Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 92/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. februára 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a zo sudcov

Jany Laššákovej a Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 2. októbra 2019 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho

ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. októbra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal návrh na povolenie

obnovy konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. , v ktorom bol rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2011,

právoplatným 22. septembra 2011, v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2011 uznaný vinným zo spáchania prečinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa . Za to mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere štyri mesiace nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon

trestu so stredným stupňom stráženia.

3. Uznesením sp. zn. z 28. marca 2019 okresný súd návrh na povolenie

obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. zamietol,

keďže neboli zistené dôvody obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Napadnutým uznesením krajského súdu bola sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nepresvedčivosť a predpojatosť

napadnutého uznesenia krajského súdu. Jeho ťažisková námietka spočíva v tom, že okresný

súd ani krajský súd nevykonali sťažovateľom navrhnutý dôkaz, výsluch znalcov napriek

tomu, že sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 31. marca 2016 a nález ústavného súdu sp. zn.

z 3. septembra 2015, ktoré boli aplikovateľné aj v jeho veci. Zároveň namieta, že krajský

súd sa nevysporiadal s podaním krstných rodičov sťažovateľa

a , ktorým sa pripojili k návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania,

a to napriek tomu, že sa zúčastnil aj verejného zasadnutia konaného

15. januára 2019 a 28. marca 2019, o čom mal samosudca vedomosť.

5. Z dôvodu nemajetnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

6. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa napadnutým

uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,

priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 2 000 € a odmenu a náhradu hotových

výdavkov ustanovenému právnemu zástupcovi.

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a samotné posúdenie veci ústavným súdom

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa napadnutým uznesením krajského

súdu, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí

návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. . Ústavná sťažnosť je založená na námietke sťažovateľa, že

napadnuté uznesenie krajského súdu je „nepresvedčivé a predpojaté“, pretože vo veci

konajúce všeobecné súdy nevykonali ním navrhované dokazovanie.

14. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak

namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , ,

, ).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka (strany konania) na spravodlivý proces

(, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

17. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva, zaručuje každému právo na prístup

k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním ().

zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa neznamená právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho

naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (, ).

18. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ktorý zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

z dôvodu nenaplnenia podmienok pre obnovu konania podľa ,

považuje za správne. Krajský súd vyslovil, že okresný súd vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnil. Krajský súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia podrobne objasnil, aké podmienky musia byť pri

obnove konania splnené, a vysvetlil, aká je úloha súdu v konaní o povolení obnovy konania.

Vo vzťahu k prvej podmienke pre povolenie obnovy konania, teda vo vzťahu k zisteniu, či

vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, uviedol, že ani sám sťažovateľ sa

v konaní nedomáhal doplnenia dokazovania výsluchom znalcov, ktorých sa domáhal

v návrhu na povolenie obnovy konania. V tejto súvislosti uviedol, že výsluchy znalcov,

ktorí v pôvodnom konaní podali znalecké posudky, nie je možné považovať za nové

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme podľa .

Rovnako za nové skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme nemožno považovať ani

neskoršie súdne rozhodnutia týkajúce sa drogovej problematiky. Krajský súd zdôraznil, že

predmetnému právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku predchádzalo zákonné vykonanie

a vyhodnotenie dôkazov. K druhej podmienke povolenia obnovy konania, a teda že nové

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, uviedol, že absencia zistenia relevantných nových skutočností alebo dôkazov

fakticky vylučuje možnosť skúmania otázky prípadného iného rozhodnutia o vine alebo

treste. Krajský súd sa vyjadril aj k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevysporiadania sa

s podaním krstných rodičov sťažovateľa k jeho návrhu na povolenie obnovy konania,

ku ktorej uviedol, že ak by tieto osoby aj taký návrh podali, čo však neurobili, bol by

odmietnutý ako podaný neoprávnenou osobou podľa § 399 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku. Krajský súd k sťažovateľom namietanému nedostatočnému dokazovaniu

okresným súdom napokon uviedol, že „... zamietnutie návrhu odsúdeného na výsluch vyššie

menovaných znalcov bol zákonný, tak ako vyplýva z vyššie uvedeného a nevykonanie

oboznámených príloh, predložených odsúdeným jednak odsúdený v konaní nenamietal, keď

nemal pred skončením dokazovania okresným súdom žiadne návrhy na doplnenie

dokazovania, hoci tak mohol urobiť a žiadať oboznámenie uvedených rozhodnutí

a judikátov, resp. právnych viet, jednak vyplývajú z obsahu spisu a väčšina z nich už bola

súčasťou predchádzajúcich konaní a to aj predchádzajúceho konania o povolenie obnovy

konania Okresného súdu Bratislava II sp.zn. , v ktorom konaní uznesením

z 19.01.2016 podľa návrh odsúdeného na povolenie

obnovy konania bol zamietnutý a rovnako aj jeho sťažnosť proti tomuto uzneseniu bola

uznesením Krajského súdu v Bratislave z 21.04.2016, sp. zn. zamietnutá

podľa , pričom senát tunajšieho sťažnostného súdu poukazuje

na dôvody týchto uznesení, ktoré sa v prevažnej väčšine vzťahovali aj na prejednávané

konanie.“.

19. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd

v ňom jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu o nepovolení obnovy konania vo veci vedenej pod sp. zn.

zamietol. Krajský súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa a na všetky pre rozhodnutie

o povolení obnovy konania podstatné skutkové a právne otázky dal dostatočné odpovede.

Definoval, v čom spočíva úloha všeobecného súdu pri rozhodovaní o povolení obnovy

trestného konania a ako sa jej splnenie premietlo do výsledku tohto konkrétneho konania.

Krajský súd výstižne vysvetlil, čo je potrebné chápať pod novým dôkazom v zmysle

ustanovenia upravujúceho podmienky povolenia obnovy

trestného konania, a presvedčivo ozrejmil, prečo sťažovateľom navrhované dôkazy za také

(nové) nebolo možné považovať.

20. Ústavný súd poznamenáva, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

21. Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd zdôrazňuje, že

na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.

sú zásadne príslušné všeobecné súdy.

22. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že sťažnostná argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov krajského súdu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne objasnil, prečo v prípade

sťažovateľa neboli naplnené podmienky pre obnovu konania podľa § 394 Trestného

poriadku. Svoj právny názor v tomto smere krajský súd konformne odôvodnil a ústavnému

súdu na tom neprináleží nič meniť. Právne závery krajského súdu majú racionálny základ

a sú plne udržateľné aj v rovine ústavného práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov (strán) konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je

úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ). Podľa ústavného súdu však

posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy pôvodného konania v jeho

trestnej veci krajským súdom, ktorý svojím uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy, osobitne jeho závery,

takéto nedostatky nevykazujú a sťažovateľ svojou argumentáciou v ústavnej sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu nedokázal žiadny zo záverov, na ktorých krajský súd založil

napadnuté uznesenie spochybniť.

23. Ústavný súd sa v okolnostiach danej veci nemôže stotožniť s obranou

sťažovateľa, z ktorej je zrejmé, že tak návrhom na povolenie obnovy konania, ako aj

ústavnou sťažnosťou sa sťažovateľ domáha preskúmania a prehodnotenia správnosti

skutkových zistení a predovšetkým právnych záverov uvedených v právoplatnom

odsudzujúcom rozsudku vydanom v pôvodnom konaní, ako aj iného, pre neho

priaznivejšieho hodnotenia vo veci už v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov z dôvodu,

že nesúhlasí s hodnotením dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní a so správnosťou

skutkových zistení a predovšetkým právnych záverov uvedených v právoplatnom

odsudzujúcom rozsudku vydanom v pôvodnom konaní. V konaní o povolení obnovy však

nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v pôvodnom konaní.

24. Ustanovenie upravuje podmienky obnovy

konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa, ako

skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti

rozhodnutia. Tieto podmienky sa však netýkajú zmeny právneho stavu, t. j. zákonných

podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu, a teda ani prípadný posun

v rozhodovacej praxi súdov nie je tou novou skutočnosťou, ktorú má na mysli § 394 ods. 1

pre účel obnovy konania.

25. Na tomto základe ústavný súd zastáva názor, že neexistuje ústavne relevantný

dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia krajského súdu zasahoval, pretože pri

predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla

zakladať dôvod na vyslovenie porušenia sťažovateľom označeného práva na súdnu ochranu

podľa napadnutým uznesením krajského súdu po prípadnom prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovateľ taktiež požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

27. Podľa navrhovateľovi, ktorý požiada

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže

ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde

o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

28. Na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť o ustanovení právneho zástupcu

v konaní pred ním, musí najprv zistiť, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp.

predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom: (i) žiadosť

o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, a to,

že (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Pokiaľ ide

o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu

ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc ústavného súdu na jej

prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená ani zjavne neopodstatnená.

29. Ak teda ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej posúdenia zistí,

že v danom prípade nie je daná jeho právomoc na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť je

oneskorená, neprípustná alebo zjavne neopodstatnená, znamená to, že ide o zrejme

bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda to znamená, že nie je splnený

jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom vyhovieť.

30. Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, je zrejmé, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti (m. m. , , ).

31. Pretože nebol splnený jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

ústavný súd nevyhovel.

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho

ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu