Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 107/2020
PDF · 425.72 KB
No categories available
I. ÚS 107/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky obchodnej spoločnosti KORPOD, s. r. o., Štúrova 2, Dunajská Streda, IČO 36
236 888, zastúpenej advokátom Mgr. Patrikom Štefkejem, Školská 3, Nitra, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Asan 30/2018 z 22. mája 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti KORPOD, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti KORPOD, s. r. o., Štúrova 2,
Dunajská Streda, IČO 36 236 888 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 10 Asan 30/2018 z 22. mája 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že
ako prvoinštančný správny orgán rozhodnutím č. 127/15-1.0/pok/r. zo
7. augusta 2015 uložil sťažovateľke (žalobkyni) podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona
č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z.
o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“) pokutu v sume 33 000 €
za porušenie povinností vyplývajúcich z § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006
o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z. z.“) v nadväznosti na STN EN 131-3
čl. 7.2 písm. f), čl. 7.3 písm. a) a čl. 7.4 písm. e), spočívajúcich v tom, že žalobkyňa
nezabezpečila v stredisku na pracovisku, kde bol umiestnený , aby sa
tu nenachádzal nevhodný pracovný prostriedok, ktorý by ohrozoval bezpečnosť a zdravie
zamestnancov. Sťažovateľka poskytla zamestnancom – nevhodný pracovný
prostriedok – krátky rebrík s odklápacou plošinou namontovanou na rebríku, ktorý
zamestnanci dlhodobo používali na výstup k uzáveru č. 17 vo výške 4 m,
pričom pri manipulácii s uzáverom museli stáť na posledných troch priečkach rebríka
s nevyhovujúcim uhlom sklonu opretia rebríka o . To bolo aj príčinou smrteľného
pracovného úrazu poškodeného ktorý z tohto rebríka 5. decembra 2014 približne
o 9.50 h pri uzatváraní uzáveru v snahe zabrániť škode na majetku sťažovateľky –
sypaniu obilia cez netesný uzáver, spadol z výšky približne 4 m na betónovú plochu a rebrík
padol na neho. Poškodený pri páde z rebríka utrpel viacpočetné zlomeniny rebier
a pomliaždenie hrudníka a brucha, pričom v dôsledku úrazovo-krvácavého šoku do brušnej
dutiny približne 2,5 hodiny od pádu z rebríka zomrel.
3. (ďalej len „druhoinštančný správny orgán“),
rozhodnutím č. OPS/BEZ/2015/4860 O-534/2015 zo 6. novembra odvolanie sťažovateľky
zamietol a napadnuté rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu potvrdil.
4. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 20 S 50/2016-97
z 8. novembra 2017 žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia druhoinštančného správneho orgánu, zamietol ako nedôvodnú, keďže
z vykonaného dokazovania bolo podľa jeho názoru jednoznačne preukázané, že zistené
porušenie povinností zo strany sťažovateľky bolo v priamej súčinnosti so vznikom
pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca. Prvoinštančný správny orgán
uložil sťažovateľke pokutu v najnižšej zákonom č. 125/2006 Z. z. stanovenej výške, čo
vylučuje možnosť uplatnenia tzv. sankčnej moderácie správnym súdom podľa § 198 ods. 1
a 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), pričom okolnosti daného prípadu,
najmä preukázaná dlhodobosť a závažnosť porušovania povinností sťažovateľky zníženie
uloženej pokuty ani neodôvodňujú.
5. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť,
v ktorej namietla, že nesprávne právne posúdil a vyhodnotil predmetnú vec po skutkovej aj
a právnej stránke, keď nezohľadnil širšie súvislosti vzniknutého právneho prípadu, keďže
výkon uloženej sankcie spôsobí ekonomicky závažný zásah na chod a fungovanie
sťažovateľky. Sťažovateľka uviedla, že „v celom rozsahu absentuje hmotnoprávny
kvalifikant pojmového znaku škody“, ktorá jej žiadnym spôsobom nehrozila, preto ani
nemohla vzniknúť, resp. ani nevznikla. Okrem toho namietla, že správny súd nesprávne
aplikoval § 198 ods. 1 SSP, ktorý mu umožňuje druh alebo výšku sankcie zmeniť, aj keď
orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto
sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter.
6. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol ako
nedôvodnú, pretože dospel k záveru, že správne orgány správne pri uložení pokuty
aplikovali § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. a uložili pokutu na najspodnejšej
možnej hranici v sume 33 000 €. Pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty prihliadali
správne orgány na § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z., výšku pokuty riadne odôvodnili
vzhľadom na závažnosť nedostatku, ako aj na závažnosť dôsledku. Pri určení výšky pokuty
správne orgány rovnako zohľadnili veľkosť zamestnávateľa, ako aj to, že išlo o systémový
nedostatok. V danej veci nebolo možné použiť zo strany krajského súdu sankčnú moderáciu
podľa § 198 SSP, pretože pokuta bola uložená na najnižšej hranici sadzby, ktorú možno
za dané porušenie povinnosti uložiť. Krajský súd nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti
vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia.
7. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc
argumenty, ktoré vzniesla v kasačnej sťažnosti, mu v ústavnej sťažnosti vytýka, že sa
nevysporiadal s jej kasačnou námietkou smerujúcou k uplatneniu moderačného oprávnenia
správneho súdu podľa § 198 ods. 1 SSP, resp. že výklad tohto zákonného ustanovenia
najvyšším súdom nie je v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu. Sťažovateľka
opätovne poukazuje na to, že vysypaním obilia sa žiadny úbytok na majetku sťažovateľky
objektívne neprejavil, k čomu však najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko napriek tomu,
že táto skutočnosť má nepochybne nadväznosť na možné uplatnenie postupu správneho
súdu smerujúceho k zníženiu uloženej sankcie.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri
uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, a pritom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od
doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
16. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu (bod 6).
18. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
IV. ÚS 596/2012). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym
konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden
z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, a predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 308/2011).
19. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb
a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach
ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť
tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu
bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo
právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli
rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy teda
zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb na prístup k súdu, pokiaľ ide o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy spôsobilých zasiahnuť do práv
alebo právom chránených záujmov týchto osôb. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie
práva na prístup k súdu) predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu
k všeobecnejšiemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
20. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však
nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa
taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami
spravodlivého súdneho konania, ako je napríklad požiadavka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom
prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,
ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia
na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania
má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci viazaný princípmi
spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
21. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je
potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako
aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci a vzhľadom na predmet
posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej
právnej úpravy (zákona č. 124/2006 Z. z., zákona č. 125/2006 Z. z. a Správneho súdneho
poriadku), ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie nemožno označiť
za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom
na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté uznesenie
nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie
o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne
a presvedčivo odôvodnené.
23. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Je evidentné, že sťažovateľka prehliada § 198 ods. 2 SSP,
ktorý ustanovuje, že správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania
zmeniť druh alebo výšku sankcie podľa § 198 ods. 1 písm. a) SSP len tak, ako mohol podľa
osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy. V danom prípade niet žiadnych
pochýb o tom, že prvoinštančný správny orgán uložil sťažovateľke pokutu v najnižšej
možnej výške (bod 2). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením
základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Bezpredmetné bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o návrhu sťažovateľky,
aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu