Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 57/2020
PDF · 281.8 KB
No categories available
III. ÚS 57/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca), zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom Mgr. PaedDr. Antonom
Kušnírom, Jána Reka 13, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca
sp. zn. 2 T 127/2013 z 12. septembra 2016, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
2 To 13/2017 z 12. apríla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tdo 23/2018 z 21. novembra 2018 a im predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
2 T 127/2013 z 12. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 13/2017 z 12. apríla 2017
(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 23/2018 z 21. novembra 2018 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“) a im predchádzajúcim postupom.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 2 T 127/2013 z 9. septembra bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby
prokurátora «OP Čadca Pv 153/13 zo dňa 11.11.2013, podľa ust. § 285 písm. a) Tr. por.,
pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1., 2. písm. d) Tr. zák., na skutkovom základe, že 1/
v presne nezistené dni v období mesiaca apríl až máj 2012 prišiel opakovane minimálne
trikrát do kancelárie , ,
kde opakovane pod hrozbou likvidácie ako podnikateľa a odhalenia
jeho nekalých praktík na inšpektoráte práce v Bratislava požadoval od jeho pracovníka
finančnú hotovosť, na čo pod vplyvom týchto
vyhrážok mu v presne nezistený deň na prelome mesiaca máj a jún 2012 vyplatil najskôr
sumu 1.700 Eur a následne v presne nezistený deň v mesiaci júl 2012 sumu 3.300 Eur. 2/
dňa 17.12.2012 v podvečerných hodinách prišiel do kancelárie -
kde sa v tom čase nachádzal ,
od ktorého požadoval ďalšiu finančnú hotovosť s tým, že aj on bude v „poriešený“ pričom
keď počul, že bude volať políciu s vyhrážkou, že už ich definitívne teraz aj s
zlikviduje a skončili, s kancelárie odišiel, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý
je obžalovaný stíhaný.».
3. Na základe odvolania podaného prokurátorom krajský súd uznesením sp. zn.
2 To 25/2015 z 8. apríla 2015 zrušil rozsudok okresného súdu z 9. septembra 2014 a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný súd viazaný názorom odvolacieho
súdu doplnil dokazovanie výsluchom svedka , výsluchom sťažovateľa
a prečítaním listinných dôkazov (správ o povesti a registra trestov), pričom uvedený svedok
nemal o prejednávanej veci žiadne informácie a sťažovateľ zotrval na svojej
predchádzajúcej výpovedi, z čoho vyplýva, že dôkazná situácia sa v porovnaní so stavom
pred vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku nijako nezmenila. Sťažovateľ k výpovedi doplnil
iba to, že mal informácie, že sumu tvrdenú poškodeným vo výške 5 000 eur mu tento
nevyplatil, ale podľa sťažovateľa táto suma bola v relevantnom čase vyplatená (na iný účel)
inšpektorátu práce v Českej republike.
4. Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že okresný súd sa nezaoberal
zásadnou otázkou pre konanie, či bol naplnený skutok v časti vyplatenia sumy, teda nebola
preukázaná subjektívna stránka trestného činu, no napriek tomu odsúdil sťažovateľa na trest
odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorý podmienečne odložil a ustanovil sťažovateľovi
skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní piatich rokov, ako aj povinnosť nahradiť
poškodenému škodu vo výške 5 000 eur a poškodeného
odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Rozsudok
okresného súdu považuje sťažovateľ za riadne neodôvodnený, a preto nepreskúmateľný
a nezákonný.
5. Na základe odvolania podaného prokurátorom, ako aj sťažovateľom vo veci
rozhodoval krajský súd, ktorý svojím rozhodnutím zrušil rozsudok okresného súdu
vo výroku o treste sťažovateľa a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere
štyri roky, na výkon ktorého zaradil sťažovateľa do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. Zároveň odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.
6. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov podľa § 371
ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku sťažovateľ odôvodnil tým, že rozsudok krajského súdu je založený na
dôkazoch (výsluch svedkov – policajtov bez zbavenia mlčanlivosti), ktoré neboli súdom
vykonané zákonným spôsobom. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku sťažovateľ namietal, že výpovede poškodených boli tendenčné
a účelové, poukázal na sprostredkované výpovede účtovníčok na rozpory o dobe spáchania
skutku, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a porušenie zásady náležitého
zistenia skutkového stavu.
7. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd bez náležite zisteného skutkového stavu
a bez riadneho odôvodnenia vyhodnotil tie isté tvrdenia poškodených za pravdivé a naopak,
tvrdenia sťažovateľa za nepravdivé, čim porušil zásadu trestného konania in dubio pro reo.
Pokiaľ totiž existovala v dokazovaní pochybnosť o vierohodnosti tvrdení sťažovateľa,
tak súd mal použitím tejto zásady vyhodnotiť jeho tvrdenia v jeho prospech, a nie v jeho
neprospech. Takýto postup a rozhodnutie považuje sťažovateľ za arbitrárne.
8. Najvyšší súd svojím rozhodnutím dovolanie sťažovateľa odmietol
s konštatovaním, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sťažovateľa, aby sa súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Tiež uviedol, že súd
neporuší žiadne právo strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia
dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov. Najvyšší súd napokon vyslovil,
že nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. Podľa názoru
sťažovateľa v jeho trestnej veci presvedčivý dôkaz absentuje, jeho zavinenie nebolo
preukázané, rozpory vo výpovediach neboli vyhodnotené v jeho prospech, a preto
sú odsudzujúce rozhodnutia v jeho veci nezákonné. Sťažovateľ ďalej podrobne analyzoval
jednotlivé skutkové okolnosti v trestnej veci.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa , v konaní Okresného súdu Čadca vedenom pod
spisovou značkou 2T/127/2013, v konaní Krajského súdu Žilina vedenom pod spisovou
značkou 2To/25/2015, v konaní Najvyššieho súdu SR vedenom pod spisovou značkou
3Tdo/23/2018, na súdnu a inú ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods.(1) v spojení s ust. čl. 17,
ods. (2) prvá veta Ústavy SR, v spojení s čl. 127 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené.
• Ústavný súd ruší rozsudok Okresného súdu Čadca vedený pod spisovou značkou
2T/127/2013-335 zo dňa 12.9.2016, Uznesenie Krajského súdu Žilina v konaní vedenom
pod spisovou značkou 2To/13/2017-389 zo dňa 12.4.2017, Uznesenie Najvyššieho súdu SR
v konaní vedenom pod spisovou značkou 3Tdo/23/2018 zo dňa 21.11.2018 a vec vracia
Najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.
• Porušovateľ základného práva - Najvyšší súd Slovenskej republiky, je povinný
sťažovateľovi nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 Eur na účet sťažovateľa.
• Porušovateľ základného práva - Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný
nahradiť trovy konania vo výške 153,50 Eur na bankový účet advokáta Mgr. Dr. Antona
Kušníra do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a judikatúrne východiská
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
15. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
16. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
17. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoj ustálený
právny názor, v zmysle ktorého rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade
s platným a účinným zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských
práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
18. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne posúdenie
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
19. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa v tejto časti ústavný súd
vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia
ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného
súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého
uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do § 56
ods. 2 a do § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
20. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol
odvolací súd tak, že jeho odvolanie zamietol.
21. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri
jej predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie [§ 56 ods. 2 písm. a) a § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde].
K napadnutému rozsudku krajského súdu
22. Rozsudkom krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného
súdu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2
písm. d) Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorý
mu bol podmienečne odložený a ustanovená skúšobná doba s probačným dohľadom na päť
rokov, zamietnuté a súčasne bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste.
Krajský súd uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere štyri roky a zaradil
ho na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
23. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to,
že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) „sú výsledkové“, to znamená,
musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002),
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozhodnutí dôsledkom nesprávneho
hodnotenia vykonaných dôkazov a nevysporiadania sa s ďalšími podľa jeho názoru
pre rozhodnutie podstatnými okolnosťami dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.
Odôvodnenie rozsudku krajského súdu je v plnom súlade s § 176 ods. 2 Trestného poriadku.
Krajský súd, poukazujúc na rozsudok okresného súdu a na svoje predchádzajúce
rozhodnutie v tejto veci (uznesenie sp. zn. 2 To 25/2015 z 8. apríla 2015), sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami
sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku krajského súdu
je presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky podstatných pochybení
procesného charakteru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
25. Napokon podľa názoru ústavného súdu už okresný súd dal jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď, berúc
do úvahy všetky podstatné okolnosti prípadu, ustálil, že sťažovateľ naplnil všetky znaky
skutkovej podstaty zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona.
Ústavný súd k sťažovateľom namietanému nenaplneniu skutkovej podstaty zločinu
vydierania dodáva, že aj pokiaľ by sa sťažovateľove tvrdenia o existencii pohľadávok voči
svojmu bývalému zamestnávateľovi zakladali na pravde, v právnom štáte nie je prípustné
vymáhanie pohľadávok spáchaním trestného činu, ale na vykonateľnosť svojho práva
je potrebné využívať výlučne právne prostriedky.
26. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu ani z obsahu ústavnej sťažnosti
sťažovateľa nevyplývajú také argumenty, ktoré by boli spôsobilé rozhodujúcim spôsobom
ovplyvniť rozhodnutie o veci, a tým spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského
súdu.
27. Tu ústavný súd poznamenáva, že v zmysle svojej judikatúry považuje
za arbitrárne či zjavne neodôvodnené len tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je celkom zjavne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorého odôvodnenia vyplýva (aj v spojení
s rozsudkom okresného súdu), že pri uznaní viny sťažovateľa vychádzali konajúce súdy
z výpovedí viacerých svedkov.
28. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta (podobne ako v dovolaní), že rozsudok
krajského súdu je založený na výsluchoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom, pretože títo svedkovia – policajti nebolo zbavení mlčanlivosti. Ďalej sťažovateľ
namietal, že výpovede poškodených boli tendenčné a účelové, poukázal na sprostredkované
výpovede účtovníčok, na rozpory o dobe spáchania skutku, porušenie zásady voľného
hodnotenia dôkazov, porušenie zásady náležitého zistenia skutkového stavu a porušenie
zásady in dubio pro reo.
30. K sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku najvyšší súd uviedol, že nesprávny procesný postup súdu
pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak mal negatívny dopad
na práva obvineného. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6
dohovoru by mohlo dôjsť podľa najvyššieho súdu len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené
výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom.
Sťažovateľ namietal nezákonnosť výpovedí svedkov , ,
, teda príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru, ktorí neboli
zbavení povinnosti mlčanlivosti. Túto námietku sťažovateľa vyhodnotil najvyšší súd
ako nedôvodnú, konštatujúc, že „Primárne je potrebné uviesť, že vina obvineného nebola
založená v rozhodujúcej miere na týchto výpovediach a vinu obvineného usvedčujú
primárne iné dôkazy, na ktoré poukazoval vo svojom odôvodnení okresný aj krajský súd.
Obvinený túto okolnosť doposiaľ ani nenamietal, a preto obvinený túto námietku
pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku ani nemohol použiť,
čomu bráni ustanovenie § 371 ods. 4 Trestného poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však napriek tomu nad rámec považoval
za dôležité uviesť, že výpovede vyššie uvedených svedkov boli v konaní pred súdom
vykonané zákonným spôsobom a môžu mať charakter dôkazu. Pokiaľ ide o povinnosť
mlčanlivosti pre policajtov vyplývajúcu zo zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore,
pretože povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa tohto zákona má zabrániť tomu,
aby dôverné informácie, ktoré policajti zistili pri výkone svojej činnosti, neboli prezradené
nepovolenej osobe, je nevyhnutné uviesť, že uvedené sa netýka napríklad trestného konania,
kde ustanovenia Trestného poriadku o povinnosti svedčiť a poskytnúť pravdivé informácie
majú prednosť pred ustanoveniami zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Povinnosť
zachovávať mlčanlivosť upravená v zákone č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore teda
nebráni výsluchu policajta v procesnom postavení svedka. Absencia postupu podľa § 80
ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore bez ďalšieho nemôže zakladať
nezákonnosť týchto výpovedí. Policajti nemusia v zmysle § 80 ods. 1 posledná veta
za bodkočiarkou zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore zachovávať povinnosť
mlčanlivosti ani v prípade, ak ide o oznámenie protispoločenskej činnosti. Z uvedeného
vyplýva, že na svedecké výpovede mohlo byť pri rozhodovaní prihliadnuté.“.
31. K sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku najvyšší súd konštatoval, že tento dovolací dôvod sťažovateľ „založil
v podstate na tom základe, že došlo k nesprávnemu a neúplnému zisteniu skutkových
okolností, pretože konajúce súdy vychádzali pri svojom rozhodnutí z dôkaznej situácie,
v rámci ktorej nebola vina obvineného preukázaná a v podanom dovolaní teda v celom
rozsahu obvinený popieral spáchanie skutkov.
Obvineným napádaný skutkový stav veci, tak ako ho zistili a ustálili súdy prvého
a druhého stupňa, namietané nespáchanie skutku a proklamovaná nevina obvineného,
sú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku. Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia súdov
(skutočnosti týkajúce sa odovzdania peňažných prostriedkov, tachografických kotúčov,
obdobie kontaktu obvineného s a pod.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací je viazaný zisteným skutkovým stavom veci, tak ako ho ustálili
súdy nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom
len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného
skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však
správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dovolací súd je
preto viazaný zistením skutkového stavu veci ako ho zistil a ustálil okresný súd, z ktorého
závermi sa stotožnil aj krajský súd a zrušil len výrok okresného súdu o treste obvineného.
V predmetnej trestnej veci to znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce zistenie, podľa
ktorého obvinený spáchal skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.
Záverom dovolací súd považuje za potrebné dodať, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany a teda aj obvineného v konaní, aby sa súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces
neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred súdom úspešná, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov,
s ktorým sa nevie stotožniť a namieta porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 2
ods. 12 Trestného poriadku) a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania
preto nemôže sama o sebe zakladať naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku. Zároveň súd vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu
dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi, keď obvinený navrhol výsluch
osôb k účtovným hodnotám a transakciám obchodnej spoločnosti .
Je totiž výlučne na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci
podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie
rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila.
Sumarizujúc podstatu obvineným uvádzaných námietok, spočívajúcich
v nedôveryhodnosti (tendenčnosti, účelovosti) výpovede
a , a tým aj v nesprávnom vyhodnotení dôkazov (ich výpovedí), a tiež
v spochybňovaní času, spôsobu a ďalších okolností samotného skutku, vyplýva, že ide teda
o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej
úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, proti správnosti a úplnosti zisteného
skutku, ale predovšetkým proti spôsobu, akým súdy prvého aj druhého stupňa hodnotili
dôkazy.“.
32. Ústavný súd poukazuje na § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého
dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu,
kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní
pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Podnet
podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369
ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola
namietaná najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.
33. Ústavný súd už vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vyhodnotil
z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný, že záver najvyššieho súdu o tom, že
na kľúčovú námietku sťažovateľa nemožno prihliadať vzhľadom na to, že ju neuplatnil
v predchádzajúcich štádiách trestného konania (pozri uznesenie sp. zn. II. ÚS 499/2016
z 15. júna 2016). Rovnako považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú rozhodovaciu
prax, podľa ktorej odmieta už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, v ktorých sťažovatelia
v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnia v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohli predniesť, ale nepredniesli v konaní pred všeobecnými súdmi
(pozri napr. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08, II. ÚS 399/2014). Sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti žiadnym presvedčivým spôsobom neuviedol, že by sa tvrdenie
najvyššieho súdu o nenamietaní sťažovateľovi známych skutočností o nezákonne
vykonaných dôkazoch v konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní a všeobecnými
súdmi nižších stupňov nezakladalo na pravde. Ak teda sťažovateľ skutočne tieto okolnosti
jeho prípadu relevantne nenamietal, najvyšší súd o jeho dovolaní v tejto časti nemohol
rozhodnúť inak, pretože by postupoval v rozpore so zákonom. Napriek uvedenému,
ako vyplýva z citovanej časti rozhodnutia najvyššieho súdu, najvyšší súd k predmetnej
námietke sťažovateľa o nezákonnosti získaných dôkazov výsluchom svedkov – policajtov
bez ich zbavenia mlčanlivosti zaujal právny názor, ktorým potvrdil, že na ich svedecké
výpovede mohlo byť prihliadnuté.
34. Uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ atakuje tiež v časti týkajúcej sa spôsobu
odmietnutia jeho dovolania podaného z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, keď jeho nespokojnosť pramení z rezultátu najvyššieho súdu spočívajúcom v tom,
že sťažovateľ v tejto časti mimoriadneho opravného prostriedku spochybňoval správnosť
skutkových záverov, ktoré dovolací súd nemôže vzhľadom na ustanovenie § 371 ods. 1
písm. i) za bodkočiarkou skúmať a meniť.
35. Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že pre posúdenie námietky
sťažovateľa je z hľadiska požadovanej ochrany jeho základným právam dôležitá
skutočnosť, či dovolací súd ním zvolený postup v danej trestnej veci v rámci obsahu svojho
rozhodnutia zodpovedajúco odôvodnil. Úloha ústavného súdu totiž v tomto prípade
nespočíva v skúmaní a rezultáte, či sa najvyšší súd mal argumentáciou sťažovateľa
prednesenou v dovolaní vecne zaoberať alebo nie, ale v posúdení, či dovolacím súdom
prijatý verdikt a jeho vyhláseniu predchádzajúci postup nie je arbitrárny (svojvoľný) a či je
adekvátne zdôvodnený. Inak povedané, ak najvyšší súd rozhodol tak, ako mu to príslušné
zákonné ustanovenie umožňovalo, a svoje rozhodnutie (a teda aj postup) dostatočne
presvedčivo odôvodnil, ústavný súd nemôže do takéhoto rozhodnutia alebo postupu
všeobecného súdu vstupovať svojou právomocou.
36. Dovolací súd námietky sťažovateľa v tomto ohľade preskúmal, vyhodnotil ich
a upriamil pozornosť na už citované zákonné ustanovenie procesnoprávneho predpisu, ktoré
mu bránilo v postupe podľa predstáv sťažovateľa. Najvyšší súd na podklade formulovanej
interpretácie relevantnej právnej úpravy sťažovateľovi jasne a dostatočne vysvetlil, že ním
prezentovaná argumentácia obsiahnutá v podanom dovolaní de facto predstavuje výhrady
ku skutkovým záverom konajúcich súdov, ktoré nie je dovolací súd ako mimoriadna
opravná inštancia oprávnený prehodnocovať a meniť. Konštatovanie o potrebe odmietnutia
jeho dovolania bolo založené na racionálnom, náležitom, a teda ústavne konformnom
výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého
bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Závery najvyššieho súdu obsiahnuté
v napadnutom uznesení je potrebné považovať za výraz jeho autonómneho rozhodovania
v konaní o dovolaní. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru,
že právne závery dovolacieho súdu nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené,
preto sú ústavne udržateľné.
37. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu