Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9CoEk-9-2026.pdf
PDF · 91.76 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoEk/9/2026
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., o vymoženie 947,01 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 29. apríla 2020 č. k. 4Er/1242/2014-16 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie m e n í tak, že exekučné konanie zastavuje.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1.1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 20. 10. 2014 zamietol. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2 tretia veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v predmetnej exekúcii ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver a je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V predmetnej exekúcii bolo zistené, že povinný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere a oprávnený, s poukazom na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve, uplatnil svoje nároky v rozhodcovskom konaní. Zastal názor, že rozhodcovská zmluva, t. j. jej obsah nebol osobitne dojednaný, vyplýva zo vzťahu fakticky nerozvážneho a obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne na mieste. Uviedol, že rozhodcovskú zmluvu si spotrebiteľ (povinný) osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Tieto skutočnosti považoval za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uvedenej v rozhodcovskej zmluve. Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. O poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Rozhodcovská zmluva nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Rozhodnutie rozhodcu sa výrazne javí ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa. Rozhodcovská zmluva zo dňa 18. 08. 2010 nebola skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber a po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.
1.2. Poukázal na to, že predmetná zmluva bola zabezpečená neúplnou zmenkou (blankozmenkou), kde povinný vystupuje ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Citoval bod 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Uviedol, že dohoda o vyplnení zmenky, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok (bod 13) je v rozpore s ustanovením § 54 OZ. Táto podmienka je dohodnutá jednoznačne v prospech veriteľa a povinný ju nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť. Ustanovenie bodu 13 všeobecných podmienok je teda v rozpore so zákonom. Podľa zmluvy bol povinnému poskytnutý úver vo výške 500 eur, za ktorý mal zaplatiť poplatok vo výške 436 eur. Poplatok považoval za neprimerane vysoký. Z rozhodcovského rozsudku nie je možné zistiť, ktorá suma predstavuje nesplatený úver a ktorá poplatok za jeho poskytnutie. Exekučný titul zaväzuje povinného okrem iného aj na úhradu zmenkového úroku dohodnutého medzi účastníkmi vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Takýto zmenkový úrok považoval za neprimerane vysoký a v rozpore s dobrými mravmi. Napriek tomu, že nie sú stanovené limity na výšku úrokov pri úveroch a finančných pôžičkách a ich hodnota je ponechaná na dohode zmluvných strán, ich konečná výška nie je neobmedzená. Výška úrokov totiž nesmie byť v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého treba za neplatný považovať taký právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, tento obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Právny úkon postihnutý vadou uvedenou v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka treba považovať za absolútne neplatný.
1.3. Dospel k záveru, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť a to z dôvodu, že rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť na konanie na rozhodcovskej zmluve, ktorá je neplatným právnym úkonom, a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého by sa oprávnený mohol v rámci exekúcie domáhať.
2. Oprávnený podal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Namietal, že súd prvej inštancie prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní uviedol, že súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav aplikoval nesprávne právny predpis. Tvrdil, že formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí exekučného titulu (v prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok) a preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Exekučný súd sa mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na skúmanie výroku exekučného titulu. Namietal, že postupom súdu prvej inštancie v predmetnej veci a jeho výkladom ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní došlo k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Tvrdil, že s povinným uzatvoril rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch bola rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Namietal, že súd prvej inštancie tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval, a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu. V danej veci konajúci súd konal nad rámec zákonných ustanovení. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok /ďalej len „CSP“/), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti ustanovenia § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP je potrebné zmeniť tak, že exekučné konanie zastavuje.
5. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
6. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že exekučné konanie začalo dňa 19. 10. 2014, kedy oprávnený spísal u súdneho exekútora návrh na vykonanie exekúcie vo forme zápisnice, ktorým oprávnený žiadal, aby súd poveril uvedeného súdneho exekútora na vykonanie exekúcie voči povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu vydaný Stálym rozhodcovským súdom pod sp. zn. SR 12089/11 zo dňa 16. 12. 2013. Právny vzťah bol zabezpečený zmenkou zo dňa 12. 10. 2011. Dňa 21. 01. 2016 doručil oprávnený súdnemu exekútorovi podanie označené ako „Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f Exekučného poriadku“, ktoré súdny exekútor doručil súdu prvej inštancie dňa 04. 02. 2016. Súd prvej inštancie následne rozhodol napadnutým uznesením.
7. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, oprávnený opíše aj rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety je povinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.
8. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v exekučných konaniach, ktoré sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.
9. Podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.
10. Účelom zákona č. 438/2015 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menili a dopĺňali niektoré zákony, bolo zvýšiť ochranu spotrebiteľa v súdnych konaniach. Právna úprava má zamedziť, aby ďalej dochádzalo k zneužitiu niektorých právnych inštitútov (napr. zmenky) proti spotrebiteľom. Zaviedla sa povinnosť súdu skúmať, či v rámci uplatneného nároku zo zmenky táto nevznikla zo vzťahu so spotrebiteľom. V exekučných konaniach, prebiehajúcich na podklade exekučného titulu vydanom v konaní, v ktorom nebola účastníkovi poskytnutá primeraná ochrana, je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou ochrany spotrebiteľa aj v týchto konaniach. Na tento účel je upravená možnosť súdu zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia a v prebiehajúcich exekúciách rozhodnúť o ich zastavení, čím sa stanovila povinnosť súdu prihliadať na spotrebiteľské vzťahy, a to aj v konaniach, v ktorých súdy takúto povinnosť opomenuli. V súvislosti s exekučnými konaniami sa do Exekučného poriadku doplnili prechodné ustanovenia uvedené v odsekoch § 243f Exekučného poriadku.
11. Odvolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným uvádza, že súd prvej inštancie správne uviedol, že kauzálny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom, na ktorý je potrebné použiť príslušné ustanovenia. To okrem iného znamená, že bolo potrebné v prípade vzťahu zabezpečeného zmenkou doplniť podanie (v danom prípade návrh na začatie exekúcie) v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. Účastníkovi exekučného konania na strane oprávneného zákon poskytol lehotu jeden mesiac od účinnosti novely zákona (od vyhlásenia, t. j. od 23. decembra 2015 na doplnenie náležitostí návrhu na začatie exekúcie v intenciách nového § 39 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017, pričom po tento rozhodný čas dochádza k odkladu exekúcie priamo ex lege, t. j. zo zákona. Zmeškanie predmetnej lehoty nemožno odstrániť. Následkom nedoplnenia tohto návrhu bude zastavenie exekúcie (odsek 5).
12. V súvislosti s uvedeným potom v prípade, ak súd dospel k záveru, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s § 243f ods. 1 Exekučného poriadku nebolo doručené v lehote nemusel rozhodovať o žiadosti o udelenie poverenia, ale jeho úlohou bolo exekučné konanie priamo v zmysle § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastaviť, pretože cieľom právnej normy bola ochrana adresátov právnej normy (povinného v danom konaní), ktorá musela byť zohľadnená. Zákonodarca priamo do ustanovenia § 243f zakotvil, že zmeškanie lehoty je prekluzívne, a teda jej zmeškaním zaniklo právo. To znamená, že v prípade nedoplnenia podania včas nastala zákonná okolnosť vyžadujúca si priame zastavenie prebiehajúceho exekučného konania.
13. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý správne posúdil zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú. V tomto smere uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľom je podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Povinný sa v rámci zmluvy o úvere zo dňa 18. 08. 2010 identifikoval menom a priezviskom, adresou trvalého bydliska, dátumom narodenia, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Je preto možné vyvodiť záver, že spĺňa definíciu spotrebiteľa. Uvedené nič nemení ani fakt, že zaškrtol políčko, že finančné prostriedky mu budú poskytnuté na výkon povolania. Dodávateľom je v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Oprávnený je spoločnosť konajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a preto je v predmetnom vzťahu dodávateľom.
14. Dodáva, že nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere by totiž musel byť preukázaný bezpečne – spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť – resp. nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie alebo predmet podnikania odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto zamestnaním, povolaním či predmetom podnikateľskej činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený (ako veriteľ a podnikateľ), nepredložil v exekučnom konaní žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali opak (teda nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že povinný nie je v danom zmluvnom vzťahu spotrebiteľom, pretože v rámci neho konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda nevyvrátil nespotrebiteľský charakter zmluvy), pričom dôkazné bremeno v tomto smere bolo na ňom. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je súd totiž povinný pri pochybnostiach o obsahu zmluvy použiť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t. j. že jednak je dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý fyzickej osobe v súvislosti s výkonom jej podnikateľskej činnosti (a teda, že nemal postavenie spotrebiteľa), na oprávnenom (ako veriteľovi) a jednak, že v prípade dôvodných pochybností o tom, či zmluva má alebo nemá spotrebiteľský charakter, je nutné použiť výklad, že zmluva spotrebiteľský charakter má.
15. Odvolací súd považuje postup súdu prvej inštancie spočívajúci v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia za nie procesne správny, pretože súd prvej inštancie mal postupovať v zmysle ustanovení § 243f ods. 1 Exekučného poriadku a zohľadniť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručené po lehote a rozhodnúť o zastavení exekúcie. Súd prvej inštancie sa v rámci svojho zamietajúceho uznesenia zaoberal otázkou zmenky a jej platnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 39 ods. 4 Exekučného poriadku bolo potrebné doručiť podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku do 30 dní odo dňa účinnosti predmetného zákona. Ako aj z obsahu spisu vyplýva, oprávnený doručil toto doplnenie súdnemu exekútorovi dňa 21. 01. 2016, avšak súdny exekútor doplnenie oprávneného doručil súdu prvej inštancie až dňa 04. 02. 2016, teda po uplynutí zákonom predpísanej lehoty.
16. V tomto smere odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 752/2016 zo dňa 08. 11. 2016, v ktorom Ústavný súd zaujal stanovisko, že hoci znenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), je možné vyvodiť ten právny záver, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku /pozri napr. aj II. ÚS 615/2016, III. ÚS 564/2016/).
17. Aj preto bolo vecou náležitej odbornej starostlivosti a predvídavosti samotného oprávneného, aby doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci uskutočnil a doručil v zákonnej lehote aj príslušnému exekučnému súdu. V nadväznosti na uvedené ústavný súd tiež poukázal na to, že právne dôsledky, ktoré vyplývajú z rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie bez preskúmania doplnenia návrhu, ktorý vyhodnotí ako podaný oneskorene, zároveň prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú možné pochybnosti o skutočnom čase
vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie, ku ktorým dospeli.
18. Ďalšími námietkami oprávneného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd nezaoberal vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetu tohto odvolacieho konania sú irelevantné, pretože oprávnený si nesplnil zákonom stanovenú povinnosť a návrh na vykonanie exekúcie o rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným nedoplnil v zákonnej lehote.
19. V danom prípade nebolo správne právne posúdenie súdu prvej inštancie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Odvolací súd preto rozhodol o zastavení exekúcie. V konkrétnej veci prišlo k zastaveniu konania práve z dôvodu, že oprávnený si nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, teda oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona, preto odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 388 CSP tak, že exekučné konanie zastavil.
20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému povinnému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).