Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 178/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Štefánika 1,

Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jej záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Bratislava II, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet advokáta

JUDr. Mgr. Štefana Buchu, Štefánika 1, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je ako žalobkyňa v 2. rade

účastníčkou súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa proti Slovenskej republike domáha podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.

Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo postupom

okresného súdu v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označených práv, podala

ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv

odôvodňuje takto:

„V prvom rade poukazujem na to, že Okresný súd Bratislava II. mal prvé

pojednávanie vytýčené na deň 27. 01. 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu PN

navrhovateľky. Druhé pojednávanie bolo vytýčené na 30. 06. 2010, ktoré sa nekonalo

z dôvodu, že sa nedostavil zástupca žalovaného.

V roku 2011 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 11. 05. 2011, ktoré bolo

odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.

V roku 2012 boli nasledovné pojednávania:

a) 18. 01. 2012 − pojednávanie sa uskutočnilo,

b) 30. 03. 2012 − pojednávame sa uskutočnilo,

c) 18. 06. 2012 – odročené z dôvodu, že rozhodnutie o vedľajšom účastníkovi

nenadobudlo právoplatnosť v deň pojednávania,

V roku 2013 boli nasledovné pojednávania:

dňa 10. 04. 2013 − pojednávanie sa uskutočnilo,

dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie sa konalo, dňa 09. 07. 2013 − pojednávanie

sa konalo.

V roku 2014 boli nasledovné pojednávania:

dňa 11. 07. 2014 − pojednávanie odročené na žiadosť navrhovateľov z dôvodu príliš

neskorého informovania navrhovateľov o vytýčenom termíne pojednávania v čase

dovolenkového obdobia,

13. 10. 2014 −pojednávanie odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.

V roku 2015 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 19. 01. 2015, ale bolo zrušené

zo zdravotných dôvodov navrhovateľky v 2/ rade.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka namieta doterajší postup okresného

súdu, podľa jej názoru daná vec nie je náročná, a preto zastáva názor, že okresný súd

nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po siedmich

rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,

a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. 10 z 18. marca 2015 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky

v časti namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Následne spolu s prípisom č. k. 17 z 15. apríla 2015 ústavný súd

doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. 10 z 18. marca 2015,

ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti

písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení

č. Spr. 2049/2015 z 27. apríla 2015 (doručenom ústavnému súdu 4. mája 2015) okrem iného

uvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd

podaný dňa 02. 09. 2008. Vo veci sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, a to je náhrada

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu podľa .

Tunajší súd vo veci koná, i keď v niektorých obdobiach sú úkony vykonávané

vo väčších časových odstupoch. Je potrebné však uviesť, že dĺžka konania na tunajšom súde

nie je ovplyvnená iba činnosťou súdu, k neprimeranej dĺžke konania prispievajú aj samotní

navrhovatelia. Z vytýčených pojednávaní bolo 5 pojednávaní odročených z dôvodu neúčasti

navrhovateľov, kedy žiadali o odročenie, resp. ospravedlňovali neúčasť na pojednávaní

(21. 01. 2010, 05. 03. 2010, 03. 12. 2010, 11. 07. 2014, 07. 01. 2015). Taktiež sa súd

okrem iného musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov,

ako napr. pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, zmena návrhu, návrh

na prerušenie konania, čiastočné späťvzatie návrhu, pripustenie zmeny petitu návrhu.“

Prípisom č. k. z 5. mája 2015 ústavný súd vyzval právneho

zástupcu sťažovateľky, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň

mu zaslal vyjadrenie okresného súdu č. Spr. 2049/2015 z 27. apríla 2015 na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom

ústavnému súdu 22. mája 2015 oznámil: „s prejednaním... veci bez nariadenia ústneho

pojednávania súhlasím.“

Právny zástupca sťažovateľky ďalej poukázal na skutočnosť, že «Sťažovateľka...

mi uviedla, že pojednávanie nebolo vytýčené na 21. 01. 2010, ale na deň 27. 01. 2010.

Ďalej uviedla, že pojednávanie vytýčené na dňa 03. 12. 2010 nebolo zrušené z dôvodu

jej zavinenia.

Okresný súd Bratislava II. uviedol: „Taktiež sa súd okrem iného musel vysporiadať

s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov, ako napr. pripustenie vstupu ďalšieho

účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie konania...“, čo nie je celkom

pravda a to z týchto dôvodov. Navrhovatelia nepodali podanie: „Návrh na pristúpenie

vedľajšieho účastníka v súdnom konaní“ zo dňa 13. 04. 2012..., pretože ho podalo

Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky. Taktiež návrh

na prerušenie konania nepodali navrhovatelia.».

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil

možnosť podľa a upustil od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou

v sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje verejné

pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. , ), a preto ďalej

konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z , ktorý

súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby

ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z ,

podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné

opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd

zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu

informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď

sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo

poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,

prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu

veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, , IV.

ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,

že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľky na náhradu

škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušného

stavebného úradu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných

súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných

súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú,

pričom obsah súdneho spisu sp. zn. v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú

faktickú zložitosť predmetnej veci. Okresný súd síce vo svojom vyjadrení, ktorým reagoval

na sťažnosť sťažovateľky, odôvodňuje celkovú dĺžku napadnutého konania aj s poukazom na

právnu a skutkovú náročnosť danej veci, avšak ústavný súd túto jeho argumentáciu

neakceptoval, a to jednak z dôvodu absencie jej náležitého odôvodnenia a jednak z dôvodu,

že obsah na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. nepotvrdzuje toto

jeho tvrdenie o faktickej a právnej náročnosti veci. Na tomto základe ústavný súd dospel

k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno objasniť doterajšiu dĺžku

napadnutého konania.

V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci ústavný súd prihliadol

na skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viaceré

vedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľky, pretože sťažovateľka žiadala, aby okresný

súd na základe jej procesných návrhov uplatnených v priebehu napadnutého konania

pripustil zmenu žaloby, rozhodol o jej návrhu na prerušenie konania, pripustil zmenu petitu

žaloby a vstup ďalšieho účastníka do konania, a tiež žiadala, aby uznesením rozhodol

o čiastočnom späťvzatí žaloby. Okresný súd musel rozhodnúť aj o návrhu žalovanej na

pripustenie vedľajšieho účastníka (mesto Žilina) do konania na jej strane.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľky sa

musel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malo

vplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti nie sú v posudzovanom

prípade spôsobilé vysvetliť jeho celkovú dĺžku, pretože ani opakované zmeny žaloby alebo

upresňovanie jej petitu, ako ani množstvo a charakter vedľajších procesných úkonov

účastníkov konania, ako aj okolností, za ktorých musel okresný súd o nich rozhodovať,

nemali ani výlučný, ani výrazný vplyv na jeho celkovú dĺžku. Na tomto základe ústavný súd

dospel k záveru, že procesnou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku

napadnutého konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky ako účastníčky

napadnutého konania, vychádzal z toho, že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je

každý účastník povinný postupovať podľa a

a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného

práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania

na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť

prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu

a oznámením potrebných skutočností. V súvislosti hodnotením tohto kritéria ústavný súd

prihliadol na skutočnosť, že pojednávania nariadené na 27. január 2010, 5. marec 2010,

22. október 2012, 11. júl 2014 a 19. január 2015 boli odročené z dôvodov na strane

sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu, pričom pojednávanie nariadené na 30. jún 2010

a 3. december 2010 bolo odročené z ospravedlniteľného dôvodu, ktorý nastal na strane

žalovanej.

Na vrub sťažovateľke možno pripísať aj obdobie nečinnosti okresného súdu

od októbra 2012 do apríla 2013, ktoré súviselo s návrhom sťažovateľky, aby okresný súd

v uvedenom období nevykonával pojednávania, resp. aby na toto obdobie prerušil konanie,

pretože sťažovateľka sa v zimných mesiacoch horšie pohybuje a chlad nevhodne pôsobí

na jej ochorenie pohybového aparátu.

Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie je

možné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiada o odročenie nariadených pojednávaní

pre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane, resp. strane jej právneho zástupcu, pretože

uplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníka

konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožno

prijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,

bude eo ipso zodpovedný za predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto postupom

nastane vo sfére sťažovateľa.

Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže vysvetliť

doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy

finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen

samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.

ÚS 32/03, , ).

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec

sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenaný

obdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie november 2008 až január 2010,

december 2010 až január 2012, júl 2013 až júl 2014), ktoré sú v rozpore s ústavnou

požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto

obdobiach nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej

neistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti

okresného súdu mali rozhodujúci podiel na celkovom spomalení napadnutého konania,

a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného

súdu poznamenaného viacerými obdobiami jeho dlhodobej nečinnosti, zohľadňujúc pritom

charakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani

viac ako po šesť a pol roku právoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospel

k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,

preto rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd teda rozhodol tak, ako

to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené

a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku tohto

nálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu

uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná

náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu

sťažovateľky na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej

právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €. Tento

svoj návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým

súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na viaceré

dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmet sporu, jeho skutkovú, právnu

a procesnú zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľku a správanie sťažovateľky

v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľke

za primerané finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný

súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola

839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon

po 139,83 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 8,39 €

za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Za tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu) ústavný

súd úhradu nepriznal, pretože neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli

prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke ani úhradu

vynaložených nákladov za poradu s právnym zástupcom uskutočnenú pred

vypracovaním jej stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, pretože tento úkon právnej

služby nepovažoval v okolnostiach danej veci za účelný. Ústavný súd v tejto súvislosti

prihliadol na to, že stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu neobsahovalo

žiadne nové skutočnosti, ktoré mohli prispieť k objasneniu veci, a preto vynaloženie

nákladov na ďalšiu poradu s právnym zástupcom pred vypracovaním jej stanoviska účelne

neviedlo k dosiahnutiu jej procesného úspechu v tomto konaní.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015