Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 70/2020
PDF · 268.6 KB
No categories available
III. ÚS 70/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu
Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Thurzova 6, Košice,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 15 Cpr 3/2015 z 21. novembra 2018
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 15 Cpr 3/2015 z 21. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola
v procesnom postavení žalobkyne účastníčkou konania vedeného pred okresným súdom,
predmetom ktorého bol nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a na náhradu mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 Cpr 3/2012 z 27. marca 2014
rozhodol o nároku sťažovateľky tak, že výpoveď daná sťažovateľke žalovaným je neplatná
a nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie. Zároveň priznal sťažovateľke voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v sume 2 913,72 €. Krajský súd v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 CoPr 3/2014 z 22. januára 2015 potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola výpoveď daná sťažovateľke určená
za neplatnú, a vo výroku, ktorým bol nárok na náhradu mzdy vylúčený na samostatné
konanie. Zrušil však výrok o trovách konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci a odkázal na možnosť rozhodnúť o trovách konania až v konečnom rozhodnutí
o náhrade mzdy. Okresný súd rozhodol o nároku na náhradu mzdy rozsudkom sp. zn.
15 Cpr 3/2015 zo 7. novembra 2017, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke
náhradu mzdy v sume 13 447,74 €. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 CoPr 1/2018 z 21. júna
2018 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v časti zaplatenia sumy 6 288,24 €
zamietol. Zároveň zrušil výrok o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Okresný súd rozhodol o trovách konania o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a o náhradu mzdy uznesením sp. zn. 15 Cpr 3/2015 z 12. júla 2018,
ktorým v prvom výroku priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 57,48 % a v druhom výroku priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. O výške priznanej náhrady okresný súd rozhodol uznesením
vyššieho súdneho úradníka sp. zn. 15 Cpr 3/2015 z 2. novembra 2018 tak, že žalobkyňa nie
je povinná zaplatiť žalovanému trovy konania a žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni
trovy konania v sume 569,40 €. Z odôvodnenia označeného uznesenia vyplýva, že
pri vyčíslení trov konania bola sťažovateľke priznaná len náhrada za úkony vykonané
v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a nie aj za úkony v konaní o náhradu
mzdy. Sťažnosť sťažovateľky proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bola
napadnutým uznesením zamietnutá.
3. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné,
a za zásah do jej práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa
sťažovateľky aj napriek tomu, že napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka je
v zjavnom rozpore s právoplatným rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania, okresný
súd toto pochybenie nenapravil a sťažnosť sťažovateľky zamietol bez toho, aby sa
vysporiadal s jej argumentmi uvádzanými v sťažnosti. Okresný súd založil svoje
rozhodnutie na zjavne nesprávnom právnom posúdení veci, dôsledkom čoho je „odňatie
práva sťažovateľky na priznanú náhradu trov konania“.
4. V odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľka ďalej uviedla: «V sťažnosti proti
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľka namietala, že vyčíslená výška
priznanej náhrady trov konania je nesprávna, nakoľko vyšší súdny úradník prihliadal len
na úkony za konanie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom však za úkony
v konaní o náhradu mzdy už sťažovateľke nepriznal žiadnu náhradu. Sťažovateľka
poukázala na to, že postup vyššieho súdneho úradníka je v príkrom rozpore s uznesením
súdu sp. zn. 15Cpr/3/2015-138 o nároku na náhradu trov konania. Zo záhlavia uznesenia je
zrejmé, že toto sa vzťahuje tak na konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru ako
aj na konanie o náhradu mzdy, pričom obsahovalo iba dva záväzné výroku súdu, a to
v znení: „Žalovanému priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
57,48 %. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.“ Výrok súdneho rozhodnutia právo žalobkyne na náhradu trov konania nijako ďalej
neobmedzuje len na konkrétne úkony, resp. na časť konania. Vyšší súdny úradník
pri rozhodovaní už len o výške konkrétneho súdom priznaného nároku nemá právomoc
dodatočne pozmeniť právo žalobkyne priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Uznesenie
vyššieho súdneho úradníka však žalobkyni namiesto 100 % náhrady trov za obe konania,
na ktoré sa vzťahovalo právoplatné uznesenie sp. zn. 15Cpr/3/2015-138 priznáva náhradu
len vo výške 569,40 € zodpovedajúcu trovám právneho zastupovania pri úkonoch výlučne
v časti konania týkajúcej sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podkladom
pre takéto rozhodnutie má byť údajne odôvodnenie uznesenia sp. zn. 15Cpr/3/2015-138,
z ktorého má vyplývať vôľa súdu priznať žalobkyni náhradu trov v rozsahu 100 % len
za úkony konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Takýto postup vyššieho
súdneho úradníka považujeme za hrubé porušenie práv sťažovateľky, nakoľko záväznou
časťou súdneho rozhodnutia upravujúcou práva a povinnosti sporových strán je jedine
výrok rozhodnutia. Právo alebo povinnosť uložená výrokom súdneho rozhodnutia nemôže
byť pri jej výkone modifikovaná a to ani obmedzovaná ani rozširovaná len s poukazom
na odôvodnenie rozhodnutia, ak takáto modifikácia nie je v záväznej časti rozhodnutia,
t.j. výroku uvedená. Ak by teda nárok žalobkyne na náhradu trov konania mal byť
obmedzený iba na úkony do právoplatnosti rozsudku sp. zn. 15Cpr/3/2012-97, muselo by
byť takéto obmedzenie vyjadrené priamo vo výroku rozhodnutia, čo sa však nestalo.
... sťažovateľka považuje za protiústavné zo strany súdu, odňatie jej práva
na náhradu trov konania len preto, že si priznaný nárok na náhradu dobrovoľne nevyčíslila.
Zdôrazňujeme, že sťažovateľka si neuplatňovala v podanej sťažnosti žiadne trovy, ktoré by
nevyplývali zo súdneho spisu... Navyše s názorom súdu v napádanom uznesení, že náhrada
za úkony v konaní o náhradu mzdy jej nebola priznaná lebo nebola sťažovateľkou vyčíslená
sa nemožno stotožniť ani preto, že táto nebola vyčíslená sťažovateľkou ani v časti konania
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a tam jej vyšší súdny úradník náhradu riadne
priznal.
... V čase rozhodovania o výške už priznanej náhrady trov konania... bola otázka
nároku na náhradu trov medzi sporovými stranami právoplatne vyriešená uznesením sp. zn.
15Cpr/3/2018 a táto nemala ale ani nemohla byť ďalej riešená pri rozhodovaní o výške
priznanej náhrady. Tak vyšší súdny úradník ako aj súd samotný sú viazaní skorším
právoplatným rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania, v ktorého výroku bolo jasne
určené, že v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy sa
žalobkyni priznáva náhrada trov v rozsahu 100 %... Týmto rozhodnutím bolo... rozhodnuté
v celom rozsahu v prospech sťažovateľky, keďže jej bez obmedzenia bola priznaná plná
náhrada trov konania... Odvolanie proti výroku o priznaní náhrady trov konania žalobkyni
v rozsahu 100 % bolo teda neprípustné, preto aj túto podmienku uvedenú súdom
v napádanom rozhodnutí považujeme za protiústavnú a v rozpore s právom na súdnu
ochranu.»
5. S poukazom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Okresného
súdu Košice I sp. zn. 15Cpr/3/2015 zo dňa 21.11.2018 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.
15Cpr/3/2015 zo dňa 21.11.2018 a vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.
Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania vo výške
390,50 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Vec napadla ústavnému súdu 21. decembra 2018 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku
č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je
na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka
(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a
§ 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 21. decembra 2018, postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu
zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je
v daných súvislostiach obdobná právnej úprave čl. 46 ústavy.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením,
ktorým jej okresný súd priznal náhradu trov len za úkony v konaní o neplatnosť výpovede aj
napriek tomu, že jej skorším právoplatným rozhodnutím okresného súdu bola v konaní
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy priznaná náhrada trov
v rozsahu 100 %. Sťažovateľka tiež rozporuje názor okresného súdu v napadnutom
uznesení, podľa ktorého jej nebola priznaná náhrada za úkony v konaní o náhradu mzdy
z dôvodu, že túto nevyčíslila. Podľa sťažovateľky okresný súd jej v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia veci odňal právo na náhradu trov konania v súlade so zákonom
a v súlade s jeho skorším právoplatným rozhodnutím o nároku na náhradu trov.
16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
17. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd
štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého
vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96 alebo napr.
III. ÚS 80/09, III. ÚS 251/09), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
18. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže
rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
19. V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci
týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania
(napr. IV. ÚS 248/08).
20. Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam
všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.
problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného
výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)
zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň
aj k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
21. Okresný súd uznesením sp. zn. 15 Cpr 3/2015 z 12. júla 2018 rozhodol o trovách
konania „o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy“ týmto
výrokom:
„Žalovanému priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
57,48 %.
Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.“
Okresný súd odôvodnil výrok predmetného uznesenia najmä takto:
„... Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
... Ako vyplynulo z obsahu spisu, žalobkyňa bola úspešná v konaní o náhradu mzdy
v rozsahu 21,26 % a neúspešná v rozsahu 78,74 % (§ 255 ods. 1 CSP).
... Žalovaný má preto v konaní o náhradu mzdy proti žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 57,48 % (78,74 % - 21,26 %).
... V konaní o vyslovenie neplatnosti výpovede bola žalobkyňa úspešná v rozsahu
100 %, súd preto rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania
v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 CSP).“
22. O výške priznanej náhrady okresný súd rozhodol uznesením vyššieho súdneho
úradníka sp. zn. 15 Cpr 3/2015 z 2. novembra 2018 tak, že:
„Žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému trovy konania.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 569,40 EUR, a to
na účet právneho zástupcu žalobkyne v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.“
Z odôvodnenia označeného uznesenia okrem iného vyplýva:
„... Napriek tomu, že z výrokov predmetného uznesenia nie je zrejmé, z čoho
pozostáva nárok na náhradu trov konania, keďže bol nárok priznaný obom sporovým
stranám, z odôvodnenia uznesenia jasne vyplýva, že žalovanému bol priznaný nárok
na náhradu trov konania v časti konania o náhradu mzdy a žalobkyni bol priznaný nárok
na náhradu trov konania v časti neplatnosti výpovede.
... Vzhľadom na to, že žalovanému v konaní nevznikli žiadne preukázateľné trovy
konania, súd rozhodol, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému trovy konania.
... Vzhľadom na to, že žalobkyni bol uznesením zo dňa 12.7.2018, č.k. 15Cpr/3/2015-
138 priznaný nárok na náhradu trov konania len v časti konania o neplatnosť výpovede, súd
pri výpočte výšky trov konania žalobkyne vychádzal len z úkonov právnej služby, ktoré boli
vykonané do právoplatnosti rozsudku zo dňa 27.3.2014, č.k. 15Cpr/3/2012-97, ktorým bola
určená neplatnosť výpovede. Predmetom vylúčeného konania už bol len nárok na náhradu
mzdy a v tejto časti konania žalobkyni nárok na náhradu trov konania priznaný nebol.
... Napriek uvedenému však súd priznal žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia
za úkon odvolanie proti výroku o trovách konania rozsudku zo dňa 7.11.2017, č.k.
15Cpr/3/2015-103, nakoľko podanie odvolania malo vplyv na rozhodnutie odvolacieho
súdu v časti trov konania. Súd za uvedený úkon priznal žalobkyni polovicu základnej sadzby
tarifnej odmeny z dôvodu, že odvolanie sa netýkalo rozhodnutia vo veci samej, ale len
výroku o trovách konania.
... Súd uložil žalovanému nahradiť trovy konania v časti určenia neplatnosti
výpovede žalobkyni, ktorej bola uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 12.7.2018, č.k.
15Cpr/3/2015-138 priznaná náhrada trov v tejto časti konania v rozsahu 100 %, trovy
konania vo výške 569,40 eur, nakoľko sa jedná o preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky spojené s uplatnením práva.“
23. O sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol
okresný súd napadnutým uznesením, ktorým sťažnosť zamietol a v odôvodnení uviedol:
„Vzhľadom na skutočnosť, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd aj
bez návrhu, výrok o trovách konania musí byť súčasťou rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa
v konaní úspešná strana svojím výslovným prejavom, nevzbudzujúcim pochybnosti, nároku
na náhradu trov vzdá. Pokiaľ súd o nároku na náhradu trov konania nerozhodol, môže
strana, ak si uplatňuje nárok na náhradu trov konania, rozsah svojho nároku zmeniť, ide
o procesný úkon, ktorý si nevyžaduje súhlas súdu. Súd rozhoduje o nároku na náhradu trov
konania, nie o plnení. Rozsah nároku môže súd vyjadriť v percentách. Súd rozhodne
o náhrade trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo. Pokiaľ strana v priebehu sporu svoje
trovy konania neuplatnila, alebo ich nepreukázala, súd pri určení ich výšky prihliada len
na údaje známe z konania, dodatočné účtovanie nie je prípustné. Rovnako je potrebné, aby
advokát doložil doklad, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Je teda zrejmé, že
rozhodovanie o trovách konania ex offo nezbavuje stranu a jej advokáta povinnosti
poskytnúť súdu vyčíslenie trov, osobitne tých, ktoré súd sám nemôže zistiť z obsahu súdneho
spisu. Špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov konania je potrebné z vlastnej iniciatívy
predložiť pred vydaním uznesenia o náhrade trov konania podľa § 262 CSP. Inak hrozí, že
náhrada trov konania, okrem tých, ktoré vyplývajú zo spisu, nebude priznaná.
... Ako vyplýva z obsahu spisu, uznesením zo dňa 12. 7. 2018 č.k. 15Cpr/3/2015- 138
súd žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,48 %,
žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 7. 2018.
... Ak žalobkyni nebol priznaný nárok na trovy konania za rozhodovanie o náhrade
mzdy, ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie, bolo potrebné, aby žalobkyňa z vlastnej
iniciatívy pred rozhodnutím súdu predložila špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov
konania, resp. podala proti uzneseniu súdu o nároku na náhradu trov konania opravný
prostriedok, čo neurobila.
... Až na základe rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania totiž vyššia
súdna úradníčka rozhodla o výške náhrady trov konania, preto v tomto štádiu konania už
nie je možné rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu trov konania za rozhodovanie
o náhrade mzdy, preto na námietku žalobkyne už súd nemohol prihliadnuť.
... Advokát pri vyčíslení výšky trov konania nepredložil súdu dôkaz, že je platiteľom
DPH, preto aj v tomto smere námietka žalobkyne je neopodstatnená.“
24. Z odôvodnení napadnutého uznesenia a jemu predchádzajúcich uznesení, ktorými
okresný súd rozhodoval o náhrade trov konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy, vyplýva, že okresný súd, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, priznal stranám náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu
vo veci, teda sťažovateľke v konaní o neplatnosť výpovede náhradu trov proti žalovanému
v rozsahu 100 %, a naopak, v konaní o náhradu mzdy bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť
trovy konania žalovanému v rozsahu 57,48 %. Nárok na náhradu trov konania bol teda
priznaný obom sporovým stranám. Výrokom rozhodnutia okresného súdu o nároku
na náhradu trov konania potom zodpovedajú aj výrok rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka o výške trov, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni trovy konania v časti
o určenie neplatnosti výpovede v sume 569,40 €, ktoré vyplynuli zo spisu a ktoré považoval
za preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené. Zároveň rozhodol, že žalobkyňa nie je
povinná zaplatiť žalovanému trovy konania o náhrade mzdy, keďže v konaní mu žiadne
nevznikli.
25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentovala záväznosťou výroku
rozhodnutia okresného súdu, ktorým jej bol priznaný proti žalovanému nárok na náhradu
trov v rozsahu 100 %, zároveň však opomína výrok rozhodnutia, ktorým okresný súd
priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,48 %.
Aj napriek tomu, že z výrokovej časti rozhodnutia nevyplýva, vo vzťahu ku ktorej časti
konania bol nárok stranám priznaný, táto skutočnosť je zrejmá z odôvodnenia rozhodnutia,
a napokon aj z výsledku konania vo veci samej. Neobstojí preto námietka sťažovateľky
o záväznosti len toho z výrokov uznesenia okresného súdu, ktorý bol v jej prospech
a ktorým jej bol priznaný nárok na náhradu trov konania proti žalovanému. V súvislosti
s uvedeným preto nepovažuje ústavný súd názor okresného súdu v napadnutom uznesení,
podľa ktorého ak sťažovateľka nesúhlasila s výrokom rozhodnutia, ktorým bola zaviazaná
nahradiť žalovanému trovy, mala a mohla podať proti nemu opravný prostriedok. Rovnako
neobstojí námietka sťažovateľky, že okresný súd podmienil priznanie trov konania ich
vyčíslením, keďže ako sama uviedla, okresný súd jej trovy konania o neplatnosť výpovede
priznal aj bez vyčíslenia a trovy konania o náhradu mzdy jej nepriznal, keďže jej neboli
skorších rozhodnutím okresného súdu o nároku na náhradu trov priznané. Vo vzťahu
k námietke nepriznania trov spočívajúcich v zaplatenej dani z pridanej hodnoty možno len
súhlasiť s okresným súdom o jej neopodstatnenosti, keďže povinnosť preukazovať
odôvodnenosť a účelnosť vynaložených trov spočíva na stranách sporu a okresný súd
v tomto smere nie je povinný konať ex officio.
26. Ústavný súd vzhľadom na prezentované závery nevzhliadol v postupe okresného
súdu prvky arbitrárnosti či svojvôle a jeho právny záver považuje za dostatočne odôvodnený
a ústavne akceptovateľný. Opačný právny záver, ktorý prezentovala sťažovateľka v ústavnej
sťažnosti a ktorý má základ v nedostatku (v neúplnosti) výrokovej časti uznesenia
okresného súdu o nároku na náhradu trov konania, by bol v rozpore s požiadavkou
zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov strán sporu (čl. 2 ods. 1
Civilného sporového poriadku), konkrétne práv žalovaného na spravodlivú náhradu trov
konania.
27. Ústavný konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu aj vzhľadom na už
citovanú judikatúru ústavného súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska spochybňovať.
Sťažovateľkou prezentované námietky, ktoré majú pôvod v nedostatku výrokovej časti
uznesenia okresného súdu o nároku na náhradu trov, ktorý podľa ústavného súdu možno
napraviť vydaním opravného uznesenia, zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu. Uplatňujúc
východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade
nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí
sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom
dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho
orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej
(prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením, preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
29. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
30. Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripája k tomuto rozhodnutiu v časti
odôvodnenia odlišné stanovisko sudca Peter Straka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu