Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 106/2020
PDF · 257.45 KB
No categories available
III. ÚS 106/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti MPTP, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO 47 328 363, právne zastúpenej Prosman
a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, IČO 36 865 281, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Pavlovič, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, bližšie nekonkretizovaného základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Košice II. sp. zn. 35 Cb 49/2015 z 12. februára 2018 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 Cob 65/2018 z 23. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MPTP, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MPTP, s. r. o.,
Hlavná 31, Trnava, IČO 47 328 363 (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), bližšie nekonkretizovaného základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 35 Cb 49/2015
z 12. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 65/2018 z 23. augusta 2018 (ďalej len
„rozsudok krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 35 Cb 49/2015 žalobou domáhal proti ‒
ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 3 345 €
s príslušenstvom. Pohľadávka vznikla z titulu nezaplateného nájomného zo zmluvy
o podnájme nebytových priestorov, ktorú uzatvoril právny predchodca sťažovateľa,
(ďalej len „právny predchodca sťažovateľa“), a žalovaný.
Na základe zmluvy bol žalovaný oprávnený užívať časť priestoru obchodného domu ,
kde si umiestnil stánok s okuliarmi. Keďže žalovaný neuhradil splatné faktúry nájomného,
právny predchodca sťažovateľa demontoval stánok žalovaného a umiestnil ho na neznáme
miesto, čím mal podľa jeho vyjadrenia realizovať svoje zádržné právo. Právny predchodca
sťažovateľa v konaní uviedol, že tento stánok nie je možné vydať, pretože bol demontovaný
za prítomnosti pána , ktorý už nie je zamestnancom právneho predchodcu
sťažovateľa a nie je známe, kde sa v súčasnosti stánok nachádza. Pohľadávka zo zmluvy
o prenájme bola z právneho predchodcu sťažovateľa postúpená na sťažovateľa zmluvou
o postúpení pohľadávok z 27. marca 2014.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 35 Cb 49/2015-213 z 12. februára 2018 žalobu
zamietol a vyslovil, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.
5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 65/2018 z 23. augusta 2018 rozsudok
okresného súdu potvrdil a žalovanému priznal proti sťažovateľovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení okrem iného konštatoval:
„... Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie,
podľa ktorých došlo k vzniku zádržného práva na zabezpečenie pohľadávky právneho
predchodcu žalobcu z nájomného v súlade s § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka...
... právny predchodca žalobcu o súpis zadržaných vecí žalovaného v lehote 8 dní
v súlade s ustanovením § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepožiadal a preto mu vznikla
zo zákona povinnosť ich vydať žalovanému. Táto povinnosť aj podľa názoru odvolacieho
súdu prešla na postupníka, teda žalobcu a to v súlade s § 524 ods. 2 Občianskeho
zákonníka...
... Tým, že postupca prestal byť veriteľom uplatnenej pohľadávky, je povinný
postupníkovi vydať alebo na neho previesť všetky prostriedky, ktoré sa viažu k predmetnej
pohľadávke z nájomného vzťahu.
... súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že ak žalobca, rovnako ako aj jeho
právny predchodca, nie je schopný vydať zadržané veci žalovanému, tak ako túto povinnosť
ukladá ustanovenie § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno žalobe o zaplatenie
nájomného vyhovieť.“
6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že krajský súd spôsobom jeho
odôvodnenia, nesprávnym právnym posúdením a tým, že nenapravil nesprávne právne
posúdenie okresným súdom, porušil práva sťažovateľa garantované ústavou a dohovorom.
Sťažovateľ argumentoval: «... prenajímateľ sa momentom, kedy zrealizuje zádržné právo
za splnenia všetkých zákonných podmienok podľa § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
stáva oprávneným držiteľom zadržaných veci počas doby 8 dní. Ak prenajímateľ v lehote
8 dní podá na súd návrh na súpis zadržaných vecí, oprávnená držba prenajímateľovi stále
trvá. Ak však prenajímateľ domnelo realizuje zádržné právo napriek tomu, že nie sú splnene
všetky zákonné predpoklady pre realizáciu zádržného práva uvedené v § 672 ods. 2
Občianskeho zákonníka, nedochádza k vzniku zádržného práva, ale naopak dochádza
k vzniku neoprávnenej držby. Rovnaký následok má aj situácia, ak prenajímateľ síce
v súlade s § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka realizuje zádržné právo, ale nepožiada súd
o súpis zadržaných hnuteľných vecí. Ak prenajímateľ nepožiada súd o súpis zadržaných
hnuteľných vecí, je povinný veci vydať nájomcovi, teda márnym uplynutím lehoty 8 dní je
prenajímateľ neoprávneným držiteľom zadržaných hnuteľných vecí a je povinný ich vydať
nájomcovi.
Zádržné právo a neoprávnená držba majú však rozdielne právne následky. Veriteľ,
ktorému svedčí zádržné právo hnuteľných vecí dlžníka, je oprávnený tieto držať a z nich
sa pri výkone exekúcie uspokojiť, pričom dlžník ako vlastník zadržaných vecí nie je
oprávnený na ich vydanie. Zádržné právo veriteľa prechádza na jeho právneho nástupcu
a rovnako s postúpenou pohľadávkou ako zabezpečenie tejto pohľadávky. Veriteľ, ktorý je
neoprávneným držiteľom hnuteľných vecí dlžníka, teda veriteľ, ktorý fakticky drží hnuteľné
veci patriace dlžníkovi, ale nedošlo k splneniu všetkých podmienok vyžadovaných pre vznik
zádržného práva, je povinný fakticky držané veci vydať ich vlastníkovi, a to na požiadanie
ich vlastníka. Nakoľko pri neoprávnenej držbe sa nejedná o zabezpečovací inštitút,
postúpením pohľadávky veriteľa, ktorý je neoprávneným držiteľom hnuteľných veci
patriacich dlžníkovi, neprechádza povinnosť vydať hnuteľné veci dlžníkovi z postupcu
pohľadávky na postupníka.“
7. Sťažovateľ tiež uviedol, že v rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu
absentuje odôvodnenie vo vzťahu k splneniu všetkých podmienok podľa § 672 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Zádržné právo nevzniká iba
faktickým zadržaním hnuteľných vecí a výrokom o ich zadržaní v liste právneho
predchodcu sťažovateľa, ako sa mylne domnievajú súdy. Ďalej dôvodil: «Súd II. inštancie,
rovnako ako súd I. inštancie, aplikovali na skutkový stav právnu normu, ktorá sa na právny
vzťah aplikovať nedá z dôvodu skutkových zistený ustálených súdom, a to konkrétne § 672
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súdy oboch inštancií vyvodili právny záver, že
na Sťažovateľa prešlo zádržné právo pôvodného veriteľa a aj
povinnosť pôvodného veriteľa vydať hnuteľné veci
žalovanému Aplikácia tejto právnej normy a právne
závery, ku ktorým súdy oboch stupňov dospeli považujeme za arbitrárne, nesprávne a
zjavne v rozpore s ustanoveniami § 672 Občianskeho zákonníka.
V konaní bolo preukázané, že pôvodný veriteľ bez splnenia podmienok pre vznik
zádržného práva zadržal hnuteľné veci žalovaného . Rovnako
bolo preukázané, že pôvodnému veriteľovi vznikla povinnosť
v zmysle § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka vydať hnuteľné veci žalovanému
. Už len z povahy veci sú tieto dve skutkové zistenia vo vzájomnom
logickom rozpore, nakoľko buď pôvodnému veriteľovi vzniklo zádržné právo k hnuteľným
veciam žalovaného alebo bol pôvodný veriteľ
povinný hnuteľné veci žalovanému
vydať. Napriek tejto logickej diskrepancii, na základe takto zistených skutkových okolností,
súd I. aj súd II. inštancie vyvodili právny záver, že povinnosť vydať neoprávnene
zadržiavané hnuteľné veci žalovaného prešla na Sťažovateľa
postúpením pohľadávky voči žalovanému z postupcu
(pôvodného veriteľa ) na postupníka, ktorým je Sťažovateľ,
čo je v príkrom rozpore s ustanovením § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka a táto právne
norma v predmetnom konaní ani nemala byť aplikovaná.
Ďalej súd I. aj II. inštancie vyvodili právny záver o existencii zádržného práva
pôvodného veriteľa a aj Sťažovateľa beztoho, aby svoje
rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnili, nakoľko v rozhodnutiach súdu I. aj II.
inštancie chýba odôvodnenie splnenia podmienok pre vznik zádržného práva.
... súd I. aj II. inštancie právnu vec posúdil tak, že toto právne posúdenie
nezodpovedá zistenému skutkovému stavu a je s ním v príkrom rozpore. V konaní nebolo
vôbec preukázané splnenie podmienok pre vznik zádržného práva a pre prechod povinnosti
vydať hnuteľné veci z pôvodného veriteľa na postupníka,
ktorým je Sťažovateľ.»
8. Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom
takto:
„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/65/20l8
zo dňa 23.08.2018 v spojení s Rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 35Cb/49/2015
zo dňa 12.02.2018 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší Rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4Cob/65/2018 zo dňa 23.08.2018 a Rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn.
35Cb/49/2015 zo dňa 12.02.2018 a zároveň vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice II sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť Sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu Sťažovateľov
spoločnosti Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
9. Vec napadla ústavnému súdu 13. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená
sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné
obdobie sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec
prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
a pridelená sudcovi Martinovi Vernarskému ako novému sudcovi spravodajcovi. V zmysle
čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je preto na rozhodnutie v predmetnej veci príslušný tretí
senát ústavného súdu, ktorého ďalším členom je Peter Straka a predsedom senátu je Mojmír
Mamojka.
II.
Relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
16. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť nie je prípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
17. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
21. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu
na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
22. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľ sa v zmysle petitu ústavnej sťažnosti domáha
vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd k tomuto konštatuje, že v petite sťažnosti došlo
k zjavnej chybe v písaní, keď sťažovateľ namiesto čl. 48 ods. 2 ústavy uviedol nesprávne
čl. 48 ods. 1 ústavy. Uvedené vyplýva z obsahu sťažnosti, keď sťažovateľ tak v úvodnom
označení sťažnosti, ako aj v odstavci ústavnej sťažnosti bezprostredne predchádzajúcom
petitu uvádza, že namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Navyše, z kontextu ústavnej
sťažnosti ako celku nijako nevyplýva, že by sťažovateľ namietal porušenie základného
práva na zákonného sudcu, ktoré zakotvuje čl. 48 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto uzavrel,
že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Aby mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu ústavnej sťažnosti, je
najskôr povinný skúmať, či sú naplnené všetky zákonom požadované náležitosti a či sú
vôbec dané podmienky na jej prerokovanie ustanovené zákonom o ústavnom súde.
V prerokovávanom prípade k takému záveru nedospel.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
24. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných
práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity
formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietaný rozsudok okresného súdu,
keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť
porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský
súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
26. Sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva sa na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajskému súdu vytýka, že pokiaľ dospel k záveru, že zádržné
právo prešlo z právneho predchodcu sťažovateľa na sťažovateľa spolu s povinnosťou vydať
hnuteľné veci zúčastnenej osobe, tento právny záver je arbitrárny, v rozpore s § 672
Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudok krajského súdu nie je náležite
odôvodnený, pretože v ňom absentuje odôvodnenie vo vzťahu k splneniu všetkých
podmienok pre vznik zádržného práva, ktoré musia byť splnené kumulatívne.
27. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým
fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov.
I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie,
ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), nemožno sa domáhať ochrany svojich práv
v konaní pred ústavným súdom.
28. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
29. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne
prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich
uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
30. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
31. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
32. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
33. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti) [uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017].
34. Ako vyplýva z už citovaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017, porušenia práva na spravodlivý súdny proces, od ktorého sa odvíja
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, sa súd môže dopustiť aj tým spôsobom, že
poruší právo strany sporu na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ústavnou sťažnosťou
napadnutý rozsudok krajského súdu je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej
a pokiaľ sťažovateľ namieta nenáležité odôvodnenie rozsudku krajského súdu, je zrejmé, že
sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať prostredníctvom dovolania podľa § 420
písm. f) CSP.
35. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ možnosť
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) nevyužil, dovolanie nepodal.
Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie nemožno preto nahradzovať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej
až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť
účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľ v tomto prípade mal.
36. Keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie nepodal
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach jeho prípadu ani neprichádzal
do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom
súde.
37. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
ako neprípustnú.
38. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľ v sťažnosti nekonkretizoval, porušenie ktorého z čiastkových práv,
ktoré tvoria obsah čl. 48 ods. 2 ústavy, namieta. Navyše, v ústavnej sťažnosti absentuje
akékoľvek relevantné odôvodnenie tvrdeného porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré by malo
ústavnoprávny rozmer.
39. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde
zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd
už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami
zákona o ústavnom súde (§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť
základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením
príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto
súvislosti dôkazy.
40. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania i jeho ostatnými
požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
41. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (vyplývajú
z neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa § 45 zákona o ústavnom súde
viazaný), nie je možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť
po uplynutí lehoty stanovenej v § 124 zákona o ústavnom súde, o to viac v prípade, ak je
sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
ústavný súd v okolnostiach daného prípadu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov ústavnej
sťažnosti spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti nevyzýval (m. m.
42. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nedostatok náležitostí ustanovených
zákonom.
43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených (návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí a vrátenie veci
okresnému súdu, návrh na priznanie náhrady trov konania) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu