Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 126/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Žilina p o v i n n ý

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -8 z 12. novembra 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

II.

Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná

argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol opatrením okresného súdu

z 26. januára 2010 ustanovený ako obhajca odsúdenému (ďalej len

„odsúdený“). Okresný súd uznesením z 21. februára 2011 podľa § 399 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci pre trestný

čin vraždy podľa ,

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vo forme spolupáchateľstva podľa

a trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa

zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal odsúdený

sťažnosť, ktorú Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 4. mája 2011

zamietol.

3. Sťažovateľ podal okresnému súdu 9. februára 2012 vyúčtovanie odmeny

a hotových výdavkov spojených s obhajobou odsúdeného. Okresný súd vo veci trov

právneho zastúpenia doteraz nerozhodol. Dňa 26. októbra 2012 okresný súd vyzval

sťažovateľa, aby zaslal potvrdenie Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody Leopoldov, že bol 15. februára 2010 za odsúdeným na porade. Na uvedenú výzvu

sťažovateľ reagoval podaním zo 16. novembra 2012, v ktorom uviedol, že „nimi

požadované potvrdenie v tom čase nebolo potrebné. To čo žiadajú je v rozpore s čl. 2 ods. 2

.“. Sťažovateľ podaním z 22. decembra 2017 urgoval okresný

súd, aby rozhodol vo veci odmeny za obhajobu odsúdeného. Okresný súd na toto podanie

„nereagoval a nerozhodol“.

4. Sťažovateľ uvádza, že súd má podľa povinnosť

rozhodnúť o návrhu na odmenu a náhradu hotových výdavkov obhajcu do 30 dní od jeho

podania. Priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov súd vyplatí najneskôr do 90 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný súd nerozhodol ani „za viac ako šesť rokov,

čo považujem za značné prieťahy v konaní“, čím došlo k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

5. Postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo podľa sťažovateľa porušené

aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa a právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ uplatnil trovy právneho zastúpenia

v sume 1 348,35 € a v tejto veci nebolo dosiaľ rozhodnuté. Uvedená skutočnosť mu

spôsobuje ujmu na majetku, keďže predmetnou sumou nemôže disponovať, „odvody do

poisťovní, dane musím financovať z vlastných finančných prostriedkov... Z dôvodu toho, že

som z predmetnej sumy (1348,35 €) nemohol urobiť odvod do Sociálnej poisťovne

Bratislava a to do dôchodkového fondu, preto mám o to nižší starobný dôchodok.

... nemôžem za ne načas uhradiť výplatu mojej asistentke, zakúpiť si potrebné veci

k podnikaniu a iné.

Uvedený postup okresného súdu považujem za zbytočné prieťahy v konaní

a šikanovanie mojej osoby, čo mi spôsobuje stres a nepriaznivý vplyv na môj zdravotný stav,

ako je hypertenzia (vysoký krvný tlak), zápal žalúdka, zhoršenie stredne ťažkej astmy a iné.

Z uvedeného stručného prehľadu je zrejmé, že konanie o mojom vyúčtovaní, ktorého,

lehota začala plynúť dňom 10. 02. 2012, t. j. deň po podaní predmetného vyúčtovania na

Okresný súd Žilina, nie je do dnešného dňa o ňom právoplatne rozhodnuté...“.

6. Podľa sťažovateľa ústavný súd má právomoc rozhodnúť o jeho ústavnej sťažnosti,

a to aj napriek tomu, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov. V tejto otázke ďalej uvádza:

„Sťažnosť na predsedu okresného súdu pre prieťahy v konaní som nepodal, pretože

o nich vedel, ale aj pretože to nie je potrebné, čo potvrdil Európsky súd pre ľudské práva

v rozsudku: Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike... Taktiež poukazujem

na... rozsudok: Komanický proti Slovenskej republike - prieťahy a nepodanie sťažnosti

predsedovi súdu... Uvedené judikáty Európskeho súdu pre ľudské práva Ústavný súd

Slovenskej republiky rešpektuje, čo potvrdzuje jeho rozhodovacia prax, t. j. jeho Nálezy:

-26, -31 a iné. To znamená, že v uvedených konaniach som ja

zastupoval mojich klientov a sťažnosť na predsedu okresného súdu nepotrebovali. Pokiaľ by

Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto mojom prípade potreboval sťažnosť na predsedu

okresného súdu bolo by to diskriminačné a v rozpore s čl. 14 Dohovoru...“

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa... na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Žilina v konaní o odmene

hotových výdavkov spojených s obhajobou vedenom pod sp. zn.

.

2. Základné právo sťažovateľa... vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom

Okresného súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených s obhajobou

vedenom pod sp. zn. .

3. Okresnému súdu Žilina v konaní o odmene hotových výdavkov spojených

s obhajobou vedenom pod sp. zn. prikazuje konať bez

zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 000,- €... ktoré je

Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ

odôvodňuje pretrvávajúcimi neodôvodnenými prieťahmi v napadnutom konaní

a nerozhodnutím okresného súdu ani po viac ako siedmich rokoch. Primerané finančné

zadosťučinenie požaduje aj vzhľadom na to, že nemôže disponovať peniazmi

predstavujúcimi trovy právneho zastúpenia, nemôže nimi uhrádzať príslušné odvody,

faktúry v rámci podnikania. Na jeho strane „pretrváva stav právnej neistoty, beznádeje

a bezmocnosti“, ktorý má nepriaznivý vplyv na jeho zdravotný stav tak, ako to špecifikoval

v ústavnej sťažnosti.

III.

Vyjadrenia odporcu a replika sťažovateľa

9. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrili predseda

okresného súdu, zákonný sudca a vyššia súdna úradníčka. Predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. z 20. decembra 2019 poukázal na stanoviská zákonného

sudcu a vyššej súdnej úradníčky a k veci samej neuviedol žiadnu vlastnú argumentáciu.

10. Zákonný sudca sa k ústavnej sťažnosti vyjadril v prípise z 20. decembra 2019,

v ktorom uviedol prehľad napadnutého konania. Uviedol, že návrh na obnovu konania bol

doručený okresnému súdu 11. marca 2009, po dvoch zákonných sudcoch mu bol tento spis

pridelený 6. decembra 2010. Vo veci samej rozhodol na verejnom zasadnutí 21. februára

2011 uznesením, ktorým návrh na povolenie obnovy konania zamietol. Toto uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 4. mája 2011. Súdny spis so sťažnosťou sťažovateľa bol

predložený krajskému súdu 12. apríla 2011. Krajský súd sťažnosť zamietol uznesením

zo 4. mája 2011. Dňa 7. septembra 2011 bolo vo veci podané dovolanie s tým,

že 7. októbra 2011 bol spis odoslaný dovolaciemu súdu.

11. Obhajca sťažovateľa si vyúčtoval odmenu a náhradu hotových výdavkov

podaním z 9. februára 2012. Odmena a náhrada hotových výdavkov bola obhajcovi priznaná

uznesením z 26. októbra 2012. Tieto úkony vykonal vyšší súdny úradník na základe

poverenia zákonného sudcu. Súdny spis mu bol opätovne predložený až 19. decembra 2019

s tým, že tento spis „predkladám VSÚ (ktorý je na tieto úkony poverený), aby (ak je treba),

opätovne rozhodol o odmene a náhrade hotových výdavkov, prípadne vec predložil

nadriadenému súdu alebo urobil iné úkony.

Vo vzťahu ku mne, ako zákonnému sudcovi, považujem sťažnosť za nedôvodnú,

pretože som vo veci nič nezanedbal. Riadne, včas a zákonne som vo veci rozhodol - čo

konštatoval nielen KS ZA ale aj NS SR.

Na záver dávam do pozornosti, že vzhľadom na fluktuáciu VSÚ na trestnom oddelení

a tzv. prerozdeľovanie spisov, bude asi potrebné vykonať revíziu spisov a obdobných

prípadov, aby sa predišlo ústavným sťažnostiam v budúcnosti.“.

12. Vyššia súdna úradníčka vo svojom prípise uviedla:

„Dňa 20. 12. 2019 mi bol predložený spis ako zastupujúcej vyššej súdnej úradníčke,

a to s pokynom zákonného sudcu zo dňa 20. 12. 2019, kde vyššej súdnej úradníčke uložil, že

má vo veci opätovne rozhodnúť o odmene a náhrade hotových výdavkov.

V tejto súvislosti uvádzam, že vo veci návrhu obhajcu na priznanie odmeny a náhrad

v predmetnej trestnej veci som rozhodla uznesením zo dňa 20. 12. 2019, sp. zn.

a spis predložila asistentke senátu na ďalší postup.“

13. Sťažovateľ vo svojom stanovisku zo 14. januára 2020 k vyjadreniam okresného

súdu uviedol, že vyúčtovanie z 8. februára 2012 doručil okresnému súdu 9. februára 2012

a celkovú sumu obhajoby vyčíslil vo výške 1 348,35 €. Uznesením okresného súdu

z 26. októbra 2012 mu boli priznané trovy právneho zastúpenia v sume 411,35 €, «čo je iné

konanie () a iné vyúčtovanie, t. j.: „Vyúčtovanie odmeny a hotových výdavkov

spojených s obhajobou , “ zo dňa 16. 04. 2012... a tam

boli uvedené celkové trovy právneho zastúpenia 465,77 € a toto vyúčtovanie bolo k sp. zn.

.

... Z čl. II. bodu 1. písm. a/ tohto podania vyplýva, že Uznesením zo dňa 26. 10. 2012,

sp. zn.: -155... je nesprávna spisová značka, pretože tam má byť správne

uvedená sp. zn. .». Sťažovateľ ďalej uvádza, že ak okresný súd rozhodol

26. októbra 2012, nie je mu zrejmé, prečo ho následne výzvou z 26. októbra 2012 vyzval,

aby predložil doklad o návšteve klienta v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave

na výkon väzby Leopoldov. Na túto výzvu reagoval podaním zo 16. novembra 2012 a od tej

doby okresný súd nekonal.

14. Uznesením z 20. decembra 2019 okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu

v sume 845,38 €, pričom celkovo uplatnil sumu 1 348,35 €. Sťažovateľ proti tomuto

uzneseniu podal ústavnú sťažnosť a domnieva sa, že okresný súd ho nezákonne poškodil

„ako revanš za podanie ústavnej sťažnosti“. Sťažovateľ tiež poukazuje na to,

že bez podania ústavnej sťažnosti by v tejto veci okresný súd doteraz nerozhodol. Z tohto

pohľadu neobstojí tvrdenie, že ústavná sťažnosť je nedôvodná.

15. Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že okresný súd v inej trestnej veci – v reakcii

na sťažnosť na prieťahy v konaní – v prípise sp. zn. z 29. septembra 2014

„priznal, že v mojej trestnej veci došlo k strate vyúčtovania následne k strate dvoch

urgencií, preto ma súd požiadal aby som mu zaslal overenú kópiu vyúčtovania trov

právneho zastúpenia aj s prílohami, aby o nich následne mohli rozhodnúť.“.

16. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom

súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

20. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

V.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V.1.1 Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva

23. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , ).

24. Článok 6 ods. 1 dohovoru možno aplikovať aj na rozhodovanie o trovách konania

za predpokladu, že predmetom konania bolo rozhodovanie o občianskych právach

a záväzkoch alebo o oprávnenosti trestného obvinenia (porovnaj rozsudky ESĽP vo veciach

Robins proti Spojenému kráľovstvu z 23. 9. 1997, Beer proti Rakúsku zo 6. 2. 2001,

porovnaj tiež KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva

o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 604.). Európsky súd

pre ľudské práva tiež špecificky uviedol, že čl. 6 dohovoru sa vzťahuje aj na konanie

o povolení podať opravný prostriedok (rozsudok vo veci Monnell a Morris proti Spojenému

kráľovstvu z 2. 3. 1987, odsek 54). Rovnako tak uviedol, že čl. 6 dohovoru nenúti členské

štáty zriadiť odvolacie alebo kasačné súdy, na druhej strane štát, ktorý takéto súdy vytvorí,

je povinný zabezpečiť, aby osoby, ktoré podliehajú tejto právnej úprave, užívali pred súdmi

základné záruky obsiahnuté v čl. 6 dohovoru (rozsudok vo veci Delcourt proti Belgicku

zo 17. 1. 1970, odsek 25). Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že aj rozhodovanie

kasačného súdu sa týka rozhodovania o oprávnenosti trestného obvinenia napriek tomu,

že kasačný súd môže len potvrdiť alebo zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo

odvolacieho súdu. Rozhodnutie kasačného súdu totiž môže viesť k tomu, že dotknutá osoba

aspoň dočasne stratí status odsúdenej osoby, prípadne aj výhodu oslobodzujúceho rozsudku

(porovnaj rozsudok vo veci Delcourt proti Belgicku, odsek 25). Z uvedeného nepochybne

vyplýva, že čl. 6 dohovoru možno aplikovať aj na konania o návrhu na obnovu konania

podľa . Obdobne aj ústavný súd uviedol, že obsahom základného práva

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (m. m. ). Aj na konanie

o trovách konania sa takto vzťahujú garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp.

z , t. j. povinnosť súdu rozhodnúť o trovách konania v primeranej lehote,

resp. bez zbytočných prieťahov.

25. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

26. Účel základného práva podľa v trestnom konaní pred súdom

možno definovať primárne aj ako potrebu, aby stav právnej neistoty osoby obžalovanej

z trestného činu, o vine ktorej má rozhodnúť súd, bol odstránený právoplatným súdnym

rozhodnutím bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote ().

Súčasťou tohto základného práva je aj rozhodnutie súdu bez zbytočných prieťahov, resp.

v primeranej lehote aj o ďalších súvisiacich otázkach, t. j. aj o odmene obhajcu

za poskytnuté právne služby.

27. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty

týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich

veci rozhodol.

28. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

V.1.2 K ústavnej sťažnosti sťažovateľa

29. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o trovách konania – o odmene obhajcu za poskytnuté právne

služby obžalovanému v trestnom konaní (v konaní o návrhu na obnovu konania) – tvorí

bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V prerokúvanej veci nie je

prítomný prvok skutkovej alebo právnej zložitosti veci.

30. Správanie sťažovateľa ako obhajcu, o ktorého odmene rozhodoval okresný súd

v napadnutom konaní, je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva podľa , resp. práva podľa dohovoru. Ústavný súd

po zhodnotení tohto kritéria dospel k záveru, že správanie sťažovateľa nemalo vplyv

na celkovú dĺžku napadnutého konania.

31. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd konštatuje,

že z ústavnej sťažnosti, ďalších podaní (vyjadrení okresného súdu a repliky sťažovateľa),

ako aj zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ doručil

9. februára 2012 okresnému súdu návrh na priznanie trov právneho zastúpenia. Okresný súd

vyzval 26. októbra 2012 sťažovateľa, aby mu doručil potvrdenie o návšteve odsúdeného

v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov. Sťažovateľ

na túto výzvu reagoval podaním zo 16. novembra 2012. O trovách právneho zastúpenia

rozhodol okresný súd napokon až po podaní ústavnej sťažnosti uznesením z 20. decembra

2019, t. j. takmer po ôsmich rokoch, s tým, že predmetné uznesenie nie je právoplatné,

keďže sťažovateľ podal proti nemu sťažnosť. Z uvedeného je nepochybné, že okresný súd

nerozhodol v lehote 30 dní od podania návrhu podľa . Túto

lehotu výrazne prekročil, právoplatne o trovách konania rozhodol po uplynutí takmer

ôsmich rokov od podania návrhu. Prekročenie zákonnej lehoty na rozhodnutie o trovách

konania v takom výraznom rozsahu nie je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd v skutkovo

a právne podobnej veci považoval za relevantné, že v prerokúvanom prípade ide o odmenu

sťažovateľa za vykonanú službu. Prostredníctvom činnosti sťažovateľa štát realizuje právo

na právnu pomoc, resp. právo na obhajobu – a to aj v prípadoch povinnej obhajoby (§ 37

). Podanie návrhu na priznanie trov právneho zastúpenia možno vnímať

ako vystavenie faktúry s lehotou splatnosti. Je oprávnením štátu prostredníctvom okresného

súdu skontrolovať správnosť vyúčtovania, rovnako je ale povinnosťou štátu v primeranej

lehote rozhodnúť o priznaní trov právneho zastúpenia. Nerozhodnutie o trovách právneho

zastúpenia výrazne po lehote ustanovenej zákonom vytvára stav, keď sťažovateľ poskytne

službu vopred a ide o službu, na ktorej poskytnutí má sám štát záujem, s tým, že štát

jednostranne vnúti poskytovateľovi služby (advokátovi) zjavne neprimeranú lehotu

splatnosti za poskytnuté služby, ktorá je navyše v rozpore so zákonom. Efektívne ide

o jednostranne vynútené poskytnutie úveru štátu súkromnoprávnym subjektom

(m. m. ). Vo veci sp. zn. okresný súd rozhodol o trovách

právneho zastúpenia po uplynutí vyše jedného roka a v aktuálne prerokúvanom prípade ide

o približne osemnásobne dlhší čas.

32. Nad rámec veci ústavný súd poukazuje na to, že v súdnom spise sp. zn.

je založené uznesenie so sp. zn. z 26. októbra 2012, ktorým

okresný súd priznal sťažovateľovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 411,35 €

za obhajobu odsúdeného. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 26. októbra 2012,

ako aj z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 20. decembra 2019 vyplýva,

že uznesením z 26. októbra 2012 okresný súd zjavne rozhodol v inej trestnej veci, a nie

v trestnej veci sp. zn. . Rozpor v tvrdeniach účastníkov konania v otázke,

či v aktuálne prerokúvanej veci okresný súd rozhodol o trovách právneho zastúpenia

uznesením z 26. októbra 2012, takto ústavný súd vyhodnotil v prospech sťažovateľa

a osvojil si jeho skutkové tvrdenie.

33. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd

v napadnutom konaní – pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na priznanie trov právneho

zastúpenia – porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

V.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

34. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v kontexte s namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ

argumentuje, že okresný súd tým, že nerozhodol o jeho návrhu na priznanie trov právneho

zastúpenia v zákonom stanovenej lehote, porušil aj jeho vlastnícke právo tým, že mu maril

možnosť nadobudnúť majetok – peniaze (odmenu za vykonanú právnu službu) a realizovať

súvisiace platby – odvody, odmenu asistentke a pod.

35. Pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa v tejto časti ústavný súd

považoval za relevantné, že v prípade sťažovateľa nedošlo k úplnému zmareniu

nadobudnutia vlastníctva k peniazom predstavujúcim odmenu za právne zastupovanie,

ale len k značnému oddialeniu nadobudnutia tejto peňažnej sumy. Ústavný súd prihliadol aj

na to, že sťažovateľ má prípadne možnosť uplatniť si náhradu škody, ktorá mu vznikla

v dôsledku oneskoreného vyplatenia predmetnej peňažnej sumy. Zároveň ústavný súd tiež

zohľadnil, že vyslovenie porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia predstavuje

kompenzáciu ujmy, ktorá sťažovateľovi postupom okresného súdu v napadnutom konaní

vznikla.

VI.

Záver

36. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu). Rovnako tak ústavný súd dospel k záveru,

že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu. V tomto rozsahu

preto ústavný súd ústavnej sťažnosti nevyhovel (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

37. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

38. Ústavný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej

vety prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov (bod 3 výrokovej

časti tohto nálezu). Ústavný súd vychádzal zo zistenia, že v napadnutom konaní – vo veci

rozhodovania o trovách právneho zastúpenia – okresný súd rozhodol uznesením

z 20. decembra 2019 a sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej bude

povinný rozhodnúť krajský súd. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru,

že uloženie príkazu konať bez zbytočných prieťahov okresnému súdu v napadnutom konaní

by v uvedenej situácii bolo bezpredmetné.

39. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

40. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

41. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ).

42. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhal priznania primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 6 000 € z dôvodu, že došlo okrem iného k bezdôvodnému

zadržaniu jeho príjmu, k nemožnosti uskutočniť súvisiace platby a tiež k zhoršeniu jeho

zdravotného stavu.

43. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy

priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase meritórneho

rozhodovania okresný súd vo veci trov právneho zastúpenia sťažovateľa rozhodol,

čím došlo k zásadnému napraveniu stavu namietaného sťažovateľom v ústavnej sťažnosti.

Ústavný súd prihliadol aj na celkovú dĺžku rozhodovania o trovách právneho zastúpenia.

Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľovi priznáva primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2 500 €, ktoré je mu okresný súd v zmysle § 135 ods. 1 zákona

o ústavnom súde povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 2

výrokovej časti tohto nálezu). Návrhu na priznanie primeraného zadosťučinenia

nad sumu 2 500 € ústavný súd nevyhovel (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

44. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu