Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 106/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti MPTP, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO 47 328 363, právne zastúpenej Prosman

a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO 36 865 281, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Pavlovič, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky, bližšie nekonkretizovaného základného práva zaručeného čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice II. sp. zn. z 12. februára 2018 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 23. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MPTP, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MPTP, s. r. o.,

Hlavná 31, Trnava, IČO 47 328 363 (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bližšie nekonkretizovaného základného práva

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. augusta 2018 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. žalobou domáhal proti ‒

ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 3 345 €

s príslušenstvom. Pohľadávka vznikla z titulu nezaplateného nájomného zo zmluvy

o podnájme nebytových priestorov, ktorú uzatvoril právny predchodca sťažovateľa,

(ďalej len „právny predchodca sťažovateľa“), a žalovaný.

Na základe zmluvy bol žalovaný oprávnený užívať časť priestoru obchodného domu ,

kde si umiestnil stánok s okuliarmi. Keďže žalovaný neuhradil splatné faktúry nájomného,

právny predchodca sťažovateľa demontoval stánok žalovaného a umiestnil ho na neznáme

miesto, čím mal podľa jeho vyjadrenia realizovať svoje zádržné právo. Právny predchodca

sťažovateľa v konaní uviedol, že tento stánok nie je možné vydať, pretože bol demontovaný

za prítomnosti pána , ktorý už nie je zamestnancom právneho predchodcu

sťažovateľa a nie je známe, kde sa v súčasnosti stánok nachádza. Pohľadávka zo zmluvy

o prenájme bola z právneho predchodcu sťažovateľa postúpená na sťažovateľa zmluvou

o postúpení pohľadávok z 27. marca 2014.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -213 z 12. februára 2018 žalobu

zamietol a vyslovil, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 23. augusta 2018 rozsudok

okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení okrem iného konštatoval:

„... Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,

podľa ktorých došlo k vzniku zádržného práva na zabezpečenie pohľadávky právneho

predchodcu žalobcu z nájomného v súlade s ...

... právny predchodca žalobcu o súpis zadržaných vecí žalovaného v lehote 8 dní

v súlade s ustanovením nepožiadal a preto mu vznikla

zo zákona povinnosť ich vydať žalovanému. Táto povinnosť aj podľa názoru odvolacieho

súdu prešla na postupníka, teda žalobcu a to v súlade s § 524 ods. 2 Občianskeho

zákonníka...

... Tým, že postupca prestal byť veriteľom uplatnenej pohľadávky, je povinný

postupníkovi vydať alebo na neho previesť všetky prostriedky, ktoré sa viažu k predmetnej

pohľadávke z nájomného vzťahu.

... súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že ak žalobca, rovnako ako aj jeho

právny predchodca, nie je schopný vydať zadržané veci žalovanému, tak ako túto povinnosť

ukladá ustanovenie , nemožno žalobe o zaplatenie

nájomného vyhovieť.“

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že krajský súd spôsobom jeho

odôvodnenia, nesprávnym právnym posúdením a tým, že nenapravil nesprávne právne

posúdenie okresným súdom, porušil práva sťažovateľa garantované a dohovorom.

Sťažovateľ argumentoval: «... prenajímateľ sa momentom, kedy zrealizuje zádržné právo

za splnenia všetkých zákonných podmienok podľa ,

stáva oprávneným držiteľom zadržaných veci počas doby 8 dní. Ak prenajímateľ v lehote

8 dní podá na súd návrh na súpis zadržaných vecí, oprávnená držba prenajímateľovi stále

trvá. Ak však prenajímateľ domnelo realizuje zádržné právo napriek tomu, že nie sú splnene

všetky zákonné predpoklady pre realizáciu zádržného práva uvedené v § 672 ods. 2

, nedochádza k vzniku zádržného práva, ale naopak dochádza

k vzniku neoprávnenej držby. Rovnaký následok má aj situácia, ak prenajímateľ síce

v súlade s realizuje zádržné právo, ale nepožiada súd

o súpis zadržaných hnuteľných vecí. Ak prenajímateľ nepožiada súd o súpis zadržaných

hnuteľných vecí, je povinný veci vydať nájomcovi, teda márnym uplynutím lehoty 8 dní je

prenajímateľ neoprávneným držiteľom zadržaných hnuteľných vecí a je povinný ich vydať

nájomcovi.

Zádržné právo a neoprávnená držba majú však rozdielne právne následky. Veriteľ,

ktorému svedčí zádržné právo hnuteľných vecí dlžníka, je oprávnený tieto držať a z nich

sa pri výkone exekúcie uspokojiť, pričom dlžník ako vlastník zadržaných vecí nie je

oprávnený na ich vydanie. Zádržné právo veriteľa prechádza na jeho právneho nástupcu

a rovnako s postúpenou pohľadávkou ako zabezpečenie tejto pohľadávky. Veriteľ, ktorý je

neoprávneným držiteľom hnuteľných vecí dlžníka, teda veriteľ, ktorý fakticky drží hnuteľné

veci patriace dlžníkovi, ale nedošlo k splneniu všetkých podmienok vyžadovaných pre vznik

zádržného práva, je povinný fakticky držané veci vydať ich vlastníkovi, a to na požiadanie

ich vlastníka. Nakoľko pri neoprávnenej držbe sa nejedná o zabezpečovací inštitút,

postúpením pohľadávky veriteľa, ktorý je neoprávneným držiteľom hnuteľných veci

patriacich dlžníkovi, neprechádza povinnosť vydať hnuteľné veci dlžníkovi z postupcu

pohľadávky na postupníka.“

7. Sťažovateľ tiež uviedol, že v rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu

absentuje odôvodnenie vo vzťahu k splneniu všetkých podmienok podľa § 672 ods. 2

, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Zádržné právo nevzniká iba

faktickým zadržaním hnuteľných vecí a výrokom o ich zadržaní v liste právneho

predchodcu sťažovateľa, ako sa mylne domnievajú súdy. Ďalej dôvodil: «Súd II. inštancie,

rovnako ako súd I. inštancie, aplikovali na skutkový stav právnu normu, ktorá sa na právny

vzťah aplikovať nedá z dôvodu skutkových zistený ustálených súdom, a to konkrétne § 672

ods. 2 . Súdy oboch inštancií vyvodili právny záver, že

na Sťažovateľa prešlo zádržné právo pôvodného veriteľa a aj

povinnosť pôvodného veriteľa vydať hnuteľné veci

žalovanému Aplikácia tejto právnej normy a právne

závery, ku ktorým súdy oboch stupňov dospeli považujeme za arbitrárne, nesprávne a

zjavne v rozpore s ustanoveniami .

V konaní bolo preukázané, že pôvodný veriteľ bez splnenia podmienok pre vznik

zádržného práva zadržal hnuteľné veci žalovaného . Rovnako

bolo preukázané, že pôvodnému veriteľovi vznikla povinnosť

v zmysle vydať hnuteľné veci žalovanému

. Už len z povahy veci sú tieto dve skutkové zistenia vo vzájomnom

logickom rozpore, nakoľko buď pôvodnému veriteľovi vzniklo zádržné právo k hnuteľným

veciam žalovaného alebo bol pôvodný veriteľ

povinný hnuteľné veci žalovanému

vydať. Napriek tejto logickej diskrepancii, na základe takto zistených skutkových okolností,

súd I. aj súd II. inštancie vyvodili právny záver, že povinnosť vydať neoprávnene

zadržiavané hnuteľné veci žalovaného prešla na Sťažovateľa

postúpením pohľadávky voči žalovanému z postupcu

(pôvodného veriteľa ) na postupníka, ktorým je Sťažovateľ,

čo je v príkrom rozpore s ustanovením a táto právne

norma v predmetnom konaní ani nemala byť aplikovaná.

Ďalej súd I. aj II. inštancie vyvodili právny záver o existencii zádržného práva

pôvodného veriteľa a aj Sťažovateľa beztoho, aby svoje

rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnili, nakoľko v rozhodnutiach súdu I. aj II.

inštancie chýba odôvodnenie splnenia podmienok pre vznik zádržného práva.

... súd I. aj II. inštancie právnu vec posúdil tak, že toto právne posúdenie

nezodpovedá zistenému skutkovému stavu a je s ním v príkrom rozpore. V konaní nebolo

vôbec preukázané splnenie podmienok pre vznik zádržného práva a pre prechod povinnosti

vydať hnuteľné veci z pôvodného veriteľa na postupníka,

ktorým je Sťažovateľ.»

8. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom

takto:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a článku 48 ods. 1 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo dňa 23.08.2018 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

zo dňa 12.02.2018 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 23.08.2018 a Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.

zo dňa 12.02.2018 a zároveň vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu Sťažovateľov

spoločnosti Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

9. Vec napadla ústavnému súdu 13. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné

obdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec

prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

a pridelená sudcovi Martinovi Vernarskému ako novému sudcovi spravodajcovi. V zmysle

čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je preto na rozhodnutie v predmetnej veci príslušný tretí

senát ústavného súdu, ktorého ďalším členom je Peter Straka a predsedom senátu je Mojmír

Mamojka.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

16. Podľa ústavná sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

17. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,

ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne hodnotenie ústavného súdu

21. Podľa je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu

na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

22. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa v zmysle petitu ústavnej sťažnosti domáha

vyslovenia porušenia základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd k tomuto konštatuje, že v petite sťažnosti došlo

k zjavnej chybe v písaní, keď sťažovateľ namiesto uviedol nesprávne

. Uvedené vyplýva z obsahu sťažnosti, keď sťažovateľ tak v úvodnom

označení sťažnosti, ako aj v odstavci ústavnej sťažnosti bezprostredne predchádzajúcom

petitu uvádza, že namieta porušenie . Navyše, z kontextu ústavnej

sťažnosti ako celku nijako nevyplýva, že by sťažovateľ namietal porušenie základného

práva na zákonného sudcu, ktoré zakotvuje . Ústavný súd preto uzavrel,

že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

23. Aby mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu ústavnej sťažnosti, je

najskôr povinný skúmať, či sú naplnené všetky zákonom požadované náležitosti a či sú

vôbec dané podmienky na jej prerokovanie ustanovené .

V prerokovávanom prípade k takému záveru nedospel.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

24. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu,

keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť

porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský

súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

26. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , práva sa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajskému súdu vytýka, že pokiaľ dospel k záveru, že zádržné

právo prešlo z právneho predchodcu sťažovateľa na sťažovateľa spolu s povinnosťou vydať

hnuteľné veci zúčastnenej osobe, tento právny záver je arbitrárny, v rozpore s § 672

. Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudok krajského súdu nie je náležite

odôvodnený, pretože v ňom absentuje odôvodnenie vo vzťahu k splneniu všetkých

podmienok pre vznik zádržného práva, ktoré musia byť splnené kumulatívne.

27. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. , ,

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov.

, , , , ). Za situácie,

ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv

v konaní pred ústavným súdom.

28. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

29. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne

prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich

uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody

sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa (m. m. ,

, , ).

30. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

31. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

33. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie

o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. októbra 2017].

34. Ako vyplýva z už citovaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2017, porušenia práva na spravodlivý súdny proces, od ktorého sa odvíja

prípustnosť dovolania podľa , sa súd môže dopustiť aj tým spôsobom, že

poruší právo strany sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ústavnou sťažnosťou

napadnutý rozsudok krajského súdu je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej

a pokiaľ sťažovateľ namieta nenáležité odôvodnenie rozsudku krajského súdu, je zrejmé, že

sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať prostredníctvom dovolania podľa § 420

písm. f) .

35. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ možnosť

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužil, dovolanie nepodal.

Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej

až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť

účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.

36. Keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu ani neprichádzal

do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

37. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132

ods. 2 odmietol ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

ako neprípustnú.

38. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľ v sťažnosti nekonkretizoval, porušenie ktorého z čiastkových práv,

ktoré tvoria obsah , namieta. Navyše, v ústavnej sťažnosti absentuje

akékoľvek relevantné odôvodnenie tvrdeného porušenia , ktoré by malo

ústavnoprávny rozmer.

39. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy.

40. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania i jeho ostatnými

požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

41. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa (vyplývajú

z neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa

viazaný), nie je možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť

po uplynutí lehoty stanovenej v , o to viac v prípade, ak je

sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

ústavný súd v okolnostiach daného prípadu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov ústavnej

sťažnosti spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti nevyzýval (m. m.

).

42. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva podľa rozsudkom krajského súdu odmietol

podľa pre nedostatok náležitostí ustanovených

zákonom.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených (návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci

okresnému súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu