Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu

Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Treščákom ml., Thurzova 6, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. z 21. novembra 2018

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 21. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola

v procesnom postavení žalobkyne účastníčkou konania vedeného pred okresným súdom,

predmetom ktorého bol nárok na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

a na náhradu mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. marca 2014

rozhodol o nároku sťažovateľky tak, že výpoveď daná sťažovateľke žalovaným je neplatná

a nárok na náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie. Zároveň priznal sťažovateľke voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v sume 2 913,72 €. Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 22. januára 2015 potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola výpoveď daná sťažovateľke určená

za neplatnú, a vo výroku, ktorým bol nárok na náhradu mzdy vylúčený na samostatné

konanie. Zrušil však výrok o trovách konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci a odkázal na možnosť rozhodnúť o trovách konania až v konečnom rozhodnutí

o náhrade mzdy. Okresný súd rozhodol o nároku na náhradu mzdy rozsudkom sp. zn.

zo 7. novembra 2017, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke

náhradu mzdy v sume 13 447,74 €. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá

nárok na náhradu trov konania. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. júna

2018 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v časti zaplatenia sumy 6 288,24 €

zamietol. Zároveň zrušil výrok o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Okresný súd rozhodol o trovách konania o neplatnosť skončenia

pracovného pomeru a o náhradu mzdy uznesením sp. zn. z 12. júla 2018,

ktorým v prvom výroku priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 57,48 % a v druhom výroku priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %. O výške priznanej náhrady okresný súd rozhodol uznesením

vyššieho súdneho úradníka sp. zn. z 2. novembra 2018 tak, že žalobkyňa nie

je povinná zaplatiť žalovanému trovy konania a žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni

trovy konania v sume 569,40 €. Z odôvodnenia označeného uznesenia vyplýva, že

pri vyčíslení trov konania bola sťažovateľke priznaná len náhrada za úkony vykonané

v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a nie aj za úkony v konaní o náhradu

mzdy. Sťažnosť sťažovateľky proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bola

napadnutým uznesením zamietnutá.

3. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné,

a za zásah do jej práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Podľa

sťažovateľky aj napriek tomu, že napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka je

v zjavnom rozpore s právoplatným rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania, okresný

súd toto pochybenie nenapravil a sťažnosť sťažovateľky zamietol bez toho, aby sa

vysporiadal s jej argumentmi uvádzanými v sťažnosti. Okresný súd založil svoje

rozhodnutie na zjavne nesprávnom právnom posúdení veci, dôsledkom čoho je „odňatie

práva sťažovateľky na priznanú náhradu trov konania“.

4. V odôvodnení ústavnej sťažnosti sťažovateľka ďalej uviedla: «V sťažnosti proti

rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka sťažovateľka namietala, že vyčíslená výška

priznanej náhrady trov konania je nesprávna, nakoľko vyšší súdny úradník prihliadal len

na úkony za konanie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom však za úkony

v konaní o náhradu mzdy už sťažovateľke nepriznal žiadnu náhradu. Sťažovateľka

poukázala na to, že postup vyššieho súdneho úradníka je v príkrom rozpore s uznesením

súdu sp. zn. -138 o nároku na náhradu trov konania. Zo záhlavia uznesenia je

zrejmé, že toto sa vzťahuje tak na konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru ako

aj na konanie o náhradu mzdy, pričom obsahovalo iba dva záväzné výroku súdu, a to

v znení: „Žalovanému priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu

57,48 %. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100%.“ Výrok súdneho rozhodnutia právo žalobkyne na náhradu trov konania nijako ďalej

neobmedzuje len na konkrétne úkony, resp. na časť konania. Vyšší súdny úradník

pri rozhodovaní už len o výške konkrétneho súdom priznaného nároku nemá právomoc

dodatočne pozmeniť právo žalobkyne priznané právoplatným rozhodnutím súdu. Uznesenie

vyššieho súdneho úradníka však žalobkyni namiesto 100 % náhrady trov za obe konania,

na ktoré sa vzťahovalo právoplatné uznesenie sp. zn. -138 priznáva náhradu

len vo výške 569,40 € zodpovedajúcu trovám právneho zastupovania pri úkonoch výlučne

v časti konania týkajúcej sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podkladom

pre takéto rozhodnutie má byť údajne odôvodnenie uznesenia sp. zn. -138,

z ktorého má vyplývať vôľa súdu priznať žalobkyni náhradu trov v rozsahu 100 % len

za úkony konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Takýto postup vyššieho

súdneho úradníka považujeme za hrubé porušenie práv sťažovateľky, nakoľko záväznou

časťou súdneho rozhodnutia upravujúcou práva a povinnosti sporových strán je jedine

výrok rozhodnutia. Právo alebo povinnosť uložená výrokom súdneho rozhodnutia nemôže

byť pri jej výkone modifikovaná a to ani obmedzovaná ani rozširovaná len s poukazom

na odôvodnenie rozhodnutia, ak takáto modifikácia nie je v záväznej časti rozhodnutia,

t.j. výroku uvedená. Ak by teda nárok žalobkyne na náhradu trov konania mal byť

obmedzený iba na úkony do právoplatnosti rozsudku sp. zn. -97, muselo by

byť takéto obmedzenie vyjadrené priamo vo výroku rozhodnutia, čo sa však nestalo.

... sťažovateľka považuje za protiústavné zo strany súdu, odňatie jej práva

na náhradu trov konania len preto, že si priznaný nárok na náhradu dobrovoľne nevyčíslila.

Zdôrazňujeme, že sťažovateľka si neuplatňovala v podanej sťažnosti žiadne trovy, ktoré by

nevyplývali zo súdneho spisu... Navyše s názorom súdu v napádanom uznesení, že náhrada

za úkony v konaní o náhradu mzdy jej nebola priznaná lebo nebola sťažovateľkou vyčíslená

sa nemožno stotožniť ani preto, že táto nebola vyčíslená sťažovateľkou ani v časti konania

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a tam jej vyšší súdny úradník náhradu riadne

priznal.

... V čase rozhodovania o výške už priznanej náhrady trov konania... bola otázka

nároku na náhradu trov medzi sporovými stranami právoplatne vyriešená uznesením sp. zn.

a táto nemala ale ani nemohla byť ďalej riešená pri rozhodovaní o výške

priznanej náhrady. Tak vyšší súdny úradník ako aj súd samotný sú viazaní skorším

právoplatným rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania, v ktorého výroku bolo jasne

určené, že v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy sa

žalobkyni priznáva náhrada trov v rozsahu 100 %... Týmto rozhodnutím bolo... rozhodnuté

v celom rozsahu v prospech sťažovateľky, keďže jej bez obmedzenia bola priznaná plná

náhrada trov konania... Odvolanie proti výroku o priznaní náhrady trov konania žalobkyni

v rozsahu 100 % bolo teda neprípustné, preto aj túto podmienku uvedenú súdom

v napádanom rozhodnutí považujeme za protiústavnú a v rozpore s právom na súdnu

ochranu.»

5. S poukazom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal ústavnú

sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Okresného

súdu Košice I sp. zn. zo dňa 21.11.2018 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo dňa 21.11.2018 a vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľke trovy tohto konania vo výške

390,50 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. Vec napadla ústavnému súdu 21. decembra 2018 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je

na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka

(predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až a

§ 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom

súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne

účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu 21. decembra 2018, postupoval v súlade

s príslušnými ustanoveniami .

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu

zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny, keďže právna úprava obsiahnutá v čl. 36 listiny je

v daných súvislostiach obdobná právnej úprave .

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením,

ktorým jej okresný súd priznal náhradu trov len za úkony v konaní o neplatnosť výpovede aj

napriek tomu, že jej skorším právoplatným rozhodnutím okresného súdu bola v konaní

o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy priznaná náhrada trov

v rozsahu 100 %. Sťažovateľka tiež rozporuje názor okresného súdu v napadnutom

uznesení, podľa ktorého jej nebola priznaná náhrada za úkony v konaní o náhradu mzdy

z dôvodu, že túto nevyčíslila. Podľa sťažovateľky okresný súd jej v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia veci odňal právo na náhradu trov konania v súlade so zákonom

a v súlade s jeho skorším právoplatným rozhodnutím o nároku na náhradu trov.

16. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné

právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

17. Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd

štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého

vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , alebo napr.

, ), ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

18. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

19. V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci

týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania

(napr. ).

20. Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania, t. j.

problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného

výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)

zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň

aj k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

21. Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. júla 2018 rozhodol o trovách

konania „o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy“ týmto

výrokom:

„Žalovanému priznáva proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu

57,48 %.

Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.“

Okresný súd odôvodnil výrok predmetného uznesenia najmä takto:

„... Podľa súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

... Ako vyplynulo z obsahu spisu, žalobkyňa bola úspešná v konaní o náhradu mzdy

v rozsahu 21,26 % a neúspešná v rozsahu 78,74 % ( ).

... Žalovaný má preto v konaní o náhradu mzdy proti žalobkyni nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 57,48 % (78,74 % - 21,26 %).

... V konaní o vyslovenie neplatnosti výpovede bola žalobkyňa úspešná v rozsahu

100 %, súd preto rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania

v rozsahu 100 % ( ).“

22. O výške priznanej náhrady okresný súd rozhodol uznesením vyššieho súdneho

úradníka sp. zn. z 2. novembra 2018 tak, že:

„Žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému trovy konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 569,40 EUR, a to

na účet právneho zástupcu žalobkyne v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.“

Z odôvodnenia označeného uznesenia okrem iného vyplýva:

„... Napriek tomu, že z výrokov predmetného uznesenia nie je zrejmé, z čoho

pozostáva nárok na náhradu trov konania, keďže bol nárok priznaný obom sporovým

stranám, z odôvodnenia uznesenia jasne vyplýva, že žalovanému bol priznaný nárok

na náhradu trov konania v časti konania o náhradu mzdy a žalobkyni bol priznaný nárok

na náhradu trov konania v časti neplatnosti výpovede.

... Vzhľadom na to, že žalovanému v konaní nevznikli žiadne preukázateľné trovy

konania, súd rozhodol, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému trovy konania.

... Vzhľadom na to, že žalobkyni bol uznesením zo dňa 12.7.2018, č.k. 15Cpr/3/2015-

138 priznaný nárok na náhradu trov konania len v časti konania o neplatnosť výpovede, súd

pri výpočte výšky trov konania žalobkyne vychádzal len z úkonov právnej služby, ktoré boli

vykonané do právoplatnosti rozsudku zo dňa 27.3.2014, č.k. -97, ktorým bola

určená neplatnosť výpovede. Predmetom vylúčeného konania už bol len nárok na náhradu

mzdy a v tejto časti konania žalobkyni nárok na náhradu trov konania priznaný nebol.

... Napriek uvedenému však súd priznal žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia

za úkon odvolanie proti výroku o trovách konania rozsudku zo dňa 7.11.2017, č.k.

-103, nakoľko podanie odvolania malo vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu v časti trov konania. Súd za uvedený úkon priznal žalobkyni polovicu základnej sadzby

tarifnej odmeny z dôvodu, že odvolanie sa netýkalo rozhodnutia vo veci samej, ale len

výroku o trovách konania.

... Súd uložil žalovanému nahradiť trovy konania v časti určenia neplatnosti

výpovede žalobkyni, ktorej bola uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 12.7.2018, č.k.

-138 priznaná náhrada trov v tejto časti konania v rozsahu 100 %, trovy

konania vo výške 569,40 eur, nakoľko sa jedná o preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky spojené s uplatnením práva.“

23. O sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol

okresný súd napadnutým uznesením, ktorým sťažnosť zamietol a v odôvodnení uviedol:

„Vzhľadom na skutočnosť, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd aj

bez návrhu, výrok o trovách konania musí byť súčasťou rozhodnutia, a to aj vtedy, ak sa

v konaní úspešná strana svojím výslovným prejavom, nevzbudzujúcim pochybnosti, nároku

na náhradu trov vzdá. Pokiaľ súd o nároku na náhradu trov konania nerozhodol, môže

strana, ak si uplatňuje nárok na náhradu trov konania, rozsah svojho nároku zmeniť, ide

o procesný úkon, ktorý si nevyžaduje súhlas súdu. Súd rozhoduje o nároku na náhradu trov

konania, nie o plnení. Rozsah nároku môže súd vyjadriť v percentách. Súd rozhodne

o náhrade trov konania, ktoré vyšli v konaní najavo. Pokiaľ strana v priebehu sporu svoje

trovy konania neuplatnila, alebo ich nepreukázala, súd pri určení ich výšky prihliada len

na údaje známe z konania, dodatočné účtovanie nie je prípustné. Rovnako je potrebné, aby

advokát doložil doklad, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Je teda zrejmé, že

rozhodovanie o trovách konania ex offo nezbavuje stranu a jej advokáta povinnosti

poskytnúť súdu vyčíslenie trov, osobitne tých, ktoré súd sám nemôže zistiť z obsahu súdneho

spisu. Špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov konania je potrebné z vlastnej iniciatívy

predložiť pred vydaním uznesenia o náhrade trov konania podľa . Inak hrozí, že

náhrada trov konania, okrem tých, ktoré vyplývajú zo spisu, nebude priznaná.

... Ako vyplýva z obsahu spisu, uznesením zo dňa 12. 7. 2018 č.k. - 138

súd žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,48 %,

žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 7. 2018.

... Ak žalobkyni nebol priznaný nárok na trovy konania za rozhodovanie o náhrade

mzdy, ktoré bolo vylúčené na samostatné konanie, bolo potrebné, aby žalobkyňa z vlastnej

iniciatívy pred rozhodnutím súdu predložila špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov

konania, resp. podala proti uzneseniu súdu o nároku na náhradu trov konania opravný

prostriedok, čo neurobila.

... Až na základe rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania totiž vyššia

súdna úradníčka rozhodla o výške náhrady trov konania, preto v tomto štádiu konania už

nie je možné rozhodnúť o nároku žalobkyne na náhradu trov konania za rozhodovanie

o náhrade mzdy, preto na námietku žalobkyne už súd nemohol prihliadnuť.

... Advokát pri vyčíslení výšky trov konania nepredložil súdu dôkaz, že je platiteľom

DPH, preto aj v tomto smere námietka žalobkyne je neopodstatnená.“

24. Z odôvodnení napadnutého uznesenia a jemu predchádzajúcich uznesení, ktorými

okresný súd rozhodoval o náhrade trov konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru

a náhradu mzdy, vyplýva, že okresný súd, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného

sporového poriadku, priznal stranám náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu

vo veci, teda sťažovateľke v konaní o neplatnosť výpovede náhradu trov proti žalovanému

v rozsahu 100 %, a naopak, v konaní o náhradu mzdy bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť

trovy konania žalovanému v rozsahu 57,48 %. Nárok na náhradu trov konania bol teda

priznaný obom sporovým stranám. Výrokom rozhodnutia okresného súdu o nároku

na náhradu trov konania potom zodpovedajú aj výrok rozhodnutia vyššieho súdneho

úradníka o výške trov, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni trovy konania v časti

o určenie neplatnosti výpovede v sume 569,40 €, ktoré vyplynuli zo spisu a ktoré považoval

za preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené. Zároveň rozhodol, že žalobkyňa nie je

povinná zaplatiť žalovanému trovy konania o náhrade mzdy, keďže v konaní mu žiadne

nevznikli.

25. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentovala záväznosťou výroku

rozhodnutia okresného súdu, ktorým jej bol priznaný proti žalovanému nárok na náhradu

trov v rozsahu 100 %, zároveň však opomína výrok rozhodnutia, ktorým okresný súd

priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 57,48 %.

Aj napriek tomu, že z výrokovej časti rozhodnutia nevyplýva, vo vzťahu ku ktorej časti

konania bol nárok stranám priznaný, táto skutočnosť je zrejmá z odôvodnenia rozhodnutia,

a napokon aj z výsledku konania vo veci samej. Neobstojí preto námietka sťažovateľky

o záväznosti len toho z výrokov uznesenia okresného súdu, ktorý bol v jej prospech

a ktorým jej bol priznaný nárok na náhradu trov konania proti žalovanému. V súvislosti

s uvedeným preto nepovažuje ústavný súd názor okresného súdu v napadnutom uznesení,

podľa ktorého ak sťažovateľka nesúhlasila s výrokom rozhodnutia, ktorým bola zaviazaná

nahradiť žalovanému trovy, mala a mohla podať proti nemu opravný prostriedok. Rovnako

neobstojí námietka sťažovateľky, že okresný súd podmienil priznanie trov konania ich

vyčíslením, keďže ako sama uviedla, okresný súd jej trovy konania o neplatnosť výpovede

priznal aj bez vyčíslenia a trovy konania o náhradu mzdy jej nepriznal, keďže jej neboli

skorších rozhodnutím okresného súdu o nároku na náhradu trov priznané. Vo vzťahu

k námietke nepriznania trov spočívajúcich v zaplatenej dani z pridanej hodnoty možno len

súhlasiť s okresným súdom o jej neopodstatnenosti, keďže povinnosť preukazovať

odôvodnenosť a účelnosť vynaložených trov spočíva na stranách sporu a okresný súd

v tomto smere nie je povinný konať ex officio.

26. Ústavný súd vzhľadom na prezentované závery nevzhliadol v postupe okresného

súdu prvky arbitrárnosti či svojvôle a jeho právny záver považuje za dostatočne odôvodnený

a ústavne akceptovateľný. Opačný právny záver, ktorý prezentovala sťažovateľka v ústavnej

sťažnosti a ktorý má základ v nedostatku (v neúplnosti) výrokovej časti uznesenia

okresného súdu o nároku na náhradu trov konania, by bol v rozpore s požiadavkou

zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov strán sporu (čl. 2 ods. 1

), konkrétne práv žalovaného na spravodlivú náhradu trov

konania.

27. Ústavný konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu aj vzhľadom na už

citovanú judikatúru ústavného súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska spochybňovať.

Sťažovateľkou prezentované námietky, ktoré majú pôvod v nedostatku výrokovej časti

uznesenia okresného súdu o nároku na náhradu trov, ktorý podľa ústavného súdu možno

napraviť vydaním opravného uznesenia, zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu. Uplatňujúc

východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade

nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnom prijatí

sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom

dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho

orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej

(prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva sťažovateľky podľa , resp. jej práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením, preto pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť

odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

29. S prihliadnutím na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

30. Podľa pripája k tomuto rozhodnutiu v časti

odôvodnenia odlišné stanovisko sudca Peter Straka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu