Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 774/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o., Čučmianska dlhá 26, Rožňava, zastúpenej

advokátkou JUDr. Jitkou Tutkovou, Mierová 94, Humenné, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Brezno č. k. -18 z 23. marca 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o., Čučmianska

dlhá 26, Rožňava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Jitkou

Tutkovou, Mierová 94, Humenné, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Brezno (ďalej aj „okresný súd“) č. k. -18 z 23. marca 2016

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

oprávnenej účastníčkou exekučného konania vedeného Okresným súdom Brezno pod sp. zn.

a povereným súdnym exekútorom

pod sp. zn. EX 182/2011. Okresný súd napadnutým uznesením označené

exekučné konanie zastavil podľa § 243f ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov s odôvodnením, že

oprávnená návrh na vykonanie exekúcie nedoplnila v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného

poriadku.

Sťažovateľka namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru odôvodňuje najmä takto:

„Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd toto ustanovenie

(§ 243f ods. 1 Exekučného poriadku, pozn.) interpretoval tak, že v lehote 30 dní je nutné

doplniť návrh na vykonanie exekúcie priamo exekučnému súdu. Takýto výklad však nemá

oporu v zákone a je zjavne svojvoľný. Návrh na vykonanie exekúcie podáva oprávnený

v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekútorovi. Je teda logické, že ak vyššie

citované ustanovenie hovorí o doplnení návrhu na vykonanie exekúcie bez toho, aby

určovalo konkrétneho adresáta tohto doplnenia, je ním bez pochýb súdny exekútor. Opačný

výklad je arbitrárny a nezlučiteľný s princípmi právneho štátu.

Napadnuté rozhodnutie trpí aj ďalšou vadou. Dňa 18. 3. 2016 totiž okresný súd

prevzal zásielku od súdneho exekútora , ktorý zaslal sťažovateľovo

doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, kde výslovne uviedol, že toto mu bolo

doručené v zákonom stanovenej lehote. V čase vydania napadnutého rozhodnutia (t. j. dňa

23. 3. 2016) súd už disponoval predmetným doplnením návrhu na vykonanie exekúcie aj

s poukazom, že bolo exekútorovi doručené včas. Ak sa k tejto skutočnosti nijak nevyjadril

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, najmä nezdôvodnil prečo považoval oznámenie

o dodržaní lehoty na doručenie doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie za irelevantné,

týmto postupom rovnako odňal sťažovateľovi základné právo na súdnu ochranu.

... Porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spočíva

v tom, že okresný súd napadnutým rozhodnutím napriek splneniu zákonných podmienok (t. j.

doplneniu návrhu na vykonanie exekúcie v lehote) exekúciu zastavil, čím odňal

sťažovateľovi právo, aby sa jeho vec (doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie) riadne

prejednala a rozhodla.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o. podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Brezno č. k. -18 z 23. marca

2016 porušené bolo.

Rozhodnutie Okresného súdu Brezno č. k. -18 zo 23. marca 2016

Ústavný súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Brezno je povinný uhradiť INVEST TRADE, spol. s r. o. trovy právneho

zastúpenia v sume 303,16 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľky

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľka v posudzovanej veci namieta porušenie svojich v sťažnosti označených

práv, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd napadnutým uznesením exekúciu, v ktorej

sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení oprávnenej, zastavil podľa § 243f ods. 5

Exekučného poriadku, hoci na to (podľa sťažovateľky) neboli splnené zákonné podmienky,

keďže sťažovateľka svoj návrh na vykonanie exekúcie doplnila v súlade s § 243f ods. 1

Exekučného poriadku podaním doručeným v zákonnej lehote (21. januára 2016)

poverenému súdnemu exekútorovi.

Ústavný súd vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľky v súlade so svojou

konštantnou judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci

všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie okresného súdu

z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov so sťažovateľkou

označeným základným právom na súdnu ochranu podľa a právom na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v návrhu na vykonanie exekúcie na

podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je

fyzickou osobou oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s

povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo

preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja

dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.

Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali

pred účinnosťou tohto zákona (ide o , ktorým bol novelizovaný aj

Exekučný poriadok a ktorý nadobudol účinnosť 23. decembra 2015, pozn.) a v ktorých sa

odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie

náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie

podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona (t. j. do 22. januára 2016,

pozn.).

Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie

exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

Okresný súd v napadnutom uznesení po citácii dotknutých ustanovení Exekučného

poriadku odôvodnil zastavenie exekúcie vo veci sťažovateľky takto:

„Keďže sa exekúcia vykonáva na základe nároku priznaného zo zmenky a povinná je

fyzická osoba, pričom oprávnený svoj návrh na začatie exekúcie nedoplnil v lehote podľa

, súd exekučné konanie zastavil.“

Po preskúmaní sťažnosti, ako aj jej príloh, vychádzajúc najmä z odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu a z obsahu už citovaných na posudzovanú vec sa

vzťahujúcich ustanovení Exekučného poriadku, ústavný súd konštatuje, že právne závery

okresného súdu vyjadrené v jeho uznesení o zastavení exekúcie nemožno považovať za

svojvoľné alebo arbitrárne, teda za také, ktoré by popierali podstatu a zmysel aplikovaných

zákonných ustanovení.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v posudzovanej veci postupoval

a rozhodol ústavne akceptovateľným spôsobom, keď predmetnú exekúciu zastavil podľa

§ 243f ods. 5 Exekučného poriadku z dôvodu, že návrh na vykonanie exekúcie nebol

v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku doplnený podaním doručeným v zákonnej

lehote priamo exekučnému súdu. Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku

výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na

vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého

uznesenia vyvoditeľný právny záver okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo

exekučnému súdu, považuje ústavný súd za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na

skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie

slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania

exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor

(§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej

starostlivosti a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj

vymáhanie pohľadávok, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci

doručila v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu

exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukazuje na to, že právne

dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň prispievajú k naplneniu

princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné

pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda

o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že obsahom základného práva na

súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

konformný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a bez znakov arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie okresného súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia označených

práv sťažovateľky, a preto sťažnosť na predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016