Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 164/2019
PDF · 471.02 KB
No categories available
IV. ÚS 164/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná advokát a konateľ
, ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 31 P 275/2018, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín
v konaní vedenom pod sp. zn. 31 P 275/2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Trenčín p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
31 P 275/2018 konal bez zbytočných prieťahov.
3. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Okresný súd Trenčín j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 640,65 € (slovom šesťstoštyridsať eur a šesťdesiatpäť centov) na účet jeho
právneho zástupcu advokátskej kancelárie , ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. októbra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou , , v mene ktorej koná
advokát a konateľ , ktorou namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 P 275/2018 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ podal
17. decembra 2018 „návrh na rozhodnutie o podstatnej veci týkajúcej sa maloletého
dieťaťa – očkovanie...“.
3. Predmetom napadnutého konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie
vo veci maloletého, o ktorej sa rodičia nevedia dohodnúť, t. j. rozhodovanie vo veci
starostlivosti súdu o maloletého podľa príslušných ustanovení Civilného mimosporového
poriadku (ďalej aj „CMP“).
4. Podaným návrhom v predmetnej veci sa sťažovateľ domáha, aby okresný súd
rozhodol o uložení povinnosti matke maloleté dieťa zaočkovať a dodržiavať očkovací
kalendár a zároveň uhradiť finančné náklady spojené s nedodržaním očkovacieho kalendára
maloletého syna. Podľa sťažovateľa okresný súd v napadnutom konaní „nezačal konať
a právoplatne nerozhodol“.
5. Ku kritériu právnej a skutkovej zložitosti prejednávanej veci sťažovateľ
zdôrazňuje, že v konkrétnych okolnostiach veci je očkovacia povinnosť, o uloženie ktorej
vo vzťahu k matke maloletého ide, upravená zákonnými a podzákonnými predpismi a matka
maloletého koná v rozpore s nimi. Povinnosť dať dieťa zaočkovať dokonca podľa
sťažovateľa vyplýva zo zákona, ktorého súlad s ústavou už ústavný súd konštatoval v náleze
sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014.
6. Sťažovateľ konštatuje, že z jeho strany k predĺženiu napadnutého konania nedošlo,
keďže okresný súd dosiaľ nevykonal žiadny procesný úkon.
7. Nečinnosť okresného súdu v trvaní jedného roka podľa sťažovateľa nemožno
s prihliadnutím na predmet napadnutého konania ničím ospravedlniť. Na podklade
uvedených skutočností preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu
v napadnutom konaní konať a prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 415,51 €. Sťažovateľ zároveň
ústavnému súdu oznámil, že vo veci ústavnej sťažnosti súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
8. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje stavom
právnej neistoty, ktorým sa zasahuje aj do výkonu jeho rodičovských práv a rovnako aj do
ochrany práv a zdravia maloletého. Ďalej dôvodí, že zverením maloletého do osobnej
starostlivosti jednému z jeho rodičov nedochádza u druhého rodiča k strate žiadnej časti
rodičovských práv a tieto zostávajú zachované v plnom rozsahu. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti a s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy sťažovateľ požaduje priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €.
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti,
replika sťažovateľa a úkony okresného súdu v napadnutom konaní
9. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 164/2019-13 z 11. decembra 2019 ústavnú
sťažnosť v celom rozsahu prijal na ďalšie konanie.
10. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie sa na výzvu ústavného súdu
k ústavnej sťažnosti vyjadril prípisom sp. zn. Spr 1228/2019 z 30. decembra 2019
podpredseda okresného súdu, ktorý ústavnému súdu zároveň oznámil, že vo veci ústavnej
sťažnosti súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
11. V relevantnej časti vyjadrenia podpredseda okresného súdu zdôraznil, že v čase
podania návrhu sťažovateľa o podstatnej veci maloletého dieťaťa prebiehali na okresnom
súde konania týkajúce sa totožného maloletého dieťaťa, a to „konanie o zmene úpravy práv
a povinností rodičov k maloletému dieťaťu (31P/260/2018), o zmene úpravy styku
(26P/272/2018). Po podaní tohto návrhu boli podané ďalšie návrhy týkajúce sa toho istého
maloletého dieťaťa, a to návrhy na zmenu úpravy styku (34P/82/2019), 34P/194/2019)
a návrh na zabezpečenie vyšetrenia u odborného lekára (31P/201/2019). Všetky tieto
konania inicioval sťažovateľ.“.
12. Podpredseda okresného súdu zároveň uviedol, že v napadnutom konaní vedenom
okresným súdom je na 4. február 2020 určený termín pojednávania.
13. Vyjadrenie podpredsedu okresného súdu ústavný súd zaslal na prípadné zaujatie
stanoviska sťažovateľovi, ktorý v reakcii v prípise doručenom ústavnému súdu
30. januára 2020 zdôraznil, že naďalej trvá na ústavnej sťažnosti a žiada ústavný súd, aby jej
v celom rozsahu vyhovel. Sťažovateľ konštatuje, že prvý úkon vo veci bol zo strany
okresného súdu vykonaný bezprostredne po tom, čo „sa porušovateľ dozvedel o sťažnosti.“.
14. Sťažovateľ ďalej v podstatnom poukazuje na skutočnosť, že v predmetnej veci
nebol vykonaný žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci, „čo je s ohľadom na predmet
prejednávanej veci... neprípustné, vzhľadom na výrazné zasahovanie najmä do práv
maloletého dieťaťa... ale rovnako do výkonu rodičovských práv a povinností... V dôsledku
nečinnosti a neefektívnosti súdu, nakoľko matka maloletého odmieta dodržiavať očkovací
kalendár a dať zaočkovať ich maloletého syna, dochádza k ohrozovaniu jeho zdravotného
stavu, vedomému konaniu v rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, pričom toto
konanie môže mať trvalé a neodvrátiteľné následky.“.
15. K argumentácii podpredsedu okresného súdu o iných konaniach vedených
okresným súdom vo veciach týkajúcich sa toho istého maloletého dieťaťa, ktoré boli
iniciované sťažovateľom, tento uvádza, že mu „nie je známa relevantnosť tohto tvrdenia
vo vzťahu k uvedenému konaniu a dovoľuje si dodať, že konaním porušovateľa v ním
uvedených konaniach rovnako dochádza k porušovaniu garantovaných základných práv
a slobôd.“.
16. V písomnom podaní adresovanom ústavnému súdu si sťažovateľ zároveň
uplatňuje nárok na náhradu trov konania v celkovej sume 640,66 €.
17. Na podklade oznámenia podpredsedu okresného súdu (bod 10 tohto nálezu)
a sťažovateľa (bod 7 tohto nálezu) ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania
vo veci ústavnej sťažnosti, keďže dospel k záveru, že od prípadného pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
18. Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom, ktorý
si ústavný súd zapožičal, a z ďalších zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:
- Sťažovateľ doručil okresnému súdu 17. decembra 2018 návrh vo veci maloletého
dieťaťa, o ktorej sa rodičia nevedia dohodnúť. Vec bola pod sp. zn. 31 P 275/2018 pridelená
zákonnej sudkyni JUDr. Renáte Topolčanskej.
- Okresný súd uznesením č. k. 31 P 275/2018-7 z 19. decembra 2018 (ďalej len
„uznesenie z 19. decembra 2018“) ustanovil maloletému dieťaťu kolízneho opatrovníka.
Zároveň bol vypracovaný návrh na vykonanie procesných úkonov doručovania návrhu
sťažovateľa doručeného okresnému súdu 17. decembra 2018 a uznesenia okresného súdu
z 19. decembra 2018 účastníkom napadnutého konania a kolíznemu opatrovníkovi
a vyžiadania očkovacieho preukazu zo strany matky maloletého dieťaťa pod hrozbou
uloženia poriadkovej pokuty. Navrhované procesné úkony boli realizované v mesiaci január
2020.
- Dňa 7. januára 2020 bol nariadený termín pojednávania na 4. február 2020.
- Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 4. februára 2020, bol vyhlásený rozsudok.
III.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
19. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
20. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
22. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
23. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
IV.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva a posúdenie veci ústavným súdom
24. Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného
súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2
listiny) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
25. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2
listiny), osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,
26. Ústavný súd pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny), resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
27. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expressis verbis zakotvená ako základný princíp civilného konania
v čl. 17 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a v čl. 12 CMP, podľa ktorých súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu (podľa Civilného sporového poriadku), resp. účastníkov konania (podľa
Civilného mimosporového poriadku) a iných osôb. Tento základný princíp konania je
premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku a Civilného
mimosporového poriadku so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich
predmet úpravy týchto poriadkov.
28. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové
konania) sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov
je vyjadrená napr. aj v § 30 CMP, podľa ktorého po začatí konania postupuje súd
v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase
prejednaná a rozhodnutá, ďalej v § 31 CMP, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď
sú účastníci nečinní, ale aj v § 34 CMP, ktorým je vylúčená aplikácia ustanovení Civilného
sporového poriadku o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej koncentrácie konania).
29. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38
ods. 2 listiny), resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú
- právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
- správanie subjektu (účastníka konania) a
- postup samotného súdu.
IV.A Právna a faktická zložitosť veci
30. Predmetom rozhodovania okresného súdu je vec maloletého (očkovanie
maloletého), o ktorej sa rodičia nevedia dohodnúť v súlade s § 111 písm. h) CMP, ktorá je
vo všeobecnosti vecou starostlivosti súdu o maloletých. Hmotnoprávnym podkladom
predmetného konania je § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sa rodičia nedohodnú
o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä
o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa,
o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
31. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že konania
s obdobným predmetom možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva
(m. m. III. ÚS 83/2015). Ústavný súd pripúšťa, že dĺžka konania môže byť objektívne
závislá aj v týchto prípadoch od skutkovej či právnej náročnosti konkrétne prerokovávanej
veci. Obsah súdneho spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom
však nepotvrdzuje faktickú ani právnu zložitosť predmetnej veci. Napadnuté konanie
vedené okresným súdom sa totiž od jeho začatia až do februára 2020, keď bolo po prvýkrát
nariadené pojednávanie, výlučne zameriavalo len na administratívne úkony doručovania
návrhu a procesného rozhodnutia o ustanovení kolízneho opatrovníka (k tomu pozri bod 18
tohto nálezu).
32. Ústavný súd na podklade uvedeného, vychádzajúc z obsahu spisovej
dokumentácie a doterajšieho priebehu napadnutého konania, konštatuje, že ani
po skutkovej, ani po právnej stránke nejde o zložitú vec.
33. Súčasťou prvého kritéria je aj povaha prerokúvanej veci. V tomto kontexte
ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, v súlade s ktorou ak sú predmetom konania
vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú
venovať „mimoriadnu starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať
za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (k tomu pozri rozsudok ESĽP
vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 9580/81, rozsudok z 8. 7. 1987, § 85).
V rámci tejto požiadavky sa potom podstatne mení aj pohľad na posúdenie prieťahov
v predmetnej veci vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne čl. 38 ods. 2 listiny), účelom ktorého je, aby sa
čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie
(m. m. II. ÚS 66/02, II. ÚS 80/2010).
IV.B Správanie subjektu (účastníka konania)
34. Pri preskúmavaní kritéria správania sťažovateľa ako účastníka napadnutého
konania v procesnom postavení navrhovateľa ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že k predĺženiu napadnutého konania
akýmkoľvek spôsobom prispel sťažovateľ svojím správaním. K argumentácii podpredsedu
okresného súdu obsiahnutej v bode 11 tohto nálezu, podľa ktorej na okresnom súde prebieha
v súčasnosti niekoľko konaní týkajúcich sa totožného maloletého dieťaťa, ktoré inicioval
sťažovateľ, ústavný súd poukazuje na repliku sťažovateľa uvedenú v bode 15 tohto nálezu,
s ktorou sa stotožňuje. Uplatňovanie procesných práv sťažovateľa a podanie niekoľkých
návrhov na tom istom všeobecnom súde nemôže byť samo osebe bez akýchkoľvek iných
konkrétnych skutočností dôvodom na záver, že sťažovateľ svojím správaním prispel
k predĺženiu napadnutého konania. Ústavný súd preto konštatuje, že podpredsedom
okresného súdu zdôrazňovaná existencia niekoľkých prebiehajúcich konaní iniciovaných
sťažovateľom je pre posúdenie predmetu tohto konania, a tým aj existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, irelevantná.
IV.C Postup okresného súdu v napadnutom konaní
35. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd pritom vychádzal
zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť
zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Za neefektívnu činnosť, ktorá môže
zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd považuje aj nesprávnu, resp. nesústredenú činnosť
všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 33/99).
36. Z obsahu predloženého spisu ústavný súd zistil, že doterajší priebeh napadnutého
konania je poznačený dlhším obdobím nečinnosti okresného súdu v trvaní jedného roka, a to
od decembra 2018, keď bolo v predmetnej veci vydané uznesenie o ustanovení kolízneho
opatrovníka, do januára 2020, keď bolo vo veci nariadené pojednávanie.
37. Tiež z prehľadu procesných úkonov ďalej vyplýva, že v decembri 2018 bol síce
vypracovaný návrh na vykonanie procesných úkonov doručovania relevantných
dokumentov, k samotnej realizácii týchto úkonov však došlo až v januári 2020. Uvedený
postup okresného súdu efektívnym spôsobom neviedol k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľa.
V.
Záver
V.A K bodu 1 výrokovej časti nálezu
38. Na základe skutočností uvedených v časti IV tohto nálezu ústavný súd dospel
k záveru, že nečinnosťou okresného súdu v trvaní jedného roka a jeho nesústredeným
postupom bolo v napadnutom konaní porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
rozhodol v súlade s čl. 127 ods. 2 prvou vetou ústavy a § 133 ods. 1 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
V.B K bodu 2 výrokovej časti nálezu
39. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie základných práv podľa
odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal.
Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
40. Aj napriek tomu, že v napadnutom konaní okresný súd na pojednávaní, ktoré sa
uskutočnilo 4. februára 2020, vyhlásil rozsudok, vec sťažovateľa v čase rozhodovania
o tejto ústavnej sťažnosti nie je právoplatne skončená. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
ústavný súd v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
V.C K bodu 3 výrokovej časti nálezu
41. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
42. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. IV. ÚS 210/04, I. ÚS 164/2018).
43. Sťažovateľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ktoré
odôvodnil skutočnosťami bližšie uvedenými v bode 8 tohto nálezu.
44. Berúc do úvahy skutočnosť, že vo veci sťažovateľa bol na pojednávaní, ktoré sa
uskutočnilo 4. februára 2020, vyhlásený rozsudok a prihliadajúc na celkovú dĺžku
napadnutého konania vedeného okresným súdom, ktorá predstavuje (iba) 13 mesiacov,
považoval ústavný súd výrok o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a výrok,
ktorým ústavný súd prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných
prieťahov, za dostatočnú ochranu priznanú sťažovateľovi. Ústavný súd s prihliadnutím
na uvedené skutočnosti sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal.
45. Z uvedených dôvodov ústavný súd vo veci priznania primeraného finančného
zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
V.D K bodu 4 výrokovej časti nálezu
46. Podľa § 73 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
47. Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu
vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním právnym zástupcom v celkovej
sume 640,66 €.
48. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov konania
v sume 640,65 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 3 úkony právnej služby podľa
§ 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a replika k vyjadreniu
okresného súdu). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby za rok 2019 v sume 163,33 € a za jeden úkon právnej služby za rok
2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), tiež zo sadzby
za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2019
v sume 9,80 € a zo sadzby za náhradu hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon
právnej služby za rok 2020 v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3
vyhlášky). Celková suma náhrady trov konania po jej navýšení o daň z pridanej hodnoty
predstavuje sumu 640,65 €. Vzhľadom na uvedené ústavný súd vo veci náhrady trov
konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu.
49. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu