Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 615/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

INVEST TRADE, spol. s r. o., Čučmianska dlhá 26, Rožňava, zastúpenej advokátkou

JUDr. Jitkou Tutkovou, Advokátska kancelária, Mierová 94, Humenné, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2016

doručená sťažnosť spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 7. marca

2016. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 25. apríla 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje ako oprávnená v exekučnom konaní

vedenom súdnym exekútorom JUDr. Róbertom Tutkom, Čučmianska dlhá 26, Rožňava

(ďalej len „súdny exekútor“), pod sp. zn. EX 853/2013. Exekúcia je vedená proti

(ďalej len „povinná“), a to o vymoženie sumy 3 889,96 €.

Uznesením okresného súdu č. k. -48 zo 7. marca 2016 bola exekúcia

podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavená z dôvodu, že sťažovateľka v zmysle

§ 243f ods. 1 Exekučného poriadku nedoplnila návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39

ods. 4 Exekučného poriadku v lehote 30 dní odo dňa účinnosti ,

ktorým sa mení a dopĺňa v znení

neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“),

t. j. najneskôr do 22. januára 2016. Toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 4. apríla

2016.

V skutočnosti sťažovateľka návrh na vykonanie exekúcie doplnila podaním

z 19. januára 2016 osobne doručeným súdnemu exekútorovi 21. januára 2016.

Sťažovateľka poukazuje na ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, podľa

ktorého v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých

sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie

náležitosti podľa § 39 ods. 4, je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie

podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že podľa jeho názoru v lehote 30

dní je nutné doplniť návrh na vykonanie exekúcie priamo exekučnému súdu. Podľa

sťažovateľky však takýto výklad nemá oporu v zákone a je zjavne svojvoľný. Návrh na

vykonanie exekúcie podáva oprávnený v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku

exekútorovi. Je teda logické, že ak už citované ustanovenie hovorí o doplnení návrhu na

vykonanie exekúcie bez toho, aby určovalo konkrétneho adresáta tohto doplnenia, je ním

bez pochýb súdny exekútor. Opačný výklad je arbitrárny a nezlučiteľný s princípmi

právneho štátu.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti INVEST TRADE, spol. s r. o. podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. -48 z 7. marca

2016 porušené bolo.

Rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č. k. -48 z 7. marca 2016

Ústavný súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd Brezno (správne má byť Okresný súd Prievidza, pozn.) je povinný

uhradiť INVEST TRADE, spol. s r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 303,16 € na účet

jeho právnej zástupkyne JUDr. Jitky Tutkovej, advokátky so sídlom Mierová 94, 066 01

Humenné, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka žiada tiež o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 610/16 z 24. mája 2016

doručeného ústavnému súdu 31. mája 2016 vyplýva, že v čase rozhodovania okresného

súdu nebolo zákonnému sudcovi predložené podanie súdneho exekútora z 15. marca 2016

doručené okresnému súdu 18. marca 2016, ktorým súdny exekútor predložil okresnému

súdu doplnenie návrhu sťažovateľky podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Táto

skutočnosť však nemá žiadny právny význam pre rozhodnutie o zastavení exekúcie.

Tridsaťdňovú lehotu uvedenú v § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, v ktorej má oprávnený

doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, treba

vykladať tak, že toto doplnenie musí oprávnený doručiť exekučnému súdu. Len tento orgán

je oprávnený posúdiť doplnenie návrhu a následne rozhodnúť o zastavení exekúcie, resp.

o pokračovaní v nej. Výklad použitý sťažovateľkou, podľa ktorého subjektom, ktorému sa

má návrh doručiť, je i súdny exekútor, je nesprávny a je v priamom rozpore s § 251 ods. 4

a , podľa ktorých je procesná lehota zachovaná,

ak sa v posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má

povinnosť ho doručiť. Súdneho exekútora v tomto prípade nemožno považovať za

doručovateľa. Ustanovenie § 36 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje osobitne postup pri

podaní návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého náležitosti posudzuje osoba exekútora

a následne ho zákonom upraveným spôsobom predkladá súdu spolu so žiadosťou o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a s exekučným titulom. Túto konštrukciu nemožno

vzťahovať aj na osobitne upravenú povinnosť oprávneného doplniť návrh na vykonanie

exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku. Preto pokiaľ do uplynutia tridsaťdňovej

lehoty, t. j. do 22. januára 2016, nebolo doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručené

okresnému súdu alebo dané na prepravu (nie však súdnemu exekútorovi), nastali dôvody na

zastavenie exekúcie, pričom ani následné doručenie doplnenia návrhu, či už priamo

okresnému súdu, alebo prostredníctvom súdneho exekútora, nemôže mať žiadny vplyv na

zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku. Tento výklad zodpovedá aj

účelu novely, ktorým bolo nepochybne účinne a urýchlene posilniť súdnu kontrolu pri

vymáhaní pohľadávok zo spotrebiteľských vzťahov na základe zmenky, čomu zodpovedá aj

pomerne prísna procesná lehota pre oprávnených na doplnenie návrhu. Akceptovaním

právneho názoru zastávaného sťažovateľkou by mohlo dochádzať k absurdným situáciám,

keď aj po viacerých mesiacoch, resp. rokoch by mohli byť exekučnému súdu podsúvané

doplnenia návrhov na vykonanie exekúcie doručené súdnemu exekútorovi „v zákonnej

lehote“ a tento by ich súdu doručil s oneskorením bez inej zákonnej lehoty, a to napríklad aj

po uplynutí niekoľkých mesiacov či rokov. Len ak by sťažovateľka doručila okresnému

súdu doplnenie návrhu do 22. januára 2016, mohlo by to pre ňu privodiť želaný dôsledok,

teda pokračovanie v exekúcii. Inak ani z dátumovej pečiatky súdneho exekútora

z 21. januára 2016 na doplnení návrhu nevyplýva, akým spôsobom bolo toto podanie

doručené súdnemu exekútorovi, či osobne, alebo poštou, čo vnáša pochybnosti o pravdivosti

údajov o čase a spôsobe doručenia tohto podania, a to najmä s poukazom na vzťah

sťažovateľky a osoby súdneho exekútora. Je evidentné, že sťažovateľka vypracovala

doplnenie návrhu 19. januára 2016, toto mala predložiť súdnemu exekútorovi 21. januára

2016, pričom súdny exekútor podanie prípisom z 15. marca 2016 doručil okresnému súdu

poštou až 18. marca 2016. Pritom súdny exekútor má podľa § 57 ods. 4 Exekučného

poriadku povinnosť predložiť vec súdu bezodkladne po tom, ako nadobudne pochybnosti,

alebo zistí, že sú dané dôvody na čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Je zrejmé, že

súdny exekútor si túto povinnosť v danej veci nesplnil, a to preto, že sťažovateľka doplnenie

návrhu pravdepodobne nedoručila súdnemu exekútorovi v zákonnej lehote. I keby

sťažovateľka doplnila návrh na vykonanie exekúcie včas na okresnom súde, rozhodnutie

okresného súdu by bolo totožné a exekúcia by bola zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. m)

Exekučného poriadku. Predseda okresného súdu ďalej uvádza konkrétne argumenty,

na základe ktorých by podľa jeho názoru bolo takýmto spôsobom rozhodnuté.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 26. júla 2016 doručenej ústavnému súdu

3. augusta 2016 vyplýva, že so stanoviskom predsedu okresného súdu nesúhlasí. Zmyslom

ustanovenia (podľa ktorého je lehota zachovaná,

ak sa posledný deň urobí podanie na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má

povinnosť ho doručiť) je stanoviť plynutie lehôt, a nie určiť adresáta podania. Pri aplikácii

tohto ustanovenia na exekučné konanie je nutné slovo „súd“ použiť primerane a vyložiť ho

s prihliadnutím na odlišnosti exekučného konania, v ktorom je často adresátom podaní

miesto súdu exekútor. Ak by sa akceptoval výklad okresného súdu, znamenalo by to, že

vo všetkých ustanoveniach Exekučného poriadku, kde nie je vyslovene určený adresát,

ktorému sa má podanie v lehote doručiť, by ním mal byť súd. V konečnom dôsledku by tak

oprávnený musel podľa § 31 Exekučného poriadku zložiť preddavok na trovy exekúcie súdu

miesto exekútora a rovnako v zmysle § 40 Exekučného poriadku doplniť nesprávny,

neúplný alebo nezrozumiteľný návrh na vykonanie exekúcie priamo súdu. Takýto záver by

však bol, samozrejme, absurdný. Okresný súd spochybňuje ďalej doručenie doplnenia

návrhu exekútorovi 21. januára 2016. V tejto súvislosti je podstatné, že sťažovateľka

v rámci svojej podnikateľskej činnosti obchoduje s pohľadávkami a vystupuje ako

oprávnená v stovkách exekučných konaní vedených u viacerých exekútorov. Keďže

sťažovateľka a súdny exekútor majú sídlo v rovnakej administratívnej budove a na rovnakej

adrese, je pochopiteľné, že podania doplňujúce návrhy na vykonanie exekúcie podľa § 243f

Exekučného poriadku doručovala súdnemu exekútorovi osobne, a nie poštou. Ak tento údaj

chýbal na rovnopise podania určeného pre súdneho exekútora, nie je to vinou sťažovateľky

a rovnako to ani nepreukazuje nedodržanie zákonnej lehoty. Skutočnosť, že podanie bolo

doručené súdnemu exekútorovi osobne a včas, by mala vyplývať okrem iného aj z knihy

došlej pošty súdneho exekútora. Napriek tomu, že možno súhlasiť s okresným súdom, podľa

ktorého účel novely by bol lepšie zabezpečený, ak by sa doplnenia návrhu na vykonanie

exekúcie zasielali priamo súdu, pokiaľ to zákonodarca neuviedol v znení novelizovaného

ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, nie je možné dospieť k takémuto záveru

len teleologickým výkladom, ktorý je v rozpore so systematickým výkladom. Ak sa totiž

návrh na vykonanie exekúcie podľa § 38 Exekučného poriadku, ako aj doplnenie neúplného

návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 40 Exekučného poriadku doručuje exekútorovi,

sťažovateľka sa nemala prečo domnievať, že ak § 243f Exekučného poriadku neurčuje

konkrétne adresáta doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie podľa tohto ustanovenia,

potom by ním mal byť niekto iný ako exekútor. Napokon právna zástupkyňa sťažovateľky

vyslovuje nesúhlas s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého aj keby bolo

doplnenie návrhu podané včas okresnému súdu, i tak by došlo k zastaveniu exekúcie podľa

§ 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, a uvádza v tejto súvislosti vlastné

protiargumenty.

II.

Z podania sťažovateľky z 19. januára 2016 označeného ako „Doplnenie návrhu na

vykonanie exekúcie podľa § 243f Exekučného poriadku“ adresovaného súdnemu

exekútorovi, ktorého exekútorskému úradu bolo podanie podľa dátumovej pečiatky

doručené osobne 21. januára 2016, vyplýva, že v súlade s ustanovením § 243f ods. 1 a § 39

ods. 4 Exekučného poriadku sa dopĺňajú požadované skutočnosti.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -48 zo 7. marca 2016 vyplýva, že

exekúcia sa zastavuje, keďže nedošlo k doplneniu návrhu na vykonanie exekúcie v lehote

30 dní od účinnosti novely, teda do 22. januára 2016. Konanie bolo zastavené v zmysle § 57

ods. 2 a § 243f ods. 5 Exekučného poriadku.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že doplnenie návrhu na začatie exekúcie bolo podané

včas, keď ho doručila v zákonnej lehote súdnemu exekútorovi, pričom nie je jej vinou, že

súdny exekútor predložil jej návrh okresnému súdu o niekoľko týždňov neskôr, teda dávno

po uplynutí zákonnej lehoty.

Podľa názoru okresného súdu za správny treba považovať taký výklad, podľa ktorého

malo byť doplnenie návrhu doručené v zákonnej lehote priamo okresnému súdu, čo sa však

nestalo, a preto bola exekúcia právom zastavená.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia exekučného

poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na

vykonanie exekúcie v danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má

byť doplnenie doručené priamo okresnému súdu, alebo postačuje, ak bude doručené

súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť bezodkladne podanie predložiť súdu.

Treba konštatovať, že tak výklad a právny názor okresného súdu, ako aj výklad

a právny názor sťažovateľky v danej otázke sú vzhľadom na nejednoznačnosť zákonnej

úpravy možné a legitímne, pričom obe interpretácie sa javia ako ústavne konformné. Obe

strany uvádzajú viacero presvedčivých argumentov pre závery, ku ktorým dospeli.

Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne

či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov okresného

súdu zasiahnuť. Výklad okresného súdu v danej veci je jedným z možných

ústavnekonformných výkladov. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný

právny názor, bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov a dohovoru.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako na to sama

poukazuje a ako to vyplýva aj z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje

s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu (niekoľko stoviek

prípadov). Za tohto stavu možno od nej oprávnene očakávať dostatočnú odbornú

starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy. Zároveň to znamená, že

nemožno súhlasiť s názorom právnej zástupkyne sťažovateľky, podľa ktorého sťažovateľka

nemala dôvod vzhľadom na právnou zástupkyňou podaný výklad spornej otázky

predpokladať, že doplnenie návrhu na začatie exekúcie sa má realizovať priamo voči

okresnému súdu. Práve naopak, pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala

predpokladať aj možný odlišný výklad sporných ustanovení a v súlade so zásadou

vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať v zákonnej lehote nielen súdnemu

exekútorovi, ale aj okresnému súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2016