Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 178/2015
PDF · 461.93 KB
No categories available
II. ÚS 178/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Štefánika 1,
Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 204/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 204/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet advokáta
JUDr. Mgr. Štefana Buchu, Štefánika 1, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalobkyňa v 2. rade
účastníčkou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 204/2008,
v ktorom sa proti Slovenskej republike domáha podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.
Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo postupom
okresného súdu v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označených práv, podala
ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv
odôvodňuje takto:
„V prvom rade poukazujem na to, že Okresný súd Bratislava II. mal prvé
pojednávanie vytýčené na deň 27. 01. 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu PN
navrhovateľky. Druhé pojednávanie bolo vytýčené na 30. 06. 2010, ktoré sa nekonalo
z dôvodu, že sa nedostavil zástupca žalovaného.
V roku 2011 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 11. 05. 2011, ktoré bolo
odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.
V roku 2012 boli nasledovné pojednávania:
a) 18. 01. 2012 − pojednávanie sa uskutočnilo,
b) 30. 03. 2012 − pojednávame sa uskutočnilo,
c) 18. 06. 2012 – odročené z dôvodu, že rozhodnutie o vedľajšom účastníkovi
nenadobudlo právoplatnosť v deň pojednávania,
V roku 2013 boli nasledovné pojednávania:
dňa 10. 04. 2013 − pojednávanie sa uskutočnilo,
dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie sa konalo, dňa 09. 07. 2013 − pojednávanie
sa konalo.
V roku 2014 boli nasledovné pojednávania:
dňa 11. 07. 2014 − pojednávanie odročené na žiadosť navrhovateľov z dôvodu príliš
neskorého informovania navrhovateľov o vytýčenom termíne pojednávania v čase
dovolenkového obdobia,
13. 10. 2014 −pojednávanie odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.
V roku 2015 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 19. 01. 2015, ale bolo zrušené
zo zdravotných dôvodov navrhovateľky v 2/ rade.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresného
súdu, podľa jej názoru daná vec nie je náročná, a preto zastáva názor, že okresný súd
nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po siedmich
rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 204/2008 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 178/2015 10 z 18. marca 2015 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky
v časti namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 178/2015 17 z 15. apríla 2015 ústavný súd
doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 178/2015 10 z 18. marca 2015,
ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti
písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení
č. Spr. 2049/2015 z 27. apríla 2015 (doručenom ústavnému súdu 4. mája 2015) okrem iného
uvádza:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd
podaný dňa 02. 09. 2008. Vo veci sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, a to je náhrada
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu podľa zák. č. 514/2003.
Tunajší súd vo veci koná, i keď v niektorých obdobiach sú úkony vykonávané
vo väčších časových odstupoch. Je potrebné však uviesť, že dĺžka konania na tunajšom súde
nie je ovplyvnená iba činnosťou súdu, k neprimeranej dĺžke konania prispievajú aj samotní
navrhovatelia. Z vytýčených pojednávaní bolo 5 pojednávaní odročených z dôvodu neúčasti
navrhovateľov, kedy žiadali o odročenie, resp. ospravedlňovali neúčasť na pojednávaní
(21. 01. 2010, 05. 03. 2010, 03. 12. 2010, 11. 07. 2014, 07. 01. 2015). Taktiež sa súd
okrem iného musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov,
ako napr. pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, zmena návrhu, návrh
na prerušenie konania, čiastočné späťvzatie návrhu, pripustenie zmeny petitu návrhu.“
Prípisom č. k. II. ÚS 178/2015 21 z 5. mája 2015 ústavný súd vyzval právneho
zástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň
mu zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr. 2049/2015 z 27. apríla 2015 na vedomie
a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom
ústavnému súdu 22. mája 2015 oznámil: „s prejednaním... veci bez nariadenia ústneho
pojednávania súhlasím.“
Právny zástupca sťažovateľky ďalej poukázal na skutočnosť, že «Sťažovateľka...
mi uviedla, že pojednávanie nebolo vytýčené na 21. 01. 2010, ale na deň 27. 01. 2010.
Ďalej uviedla, že pojednávanie vytýčené na dňa 03. 12. 2010 nebolo zrušené z dôvodu
jej zavinenia.
Okresný súd Bratislava II. uviedol: „Taktiež sa súd okrem iného musel vysporiadať
s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov, ako napr. pripustenie vstupu ďalšieho
účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie konania...“, čo nie je celkom
pravda a to z týchto dôvodov. Navrhovatelia nepodali podanie: „Návrh na pristúpenie
vedľajšieho účastníka v súdnom konaní“ zo dňa 13. 04. 2012..., pretože ho podalo
Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Taktiež návrh
na prerušenie konania nepodali navrhovatelia.».
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku
ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
v sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje verejné
pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej
konal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby
ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný urobiť vhodné
opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd
zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu
informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď
sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo
poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,
prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV.
ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľky na náhradu
škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušného
stavebného úradu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných
súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných
súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú,
pričom obsah súdneho spisu sp. zn. 14 C 204/2008 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú
faktickú zložitosť predmetnej veci. Okresný súd síce vo svojom vyjadrení, ktorým reagoval
na sťažnosť sťažovateľky, odôvodňuje celkovú dĺžku napadnutého konania aj s poukazom na
právnu a skutkovú náročnosť danej veci, avšak ústavný súd túto jeho argumentáciu
neakceptoval, a to jednak z dôvodu absencie jej náležitého odôvodnenia a jednak z dôvodu,
že obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 14 C 204/2008 nepotvrdzuje toto
jeho tvrdenie o faktickej a právnej náročnosti veci. Na tomto základe ústavný súd dospel
k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno objasniť doterajšiu dĺžku
napadnutého konania.
V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci ústavný súd prihliadol
na skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viaceré
vedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľky, pretože sťažovateľka žiadala, aby okresný
súd na základe jej procesných návrhov uplatnených v priebehu napadnutého konania
pripustil zmenu žaloby, rozhodol o jej návrhu na prerušenie konania, pripustil zmenu petitu
žaloby a vstup ďalšieho účastníka do konania, a tiež žiadala, aby uznesením rozhodol
o čiastočnom späťvzatí žaloby. Okresný súd musel rozhodnúť aj o návrhu žalovanej na
pripustenie vedľajšieho účastníka (mesto Žilina) do konania na jej strane.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľky sa
musel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malo
vplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti nie sú v posudzovanom
prípade spôsobilé vysvetliť jeho celkovú dĺžku, pretože ani opakované zmeny žaloby alebo
upresňovanie jej petitu, ako ani množstvo a charakter vedľajších procesných úkonov
účastníkov konania, ako aj okolností, za ktorých musel okresný súd o nich rozhodovať,
nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovú dĺžku. Na tomto základe ústavný súd
dospel k záveru, že procesnou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku
napadnutého konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky ako účastníčky
napadnutého konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je
každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného
práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania
na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť
prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu
a oznámením potrebných skutočností. V súvislosti hodnotením tohto kritéria ústavný súd
prihliadol na skutočnosť, že pojednávania nariadené na 27. január 2010, 5. marec 2010,
22. október 2012, 11. júl 2014 a 19. január 2015 boli odročené z dôvodov na strane
sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu, pričom pojednávanie nariadené na 30. jún 2010
a 3. december 2010 bolo odročené z ospravedlniteľného dôvodu, ktorý nastal na strane
žalovanej.
Na vrub sťažovateľke možno pripísať aj obdobie nečinnosti okresného súdu
od októbra 2012 do apríla 2013, ktoré súviselo s návrhom sťažovateľky, aby okresný súd
v uvedenom období nevykonával pojednávania, resp. aby na toto obdobie prerušil konanie,
pretože sťažovateľka sa v zimných mesiacoch horšie pohybuje a chlad nevhodne pôsobí
na jej ochorenie pohybového aparátu.
Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie je
možné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiada o odročenie nariadených pojednávaní
pre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. strane jej právneho zástupcu, pretože
uplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníka
konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožno
prijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,
bude eo ipso zodpovedný za predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto postupom
nastane vo sfére sťažovateľa.
Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže vysvetliť
doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy
finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen
samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.
ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec
sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 204/2008 ústavný súd zistil,
že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenaný
obdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie november 2008 až január 2010,
december 2010 až január 2012, júl 2013 až júl 2014), ktoré sú v rozpore s ústavnou
požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto
obdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej
neistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti
okresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení napadnutého konania,
a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty sťažovateľky.
Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného
súdu poznamenaného viacerými obdobiami jeho dlhodobej nečinnosti, zohľadňujúc pritom
charakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani
viac ako po šesť a pol roku právoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospel
k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,
preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd teda rozhodol tak, ako
to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené
a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej
sa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohto
nálezu).
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu
uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná
náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu
sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej
právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €. Tento
svoj návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým
súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na viaceré
dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmet sporu, jeho skutkovú, právnu
a procesnú zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky
v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľke
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola
839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
po 139,83 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,39 €
za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) ústavný
súd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli
prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke ani úhradu
vynaložených nákladov za poradu s právnym zástupcom uskutočnenú pred
vypracovaním jej stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, pretože tento úkon právnej
služby nepovažoval v okolnostiach danej veci za účelný. Ústavný súd v tejto súvislosti
prihliadol na to, že stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu neobsahovalo
žiadne nové skutočnosti, ktoré mohli prispieť k objasneniu veci, a preto vynaloženie
nákladov na ďalšiu poradu s právnym zástupcom pred vypracovaním jej stanoviska účelne
neviedlo k dosiahnutiu jej procesného úspechu v tomto konaní.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015