Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16CoEk-22-2025.pdf
PDF · 86.04 KB
Case nature
Area
Subarea
16CoEk/22/2025
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XX, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 17Er/374/2010-17 zo dňa 21.8.2025, takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje uznesenie.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým uznesením Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) exekúciu zastavil a o trovách rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
2. Prvoinštančný súd zdôraznil, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.03.2010. Exekučný titul bol vydaný na základe zabezpečenia iného záväzkového vzťahu (zmluvy o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenka) vystavenou povinným dňa 11.12.2008, kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Súd prvej inštancie poukázal na § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v znení platnom do 23.12.2015. Zdôraznil, že exekučným titulom, na podklade ktorého sa vymáha nárok oprávneného, je rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť zmenkovú sumu s príslušenstvom, teda rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou. Poukázal na to, že zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým došlo k novelizovaniu Exekučného poriadku, nadobudol účinnosť 23.12.2015. Oprávnený bol povinný doplniť návrh do 30 dní počítaných od 23.12.2015, teda najneskôr do 22.1.2016. Z exekučného spisu vyplýva, že oprávnený návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku nedoručil súdu do 22.1.2016, ale až 3.2.2016. Z toho vyplýva, že oprávnený doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote exekučnému súdu nedoručil a teda zákonnú lehotu na doplnenie návrhu nedodržal. Nakoľko oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou a oprávnený tento návrh na vykonanie exekúcie nedoplnil podľa § 39 ods. 4 a v lehote podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, preto súd exekúciu podľa § 57 ods. 2 a § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.3.2017.
3. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné, pretože odôvodnenie nespĺňa zákonom stanovené podmienky. Poukázal na to, že predmetné exekučné konanie je vedené voči povinnému pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko
povinný pri uzatvorení úverovej zmluvy a vystavení zmenky vyhlásil, že peňažné prostriedky jej boli poskytnuté na účel podnikania. Predmetná skutočnosť musí byť súdnemu exekútorovi a súdu známa, nakoľko rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva aj zo samotného exekučného titulu. Pokiaľ by sa odvolací súd neuspokojil s uvedenou argumentáciou, poukázal, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil nielen exekučný titul a zmenku, ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka zabezpečovala. Vzhľadom na to, že rozhodujúce skutočnosti vrátane dôkazov boli súčasťou exekučného spisu tak, ako na to upozornil v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie. Posudzovanie povinného ako spotrebiteľa odmietol a poukázal na to, že dňa 11.12.2008 uzavrel s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel podnikania a v zmluve aj osobitne podpísal vyhlásenie, že peňažné prostriedky sú poskytnuté na tento účel. V danom prípade vychádzal z vyhlásení povinného, že ide o úver poskytnutý na účel podnikania, avšak skutočnosť na čo konkrétne bol poskytnutý úver aj využitý už neskúma, nakoľko je to pre neho u nepodstatná informácia. Navyše povinná ako dlžník nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť, aby preukazovala veriteľovi skutočné použitie finančných prostriedkov a taktiež zákon o spotrebiteľských úveroch neustanovuje, že žiadateľ o úver musí byť podnikateľom alebo zamestnaný v čase poskytnutia úveru. V jeho prípade je potrebné akcentovať na dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupoval. Ďalej oprávnený poukazuje, že súd ustálil, že zákonom stanovená tridsaťdňová lehota je procesnou lehotou podľa § 57 O.s.p., ktoré upravovalo spôsob počítania lehôt na vykonanie procesného úkonu, uplynula dňa 22.1.2016. Predmetný úkon podľa jeho názoru stačilo vykonať vo vzťahu k súdnemu exekútorovi. Súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že oprávnený zákonnú lehotu na doplnenie návrhu nedodržal.
4. V zmysle uvedeného tak zastáva názor, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď exekučné konanie zastavil. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
7. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS/78/05).
9. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah odvolací súd uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len uvedenie, že povinná brala úver na účel podnikania, resp. povolania, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajným) podnikaním/povolaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na dodávateľovi. Naviac odvolací súd poukazuje na to, že ani sám oprávnený nebol vo svojich tvrdeniach v odvolaní konzistentný, keďže najprv tvrdil, že úver bol povinnej poskytnutý na účel podnikania a neskôr tvrdil, že jej bol poskytnutý na účel povolania. Oprávnený tak sám jasne neuviedol na aký konkrétny účel mal byť povinnej poskytnutý úver a aký konkrétny súvis s týmto účelom uzatvorenie zmluvy malo. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uzavrel,
že zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je možné na tento spotrebiteľský vzťah aplikovať aj ust. § 243f v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
10. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
11. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
12. Skôr ako sa odvolací súd zaoberal, či si oprávnený dostatočne splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, bolo potrebné zaoberať sa odvolacou námietkou, či oprávnený svoju povinnosť splnil v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, a to, že oprávnený si svoju povinnosť upravenú Exekučným poriadkom nesplnil v zákonnej lehote, pretože po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona, teda do 22.1.2016, avšak z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že oprávnený síce návrh doplnil v lehote, ale podaním adresovaným súdnemu exekútorovi. Doplnenie návrhu oprávneným bolo súdnemu exekútorovi doručené síce už dňa 21.1.2016, avšak súdu prvej inštancie bolo doručené až dňa 3.2.2016, t.j. po lehote na doplnenie, preto súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu v predmetnej veci.
13. Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému a k otázke komu je potrebné doplnenie návrhu v lehote adresovať, t.j. či priamo exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi taktiež poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016, ktorý vo vzťahu k subjektu, ktorému je potrebné podať doplnenie návrhu a k posúdeniu včasnosti doplnenia návrhu uviedol, že: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia Exekučného poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené priamo okresnému súdu alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť bezodkladne podanie predložiť súdu. Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov okresného súdu zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako to vyplýva z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu. Za tohto stavu možno od nej oprávnene očakávať dostatočnú odbornú starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy. Preto pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala predpokladať aj možný odlišný výklad sporných ustanovení a v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať v zákonnej lehote nielen súdnemu exekútorovi, ale aj okresnému súdu. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“ K rovnakému záveru dospel Ústavný súd SR už aj vo svojom skoršom uznesení, a to č.k. II.ÚS/615/2016-13 zo dňa 10.8.2016.
14. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn. III.ÚS/111/2020 zo dňa 2.4.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016, II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom prípade.“
15. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 22.1.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie, oprávnený si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazom na obsah spisu a zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo exekučnému súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom na to, že doplnenie zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie exekúcie.
16. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III.ÚS/209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené závery nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami oprávneného.
17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP.
18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnému a ani súdnemu exekútorovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).