Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 92/2020
PDF · 209.42 KB
No categories available
II. ÚS 92/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a zo sudcov
Jany Laššákovej a Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 56/2019
z 2. októbra 2019 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho
ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 56/2019 z 2. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal návrh na povolenie
obnovy konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod
sp. zn. 1 T 20/2011, v ktorom bol rozsudkom sp. zn. 1 T 20/2011 z 21. apríla 2011,
právoplatným 22. septembra 2011, v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
2 To 98/2011 z 22. septembra 2011 uznaný vinným zo spáchania prečinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona. Za to mu bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere štyri mesiace nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.
3. Uznesením sp. zn. 6 Nt 3/2018 z 28. marca 2019 okresný súd návrh na povolenie
obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 20/2011 zamietol,
keďže neboli zistené dôvody obnovy konania podľa § 394 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Napadnutým uznesením krajského súdu bola sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu zamietnutá.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nepresvedčivosť a predpojatosť
napadnutého uznesenia krajského súdu. Jeho ťažisková námietka spočíva v tom, že okresný
súd ani krajský súd nevykonali sťažovateľom navrhnutý dôkaz, výsluch znalcov napriek
tomu, že sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
I. ÚS 4068/14 z 31. marca 2016 a nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 46/2015
z 3. septembra 2015, ktoré boli aplikovateľné aj v jeho veci. Zároveň namieta, že krajský
súd sa nevysporiadal s podaním krstných rodičov sťažovateľa
a , ktorým sa pripojili k návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania,
a to napriek tomu, že sa zúčastnil aj verejného zasadnutia konaného
15. januára 2019 a 28. marca 2019, o čom mal samosudca vedomosť.
5. Z dôvodu nemajetnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
6. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,
priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 2 000 € a odmenu a náhradu hotových
výdavkov ustanovenému právnemu zástupcovi.
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a samotné posúdenie veci ústavným súdom
13. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského
súdu, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí
návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 1 T 20/2011. Ústavná sťažnosť je založená na námietke sťažovateľa, že
napadnuté uznesenie krajského súdu je „nepresvedčivé a predpojaté“, pretože vo veci
konajúce všeobecné súdy nevykonali ním navrhované dokazovanie.
14. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak
namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú
sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011,
III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka (strany konania) na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy
posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
17. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup
k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou
zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho
naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
18. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
z dôvodu nenaplnenia podmienok pre obnovu konania podľa § 394 Trestného poriadku,
považuje za správne. Krajský súd vyslovil, že okresný súd vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Krajský súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne objasnil, aké podmienky musia byť pri
obnove konania splnené, a vysvetlil, aká je úloha súdu v konaní o povolení obnovy konania.
Vo vzťahu k prvej podmienke pre povolenie obnovy konania, teda vo vzťahu k zisteniu, či
vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, uviedol, že ani sám sťažovateľ sa
v konaní nedomáhal doplnenia dokazovania výsluchom znalcov, ktorých sa domáhal
v návrhu na povolenie obnovy konania. V tejto súvislosti uviedol, že výsluchy znalcov,
ktorí v pôvodnom konaní podali znalecké posudky, nie je možné považovať za nové
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
Rovnako za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme nemožno považovať ani
neskoršie súdne rozhodnutia týkajúce sa drogovej problematiky. Krajský súd zdôraznil, že
predmetnému právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku predchádzalo zákonné vykonanie
a vyhodnotenie dôkazov. K druhej podmienke povolenia obnovy konania, a teda že nové
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, uviedol, že absencia zistenia relevantných nových skutočností alebo dôkazov
fakticky vylučuje možnosť skúmania otázky prípadného iného rozhodnutia o vine alebo
treste. Krajský súd sa vyjadril aj k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevysporiadania sa
s podaním krstných rodičov sťažovateľa k jeho návrhu na povolenie obnovy konania,
ku ktorej uviedol, že ak by tieto osoby aj taký návrh podali, čo však neurobili, bol by
odmietnutý ako podaný neoprávnenou osobou podľa § 399 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku. Krajský súd k sťažovateľom namietanému nedostatočnému dokazovaniu
okresným súdom napokon uviedol, že „... zamietnutie návrhu odsúdeného na výsluch vyššie
menovaných znalcov bol zákonný, tak ako vyplýva z vyššie uvedeného a nevykonanie
oboznámených príloh, predložených odsúdeným jednak odsúdený v konaní nenamietal, keď
nemal pred skončením dokazovania okresným súdom žiadne návrhy na doplnenie
dokazovania, hoci tak mohol urobiť a žiadať oboznámenie uvedených rozhodnutí
a judikátov, resp. právnych viet, jednak vyplývajú z obsahu spisu a väčšina z nich už bola
súčasťou predchádzajúcich konaní a to aj predchádzajúceho konania o povolenie obnovy
konania Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 45Nt/50/2015, v ktorom konaní uznesením
z 19.01.2016 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného na povolenie
obnovy konania bol zamietnutý a rovnako aj jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola
uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21.04.2016, sp. zn. 4 Tos 23/2014 zamietnutá
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom senát tunajšieho sťažnostného súdu poukazuje
na dôvody týchto uznesení, ktoré sa v prevažnej väčšine vzťahovali aj na prejednávané
konanie.“.
19. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd
v ňom jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu o nepovolení obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 20/2011
zamietol. Krajský súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa a na všetky pre rozhodnutie
o povolení obnovy konania podstatné skutkové a právne otázky dal dostatočné odpovede.
Definoval, v čom spočíva úloha všeobecného súdu pri rozhodovaní o povolení obnovy
trestného konania a ako sa jej splnenie premietlo do výsledku tohto konkrétneho konania.
Krajský súd výstižne vysvetlil, čo je potrebné chápať pod novým dôkazom v zmysle
ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravujúceho podmienky povolenia obnovy
trestného konania, a presvedčivo ozrejmil, prečo sťažovateľom navrhované dôkazy za také
(nové) nebolo možné považovať.
20. Ústavný súd poznamenáva, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť
zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného
prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv
alebo slobôd.
21. Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje, že
na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.
Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy.
22. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne objasnil, prečo v prípade
sťažovateľa neboli naplnené podmienky pre obnovu konania podľa § 394 Trestného
poriadku. Svoj právny názor v tomto smere krajský súd konformne odôvodnil a ústavnému
súdu na tom neprináleží nič meniť. Právne závery krajského súdu majú racionálny základ
a sú plne udržateľné aj v rovine ústavného práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je
úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Podľa ústavného súdu však
posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho
trestnej veci krajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy, osobitne jeho závery,
takéto nedostatky nevykazujú a sťažovateľ svojou argumentáciou v ústavnej sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu nedokázal žiadny zo záverov, na ktorých krajský súd založil
napadnuté uznesenie spochybniť.
23. Ústavný súd sa v okolnostiach danej veci nemôže stotožniť s obranou
sťažovateľa, z ktorej je zrejmé, že tak návrhom na povolenie obnovy konania, ako aj
ústavnou sťažnosťou sa sťažovateľ domáha preskúmania a prehodnotenia správnosti
skutkových zistení a predovšetkým právnych záverov uvedených v právoplatnom
odsudzujúcom rozsudku vydanom v pôvodnom konaní, ako aj iného, pre neho
priaznivejšieho hodnotenia vo veci už v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov z dôvodu,
že nesúhlasí s hodnotením dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní a so správnosťou
skutkových zistení a predovšetkým právnych záverov uvedených v právoplatnom
odsudzujúcom rozsudku vydanom v pôvodnom konaní. V konaní o povolení obnovy však
nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v pôvodnom konaní.
24. Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy
konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa, ako
skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti
rozhodnutia. Tieto podmienky sa však netýkajú zmeny právneho stavu, t. j. zákonných
podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu, a teda ani prípadný posun
v rozhodovacej praxi súdov nie je tou novou skutočnosťou, ktorú má na mysli § 394 ods. 1
Trestného poriadku pre účel obnovy konania.
25. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný
dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu zasahoval, pretože pri
predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla
zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
26. Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
27. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
28. Na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu
v konaní pred ním, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp.
predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť
o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, a to,
že (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide
o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu
ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na jej
prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.
29. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia zistí,
že v danom prípade nie je daná jeho právomoc na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť je
oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme
bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie je splnený
jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom vyhovieť.
30. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017, I. ÚS 383/2019).
31. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho
ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu