Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 104/2020
PDF · 509.72 KB
No categories available
I. ÚS 104/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná
advokátka a konateľka JUDr. Zdenka Benčíková, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva podľa čl. 28 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 7
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4
Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu
zamestnávateľa a práva podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 CoPr 10/2016-334 z 26. októbra 2017
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 117/2018 z 20. februára
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva podľa čl. 28 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv
podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce
o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva podľa I. časti bodu 24 a 26
Európskej sociálnej charty (revidovanej) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 9 CoPr 10/2016-334 z 26. októbra 2017 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 117/2018 z 20. februára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby sťažovateľky (žalobkyne), ktorou sa v pracovnoprávnej veci domáhala
proti (ďalej len „žalovaný“) určenia, že výpoveď
z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce daná sťažovateľke
žalovaným 28. júna 2013 z dôvodu nadbytočnosti je neplatná, Okresný súd Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 20 Cpr 7/2013-297 z 1. apríla 2016 rozhodol tak,
že žalobu zamietol ako nedôvodnú. Z pomerne rozsiahleho odôvodnenia tohto rozsudku
vyplýva, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetný
právny úkon obsahuje všetky formálne náležitosti v súlade s relevantnými ustanoveniami
Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka, keďže výpoveď mala písomnú formu, bola
riadne doručená sťažovateľke, výpovedný dôvod žalovaný vymedzil rozhodnutím
č. 6/2013 zo 14. mája 2013
o ustanovení celkového počtu zamestnancov účinného
od 16. mája 2013, ktorým bol na základe analýzy zamestnanosti a návrhu systematizácie
počtu pracovných miest na stanovený celkový počet
zamestnancov na útvare
v počte 6 zamestnancov, čím došlo k zníženiu počtu o jedného zamestnanca a pracovná
pozícia žalobkyne bola zrušená. Žalovaný listom z 11. júna 2013 ponúkol sťažovateľke
jediné voľné pracovné miesto v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a to
pracovnú pozíciu samostatného odborného referenta – informatika na oddelení
informačných systémov a výpočtovej techniky v
, avšak sťažovateľka túto ponuku odmietla. Výpovedi
sťažovateľky prechádzalo aj jej riadne prerokovanie so zástupcami zamestnancov 28. júna
2013, pričom negatívny postoj zástupcov zamestnancov k predpokladanej výpovedi nemá
vplyv na jej platnosť. Okresný súd zároveň poukázal na skutočnosť, že výber nadbytočného
zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi a ani súd nemôže preskúmavať správnosť
tohto výberu zamestnávateľom. Žalovaný ani po viac ako troch rokoch na zrušenú pracovnú
pozíciu sťažovateľky neprijal žiadneho iného zamestnanca.
3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok
okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) ako vecne správny, pričom na zdôraznenie jeho správnosti konštatoval, že je
v plnom rozsahu na uvážení zamestnávateľa, aké organizačné zmeny na zefektívnenie práce
príjme. Ak z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce zamestnávateľ zrušuje určité pracovné
miesto, ako to bolo v tomto prípade, môže dať výpoveď z tohto dôvodu iba zamestnancovi
pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste s tým, že výber jedného nadbytočného
zamestnanca z viacerých do úvahy prichádzajúcich zamestnancov je vždy len na rozhodnutí
zamestnávateľa a súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa
preskúmavať. Podľa názoru krajského súdu zo strany sťažovateľky neboli preukázané také
skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali existencii diskriminácie
zamestnávateľom pri výbere jej osoby ako nadbytočnej spomedzi viacerých zamestnancov,
preto neobstoja subjektívne názory sťažovateľky, že jej nadbytočnosť spôsobil žalovaný
cielene a že písomne rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene nesledovalo vytýčený
cieľ – zníženie stavu zamestnancov. V danom prípade niet žiadnych pochýb o tom, že
žalovaný preukázal kauzálny nexus medzi nadbytočnosťou sťažovateľky a organizačnou
zmenou na strane zamestnávateľa. Ponukovú povinnosť zamestnávateľa treba posudzovať
podľa stavu existujúceho v čase dania výpovede a je výlučne na rozhodovacej právomoci
zamestnávateľa, ktoré z voľných miest zamestnancovi ponúkne. Na splnenie ponukovej
povinnosti zamestnávateľa nemá vplyv stanovisko zamestnanca k ponuke zamestnávateľa,
v ktorom vznesie požiadavku na poskytnutie dostatočného času na prípravu na ponúknutú
pracovnú pozíciu, resp. prejaví záujem o iné voľné pracovné miesto u zamestnávateľa.
4. Dovolanie sťažovateľky podľa § 420 písm. f) CSP, v rámci ktorého namietla, že
krajský súd vec nesprávne právne posúdil a že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je
v súlade s ustálenou rozhodovacou pracou najvyšších súdnych autorít (1 Cdo 1085/2005, 3
Cdo 33/2008, 4 Cdo 222/2009), najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 447
písm. c) a f) CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že
prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá nedostatočné zistenie
rozhodujúcich okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1963, R 125/1999, R 42/1993 a iné), ani to, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočívalo na nesprávnych právnych
záveroch (R 54/2012, R 24/2017 a iné). Sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod obsahovo
spadá pod § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktorý ustanovuje, že dovolanie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, avšak
rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré sťažovateľka v dovolaní poukázala, nie sú
aplikovateľné na jej prípad, pretože nie sú skutkovo totožné. To znamená, že krajský súd sa
v prejednávanej veci pri riešení otázky splnenia podmienok platnosti výpovede vrátane
ponukovej povinnosti a predchádzajúceho prerokovania výpovede so zástupcami
zamestnancov nijakým spôsobom neodklonil od právneho záveru vyjadreného v uvedených
rozhodnutiach dovolacieho súdu. Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní namietala nesprávne
právne posúdenie veci krajským súdom, tento dovolací dôvod nevymedzila spôsobom
uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Samotná polemika s rozhodnutím krajského súdu alebo
prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia krajského súdu, či kritika jeho prístupu
zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným
v § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.
5. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí
a opakujúc argumenty, ktoré vzniesla v konaní pred všeobecnými súdmi v ústavnej
sťažnosti namieta, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce neboli zo strany žalovaného splnené zákonné podmienky a že
diskriminácia sťažovateľky bola zavŕšená rozhodnutím o organizačnej zmene
zo 14. mája 2013, ktorou odôvodňoval tvrdenú nadbytočnosť
sťažovateľky. Sťažovateľka zastáva názor, že v konaní pred všeobecnými súdmi nestačilo
zisťovať, že došlo k zníženiu počtu zamestnancov, ale bolo potrebné preukázať, či
organizačná zmena viedla k zmene štrukturálneho zloženia, t. j. či medzi organizačnou
zmenou a uvedenými následkami bola príčinná súvislosť. Sťažovateľka poukazuje na to, že
«Vláda Slovenskej republiky svojim uznesením č. 652 zo dňa 12. 10. 2011 schválila rozpočet
mzdových prostriedkov na rok 2012 v celkovej výške 3 875
000,- Eur s priemerným evidenčným prepočítaným počtom 280 zamestnancov. Mzdové
prostriedky vynaložené na funkčné platy zamestnancov za obdobie od 1. januára 2012
do 31.decembra 2012 vyčerpali rozpočet vo finančnom objeme 3.868 960,86 Eur, s
percentuálnym plnením 99,84 % z celkového objemu prostriedkov určených na tento účel. Z
výročnej správy za rok 2013, bod 1.2.2 „Výdavky na
ľudské zdroje/čerpanie mzdových prostriedkov v roku 2013“ vyplýva nasledovné:
„Uznesenie vlády SR č. 537 zo dňa 10. 10. 2012 schválilo rozpočet mzdových prostriedkov
na rok 2013 v celkovej výške 4.000.000 €, so zachovaním
počtu zamestnancov na úrovni predchádzajúceho roka (pozn.: t. j. roku 2012) a to 280
osôb.». Uvedené má podľa názoru sťažovateľky preukazovať, že sťažovateľka sa nemohla
stať nadbytočnou pre absenciu príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou zamestnanca
a organizačnými zmenami. Krajský súd napadnutým rozsudkom odňať sťažovateľke právo
na spravodlivý súdny proces a zákonné rozhodnutie súdu a rovnakou vadou trpí aj
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 28
listiny, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva
podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal
náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
13. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b)
a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 28 listiny, práv podľa čl. 3 a čl. 6
ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej
organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva podľa I.
časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým rozsudkom
krajského súdu
15. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu (bod 3) vyplývajúca z § 124
zákona o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (23. apríla 2019) zachovaná.
16. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
17. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax
a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
19. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz
Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd
neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.
49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
20. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej
miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe
formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.
21. Sťažovateľka napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka, že pre uplatnenie
výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neboli zo strany
žalovaného splnené zákonné podmienky, t. j. že napadnutý rozsudok krajského súdu je
nezákonný, a táto skutočnosť má v konečnom dôsledku zakladať porušenie jej práva
na spravodlivý súdny proces (bod 5).
22. V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky ústavný súd opakuje, že jeho
prvoradou úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je ochrana
ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná
právo (iura novit curia). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.
Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu
doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Úlohou ústavného súdu
nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade
výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom. Úlohou ústavného súdu je
ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi,
a preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup
priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku,
a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene
(inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem –
protiústavnosť konania nezaloží (I. ÚS 76/2015).
23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie (bod 2),
pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov (Zákonníka práce, Občianskeho zákonníka, Civilného
sporového poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími
námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich
dôvodov a námietok.
25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
26. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm.
g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
27. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde aj ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b) ústavy, základného práva podľa čl. 28
listiny, práva podľa čl. 3 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva
podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým
rozsudkom krajského súdu, keďže pri jej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť
porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konania (m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b)
a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 28 listiny, práv podľa čl. 3 a čl. 6
ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej
organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva podľa I.
časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
28. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí
to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka
posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky
prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku, ktoré v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať
podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1
ústavy, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva
sťažovateľov (I. ÚS 18/2020).
29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti bez bližšej konkretizácie tvrdí, že označené
práva jej boli odňaté napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod 5).
30. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší
súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie sťažovateľky
riadne meritórne preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru o nedôvodnosti
a neprípustnosti podaného dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. c) a f) výslovne umožňuje. Napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný ani za zjavne neodôvodnený
a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych
noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, ani ktorá by bola v rozpore
s judikatúrou ESĽP.
31. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľky v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.
32. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd napokon odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde aj ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b) ústavy, základného práva podľa čl. 28
listiny, práva podľa čl. 3 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru
Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva
podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, keďže pri jej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia
označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konania (m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu