Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 83/2015
PDF · 534.83 KB
No categories available
III. ÚS 83/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka o sťažnosti , , zastúpeného advokátom
JUDr. Ondrejom Lučivjanským, Vodárenská 2, Košice, pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 23
C/415/2002) takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 23 C/415/2002) p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
(slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta
JUDr. Ondreja Lučivjanského, Vodárenská 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
uznesením č. k. III. ÚS 83/2015 17 zo 17. marca 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 95/2012 ̶pôvodne vedenom pod
sp. zn. 23 C/415/2002 (ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ
namietal porušenie označených práv postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 283/2014 bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní
odmietnutá.
Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 12. júna 2002, keď sťažovateľ
podal okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáha priznania škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných
prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov
konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.
1 SprV/138/2015 doručeným ústavnému súdu 17. apríla 2015, v ktorom okrem iného
uvádza:
„Prejednávaná vec po právnej i skutkovej stránke sa javí byť zložitejšia.
Pri posudzovaní otázky, či v predmetnom súdnom konaní došlo k zbytočným
prieťahom a tým aj k porušeniu práva účastníka podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR je
potrebné prihliadať na tú skutočnosť, že Okresný súd Košice I postupoval vo veci plynulo a
trikrát vo veci meritórne rozhodol. Či tento jeho postup bol aj efektívny, je ťažko hodnotiť,
pretože dvakrát jeho rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené a dvakrát následne,
v rámci konania o sťažnosti a v dovolacom konaní, zrušené. Tieto skutočnosti však
v konečnom dôsledku značne ovplyvnili celkovú dĺžku konania.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 9. apríla 2015 k sťažnosti bol aj tento prehľad
procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:
„Sťažovateľ dňa 12.6.2002 podal na Okresnom súde Košice I žalobu, ktorou sa
domáha náhrady škody proti Generálnej prokuratúre SR.
Vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Jozefovi Pribulovi, následne
JUDr. Bystrianskej a toho času vec vybavuje JUDr. Vekrbauerová.
Dňa 8.7.2002 súd doručil žalovanému návrh na vyjadrenie, zabezpečil k
nahliadnutiu vyšetrovací spis z Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach a následne
nariadil vo veci pojednávanie na 20.2.2003. Dňa 20.2.2003 po prejednaní veci bolo
pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.
Uznesením č. k. 23 C/415/2002 94 zo dňa 28.7.2003 súd pripustil do konania na
strane žalovaného Ministerstvo spravodlivosti SR.
Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 28.10.2003. Po prejednaní veci bolo
pojednávanie odročené na 27.1.2004 za účelom doplnenia dokazovania.
Na pojednávaní dňa 27.1.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil
na 23.3.2004 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.
Na pojednávaní dňa 23.3.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil
na 17.6.2004 za účelom vyžiadania vyšetrovacieho spisu z Krajského úradu vyšetrovania
PZ v Košiciach.
Na pojednávaní 17.6.2004 súd po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok, ktorým
žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca.
Dňa 7.10.2004 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co/301/04 188 zo dňa 20.9.2005 rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil.
Žalobca podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý následne nálezom
č. k. III. ÚS 117/06 53 zo dňa 23.8.2006 rozhodol, že základné právo podľa
článku 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co/301/04 188
z 20.9.2005 porušené bolo, zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil, aby
v nej znovu konal a rozhodol.
Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 4 Co/96/2007 219 zo dňa 10.10.2007 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 6.5.2008, na ktorom vec prejednal
a pojednávanie odročil na 19.6.2008 za účelom doplnenia dokazovania.
Na pojednávaní 19.6.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 5.8.2008
za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.
Uznesením č. k. 23 C/415/2002 290 zo dňa 11.7.2008 súd pripustil, aby do konania
na strane žalovaných vstúpila Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR
a Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR.
Na pojednávam dňa 5.8.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 14.8.2008
za účelom doplnenia dokazovania.
Dňa 8.8.2008 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu č. k. 23 C/415/2002 290.
Následne súd pojednávanie nariadené na 14.8.2008 odročil na neurčito stým, že spis bude
predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd uznesením č. k. 3 Co/273/2008 328 zo dňa 31.3.2009 zrušil uznesenie
súdu prvého stupňa.
Súd uznesením č. k. 23 C/415/2002 341 zo dňa 3.8.2009 opravil svoje uznesenie č. k.
23 C/415/2002 94 zo dňa 28.7.2003 a správne označil žalovaného v 2. rade, Slovenská
republika Ministerstvo spravodlivosti SR.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 10.9.2009, ktoré pre neprítomnosť
účastníkov konania a ich právnych zástupcov bolo odročené na 17.9.2009.
Na pojednávaní 17.9.2009 súd doplnil dokazovanie vo veci a následne ho odročil
na 8.10.2009 za účelom predloženia ďalších dôkazov.
Na pojednávaní 8.10.2009 po doplnení dokazovania súd vyhlásil rozsudok. Proti
tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v 2. rade.
Dňa 23.2.2010 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co/53/2010 406 zo dňa 30.9.2010 potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti.
Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach podal žalovaný v 2. rade
prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR mimoriadne dovolanie.
Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3MCdo 18/2011 470 zo dňa 13.9.2012 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice I a vec vrátil Okresnému
súdu Košice I na ďalšie konanie.
Zrušená vec sa toho času vedie pod sp. zn. 23 C/95/2012.
Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 15.11.2013, na ktorom vec prejednal a následne
odročil na 17.1.2014 za účelom doplnenia dokazovania.
Na pojednávaní 17.1.2014 súd doplnil dokazovanie a vyhlásil rozsudok. Proti
rozsudku podal odvolanie žalobca.
Dňa 4.7.2014 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach, ktorý o odvolaní doposiaľ nerozhodol.“
K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sťažovateľ je žalobcom
a ktorého predmetom je náhrada škody spôsobená nesprávnym úradným postupom, ústavný
súd pripúšťa, že dĺžka konania mohla byť závislá od skutkovej či právnej náročnosti
prerokovávanej veci, hoci obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende
všeobecného súdnictva. Napriek uvedenému ďalej dodáva, že samotnou skutkovou
a právnou zložitosťou prerokovávanej veci však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku
napadnutého konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého
ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný súd
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísať
na ťarchu sťažovateľa. Na eventuálny podiel sťažovateľa na predĺžení napadnutého konania
nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.
Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal
na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania konštatuje, že bol
v zásade plynulý a vzhľadom aj na tri meritórne rozhodnutia vo veci nebol postihnutý
nečinnosťou.
Na druhej strane však ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie je potrebné
hodnotiť ako neefektívne, pretože prvé dva rozsudky okresného súdu zo 17. júna 2004
a z 8. októbra 2009 (oba potvrdené v odvolacom konaní Krajským súdom v Košiciach) boli
zrušené, prvé na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 117/06 z 23. augusta 2006
a druhé na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 MCdo 18/2011 z 13. septembra 2012, ktorý vo veci rozhodoval o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:
«Súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že preskúmavanej veci sú splnené
predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, dostatočne ale nevysvetlili, v čom spočíva ich danosť.
Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že nevyhnutným
predpokladom pre záver o tom, že postup prokurátora v preskúmavanej veci bol nesprávny,
normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že prokurátor tento
postup nezachoval. V predmetnom konaní žalobca netvrdil, že by samo zaistenie jeho
finančných prostriedkov bolo nesprávnym úradným postupom; namietal, že prokurátor
nereagoval primerane na jeho upozornenie o ohrození prosperity banky, v ktorej boli
zaistené finančné prostriedky. Pri posudzovaní opodstatnenosti tohto tvrdenia bolo
potrebné zohľadniť § 79b ods. 1 a 4 Trestného poriadku vymedzujúci podmienky, za ktorých
môže prokurátor zrušiť alebo obmedziť existujúce zaistenie peňazí na účte v banke. Súdy
nižších stupňov konštatovali, že prokurátor sa dopustil nesprávneho úradného postupu,
v odôvodneniach ich rozhodnutí ale nevysvetlili, konkrétne ktoré ustanovenia prokurátor
porušil (nerešpektoval) a aký mal byť podľa ich názoru správny (zákonu zodpovedajúci)
postup prokurátora po doručení predmetného upozornenia. Odôvodnenia ich rozhodnutí
nekonkretizujú, podľa ktorého ustanovenia a akého všeobecne záväzného právneho
predpisu mal prokurátor konať tak, aby jeho postup nebol súdmi považovaný za nesprávny
úradný postup a aby nedošlo ku škode, náhrady ktorej sa žalobca domáhal. Nevysvetleným
v odôvodneniach ich rozhodnutí teda zostalo predovšetkým to, konkrétne ktorú (z ktorého
ustanovenia vyplývajúcu) povinnosť prokurátor nesplnil. Z týchto dôvodov najvyšší súd
konštatuje, že myšlienkový postup súdov nie je dostatočne vysvetlený a ich rozhodnutia sú
v tomto smere nepreskúmateľné.
Súdy v danej veci nepodali zrozumiteľný a jasný výklad ani pokiaľ ide o podstatu
údajnej žalobcovej škody... toho ale uplatnil svoje nároky voči banke v konkurznom konaní
(viď medziiným str. 7 rozsudku súdu prvého stupňa). So zreteľom na to mali súdy uviesť,
na akom podklade bolo možné pred jeho právoplatným skončením konkurzného konania
ustáliť, že u žalobcu nastala škoda (a v akej výške), navyše škoda, za ktorú by zodpovedal
štát (§ 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Súdy v tomto smere svoj myšlienkový postup
adekvátne neodôvodnili a obmedzili sa len na výpočet finančnej straty, ktorú žalobca
v danom prípade zaznamenal. V dôsledku toho odôvodnenia ich rozhodnutí nezodpovedajú
požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p.
Vzhľadom na to, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov nižších
stupňov sú v danej veci nepreskúmateľné tak pokiaľ ide o prvý z predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu (nesprávny úradný postup), ako aj druhý z predpokladov tejto
zodpovednosti (vznik škody), neodôvodnenými zostali aj závery súdov o existencii príčinnej
súvislosti medzi postupom prokurátora a vznikom žalobcom tvrdenej škody.
K vyššie uvedenému najvyšší súd dodáva, že generálny prokurátor opodstatnene
namieta aj to, že súd prvého stupňa nevysvetlil, z čoho vyvodil záver, že žalobcovi patrí
úrok z omeškania (súd iba skonštatoval, že ide o príslušenstvo podľa § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, a že ho priznal zo sumy 38 281,68 € od 3. decembra 1999 do 31.
decembra 2001, kedy žalobcovi Fond na ochranu vkladov poskytol sumu 7 185,19 €);
námietkou odvolateľky, že žalobcovi nemožno priznať úroky z omeškania, sa odvolací súd
nezaoberal.
So zreteľom na konštatovanie, že napadnuté rozhodnutia nie sú vo vyššie uvedenom
zmysle dostatočne preskúmateľné, najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a v ňom
obsiahnutému návrhu generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutia, proti ktorým smeroval
tento mimoriadny opravný prostriedok.
V mimoriadnom dovolaní sa uvádza aj § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., ktorý upravuje
samostatný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nesprávne právne posúdenie veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Najvyšším súdom v bode
2. odôvodnenia tohto uznesenia konštatovaná tzv. iná vada neumožňovala v konaní
o mimoriadnom dovolaní preskúmať, Či napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci (§243fods. 1 písm. c/ O. s. p.).
Z týchto dôvodov najvyšší súd zrušil rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu
v rozsahu napadnutom mimoriadnym dovolaním a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa.»
Tieto skutočnosti nepochybne významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého
konania, v súvislosti s čím ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú
judikatúru (napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 182/08), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní
môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom
konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 23 C 95/2012 (pôvodne
vedené pod sp. zn. 23 C/415/2002), došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd aj napriek tomu, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o sťažnosti sa vec od 4. júla
2014 po podanom odvolaní nachádza na Krajskom súde v Košiciach, a okresný súd teda
v danom štádiu nemôže priebeh napadnutého konania ovplyvniť.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €, keď poukázal na to, že v súvislosti s neúmernou dĺžkou napadnutého konania
„stratil vieru v spravodlivé a promptné rozhodnutie veci“.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
Vzhľadom na neefektívny priebeh konania vedeného okresným súdom a najmä
na skutočnosť, že dosiaľ ani po takmer 13 rokoch nebolo konanie právoplatne skončené,
ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa
§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. Ondrejom
Lučivjanským. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkov konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá
bola 804 €.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2015