Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 57/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca), zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom Mgr. PaedDr. Antonom

Kušnírom, Jána Reka 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca

sp. zn. z 12. septembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 12. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. novembra 2018 a im predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. apríla 2017

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 9. septembra bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby

prokurátora «OP Čadca zo dňa 11.11.2013, podľa ust. ,

pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1., 2. písm. d) Tr. zák., na skutkovom základe, že 1/

v presne nezistené dni v období mesiaca apríl až máj 2012 prišiel opakovane minimálne

trikrát do kancelárie , ,

kde opakovane pod hrozbou likvidácie ako podnikateľa a odhalenia

jeho nekalých praktík na inšpektoráte práce v Bratislava požadoval od jeho pracovníka

finančnú hotovosť, na čo pod vplyvom týchto

vyhrážok mu v presne nezistený deň na prelome mesiaca máj a jún 2012 vyplatil najskôr

sumu 1.700 Eur a následne v presne nezistený deň v mesiaci júl 2012 sumu 3.300 Eur. 2/

dňa 17.12.2012 v podvečerných hodinách prišiel do kancelárie -

kde sa v tom čase nachádzal ,

od ktorého požadoval ďalšiu finančnú hotovosť s tým, že aj on bude v „poriešený“ pričom

keď počul, že bude volať políciu s vyhrážkou, že už ich definitívne teraz aj s

zlikviduje a skončili, s kancelárie odišiel, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý

je obžalovaný stíhaný.».

3. Na základe odvolania podaného prokurátorom krajský súd uznesením sp. zn.

z 8. apríla 2015 zrušil rozsudok okresného súdu z 9. septembra 2014 a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd viazaný názorom odvolacieho

súdu doplnil dokazovanie výsluchom svedka , výsluchom sťažovateľa

a prečítaním listinných dôkazov (správ o povesti a registra trestov), pričom uvedený svedok

nemal o prejednávanej veci žiadne informácie a sťažovateľ zotrval na svojej

predchádzajúcej výpovedi, z čoho vyplýva, že dôkazná situácia sa v porovnaní so stavom

pred vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku nijako nezmenila. Sťažovateľ k výpovedi doplnil

iba to, že mal informácie, že sumu tvrdenú poškodeným vo výške 5 000 eur mu tento

nevyplatil, ale podľa sťažovateľa táto suma bola v relevantnom čase vyplatená (na iný účel)

inšpektorátu práce v Českej republike.

4. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že okresný súd sa nezaoberal

zásadnou otázkou pre konanie, či bol naplnený skutok v časti vyplatenia sumy, teda nebola

preukázaná subjektívna stránka trestného činu, no napriek tomu odsúdil sťažovateľa na trest

odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorý podmienečne odložil a ustanovil sťažovateľovi

skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní piatich rokov, ako aj povinnosť nahradiť

poškodenému škodu vo výške 5 000 eur a poškodeného

odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Rozsudok

okresného súdu považuje sťažovateľ za riadne neodôvodnený, a preto nepreskúmateľný

a nezákonný.

5. Na základe odvolania podaného prokurátorom, ako aj sťažovateľom vo veci

rozhodoval krajský súd, ktorý svojím rozhodnutím zrušil rozsudok okresného súdu

vo výroku o treste sťažovateľa a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere

štyri roky, na výkon ktorého zaradil sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia. Zároveň odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.

6. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371

ods. 1 písm. g) a i) . Dovolací dôvod podľa

sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu je založený na

dôkazoch (výsluch svedkov – policajtov bez zbavenia mlčanlivosti), ktoré neboli súdom

vykonané zákonným spôsobom. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

sťažovateľ namietal, že výpovede poškodených boli tendenčné

a účelové, poukázal na sprostredkované výpovede účtovníčok na rozpory o dobe spáchania

skutku, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a porušenie zásady náležitého

zistenia skutkového stavu.

7. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd bez náležite zisteného skutkového stavu

a bez riadneho odôvodnenia vyhodnotil tie isté tvrdenia poškodených za pravdivé a naopak,

tvrdenia sťažovateľa za nepravdivé, čim porušil zásadu trestného konania in dubio pro reo.

Pokiaľ totiž existovala v dokazovaní pochybnosť o vierohodnosti tvrdení sťažovateľa,

tak súd mal použitím tejto zásady vyhodnotiť jeho tvrdenia v jeho prospech, a nie v jeho

neprospech. Takýto postup a rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne.

8. Najvyšší súd svojím rozhodnutím dovolanie sťažovateľa odmietol

s konštatovaním, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sťažovateľa, aby sa súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Tiež uviedol, že súd

neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia

dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov. Najvyšší súd napokon vyslovil,

že nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. Podľa názoru

sťažovateľa v jeho trestnej veci presvedčivý dôkaz absentuje, jeho zavinenie nebolo

preukázané, rozpory vo výpovediach neboli vyhodnotené v jeho prospech, a preto

sú odsudzujúce rozhodnutia v jeho veci nezákonné. Sťažovateľ ďalej podrobne analyzoval

jednotlivé skutkové okolnosti v trestnej veci.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa , v konaní Okresného súdu Čadca vedenom pod

spisovou značkou , v konaní Krajského súdu Žilina vedenom pod spisovou

značkou , v konaní Najvyššieho súdu SR vedenom pod spisovou značkou

, na súdnu a inú ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods.(1) v spojení s ust. čl. 17,

ods. (2) prvá veta SR, v spojení s SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené.

• Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu Čadca vedený pod spisovou značkou

-335 zo dňa 12.9.2016, Uznesenie Krajského súdu Žilina v konaní vedenom

pod spisovou značkou -389 zo dňa 12.4.2017, Uznesenie Najvyššieho súdu SR

v konaní vedenom pod spisovou značkou zo dňa 21.11.2018 a vec vracia

Najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.

• Porušovateľ základného práva - Najvyšší súd Slovenskej republiky, je povinný

sťažovateľovi nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 Eur na účet sťažovateľa.

• Porušovateľ základného práva - Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný

nahradiť trovy konania vo výške 153,50 Eur na bankový účet advokáta Mgr. Dr. Antona

Kušníra do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

15. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

17. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený

právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade

s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských

práv (m. m. napr. , , ).

18. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne posúdenie

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

19. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia

ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného

súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého

uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56

ods. 2 a do (m. m. ).

20. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol

odvolací súd tak, že jeho odvolanie zamietol.

21. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri

jej predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie [ a ].

K napadnutému rozsudku krajského súdu

22. Rozsudkom krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného

súdu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2

písm. d) a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorý

mu bol podmienečne odložený a ustanovená skúšobná doba s probačným dohľadom na päť

rokov, zamietnuté a súčasne bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste.

Krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere štyri roky a zaradil

ho na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

23. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to,

že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) „sú výsledkové“, to znamená,

musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.

, , , ). Aj z ďalšej judikatúry

ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),

vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované

ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom nesprávneho

hodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa jeho názoru

pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu je v plnom súlade s .

Krajský súd, poukazujúc na rozsudok okresného súdu a na svoje predchádzajúce

rozhodnutie v tejto veci (uznesenie sp. zn. z 8. apríla 2015), sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami

sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu

je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení

procesného charakteru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

25. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc

do úvahy všetky podstatné okolnosti prípadu, ustálil, že sťažovateľ naplnil všetky znaky

skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa a .

Ústavný súd k sťažovateľom namietanému nenaplneniu skutkovej podstaty zločinu

vydierania dodáva, že aj pokiaľ by sa sťažovateľove tvrdenia o existencii pohľadávok voči

svojmu bývalému zamestnávateľovi zakladali na pravde, v právnom štáte nie je prípustné

vymáhanie pohľadávok spáchaním trestného činu, ale na vykonateľnosť svojho práva

je potrebné využívať výlučne právne prostriedky.

26. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu ani z obsahu ústavnej sťažnosti

sťažovateľa nevyplývajú také argumenty, ktoré by boli spôsobilé rozhodujúcim spôsobom

ovplyvniť rozhodnutie o veci, a tým spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského

súdu.

27. Tu ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje

za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého odôvodnenia vyplýva (aj v spojení

s rozsudkom okresného súdu), že pri uznaní viny sťažovateľa vychádzali konajúce súdy

z výpovedí viacerých svedkov.

28. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta (podobne ako v dovolaní), že rozsudok

krajského súdu je založený na výsluchoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom, pretože títo svedkovia – policajti nebolo zbavení mlčanlivosti. Ďalej sťažovateľ

namietal, že výpovede poškodených boli tendenčné a účelové, poukázal na sprostredkované

výpovede účtovníčok, na rozpory o dobe spáchania skutku, porušenie zásady voľného

hodnotenia dôkazov, porušenie zásady náležitého zistenia skutkového stavu a porušenie

zásady in dubio pro reo.

30. K sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)

najvyšší súd uviedol, že nesprávny procesný postup súdu

pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak mal negatívny dopad

na práva obvineného. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6

dohovoru by mohlo dôjsť podľa najvyššieho súdu len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené

výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.

Sťažovateľ namietal nezákonnosť výpovedí svedkov , ,

, teda príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru, ktorí neboli

zbavení povinnosti mlčanlivosti. Túto námietku sťažovateľa vyhodnotil najvyšší súd

ako nedôvodnú, konštatujúc, že „Primárne je potrebné uviesť, že vina obvineného nebola

založená v rozhodujúcej miere na týchto výpovediach a vinu obvineného usvedčujú

primárne iné dôkazy, na ktoré poukazoval vo svojom odôvodnení okresný aj krajský súd.

Obvinený túto okolnosť doposiaľ ani nenamietal, a preto obvinený túto námietku

pod dovolací dôvod podľa ani nemohol použiť,

čomu bráni ustanovenie .

Najvyšší súd Slovenskej republiky však napriek tomu nad rámec považoval

za dôležité uviesť, že výpovede vyššie uvedených svedkov boli v konaní pred súdom

vykonané zákonným spôsobom a môžu mať charakter dôkazu. Pokiaľ ide o povinnosť

mlčanlivosti pre policajtov vyplývajúcu zo o Policajnom zbore,

pretože povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa tohto zákona má zabrániť tomu,

aby dôverné informácie, ktoré policajti zistili pri výkone svojej činnosti, neboli prezradené

nepovolenej osobe, je nevyhnutné uviesť, že uvedené sa netýka napríklad trestného konania,

kde ustanovenia o povinnosti svedčiť a poskytnúť pravdivé informácie

majú prednosť pred ustanoveniami o Policajnom zbore. Povinnosť

zachovávať mlčanlivosť upravená v o Policajnom zbore teda

nebráni výsluchu policajta v procesnom postavení svedka. Absencia postupu podľa § 80

ods. 3 o Policajnom zbore bez ďalšieho nemôže zakladať

nezákonnosť týchto výpovedí. Policajti nemusia v zmysle § 80 ods. 1 posledná veta

za bodkočiarkou o Policajnom zbore zachovávať povinnosť

mlčanlivosti ani v prípade, ak ide o oznámenie protispoločenskej činnosti. Z uvedeného

vyplýva, že na svedecké výpovede mohlo byť pri rozhodovaní prihliadnuté.“.

31. K sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

najvyšší súd konštatoval, že tento dovolací dôvod sťažovateľ „založil

v podstate na tom základe, že došlo k nesprávnemu a neúplnému zisteniu skutkových

okolností, pretože konajúce súdy vychádzali pri svojom rozhodnutí z dôkaznej situácie,

v rámci ktorej nebola vina obvineného preukázaná a v podanom dovolaní teda v celom

rozsahu obvinený popieral spáchanie skutkov.

Obvineným napádaný skutkový stav veci, tak ako ho zistili a ustálili súdy prvého

a druhého stupňa, namietané nespáchanie skutku a proklamovaná nevina obvineného,

sú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov

(skutočnosti týkajúce sa odovzdania peňažných prostriedkov, tachografických kotúčov,

obdobie kontaktu obvineného s a pod.). Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako súd dovolací je viazaný zisteným skutkovým stavom veci, tak ako ho ustálili

súdy nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom

len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného

skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však

správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd je

preto viazaný zistením skutkového stavu veci ako ho zistil a ustálil okresný súd, z ktorého

závermi sa stotožnil aj krajský súd a zrušil len výrok okresného súdu o treste obvineného.

V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa

ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.

Záverom dovolací súd považuje za potrebné dodať, že do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo strany a teda aj obvineného v konaní, aby sa súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred súdom úspešná, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva

strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov,

s ktorým sa nevie stotožniť a namieta porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 2

ods. 12 ) a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov. Nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania

preto nemôže sama o sebe zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. i) . Zároveň súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu

dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi, keď obvinený navrhol výsluch

osôb k účtovným hodnotám a transakciám obchodnej spoločnosti .

Je totiž výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci

podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie

rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila.

Sumarizujúc podstatu obvineným uvádzaných námietok, spočívajúcich

v nedôveryhodnosti (tendenčnosti, účelovosti) výpovede

a , a tým aj v nesprávnom vyhodnotení dôkazov (ich výpovedí), a tiež

v spochybňovaní času, spôsobu a ďalších okolností samotného skutku, vyplýva, že ide teda

o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej

úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, proti správnosti a úplnosti zisteného

skutku, ale predovšetkým proti spôsobu, akým súdy prvého aj druhého stupňa hodnotili

dôkazy.“.

32. Ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého

dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu,

kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní

pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet

podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369

ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola

namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

33. Ústavný súd už vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyhodnotil

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, že záver najvyššieho súdu o tom, že

na kľúčovú námietku sťažovateľa nemožno prihliadať vzhľadom na to, že ju neuplatnil

v predchádzajúcich štádiách trestného konania (pozri uznesenie sp. zn.

z 15. júna 2016). Rovnako považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú rozhodovaciu

prax, podľa ktorej odmieta už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorých sťažovatelia

v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnia v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohli predniesť, ale nepredniesli v konaní pred všeobecnými súdmi

(pozri napr. , , , ). Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti žiadnym presvedčivým spôsobom neuviedol, že by sa tvrdenie

najvyššieho súdu o nenamietaní sťažovateľovi známych skutočností o nezákonne

vykonaných dôkazoch v konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými

súdmi nižších stupňov nezakladalo na pravde. Ak teda sťažovateľ skutočne tieto okolnosti

jeho prípadu relevantne nenamietal, najvyšší súd o jeho dovolaní v tejto časti nemohol

rozhodnúť inak, pretože by postupoval v rozpore so zákonom. Napriek uvedenému,

ako vyplýva z citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu, najvyšší súd k predmetnej

námietke sťažovateľa o nezákonnosti získaných dôkazov výsluchom svedkov – policajtov

bez ich zbavenia mlčanlivosti zaujal právny názor, ktorým potvrdil, že na ich svedecké

výpovede mohlo byť prihliadnuté.

34. Uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ atakuje tiež v časti týkajúcej sa spôsobu

odmietnutia jeho dovolania podaného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku, keď jeho nespokojnosť pramení z rezultátu najvyššieho súdu spočívajúcom v tom,

že sťažovateľ v tejto časti mimoriadneho opravného prostriedku spochybňoval správnosť

skutkových záverov, ktoré dovolací súd nemôže vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 1

písm. i) za bodkočiarkou skúmať a meniť.

35. Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že pre posúdenie námietky

sťažovateľa je z hľadiska požadovanej ochrany jeho základným právam dôležitá

skutočnosť, či dovolací súd ním zvolený postup v danej trestnej veci v rámci obsahu svojho

rozhodnutia zodpovedajúco odôvodnil. Úloha ústavného súdu totiž v tomto prípade

nespočíva v skúmaní a rezultáte, či sa najvyšší súd mal argumentáciou sťažovateľa

prednesenou v dovolaní vecne zaoberať alebo nie, ale v posúdení, či dovolacím súdom

prijatý verdikt a jeho vyhláseniu predchádzajúci postup nie je arbitrárny (svojvoľný) a či je

adekvátne zdôvodnený. Inak povedané, ak najvyšší súd rozhodol tak, ako mu to príslušné

zákonné ustanovenie umožňovalo, a svoje rozhodnutie (a teda aj postup) dostatočne

presvedčivo odôvodnil, ústavný súd nemôže do takéhoto rozhodnutia alebo postupu

všeobecného súdu vstupovať svojou právomocou.

36. Dovolací súd námietky sťažovateľa v tomto ohľade preskúmal, vyhodnotil ich

a upriamil pozornosť na už citované zákonné ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktoré

mu bránilo v postupe podľa predstáv sťažovateľa. Najvyšší súd na podklade formulovanej

interpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním

prezentovaná argumentácia obsiahnutá v podanom dovolaní de facto predstavuje výhrady

ku skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako mimoriadna

opravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť. Konštatovanie o potrebe odmietnutia

jeho dovolania bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom

výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého

bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté

v napadnutom uznesení je potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania

v konaní o dovolaní. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,

že právne závery dovolacieho súdu nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené,

preto sú ústavne udržateľné.

37. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu