Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)IV. ÚS 126/2019
PDF · 507.96 KB
No categories available
IV. ÚS 126/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Nt 3/2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Nt 3/2009
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Žilina p o v i n n ý
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 126/2019-8 z 12. novembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Nt 3/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
II.
Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná
argumentácia
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol opatrením okresného súdu
z 26. januára 2010 ustanovený ako obhajca odsúdenému (ďalej len
„odsúdený“). Okresný súd uznesením z 21. februára 2011 podľa § 399 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci pre trestný
čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) vo forme spolupáchateľstva podľa
§ 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1
Trestného zákona zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal odsúdený
sťažnosť, ktorú Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 4. mája 2011
zamietol.
3. Sťažovateľ podal okresnému súdu 9. februára 2012 vyúčtovanie odmeny
a hotových výdavkov spojených s obhajobou odsúdeného. Okresný súd vo veci trov
právneho zastúpenia doteraz nerozhodol. Dňa 26. októbra 2012 okresný súd vyzval
sťažovateľa, aby zaslal potvrdenie Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia
slobody Leopoldov, že bol 15. februára 2010 za odsúdeným na porade. Na uvedenú výzvu
sťažovateľ reagoval podaním zo 16. novembra 2012, v ktorom uviedol, že „nimi
požadované potvrdenie v tom čase nebolo potrebné. To čo žiadajú je v rozpore s čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky.“. Sťažovateľ podaním z 22. decembra 2017 urgoval okresný
súd, aby rozhodol vo veci odmeny za obhajobu odsúdeného. Okresný súd na toto podanie
„nereagoval a nerozhodol“.
4. Sťažovateľ uvádza, že súd má podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku povinnosť
rozhodnúť o návrhu na odmenu a náhradu hotových výdavkov obhajcu do 30 dní od jeho
podania. Priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov súd vyplatí najneskôr do 90 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný súd nerozhodol ani „za viac ako šesť rokov,
čo považujem za značné prieťahy v konaní“, čím došlo k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo podľa sťažovateľa porušené
aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ uplatnil trovy právneho zastúpenia
v sume 1 348,35 € a v tejto veci nebolo dosiaľ rozhodnuté. Uvedená skutočnosť mu
spôsobuje ujmu na majetku, keďže predmetnou sumou nemôže disponovať, „odvody do
poisťovní, dane musím financovať z vlastných finančných prostriedkov... Z dôvodu toho, že
som z predmetnej sumy (1348,35 €) nemohol urobiť odvod do Sociálnej poisťovne
Bratislava a to do dôchodkového fondu, preto mám o to nižší starobný dôchodok.
... nemôžem za ne načas uhradiť výplatu mojej asistentke, zakúpiť si potrebné veci
k podnikaniu a iné.
Uvedený postup okresného súdu považujem za zbytočné prieťahy v konaní
a šikanovanie mojej osoby, čo mi spôsobuje stres a nepriaznivý vplyv na môj zdravotný stav,
ako je hypertenzia (vysoký krvný tlak), zápal žalúdka, zhoršenie stredne ťažkej astmy a iné.
Z uvedeného stručného prehľadu je zrejmé, že konanie o mojom vyúčtovaní, ktorého,
lehota začala plynúť dňom 10. 02. 2012, t. j. deň po podaní predmetného vyúčtovania na
Okresný súd Žilina, nie je do dnešného dňa o ňom právoplatne rozhodnuté...“.
6. Podľa sťažovateľa ústavný súd má právomoc rozhodnúť o jeho ústavnej sťažnosti,
a to aj napriek tomu, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V tejto otázke ďalej uvádza:
„Sťažnosť na predsedu okresného súdu pre prieťahy v konaní som nepodal, pretože
o nich vedel, ale aj pretože to nie je potrebné, čo potvrdil Európsky súd pre ľudské práva
v rozsudku: Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike... Taktiež poukazujem
na... rozsudok: Komanický proti Slovenskej republike - prieťahy a nepodanie sťažnosti
predsedovi súdu... Uvedené judikáty Európskeho súdu pre ľudské práva Ústavný súd
Slovenskej republiky rešpektuje, čo potvrdzuje jeho rozhodovacia prax, t. j. jeho Nálezy:
II. ÚS 178/2015-26, I. ÚS 361/2015-31 a iné. To znamená, že v uvedených konaniach som ja
zastupoval mojich klientov a sťažnosť na predsedu okresného súdu nepotrebovali. Pokiaľ by
Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto mojom prípade potreboval sťažnosť na predsedu
okresného súdu bolo by to diskriminačné a v rozpore s čl. 14 Dohovoru...“
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa... na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Žilina v konaní o odmene
hotových výdavkov spojených s obhajobou vedenom pod sp. zn.
2. Základné právo sťažovateľa... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom
Okresného súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených s obhajobou
vedenom pod sp. zn. 32 Nt/3/2009.
3. Okresnému súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených
s obhajobou vedenom pod sp. zn. 32 Nt/3/2009 prikazuje konať bez
zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 000,- €... ktoré je
Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
8. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ
odôvodňuje pretrvávajúcimi neodôvodnenými prieťahmi v napadnutom konaní
a nerozhodnutím okresného súdu ani po viac ako siedmich rokoch. Primerané finančné
zadosťučinenie požaduje aj vzhľadom na to, že nemôže disponovať peniazmi
predstavujúcimi trovy právneho zastúpenia, nemôže nimi uhrádzať príslušné odvody,
faktúry v rámci podnikania. Na jeho strane „pretrváva stav právnej neistoty, beznádeje
a bezmocnosti“, ktorý má nepriaznivý vplyv na jeho zdravotný stav tak, ako to špecifikoval
v ústavnej sťažnosti.
III.
Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľa
9. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrili predseda
okresného súdu, zákonný sudca a vyššia súdna úradníčka. Predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. 1 SprS 485/2019 z 20. decembra 2019 poukázal na stanoviská zákonného
sudcu a vyššej súdnej úradníčky a k veci samej neuviedol žiadnu vlastnú argumentáciu.
10. Zákonný sudca sa k ústavnej sťažnosti vyjadril v prípise z 20. decembra 2019,
v ktorom uviedol prehľad napadnutého konania. Uviedol, že návrh na obnovu konania bol
doručený okresnému súdu 11. marca 2009, po dvoch zákonných sudcoch mu bol tento spis
pridelený 6. decembra 2010. Vo veci samej rozhodol na verejnom zasadnutí 21. februára
2011 uznesením, ktorým návrh na povolenie obnovy konania zamietol. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 4. mája 2011. Súdny spis so sťažnosťou sťažovateľa bol
predložený krajskému súdu 12. apríla 2011. Krajský súd sťažnosť zamietol uznesením
zo 4. mája 2011. Dňa 7. septembra 2011 bolo vo veci podané dovolanie s tým,
že 7. októbra 2011 bol spis odoslaný dovolaciemu súdu.
11. Obhajca sťažovateľa si vyúčtoval odmenu a náhradu hotových výdavkov
podaním z 9. februára 2012. Odmena a náhrada hotových výdavkov bola obhajcovi priznaná
uznesením z 26. októbra 2012. Tieto úkony vykonal vyšší súdny úradník na základe
poverenia zákonného sudcu. Súdny spis mu bol opätovne predložený až 19. decembra 2019
s tým, že tento spis „predkladám VSÚ (ktorý je na tieto úkony poverený), aby (ak je treba),
opätovne rozhodol o odmene a náhrade hotových výdavkov, prípadne vec predložil
nadriadenému súdu alebo urobil iné úkony.
Vo vzťahu ku mne, ako zákonnému sudcovi, považujem sťažnosť za nedôvodnú,
pretože som vo veci nič nezanedbal. Riadne, včas a zákonne som vo veci rozhodol - čo
konštatoval nielen KS ZA ale aj NS SR.
Na záver dávam do pozornosti, že vzhľadom na fluktuáciu VSÚ na trestnom oddelení
a tzv. prerozdeľovanie spisov, bude asi potrebné vykonať revíziu spisov a obdobných
prípadov, aby sa predišlo ústavným sťažnostiam v budúcnosti.“.
12. Vyššia súdna úradníčka vo svojom prípise uviedla:
„Dňa 20. 12. 2019 mi bol predložený spis ako zastupujúcej vyššej súdnej úradníčke,
a to s pokynom zákonného sudcu zo dňa 20. 12. 2019, kde vyššej súdnej úradníčke uložil, že
má vo veci opätovne rozhodnúť o odmene a náhrade hotových výdavkov.
V tejto súvislosti uvádzam, že vo veci návrhu obhajcu na priznanie odmeny a náhrad
v predmetnej trestnej veci som rozhodla uznesením zo dňa 20. 12. 2019, sp. zn. 32 Nt/3/2009
a spis predložila asistentke senátu na ďalší postup.“
13. Sťažovateľ vo svojom stanovisku zo 14. januára 2020 k vyjadreniam okresného
súdu uviedol, že vyúčtovanie z 8. februára 2012 doručil okresnému súdu 9. februára 2012
a celkovú sumu obhajoby vyčíslil vo výške 1 348,35 €. Uznesením okresného súdu
z 26. októbra 2012 mu boli priznané trovy právneho zastúpenia v sume 411,35 €, «čo je iné
konanie (3 T/102/2006) a iné vyúčtovanie, t. j.: „Vyúčtovanie odmeny a hotových výdavkov
spojených s obhajobou , “ zo dňa 16. 04. 2012... a tam
boli uvedené celkové trovy právneho zastúpenia 465,77 € a toto vyúčtovanie bolo k sp. zn.
... Z čl. II. bodu 1. písm. a/ tohto podania vyplýva, že Uznesením zo dňa 26. 10. 2012,
sp. zn.: 32 Nt/3/2009-155... je nesprávna spisová značka, pretože tam má byť správne
uvedená sp. zn. 3 T/102/2006.». Sťažovateľ ďalej uvádza, že ak okresný súd rozhodol
26. októbra 2012, nie je mu zrejmé, prečo ho následne výzvou z 26. októbra 2012 vyzval,
aby predložil doklad o návšteve klienta v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave
na výkon väzby Leopoldov. Na túto výzvu reagoval podaním zo 16. novembra 2012 a od tej
doby okresný súd nekonal.
14. Uznesením z 20. decembra 2019 okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu
v sume 845,38 €, pričom celkovo uplatnil sumu 1 348,35 €. Sťažovateľ proti tomuto
uzneseniu podal ústavnú sťažnosť a domnieva sa, že okresný súd ho nezákonne poškodil
„ako revanš za podanie ústavnej sťažnosti“. Sťažovateľ tiež poukazuje na to,
že bez podania ústavnej sťažnosti by v tejto veci okresný súd doteraz nerozhodol. Z tohto
pohľadu neobstojí tvrdenie, že ústavná sťažnosť je nedôvodná.
15. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že okresný súd v inej trestnej veci – v reakcii
na sťažnosť na prieťahy v konaní – v prípise sp. zn. 1 SprS 322/2014 z 29. septembra 2014
„priznal, že v mojej trestnej veci došlo k strate vyúčtovania následne k strate dvoch
urgencií, preto ma súd požiadal aby som mu zaslal overenú kópiu vyúčtovania trov
právneho zastúpenia aj s prílohami, aby o nich následne mohli rozhodnúť.“.
16. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom
súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu
17. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
18. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
20. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
V.1.1 Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva
23. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
24. Článok 6 ods. 1 dohovoru možno aplikovať aj na rozhodovanie o trovách konania
za predpokladu, že predmetom konania bolo rozhodovanie o občianskych právach
a záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného obvinenia (porovnaj rozsudky ESĽP vo veciach
Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997, Beer proti Rakúsku zo 6. 2. 2001,
porovnaj tiež KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 604.). Európsky súd
pre ľudské práva tiež špecificky uviedol, že čl. 6 dohovoru sa vzťahuje aj na konanie
o povolení podať opravný prostriedok (rozsudok vo veci Monnell a Morris proti Spojenému
kráľovstvu z 2. 3. 1987, odsek 54). Rovnako tak uviedol, že čl. 6 dohovoru nenúti členské
štáty zriadiť odvolacie alebo kasačné súdy, na druhej strane štát, ktorý takéto súdy vytvorí,
je povinný zabezpečiť, aby osoby, ktoré podliehajú tejto právnej úprave, užívali pred súdmi
základné záruky obsiahnuté v čl. 6 dohovoru (rozsudok vo veci Delcourt proti Belgicku
zo 17. 1. 1970, odsek 25). Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že aj rozhodovanie
kasačného súdu sa týka rozhodovania o oprávnenosti trestného obvinenia napriek tomu,
že kasačný súd môže len potvrdiť alebo zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo
odvolacieho súdu. Rozhodnutie kasačného súdu totiž môže viesť k tomu, že dotknutá osoba
aspoň dočasne stratí status odsúdenej osoby, prípadne aj výhodu oslobodzujúceho rozsudku
(porovnaj rozsudok vo veci Delcourt proti Belgicku, odsek 25). Z uvedeného nepochybne
vyplýva, že čl. 6 dohovoru možno aplikovať aj na konania o návrhu na obnovu konania
podľa Trestného poriadku. Obdobne aj ústavný súd uviedol, že obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,
resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (m. m. IV. ÚS 604/2018). Aj na konanie
o trovách konania sa takto vzťahujú garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp.
z čl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. povinnosť súdu rozhodnúť o trovách konania v primeranej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov.
25. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
26. Účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v trestnom konaní pred súdom
možno definovať primárne aj ako potrebu, aby stav právnej neistoty osoby obžalovanej
z trestného činu, o vine ktorej má rozhodnúť súd, bol odstránený právoplatným súdnym
rozhodnutím bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote (I. ÚS 444/2014).
Súčasťou tohto základného práva je aj rozhodnutie súdu bez zbytočných prieťahov, resp.
v primeranej lehote aj o ďalších súvisiacich otázkach, t. j. aj o odmene obhajcu
za poskytnuté právne služby.
27. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty
týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich
veci rozhodol.
28. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
V.1.2 K ústavnej sťažnosti sťažovateľa
29. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o trovách konania – o odmene obhajcu za poskytnuté právne
služby obžalovanému v trestnom konaní (v konaní o návrhu na obnovu konania) – tvorí
bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V prerokúvanej veci nie je
prítomný prvok skutkovej alebo právnej zložitosti veci.
30. Správanie sťažovateľa ako obhajcu, o ktorého odmene rozhodoval okresný súd
v napadnutom konaní, je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
po zhodnotení tohto kritéria dospel k záveru, že správanie sťažovateľa nemalo vplyv
na celkovú dĺžku napadnutého konania.
31. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd konštatuje,
že z ústavnej sťažnosti, ďalších podaní (vyjadrení okresného súdu a repliky sťažovateľa),
ako aj zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 32 Nt 3/2009 vyplýva, že sťažovateľ doručil
9. februára 2012 okresnému súdu návrh na priznanie trov právneho zastúpenia. Okresný súd
vyzval 26. októbra 2012 sťažovateľa, aby mu doručil potvrdenie o návšteve odsúdeného
v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov. Sťažovateľ
na túto výzvu reagoval podaním zo 16. novembra 2012. O trovách právneho zastúpenia
rozhodol okresný súd napokon až po podaní ústavnej sťažnosti uznesením z 20. decembra
2019, t. j. takmer po ôsmich rokoch, s tým, že predmetné uznesenie nie je právoplatné,
keďže sťažovateľ podal proti nemu sťažnosť. Z uvedeného je nepochybné, že okresný súd
nerozhodol v lehote 30 dní od podania návrhu podľa § 553 ods. 3 Trestného poriadku. Túto
lehotu výrazne prekročil, právoplatne o trovách konania rozhodol po uplynutí takmer
ôsmich rokov od podania návrhu. Prekročenie zákonnej lehoty na rozhodnutie o trovách
konania v takom výraznom rozsahu nie je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd v skutkovo
a právne podobnej veci považoval za relevantné, že v prerokúvanom prípade ide o odmenu
sťažovateľa za vykonanú službu. Prostredníctvom činnosti sťažovateľa štát realizuje právo
na právnu pomoc, resp. právo na obhajobu – a to aj v prípadoch povinnej obhajoby (§ 37
Trestného poriadku). Podanie návrhu na priznanie trov právneho zastúpenia možno vnímať
ako vystavenie faktúry s lehotou splatnosti. Je oprávnením štátu prostredníctvom okresného
súdu skontrolovať správnosť vyúčtovania, rovnako je ale povinnosťou štátu v primeranej
lehote rozhodnúť o priznaní trov právneho zastúpenia. Nerozhodnutie o trovách právneho
zastúpenia výrazne po lehote ustanovenej zákonom vytvára stav, keď sťažovateľ poskytne
službu vopred a ide o službu, na ktorej poskytnutí má sám štát záujem, s tým, že štát
jednostranne vnúti poskytovateľovi služby (advokátovi) zjavne neprimeranú lehotu
splatnosti za poskytnuté služby, ktorá je navyše v rozpore so zákonom. Efektívne ide
o jednostranne vynútené poskytnutie úveru štátu súkromnoprávnym subjektom
(m. m. I. ÚS 279/2019). Vo veci sp. zn. I. ÚS 279/2019 okresný súd rozhodol o trovách
právneho zastúpenia po uplynutí vyše jedného roka a v aktuálne prerokúvanom prípade ide
o približne osemnásobne dlhší čas.
32. Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že v súdnom spise sp. zn.
32 Nt 3/2009 je založené uznesenie so sp. zn. 32 Nt 3/2009 z 26. októbra 2012, ktorým
okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 411,35 €
za obhajobu odsúdeného. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 26. októbra 2012,
ako aj z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 20. decembra 2019 vyplýva,
že uznesením z 26. októbra 2012 okresný súd zjavne rozhodol v inej trestnej veci, a nie
v trestnej veci sp. zn. 32 Nt 3/2009. Rozpor v tvrdeniach účastníkov konania v otázke,
či v aktuálne prerokúvanej veci okresný súd rozhodol o trovách právneho zastúpenia
uznesením z 26. októbra 2012, takto ústavný súd vyhodnotil v prospech sťažovateľa
a osvojil si jeho skutkové tvrdenie.
33. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd
v napadnutom konaní – pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na priznanie trov právneho
zastúpenia – porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
34. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v kontexte s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ
argumentuje, že okresný súd tým, že nerozhodol o jeho návrhu na priznanie trov právneho
zastúpenia v zákonom stanovenej lehote, porušil aj jeho vlastnícke právo tým, že mu maril
možnosť nadobudnúť majetok – peniaze (odmenu za vykonanú právnu službu) a realizovať
súvisiace platby – odvody, odmenu asistentke a pod.
35. Pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa v tejto časti ústavný súd
považoval za relevantné, že v prípade sťažovateľa nedošlo k úplnému zmareniu
nadobudnutia vlastníctva k peniazom predstavujúcim odmenu za právne zastupovanie,
ale len k značnému oddialeniu nadobudnutia tejto peňažnej sumy. Ústavný súd prihliadol aj
na to, že sťažovateľ má prípadne možnosť uplatniť si náhradu škody, ktorá mu vznikla
v dôsledku oneskoreného vyplatenia predmetnej peňažnej sumy. Zároveň ústavný súd tiež
zohľadnil, že vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia predstavuje
kompenzáciu ujmy, ktorá sťažovateľovi postupom okresného súdu v napadnutom konaní
vznikla.
VI.
Záver
36. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)
dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu). Rovnako tak ústavný súd dospel k záveru,
že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V tomto rozsahu
preto ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
37. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
38. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej
vety ústavy prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 3 výrokovej
časti tohto nálezu). Ústavný súd vychádzal zo zistenia, že v napadnutom konaní – vo veci
rozhodovania o trovách právneho zastúpenia – okresný súd rozhodol uznesením
z 20. decembra 2019 a sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej bude
povinný rozhodnúť krajský súd. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru,
že uloženie príkazu konať bez zbytočných prieťahov okresnému súdu v napadnutom konaní
by v uvedenej situácii bolo bezpredmetné.
39. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
40. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
41. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
42. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhal priznania primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 6 000 € z dôvodu, že došlo okrem iného k bezdôvodnému
zadržaniu jeho príjmu, k nemožnosti uskutočniť súvisiace platby a tiež k zhoršeniu jeho
zdravotného stavu.
43. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase meritórneho
rozhodovania okresný súd vo veci trov právneho zastúpenia sťažovateľa rozhodol,
čím došlo k zásadnému napraveniu stavu namietaného sťažovateľom v ústavnej sťažnosti.
Ústavný súd prihliadol aj na celkovú dĺžku rozhodovania o trovách právneho zastúpenia.
Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľovi priznáva primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 2 500 €, ktoré je mu okresný súd v zmysle § 135 ods. 1 zákona
o ústavnom súde povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 2
výrokovej časti tohto nálezu). Návrhu na priznanie primeraného zadosťučinenia
nad sumu 2 500 € ústavný súd nevyhovel (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
44. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu