Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)II. ÚS 499/2016
PDF · 211.77 KB
No categories available
II. ÚS 499/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 13
a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12 T 2/2014 z 23. apríla 2014, uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5 To 24/2014 z 2. júla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Tdo 69/2015 z 27. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. decembra
2015 doručené podanie , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť § 49 zákona
č. 38/1993 Z. z...“, ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1,
čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 12 T 2/2014 z 23. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 To 24/2014 z 2. júla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 69/2015
z 27. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 12 T 2/2014 z 23. apríla 2014 uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody
v trvaní sedem rokov, ako aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou, a taktiež
bol zaviazaný na náhradu škody.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 24/2014 z 2. júla 2014 ako nedôvodné zamietnuté.
Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z dôvodov podľa § 371 ods. 1
písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením sp. zn. 2 Tdo 69/2015 z 27. októbra 2015 tak, že ho podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:
„... Vo svojom dovolaní obvinený uviedol, že svedkovia, ktorí vypovedali v jeho
neprospech, vypovedali účelovo, aspoň pokiaľ ide o výpoveď poškodenej
, sestry obvineného, ktorá mala v neprospech obvineného vypovedať pod
nátlakom švagra obvineného, ktorý obvinenému už niekoľkokrát v minulosti oznámil, že
skončí v base. Vzhľadom na účelovosť výpovede poškodenej sa obvinený domnieva, že
rozhodnutie vychádzalo z takto nesprávne zisteného skutkového stavu.
... Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne
uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až písm. n) Tr. por.
Mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie – neslúži k revízii skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa.
Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že obvinený svojimi námietkami vo vzťahu
k výpovedi poškodenej , ktorú označil za účelovú, nenaplnil dovolací
dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. pot. Poukazom na hodnotenie
vykonaných dôkazov sa obvinený snaží dosiahnuť zmenu správnosti a úplnosti zisteného
skutku, avšak dovolací súd správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať ani meniť.
Vo vzťahu k subsumpcii spáchaného skutku, zločinu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby obvineným, Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že konanie obvineného,
resp. skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, naplnil znaky predmetného zločinu týrania
blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na
§ 138 písm. b/ Tr. zák. a teda, že predmetný skutok bol správne podradený pod príslušnú
skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.
Pokiaľ ide o dovolacie dôvody uplatnené obvineným podľa ustanovení § 371 ods. 1
písm. c) a g) Tr. por., Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že v zmysle § 371 ods. 4
Tr. por., predmetné dovolacie dôvody možno použiť, len ak tieto okolnosti boli tomu, kto
podáva dovolanie, teda obvinenému, známe už v pôvodnom konaní a namietal ich najneskôr
v konaní pred odvolacím súdom.
Okolnosť, že obvinenému v prípravnom konaní a ani v konaní pred súdom nemala
byť umožnená účasť pri výsluchu svedkov, bola obvinenému známa už v konaní pred
prvostupňovým súdom, obvinený však túto okolnosť ani pred prvostupňovým súdom ani
pred súdom odvolacím nenamietal.
Nakoľko obvinený zákonnú podmienku uplatnenia dovolacích dôvodov v zmysle
§ 371 ods. 4 Tr. por. splnenú nemal, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolacie dôvody
obvineného uvedené v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) a g) Tr. por. neskúmal.“
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažnosť podávam formálne, pre zachovanie lehoty, akonáhle mi súd ustanoví
advokáta, ten spíše a podá kvalifikovaný návrh podľa čl. 127 Ústavy SR. V krátkosti však
uvediem dôvody mojej sťažnosti, ktoré preukazujú porušenia základných práv, tak ako
uvádzam. Predovšetkým mi nebol umožnený postup podľa § 213 ods. 1 TP a to ani na súde,
čím bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu, teda i dôvod pre dovolanie
§ 371 ods. 1 písm. c TP... I keď som sa tohto postupu domáhal aj na okresnom súde, ani
Najvyšší súd SR neakceptoval toto právo § 371 ods. 1 písm. c TP, teda ani právo na účinný
opravný prostriedok čl. 13 Dohovoru. Vzhľadom k ustálenej praxi NS SR, je otázkou, či sa
nejedná o zneužitie práv čl. 17 Dohovoru... Tvrdenie NS SR v odôvodnení uznesenia, že toto
som neuplatnil na súde prvého a druhého stupňa, neni pravdivé a za ďalšie, tuto povinnosť
ma súd § 238 ods. 1 TP, ktorý toto procesné právo ignoroval...“
Sťažovateľ v sťažnosti cituje z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn.
1 Tpo 1/2014 zo 14. januára 2014, v ktorom má byť uvedené, že „ak v počiatočnom štádiu
konania vyšetrovateľ neumožnil obvinenému účasť pri výsluchu svedka postup podľa § 213
ods. 1 TP, v ďalšom štádiu konania takýto postup už nemôže byť akceptovaný a rozhodujúce
usvedčujúce dôkazy je potrebné vykonať s plným rešpektovaním práva na obhajobu tak, aby
dôvodnosť ďalšieho pretrvávania pozbavenia osobnej slobody obvineného bola podložená
relevantnými a procesne spôsobilými prostriedkami“.
V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že obhajca, ktorý mu bol
ustanovený na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, mu do dnešného dňa nedoručil ani
dovolanie, ktoré v jeho mene podal. Sťažovateľ uvádza, že podal okresnému súdu návrh na
„oslobodenie obhajcu § 43 ods. 1 TP zo dňa 30. 7. 2015“, o ktorom nebolo dosiaľ
rozhodnuté, a z tohto dôvodu podal predsedovi okresného súdu aj sťažnosť na prieťahy
v konaní.
Súčasťou príloh sťažnosti je aj čestné vyhlásenie, ktoré podľa sťažovateľa podpísala
jeho matka, v ktorom uvádza, že proti synovi vypovedala účelovo nepravdivo, čo ľutuje.
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
z radov advokátov.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
sťažnosti vyhovel a prikázal okresnému súdu obnoviť stav „mojej osobnej slobody, pred
porušením tohto základného práva a to prepustením na slobodu“. Sťažovateľ sa taktiež
domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 €, resp. 836-krát 100 000 €
„z dôvodu arogancie a ignoranstva slovenskej justície“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d), čl. 13 a čl. 17
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutými uzneseniami krajského
súdu a najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 12 T 2/2014 z 23. apríla 2014 a uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 To 24/2014 z 2. júla 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t.j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo
aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu. O odvolaní sťažovateľa
proti napadnutému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu mohol sťažovateľ podať dovolanie (čo aj
využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd ako dovolací súd.
Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa vylučuje (vzhľadom na
princíp subsidiarity) právomoc ústavného súdu preskúmať v konaní podľa čl. 127 ods. 1
ústavy napadnuté uznesenie krajského súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 69/2015 z 27. októbra 2015
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na
posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či
táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti považoval za
potrebné poukázať aj na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého vzhľadom na svoje
ústavné postavenie vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že mu
nebolo umožnené klásť vypočúvaným svedkom otázky, a to tak v prípravnom konaní, ako
aj v konaní pred okresným súdom, čím malo byť zásadným spôsobom porušené jeho
základné právo na obhajobu, t. j. podľa jeho názoru bol naplnený dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ak za týchto okolností najvyšší súd odmietol jeho
dovolanie, porušil tým jeho ústavou a dohovorom garantované práva.
Z I. časti citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu vyplýva,
že najvyšší súd sa s kľúčovou námietkou sťažovateľa meritórne nezaoberal, keďže bol toho
názoru, že túto námietku nevzniesol ani pred súdom prvého stupňa, ani pred odvolacím
súdom, a preto nebolo možné na ňu v zmysle § 371 ods. 4 Trestného poriadku prihliadať.
Podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g)
nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom
konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie
podáva minister spravodlivosti. Podnet podľa odseku 3 nemožno použiť na podanie
dovolania, ak ho podala osoba uvedená v § 369 ods. 2 alebo 5, namietaná okolnosť bola
tejto osobe známa už v pôvodnom konaní a nebola namietaná najneskôr v konaní pred
odvolacím súdom.
Sťažovateľ tvrdí, že skutkové tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní
pred okresným súdom nenamietal, že mu nebolo umožnené klásť vypočúvaným svedkom
otázky, nezodpovedá pravde. Sťažovateľ však bližšie nešpecifikuje, kedy na hlavnom
pojednávaní túto skutočnosť namietal, resp. akým podaním, či už v rámci prípravného
konania, alebo konania na okresnom súde. Z napadnutého rozsudku okresného súdu ani
z napadnutého uznesenia krajského súdu (ktoré si ústavný súd na účely predbežného
prerokovania sťažnosti zabezpečil, keďže ho sťažovateľ k sťažnosti nepriložil, hoci mu to
ukladá zákon o ústavnom súde) nevyplýva, že by sťažovateľ túto námietku uplatnil.
Vychádzajúc z uvedeného, sa analyzovaný záver najvyššieho súdu o tom, že na
kľúčovú námietku sťažovateľa nemožno prihliadať vzhľadom na to, že ju neuplatnil
v predchádzajúcich štádiách trestného konania, javí z ústavného hľadiska ako
akceptovateľný a udržateľný, čo už samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Napriek uvedenému ústavný súd považoval za vhodné vyjadriť sa ku kľúčovej
námietke sťažovateľa aj podrobnejšie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 213
ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého policajt môže povoliť účasť obvineného na
vyšetrovacích úkonoch a umožniť mu klásť vypočúvaným svedkom otázky. Postupuje tak
najmä vtedy, ak obvinený nemá obhajcu a úkon spočíva vo výsluchu svedka, pri ktorom je
dôvodný predpoklad, že ho nebude možné vykonať v konaní pred súdom, iba ak by
zabezpečovanie jeho prítomnosti alebo jeho prítomnosť mohli ohroziť vykonanie tohto
úkonu.
Sťažovateľ bol stíhaný väzobne, pričom väzba začala plynúť 4. septembra 2013. Je
zrejmé, že vzhľadom na väzobné stíhanie sťažovateľa bol daný dôvod povinnej obhajoby
podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom sťažovateľovi bol už v prípravnom
konaní ustanovený obhajca ( ) opatrením sp. zn. 0 Tp 20/2013
z 11. septembra 2013. Ústavný súd vychádza z predpokladu, že obhajca sťažovateľa mal
možnosť zúčastniť sa na všetkých úkonoch prípravného konania vrátane výsluchov
svedkov, a teda mal možnosť klásť im otázky. Ani v prípade, že by tento logický
predpoklad nezodpovedal skutočnosti, by však sťažovateľom namietaná skutočnosť
nepostačovala na záver o zásadnom porušení jeho práva na obhajobu. Z napadnutého
rozsudku okresného súdu, ako aj zo zápisníc z hlavného pojednávania konaného 12. marca
2014 a 23. apríla 2014, ktoré si ústavný súd zabezpečil na účely predbežného prerokovania
sťažnosti, vyplýva, že svedkovia boli na hlavnom pojednávaní vypočutí (teda ich výpovede
z prípravného konania nebolo potrebné čítať). Na hlavnom pojednávaní bol prítomný tak
sťažovateľ, ako aj jeho obhajca a mali možnosť klásť vypočúvaným
svedkom otázky. Zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného 23. apríla 2014 navyše
vyplýva, že sťažovateľ sa k spáchaniu skutku kladenému mu za vinu priznal. Vzhľadom na
uvedené možno konštatovať, že kľúčová námietka sťažovateľa je celkom zjavne
neopodstatnená.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
a dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením
dovolacieho súdu a obsahom základných práv garantovaných ústavou a práv garantovaných
dohovorom, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016