Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 107/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky obchodnej spoločnosti KORPOD, s. r. o., Štúrova 2, Dunajská Streda, IČO 36

236 888, zastúpenej advokátom Mgr. Patrikom Štefkejem, Školská 3, Nitra, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. mája 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti KORPOD, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti KORPOD, s. r. o., Štúrova 2,

Dunajská Streda, IČO 36 236 888 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 22. mája 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že

ako prvoinštančný správny orgán rozhodnutím č. 127/15-1.0/pok/r. zo

7. augusta 2015 uložil sťažovateľke (žalobkyni) podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona

č. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení

o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pokutu v sume 33 000 €

za porušenie povinností vyplývajúcich z

o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v nadväznosti na STN EN 131-3

čl. 7.2 písm. f), čl. 7.3 písm. a) a čl. 7.4 písm. e), spočívajúcich v tom, že žalobkyňa

nezabezpečila v stredisku na pracovisku, kde bol umiestnený , aby sa

tu nenachádzal nevhodný pracovný prostriedok, ktorý by ohrozoval bezpečnosť a zdravie

zamestnancov. Sťažovateľka poskytla zamestnancom – nevhodný pracovný

prostriedok – krátky rebrík s odklápacou plošinou namontovanou na rebríku, ktorý

zamestnanci dlhodobo používali na výstup k uzáveru č. 17 vo výške 4 m,

pričom pri manipulácii s uzáverom museli stáť na posledných troch priečkach rebríka

s nevyhovujúcim uhlom sklonu opretia rebríka o . To bolo aj príčinou smrteľného

pracovného úrazu poškodeného ktorý z tohto rebríka 5. decembra 2014 približne

o 9.50 h pri uzatváraní uzáveru v snahe zabrániť škode na majetku sťažovateľky –

sypaniu obilia cez netesný uzáver, spadol z výšky približne 4 m na betónovú plochu a rebrík

padol na neho. Poškodený pri páde z rebríka utrpel viacpočetné zlomeniny rebier

a pomliaždenie hrudníka a brucha, pričom v dôsledku úrazovo-krvácavého šoku do brušnej

dutiny približne 2,5 hodiny od pádu z rebríka zomrel.

3. (ďalej len „druhoinštančný správny orgán“),

rozhodnutím č. OPS/BEZ/2015/4860 O-534/2015 zo 6. novembra odvolanie sťažovateľky

zamietol a napadnuté rozhodnutie prvoinštančného správneho orgánu potvrdil.

4. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -97

z 8. novembra 2017 žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia druhoinštančného správneho orgánu, zamietol ako nedôvodnú, keďže

z vykonaného dokazovania bolo podľa jeho názoru jednoznačne preukázané, že zistené

porušenie povinností zo strany sťažovateľky bolo v priamej súčinnosti so vznikom

pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť zamestnanca. Prvoinštančný správny orgán

uložil sťažovateľke pokutu v najnižšej stanovenej výške, čo

vylučuje možnosť uplatnenia tzv. sankčnej moderácie správnym súdom podľa § 198 ods. 1

a 2 (ďalej len „“), pričom okolnosti daného prípadu,

najmä preukázaná dlhodobosť a závažnosť porušovania povinností sťažovateľky zníženie

uloženej pokuty ani neodôvodňujú.

5. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť,

v ktorej namietla, že nesprávne právne posúdil a vyhodnotil predmetnú vec po skutkovej aj

a právnej stránke, keď nezohľadnil širšie súvislosti vzniknutého právneho prípadu, keďže

výkon uloženej sankcie spôsobí ekonomicky závažný zásah na chod a fungovanie

sťažovateľky. Sťažovateľka uviedla, že „v celom rozsahu absentuje hmotnoprávny

kvalifikant pojmového znaku škody“, ktorá jej žiadnym spôsobom nehrozila, preto ani

nemohla vzniknúť, resp. ani nevznikla. Okrem toho namietla, že správny súd nesprávne

aplikoval , ktorý mu umožňuje druh alebo výšku sankcie zmeniť, aj keď

orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto

sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter.

6. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol ako

nedôvodnú, pretože dospel k záveru, že správne orgány správne pri uložení pokuty

aplikovali a uložili pokutu na najspodnejšej

možnej hranici v sume 33 000 €. Pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty prihliadali

správne orgány na , výšku pokuty riadne odôvodnili

vzhľadom na závažnosť nedostatku, ako aj na závažnosť dôsledku. Pri určení výšky pokuty

správne orgány rovnako zohľadnili veľkosť zamestnávateľa, ako aj to, že išlo o systémový

nedostatok. V danej veci nebolo možné použiť zo strany krajského súdu sankčnú moderáciu

podľa , pretože pokuta bola uložená na najnižšej hranici sadzby, ktorú možno

za dané porušenie povinnosti uložiť. Krajský súd nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,

riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti

vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia.

7. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc

argumenty, ktoré vzniesla v kasačnej sťažnosti, mu v ústavnej sťažnosti vytýka, že sa

nevysporiadal s jej kasačnou námietkou smerujúcou k uplatneniu moderačného oprávnenia

správneho súdu podľa , resp. že výklad tohto zákonného ustanovenia

najvyšším súdom nie je v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu. Sťažovateľka

opätovne poukazuje na to, že vysypaním obilia sa žiadny úbytok na majetku sťažovateľky

objektívne neprejavil, k čomu však najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko napriek tomu,

že táto skutočnosť má nepochybne nadväznosť na možné uplatnenie postupu správneho

súdu smerujúceho k zníženiu uloženej sankcie.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri

uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ).

Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, a pritom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od

doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

16. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu (bod 6).

18. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym

konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden

z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, a predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

19. Ustanovenie zaručuje ústavné právo fyzických osôb

a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach

ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť

tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu

bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo

právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli

rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. Ustanovenie teda

zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb na prístup k súdu, pokiaľ ide o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy spôsobilých zasiahnuť do práv

alebo právom chránených záujmov týchto osôb. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie

práva na prístup k súdu) predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu

k všeobecnejšiemu ustanoveniu .

20. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa však

nespočíva iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa

taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami

spravodlivého súdneho konania, ako je napríklad požiadavka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania

má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci viazaný princípmi

spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

21. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je

potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako

aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci a vzhľadom na predmet

posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej

právnej úpravy (, a Správneho súdneho

poriadku), ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie nemožno označiť

za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom

na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté uznesenie

nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie

o kasačnej sťažnosti sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne

a presvedčivo odôvodnené.

23. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Je evidentné, že sťažovateľka prehliada ,

ktorý ustanovuje, že správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania

zmeniť druh alebo výšku sankcie podľa len tak, ako mohol podľa

osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy. V danom prípade niet žiadnych

pochýb o tom, že prvoinštančný správny orgán uložil sťažovateľke pokutu v najnižšej

možnej výške (bod 2). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (, ,

).

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením

základných práv sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Bezpredmetné bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o návrhu sťažovateľky,

aby odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu