Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 499/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práv podľa , a 3 písm. d),

a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Vranov nad Topľou sp. zn. z 23. apríla 2014, uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 2. júla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. decembra

2015 doručené podanie , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť § 49 zákona

č. ..“, ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa

ods. 1 (ďalej len „“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a a práv podľa ,

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 23. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 2. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 23. apríla 2014 uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej

a zverenej osoby podľa a

s poukazom na , za čo mu bol uložený trest odňatia slobody

v trvaní sedem rokov, ako aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou, a taktiež

bol zaviazaný na náhradu škody.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo

uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. júla 2014 ako nedôvodné zamietnuté.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1

písm. c), g) a i) . Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol

uznesením sp. zn. z 27. októbra 2015 tak, že ho podľa § 382 písm. c)

odmietol.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„... Vo svojom dovolaní obvinený uviedol, že svedkovia, ktorí vypovedali v jeho

neprospech, vypovedali účelovo, aspoň pokiaľ ide o výpoveď poškodenej

, sestry obvineného, ktorá mala v neprospech obvineného vypovedať pod

nátlakom švagra obvineného, ktorý obvinenému už niekoľkokrát v minulosti oznámil, že

skončí v base. Vzhľadom na účelovosť výpovede poškodenej sa obvinený domnieva, že

rozhodnutie vychádzalo z takto nesprávne zisteného skutkového stavu.

... Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne

uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení až písm. n)

Mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie – neslúži k revízii skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že obvinený svojimi námietkami vo vzťahu

k výpovedi poškodenej , ktorú označil za účelovú, nenaplnil dovolací

dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. pot. Poukazom na hodnotenie

vykonaných dôkazov sa obvinený snaží dosiahnuť zmenu správnosti a úplnosti zisteného

skutku, avšak dovolací súd správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať ani meniť.

Vo vzťahu k subsumpcii spáchaného skutku, zločinu týrania blízkej osoby a zverenej

osoby obvineným, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že konanie obvineného,

resp. skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, naplnil znaky predmetného zločinu týrania

blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na

§ 138 písm. b/ Tr. zák. a teda, že predmetný skutok bol správne podradený pod príslušnú

skutkovú podstatu trestného činu upravenú v .

Pokiaľ ide o dovolacie dôvody uplatnené obvineným podľa ustanovení § 371 ods. 1

písm. c) a g) , Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že v zmysle

, predmetné dovolacie dôvody možno použiť, len ak tieto okolnosti boli tomu, kto

podáva dovolanie, teda obvinenému, známe už v pôvodnom konaní a namietal ich najneskôr

v konaní pred odvolacím súdom.

Okolnosť, že obvinenému v prípravnom konaní a ani v konaní pred súdom nemala

byť umožnená účasť pri výsluchu svedkov, bola obvinenému známa už v konaní pred

prvostupňovým súdom, obvinený však túto okolnosť ani pred prvostupňovým súdom ani

pred súdom odvolacím nenamietal.

Nakoľko obvinený zákonnú podmienku uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle

splnenú nemal, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie dôvody

obvineného uvedené v zmysle a neskúmal.“

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažnosť podávam formálne, pre zachovanie lehoty, akonáhle mi súd ustanoví

advokáta, ten spíše a podá kvalifikovaný návrh podľa SR. V krátkosti však

uvediem dôvody mojej sťažnosti, ktoré preukazujú porušenia základných práv, tak ako

uvádzam. Predovšetkým mi nebol umožnený postup podľa a to ani na súde,

čím bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, teda i dôvod pre dovolanie

... I keď som sa tohto postupu domáhal aj na okresnom súde, ani

Najvyšší súd SR neakceptoval toto právo , teda ani právo na účinný

opravný prostriedok čl. 13 Dohovoru. Vzhľadom k ustálenej praxi NS SR, je otázkou, či sa

nejedná o zneužitie práv čl. 17 Dohovoru... Tvrdenie NS SR v odôvodnení uznesenia, že toto

som neuplatnil na súde prvého a druhého stupňa, neni pravdivé a za ďalšie, tuto povinnosť

ma súd , ktorý toto procesné právo ignoroval...“

Sťažovateľ v sťažnosti cituje z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 14. januára 2014, v ktorom má byť uvedené, že „ak v počiatočnom štádiu

konania vyšetrovateľ neumožnil obvinenému účasť pri výsluchu svedka postup podľa § 213

ods. 1 , v ďalšom štádiu konania takýto postup už nemôže byť akceptovaný a rozhodujúce

usvedčujúce dôkazy je potrebné vykonať s plným rešpektovaním práva na obhajobu tak, aby

dôvodnosť ďalšieho pretrvávania pozbavenia osobnej slobody obvineného bola podložená

relevantnými a procesne spôsobilými prostriedkami“.

V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že obhajca, ktorý mu bol

ustanovený na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, mu do dnešného dňa nedoručil ani

dovolanie, ktoré v jeho mene podal. Sťažovateľ uvádza, že podal okresnému súdu návrh na

„oslobodenie obhajcu zo dňa 30. 7. 2015“, o ktorom nebolo dosiaľ

rozhodnuté, a z tohto dôvodu podal predsedovi okresného súdu aj sťažnosť na prieťahy

v konaní.

Súčasťou príloh sťažnosti je aj čestné vyhlásenie, ktoré podľa sťažovateľa podpísala

jeho matka, v ktorom uvádza, že proti synovi vypovedala účelovo nepravdivo, čo ľutuje.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

z radov advokátov.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

sťažnosti vyhovel a prikázal okresnému súdu obnoviť stav „mojej osobnej slobody, pred

porušením tohto základného práva a to prepustením na slobodu“. Sťažovateľ sa taktiež

domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 €, resp. 836-krát 100 000 €

„z dôvodu arogancie a ignoranstva slovenskej justície“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa , a 3 písm. d), a

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutými uzneseniami krajského

súdu a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 23. apríla 2014 a uznesením krajského súdu

sp. zn. z 2. júla 2014

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo

aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu. O odvolaní sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať dovolanie (čo aj

využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa vylučuje (vzhľadom na

princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu preskúmať v konaní podľa čl. 127 ods. 1

napadnuté uznesenie krajského súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu

krajského súdu odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2015

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na

posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z totiž

vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či

táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu

o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považoval za

potrebné poukázať aj na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého vzhľadom na svoje

ústavné postavenie vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že mu

nebolo umožnené klásť vypočúvaným svedkom otázky, a to tak v prípravnom konaní, ako

aj v konaní pred okresným súdom, čím malo byť zásadným spôsobom porušené jeho

základné právo na obhajobu, t. j. podľa jeho názoru bol naplnený dovolací dôvod podľa

. Ak za týchto okolností najvyšší súd odmietol jeho

dovolanie, porušil tým jeho a dohovorom garantované práva.

Z I. časti citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu vyplýva,

že najvyšší súd sa s kľúčovou námietkou sťažovateľa meritórne nezaoberal, keďže bol toho

názoru, že túto námietku nevzniesol ani pred súdom prvého stupňa, ani pred odvolacím

súdom, a preto nebolo možné na ňu v zmysle prihliadať.

Podľa dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g)

nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom

konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie

podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie

dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola

tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom.

Sťažovateľ tvrdí, že skutkové tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní

pred okresným súdom nenamietal, že mu nebolo umožnené klásť vypočúvaným svedkom

otázky, nezodpovedá pravde. Sťažovateľ však bližšie nešpecifikuje, kedy na hlavnom

pojednávaní túto skutočnosť namietal, resp. akým podaním, či už v rámci prípravného

konania, alebo konania na okresnom súde. Z napadnutého rozsudku okresného súdu ani

z napadnutého uznesenia krajského súdu (ktoré si ústavný súd na účely predbežného

prerokovania sťažnosti zabezpečil, keďže ho sťažovateľ k sťažnosti nepriložil, hoci mu to

ukladá ) nevyplýva, že by sťažovateľ túto námietku uplatnil.

Vychádzajúc z uvedeného, sa analyzovaný záver najvyššieho súdu o tom, že na

kľúčovú námietku sťažovateľa nemožno prihliadať vzhľadom na to, že ju neuplatnil

v predchádzajúcich štádiách trestného konania, javí z ústavného hľadiska ako

akceptovateľný a udržateľný, čo už samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenej.

Napriek uvedenému ústavný súd považoval za vhodné vyjadriť sa ku kľúčovej

námietke sťažovateľa aj podrobnejšie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 213

ods. 1 , podľa ktorého policajt môže povoliť účasť obvineného na

vyšetrovacích úkonoch a umožniť mu klásť vypočúvaným svedkom otázky. Postupuje tak

najmä vtedy, ak obvinený nemá obhajcu a úkon spočíva vo výsluchu svedka, pri ktorom je

dôvodný predpoklad, že ho nebude možné vykonať v konaní pred súdom, iba ak by

zabezpečovanie jeho prítomnosti alebo jeho prítomnosť mohli ohroziť vykonanie tohto

úkonu.

Sťažovateľ bol stíhaný väzobne, pričom väzba začala plynúť 4. septembra 2013. Je

zrejmé, že vzhľadom na väzobné stíhanie sťažovateľa bol daný dôvod povinnej obhajoby

podľa , pričom sťažovateľovi bol už v prípravnom

konaní ustanovený obhajca ( ) opatrením sp. zn.

z 11. septembra 2013. Ústavný súd vychádza z predpokladu, že obhajca sťažovateľa mal

možnosť zúčastniť sa na všetkých úkonoch prípravného konania vrátane výsluchov

svedkov, a teda mal možnosť klásť im otázky. Ani v prípade, že by tento logický

predpoklad nezodpovedal skutočnosti, by však sťažovateľom namietaná skutočnosť

nepostačovala na záver o zásadnom porušení jeho práva na obhajobu. Z napadnutého

rozsudku okresného súdu, ako aj zo zápisníc z hlavného pojednávania konaného 12. marca

2014 a 23. apríla 2014, ktoré si ústavný súd zabezpečil na účely predbežného prerokovania

sťažnosti, vyplýva, že svedkovia boli na hlavnom pojednávaní vypočutí (teda ich výpovede

z prípravného konania nebolo potrebné čítať). Na hlavnom pojednávaní bol prítomný tak

sťažovateľ, ako aj jeho obhajca a mali možnosť klásť vypočúvaným

svedkom otázky. Zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného 23. apríla 2014 navyše

vyplýva, že sťažovateľ sa k spáchaniu skutku kladenému mu za vinu priznal. Vzhľadom na

uvedené možno konštatovať, že kľúčová námietka sťažovateľa je celkom zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

a dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

dovolacieho súdu a obsahom základných práv garantovaných a práv garantovaných

dohovorom, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016