Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 158 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (166)II. ÚS 615/2016
PDF · 195.2 KB
No categories available
II. ÚS 615/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
INVEST TRADE, spol. s r. o., Čučmianska dlhá 26, Rožňava, zastúpenej advokátkou
JUDr. Jitkou Tutkovou, Advokátska kancelária, Mierová 94, Humenné, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 574/2011 a jeho
uznesením zo 7. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2016
doručená sťažnosť spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 574/2011 a jeho uznesením zo 7. marca
2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. apríla 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako oprávnená v exekučnom konaní
vedenom súdnym exekútorom JUDr. Róbertom Tutkom, Čučmianska dlhá 26, Rožňava
(ďalej len „súdny exekútor“), pod sp. zn. EX 853/2013. Exekúcia je vedená proti
(ďalej len „povinná“), a to o vymoženie sumy 3 889,96 €.
Uznesením okresného súdu č. k. 9 Er 574/2011-48 zo 7. marca 2016 bola exekúcia
podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavená z dôvodu, že sťažovateľka v zmysle
§ 243f ods. 1 Exekučného poriadku nedoplnila návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39
ods. 4 Exekučného poriadku v lehote 30 dní odo dňa účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“),
t. j. najneskôr do 22. januára 2016. Toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 4. apríla
2016.
V skutočnosti sťažovateľka návrh na vykonanie exekúcie doplnila podaním
z 19. januára 2016 osobne doručeným súdnemu exekútorovi 21. januára 2016.
Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, podľa
ktorého v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých
sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie
náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie
podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že podľa jeho názoru v lehote 30
dní je nutné doplniť návrh na vykonanie exekúcie priamo exekučnému súdu. Podľa
sťažovateľky však takýto výklad nemá oporu v zákone a je zjavne svojvoľný. Návrh na
vykonanie exekúcie podáva oprávnený v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku
exekútorovi. Je teda logické, že ak už citované ustanovenie hovorí o doplnení návrhu na
vykonanie exekúcie bez toho, aby určovalo konkrétneho adresáta tohto doplnenia, je ním
bez pochýb súdny exekútor. Opačný výklad je arbitrárny a nezlučiteľný s princípmi
právneho štátu.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o. podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 9Er/574/2011-48 z 7. marca
2016 porušené bolo.
Rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č. k. 9Er/574/2011-48 z 7. marca 2016
Ústavný súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd Brezno (správne má byť Okresný súd Prievidza, pozn.) je povinný
uhradiť INVEST TRADE, spol. s r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 303,16 € na účet
jeho právnej zástupkyne JUDr. Jitky Tutkovej, advokátky so sídlom Mierová 94, 066 01
Humenné, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľka žiada tiež o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd
odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.
Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 610/16 z 24. mája 2016
doručeného ústavnému súdu 31. mája 2016 vyplýva, že v čase rozhodovania okresného
súdu nebolo zákonnému sudcovi predložené podanie súdneho exekútora z 15. marca 2016
doručené okresnému súdu 18. marca 2016, ktorým súdny exekútor predložil okresnému
súdu doplnenie návrhu sťažovateľky podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Táto
skutočnosť však nemá žiadny právny význam pre rozhodnutie o zastavení exekúcie.
Tridsaťdňovú lehotu uvedenú v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v ktorej má oprávnený
doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, treba
vykladať tak, že toto doplnenie musí oprávnený doručiť exekučnému súdu. Len tento orgán
je oprávnený posúdiť doplnenie návrhu a následne rozhodnúť o zastavení exekúcie, resp.
o pokračovaní v nej. Výklad použitý sťažovateľkou, podľa ktorého subjektom, ktorému sa
má návrh doručiť, je i súdny exekútor, je nesprávny a je v priamom rozpore s § 251 ods. 4
a § 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých je procesná lehota zachovaná,
ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má
povinnosť ho doručiť. Súdneho exekútora v tomto prípade nemožno považovať za
doručovateľa. Ustanovenie § 36 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje osobitne postup pri
podaní návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého náležitosti posudzuje osoba exekútora
a následne ho zákonom upraveným spôsobom predkladá súdu spolu so žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a s exekučným titulom. Túto konštrukciu nemožno
vzťahovať aj na osobitne upravenú povinnosť oprávneného doplniť návrh na vykonanie
exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Preto pokiaľ do uplynutia tridsaťdňovej
lehoty, t. j. do 22. januára 2016, nebolo doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručené
okresnému súdu alebo dané na prepravu (nie však súdnemu exekútorovi), nastali dôvody na
zastavenie exekúcie, pričom ani následné doručenie doplnenia návrhu, či už priamo
okresnému súdu, alebo prostredníctvom súdneho exekútora, nemôže mať žiadny vplyv na
zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Tento výklad zodpovedá aj
účelu novely, ktorým bolo nepochybne účinne a urýchlene posilniť súdnu kontrolu pri
vymáhaní pohľadávok zo spotrebiteľských vzťahov na základe zmenky, čomu zodpovedá aj
pomerne prísna procesná lehota pre oprávnených na doplnenie návrhu. Akceptovaním
právneho názoru zastávaného sťažovateľkou by mohlo dochádzať k absurdným situáciám,
keď aj po viacerých mesiacoch, resp. rokoch by mohli byť exekučnému súdu podsúvané
doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie doručené súdnemu exekútorovi „v zákonnej
lehote“ a tento by ich súdu doručil s oneskorením bez inej zákonnej lehoty, a to napríklad aj
po uplynutí niekoľkých mesiacov či rokov. Len ak by sťažovateľka doručila okresnému
súdu doplnenie návrhu do 22. januára 2016, mohlo by to pre ňu privodiť želaný dôsledok,
teda pokračovanie v exekúcii. Inak ani z dátumovej pečiatky súdneho exekútora
z 21. januára 2016 na doplnení návrhu nevyplýva, akým spôsobom bolo toto podanie
doručené súdnemu exekútorovi, či osobne, alebo poštou, čo vnáša pochybnosti o pravdivosti
údajov o čase a spôsobe doručenia tohto podania, a to najmä s poukazom na vzťah
sťažovateľky a osoby súdneho exekútora. Je evidentné, že sťažovateľka vypracovala
doplnenie návrhu 19. januára 2016, toto mala predložiť súdnemu exekútorovi 21. januára
2016, pričom súdny exekútor podanie prípisom z 15. marca 2016 doručil okresnému súdu
poštou až 18. marca 2016. Pritom súdny exekútor má podľa § 57 ods. 4 Exekučného
poriadku povinnosť predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti,
alebo zistí, že sú dané dôvody na čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Je zrejmé, že
súdny exekútor si túto povinnosť v danej veci nesplnil, a to preto, že sťažovateľka doplnenie
návrhu pravdepodobne nedoručila súdnemu exekútorovi v zákonnej lehote. I keby
sťažovateľka doplnila návrh na vykonanie exekúcie včas na okresnom súde, rozhodnutie
okresného súdu by bolo totožné a exekúcia by bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. m)
Exekučného poriadku. Predseda okresného súdu ďalej uvádza konkrétne argumenty,
na základe ktorých by podľa jeho názoru bolo takýmto spôsobom rozhodnuté.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 26. júla 2016 doručenej ústavnému súdu
3. augusta 2016 vyplýva, že so stanoviskom predsedu okresného súdu nesúhlasí. Zmyslom
ustanovenia § 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (podľa ktorého je lehota zachovaná,
ak sa posledný deň urobí podanie na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má
povinnosť ho doručiť) je stanoviť plynutie lehôt, a nie určiť adresáta podania. Pri aplikácii
tohto ustanovenia na exekučné konanie je nutné slovo „súd“ použiť primerane a vyložiť ho
s prihliadnutím na odlišnosti exekučného konania, v ktorom je často adresátom podaní
miesto súdu exekútor. Ak by sa akceptoval výklad okresného súdu, znamenalo by to, že
vo všetkých ustanoveniach Exekučného poriadku, kde nie je vyslovene určený adresát,
ktorému sa má podanie v lehote doručiť, by ním mal byť súd. V konečnom dôsledku by tak
oprávnený musel podľa § 31 Exekučného poriadku zložiť preddavok na trovy exekúcie súdu
miesto exekútora a rovnako v zmysle § 40 Exekučného poriadku doplniť nesprávny,
neúplný alebo nezrozumiteľný návrh na vykonanie exekúcie priamo súdu. Takýto záver by
však bol, samozrejme, absurdný. Okresný súd spochybňuje ďalej doručenie doplnenia
návrhu exekútorovi 21. januára 2016. V tejto súvislosti je podstatné, že sťažovateľka
v rámci svojej podnikateľskej činnosti obchoduje s pohľadávkami a vystupuje ako
oprávnená v stovkách exekučných konaní vedených u viacerých exekútorov. Keďže
sťažovateľka a súdny exekútor majú sídlo v rovnakej administratívnej budove a na rovnakej
adrese, je pochopiteľné, že podania doplňujúce návrhy na vykonanie exekúcie podľa § 243f
Exekučného poriadku doručovala súdnemu exekútorovi osobne, a nie poštou. Ak tento údaj
chýbal na rovnopise podania určeného pre súdneho exekútora, nie je to vinou sťažovateľky
a rovnako to ani nepreukazuje nedodržanie zákonnej lehoty. Skutočnosť, že podanie bolo
doručené súdnemu exekútorovi osobne a včas, by mala vyplývať okrem iného aj z knihy
došlej pošty súdneho exekútora. Napriek tomu, že možno súhlasiť s okresným súdom, podľa
ktorého účel novely by bol lepšie zabezpečený, ak by sa doplnenia návrhu na vykonanie
exekúcie zasielali priamo súdu, pokiaľ to zákonodarca neuviedol v znení novelizovaného
ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, nie je možné dospieť k takémuto záveru
len teleologickým výkladom, ktorý je v rozpore so systematickým výkladom. Ak sa totiž
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 38 Exekučného poriadku, ako aj doplnenie neúplného
návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 40 Exekučného poriadku doručuje exekútorovi,
sťažovateľka sa nemala prečo domnievať, že ak § 243f Exekučného poriadku neurčuje
konkrétne adresáta doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa tohto ustanovenia,
potom by ním mal byť niekto iný ako exekútor. Napokon právna zástupkyňa sťažovateľky
vyslovuje nesúhlas s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého aj keby bolo
doplnenie návrhu podané včas okresnému súdu, i tak by došlo k zastaveniu exekúcie podľa
§ 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a uvádza v tejto súvislosti vlastné
protiargumenty.
II.
Z podania sťažovateľky z 19. januára 2016 označeného ako „Doplnenie návrhu na
vykonanie exekúcie podľa § 243f Exekučného poriadku“ adresovaného súdnemu
exekútorovi, ktorého exekútorskému úradu bolo podanie podľa dátumovej pečiatky
doručené osobne 21. januára 2016, vyplýva, že v súlade s ustanovením § 243f ods. 1 a § 39
ods. 4 Exekučného poriadku sa dopĺňajú požadované skutočnosti.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 574/2011-48 zo 7. marca 2016 vyplýva, že
exekúcia sa zastavuje, keďže nedošlo k doplneniu návrhu na vykonanie exekúcie v lehote
30 dní od účinnosti novely, teda do 22. januára 2016. Konanie bolo zastavené v zmysle § 57
ods. 2 a § 243f ods. 5 Exekučného poriadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľka je presvedčená, že doplnenie návrhu na začatie exekúcie bolo podané
včas, keď ho doručila v zákonnej lehote súdnemu exekútorovi, pričom nie je jej vinou, že
súdny exekútor predložil jej návrh okresnému súdu o niekoľko týždňov neskôr, teda dávno
po uplynutí zákonnej lehoty.
Podľa názoru okresného súdu za správny treba považovať taký výklad, podľa ktorého
malo byť doplnenie návrhu doručené v zákonnej lehote priamo okresnému súdu, čo sa však
nestalo, a preto bola exekúcia právom zastavená.
Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia exekučného
poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na
vykonanie exekúcie v danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má
byť doplnenie doručené priamo okresnému súdu, alebo postačuje, ak bude doručené
súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť bezodkladne podanie predložiť súdu.
Treba konštatovať, že tak výklad a právny názor okresného súdu, ako aj výklad
a právny názor sťažovateľky v danej otázke sú vzhľadom na nejednoznačnosť zákonnej
úpravy možné a legitímne, pričom obe interpretácie sa javia ako ústavne konformné. Obe
strany uvádzajú viacero presvedčivých argumentov pre závery, ku ktorým dospeli.
Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne
či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov okresného
súdu zasiahnuť. Výklad okresného súdu v danej veci je jedným z možných
ústavnekonformných výkladov. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný
právny názor, bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako na to sama
poukazuje a ako to vyplýva aj z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje
s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu (niekoľko stoviek
prípadov). Za tohto stavu možno od nej oprávnene očakávať dostatočnú odbornú
starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy. Zároveň to znamená, že
nemožno súhlasiť s názorom právnej zástupkyne sťažovateľky, podľa ktorého sťažovateľka
nemala dôvod vzhľadom na právnou zástupkyňou podaný výklad spornej otázky
predpokladať, že doplnenie návrhu na začatie exekúcie sa má realizovať priamo voči
okresnému súdu. Práve naopak, pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala
predpokladať aj možný odlišný výklad sporných ustanovení a v súlade so zásadou
vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať v zákonnej lehote nielen súdnemu
exekútorovi, ale aj okresnému súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. augusta 2016