Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 104/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, v mene ktorej koná

advokátka a konateľka JUDr. Zdenka Benčíková, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa ) a ,

základného práva podľa čl. 28 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 7

Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4

Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu

zamestnávateľa a práva podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -334 z 26. októbra 2017

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. februára

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa ) a (ďalej len „“),

základného práva podľa čl. 28 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv

podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych

a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce

o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva podľa I. časti bodu 24 a 26

Európskej sociálnej charty (revidovanej) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -334 z 26. októbra 2017 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. februára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby sťažovateľky (žalobkyne), ktorou sa v pracovnoprávnej veci domáhala

proti (ďalej len „žalovaný“) určenia, že výpoveď

z pracovného pomeru podľa daná sťažovateľke

žalovaným 28. júna 2013 z dôvodu nadbytočnosti je neplatná, Okresný súd Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -297 z 1. apríla 2016 rozhodol tak,

že žalobu zamietol ako nedôvodnú. Z pomerne rozsiahleho odôvodnenia tohto rozsudku

vyplýva, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetný

právny úkon obsahuje všetky formálne náležitosti v súlade s relevantnými ustanoveniami

a , keďže výpoveď mala písomnú formu, bola

riadne doručená sťažovateľke, výpovedný dôvod žalovaný vymedzil rozhodnutím

č. 6/2013 zo 14. mája 2013

o ustanovení celkového počtu zamestnancov účinného

od 16. mája 2013, ktorým bol na základe analýzy zamestnanosti a návrhu systematizácie

počtu pracovných miest na stanovený celkový počet

zamestnancov na útvare

v počte 6 zamestnancov, čím došlo k zníženiu počtu o jedného zamestnanca a pracovná

pozícia žalobkyne bola zrušená. Žalovaný listom z 11. júna 2013 ponúkol sťažovateľke

jediné voľné pracovné miesto v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, a to

pracovnú pozíciu samostatného odborného referenta – informatika na oddelení

informačných systémov a výpočtovej techniky v

, avšak sťažovateľka túto ponuku odmietla. Výpovedi

sťažovateľky prechádzalo aj jej riadne prerokovanie so zástupcami zamestnancov 28. júna

2013, pričom negatívny postoj zástupcov zamestnancov k predpokladanej výpovedi nemá

vplyv na jej platnosť. Okresný súd zároveň poukázal na skutočnosť, že výber nadbytočného

zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi a ani súd nemôže preskúmavať správnosť

tohto výberu zamestnávateľom. Žalovaný ani po viac ako troch rokoch na zrušenú pracovnú

pozíciu sťažovateľky neprijal žiadneho iného zamestnanca.

3. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok

okresného súdu potvrdil podľa a (ďalej aj

„CSP“) ako vecne správny, pričom na zdôraznenie jeho správnosti konštatoval, že je

v plnom rozsahu na uvážení zamestnávateľa, aké organizačné zmeny na zefektívnenie práce

príjme. Ak z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce zamestnávateľ zrušuje určité pracovné

miesto, ako to bolo v tomto prípade, môže dať výpoveď z tohto dôvodu iba zamestnancovi

pracujúcemu na zrušenom pracovnom mieste s tým, že výber jedného nadbytočného

zamestnanca z viacerých do úvahy prichádzajúcich zamestnancov je vždy len na rozhodnutí

zamestnávateľa a súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa

preskúmavať. Podľa názoru krajského súdu zo strany sťažovateľky neboli preukázané také

skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali existencii diskriminácie

zamestnávateľom pri výbere jej osoby ako nadbytočnej spomedzi viacerých zamestnancov,

preto neobstoja subjektívne názory sťažovateľky, že jej nadbytočnosť spôsobil žalovaný

cielene a že písomne rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene nesledovalo vytýčený

cieľ – zníženie stavu zamestnancov. V danom prípade niet žiadnych pochýb o tom, že

žalovaný preukázal kauzálny nexus medzi nadbytočnosťou sťažovateľky a organizačnou

zmenou na strane zamestnávateľa. Ponukovú povinnosť zamestnávateľa treba posudzovať

podľa stavu existujúceho v čase dania výpovede a je výlučne na rozhodovacej právomoci

zamestnávateľa, ktoré z voľných miest zamestnancovi ponúkne. Na splnenie ponukovej

povinnosti zamestnávateľa nemá vplyv stanovisko zamestnanca k ponuke zamestnávateľa,

v ktorom vznesie požiadavku na poskytnutie dostatočného času na prípravu na ponúknutú

pracovnú pozíciu, resp. prejaví záujem o iné voľné pracovné miesto u zamestnávateľa.

4. Dovolanie sťažovateľky podľa , v rámci ktorého namietla, že

krajský súd vec nesprávne právne posúdil a že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je

v súlade s ustálenou rozhodovacou pracou najvyšších súdnych autorít (, 3

Cdo 33/2008, ), najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 447

písm. c) a f) . V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že

prípustnosť dovolania v zmysle nezakladá nedostatočné zistenie

rozhodujúcich okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1963, R 125/1999, R 42/1993 a iné), ani to, že

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočívalo na nesprávnych právnych

záveroch (R 54/2012, R 24/2017 a iné). Sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod obsahovo

spadá pod , ktorý ustanovuje, že dovolanie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej

riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, avšak

rozhodnutia dovolacieho súdu, na ktoré sťažovateľka v dovolaní poukázala, nie sú

aplikovateľné na jej prípad, pretože nie sú skutkovo totožné. To znamená, že krajský súd sa

v prejednávanej veci pri riešení otázky splnenia podmienok platnosti výpovede vrátane

ponukovej povinnosti a predchádzajúceho prerokovania výpovede so zástupcami

zamestnancov nijakým spôsobom neodklonil od právneho záveru vyjadreného v uvedených

rozhodnutiach dovolacieho súdu. Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní namietala nesprávne

právne posúdenie veci krajským súdom, tento dovolací dôvod nevymedzila spôsobom

uvedeným v . Samotná polemika s rozhodnutím krajského súdu alebo

prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia krajského súdu, či kritika jeho prístupu

zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným

v v spojení s .

5. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí

a opakujúc argumenty, ktoré vzniesla v konaní pred všeobecnými súdmi v ústavnej

sťažnosti namieta, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b)

neboli zo strany žalovaného splnené zákonné podmienky a že

diskriminácia sťažovateľky bola zavŕšená rozhodnutím o organizačnej zmene

zo 14. mája 2013, ktorou odôvodňoval tvrdenú nadbytočnosť

sťažovateľky. Sťažovateľka zastáva názor, že v konaní pred všeobecnými súdmi nestačilo

zisťovať, že došlo k zníženiu počtu zamestnancov, ale bolo potrebné preukázať, či

organizačná zmena viedla k zmene štrukturálneho zloženia, t. j. či medzi organizačnou

zmenou a uvedenými následkami bola príčinná súvislosť. Sťažovateľka poukazuje na to, že

«Vláda Slovenskej republiky svojim uznesením č. 652 zo dňa 12. 10. 2011 schválila rozpočet

mzdových prostriedkov na rok 2012 v celkovej výške 3 875

000,- Eur s priemerným evidenčným prepočítaným počtom 280 zamestnancov. Mzdové

prostriedky vynaložené na funkčné platy zamestnancov za obdobie od 1. januára 2012

do 31.decembra 2012 vyčerpali rozpočet vo finančnom objeme 3.868 960,86 Eur, s

percentuálnym plnením 99,84 % z celkového objemu prostriedkov určených na tento účel. Z

výročnej správy za rok 2013, bod 1.2.2 „Výdavky na

ľudské zdroje/čerpanie mzdových prostriedkov v roku 2013“ vyplýva nasledovné:

„Uznesenie vlády SR č. 537 zo dňa 10. 10. 2012 schválilo rozpočet mzdových prostriedkov

na rok 2013 v celkovej výške 4.000.000 €, so zachovaním

počtu zamestnancov na úrovni predchádzajúceho roka (pozn.: t. j. roku 2012) a to 280

osôb.». Uvedené má podľa názoru sťažovateľky preukazovať, že sťažovateľka sa nemohla

stať nadbytočnou pre absenciu príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou zamestnanca

a organizačnými zmenami. Krajský súd napadnutým rozsudkom odňať sťažovateľke právo

na spravodlivý súdny proces a zákonné rozhodnutie súdu a rovnakou vadou trpí aj

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základných práv podľa ) a , základného práva podľa

listiny, práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva

podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal

náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

13. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b)

a , základného práva podľa listiny, práv podľa a

ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej

organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva podľa I.

časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým rozsudkom

krajského súdu

15. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu (bod 3) vyplývajúca z § 124

vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (23. apríla 2019) zachovaná.

16. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

17. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

18. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(, ).

19. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

20. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľky aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej

miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

21. Sťažovateľka napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka, že pre uplatnenie

výpovedného dôvodu podľa neboli zo strany

žalovaného splnené zákonné podmienky, t. j. že napadnutý rozsudok krajského súdu je

nezákonný, a táto skutočnosť má v konečnom dôsledku zakladať porušenie jej práva

na spravodlivý súdny proces (bod 5).

22. V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky ústavný súd opakuje, že jeho

prvoradou úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa je ochrana

ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná

právo (iura novit curia). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

doň zasahovať (m. m. , , ). Úlohou ústavného súdu

nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade

výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným úkonom. Úlohou ústavného súdu je

ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi,

a preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup

priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku,

a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene

(inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem –

protiústavnosť konania nezaloží ().

23. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie (bod 2),

pričom nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov (, , Civilného

sporového poriadku), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich

dôvodov a námietok.

25. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) totiž nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

26. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm.

g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

27. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) aj ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva sťažovateľky podľa ) , základného práva podľa

listiny, práva podľa čl. 3 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva

podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým

rozsudkom krajského súdu, keďže pri jej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť

porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konania (m. m. , , , ).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b)

a , základného práva podľa listiny, práv podľa a

ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu o hospodárskych,

sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru Medzinárodnej

organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva podľa I.

časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

28. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa

sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí

to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami

, ktoré v zmysle majú ustanovovať

podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1

, v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva

sťažovateľov ().

29. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti bez bližšej konkretizácie tvrdí, že označené

práva jej boli odňaté napadnutým uznesením najvyššieho súdu (bod 5).

30. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší

súd v danom prípade postupoval v medziach svojej právomoci, dovolanie sťažovateľky

riadne meritórne preskúmal, pričom dospel k právnemu záveru o nedôvodnosti

a neprípustnosti podaného dovolania a rozhodol o ňom spôsobom, ktorý mu Civilný

sporový poriadok prostredníctvom § 447 písm. c) a f) výslovne umožňuje. Napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu nemožno považovať za svojvoľný ani za zjavne neodôvodnený

a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných procesnoprávnych a hmotnoprávnych

noriem, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, ani ktorá by bola v rozpore

s judikatúrou ESĽP.

31. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

32. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd napokon odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. g) aj ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva sťažovateľky podľa ) , základného práva podľa

listiny, práva podľa čl. 3 dohovoru, práva podľa čl. 7 Medzinárodného paktu

o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, práva podľa čl. 4 Dohovoru

Medzinárodnej organizácie práce o skončení zamestnania z podnetu zamestnávateľa a práva

podľa I. časti bodu 24 a 26 Európskej sociálnej charty (revidovanej) napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, keďže pri jej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia

označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konania (m. m. , , , ).

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu