Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 398/2019
PDF · 342.01 KB
No categories available
I. ÚS 398/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti
, , , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Jana Štulrajterová, s. r. o, Gajova 13, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka
a konateľka JUDr. Jana Štulrajterová, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 170/2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 56/2017 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 170/2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
14 Co 56/2017 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 300 €
(slovom tristo eur), ktoré s ú mu Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave
p o v i n n é zaplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave s ú p o v i n n é spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 415,51 €
(slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden centov) na účet Advokátskej kancelárie Jana
Štulrajterová, s. r. o, Gajova 13, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 398/2019-14 z 26. septembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 170/2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 56/2017 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 24. novembra
2011 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1 068,31 € s príslušenstvom z titulu
náhrady škody z utrpeného pracovného úrazu. O tejto žalobe rozhodol okresný súd
rozsudkom 11. augusta 2016 tak, že ju zamietol. Sťažovateľ podal 4. októbra 2016
prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd 15. mája
2019 tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Napadnuté konanie ku dňu podania
ústavnej sťažnosti stále nie je právoplatne skončené, keďže okresný súd dosiaľ nerozhodol
o trovách konania.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej konanie o trovách konania tvorí
neoddeliteľnú súčasť konania a je potrebné posudzovať prieťahy v konaní v celom tomto
časovom trvaní súdneho konania. Sťažovateľ dal do pozornosti prípad Čičmanec proti
Slovenskej republike, kde po odmietnutí ústavnej sťažnosti ústavným súdom doručenej
po meritórnom rozhodnutí a v čase rozhodovania o trovách konania ESĽP konštatoval,
že prístup ústavného súdu bol formalistický a obsahovo nezlučiteľný s prístupom ESĽP
preskúmavať celkovú dĺžku konania. Dňa 23. januára 2019 podal predsedovi krajského
súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorý ju vo svojej odpovedi z 8. februára 2019
vyhodnotil ako dôvodnú a priznal, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom.
4. Podľa názoru sťažovateľa nešlo o skutkovo a právne zložitý spor, ale išlo skôr
o jednoduchší spor, a preto nie sú naplnené predpoklady právnej alebo skutkovej zložitosti
veci, ktoré by odôvodňovali zdĺhavé rozhodovanie všeobecných súdov. Krajský súd
rozhodol vo veci len na základe obsahu spisu bez potreby ďalšieho dokazovania, čo podľa
sťažovateľa nenasvedčuje zložitosti veci, skôr naopak.
5. Sťažovateľ sa domnieva, že namietané prieťahy v súdnom konaní neboli
spôsobené jeho správaním a tieto prieťahy je možné pričítať konaniu, resp. nečinnosti
všeobecného súdu v prejednávanej veci, čo v tomto konaní nie je sporné. Existenciu
prieťahov v konaní napokon potvrdil aj samotný krajský súd. Následkom tohto konania
celková dĺžka konania na oboch inštanciách nie je v súlade s požiadavkami na rozhodnutie
vo veci v primeranej lehote.
6. Vzhľadom na uvedenú menšiu skutkovú a právnu zložitosť prejednávanej veci
považuje sťažovateľ dobu nečinnosti súdov za tak zjavne neprimerane dlhú, že v konaní
nedošlo k naplneniu zmyslu súdnej ochrany v civilnom súdnom konaní, t. j. k poskytnutiu
právnej ochrany v primeranom čase. Skutočnosti uvedené v tejto ústavnej sťažnosti podľa
názoru sťažovateľa odôvodňujú záver, že v konaní došlo k prieťahom, a tým aj k porušeniu
ním označených práv.
7. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd
vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prerokovanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach.
Zároveň žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € a uplatnil si aj úhradu
trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
8. Po prijatí časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu, aby sa vyjadril k ústavnej sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn.
1 SprV 454/2019 z 15. októbra 2019 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil
od ústneho pojednávania, a k veci v podstatnom uviedol:
«Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a preštudovaní spisového materiálu sp. zn.
7 C 170/2011 sa mi podaná sťažnosť vo vzťahu k postupu tunajšieho súdu, voči ktorému
som oprávnený sa vyjadriť, javí ako nedôvodná.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v prevažnej miere namieta nečinnosť
Krajského súdu v Bratislave pri jeho rozhodovaní o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti
rozsudku tunajšieho súdu č.k. 7C/170/2011-230 zo dňa 11.08.2016. Považujem za potrebné
poukázať na to, že vo vzťahu ku konaniu na tunajšom súde sťažovateľ namieta jedine
celkovú dĺžku konania. Sťažovateľ v sťažnosti netvrdí žiadne konkrétne obdobie, resp.
obdobia nečinnosti tunajšieho súdu, nenamieta postup tunajšieho súdu, ani neuvádza čím
zo strany tunajšieho súdu došlo k porušeniu jeho v sťažnosti namietaných práv. V žiadnom
prípade nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa (v bode 2.2 sťažnosti), keď s tvrdeným
obdobím nečinnosti Krajského súdu...bezprostredne spája ako jeho následok i vznik
nečinnosti tunajšieho súdu, pričom za potvrdenie existencie takejto nečinnosti označuje
vybavenie sťažnosti zo strany predsedu Krajského súdu.. Podľa môjho názoru je pri
posudzovaní vplyvu na celkovú dĺžku konania jednoznačne potrebné odlíšiť konanie
na tunajšom súde a konanie na odvolacom súde. Rovnako, je tiež potrebné vymedziť,
že konštatovanie dôvodnosti sťažnosti na prieťahy súdu sa vzťahuje na posudzované
konanie príslušného, sťažnosť vybavujúceho, (odvolacieho) súdu. Poukazujem na to, že
konanie sp. zn. 7C/170/2011 je právoplatne skončené. Tunajší súd vo veci samej rozhodol
dňa 11.08.2016. Rozsudok č.k. 7C/170/2011-230 zo dňa 11.08.2016 v znení opravného
uznesenia č.k. 7C/170/2011-252 zo dňa 12.12.2016, nadobudol právoplatnosť dňa
15.05.2019, a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/56/2017-261
zo dňa 26.03.2019, ktorým potvrdil rozsudok tunajšieho súdu a žalovanému nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania.. Poukazujem tiež na to, tunajším súdom bolo
rozhodnuté aj v „zostávajúcej časti konania ktorou bolo rozhodnutie o náhrade trov
konania pred tunajším súdom. Uznesením č.k. 7C/170/2011-271 zo dňa 29.10.2019 tunajší
súd nepriznal náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. Mám za to, že tunajší súd
vo veci sp. zn. 7 C 170/2011 konal bez zbytočných prieťahov...“..
Poukazujem na to, že konanie sp. zn. 7C/170/2011 je právoplatne skončené. Tunajší
súd vo veci samej rozhodol dňa 11.08.2016. Rozsudok č.k. 7C/170/2011-230 zo dňa
11.08.2016 v znení opravného uznesenia č.k. 7C/170/2011-252 zo dňa 12.12.2016,
nadobudol právoplatnosť dňa 15.05.2019, a to v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č.k. 14Co/56/2017-261 zo dňa 26.03.2019, ktorým potvrdil rozsudok tunajšieho
súdu a žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.. Poukazujem tiež na to,
tunajším súdom bolo rozhodnuté aj v „zostávajúcej časti konania“, ktorou bolo rozhodnutie
o náhrade trov konania pred tunajším súdom. Uznesením č.k. 7C/170/2011-271 zo dňa
29.10.2019 tunajší súd nepriznal náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.
Mám za to, že tunajší súd vo veci sp. zn. 7 C 170/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
Odkazujem na priložené vyjadrenie zákonnej sudkyne, ako aj na obsah spisu sp. zn.
Čo sa týka celkovej dĺžky konania, ako je už naznačené vyššie, dovolím si poukázať
na skutočnosť, že spis sp. zn. 7 C 170/2011 sa v období od 17.03.2017 do 02.05.2019
nachádzal na Krajskom súde v Bratislave, ktorému bol tunajším súdom predložený
na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku, avšak, nie som oprávnený hodnotiť
postup Krajského súdu... z hľadiska prieťahov v konaní.
Celková dĺžka konania bola ovplyvnená aj rozhodovaním o procesných návrhoch
žalobcu (sťažovateľa). Sťažovateľ v priebehu konania tri krát požiadal o zmenu žaloby, tiež
podal návrh na zámenu účastníka konania. Je nepochybné, že účastník konania
je oprávnený využívať zákonnom ustanovené prostriedky na obhajovanie svojich práv,
avšak predĺženie konania v dôsledku úkonov súdu vykonaných v dôsledku procesných
návrhov účastníkov konania, nemožno pričítať na ťarchu konajúceho súdu. Na celkovú
dĺžku mali vplyv i dve odročenia pojednávania, raz na žiadosť žalobcu a raz na žiadosť
žalovaného.
Okrem toho, že sťažovateľ v predmetnej ústavnej sťažnosti nenamieta nečinnosť
či neefektívnu činnosť tunajšieho súdu, si dovolím poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ
ani v priebehu konania nepodal sťažnosť na prieťahy tunajšieho súdu, ani inak nenamietal
nečinnosť tunajšieho súdu, či konanie tunajšieho súdu neurgoval. V prípade konštatovania
nečinnosti tunajšieho súdu, či priamo vzniku prieťahov tunajšieho súdu, by uvedená
skutočnosť mala význam, pretože sťažovateľ svoje namietané práva stratil, nakoľko si ich
v zmysle zásady „vigilantibus iuris“ nedostatočne strážil (poukazujem na podobný názor
v Náleze Ústavného súdu... sp. zn. III. ÚS 564/2015).
Sťažovateľom namietanú výšku finančného zadosťučinenia 2.000 EUR považujem
za neprimeranú. Samotný nárok sťažovateľa na finančné zadosťučinenie a náhradu trov
konania, ktorý žiada od tunajšieho súdu a Krajského súdu v Bratislave spoločne
a nerozdielne, považujem za neurčitý. Mám zato, že v danom prípade mal sťažovateľ svoje
nároky voči tunajšiemu súdu priamo špecifikovať, okrem toho aj náležíte zdôvodniť, k čomu
podľa môjho názoru nedošlo. Napriek tomu poukazujem na to, že výška požadovaného
finančného zadosťučinenia prekračuje výšku nároku sťažovateľa neúspešne uplatneného
v konaní (istina 1.068 EUR s príslušenstvom po treťom rozšírení petitu). V tejto súvislosti
dávam do pozornosti závery Ústavného súdu... v niektorých prípadoch, keď konštatoval
porušenie práv sťažovateľov a zároveň im nepriznal finančné zadosťučinenie, podľa ktorých
.finančné zadosťučinenie nemôže byť kompenzáciou za neúspešné uplatňovaných nárokov“
(napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 417/2018, III. ÚS 229/2018).
Dovolím poukázať aj na ďalšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu..., z ktorej možno
dospieť k záveru, že primerané zadosťučinenie za jeden rok prieťahov v konaní nezvykne
presahovať 500 EUR (napr. nálezy Ústavného súdu... sp. zn. I. ÚS 341/2018,
Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu...a v prípade záveru
o porušení práv sťažovateľa postupom tunajšieho súdu, žiadam, aby ústavný súd zvážil
dôvodnosť a primeranosť finančného zadosťučinenia a nepriznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v celej uplatnenej výške.»
Predseda súdu pripojil tiež vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktoré obsahuje aj stručný
chronologický prehľad úkonov vykonaných v napadnutom konaní od pridelenia spisu.
Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení zdôraznila, že „v danej veci som konala
bez prieťahov, ktoré by vznikli mojim subjektívnym zavinením“. Okrem toho poukázala
na nedostatočné obsadenie súdneho oddelenia od júla 2016 do augusta 2018 (absencie
asistentky), keď všetky procesné úkony musela vykonávať sama.
9. Krajský súd sa vyjadril k ústavnej sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV 408/2019
z 23. októbra 2019, v ktorom prostredníctvom svojho predsedu v podstatnom uviedol:
„ , referujúca sudkyňa v predmetnej veci vo svojom
vyjadrení zo dňa 22.10.2019 z poverenia , predsedníčky senátu
zodpovednej za chod senátu uviedla, že vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn.
14Co/56/2017 nebola prejednaná a rozhodnutá na odvolacom súde v primeranej lehote
z dôvodu, že senátu 14Co dlhodobo pracuje s vysokým počtom vecí. Ďalej k veci uviedla,
že právna vec Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7C/170/2011 bola dňa 17.03.2017
predložená tunajšiemu súdu z dôvodu podaného odvolania žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 7C/170/2011-230 zo dňa 11.08.2016 a bola jej pridelená
spisová značka 14Co/56/2017. Vzhľadom na predmet konania sa nejednalo o súdne konanie
vyžadujúce osobitnú alebo výnimočnú rýchlosť v zmysle Osobitných zásad pre všetky úseky
Krajského súdu v Bratislave, stanovených v Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave
na rok 2017, a preto bola predmetná vec zaradená do bežného poradia na vybavenie.
Po sťažnosti žalobcu na prieťahy v odvolacom konaní zo dňa 23.01.2019, na ktorú
sťažovateľovi odpovedal , podpredseda súdu listom
č. 1 Spr/16/2019 zo dňa 08.02.2019, vec prednostne (mimo
poradia) naštudovala a v predmetnej veci bol dňa 15.03.2019 vykonaný úkon smerujúci
k vybaveniu veci (nariadený termín verejného vyhlásenia rozsudku).
záverom uviedla, že o odvolaní žalobcu v predmetnej veci
rozhodol odvolací súd rozsudkom č. k. 14Co/56/2017-261 zo dňa 26.03.2019 a spis
v predmetnej veci bol vrátený súdu prvej inštancie dňa 30.04.2019.
S uvedeným vyjadrením sa v celom rozsahu stotožňujem.“
10. Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadril,
či trvá na ústnom pojednávaní, a zároveň jej zaslal vyjadrenie predsedov okresného súdu
a krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska k veci.
11. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 10. decembra
2019 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v podstatnom uviedol:
„Po obsahovej stránke je vyjadrenie Okresného súdu Bratislava I. zamietavé ako aj
rozsudok daného súdu so sp. zn. 7C/170/2011-230 zo dňa 11.08.2016, resp. sťažnosť sa mu
javí ako nedôvodná. OS považoval za dôležité poukázať na to, že sťažovateľ namietal jedine
celkovú dĺžku konania a netvrdí žiadne konkrétne obdobie.· Sťažovateľ nemusí namietať,
že sa mu určité, časovo vymedzené obdobie zdá neprimerané, pretože obdobie zbytočných
prieťahov nie je zákonom ani súdnou praxou presne určené, vzhľadom na skutočnosť,
že ho ako také ani všeobecne nie je možné vymedziť. (II. ÚS 26/95). Rovnako sťažovateľ
nesúhlasí s tvrdením OS, že neuviedol čím zo strany OS došlo k porušeniu namietaných
práv v sťažnosti, ako aj s tým, že je potrebné odlíšiť konanie na OS a Krajskom súde v
Bratislave. V bode 4.1 sťažnosti uvádza, že konanie stále pokračuje vo fáze konania o
trovách, ktoré je nedeliteľnou súčasťou konania pred všeobecnými súdmi, a preto až
rozhodnutím o všetkých, a to aj nadväzujúcich konaní, sa zavŕši súdne konanie pred
všeobecnými súdmi. Nie je vinou sťažovateľa, že na OS vznikli prieťahy zapríčinené
nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave. OS tiež argumentuje tým, že celková dĺžka
konania bola ovplyvnená využitím zákonných procesných prostriedkov na obhajovanie práv
sťažovateľa, čo nemožno pričítať na ťarchu konajúceho súdu.
Ďalej tiež uvádza, že pojednávanie bolo dvakrát odročené – raz zo strany
sťažovateľa, druhý raz na žiadosť žalovaného. Sťažovateľ nenamieta prieťahy, ktoré (by)
vznikli uplatňovaním si jeho zákonných prostriedkov na obhajovanie, pretože by v takom
prípade nešlo o prieťahy, ktoré by boli zbytočné. OS nepresne uvádza, koľkokrát bolo
pojednávanie odročené. V skutočnosti bolo pojednávanie odročené jedenkrát aj zo strany
zákonnej sudkyne z dôvodu OČR, čo nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa.
Pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 23.05.2016, bolo z tohto dôvodu odročené
na 11.08.2016. Ďalej OS poukazuje vo svojom vyjadrení na to, že sťažovateľ nenamietal
nečinnosť či neefektívnosť OS, a v priebehu konania ani nepodal sťažnosť na prieťahy OS,
ani neurgoval konanie OS. K tomu tiež dodáva, že si sťažovateľ nedostatočne strážil svoje
práva, kde sa odvoláva na nález Ústavného súdu SR so sp. zn. III. ÚS 564/2015. S daným
tvrdením OS sťažovateľ nesúhlasí, keďže nemohol predpokladať, že Krajský súd v
Bratislave bude nečinný a spôsobí tým prieťahy v danom konaní, ktoré sa dotknú a
zaradenie veci mimo bežného poradia. Vzhľadom na dobu trvania konaní pred OS a KS sa
bohužiaľ sťažovateľ v čase, keď ešte bol schopný vnímať právne skutočnosti o výsledku
konania nedozvedel...“
12. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 16. októbra 2019 bol schválený Dodatok č. 1
k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len ,,rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 17. októbra
2019. V zmysle tohto rozvrhu je Mojmír Mamojka (sudca spravodajca) členom tretieho
senátu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 7 rozvrhu práce veci, na ktorých
prerokovanie boli od 26. apríla 2019 do 16. októbra 2019 príslušné prvý senát ústavného
súdu alebo druhý senát ústavného súdu v zložení platnom v období od 26. apríla 2019
do 16. októbra 2019 a v ktorých bolo v tomto období vydané rozhodnutie o prijatí návrhu na
ďalšie konanie, prerokujú tieto senáty v pôvodnom zložení. Prvý senát ústavného súdu
v rozhodnom období pracoval v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav
Duriš a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti
vedenej pod sp. zn. I. ÚS 398/2019 prvý senát ústavného súdu v takom zložení, ako to je
uvedené v záhlaví tohto nálezu.
III.
K obsahu spisu okresného súdu v napadnutom konaní
13. Ústavný súd v záujme objektívneho posúdenia veci požiadal okresný súd
o predloženie súdneho spisu, ktorý mu okresný súd doručil na nahliadnutie 21. novembra
2019. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie a z vyjadrenia predsedu okresného
súdu, resp. zákonnej sudkyne ústavný súd zistil nasledujúci stav napadnutých konaní:
14. Dňa 2. decembra 2011 bol okresnému súdu doručený návrh na vydanie
platobného rozkazu, resp. žaloba sťažovateľa proti žalovanému „Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky“ (ďalej len „žalovaný“) o náhradu
škody z titulu pracovného úrazu v sume 866,71 € v dôsledku dopravnej nehody, ktorá
sa stala v roku 1996.
15. Dňa 26. septembra 2012 sťažovateľ podal návrh na odročenie pojednávania
určeného na 15. október 2012 z dôvodu plánovaného dlhodobého kúpeľného pobytu
v Piešťanoch od 15. októbra 2012 do 28. októbra 2012 (o termíne tohto pojednávania
sťažovateľ vedel už od 25. mája 2012, keď mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie,
pozn.). Pojednávanie tak bolo odročené na 18. február 2013. Dňa 23. januára 2013
sťažovateľ svoj nárok upresnil a požadoval, aby pri posudzovaní výšky škody na jeho zdraví
bola k pôvodnej sume „pripočítaná čiastka 169, 60 €, ktorú som zaplatil ošetrujúcemu
lekárovi...! (č. l. 61 v súdnom spise). Uznesením z 18. februára 2013 okresný súd pripustil
zmenu návrhu (išlo o celkovú sumu 1 036,31 €, pozn.) a odročil pojednávanie na 3. jún
2013. Dňa 23. mája 2013 sťažovateľ požiadal opätovne o odročenie toho pojednávania,
pretože má plánovaný zákrok u stomatológa, ktorý tento termín určil 20. mája 2013
(o tomto termíne pojednávania sťažovateľ takisto vedel už od 18. februára 2013, pozn.).
Po vykonaní zákroku u stomatológa (32 €) sťažovateľ svoj návrh rozšíril na sumu
1 068,31 € s prísl. a okresný súd o ňom rozhodol 2. októbra 2014. Dňa 13. marca 2014
sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa, ktorý mal predložiť v lehote 10 dní listiny
preukazujúce jeho pomer k žalovanému v čase dopravnej nehody (o odročenie termínu
predtým požiadal žalovaný z dôvodu práceneschopnosti povereného zamestnanca, pozn.).
Ďalšie pojednávanie sa konalo 2. októbra 2014 (súd požadoval upresnenie výšky úrokov
z omeškania, ale sťažovateľ uviedol, že „na úroku z omeškania netrvá, že ide o symboliku,
že následky jeho úrazu sú horšie“. Okresný súd návrh sťažovateľa na zámenu účastníka
zamietol. Z dôvodu hospodárnosti konania sťažovateľ zastúpený už právnou zástupkyňou
nepodal proti tomuto uzneseniu odvolanie a postup pri rozhodovaní o jeho návrhu
považoval za nesprávny a zbytočný, pretože nie je sporné, kto je žalovaným, pozri jeho
vyjadrenie z 11. decembra 2017 (č. l. 170 až č. l. 174).
16. Uznesením z 22. januára 2015 okresný súd vyzval sťažovateľa už zastúpeného
právnou zástupkyňou, aby odstránil vadu návrhu na pripustenie zmeny petitu jeho
rozšírením o úroky z omeškania. Sťažovateľ spresnil návrh podaním z 5. februára 2015
a okresný súd uznesením z 21. apríla 2015 pripustil zmenu žalobného petitu o zákonné
úroky z omeškania (aj napriek jeho predchádzajúcemu tvrdeniu v bode 15, pozn.).
17. Pojednávanie, ktoré sa malo konať 23. mája 2016, bolo odročené
pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne na 11. august 2016, keď okresný súd vyhlásil
rozsudok, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného
súdu odvolanie 4. októbra 2016, kde namietal nesprávne závery súdu týkajúce sa pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného, otázky premlčania jeho nároku a nepreukázania príčinnej
súvislosti medzi vzniknutou škodou a pracovným úrazom. Okresný súd vydal na základe
podnetu účastníkov 12. decembra 2016 opravné uznesenie.
18. Dňa 17. marca 2017 doručil okresný súd spis s opravným prostriedkom
krajskému súdu, ktorý vyhlásil 26. marca 2019 rozsudok sp. zn. 14 Co 56/2017, ktorým
potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa a priznaní nároku
žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovanému súčasne nepriznal trovy
odvolacieho konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. mája 2019.
19. Okresný súd následne uznesením z 29. októbra 2019 žalovanému náhradu trov
konania pred súdom prvej inštancie nepriznal, pretože ten si žiadne trovy ani neuplatnil.
V tejto súvislosti poukázal okresný súd na uznesenie dovolacieho súdu sp. zn. 6 Cdo 5/2017
z 25. januára 2017, v ktorom uviedol, že «princípu rozumnosti v práve (princíp „zdravého
rozumu“) chrániaceho hodnotu racionality, vyvoditeľného z idey právneho štátu v zmysle
čl. 1 ods. 1 Ústavy..., a tiež princípu efektivity vyplývajúceho z čl. 17 CSP, nezodpovedá
taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, výsledkom ktorej
je rozhodnutie súdu obsahujúce výrok, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania,
hoci je v čase rozhodovania súdu zrejmé, že jej žiadne trovy nevznikli...“ Takéto výroky
sú za danej situácie rozporné a nerešpektujúce zásadu podľa ktorej z nemožného právo
(nárok, záväzok) nevznikne, resp. že k nemožnému sa neprihliada (impossibilium nulla
obligatio est – nemožné nezakladá záväzok – D 50, 17 185 – Celsius. Odporujú zároveň
všeobecnému poznaniu, že z ničoho niť nevznikne (Lukretius).».
IV.
Právomoc ústavného súdu, zákonné a judikatúrne východiská a vyhodnotenie
postupu okresného súdu
20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
21. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13, § 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
23. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom
okresného súdu a postupom krajského súdu dochádza(lo) k porušovaniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
25. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02,
26. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, konštantne vychádza z názoru, že účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne
nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).
27. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
28. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
29. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
v ktorý sa bude konať nové pojednávanie.
30. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento
základný princíp konania je premietnutý aj do ďalších ustanovení Civilného sporového
poriadku.
31. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP
o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní
sporu a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie
vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
32. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom súdnom
konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a teda či bolo alebo nebolo porušené základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: (1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej
súd rozhoduje, (2) správanie účastníka súdneho konania a (3) postup samotného súdu
(napr. I. ÚS 41/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04, I. ÚS 398/2016). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu prerokúvanej veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom
prípade.
33. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že konanie
o náhradu škody na zdraví z titulu pracovného úrazu nevykazovalo z právneho hľadiska črty
mimoriadnej zložitosti a tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.
Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení taktiež nepoukázal ani na právnu,
ani na skutkovú zložitosť veci.
34. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by mali byť
osobitne zohľadnené na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov
došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda neprimeraná dĺžka napadnutého konania
pred okresným súdom a krajským súdom nebola vyvolaná iba správaním sťažovateľa.
Hoci je potrebné uviesť, že v konaní pred okresným súdom v dvoch prípadoch sťažovateľ
žiadal odročiť pojednávania, ktoré na prvý pohľad evokujú jeho špekuláciu nezúčastniť
sa na pojednávaní, hoci dopredu vedel termíny týchto pojednávaní (pozri bod 15
a komentáre ústavného súdu). Súčasne až trikrát požiadal o zmenu žaloby a podal návrh na
zámenu účastníka konania, hoci je pravdou, že účastník konania je oprávnený využívať
zákonnom ustanovené prostriedky na obhajovanie svojich práv (pozri vyjadrenie okresného
súdu v bode 8).
35. Napokon ústavný súd pristúpil k hodnoteniu tretieho kritéria, a to samotného
postupu okresného súdu aj krajského súdu v napadnutom konaní. Podrobne sa oboznámil
s doterajším priebehom napadnutého konania a zistil, že okresný súd (až na malú výnimku
nečinnosti v období jedného roka (od 21. apríla 2015, keď pripustil zmenu žalobného petitu
o zákonné úroky z omeškania, až do 11. augusta 2016, keď okresný súd vyhlásil rozsudok,
pozn.) konal priebežne o návrhu sťažovateľa iba necelých päť rokov a na krajskom súde
sa vec nachádzala iba dva roky a po podaní ústavnej sťažnosti už bolo konanie vo veci
samej aj právoplatne skončené. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako,
resp. obdobne základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) môže pritom podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým
konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania
v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Na tom nič
nemení ani námietka sťažovateľa, že ústavný súd by mal posudzovať prípadné porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu ku konaniu ako celku, a nie jednotlivé fázy konania, resp.
obdobia nečinnosti. K tomu ústavný súd opakovane dáva do pozornosti, že aj ESĽP
uplatňuje rôzne spôsoby skúmania postupu štátnych orgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti
je zrejmé, že môže skúmať jednak dĺžku konania na jednotlivých súdnych inštanciách (napr.
Rablat v. Francúzsko, rozsudok z 29. 4. 2003, č. 49285/99) alebo sa môže snažiť
identifikovať konkrétne neprimerané obdobia nečinnosti medzi jednotlivými úkonmi
vo veci bez toho, aby vyhodnotil, či celková dĺžka jednotlivých fáz konania bola primeraná
alebo nie (napr. Koktavá v. Česká republika, rozsudok z 2. 12. 2003, č. 45107/98). Spôsoby
skúmania postupu štátnych orgánov sa javia byť rovnocenné, pretože sledujú rovnaký cieľ,
a to zistenie, či v posudzovanom prípade došlo alebo nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa.
Aj ústavný súd pri posudzovaní prípadného namietaného porušenia článku dohovoru dbá
na podstatu a účel poskytovania ústavnej ochrany, a to bez ohľadu na to, ktorý z uvedených
spôsobov uplatní, pretože oba spôsoby sledujú ten istý cieľ.
S tvrdením predsedu okresného súdu, že okresný súd „v tejto veci koná priebežne...
a nedochádza k zbytočným prieťahom“, sa ústavný súd čiastočne stotožnil. Je zrejmé,
že okresný súd zvolil v napadnutom konaní taký procesný postup, ktorý smeroval
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal. Avšak vzhľadom na to,
že celé konanie trvalo neprimerane dlho, čo je nezlučiteľné s namietaným porušením
základných práv podľa ústavy a dohovoru a judikatúrou ESĽP a ústavného súdu, námietky
okresného súdu a krajského súdu preto nemajú v kontexte uvedeného už ústavnú relevanciu.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
K bodu 1 výrokovej časti nálezu
36. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd aj krajský súd
v napadnutom konaní porušili základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
K bodu 2 výrokovej časti nálezu
37. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie [obdobne § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde].
38. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
39. Podľa § 135 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ten, komu bolo uložené zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v lehote do dvoch mesiacov od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
nezaplatí, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý
aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
40. Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
a túto svoju požiadavku odôvodnil dobou nečinnosti a taktiež neprimeranou dĺžkou
napadnutého konania.
41. Vychádzajúc z doterajšej dĺžky napadnutého konania a prihliadajúc i na obdobie
nečinnosti okresného súdu aj krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej
veci existujú dôvody na priznanie finančného zadosťučinenia. Zároveň vzal ústavný súd
do úvahy správanie sťažovateľa, výsledok konania, ako aj skutočnosť na to, že predmetné
konanie bolo do rozhodnutia ústavného súdu už právoplatne skončené. Podľa názoru
ústavného súdu konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci zodpovedá priznanie
finančného zadosťučinenia v sume 300 €, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2
výroku tohto nálezu. Obdobne ústavný súd pri priznaní konkrétnej sumy vychádzal
aj z predmetu sporu, čo bolo v hre, resp. v stávke „at stake“ pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 70/98 a tam citovaná judikatúra, napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
X. v. Francúzsko z 31. 3. 1987, rozsudok Bock v. Nemecko z 20. 3. 1989, rozsudok
X. v. Francúzsko z 31. 3. 1992, rozsudok Vallée v. Francúzsko z 26. 4. 1994, rozsudok
A. a ďalší v. Dánsko a i. z 8. 2. 1996 a podobne alebo III. ÚS 76/06) a prihliadol
aj na ďalšie argumenty okresného súdu vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti a tam uvádzanú
judikatúru ústavného súdu (pozri bod 8), ktoré právna zástupkyňa sťažovateľa nijako
nespochybňovala. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnej sťažnosti
v časti požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia prevyšujúcej sumu 300 €
nevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto nálezu.
K bodu 3 výrokovej časti nálezu
42. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré
sťažovateľovi vznikli v konaní pred ústavným súdom.
43. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
44. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“).
45. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby vykonané v roku 2019 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej
sťažnosti), ktorá bola vyčíslená v ústavnej sťažnosti v sume 415, 51€.
46. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku 2018 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške
980 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 163,33 € a jedna
stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,80 €). Sťažovateľovi tak patrí
náhrada trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v celkovej výške 346,26 €,
po zvýšení o DPH v sume 415,51 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
47. Priznanú náhradu trov konania sú okresný súd a krajský súd povinní zaplatiť
spoločne a nerozdielne na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom
súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.
48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu