Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 173/2020
PDF · 305.71 KB
No categories available
II. ÚS 173/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou,
Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 266/2016 z 27. septembra 2018
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 86/2019 z 27. novembra
2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou,
Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 266/2016 z 27. septembra 2018
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 86/2019 z 27. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalovanej bola stranou v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Bratislava
II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 255/2013. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
11 C 255/2013 z 2. júna 2016 určil, že «tvrdeniami odporkyne „s mamou sú len problémy“,
„ja zadarmo nič robiť nebudem“ uvedenými v písomnosti zo dňa 25. 03. 2013 označenej
ako „Žiadosť o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára“, adresovanej Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, došlo k neoprávnenému zásahu do práva
navrhovateľa na ochranu osobnosti. Odporkyňa je povinná do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku písomne sa ospravedlniť navrhovateľovi listom zaslaným na adresu Úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a Univerzitnej nemocnice Bratislava
v nasledovnom znení...», v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov
právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom
krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol: «... rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,
ktorým určil, že tvrdeniami žalovanej „s mamou sú len problémy“, ,ja zadarmo nič robiť
nebudem“ uvedenými v písomnosti zo dňa 25. 03. 2013 označenej ako „Žiadosť
o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára“, adresovanej Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou, došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu
osobnosti a žalovanej uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku písomne
sa ospravedlniť žalobcovi listom zaslaným na adresu Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou a Univerzitnej nemocnici Bratislava v znení... potvrdzuje. Odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a rozhodol,
že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.»
3. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol a žalobcovi zároveň priznal právo na náhradu
trov dovolacieho konania.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že postupom dovolacieho súdu
a odmietnutím dovolania bez toho, aby došlo k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia,
bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a bola jej odňatá možnosť konať
pred súdom, taktiež jej bolo odňaté právo na účinný opravný prostriedok.
5. Podľa názoru sťažovateľky tým, že dovolací súd neskúmal vecnú správnosť
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, poprel zákonný dôvod jej dovolania podľa § 420
písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“) a nesprávnym procesným postupom jej znemožnil ako strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal
s jej dovolacími námietkami spočívajúcimi v nesprávnom procesnom postupe, ktorý mal
za následok nesprávne právne posúdenie veci, a tiež že sa nezaoberal namietaným postupom
súdov nižšej inštancie, ktoré znemožnili realizáciu jej procesných práv. Napadnuté
uznesenie preto považuje za nepreskúmateľné a uviedla, že odmietnutie dovolania
nezodpovedá dovolacím dôvodom a uplatneným námietkam a má za následok odmietnutie
spravodlivosti.
6. Sťažovateľka argumentuje, že v konaní pred okresným súdom došlo k porušeniu
procesnej zásady rovnosti strán v sporom konaní, keďže súd pripustil zmenu žaloby
na pojednávaní, na ktorom zároveň rozhodol v merite veci, bez toho, aby vykonal
dokazovanie zamerané na zmenený petit žaloby. Podľa názoru sťažovateľky jej nebolo
umožnené vyvrátiť tvrdenia žalobcu navrhnutými dôkazmi, a v konečnom dôsledku vyvrátiť
existenciu príčinnej súvislosti medzi príčinou a následkom, od ktorej žalobca odvíja svoje
právo na ochranu osobnosti. Ďalej uvádza, že rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu, že nevykonali rozhodujúce dôkazy
a tiež že ich skutkové závery nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu. Taktiež poukazuje
na to, že všeobecné súdy sa nezaoberali jej námietkou, že „žalobou uplatnený nárok
má širší rámec, ako závery v priestupkovom konaní a že za jeden z výrokov už potrestaná
bola. Neakceptovali námietku res iudicata, že ide o totožnosť osôb a o totožnosť predmetu
konania ohľadom jedného výroku.“. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského
súdu za arbitrárny, nekonzistetný a neurčitý, a teda v konečnom dôsledku za neudržateľný.
7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR Uznesením sp. zn. 1 Cdo 86/2019 zo dňa 27. 11. 2019,
ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 86/201 9 zo dňa 27. 11. 2019
sa zrušuje.
3. Krajský súd v Bratislave Rozsudkom sp. zn. 10 Co/266/2016-247, IČS:
1213229618 zo dňa 27. 9. 2018 ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný opravný prostriedok
podľa čl. 1 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co/266/2016-247, IČS:
1213229618 zo dňa 27. 9. 2018 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
5. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc
euro), ktoré je jej Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
6. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 375,24 €
(za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť 354 € + režijný
paušál 21,24 €), ktoré je jej Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne
JUDr. Libuše Dočkalovej, číslo účtu: IBAN: SK1365000000000020222292, do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
16. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
10 Co 266/2016 z 27. septembra 2017
17. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,
resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
18. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
19. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
20. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
21. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej označených základných práv podľa
ústavy a listiny, ako aj práv podľa dohovoru malo dôjsť tým, že v konaní pred okresným
súdom došlo k porušeniu procesnej zásady rovnosti strán v sporom konaní, keďže súd
pripustil zmenu žaloby na pojednávaní, na ktorom zároveň rozhodol v merite veci, bez toho,
aby vykonal dokazovanie zamerané na zmenený petit žaloby. Sťažovateľka ďalej uvádza,
že rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci
z dôvodu, že nevykonali rozhodujúce dôkazy a tiež že ich skutkové závery nezodpovedajú
vykonanému dokazovaniu. Taktiež poukazuje na to, že všeobecné súdy sa nezaoberali
jej námietkou, že „žalobou uplatnený nárok má širší rámec, ako závery v priestupkovom
konaní a že za jeden z výrokov už potrestaná bola. Neakceptovali námietku res iudicata,
že ide o totožnosť osôb a o totožnosť predmetu konania ohľadom jedného výroku.“.
Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny, nekonzistetný a neurčitý,
a teda v konečnom dôsledku za neudržateľný.
22. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že sa súdy nezaoberali jej námietkou,
že sťažovateľka už v priestupkovom konaní bola potrestaná za jeden z výrokov a že žaloba
má širší rámec, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:
«... na základe návrhu žalobcu na prejednanie priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu vydal Obvodný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy dňa
03. 07. 2013 Rozhodnutie, číslo: ObU-BA-OVVS3-2013/36991, Pr- 1426/2-2013-BA/V75,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 07. 2013, ktorým bola obvinená ,
, uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustila tým, že v liste -
Žiadosť o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára zo dňa 25. 03. 2013
adresovanou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uviedla, že
povedal: „ja zadarmo nič robiť nebudem“, čím mu podľa jeho tvrdenia spôsobila
ujmu na cti. teda inému ublížila na cti tým, že ho urazila, za čo jej bolo podľa § 11 ods. 1
písm. a) zákona o priestupkoch uložené pokarhanie a podľa § 79 ods. 1 zákona
o priestupkoch s poukazom na vyhlášku Ministerstva vnútra SR č. 411/2006 Z. z. v znení
vyhlášky č. 531/2008 Z. z. uložená povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 eur na účet
Ministerstva vnútra SR...
Súd prvej inštancie, ktorý pri posúdení pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, t. j.
pri skúmaní otázky, či je nositeľkou subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva,
správne právne postupoval, ak vychádzal z právoplatného rozhodnutia Obvodného úradu
Bratislava zo dňa 03. 07. 2013, číslo: ObU-BA-OVVS3-2013/36991, Pr-1426/2-2013-
BA/V75, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 07. 2013, nakoľko bol povinný vychádzať
zo skutkových zistení a právnych záverov správneho orgánu vyjadrených vo výrokovej časti
rozhodnutia o priestupku, v ktorej sa jednoznačne konštatuje konanie žalovanej spočívajúce
v tom, že v Žiadosti o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára zo dňa 25. 03.
2013 adresovanom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uviedla,
že povedal, že „ja zadarmo nič robiť nebudem“, teda bolo záväzne
rozhodnuté, že bola pisateľkou Žiadosti o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho
lekára zo dňa 25. 03. 2013, keď na tomto závere už nemôže nič zmeniť ani dodatočne
predložené čestné prehlásenie zo dňa 24. 02. 2016 (príloha k návrhu
na obnovu konania zo dňa 01. 03. 2016), že v mene žalovanej žiadosť napísal, podpísal
a odoslal, či svedectvo manžela žalovanej , ani odborné posúdenie
zo dňa 30. 05. 2016, ktorá iba na základe kópií porovnávacích listín zistila
porovnaním sporného podpisu a porovnávacích podpisov rozdielny znaky, ktoré jej síce
nedovoľujú žalovanú potvrdiť ako pisateľku sporného podpisu, avšak v závere konštatovala,
že žalovaná nie jeho pisateľkou, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalovaná do zápisnice
o prejednaní priestupku dňa 25. 06. 2013 uviedla, že na predmetom liste je jej podpis.»
23. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že v jej právnej veci ide o res iudicata,
krajský súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že sa „... nestotožnil s námietkou žalovanej
v odvolaní, že rozhodnutie Obvodného úradu Bratislava zo dňa 03. 07. 2013, číslo: ObU-
BA-OVVS3-2013/36991, Pr- 1426/2-2013-BA/V75 predstavuje prekážku rozhodnutej veci,
nakoľko predmetom priestupkového konania bolo nepochybne rozhodovanie o priestupku,
ktorým je podľa § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. zavinené konanie, ktoré porušuje alebo
ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom
zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov,
alebo o trestný čin. avšak predmetom konania v posudzovanej veci je súkromnoprávny
nárok žalobcu vyplývajúci z porušeného práva na ochranu osobnosti, t. j. nejde o ten istý
nárok, či stav, ktorý bol predmetom skoršieho konania a rozhodnutia“.
24. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy nevykonali ňou
navrhované dôkazy, resp. vykonali len dôkazy navrhované protistranou, ústavný súd
uvádza, že rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,
ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje,
že ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Postup súdu,
ktorý nevykonal všetky stranami navrhované dôkazy, resp. situácia, keď súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, však sám osebe neznamená porušenie
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že krajský súd jasne
a zrozumiteľne uviedol, z akých vykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými
úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku prvoinštančného rozhodnutia s ktorého závermi
sa stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil svoje vlastné úvahy a právne závery.
25. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
26. Ústavný súd podrobil napadnutý rozsudok krajského súdu svojmu skúmaniu
v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že je „arbitrárny, nekonzistetný a neurčitý“, a dospel
k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné hodnotiť
ako arbitrárne a je nutné ho považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.
27. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
28. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú
a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone,
resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Civilného sporového
poriadku, resp. Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posudzovaniu porušenia práva
na ochranu osobnosti.
29. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a označenými základnými právami podľa ústavy a listiny, ako aj právami podľa dohovoru,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 86/2019 z 27. novembra 2019
30. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom, vrátane
dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú
aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.
31. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju
doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
32. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľky.
33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z § 420 písm. f) CSP, pretože
podľa jej názoru odvolací súd neskúmal, či boli splnené podmienky konania, nezaujal
stanovisko k jej odvolacím námietkam, nevykonal, resp. znemožnil sťažovateľke vykonať
navrhované dôkazy a vykonal len dôkazy navrhnuté žalobcom a týmto nesprávnym
procesným postupom jej znemožnil uskutočnenie jej procesných práv, pričom došlo
k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a porušeniu zásady rovnosti strán v konaní.
Sťažovateľka uviedla, že považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý
a za nenáležite odôvodnený. K uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP sťažovateľka argumentovala nedostatočne zisteným skutkovým stavom,
keď súdy nevypočuli všetkých navrhovaných svedkov a nevykonali ňou navrhované
dôkazy, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci.
34. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:
«Dovolací súd podľa obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) tejto časti dovolania
rozumel tak, že dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z toho, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny a odôvodnenia rozhodnutí
oboch inštancií sú vecne aj právne nesprávne, nepreskúmateľné, nevychádzajú
z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založené
na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu
považovaná za inú procesnú vadu než je zmätočnosť, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá
(porovnaj R 111/1998). K uvedenej námietke nepreskúmateľnosti a nedostatku v
odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie, dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré
prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu ešte za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku dňa 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku“. Od tohto stanoviska dovolací súd aj za účinnosti CSP (§ 420 písm. f/)
nevidí dôvod sa odkloniť...
Dovolaním napadnutý rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej
inštancie ako aj odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací
súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení takým spôsobom, že s nimi
v celosti súhlasil a úplne sa s nimi stotožnil. Odvolací súd sa tiež dostatočne vysporiadal
s námietkami žalovanej, týkajúcimi sa podmienok konania, prekážky res iudicata
a rozhodnutia správneho orgánu, rovnako aj námietky žalobného petitu. Treba mať
na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom
vytvára ich organickú kompletizujúcu jednotu. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe
tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nedôvodná
je preto argumentácia žalovanej, podľa ktorej je rozsudok odvolacieho súdu
nepreskúmateľný. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno
považovať to. že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu...
Pokiaľ dovolateľka namietala správnosť a nedostatok skutkových zistení súdov
ako výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací súd
uvádza, že nesprávne zistenie skutkového stavu nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 420 písm. f) CSP a nie je ani relevantným dovolacím dôvodom, nakoľko nepredstavuje
dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv strany konania (porovnaj judikáty
R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 109/2018, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Dovolací súd nie je oprávnený
prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).»
35. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:
„... dovolací súd najskôr riešil otázku prípustnosti dovolania z dôvodu § 421 ods. 1
písm. a/ CSP, teda či dovolateľ jasne vymedzil konkrétny, zákonom predpokladaný dovolací
dôvod, či presne uviedol, ktorý konkrétny judikát uverejnený v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, resp. rozhodnutie dovolacieho
súdu ustálené v jeho rozhodovacej praxi nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí.
Tento dôvod prípustnosti sa musí viazať na konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom,
že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší
súd. Totiž jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej
úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje
predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída.
Dovolací súd preskúmaním obsahu dovolania zistil, že dovolateľka si nesplnila túto
povinnosť, keď nekonkretizovala, neformulovala právnu otázku, neuviedla konkrétne
rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd odchýlil, a tiež neuviedla,
v čom sa odvolací súd v prejednávanej veci odchýlil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho
súdu.
Žalovaná v dovolaní síce formálne označila za dovolací dôvod ustanovenie § 421
ods. 1 písm. a) CSP, vychádzajúc z obsahu dovolania v skutočnosti vyčítala odvolaciemu
súdu nedostatočne zistený skutkový stav, keď nevypočul všetkých navrhovaných svedkov
a nevykonal všetky žalovanou navrhnuté dôkazy, ako aj nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací dôvod nebol dovolateľkou vymedzený spôsobom
uvedeným v § 431 až § 435 CSP. čo znamená, že žalovaná žiadnym spôsobom
nevyargumentovala existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktoré
v dovolacom prejave uviedla. Absenciu takej náležitosti považuje CSP za dôvod
pre odmietnutie dovolania (§ 447 písm. f/ CSP).“
36. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Civilný sporový poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.
37. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľky primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho
záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého
uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho
súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd
sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi
sťažovateľky, pričom ho vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP
odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP a vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP podľa § 447 písm. f) CSP bez toho, aby skúmal vecnú
správnosť napadnutého rozsudku.
38. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a obsahom základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu