej republiky a ďalší je vedený finančnou správou ako tzv.

„biely kôň“, ďalej za situácie, keď zhotoviteľ je na adrese sídla zapísaného v Obchodnom

registri neznámy a novým konateľom zhotoviteľa je ten z nových spoločníkov, ktorý je

vedený finančnou správou ako tzv. „biely kôň“ , a tiež za situácie, kedy pôvodní vlastníci

zhotoviteľa a členovia orgánov spoločnosti ovládajú alebo pôsobia ako štatutárny orgán

v nemalom počte ďalších právnických osôb s takmer totožným názvom, čo im umožňuje bez

právnych následkov pokračovať v nekalej činnosti prostredníctvom týchto ďalších

právnických osôb.».

12. Za ústavne neakceptovateľnú sťažovatelia považovali absenciu uvedenia

dôkazov, o ktoré sa arbitrárne zistenia a tvrdenia okresnej prokuratúry opierajú.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II s č. - 14

zo dňa 5. 8. 2019 bolo porušené právo sťažovateľov na inú právnu ochranu garantované

.

II. Právo sťažovateľov na inú právnu ochranu garantované bolo

porušené aj uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, odboru

kriminálnej polície s ČVS: ORP-617/5-VYS-KE-2019 zo dňa 31. 5. 2019, ktoré

predchádzalo uzneseniu prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II s č.

14 zo dňa 5. 8. 2019.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie prokurátora Okresnej

prokuratúry Košice II s č. -14 zo dňa 5. 8. 2019.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje aj uznesenie vyšetrovateľa Okresného

riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície s ČVS: ORP-617/5-

VYS-KE-2019 zo dňa 31. 5. 2019...

V. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec prokurátorovi

Okresnej prokuratúry Košice II...

eventuálne

Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec Okresnej prokuratúre

Košice II.

eventuálne

Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec vyšetrovateľovi

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície...

eventuálne

Ústavný súd Slovenskej republiky vracia predmetnú trestnú vec Okresnému

riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, odboru kriminálnej polície.

VI. Okresná prokuratúra Košice II je povinná nahradiť sťažovateľovi všetky trovy

tohto konania.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

14. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

21. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľov na inú právnu ochranu zaručeného v , ku ktorému malo

dôjsť vydaním rozhodnutia okresného riaditeľstva Policajného zboru o odmietnutí ich

trestného oznámenia, ako aj vydaním rozhodnutia okresnej prokuratúry o zamietnutí ich

sťažnosti proti rozhodnutiu okresného riaditeľstva Policajného zboru, ktoré sťažovatelia

považujú za arbitrárne, svojvoľné a neústavné.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru pod ČVS: ORP-617/5-

VYS-KE-2019 z 31. mája 2019

23. Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd predovšetkým uvádza, že

jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená

na princípe subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu vychádza z toho, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú (porovnaj m. m. , , ,

).

24. Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie okresného riaditeľstva Policajného zboru

bola na základe sťažnosti sťažovateľov oprávnená a aj povinná preskúmať okresná

prokuratúra, ktorá tak urobila v konaní vedenom pod sp. zn. . Právomoc

okresnej prokuratúry preskúmať sťažovateľmi namietaný postup okresného riaditeľstva

Policajného zboru a jeho rozhodnutie vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie

tejto časti ústavnej sťažnosti, pretože v prípade zistenia zásahu do základných práv

sťažovateľov postupom alebo rozhodnutím okresného riaditeľstva Policajného zboru bola

okresná prokuratúra povinná poskytnúť týmto základným právam sťažovateľov ochranu.

25. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti ‒ namietaného porušenia

základného práva na inú právnu ochranu zaručeného napadnutým

uznesením okresného riaditeľstva Policajného zboru vydaným 31. mája 2019 pod ČVS:

ORP-617/5-VYS-KE-2019 odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

III.B K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu

ochranu zaručeného v uznesením okresnej prokuratúry č. k.

-14 z 5. augusta 2019

26. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, sťažovatelia sa trestným oznámením

domáhali trestného stíhania zodpovednej osoby konajúcej za obchodnú spoločnosť, ktorá

mala na základe zmluvy o dielo uzavretej so sťažovateľmi ako objednávateľmi zhotoviť

dielo – rodinný dom, a neúspech v podobe nevyhovenia ich trestnému oznámeniu

považovali za porušenie ich základného práva, keďže k odmietnutiu trestného oznámenia

došlo podľa ich názoru arbitrárnymi (svojvoľnými) rozhodnutiami orgánov činných

v trestnom konaní.

27. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle

ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe

podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov.

, , , ). Ústavný súd tiež vyslovil,

že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa nie je ani právo jednotlivca,

aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu

voči označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani

v (porov. , , , ).

Inak povedané, právo na spravodlivý proces podľa nie je možné

vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré

zodpovedá predstavám sťažovateľa.

28. Oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený

trestným činom, nemá preto zaručené základné právo, aby na podklade jeho

trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie

konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné

prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných

v trestnom konaní (napr. , ).

29. V obdobných prípadoch ústavný súd vyslovil (, ,

), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je

vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich

orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný

a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi

páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana

individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

30. Sťažovateľom je uvedená judikatúra ústavného súdu známa, čo v podanej

ústavnej sťažnosti jasne a zreteľne deklarovali, preto upresnili, že im

garantuje právo na inú právnu ochranu, ktoré sa prejavuje:

„- v práve, aby príslušné orgány činné v trestnom konaní sa riadne skutočnosťami

oznámenými trestným konaním zaoberali,

- v práve, aby príslušné orgány činné v trestnom konaní zohľadnili všetky rozhodné

skutočnosti uvádzané v trestnom oznámení a v opravných prostriedkoch,

- v práve, aby príslušné orgány činné v trestnom konaní vydávali rozhodnutia, ktoré

sú dôvodné, preskúmateľné a ústavne konformné, aby ich rozhodnutia neboli arbitrárne

a svojvoľné,

- v práve aby podľa boli trestné činy voči sťažovateľom spáchané

náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní,

- v práve aby podľa orgány činné v trestnom konaní

z úradnej povinnosti obstarávali dôkazy,

- v práve aby podľa § podľa § 17 ods. 2 písm. f) zákona o prokuratúre bolo dbané na

zabezpečenie práv poškodených sťažovateľov, teda práva na ústavne konformné

rozhodnutie, práva na zistenie oznámených trestných činov a potrestanie ich páchateľov,

- v práve aby podľa § 26 ods. 1 písm. e) zákona o prokurátoroch bolo prihliadané na

všetky rozhodné okolnosti v predmetnej trestnej veci, a nie orgánmi činnými v trestnom

konaní nezákonne vylučovaná, prehliadaná trestnosť uvedeného zločinu spáchaného

podnikateľom a jeho štatutárnym orgánom, ospravedlňovaná aplikáciou súkromnoprávneho

inštitútu vigilantibus iura v neprospech oprávnene neskúsených spotrebiteľov... Zásada

vigilantibus iura nevylučuje trestnoprávnu zodpovednosť podnikateľa a jeho štatutárneho

orgánu, ktorý spáchal trestný čin voči neskúseným spotrebiteľom.

- v práve aby podľa § 3 ods. 1 zák. o prokuratúre boli chránené práva a zákonom

chránené záujmy sťažovateľov, a podľa § 26 ods. 1 písm. f) zákona o prokurátoroch, a čl. 46

ods. 1 , a aby bola sťažovateľom poskytnutá ochrana ich základného práva na inú

právnu ochranu.“.

31. Reagujúc na uvedené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

rozhodnutia okresnej prokuratúry, avšak s dôrazným akcentom na v bodoch 27, 28 a 29

tohto odôvodnenia uvedené východiská.

32. Predovšetkým ústavný súd tiež považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so

svojou konštantnou judikatúrou v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní

zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi

verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov.

, , , ). Ústavný súd teda nie je

prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým

prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti

a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len

také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo

slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové

a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (porov. , , ,

).

33. Z obsahu príloh ústavnej sťažnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

zistil, že okresné riaditeľstvo Policajného zboru na podané trestné oznámenie sťažovateľov

reagovalo v rámci postupu pred začatím trestného stíhania upraveného

( až ) zákonným spôsobom, a teda riadne plnilo svoje

povinnosti vyplývajúce z uvedených zákonných noriem, pričom vydalo rozhodnutie, ktoré

v rámci „sťažnostného“ konania preskúmala okresná prokuratúra ako nadriadený orgán.

34. Uznesením č. k. -14 z 5. augusta 2019 okresná prokuratúra

podľa zamietla sťažnosť sťažovateľov proti

uzneseniu okresného riaditeľstva Policajného zboru z 31. mája 2019, pretože ju

nepovažovala za dôvodnú. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v

prvom rade poukázala na ustanovenie , t. j. ozrejmila, čo možno

považovať za trestný čin v zmysle a ktoré znaky musí skutková podstata

trestného činu nevyhnutne kumulatívne spĺňať. V prípade sťažovateľov však nezistila

naplnenie objektívnej stránky (konania a následku) do úvahy prichádzajúcich trestných

činov, pre ktoré bolo trestné oznámenie podané. Okresná prokuratúra uviedla, že dielo

(rodinný dom) ešte nebolo ako celok dodané, ale je v procese realizácie, preto videla

priestor, aby sa sťažovatelia domáhali prípadnej nápravy prostriedkami civilného práva.

Poznamenala, že aby bolo možné uvažovať o trestnoprávnom postihu páchateľa pre trestný

čin poškodzovania spotrebiteľa podľa , tak ako to má na mysli

hociktorá základná skutková podstata tohto trestného činu uvedená v odseku 1, muselo by

ísť zo strany dodávateľa o konečný výrobok (produkt), čo v danom prípade splnené nebolo.

35. Vo vzťahu k oznámeniu skutočností týkajúcich sa podozrenia zo spáchania

trestného činu podvodu podľa okresná prokuratúra síce nereagovala

striktne v zmysle námietok sťažovateľov, ako na to upozornili aj v ústavnej sťažnosti, ale

odpoveď okresnej prokuratúry vo všeobecnosti obsiahla podstatu, pre ktorú nebolo možné

v okolnostiach danej trestnej veci považovať vyplatenie peňažných prostriedkov na iný ako

v zmluve o dielo uvedený účet za konanie naplňujúce skutkovú podstatu trestného činu

podvodu vo všetkých jej obligatórnych znakoch. Navyše, v tejto otázke vyšetrovateľ

okresného riaditeľstva Policajného zboru odstúpil „poznatok“ príslušnému daňovému

úradu, ktorý ak „po vykonaní daňovej kontroly zistí okolnosti nasvedčujúce tomu, že došlo k

spáchaniu trestného činu, je oprávnený podať trestné oznámenie orgánom činným v

trestnom konaní“.

36. Okresná prokuratúra pripomenula, že trestné právo s trestnoprávnou kvalifikáciou

určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za krajný

prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany

základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok

nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych

vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje

práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu

aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým

celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré

svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.

37. Okresná prokuratúra konštatovala, že medzi sťažovateľmi a podozrivým ako

osobou zodpovednou za zhotoviteľa diela vznikol spor ohľadom kvality a množstva

dodaných prác pri zhotovovaní rodinného domu, z čoho zrejmé, že medzi stranami ide

o spor, ktorý vyplýva zo súkromnoprávnych vzťahov a len zdanlivo „prekračuje“ hranicu

trestného práva, je preto nutné túto spornosť posudzovať v civilnom súdnom konaní, keďže

orgány činné v trestnom konaní nie sú zákonom splnomocnené na to, aby „suplovali“

činnosť súdov v civilnom konaní. Podľa okresnej prokuratúry je neprijateľné, aby hociktorá

strana sporu zneužívala prostriedky trestného práva a orgány činné v trestnom konaní

a týmto spôsobom v podstate nútila druhú stranu sporu k určitému správaniu. Dodala, že

orgány činné v trestnom konaní nerozhodujú podľa predstáv dotknutých osôb, ale postupujú

tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to

v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie ( ).

38. K ozrejmeniu chápania znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu

poškodzovania spotrebiteľa podľa okresná prokuratúra

poukázala, že len uvedenie určitých nepravdivých skutočností nie je možné samo osebe,

považovať za „klamanie“ v zmysle základnej skutkovej podstaty trestného činu, pretože

„uvádzanie či deklarovanie nepravdy“ nič nehovorí o tom, či tieto nepravdivé skutočnosti

boli alebo mohli byť aj objektívne spôsobilé oklamať klamanú osobu (ide o posudzovanie

spôsobilosti či nespôsobilosti použitého prostriedku oklamať poškodeného), respektíve, či

k oklamaniu poškodeného došlo len preto, že ten celkom (hrubo) zanedbal svoju povinnosť

(všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ) a zjavne

konal bez dodržania určenej miery opatrnosti. K tomu okresná prokuratúra dodala, že

v takomto prípade možno hovoriť o tom, že ku škode na majetku poškodeného dochádza

v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti na strane poškodeného, t. j. s porušením

obvyklej miery opatrnosti, pretože za jej bežného dodržania by bolo vylúčené oklamanie

poškodeného, teda išlo o konanie nespôsobilé uviesť niekoho do omylu a spôsobilým sa

stalo len a výlučne vďaka zjavnému porušeniu obvyklej miery opatrnosti zo strany

poškodeného.

39. Z uvedených skutočností vyplýva, že rovnako ako okresné riaditeľstvo

Policajného zboru, tak aj okresná prokuratúra v konaní o riadnom opravnom prostriedku

sťažovateľov postupovala v zmysle zákonných ustanovení (§ 192 a nasl. Trestného

poriadku) a jej rozhodnutie, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor na zistený

skutkový stav, spĺňa náležitosti predpokladané . Ústavný súd

konštatuje, že napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a jej postup a právne závery ňou vyslovené v napadnutom

uznesení je nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

40. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať či dopĺňať skutkový stav veci

zistený príslušnými orgánmi verejnej moci, rovnako tak mu neprislúcha nahradzovať právne

hodnotenie v tomto prípade orgánov činných v trestnom konaní svojím vlastným. Ústavný

súd overil, že vo veci rozhodujúce orgány sa celou vecou riadne zaoberali, svoje

rozhodnutia logickým, zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom odôvodnili a rozviedli,

akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadili, podľa ktorých zákonných ustanovení

postupovali. Skutočnosť, že sťažovatelia so závermi orgánov činných v trestnom konaní

nesúhlasia, nemôže sama osebe založiť dôvodnosť ústavnej sťažnosti vo vzťahu

k napadnutému právoplatnému rozhodnutiu.

41. Ústavný súd s prihliadnutím na rozsah možného profitu sťažovateľov

z ustanovenia (opäť pozri body 27, 28 a 29 odôvodnenia toho

rozhodnutia) hodnotí napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry ako ústavne konformné,

a teda nevyžadujúce korekciu zo strany súdneho orgánu ochrany ústavnosti.

42. Kľúčovou otázkou pre posúdenie veci sťažovateľov orgánmi činnými v trestnom

konaní bolo preskúmať trestné oznámenie sťažovateľov a vyhodnotiť, či v ňom opísané

konanie osoby zodpovednej za dodanie diela bolo skutočne spôsobilé naplniť všetky znaky

skutkovej podstaty niektorého z do úvahy prichádzajúcich trestných činov, a teda či

v okolnostiach danej veci bolo na mieste začať trestné stíhanie a prípadne vzniesť obvinenie

konkrétnej osobe. Obidva v tejto veci konajúce orgány verejnej moci po riadnom

preskúmaní skutočností uvedených v trestnom oznámení dospeli k záveru, že na takýto

postup nie sú splnené zákonné podmienky.

43. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry presvedčil,

že okresná prokuratúra sa námietkami sťažovateľov zaoberala v rozsahu, ktorý postačuje na

konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že orgán verejnej moci nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom (stranou) konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na súdnu alebo inú právnu ochranu (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

44. Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré

sťažovatelia uviedli v ústavnej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť

právne závery okresnej prokuratúry. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu

a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry ústavný súd nezistil

taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať

účinky nezlučiteľné s .

45. Pretože medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľov na inú

právnu ochranu a označeným napadnutým rozhodnutím okresnej prokuratúry absentuje

akákoľvek príčinná súvislosť, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol

zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v jej petite, keďže rozhodovanie o nich

je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody ( ),

k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu