Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 361/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie gen. M. R. Štefánika 1,

Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov) na účet

advokáta JUDr. Mgr. Štefana Buchu, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, Žilina, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom

v 1. rade vystupujúcim v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom sa proti Slovenskej republike domáha podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.

Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresného

súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému

súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

takto:

„V prvom rade poukazujem na to, že Okresný súd Bratislava II. mal prvé

pojednávanie vytýčené na deň 27. 01. 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu PN

navrhovateľky. Pojednávanie vytýčené na dňa 30. 12. 2010 nebolo zrušené z dôvodu

zavinenia navrhovateľov.

V roku 2011 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 11. 05. 2011, ktoré bolo

odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.

V roku 2012 boli nasledovné pojednávania:

a) 18. 01. 2012 − pojednávanie sa uskutočnilo,

b) 30. 03. 2012 − pojednávame sa uskutočnilo,

c) 18. 06. 2012 − odročené z dôvodu, že rozhodnutie o vedľajšom účastníkovi

nenadobudlo právoplatnosť v deň pojednávania,

V roku 2013 boli nasledovné pojednávania:

a) dňa 10. 04. 2013 − pojednávanie sa uskutočnilo,

b) dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie sa konalo,

c) dňa 09. 07. 2013 − pojednávanie sa konalo.

V roku 2014 boli nasledovné pojednávania:

a) dňa 11. 07. 2014 − pojednávanie odročené na žiadosť navrhovateľov z dôvodu

príliš neskorého informovania navrhovateľov o vytýčenom termíne pojednávania v čase

dovolenkového obdobia,

b) 13. 10. 2014 − pojednávanie odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.

V roku 2015 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 19. 01. 2015, ale bolo zrušené

zo zdravotných dôvodov navrhovateľky v 2/ rade.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného

súdu, pričom podľa jeho názoru daná vec nie je náročná, a preto zastáva názor, že okresný

súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po siedmich

rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.

Sťažovateľ tiež uviedol, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu

nepodal, argumentujúc judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej

republike.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. boli porušené jeho základné práva podľa a

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných

prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a úhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. z 26. augusta 2015 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa

v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní

a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.

Spr. 2096/2015 z 11. septembra 2015 doručenom ústavnému súdu 17. septembra 2015

okrem iného uviedla:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd

podaný dňa 02. 09. 2008. Vo veci sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, a to je náhrada

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu podľa .

Tunajší súd vo veci koná, i keď v niektorých obdobiach sú úkony vykonávané

vo väčších časových odstupoch. Je potrebné však uviesť, že dĺžka konania na tunajšom súde

nie je ovplyvnená iba činnosťou súdu, k neprimeranej dĺžke konania prispievajú aj samotní

navrhovatelia. Z vytýčených pojednávaní bolo 5 pojednávaní odročených z dôvodu neúčasti

navrhovateľov, kedy žiadali o odročenie, resp. ospravedlňovali neúčasť na pojednávaní

(21. 01. 2010, 05. 03. 2010, 03. 12. 2010, 11. 07. 2014, 07. 01. 2015). Taktiež sa súd okrem

iného musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov, ako napr.

pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie

konania, čiastočné späťvzatie návrhu, pripustenie zmeny petitu návrhu.“

Predsedníčka okresného súdu súčasne uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní

ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 30. septembra 2015 doručenom

ústavnému súdu 6. októbra 2015 uviedol:

„Sťažovateľ nepovažuje predmet konania za skutkovo či právne náročnú vec. Súdy

prejednávajú nemálo žalôb podaných na základe , pričom

k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v oblasti štátneho stavebného dohľadu a teda

aj táto problematika je bežnou súčasťou rozhodovaní stavebných orgánov ako aj súdov

a sám navrhovateľ súdu predložil či už vyjadrenia stavebných orgánov, prípadne vyjadrenie

súdneho znalca, alebo aj tlačové vyjadrenie riaditeľa odboru Štátnej stavebnej správy

bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja.

Pokiaľ súd poukazuje na procesný návrh a to pripustenie vstupu ďalšieho účastníka

do konania, tento procesný návrh nepodali navrhovatelia, ale odporca.

Z dôvodu na strane sťažovateľa sa pojednávanie neodročovalo a ani bez jeho viny

nepodával žiadne procesné návrhy.

Pokiaľ sťažovateľ menil označenie žalovaného, bolo to z dôvodov zmeny organizácie

štátnej správy v priebehu konania, ku ktorému došlo po viac ako roku od podania žaloby.

Navyše, napriek tomu, že v zmysle vtedy platnej právnej úpravy bol stále pasívne

legitimovaný odporca, dňa 30. júna 2010 bolo pojednávanie odročené z dôvodu

ospravedlnenia odporcu, pretože sa blížil prechod kompetencií na iné ministerstvo. Podľa

sťažovateľa ale budúci prechod kompetencií v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na

odročenie pojednávania, keďže v deň pojednávania vtedajší žalovaný stále vykonával

v plnom a ničím neobmedzenom rozsahu svoje kompetencie.

Pokiaľ navrhovatelia zmenili petit a čiastočne späťvzali svoj návrh, bolo to len preto,

že žaloba bola podaná v roku 2008, pričom od 01. januára 2013, t.j. po viac ako 4 rokoch

od podania žaloby, nadobudla účinnosť novela (novela č. 412/2012

Z. z.), podľa ktorej výška nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady

poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. Z opatrnosti preto

navrhovatelia čiastočne späťvzali svoj uplatnený návrh tak, aby sa uplatňovaný návrh

zjavne nepriečil tomuto novelizovanému ustanoveniu. Síce existujú právne výklady, podľa

ktorých sa na nároky uplatnené do 31. decembra 2012 toto ustanovenie nevzťahuje,

navrhovatelia však z opatrnosti chcú v čo najväčšej miere obmedziť priestor na prípadné

odvolania zo strany odporcu či vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Výšku nemajetkovej ujmy uplatňovanú za prieťahy v súdnom konaní sťažovateľ

odôvodňuje aj tým, že predmetom súdneho sporu pre sťažovateľa nie je iba domôcť sa

náhrady nemajetkovej ujmy. ale aj rešpektovania jeho osoby zo strany stavebných orgánov,

pričom by náhrada nemajetkovej ujmy pôsobila aj do budúcna prevenčné. Aj zo samotného

obsahu súdneho spisu, najmä zápisnice z posledného pojednávania vyplýva, že stavebný

dohľad podľa ich vyjadrenia nezistil v roku 2001 odpojenú vodu a kanalizáciu, rozporuje aj

terajšiu fotodokumentáciu so stavom v roku 2001, pričom pisateľka podnetu v roku 2005

poukazuje na odpojenú kanalizáciu a vodovod, napriek tomu stavebný dohľad nevykonal

doposiaľ ani obhliadku ani ďalšie šetrenie, iba sa obmedzil na odpoveď, kde poukazuje na

obhliadku z roku 2001. Naviac, takýto stavebný zásah, kde sa mení trasa rozvodov, nové

rozvody sa zvedú po fasáde a odpojí sa tým bytová jednotka od kanalizácie a vodovodu

považuje odporca aj vedľajší účastník za stavebnú činnosť, kde stavebník nepotrebuje ani

ohlásenie a to napriek tomu, že navrhovateľ predložil názory stavebných orgánov z iných

obcí, vyjadrenie súdneho znalca a vyjadrenie riaditeľa odboru štátnej stavebnej správy

MVaRR, ktoré tvrdia opak.

Navrhovateľ je tak dlhé roky v značnej právnej neistote, prejednáva sa vec, ktorá

môže mať zásadný ba až rozhodný výsledok na kvalitu jeho budúceho života pôsobiť do

budúca prevenčné a preto táto neúmerná dĺžka súdneho konania spôsobuje značnú právnu

neistotu sťažovateľa, čo negatívne ovplyvňuje jeho osobnostnú sféru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje sťažnosť v celom rozsahu za dôvodnú

a uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmu za prieťahy za korešpondujúcu s vyššie uvedeným.“

Sťažovateľ súčasne uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci

pred ústavným súdom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu

vedeného pod sp. zn. a spisu ústavného súdu vedeného pod sp. zn.

.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z toho vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú

vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod

na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,

prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci

prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených

kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol tiež na skutočnosť, že

svojím predchádzajúcim nálezom sp. zn. z 27. mája 2015 konštatoval

porušenie základného práva (v namietanom konaní vystupuje v postavení

navrhovateľky v 2. rade) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , okresnému súdu

prikázal konať bez zbytočných prieťahov a menovanej priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci ústavný súd poukazujúc na nález

ústavného súdu sp. zn. z 27. mája 2015 zhodne konštatuje, že predmetom

napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľa (v namietanom konaní

vystupuje v procesnom postavení navrhovateľa v 1. rade) na náhradu škody, ktorá mu mala

vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.

Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom

k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec

sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú, pričom obsah súdneho

spisu sp. zn. v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť

predmetnej veci.

V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci ústavný súd prihliadol

na skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viaceré

vedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľa, pretože sťažovateľ žiadal, aby okresný súd

na základe jeho procesných návrhov uplatnených v priebehu napadnutého konania pripustil

zmenu žaloby, pripustil zmenu petitu žaloby a vstup ďalšieho účastníka do konania, a tiež

žiadal, aby uznesením rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby. Okresný súd musel

rozhodnúť aj o návrhu žalovanej na pripustenie vedľajšieho účastníka (mesto Žilina)

do konania na jej strane.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa sa

musel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malo

vplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti nie sú v posudzovanom

prípade spôsobilé odôvodniť jeho celkovú dĺžku viac ako sedem rokov bez meritórneho

rozhodnutia veci. Opakované zmeny žaloby alebo upresňovanie jej petitu, ako ani množstvo

a charakter vedľajších procesných úkonov účastníkov konania, ako aj okolností, za ktorých

musel okresný súd o nich rozhodovať, nemali výlučný vplyv na jeho celkovú dĺžku.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že procesnou zložitosťou veci nemožno

ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa ako účastníka

napadnutého konania – poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly

a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať

k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením

potrebných skutočností. V súvislosti s hodnotením tohto kritéria ústavný súd vzal do úvahy

skutočnosť, že z dôvodov na strane sťažovateľa nebolo odročené ani jedno nariadené

pojednávanie. Pojednávania nariadené na 27. január 2010, 5. marec 2010, 22. október 2012,

11. júl 2014, 19. január 2015 a 23. september 2015 boli odročené z dôvodov na strane

navrhovateľky v 2. rade, resp. jej právneho zástupcu, pojednávania nariadené na 30. jún

2010 a 3. december 2010 boli odročené z ospravedlniteľných dôvodov na strane žalovanej

a pojednávania nariadené na 11. máj 2010 a 13. október 2014 boli odročené z dôvodu

práceneschopnosti zákonného sudcu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen

samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(, , ).

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu okresného súdu sp. zn. , ako aj spisu ústavného súdu vedeného

pod sp. zn. ústavný súd zistil, že doterajší postup okresného súdu

v priebehu napadnutého konania je poznamenaný obdobiami jeho ničím neodôvodnenej

nečinnosti (obdobia od novembra 2008 do januára 2010, od decembra 2010 do januára

2012, od júla 2013 do júla 2014), ktoré sú v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania

veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto obdobiach nevykonal žiadny

relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ústavný súd

považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti okresného súdu mali rozhodujúci

podiel na celkovom spomalení napadnutého konania.

Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného

súdu poznamenaného viacerými obdobiami jeho nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter

a význam predmetu namietaného konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani viac ako

po siedmich rokoch právoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospel

k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní,

preto rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal.

Keďže ústavný súd svojím predchádzajúcim nálezom sp. zn.

z 27. mája 2015 prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,

neprichádzalo do úvahy opakovane zaviazať okresný súd na túto povinnosť.

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48

ods. 2 a podľa dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu

uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná

náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu

sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej

právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tento

svoj návrh odôvodňuje poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým

súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na viaceré

dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmet sporu, jeho skutkovú, právnu

a procesnú zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa

v posudzovanom období.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi

za primerané finančné zadosťučinenie podľa , tak ako to

je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume 444,66 €

vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo

výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015