Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 4/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa

Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00397768, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13, Košice, v mene ktorej

koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a a 2 , základných práv

podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 2. februára 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2,

Košice, IČO 00397768 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia základných

práv podľa a a 2 (ďalej len „“),

základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. februára 2017 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela

5. januára 2010 ako prijímateľka s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky, Stromová 1, Bratislava (ďalej aj „ministerstvo“ alebo „riadiaci

orgán“), v zastúpení Výskumnou agentúrou, Hanulova 5/B, Bratislava (ďalej len

„agentúra“), ako poskytovateľom zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku

č. 049/2009/2.1/OPVaV (ďalej len „zmluva o poskytnutí príspevku“) na realizáciu projektu

s názvom „Budovanie infraštruktúry v centre excelentnosti SEPO-II“, kód ITMS:

26220120039 (ďalej len „projekt“). Sťažovateľke bola na základe zmluvy o poskytnutí

príspevku agentúrou schválená žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku

vo výške 2 636 453,87 €.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh zároveň vyplýva, že v rámci realizácie

projektu sťažovateľka vyhlásila verejné obstarávanie pod značkou „13859-MST“

na predmet zákazky s názvom „Spotrebný materiál pre bio-medicínsky výskum“. Agentúra

vykonala kontrolu uvedeného verejného obstarávania a konštatovala, že postup verejného

obstarávania – nadlimitnej zákazky je v súlade so o verejnom

obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase

(ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“), o čom 11. apríla 2013 informovala

sťažovateľku.

4. Dňa 11. júla 2016 bolo sťažovateľke na základe záverov vládneho auditu doručené

podanie označené ako „Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov projektu 26220120039“ (č. spisu: -071, č. záznamu: A

062) z 1. júla 2016, prílohou ktorého bola správa o zistenej nezrovnalosti N21500134/S02

z 1. júla 2016 (ďalej aj „správa“) a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220120039/Z03 z 1. júla 2016 (ďalej aj „žiadosť“), na základe ktorých agentúra

požiadala sťažovateľku o vrátenie časti poskytnutých finančných prostriedkov v sume

24 066,80 € v lehote najneskôr do 50 dní odo dňa doručenia predmetnej žiadosti.

5. Žalobou zo 16. augusta 2016 sa sťažovateľka na krajskom súde domáhala

preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu ministerstva označeného ako „Správa

o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu

26220120039“ (č. spisu: -071, č. záznamu: A 7468/2016-062) z 1. júla 2016,

prílohou ktorého bola správa o zistenej nezrovnalosti N21500134/S02 z 1. júla 2016

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120039/Z03 z 1. júla 2016, a ich

vrátenia správnemu orgánu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa predmetnou žalobou zároveň

domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia správneho aktu agentúry označeného

ako „Správa o zistenej nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu

26220120039“ (č. spisu: -071, č. záznamu: A 7468/2016-062) z 1. júla 2016,

prílohou ktorého bola správa o zistenej nezrovnalosti N21500134/S02, z 1. júla 2016

a žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220120039/Z03 z 1. júla 2016, a ich

vrátenia správnemu orgánu na ďalšie konanie.

6. Krajský súd napadnutým uznesením s poukazom na § 98 ods. 1 písm. g) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

žalobu sťažovateľky odmietol pre jej neprípustnosť. V odôvodnení svojho napadnutého

uznesenia v zásadnom uviedol:

„26. Krajský súd v Bratislave v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku

NS SR sp. zn. zo dňa 29.11.2012 a sp. zn. zo dňa 08.06.2016

dospel k názoru, že Správa a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom

súdnictve, pretože o sebe nepredstavujú zásah do práva právom chránených záujmov

kontrolovaného subjektu. Správu o výsledku kontroly je možné považovať podľa názoru

súdu len za akýsi výstup kontroly, ktorý sa nemohol nijako dotknúť právneho postavenia

žalobcu a spôsobiť mu ujmu na jeho právach. Preto súdnemu prieskumu v správnom

súdnictve nepodlieha...

28. Je nesporné, že v správe absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť

finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho

popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť u žalobcu vrátiť finančné prostriedky.

Správou ani Žiadosťou nebol žalobca zaviazaný k vráteniu finančných prostriedkov, ide len

o písomnosť s informatívnym charakterom. Z obsahu administratívneho spisu je okrem

iného nesporné, že ku dňu podania žaloby nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia,

resp. správneho rozhodnutia o vrátení finančných prostriedkov...“

7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú

sťažnosť podľa prvej hlavy piatej časti , ktorú založila

na dôvodoch podľa , , a a ktorou žiadala, aby kasačný súd

napadnuté uznesenie krajského súdu v napadnutom výroku vo veci samej zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie odkladného

účinku kasačnej sťažnosti.

8. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že kasačnej sťažnosti nepriznal odkladný účinok a zamietol ju. Najvyšší súd vo svojom

napadnutom uznesení v súlade s poukázal na svoje skoršie rozhodnutia,

ktorými rozhodol vo veciach s totožným skutkovým a právnym stavom (rozhodnutia

kasačného súdu sp. zn. z 22. augusta 2017, sp. zn. z 10. mája

2018, sp. zn. z 18. apríla 2018, sp. zn. z 24. októbra 2018,

sp. zn. z 25. októbra 2018, sp. zn. z 3. júla 2017, sp. zn.

z 13. decembra 2017, sp. zn. z 31. mája 2018, sp. zn. l0 Sžfk

14/2018 z 24. októbra 2018 a sp. zn. z 8. augusta 2018) a s odôvodneniami

ktorých sa v plnom rozsahu stotožnil. V rozhodnutiach, na ktoré najvyšší súd poukazuje,

dospel k záveru, že správa o zistenej nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie finančných

prostriedkov ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože

samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného

subjektu. Podľa najvyššieho súdu ide len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie

uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.

9. V ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje § 27a zákona

č. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva

platného a účinného pre rozhodné obdobie (ďalej len „“) a dôvodí,

že «z ust. .. je teda zrejmé, že ak riadiaci orgán

bezvýsledne vyzval prijímateľa na vrátenie poskytnutého finančného príspevku alebo jeho

časti a boli zistené porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania s možným

vplyvom na výsledok verejného obstarávania, riadiaci orgán je povinný ex offo a bez

možnosti použitia akejkoľvek úvahy či moderácie rozhodnúť o vrátení až 1,5 násobku sumy

uvedenej v predchádzajúcej výzve na vrátenie finančného príspevku, t. j. o vrátení až 150 %

sumy korekcie uvedenej vo výzve na vrátenie finančného príspevku alebo jeho časti.

Sťažovateľ si dovoľuje zdôrazniť, že Správa... ako aj žiadosť o vrátenie NFP sú správne

akty, ktoré môžu mať s poukazom na § 27a zákona o pomoci a podpore priamy vplyv na

práva a povinnosti sťažovateľa, keďže ako sám krajský súd uvádza, práve tieto akty sú

„podkladovými rozhodnutiami“. Zo žiadosti o vrátenie FP je zrejmé, že sťažovateľ ako

prijímateľ nenávratného finančného príspevku podľa zákona o pomoci a podpore bol

v zmysle tohto zákona riadiacim orgánom vyzvaný na vrátenie časti poskytnutého príspevku

na predmet zákazky. V prípade, ak ho prijímateľ, t. j. sťažovateľ nevráti v zmysle žiadosti

o vrátenie FP, riadiaci orgán rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku sumy uvedenej

v spomenutej žiadosti. Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov, ako aj Správa o zistenej

nezrovnalosti, na základe ktorých bola sťažovateľovi uložená korekcia podľa § 27a ods. 1,

resp. spočívajúca v povinnosti vrátiť finančnú hodnotu

časti poskytnutého finančného príspevku ako 10 % korekcia z hodnoty výdavkov verejného

obstarávania, sú preto nepochybne individuálnymi správnymi aktmi – rozhodnutiami, resp.

opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do práv a právom chránených

záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach

a právom chránených záujmoch. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že závery všeobecných

súdov, na základe ktorých žalobu o preskúmanie zákonnosti Správy... a Žiadosti... odmietli,

nemôžu obstáť.».

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že rozhodnutia všeobecných súdov

spočívajú na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne neudržateľnom a neospravedlniteľnom

výklade práva, ktorý má za následok porušenie sťažovateľkou označených práv:

„Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce súdy odňali

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na nesprávnom

právnom posúdení veci... Konajúce súdy svojím nesprávnym procesným postupom

znemožnili sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.“ Sťažovateľka na podporu svojej

argumentácie poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla

2016, v ktorom najvyšší súd jednoznačne konštatoval, že správne akty, na základe ktorých

je prijímateľovi určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku poskytnutého z fondov

Európskeho spoločenstva na základe , sú spôsobilým predmetom

prieskumu v správnom súdnictve.

11. Podľa sťažovateľky skutkové a právne závery všeobecných súdov

v prejednávanej veci musia byť podrobené ústavnému prieskumu, keďže sú zjavne

neodôvodnené a arbitrárne.

12. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa , ods. 2

Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva

zaručené a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22.11.2018 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -228 zo dňa 02.02.2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22.11.2018 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -228 zo dňa

02.02.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

13. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

14. Návrh na vydanie dočasného opatrenia sťažovateľka odôvodňuje takto:

„Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade sú splnené všetky podmienky pre to,

aby bola vykonateľnosť touto sťažnosťou napadnutých rozhodnutí odložená, a to najmä

vzhľadom na to, že v dôsledku Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov, ktoré boli predmetom prieskumu pred všeobecnými súdmi, môže

byť majetok sťažovateľa postihnutý, a to v rozsahu, ktorý minimálne ohrozí jeho riadne

fungovanie a hospodárenie, pričom nemožno nevylúčiť ani zásah do samotnej existencie

sťažovateľa.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

17. Vec sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce bola

predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš

(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.

18. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

19. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie

základných práv podľa a a 2 , základných práv podľa

ods. 1 a 2 listiny, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

21. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

22. Podľa . ods. 1 každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa . ods. 2 kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

24. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

25. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

27. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

28. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (). K rovnakému

záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36 ods. 1 listiny, ktorý

svojím obsahom zodpovedá zneniu .

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

29. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

30. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

31. Podľa konanie na správnych súdoch je jednoinštančné, ak tento zákon

neustanovuje inak. Proti rozhodnutiam krajských súdov v správnom súdnictve tak v zásade

odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné nie je, avšak

v § 438 umožňuje podať proti právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť.

32. V danom prípade tak mala sťažovateľka k dispozícii opravný prostriedok

poskytnutý jej zákonom na ochranu jej základných práv. Proti napadnutému právoplatnému

uneseniu krajského súdu mohla sťažovateľka podať kasačnú sťažnosť (čo aj využila),

o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu

rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu na preskúmanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmieta podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a 2 a a 2 listiny, ako aj práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

33. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

34. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

35. Sťažovateľka v rámci svojej sťažnostnej argumentácie spochybňuje ústavnú

udržateľnosť právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento vyjadril vo svojom

napadnutom uznesení a podľa ktorého žiadosť a správa nepodliehajú súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľky. S poukazom na uvedené je sťažovateľka toho názoru,

že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spočíva na arbitrárnom, svojvoľnom a zjavne

neudržateľnom a neospravedlniteľnom výklade práva.

36. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa na neho

opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami,

o ktorých už viackrát rozhodol a formuloval k nim jednoznačné právne závery (pozri m. m.

, , , , ,

, , , , ).

37. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva

na spravodlivý súdny proces vrátane práva na prístup k súdu.

38. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„9. Predmetom kasačného konania je totožný skutkový a právny stav, ktorý bol

predmetom konaní a rozhodnutí kasačného súdu č. k. z 22. augusta 2017,

č. k. z 10. mája 2018, z 18. apríla 2018, č. k.

z 24. októbra 2018, č. k. z 25. októbra 2018, č. k. z 3. júla

2017, č. k. z 13. decembra 2017, č. k. z 31. mája 2018, č. k.

z 24. októbra 2018 a č. k. z 8. augusta 2018. Kasačný súd sa

s odôvodneniami týchto rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu

stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 464 ods. 2 S.s.p. už ďalšie dôvody neuvádza...“

38.1 V rozhodnutiach, na ktoré najvyšší súd poukazuje, dospel k záveru, že správa

o zistenej nezrovnalosti ani žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov ako také

nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Podľa najvyššieho

súdu ide len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe

zistených (iba tvrdených) skutočností.

39. oprávňuje riadiaci orgán v prípade tvrdeného porušenia

pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby v tomto štádiu výkonu dohľadových

oprávnení mohol sťažovateľku popri oznámení o zistenej nezrovnalosti vyzvať na vrátenie

poskytnutého nenávratného finančného príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky

( ), resp. aj pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku

platby pre projekt alebo jeho časť ( ). Zákonodarcom

použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s prihliadnutím na absenciu

vykonať autoritatívny výklad ustanovení zákona o verejnom obstarávaní riadiacim orgánom

v tom zmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu

verejnej správy v rámci výkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde

o výkon vrchnostenskej rozhodovacej právomoci.

39.1 Ústavný súd konštatuje, že v prípade žiadosti ide o individuálny správny akt,

pri ktorom absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci a ktorý je možné považovať

za výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej, a nie uloženej povinnosti na základe zistených,

t. j. iba tvrdených skutočností s právnym podkladom v súkromnom práve (zmluva

o poskytnutí príspevku). Doručením správy o zistenej nezrovnalosti s výzvou na vrátenie

finančných prostriedkov podľa tak ešte nedochádza k uplatneniu

vrchnostenských právomocí riadiaceho orgánu a k autoritatívnemu zásahu do právnej sféry

sťažovateľky s uložením právnej povinnosti. Na uvedenú výzvu je v danom prípade

potrebné nazerať ako na štádium riešenia nezrovnalosti v súvislosti s čerpaním

nenávratného finančného príspevku.

40. Popísaná konštrukcia právnej úpravy prináša pre právnu ochranu sťažovateľky

jeden rozhodujúci poznatok – súdnej ochrany sa bude môcť dovolávať až proti

vrchnostenskému záveru o porušení pravidiel a postupov verejného obstarávania (teda proti

rozhodnutiu úradu) a následne aj proti vrchnostenskému záveru riadiaceho orgánu podľa

I tento poznatok dokazuje ústavnú akceptovateľnosť

zamietavého uznesenia najvyššieho súdu ako súdu kasačného, keďže súdna ochrana proti

vrchnostenskému záveru o protiprávnom konaní nie je sťažovateľke odopretá, iba ju musí

uplatniť v štádiu na to určenom.

41. Suma finančnej povinnosti, ktorá sťažovateľke vznikne pri uplatnení právomoci

riadiaceho orgánu podľa a ktorou sťažovateľka aj

argumentuje proti právnym záverom najvyššieho súdu, nemá v tomto prípade rozhodujúci

význam. Výzva podľa , ako aj eventuálne neskoršie

rozhodnutie riadiaceho orgánu podľa totiž musia byť

založené na rovnakom skutkovom základe i na rovnakom právnom posúdení správania

sťažovateľky, a preto aj iniciácia súdnej ochrany v správnom súdnictve proti rozhodnutiu

podľa nemôže byť odlišná v porovnaní so správnou

žalobou v prípade, ak by súdny prieskum výzvy podľa

prichádzal do úvahy.

42. Podľa konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,

na ktorých spočíva v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane,

riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.

43. Podľa ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom

chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej

istoty.

44. Podľa právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne

očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

45. Podľa ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti

v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania

pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým

sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie

rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už

nemusí uvádzať.

46. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci a vzhľadom na predmet

posudzovaného konania a právnu úpravu citovanú v predchádzajúcom bode sa nedopustil

takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel

a význam. Napadnuté uznesenie nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery

ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne

neudržateľné alebo že by napadnuté uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité

pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.

47. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd upriamuje

pozornosť sťažovateľky na to, že v dotknutom rozhodnutí vyslovený právny názor bol už

najvyšším súdom prekonaný (pozri bod 48 odôvodnenia), a to aj judikatúrne.

48. Takto treba chápať uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2017, v súlade s ktorým rozhodol najvyšší súd aj v danom prípade, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, v ktorom najvyšší súd dospel

k záveru, že v prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy

na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa , nemohol

správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, pretože tu absentuje

donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie

oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.

49. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

50. Z uvedených dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľky dospel k záveru, že potvrdenie procesného odmietnutia

sťažovateľkinej správnej žaloby najvyšším súdom neznamenalo v okolnostiach

posudzovanej veci odopretie súdnej ochrany, keďže tá sa v správnom súdnictve priznáva len

proti takým mocenským aktivitám verejnej správy, ktoré zasahujú do subjektívnych práv

adresáta ich výkonu. Navyše etapovitý charakter uplatňovania povinnosti vrátiť prostriedky

poskytnuté na predmet zákazky alebo ich časť poskytuje sťažovateľke (prijímateľke) právny

priestor na dovolávanie sa súdnej ochrany v neskorších štádiách tohto procesu,

keď eventuálne dôjde k doručeniu administratívneho rozhodnutia úradu (podľa zákona

o verejnom obstarávaní) a nadväzujúceho rozhodnutia riadiaceho orgánu (podľa § 27a

ods. 2 ). Ústavná sťažnosť je preto v časti namietajúcej porušenie

základných práv sťažovateľky zaručených a 2 a a 2 listiny,

ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

zjavne neopodstatnená.

51. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom najvyššieho súdu v jeho napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama

osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

52. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre namietané porušenie základných práv podľa

a 2 a a 2 listiny a práva podľa dohovoru

v relevantnej časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

53. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vzhľadom na predchádzajúci výklad

rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dodatkového protokolu, preto ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol

podľa ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

54. Možno len dodať, že medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je

obsiahnutý v druhej hlave , resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických

osôb a právnických osôb „na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.

55. „Článok 20 ods. 1 nevyhlasuje za základné ľudské

právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov

Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad

tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...

Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že každý má právo

vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto

vlastníctva vylúčený.“ ().

56. „Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené

v alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má

rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,

obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v však nemožno

vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)

bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ ().

57. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo

nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979, č. 31; Van der Mussele Case, séria A,

1983, č. 70).

58. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu