Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka o sťažnosti , , zastúpeného advokátom

JUDr. Ondrejom Lučivjanským, Vodárenská 2, Košice, pre namietané porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. 23

) takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

(slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta

JUDr. Ondreja Lučivjanského, Vodárenská 2, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

uznesením č. k. zo 17. marca 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ̶pôvodne vedenom pod

sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľ

namietal porušenie označených práv postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. bola sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 12. júna 2002, keď sťažovateľ

podal okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáha priznania škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných

prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov

konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn.

doručeným ústavnému súdu 17. apríla 2015, v ktorom okrem iného

uvádza:

„Prejednávaná vec po právnej i skutkovej stránke sa javí byť zložitejšia.

Pri posudzovaní otázky, či v predmetnom súdnom konaní došlo k zbytočným

prieťahom a tým aj k porušeniu práva účastníka podľa článku 48 ods. 2 SR je

potrebné prihliadať na tú skutočnosť, že Okresný súd Košice I postupoval vo veci plynulo a

trikrát vo veci meritórne rozhodol. Či tento jeho postup bol aj efektívny, je ťažko hodnotiť,

pretože dvakrát jeho rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené a dvakrát následne,

v rámci konania o sťažnosti a v dovolacom konaní, zrušené. Tieto skutočnosti však

v konečnom dôsledku značne ovplyvnili celkovú dĺžku konania.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 9. apríla 2015 k sťažnosti bol aj tento prehľad

procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„Sťažovateľ dňa 12.6.2002 podal na Okresnom súde Košice I žalobu, ktorou sa

domáha náhrady škody proti Generálnej prokuratúre SR.

Vec bola pridelená na rozhodnutie sudcovi JUDr. Jozefovi Pribulovi, následne

JUDr. Bystrianskej a toho času vec vybavuje JUDr. Vekrbauerová.

Dňa 8.7.2002 súd doručil žalovanému návrh na vyjadrenie, zabezpečil k

nahliadnutiu vyšetrovací spis z Krajského úradu vyšetrovania PZ v Košiciach a následne

nariadil vo veci pojednávanie na 20.2.2003. Dňa 20.2.2003 po prejednaní veci bolo

pojednávanie odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania.

Uznesením č. k. zo dňa 28.7.2003 súd pripustil do konania na

strane žalovaného Ministerstvo spravodlivosti SR.

Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 28.10.2003. Po prejednaní veci bolo

pojednávanie odročené na 27.1.2004 za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní dňa 27.1.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil

na 23.3.2004 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Na pojednávaní dňa 23.3.2004 súd vec prejednal a pojednávanie odročil

na 17.6.2004 za účelom vyžiadania vyšetrovacieho spisu z Krajského úradu vyšetrovania

PZ v Košiciach.

Na pojednávaní 17.6.2004 súd po vykonanom dokazovaní vyhlásil rozsudok, ktorým

žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca.

Dňa 7.10.2004 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd rozsudkom č. k. zo dňa 20.9.2005 rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil.

Žalobca podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý následne nálezom

č. k. zo dňa 23.8.2006 rozhodol, že základné právo podľa

článku 20 ods. 1 SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

z 20.9.2005 porušené bolo, zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach a vec mu vrátil, aby

v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. zo dňa 10.10.2007 zrušil

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Ďalšie pojednávanie vo veci súd nariadil na 6.5.2008, na ktorom vec prejednal

a pojednávanie odročil na 19.6.2008 za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní 19.6.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 5.8.2008

za účelom ďalšieho doplnenia dokazovania.

Uznesením č. k. zo dňa 11.7.2008 súd pripustil, aby do konania

na strane žalovaných vstúpila Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR

a Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR.

Na pojednávam dňa 5.8.2008 súd vec prejednal a pojednávanie odročil na 14.8.2008

za účelom doplnenia dokazovania.

Dňa 8.8.2008 žalobca podal odvolanie proti uzneseniu č. k. .

Následne súd pojednávanie nariadené na 14.8.2008 odročil na neurčito stým, že spis bude

predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd uznesením č. k. zo dňa 31.3.2009 zrušil uznesenie

súdu prvého stupňa.

Súd uznesením č. k. zo dňa 3.8.2009 opravil svoje uznesenie č. k.

zo dňa 28.7.2003 a správne označil žalovaného v 2. rade, Slovenská

republika Ministerstvo spravodlivosti SR.

Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 10.9.2009, ktoré pre neprítomnosť

účastníkov konania a ich právnych zástupcov bolo odročené na 17.9.2009.

Na pojednávaní 17.9.2009 súd doplnil dokazovanie vo veci a následne ho odročil

na 8.10.2009 za účelom predloženia ďalších dôkazov.

Na pojednávaní 8.10.2009 po doplnení dokazovania súd vyhlásil rozsudok. Proti

tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v 2. rade.

Dňa 23.2.2010 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach.

Krajský súd rozsudkom č. k. zo dňa 30.9.2010 potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti.

Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach podal žalovaný v 2. rade

prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR mimoriadne dovolanie.

Najvyšší súd SR uznesením č. k. 470 zo dňa 13.9.2012 zrušil

rozsudok Krajského súdu v Košiciach a Okresného súdu Košice I a vec vrátil Okresnému

súdu Košice I na ďalšie konanie.

Zrušená vec sa toho času vedie pod sp. zn. .

Ďalšie pojednávanie súd nariadil na 15.11.2013, na ktorom vec prejednal a následne

odročil na 17.1.2014 za účelom doplnenia dokazovania.

Na pojednávaní 17.1.2014 súd doplnil dokazovanie a vyhlásil rozsudok. Proti

rozsudku podal odvolanie žalobca.

Dňa 4.7.2014 bol spis s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach, ktorý o odvolaní doposiaľ nerozhodol.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

zaručeného a práva podľa dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(, ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a

rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ,

) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej

veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sťažovateľ je žalobcom

a ktorého predmetom je náhrada škody spôsobená nesprávnym úradným postupom, ústavný

súd pripúšťa, že dĺžka konania mohla byť závislá od skutkovej či právnej náročnosti

prerokovávanej veci, hoci obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende

všeobecného súdnictva. Napriek uvedenému ďalej dodáva, že samotnou skutkovou

a právnou zložitosťou prerokovávanej veci však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku

napadnutého konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého

ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný súd

nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísať

na ťarchu sťažovateľa. Na eventuálny podiel sťažovateľa na predĺžení napadnutého konania

nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal

na prvú vetu , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania konštatuje, že bol

v zásade plynulý a vzhľadom aj na tri meritórne rozhodnutia vo veci nebol postihnutý

nečinnosťou.

Na druhej strane však ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie je potrebné

hodnotiť ako neefektívne, pretože prvé dva rozsudky okresného súdu zo 17. júna 2004

a z 8. októbra 2009 (oba potvrdené v odvolacom konaní Krajským súdom v Košiciach) boli

zrušené, prvé na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. z 23. augusta 2006

a druhé na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. septembra 2012, ktorý vo veci rozhodoval o mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

«Súdy nižších stupňov dospeli k záveru, že preskúmavanej veci sú splnené

predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, dostatočne ale nevysvetlili, v čom spočíva ich danosť.

Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že nevyhnutným

predpokladom pre záver o tom, že postup prokurátora v preskúmavanej veci bol nesprávny,

normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že prokurátor tento

postup nezachoval. V predmetnom konaní žalobca netvrdil, že by samo zaistenie jeho

finančných prostriedkov bolo nesprávnym úradným postupom; namietal, že prokurátor

nereagoval primerane na jeho upozornenie o ohrození prosperity banky, v ktorej boli

zaistené finančné prostriedky. Pri posudzovaní opodstatnenosti tohto tvrdenia bolo

potrebné zohľadniť a vymedzujúci podmienky, za ktorých

môže prokurátor zrušiť alebo obmedziť existujúce zaistenie peňazí na účte v banke. Súdy

nižších stupňov konštatovali, že prokurátor sa dopustil nesprávneho úradného postupu,

v odôvodneniach ich rozhodnutí ale nevysvetlili, konkrétne ktoré ustanovenia prokurátor

porušil (nerešpektoval) a aký mal byť podľa ich názoru správny (zákonu zodpovedajúci)

postup prokurátora po doručení predmetného upozornenia. Odôvodnenia ich rozhodnutí

nekonkretizujú, podľa ktorého ustanovenia a akého všeobecne záväzného právneho

predpisu mal prokurátor konať tak, aby jeho postup nebol súdmi považovaný za nesprávny

úradný postup a aby nedošlo ku škode, náhrady ktorej sa žalobca domáhal. Nevysvetleným

v odôvodneniach ich rozhodnutí teda zostalo predovšetkým to, konkrétne ktorú (z ktorého

ustanovenia vyplývajúcu) povinnosť prokurátor nesplnil. Z týchto dôvodov najvyšší súd

konštatuje, že myšlienkový postup súdov nie je dostatočne vysvetlený a ich rozhodnutia sú

v tomto smere nepreskúmateľné.

Súdy v danej veci nepodali zrozumiteľný a jasný výklad ani pokiaľ ide o podstatu

údajnej žalobcovej škody... toho ale uplatnil svoje nároky voči banke v konkurznom konaní

(viď medziiným str. 7 rozsudku súdu prvého stupňa). So zreteľom na to mali súdy uviesť,

na akom podklade bolo možné pred jeho právoplatným skončením konkurzného konania

ustáliť, že u žalobcu nastala škoda (a v akej výške), navyše škoda, za ktorú by zodpovedal

štát ( ). Súdy v tomto smere svoj myšlienkový postup

adekvátne neodôvodnili a obmedzili sa len na výpočet finančnej straty, ktorú žalobca

v danom prípade zaznamenal. V dôsledku toho odôvodnenia ich rozhodnutí nezodpovedajú

požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia

Vzhľadom na to, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia súdov nižších

stupňov sú v danej veci nepreskúmateľné tak pokiaľ ide o prvý z predpokladov

zodpovednosti štátu za škodu (nesprávny úradný postup), ako aj druhý z predpokladov tejto

zodpovednosti (vznik škody), neodôvodnenými zostali aj závery súdov o existencii príčinnej

súvislosti medzi postupom prokurátora a vznikom žalobcom tvrdenej škody.

K vyššie uvedenému najvyšší súd dodáva, že generálny prokurátor opodstatnene

namieta aj to, že súd prvého stupňa nevysvetlil, z čoho vyvodil záver, že žalobcovi patrí

úrok z omeškania (súd iba skonštatoval, že ide o príslušenstvo podľa § 517 ods. 2

, a že ho priznal zo sumy 38 281,68 € od 3. decembra 1999 do 31.

decembra 2001, kedy žalobcovi Fond na ochranu vkladov poskytol sumu 7 185,19 €);

námietkou odvolateľky, že žalobcovi nemožno priznať úroky z omeškania, sa odvolací súd

nezaoberal.

So zreteľom na konštatovanie, že napadnuté rozhodnutia nie sú vo vyššie uvedenom

zmysle dostatočne preskúmateľné, najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a v ňom

obsiahnutému návrhu generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutia, proti ktorým smeroval

tento mimoriadny opravný prostriedok.

V mimoriadnom dovolaní sa uvádza aj , ktorý upravuje

samostatný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nesprávne právne posúdenie veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Najvyšším súdom v bode

2. odôvodnenia tohto uznesenia konštatovaná tzv. iná vada neumožňovala v konaní

o mimoriadnom dovolaní preskúmať, Či napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci (ds. 1 písm. c/ ).

Z týchto dôvodov najvyšší súd zrušil rozsudky prvostupňového a odvolacieho súdu

v rozsahu napadnutom mimoriadnym dovolaním a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie

konanie súdu prvého stupňa.»

Tieto skutočnosti nepochybne významným spôsobom ovplyvnili dĺžku napadnutého

konania, v súvislosti s čím ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú

judikatúru (napr. , ), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní

môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom

konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , ako aj právom na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. (pôvodne

vedené pod sp. zn. ), došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru

(bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd aj napriek tomu, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez

zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že v čase rozhodovania o sťažnosti sa vec od 4. júla

2014 po podanom odvolaní nachádza na Krajskom súde v Košiciach, a okresný súd teda

v danom štádiu nemôže priebeh napadnutého konania ovplyvniť.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, keď poukázal na to, že v súvislosti s neúmernou dĺžkou napadnutého konania

„stratil vieru v spravodlivé a promptné rozhodnutie veci“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

Vzhľadom na neefektívny priebeh konania vedeného okresným súdom a najmä

na skutočnosť, že dosiaľ ani po takmer 13 rokoch nebolo konanie právoplatne skončené,

ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa

(bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli

v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. Ondrejom

Lučivjanským. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkov konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá

bola 804 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 284,08 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015