Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 361/2015
PDF · 462.91 KB
No categories available
I. ÚS 361/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie gen. M. R. Štefánika 1,
Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 204/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur a šesťdesiatšesť centov) na účet
advokáta JUDr. Mgr. Štefana Buchu, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, Žilina, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom
v 1. rade vystupujúcim v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
14 C 204/2008, v ktorom sa proti Slovenskej republike domáha podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.
Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresného
súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému
súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje
takto:
„V prvom rade poukazujem na to, že Okresný súd Bratislava II. mal prvé
pojednávanie vytýčené na deň 27. 01. 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu PN
navrhovateľky. Pojednávanie vytýčené na dňa 30. 12. 2010 nebolo zrušené z dôvodu
zavinenia navrhovateľov.
V roku 2011 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 11. 05. 2011, ktoré bolo
odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.
V roku 2012 boli nasledovné pojednávania:
a) 18. 01. 2012 − pojednávanie sa uskutočnilo,
b) 30. 03. 2012 − pojednávame sa uskutočnilo,
c) 18. 06. 2012 − odročené z dôvodu, že rozhodnutie o vedľajšom účastníkovi
nenadobudlo právoplatnosť v deň pojednávania,
V roku 2013 boli nasledovné pojednávania:
a) dňa 10. 04. 2013 − pojednávanie sa uskutočnilo,
b) dňa 17. 06. 2013 − pojednávanie sa konalo,
c) dňa 09. 07. 2013 − pojednávanie sa konalo.
V roku 2014 boli nasledovné pojednávania:
a) dňa 11. 07. 2014 − pojednávanie odročené na žiadosť navrhovateľov z dôvodu
príliš neskorého informovania navrhovateľov o vytýčenom termíne pojednávania v čase
dovolenkového obdobia,
b) 13. 10. 2014 − pojednávanie odročené z dôvodu PN zákonnej sudkyne.
V roku 2015 bolo vytýčené iba jedno pojednávanie na 19. 01. 2015, ale bolo zrušené
zo zdravotných dôvodov navrhovateľky v 2/ rade.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta doterajší postup okresného
súdu, pričom podľa jeho názoru daná vec nie je náročná, a preto zastáva názor, že okresný
súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže jeho postup ani po siedmich
rokoch neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty.
Sťažovateľ tiež uviedol, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu
nepodal, argumentujúc judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej
republike.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 14 C 204/2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných
prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a úhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 361/2015 8 z 26. augusta 2015 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa
v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní
a vo zvyšnej časti ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn.
Spr. 2096/2015 z 11. septembra 2015 doručenom ústavnému súdu 17. septembra 2015
okrem iného uviedla:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že návrh bol na tunajší súd
podaný dňa 02. 09. 2008. Vo veci sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, a to je náhrada
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči štátu podľa zák. č. 514/2003.
Tunajší súd vo veci koná, i keď v niektorých obdobiach sú úkony vykonávané
vo väčších časových odstupoch. Je potrebné však uviesť, že dĺžka konania na tunajšom súde
nie je ovplyvnená iba činnosťou súdu, k neprimeranej dĺžke konania prispievajú aj samotní
navrhovatelia. Z vytýčených pojednávaní bolo 5 pojednávaní odročených z dôvodu neúčasti
navrhovateľov, kedy žiadali o odročenie, resp. ospravedlňovali neúčasť na pojednávaní
(21. 01. 2010, 05. 03. 2010, 03. 12. 2010, 11. 07. 2014, 07. 01. 2015). Taktiež sa súd okrem
iného musel vysporiadať s viacerými procesnými návrhmi navrhovateľov, ako napr.
pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, zmena návrhu, návrh na prerušenie
konania, čiastočné späťvzatie návrhu, pripustenie zmeny petitu návrhu.“
Predsedníčka okresného súdu súčasne uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní
ústavného súdu.
Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 30. septembra 2015 doručenom
ústavnému súdu 6. októbra 2015 uviedol:
„Sťažovateľ nepovažuje predmet konania za skutkovo či právne náročnú vec. Súdy
prejednávajú nemálo žalôb podaných na základe zákona č. 514/2003 Z. z., pričom
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v oblasti štátneho stavebného dohľadu a teda
aj táto problematika je bežnou súčasťou rozhodovaní stavebných orgánov ako aj súdov
a sám navrhovateľ súdu predložil či už vyjadrenia stavebných orgánov, prípadne vyjadrenie
súdneho znalca, alebo aj tlačové vyjadrenie riaditeľa odboru Štátnej stavebnej správy
bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja.
Pokiaľ súd poukazuje na procesný návrh a to pripustenie vstupu ďalšieho účastníka
do konania, tento procesný návrh nepodali navrhovatelia, ale odporca.
Z dôvodu na strane sťažovateľa sa pojednávanie neodročovalo a ani bez jeho viny
nepodával žiadne procesné návrhy.
Pokiaľ sťažovateľ menil označenie žalovaného, bolo to z dôvodov zmeny organizácie
štátnej správy v priebehu konania, ku ktorému došlo po viac ako roku od podania žaloby.
Navyše, napriek tomu, že v zmysle vtedy platnej právnej úpravy bol stále pasívne
legitimovaný odporca, dňa 30. júna 2010 bolo pojednávanie odročené z dôvodu
ospravedlnenia odporcu, pretože sa blížil prechod kompetencií na iné ministerstvo. Podľa
sťažovateľa ale budúci prechod kompetencií v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na
odročenie pojednávania, keďže v deň pojednávania vtedajší žalovaný stále vykonával
v plnom a ničím neobmedzenom rozsahu svoje kompetencie.
Pokiaľ navrhovatelia zmenili petit a čiastočne späťvzali svoj návrh, bolo to len preto,
že žaloba bola podaná v roku 2008, pričom od 01. januára 2013, t.j. po viac ako 4 rokoch
od podania žaloby, nadobudla účinnosť novela zákona č. 514/2003 Z. z. (novela č. 412/2012
Z. z.), podľa ktorej výška nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. Z opatrnosti preto
navrhovatelia čiastočne späťvzali svoj uplatnený návrh tak, aby sa uplatňovaný návrh
zjavne nepriečil tomuto novelizovanému ustanoveniu. Síce existujú právne výklady, podľa
ktorých sa na nároky uplatnené do 31. decembra 2012 toto ustanovenie nevzťahuje,
navrhovatelia však z opatrnosti chcú v čo najväčšej miere obmedziť priestor na prípadné
odvolania zo strany odporcu či vedľajšieho účastníka na strane odporcu.
Výšku nemajetkovej ujmy uplatňovanú za prieťahy v súdnom konaní sťažovateľ
odôvodňuje aj tým, že predmetom súdneho sporu pre sťažovateľa nie je iba domôcť sa
náhrady nemajetkovej ujmy. ale aj rešpektovania jeho osoby zo strany stavebných orgánov,
pričom by náhrada nemajetkovej ujmy pôsobila aj do budúcna prevenčné. Aj zo samotného
obsahu súdneho spisu, najmä zápisnice z posledného pojednávania vyplýva, že stavebný
dohľad podľa ich vyjadrenia nezistil v roku 2001 odpojenú vodu a kanalizáciu, rozporuje aj
terajšiu fotodokumentáciu so stavom v roku 2001, pričom pisateľka podnetu v roku 2005
poukazuje na odpojenú kanalizáciu a vodovod, napriek tomu stavebný dohľad nevykonal
doposiaľ ani obhliadku ani ďalšie šetrenie, iba sa obmedzil na odpoveď, kde poukazuje na
obhliadku z roku 2001. Naviac, takýto stavebný zásah, kde sa mení trasa rozvodov, nové
rozvody sa zvedú po fasáde a odpojí sa tým bytová jednotka od kanalizácie a vodovodu
považuje odporca aj vedľajší účastník za stavebnú činnosť, kde stavebník nepotrebuje ani
ohlásenie a to napriek tomu, že navrhovateľ predložil názory stavebných orgánov z iných
obcí, vyjadrenie súdneho znalca a vyjadrenie riaditeľa odboru štátnej stavebnej správy
MVaRR, ktoré tvrdia opak.
Navrhovateľ je tak dlhé roky v značnej právnej neistote, prejednáva sa vec, ktorá
môže mať zásadný ba až rozhodný výsledok na kvalitu jeho budúceho života pôsobiť do
budúca prevenčné a preto táto neúmerná dĺžka súdneho konania spôsobuje značnú právnu
neistotu sťažovateľa, čo negatívne ovplyvňuje jeho osobnostnú sféru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje sťažnosť v celom rozsahu za dôvodnú
a uplatňovanú výšku nemajetkovej ujmu za prieťahy za korešpondujúcu s vyššie uvedeným.“
Sťažovateľ súčasne uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho prerokovania veci
pred ústavným súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu
vedeného pod sp. zn. 14 C 204/2008 a spisu ústavného súdu vedeného pod sp. zn.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z toho vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú
vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod
na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická,
prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci
prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených
kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol tiež na skutočnosť, že
svojím predchádzajúcim nálezom sp. zn. II. ÚS 178/2015 z 27. mája 2015 konštatoval
porušenie základného práva (v namietanom konaní vystupuje v postavení
navrhovateľky v 2. rade) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 204/2008, okresnému súdu
prikázal konať bez zbytočných prieťahov a menovanej priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci ústavný súd poukazujúc na nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 178/2015 z 27. mája 2015 zhodne konštatuje, že predmetom
napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľa (v namietanom konaní
vystupuje v procesnom postavení navrhovateľa v 1. rade) na náhradu škody, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu príslušného stavebného úradu.
Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom
k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec
sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú, pričom obsah súdneho
spisu sp. zn. 14 C 204/2008 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť
predmetnej veci.
V súvislosti s posudzovaním procesnej náročnosti veci ústavný súd prihliadol
na skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania musel okresný súd vykonať aj viaceré
vedľajšie procesné úkony z podnetu sťažovateľa, pretože sťažovateľ žiadal, aby okresný súd
na základe jeho procesných návrhov uplatnených v priebehu napadnutého konania pripustil
zmenu žaloby, pripustil zmenu petitu žaloby a vstup ďalšieho účastníka do konania, a tiež
žiadal, aby uznesením rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby. Okresný súd musel
rozhodnúť aj o návrhu žalovanej na pripustenie vedľajšieho účastníka (mesto Žilina)
do konania na jej strane.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa sa
musel okresný súd s týmito procesnými návrhmi kvalifikovane vysporiadať, čo tiež malo
vplyv na dĺžku napadnutého konania, avšak tieto skutočnosti nie sú v posudzovanom
prípade spôsobilé odôvodniť jeho celkovú dĺžku viac ako sedem rokov bez meritórneho
rozhodnutia veci. Opakované zmeny žaloby alebo upresňovanie jej petitu, ako ani množstvo
a charakter vedľajších procesných úkonov účastníkov konania, ako aj okolností, za ktorých
musel okresný súd o nich rozhodovať, nemali výlučný vplyv na jeho celkovú dĺžku.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že procesnou zložitosťou veci nemožno
ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení ďalšieho kritéria – správania sťažovateľa ako účastníka
napadnutého konania – poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly
a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať
k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením
potrebných skutočností. V súvislosti s hodnotením tohto kritéria ústavný súd vzal do úvahy
skutočnosť, že z dôvodov na strane sťažovateľa nebolo odročené ani jedno nariadené
pojednávanie. Pojednávania nariadené na 27. január 2010, 5. marec 2010, 22. október 2012,
11. júl 2014, 19. január 2015 a 23. september 2015 boli odročené z dôvodov na strane
navrhovateľky v 2. rade, resp. jej právneho zástupcu, pojednávania nariadené na 30. jún
2010 a 3. december 2010 boli odročené z ospravedlniteľných dôvodov na strane žalovanej
a pojednávania nariadené na 11. máj 2010 a 13. október 2014 boli odročené z dôvodu
práceneschopnosti zákonného sudcu.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen
samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 204/2008, ako aj spisu ústavného súdu vedeného
pod sp. zn. II. ÚS 178/2015 ústavný súd zistil, že doterajší postup okresného súdu
v priebehu napadnutého konania je poznamenaný obdobiami jeho ničím neodôvodnenej
nečinnosti (obdobia od novembra 2008 do januára 2010, od decembra 2010 do januára
2012, od júla 2013 do júla 2014), ktoré sú v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania
veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto obdobiach nevykonal žiadny
relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ústavný súd
považuje za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti okresného súdu mali rozhodujúci
podiel na celkovom spomalení napadnutého konania.
Ústavný súd po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej, právnej a procesnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného
súdu poznamenaného viacerými obdobiami jeho nečinnosti, zohľadňujúc pritom charakter
a význam predmetu namietaného konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani viac ako
po siedmich rokoch právoplatne skončené, čo už samo osebe stačí na to, aby dospel
k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v namietanom konaní,
preto rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal.
Keďže ústavný súd svojím predchádzajúcim nálezom sp. zn. II. ÚS 178/2015
z 27. mája 2015 prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
neprichádzalo do úvahy opakovane zaviazať okresný súd na túto povinnosť.
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označených práv domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu
uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná
náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu
sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej
právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Tento
svoj návrh odôvodňuje poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým
súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na viaceré
dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmet sporu, jeho skutkovú, právnu
a procesnú zložitosť, ako aj jeho význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa
v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, tak ako to
je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v sume 444,66 €
vrátane režijného paušálu (3 x 139,83 € + 3 x 8,39 €).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo
výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015