Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 99/2020
PDF · 326.94 KB
No categories available
II. ÚS 99/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom JUDr. Igorom Horanským, advokátska kancelária, Staničná 1, Piešťany,
a ,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 spojení s čl. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach uznesením Okresného súdu Košice II
sp. zn. 41 Cpr 21/2018 z 19. septembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ I“), ,
, (ďalej aj „sťažovateľ II“ alebo spolu
ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení
s čl. 1 ústavy, základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť
v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 dohovoru, ako aj práva na spravodlivý súd podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) uznesením Okresného
súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 Cpr 21/2018 z 19. septembra 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ I (žalobca)
sa svojou žalobou domáha proti spoločnosti
, (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 1 812,07 €
s príslušenstvom. V danej právnej veci je na okresnom súde konanie vedené
pod sp. zn. 41 Cpr 21/2018.
3. Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľom a žalovanej uložená
poriadková pokuta, a to každému z nich v sume po 200 €. Podľa zistenia ústavného súdu
napadnuté uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 11. októbra 2019.
4. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti okrem iného uviedli:
„... Okresný súd Košice II vytýčil vo veci termín pojednávania na deň 06. 09. 2019.
Bol to súdom vytýčený v poradí už 3. termín pojednávania, pričom v predchádzajúcich
dvoch termínoch pojednávania sa vo veci nepojednávalo, súd tieto pojednávania na základe
odôvodnených žiadostí sťažovateľa v 1. a 2. rade odročil.
Sťažovateľ v 1. rade svoju neúčasť na pojednávaní dňa 06. 09. 2019 ospravedlnil
podaním zo dňa 17.08. 2019 z dôvodov, ktoré neznesú odklad a sťažovateľ v 2. rade
tiež podaním zo dňa 17. 08. 2019, doručeným súdu dňa 21.08.2019, v ktorom žiadal
o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania pred Okresným súdom Žilina,
č. k. 19Cb/152/2016. Žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní dňa 06. 09. 2019
neospravedlnila.
Okresný súd Košice II. s poukazom na skutočnosti, že predvolanie na pojednávanie
pred súdom bolo sťažovateľovi v1. rade doručené 11. 05. 2019 a sťažovateľovi v 2. rade
dňa 10. 05. 2019, oznámil sťažovateľom, že ich žiadosti o odročenie pojednávania
nevyhovuje a pojednávanie vytýčené na termín 06. 09. 2019 nebude odročené.
Písomné oznámenie súdu o tejto skutočnosti však bolo elektronicky doručené sťažovateľovi
až 07.09. 2019...
Súd v odôvodnení vyššie uvedeného napadnutého uznesenia poukázal na dva dôvody
uloženia poriadkovej pokuty, a to na marenie uplatnenia základného práva inej strany
a hrubého sťaženia postupu konania súdu, neuvedomujúc si, že nová právna úprava
inštitútu poriadkovej pokuty podľa CSP vypustila ako dôvod jej uloženia marenie
uplatnenia základného práva iného účastníka a rovnako sa nevyžaduje, aby došlo k
hrubému sťaženiu postupu konania - stačí akékoľvek sťaženie postupu konania.
Napriek tomu, že marenie uplatnenia základného práva inej strany už nie je dôvodom
na uloženie poriadkovej pokuty, súd ho na odôvodnenie svojho rozhodnutia použil,
pričom sťažovatelia sa oprávnene domnievajú, že ich konaním nemohlo dôjsť k mareniu
uplatnenia základného práva žalovanej spoločnosti , pretože žalovaná
sa na pojednávanie dňa 06.09. 2019 bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavila.
Sťažovatelia ani nesťažili postup konania, pretože svoju neprítomnosť
na pojednávaní dňa 06. 09. 2019 ospravedlnili včas a vážnymi okolnosťami písomným
podaním zo dňa 17. 08. 2019, doručeným súdu 21. 08. 2019. Sťažovateľ v 1. rade
ospravedlnil svoju neprítomnosť z dôvodov, ktoré neznesú odklad a sťažovateľ v 2. rade
ospravedlnil svoju neprítomnosť z dôvodu kolízie pojednávania pred Okresným súdom
Žilina. Vzhľadom na skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie pred Okresným súdom
Žilina bolo sťažovateľovi v 2. rade doručené 11. 08. 2019, nemohol svoju neprítomnosť
na pojednávaní pred Okresným súdom Košice II ospravedlniť skôr. Sťažovatelia
sú presvedčení, že svojim konaním nenaplnili skutkovú podstatu ust. § 102 ods. 1 CSP,
v dôsledku čoho by im mala byť uložená poriadková pokuta...
Sťažovatelia... sú na základe všetkých uvedených skutočností hlboko presvedčení,
že uznesenie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 41 Cpr/21/2018-367 je nedostatočne
odôvodnené, dôkazné nepodložené, spisové podklady nezohľadňujúce, formalistické,
nepreskúmateľné a zároveň arbitrárne, nezákonné a ústavne neakceptovateľné. Súd nielen
že presvedčivo neodôvodnil svoje rozhodnutie ale rovnako nevysvetlil svoje ignorovanie
stabilnej súdnej judikatúry vnútroštátnych súdov a medzinárodných súdov vrátane
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky... Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...
a Európskeho súdneho dvora pre ľudské...“
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa v 1. rade ... a sťažovateľa
v 2. rade ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ústavného
zákona č. 23/1991 Zb.) a zároveň právo sťažovateľov na spravodlivé konanie a účinný
prostriedok nápravy a právo na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13
čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhláseného oznámením
č. 209/1992 Zb.) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach (vyhláseného oznámením č. 120/1976 Zb.) Okresným súdom Košice II pri svojom
konaní a rozhodovaní o uznesení sp. zn. 41 Cpr 21/2018-367 z 19. 09. 2019 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II,
sp. zn. 41 Cpr 21/2018- 367 z 19.09.2019 s tým, že celú vec vracia všeobecnému súdu
na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 1. rade náhradu trov
právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky (alt.: Okresný súd Košice
II) povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu vyplatiť na účet jej právneho
zástupcu...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
10. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje
ďalšie medzinárodné záväzky.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
14. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
15. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
16. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
18. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
19. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach,
alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
20. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie označených základných práv
podľa ústavy, listiny, práv podľa dohovoru a práva podľa medzinárodného paktu
napadnutým uznesením okresného súdu.
21. Sťažovatelia ústavnú sťažnosť odôvodňujú najmä tým, že okresný súd v zmysle
§ 102 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“) rozhodol o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľom (vrátane
žalovanej, pozn.), a to každému z nich v sume po 200 €, bez splnenia zákonných
podmienok.
22. Sťažovatelia okresnému súdu vytýkajú, že „marenie uplatnenia základného
práva inej strany“ nie je (explicitne vyjadreným) zákonným dôvodom na uloženie
poriadkovej pokuty, a to aj preto, lebo svoju neúčasť na pojednávaní konanom
6. septembra 2019 ospravedlnili riadne a včas vážnymi okolnosťami a navyše oznámenie
(upovedomenie) okresného súdu o tom, že ich návrhu na odročenie pojednávania
nevyhovuje, im bolo doručené až 7. septembra 2019., t. j. deň po pojednávaní.
23. Sťažovatelia vyslovujú svoje presvedčenie, že napadnuté uznesenie okresného
súdu je pre nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia arbitrárne.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu
24. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ďalej práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu sú obdobné záruky,
že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
25. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06),
preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru,
že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci
umožňujú prijať záver, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom
na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť
procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV. ÚS 104/2012).
V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu
verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou garantovaného základného
práva, v danom prípade základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivé súdne
konanie, resp. práva na spravodlivý súd.
26. Odpoveď na zodpovedanie námietok sťažovateľov je podľa názoru ústavného
súdu potrebné hľadať v samotnej právnej úprave poriadkových opatrení.
27. V zmysle § 102 ods. 1 CSP môže súd uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje
postup konania najmä tým, že a) nesplní povinnosť uloženú súdom a svoju nečinnosť
v konaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami, b) sa nedostaví na súd, hoci naň
bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi
okolnosťami, c) neuposlúchne príkaz súdu, d) ruší poriadok alebo dôstojný priebeh
pojednávania alebo e) urobí hrubo urážlivé podanie.
28. Z uvedeného vyplýva, že zákonná úprava poriadkovej pokuty nerozlišuje medzi
subjektmi, stranami sporu, resp. inými osobami, ktorým možno či nemožno poriadkovú
pokutu uložiť. Slovným spojením „tomu, kto“ vyjadruje, že ju možno uložiť komukoľvek,
kto sťaží postup konania, a to „najmä“ formami, ktoré ako príklad (demonštratívne) uvádza.
Zákonodarca v tomto smere zvolil neurčitý právny pojem „kto sťaží postup konania“,
aby so zreteľom na osobitosti toho-ktorého prípadu bolo možné jeho obsah flexibilne
prispôsobiť konkrétnej situácii. Vzhľadom na zákonnú definíciu poriadkovej pokuty
zahrňujúcej „iba“ demonštratívny (príkladný) výpočet foriem sťaženia postupu súdu
je možné, ako to uviedol okresný súd, okrem sťaženia postupu súdu nedostavením
sa na pojednávanie zahrnúť tu aj „marenie uplatnenia základného práva inej strany“
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
29. Ústavný súd tu v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
okresného súdu, v rámci ktorého okrem iného uviedol:
„... 2. Súd vytýčil vo veci termín pojednávania na deň 6.9.2019. Na pojednávanie
sa však nedostavili strany sporu.
3. Žalobca svoju neúčasť ospravedlnil podaním zo dňa 17.8.2019 z dôvodov,
ktoré neznesú odklad, z pracovných dôvodov.
Právny zástupca žalobcu svoju neúčasť ospravedlnil podaním doručeným súdu
dňa 21.8.2019, v ktorom žiadal odročiť pojednávanie z dôvodu kolízie pojednávaní
pred Okresným súdom Žilina sp. zn. 19Cb/152/2016. Žalovaný svoju neúčasť
na pojednávaní dňa 6.9.2019 neospravedlnil.
4. S poukazom na žiadosť žalobcu a jeho právneho zástupcu o odročenie
pojednávania, súd oznámil žalobcovi, ako aj jeho právnemu zástupcovi, že súd nesúhlasí
s odročením pojednávania...
Z obsahu súdneho spisu súd poukázal na skutočnosť, že žalobca dňa 25.1.2019
žiadal o odročenie pojednávania z dôvodov neodkladných pracovných povinností, v
dôsledku čoho sa vo veci nepojednávalo a súd odročil pojednávanie na 10.4.2019.
Pojednávanie vytýčené na 10.4.2019 bolo opätovne odročené, nakoľko právny
zástupca žalobcu požiadal súd podaním zo dňa 27.3.2019 o odročenie pojednávania
z dôvodu kolízii pojednávania (OS Piešťany, ako aj z dôvodu pracovných povinností
žalobcu).
Pojednávanie vytýčené na 10.4.2019 bolo odročené na 6.9.2019.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že podaním zo dňa 21.8.2019 právny zástupca žalobcu
požiadal opätovne o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s pojednávaním na Okresnom
súde Žilina. Predvolanie na pojednávanie pred Okresným súdom Košice II však bolo
zástupcovi žalobcu doručené dňa 10.5.2019, žalovanému 11.5.2019 a žalobcovi 11.5.2019.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd oznámil právnemu zástupcovu žalobcu,
ako aj žalobcovi že ich žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovuje a pojednávanie
vytýčené na 6.9.2019 nebude odročené...
6. S poukazom na uvedené skutočnosti, mal súd za to, že sú splnené podmienky
na uloženie poriadkovej pokuty, pričom prvým zákonným dôvodom na uloženie poriadkovej
pokuty je marenie uplatnenia základného práva inej strany sporu (t .j. jedná sa o základné
práva procesnoprávneho charakteru tak ako vyplývajú z čl. 46 až 48 Ústavy Slovenskej
republiky alebo z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.),
pri ktorom strana sporu, iný subjekt konania alebo aj tretie osoby svojím postupom,
nečinnosťou alebo opomenutím zasahujú do základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy. Rovnako možno postupovať
v prípadoch, ak sa stranám sporu, iným subjektom konania alebo treťou osobou zmarí
uplatnenie základných práv na verejné prerokovanie veci, na poskytnutie právnej pomoci
a pod. Ďalším zákonným predpokladom na uloženie poriadkovej pokuty je záver o hrubom
sťažení postupu konania súdu exemplifikatívne uvedenými správaniami strán sporu
alebo iných subjektov súdneho konania vyplývajúcimi z ust. § 102 ods. 1 C. s. p.
7. Súd mal za to, že na uloženie poriadkovej pokuty sú v dôsledku správania žalobcu,
právneho zástupcu žalobcu, ako aj žalovaného v tomto konaní dostatočné a relevantné
dôvody, keďže každý svojím spôsobom správania hrubo sťažil postup konania. Žalobca
a jeho zástupca tým, že hoci žalobcovi bolo predvolanie na pojednávanie na deň 6.9.2019
doručené ešte 11.5.2019 a jeho zástupcovi dňa 10.5.2019, tak zástupca požiadal
o odročenie pojednávania podaním zo dňa 21.8.2019, pričom približne štyri mesiace
pred samotným pojednávaním, mu predvolanie na pojednávanie bolo doručené. Vzhľadom
na uplynutie dostatočne dlhej doby, t. j. od oznámenia nového termínu, jeho vzatia
na vedomie žalobcom a jeho zástupcom dostatočným spôsobom a v predstihu
neospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní. Iba žalobca oznámil, že sa jedná o pracovné
neodkladné dôvody a zástupca uviedol, že sa jedná o kolíziu s pojednávaním pred OS Žilina
bez predloženia dôkazu o tom, kedy mu bolo predvolanie doručené. Žalovaný svoju neúčasť
neospravedlnil nijakým spôsobom, ani nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitých
dôvodov.
8. Súd má za to, že aj pri vytýčení nového termínu pojednávania musí byť zachovaná
aspoň 5 dňová lehota pred pojednávaním potrebná jednak na prípravu pojednávania strán
sporu, ako aj na prípravu pojednávania tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla
na jednom pojednávaní, preto mal súd za to, že dôsledku správania tak žalobcu,
jeho zástupcu, ako aj samotného žalovaného bola zmarená možnosť súdu rozhodnúť vec
bez zbytočných prieťahov. Naviac mal súd za to, že strany sporu mali teda dostatok času
(cca štyri mesiace) na to, aby túto skutočnosť, t. j. neustanovenie sa na pojednávanie,
oznámili súdu v dostatočnom časovom predstihu, a tieto skutočnosti náležíte zdokladovali
tak, aby tento mohol urobiť potrebné opatrenia súvisiace s odročením pojednávania.
9. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti a v súlade s vyššie cit. zák. ustanoveniami, súd
rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a uložil žalobcovi,
jeho zástupcovi a žalovanému poriadkovú pokutu každému vo výške 200,- eur poriadkovú
pokutu v súlade s ust. § 102 C.s.p...“
30. Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľom ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť
ani spochybňovať. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza postupy
a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných
súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie o poriadkových pokutách
(procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej
kompetencie všeobecných súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. V posudzovanom prípade sťažovatelia sťažili postup okresného súdu tým,
že sa nedostavili na nariadené pojednávanie, hoci boli naň riadne a včas predvolaní.
31. Podľa § 100 ods. 1 CSP súd dbá, aby strany a ostatné predvolávané osoby boli
procesnými úkonmi súdu čo najmenej zaťažované, najmä dbá, aby boli predvolávané na čas,
kedy pravdepodobne bude ich účasť na procesnom úkone potrebná.
32. Podľa § 177 ods. 1 CSP súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie.
33. Podľa § 178 ods. 1 CSP ak je strana zastúpená zástupcom na celé konanie, súd
na pojednávanie spravidla predvolá len zástupcu; stranu súd predvolá, ak je nevyhnutné
vykonať jej výsluch.
34. Podľa § 183 ods. 1 CSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca
z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno
spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť.
35. Podľa § 183 ods. 2 CSP od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko
pred pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje,
odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať,
aby sa dal zastúpiť iným advokátom.
36. Podľa § 183 ods. 3 CSP strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, oznámi
súdu dôvod bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť,
alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať.
37. Podľa § 183 ods. 4 CSP ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie
pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla.
Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo
alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu
na odročenie pojednávania.
38. Ako to z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu zjavne vyplýva
okresný súd predvolal na pojednávanie nariadené na 9. september 2019 obidvoch
sťažovateľov, ktorým bolo predvolanie doručené ešte 10., resp. 11. mája 2019,
t. j. štyri mesiace pred termínom jeho konania. Sťažovateľ I s odvolaním sa na neodkladné
pracovné povinnosti požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti a odročenie tohto
pojednávania až podaním zo 17. augusta 2019. Sťažovateľ II s poukazom na kolíziu
s pojednávaním vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 19 Cb 52/2016,
, bez uvedenia a preukázania času
doručenia predvolania na toto pojednávanie (to, že mu toto predvolanie bolo doručené
11. augusta 2019, uvádza až v ústavnej sťažnosti, pozn.) a s poukazom tiež
na to, že sťažovateľ I trvá na svojom osobnom zastúpení požiadal
o ospravedlnenie svojej neúčasti a odročenie pojednávania podaním doručeným okresnému
súdu 21. augusta 2019. Pri interpretácii § 183 CSP treba mať na pamäti, že samotné
doručenie žiadosti o odročenie pojednávania ešte neznamená, že pojednávanie sa tým
momentom považuje za odročené až do momentu, kým súd nedoručí opačné rozhodnutie.
Naopak, kým súd nedoručí žiadateľovi o odročenie pojednávania oznámenie
(upovedomenie), že mu vyhovie, je pojednávanie naďalej riadne nariadené a sporové strany
sa podľa toho majú zariadiť. Odročenie pojednávania je totiž výnimočný postup,
ktorý je aktivovaný až vtedy, keď súd rozhodne o tom, že žiadosti vyhovie a pojednávanie
odročí. Kým tento výnimočný postup nenastane, platí, že ak boli sporové strany riadne
predvolané na pojednávanie, toto sa môže uskutočniť. Okresný súd je v záujme právnej
istoty síce povinný bezodkladne upovedomiť žiadateľa o tom, že dôvod na odročenie
pojednávania nepovažuje za dôležitý, avšak toto oznámenie nie je predpokladom vykonania
pojednávania, ako napríklad riadne vykázanie predvolania na pojednávanie. Za určitých
okolností by nesplnenie tejto povinnosti súdu mohlo viesť k procesnému porušeniu práv
navrhovateľa, avšak takéto okolnosti v preskúmavanej veci nenastali. Podľa zistenia
ústavného súdu bolo oznámenie (upovedomenie) o nevyhovení žiadosti sťažovateľov
o odročenie pojednávania okresným súdom odoslané sťažovateľovi II
elektronickou formou ešte 22. augusta 2019. Okresný súd doručoval oznámenie
(upovedomenie) o nevyhovení žiadosti o odročenie pojednávania sťažovateľovi II
do vlastných rúk, keďže si však sťažovateľ II toto oznámenie v úložnej 15-
dňovej lehote neprevzal, okresný súd v zmysle § 32 ods. 5 písm. b) zákona č. 305/2013 Z. z.
o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov považoval
oznámenie za doručené márnym uplynutím úložnej lehoty, t. j. 7. septembra 2019. Ústavný
súd tu pre úplnosť veci dodáva, že Civilný sporový poriadok neukladá súdu povinnosť
doručovať oznámenie (upovedomenie) o nevyhovení žiadosti o odročenie pojednávania
do vlastných rúk a v zmysle § 105 ods. 2 CSP ak nejde o doručenie písomnosti do vlastných
rúk, písomnosť súdu sa považuje za doručenú po troch dňoch od jej odoslania
na elektronickú adresu, aj keď si ju adresát neprečítal. Neprevzatie oznámenia okresného
súdu sťažovateľom II bezodkladne nepredstavuje porušenie povinnosti
okresného súdu. Navyše sťažovateľovi II , inak povinnému konať s odbornou
starostlivosťou, nič nebránilo v tom, aby sám vyvinul iniciatívu a okresný súd kontaktoval
na účely zistenia, či žiadosti o odročenie pojednávania bolo vyhovené. V preskúmavanej
veci tiež nemožno prehliadnuť, že zo strany sťažovateľov išlo už o opakovanú (tretiu)
žiadosť o odročenie pojednávania a okresný súd ich obidvom predchádzajúcim žiadostiam
podaným z tých istých dôvodov (neodkladné pracovné povinnosti u sťažovateľa I a kolízia
termínov pojednávania u sťažovateľa II) o odročenie pojednávania vyhovel. Z pohľadu
zákonnej definície poriadkovej pokuty aj preto s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
prípadu nemožno v napadnutom uznesení okresného súdu vidieť arbitrárnosť
či nezákonnosť.
39. Ústavný súd v danej súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať
správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým
rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen
nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa
(čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny
rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať
za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež
v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.
Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade
sťažovateľov nevzhliadol. Ich ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím
všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo
prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Z uvedených dôvodov sa ústavnému súdu javí
tvrdenie sťažovateľov o porušení označených základných a iných práv ako zjavne
neopodstatnené, o to viac, ak prihliadne na skutočnosť, že celú situáciu primárne vyvolali
sami jednako predchádzajúcimi opakovaným žiadosťami o odročenie pojednávania
a jednako tým, že bez istoty v tom, či ich tretej žiadosti o odročenie pojednávania okresný
súd vyhovel, sa na pojednávanie bez ďalšieho nedostavili.
40. Navyše ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie
ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných
prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)].
Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje, čo taktiež zakladá dôvod
na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (m. m. II. ÚS 297/2013,
IV. ÚS 94/2014). Pokiaľ ide o vylúčenie rozhodnutia o uložení poriadkového opatrenia
z jeho preskúmania súdom vyššej inštancie, ústavný súd v prvom rade uvádza,
že taký postup musí byť výsledkom rozumnej úvahy zákonodarcu, ktorá bude vychádzať
z toho, že nejde o svojvoľný postup zákonodarcu a súčasne je jeho zákonná úprava
primeraná významu vylučovaného rozhodnutia, ktoré nevyžaduje preskúmanie
v inštančnom postupe, a o to viac ho neprináleží/nepatrí preskúmať ani ústavným súdom.
Pokiaľ ide o charakter poriadkovej pokuty, také rozhodnutie je procesnou sankciou,
ktorou možno vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo
k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom na vydanie takéhoto
rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania,
t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde k predĺženiu súdneho konania. Svojou podstatou
tak uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh konania
a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo nemajú
záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje,
alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali, predlžovali, či dokonca marili.
Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom opatrení svojou povahou procesným
rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného konania;
nestáva sa samo osebe predmetom konania, a tak nejde o rozhodnutie vo veci samej,
ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ ide
o sumu poriadkovej pokuty, tú určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej povinnosti,
čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd voľnou úvahou. Miera
voľnej úvahy súdu však nie je absolútna, ale je obmedzená maximálnou možnou hranicou
vo výške 500 €. Pôjde teda zväčša o pokuty v zanedbateľnej alebo bagateľnej sume
41. Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
uznesením okresného súdu a označenými základnými a inými právami,
ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala
dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 13 dohovoru
42. Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie
pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.
43. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
44. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
45. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,
ktorým podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
46. Ústavný súd po preskúmaní ústavnej sťažnosti konštatuje, že napriek právnemu
zastúpeniu sťažovateľa I a tomu, sťažovateľ II , táto v časti
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj základných práv podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a tiež práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 123 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
47. Sťažovatelia sa v časti petitu ústavnej sťažnosti síce domáhajú vyslovenia
porušenia nimi označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38
ods. 2 listiny napadnutým uznesením okresného súdu, avšak bez ich slovného pomenovania.
Vzhľadom na to, že uvedené ustanovenia v sebe zahŕňajú viacero základných práv,
t. j. základné právo na verejné prerokovanie veci, základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, základné právo každého na prerokovanie veci v jeho prítomnosti,
základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, pre ústavný súd kvôli
neurčitosti petitu v tejto časti nie je poznateľné, vyslovenia porušenia
ktorého/ktorých z týchto základných práv sa sťažovatelia domáhajú. Navyše vo vzťahu
k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj základných práv podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. iba tu (v tomto
uznesení, pozn.) aj slovným pomenovaním označených základných práv absentuje
akékoľvek odôvodnenie ústavnej sťažnosti.
48. Pokiaľ ide o petitom ústavnej sťažnosti namietané porušenie čl. 13 dohovoru,
napriek tomu, že sťažovatelia toto právo v petite slovným pomenovaním neoznačili,
keďže označené ustanovenie zaručuje iba jedno právo, nie je pre ústavný súd pochybné,
že ide o právo na účinný prostriedok nápravy. Sťažovatelia síce v ústavnej sťažnosti
na účely splnenia podmienky podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle
ktorého ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, konštatujú,
že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie (riadny opravný prostriedok)
nie je prípustné, avšak v rámci argumentácie ústavnej sťažnosti nijako nenamietajú,
že by o možnosť využitia účinného právneho prostriedku nápravy boli pripravení.
A teda aj vo vzťahu k v petite ústavnej sťažnosti namietanému porušeniu práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru absentuje akékoľvek odôvodnenie ústavnej
sťažnosti.
49. Uvedené nedostatky ústavnej sťažnosti v tejto časti bránia jej meritórnemu
preskúmaniu.
50. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. A tak ústavný súd nie je povinný nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov z úradnej povinnosti odstraňovať. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom,
ak samotný sťažovateľ nie je advokátom (§ 34 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom
na to, že nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí sa netýkalo iba formálnych
náležitostí, ale obsahových náležitostí (neurčitý či nezrozumiteľný petit, absencia
akéhokoľvek odôvodnenia v tejto časti), ústavný súd nevyzýval na odstránenie nedostatkov
tejto ústavnej sťažnosti.
51. Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa
I a na to, sťažovateľ II , ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených
náležitostí.
52. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu