Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 111/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , právne

zastúpenej obchodnou spoločnosťou ,

advokátska kancelária, , v mene ktorej koná advokátka

a konateľka , vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. z 25. mája 2018 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 28. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpenej advokátskou

kanceláriou , ,

v mene ktorej koná advokátka a konateľka , vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 28. marca

2019 v spojení s uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 25. mája 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako oprávnený domáhal

v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. na základe

návrhu na vykonanie exekúcie z 30. septembra 2014 vymoženia pohľadávky v sume

1 257,10 eur s príslušenstvom proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým bol

zmenkový platobný rozkaz.

3. Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. mája 2018 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) exekúciu zastavil. V odôvodnení okrem iného konštatoval:

„Oprávnený v predmetnom konaní podal svoj návrh na doplnenie tunajšiemu súdu

dňa 26.01.2016, čiže nie v stanovenej lehote.

Nakoľko nadobudol účinnosť dňa 23.12.2015, lehota 30 dní

na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie teda uplynula dňa 22.1.2016. Oprávnený si

svoju zákonnú povinnosť v zmysle §243f ods. 1 Exekučného poriadku v stanovenej lehote

nesplnil, na základe čoho súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 v spojení s §243f ods. 5

Exekučného poriadku, a taktiež v zmysle § 243f ods. 4 v spojení s § 57 ods. 1 písm. m)

Exekučného poriadku zastavil.“

4. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

5. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. marca 2019 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia citoval závery uznesenia ústavného súdu sp. zn.

, odkázal aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn. a sp. zn.

. Tiež uviedol: „Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR jednoznačne

vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie je potrebné v lehote 30 dní nielen doplniť, ale

návrh je potrebné v lehote 30 dní, t.j. do 22.01.2016 doručiť priamo exekučnému súdu.

V posudzovanom prípade bolo doplnenie návrhu doručené súdu prvej inštancie (až) dňa

26.01.2016.“

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že záver krajského súdu žiadnym

spôsobom nereflektuje právnu úpravu platnú a účinn v čase doplnenia návrhu na vykonanie

exekúcie, a argumentuje:

«... na zistený skutkový stav veci nebola použitá ústavne súladne interpretovaná,

platná a účinná právna úprava, vec nebola prejednaná spravodlivo a odôvodnenie

Rozhodnutí nedáva odpovede na základné otázky, ktorých jednoznačné zodpovedanie bolo

rozhodujúce pre vydanie Rozhodnutí v uvedenej veci.

... interpretácia právnej normy zo strany všeobecných súdov zásadne popiera účel

a význam právnej normy aplikovanej na zistený skutkový stav a závery všeobecných súdov

sú natoľko tendenčné, jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

popierajúc pravidlá formálnej a právnej logiky, že spôsobujú porušenie základného práva

a slobody na strane Sťažovateľa ako oprávneného.

... návrh na vykonanie exekúcie je adresovaný súdnemu exekútorovi, nie konajúcemu

súdu. V nadväznosti na danú informáciu je zrejmé, že rozhodné skutočnosti, ktoré je

oprávnený v súvislosti so zmenkou povinný opísať, sa tiež adresujú súdnemu exekútorovi

spolu s návrhom na vykonanie exekúcie.

... takéto doplnenie je oprávnený povinný adresovať súdnemu exekútorovi, nie

konajúcemu súdu. Uvedenému výkladu podľa nášho názoru svedčí i skutočnosť,

že povinnosť oprávneného smerovať doplnenie exekúcie priamo na príslušný exekučný súd

nie je žiadnym spôsobom zakotvená v príslušnom právnom predpise, ako ani v žiadnom

inom všeobecne záväznom právnom predpise.

Uvedenú povinnosť, t.j. doplnenie návrhu o rozhodujúce skutočnosti súdnemu

exekútorovi si Sťažovateľ (ako oprávnený) v stanovenej lehote splnil, keď uvedené

doplnenie smeroval a doručil súdnemu exekútorovi dňa 22.01.2016.

... doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie adresované Sťažovateľom na súd dňa

25.01.2016 je potrebné chápať ako prejav „na vedomie“, t.j. prejav vôle oprávneného

z dôvodu právnej istoty, za účelom uistenia sa, že konajúci súd bude s týmto úkonom včas

uzrozumený a bude môcť rozhodnúť.

... doplnením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je lehota

zachovaná, a nie je rozhodujúce, kedy (a či vôbec) bolo doplnenie následne doručené (aj)

na exekučný súd.

Na podporu svojich argumentov sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 15.marca 2018.

... napriek rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. -7, všeobecné súdy

naďalej interpretujú prechodné ustanovenie diametrálne odlišne, pričom výslovne berú

na vedomie toto rozhodnutie Ústavného súdu.

... zákon (Exekučný poriadok ani žiadny iný) nešpecifikoval, komu má byť

adresované doplnenie exekúcie. Voľnosť správania podľa spočívala

vtom, že Sťažovateľ (ako oprávnený) konal v zmysle koncepcie ostatných ustanovení

Exekučného poriadku, ktorý v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie - a tým

pádom aj s tým súvisiaceho povinného a priamo zákonom stanoveného doplnenia tohto

návrhu - rozoznával výlučne podávanie návrhov prostredníctvom súdneho exekútora.

... otázka dátumu doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie a subjektu, ktorému bolo

toto doplnenie adresované, predstavuje jednoznačné a nekomplikované skutočnosti do takej

miery, že v súdnej praxi možno hovoriť o skutkovo totožných prípadoch. Nie je

preto prípustný stav, keď všeobecné súdy rozhodujú diametrálne odlišne napriek úplne

totožnému skutkovému stavu.

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. a naň odkazujúcich rozhodnutiach

poukazuje na potrebu konštantnej judikatúry Ústavného súdu. Sťažovateľ však v tejto

súvislosti poukazuje na to, že v právnom štáte nie je prípustné, aby judikatúra Ústavného

súdu bola v priamom rozpore s tisícmi rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré akceptovali

doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie uskutočnené prostredníctvom súdneho exekútora

a rozhodli o pokračovaní exekúcie. Uvedený postup, ktorý je absolútne väčšinovým

postupom všetkých všeobecných súdov je pritom jednoznačne ústavne udržateľný

a z hľadiska právnej istoty zachováva dobrú vieru veriteľov v literu zákona.

Povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie bola jednoznačne stanovená ako

procesnoprávna lehota. Z uvedeného vyplýva, že nie je rozhodné, kedy sa podanie dostalo

do skutočnej dispozície exekučného súdu, ale kedy bolo podanie odovzdané na prepravu

veriteľom. Na tomto mieste preto nie je Sťažovateľovi zrejmé, na základe akých zákonných

ustanovení všeobecný súd zotrváva na výklade, podľa ktorého bolo zodpovednosťou

veriteľa, aby sa podanie dostalo včas do dispozície súdu, keď procesnoprávny charakter

tejto lehoty svedčí o priamom opaku.

Sťažovateľovi rovnako nie je zrejmé, prečo súdny exekútor nie je na účely tohto

zákonného ustanovenia považovaný za osobu povinnú doručiť podanie veriteľa exekučnému

súdu, keď napr. v konaní o námietkach rozhodoval síce súd, ale strany exekučného konania

podávali námietky resp. vyjadrenie k námietkam k rukám súdneho exekútora, ktorý ich

následne doručil exekučnému súdu.

... doposiaľ nebola zodpovedaná otázka, na základe akého zákonného ustanovenia

mal Sťažovateľ adresovať doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie priamo exekučnému

súdu, keď zo žiadneho zákonného ustanovenia takáto povinnosť nevyplýva.»

7. Z už uvedených dôvodov navrhol, aby ústavný súd vydal nález v znení:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach,

spis. zn.: zo dňa 28.03.2019 v spojení s Uznesením Okresného súdu

Košice II spis zn. zo dňa 25.05.2018 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Košiciach,

zo dňa 28.03.2019 v spojení s Uznesením Okresného súdu Košice II spis

zn. zo dňa 25.05.2018 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 170,90 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa, do jedného mesiaca odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Sťažovateľ zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia

krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu, keďže jedine odklad vykonateľnosti

zabezpečí preventívne ochranu sťažovateľa pred nepriaznivými účinkami uznesenia

spočívajúcimi v zániku exekučného záložného práva a strate poradia pre uspokojenie

pohľadávky sťažovateľa ako oprávneného. Nie je prípustné, aby sťažovateľ disponoval

vykonateľným súdnym rozhodnutím bez možnosti reálneho uspokojenia svojej pohľadávky.

V prípade úspešného speňaženia nehnuteľnosti v prospech iného veriteľa, ako je sťažovateľ,

príde ku nezvratnému stavu, pretože v exekučnom konaní neplatí zásada restitutio

in integrum, to znamená, že navrátenie do pôvodného stavu je vylúčené.

9. Vec napadla ústavnému súdu 11. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania

vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom

pridelené, vec sťažovateľa spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť

prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších

sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec

sťažovateľov prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II

bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu

v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Zákonom upravujúcim spôsob konania pred ústavným súdom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý v časti upravujúcej spôsob konania

pred ústavným súdom nadobudol účinnosť 1. marca 2019.

14. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“) v návrhu na vykonanie

exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému,

ktorý je fyzickou osobou oprávnený, opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného

vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený,

ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie

exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.

19. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa

začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú

pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený

povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa

účinnosti tohto zákona.

20. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie

exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

21. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať namietané uznesenie okresného súdu,

keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť

porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský

súd, pričom podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

22. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

23. Sťažovateľ je presvedčený, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo

podané včas, keď ho podal a doručil v zákonnej lehote súdnemu exekútorovi.

24. Krajský súd v napadnutom uznesení citoval a vychádzal zo záverov obsiahnutých

v uznesení ústavného súdu sp. zn. , poukázal tiež na uznesenie ústavného

súdu sp. zn. a sp. zn. . Uzavrel, že doplnenie návrhu

na vykonanie exekúcie bolo nutné v zákonom ustanovenej lehote doručiť exekučnému súdu,

čo sa však nestalo, a preto bola exekúcia právom zastavená.

25. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

26. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z

hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave.

27. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

28. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

29. Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel dôvod na odklon od záverov

vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa

obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade – problematika

posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1

Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie

exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (pozri ,

, , , ), ktorými ústavný súd

ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť s poukazom na ústavnú

udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach

všeobecných súdov.

30. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery vyslovené

v uznesení ústavného súdu sp. zn. a na týchto zotrváva aj v prejednávanom

prípade: „Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v posudzovanej veci postupoval

a rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď predmetnú exekúciu zastavil

podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku z dôvodu, že návrh na vykonanie exekúcie nebol

v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku doplnený podaním doručeným v zákonnej

lehote priamo exekučnému súdu. Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku

výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu

na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého

uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo

exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom

na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie

slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania

exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor

(§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej

starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí

aj vymáhanie pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci

doručila v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu

exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukazuje na to, že právne dôsledky

vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň prispievajú k naplneniu princípu

právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti

o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní

či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.“

31. Ústavný súd tiež poukazuje na závery obsiahnuté v uznesení ústavného súdu

sp. zn. , podľa ktorých: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť,

že dotknuté ustanovenia exekučného poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku,

komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v danom špecifickom prípade

v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené priamo okresnému súdu,

alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť bezodkladne

podanie predložiť súdu.

Treba konštatovať, že tak výklad a právny názor okresného súdu, ako aj výklad

a právny názor sťažovateľky v danej otázke sú vzhľadom na nejednoznačnosť zákonnej

úpravy možné a legitímne, pričom obe interpretácie sa javia ako ústavne konformné. Obe

strany uvádzajú viacero presvedčivých argumentov pre závery, ku ktorým dospeli.

Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne

či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov okresného

súdu zasiahnuť. Výklad okresného súdu v danej veci je jedným z možných ústavne

konformných výkladov. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny

názor, bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov a dohovoru.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako na to sama

poukazuje a ako to vyplýva aj z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje

s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu (niekoľko stoviek

prípadov). Za tohto stavu možno od nej oprávnene očakávať dostatočnú odbornú

starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy. Zároveň to znamená,

že nemožno súhlasiť s názorom právnej zástupkyne sťažovateľky, podľa ktorého

sťažovateľka nemala dôvod vzhľadom na právnou zástupkyňou podaný výklad spornej

otázky predpokladať, že doplnenie návrhu na začatie exekúcie sa má realizovať priamo

voči okresnému súdu. Práve naopak, pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka

mala predpokladať aj možný odlišný výklad sporných ustanovení a v súlade so zásadou

vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať v zákonnej lehote nielen súdnemu

exekútorovi, ale aj okresnému súdu.“

32. Po oboznámení sa s argumentáciou sťažovateľa, odôvodnením napadnutého

uznesenia krajského súdu (v spojení s jemu predchádzajúcim uznesením okresného súdu,

ktoré je z hľadiska ich odôvodnení potrebné vnímať ako celok) ústavný súd konštatuje,

že niet dôvodu, aby sa od svojich predchádzajúcich záverov odchýlil.

33. Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ako aj prihliadajúc na uvedené skutočnosti a

okolnosti daného prípadu (v ktorých mala byť súdmi použitá právna úprava aplikovaná),

nemožno konštatovať, že by interpretáciu zistených skutkových okolností a aplikáciu

normatívneho textu zákonných ustanovení použitých krajským súdom v posudzovanom

rozhodnutí bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu.

34. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na rozdielnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov

v otázke posudzovania včasnosti doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f

ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, k tomuto ústavný súd uvádza, že ak

všeobecný súd vo viacerých konaniach obdobnú či rovnakú problematiku odlišne právne

posúdi, neznamená to, že každá taká odlišnosť je porušením základného práva v rovine

ústavnoprávnej, a teda by mala viesť k zrušeniu jedného z týchto rozhodnutí

(). Aj k tejto parciálnej námietke už ústavný súd v minulosti zaujal

stanovisko, a to práve v už citovanom rozhodnutí sp. zn. , kde konštatoval,

že ústavne konformnými sú v zásade oba interpretačné postoje všeobecných súdov.

35. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu odmietol

s poukazom na ako zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa vymedzených v petite sťažnosti (zrušenie

napadnutých rozhodnutí, priznanie náhrady trov konania) ako ani o návrhu na nariadenie

dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu