Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 173/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou,

Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , Listiny základných práv a slobôd a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 27. septembra 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra

2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Libušou Dočkalovou,

Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. septembra 2018

(ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalovanej bola stranou v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Bratislava

II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2016 určil, že «tvrdeniami odporkyne „s mamou sú len problémy“,

„ja zadarmo nič robiť nebudem“ uvedenými v písomnosti zo dňa 25. 03. 2013 označenej

ako „Žiadosť o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára“, adresovanej Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, došlo k neoprávnenému zásahu do práva

navrhovateľa na ochranu osobnosti. Odporkyňa je povinná do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku písomne sa ospravedlniť navrhovateľovi listom zaslaným na adresu Úradu

pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a Univerzitnej nemocnice Bratislava

v nasledovnom znení...», v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov

právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom

krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol: «... rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku,

ktorým určil, že tvrdeniami žalovanej „s mamou sú len problémy“, ,ja zadarmo nič robiť

nebudem“ uvedenými v písomnosti zo dňa 25. 03. 2013 označenej ako „Žiadosť

o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára“, adresovanej Úradu pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou, došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu

osobnosti a žalovanej uložil povinnosť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku písomne

sa ospravedlniť žalobcovi listom zaslaným na adresu Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou a Univerzitnej nemocnici Bratislava v znení... potvrdzuje. Odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a rozhodol,

že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.»

3. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré

najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol a žalobcovi zároveň priznal právo na náhradu

trov dovolacieho konania.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že postupom dovolacieho súdu

a odmietnutím dovolania bez toho, aby došlo k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia,

bolo zasiahnuté do jej práva na spravodlivý proces a bola jej odňatá možnosť konať

pred súdom, taktiež jej bolo odňaté právo na účinný opravný prostriedok.

5. Podľa názoru sťažovateľky tým, že dovolací súd neskúmal vecnú správnosť

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, poprel zákonný dôvod jej dovolania podľa § 420

písm. f) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“) a nesprávnym procesným postupom jej znemožnil ako strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s jej dovolacími námietkami spočívajúcimi v nesprávnom procesnom postupe, ktorý mal

za následok nesprávne právne posúdenie veci, a tiež že sa nezaoberal namietaným postupom

súdov nižšej inštancie, ktoré znemožnili realizáciu jej procesných práv. Napadnuté

uznesenie preto považuje za nepreskúmateľné a uviedla, že odmietnutie dovolania

nezodpovedá dovolacím dôvodom a uplatneným námietkam a má za následok odmietnutie

spravodlivosti.

6. Sťažovateľka argumentuje, že v konaní pred okresným súdom došlo k porušeniu

procesnej zásady rovnosti strán v sporom konaní, keďže súd pripustil zmenu žaloby

na pojednávaní, na ktorom zároveň rozhodol v merite veci, bez toho, aby vykonal

dokazovanie zamerané na zmenený petit žaloby. Podľa názoru sťažovateľky jej nebolo

umožnené vyvrátiť tvrdenia žalobcu navrhnutými dôkazmi, a v konečnom dôsledku vyvrátiť

existenciu príčinnej súvislosti medzi príčinou a následkom, od ktorej žalobca odvíja svoje

právo na ochranu osobnosti. Ďalej uvádza, že rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci z dôvodu, že nevykonali rozhodujúce dôkazy

a tiež že ich skutkové závery nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu. Taktiež poukazuje

na to, že všeobecné súdy sa nezaoberali jej námietkou, že „žalobou uplatnený nárok

má širší rámec, ako závery v priestupkovom konaní a že za jeden z výrokov už potrestaná

bola. Neakceptovali námietku res iudicata, že ide o totožnosť osôb a o totožnosť predmetu

konania ohľadom jedného výroku.“. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského

súdu za arbitrárny, nekonzistetný a neurčitý, a teda v konečnom dôsledku za neudržateľný.

7. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR Uznesením sp. zn. zo dňa 27. 11. 2019,

ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil základné právo na súdnu

ochranu podľa SR a podľa Listiny základných práv

a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. 11. 2019

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave Rozsudkom sp. zn. -247, IČS:

1213229618 zo dňa 27. 9. 2018 ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, porušil základné

právo na súdnu ochranu podľa SR a podľa

Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný opravný prostriedok

podľa čl. 1 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -247, IČS:

1213229618 zo dňa 27. 9. 2018 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

5. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc

euro), ktoré je jej Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

6. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 375,24 €

(za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a sťažnosť 354 € + režijný

paušál 21,24 €), ktoré je jej Najvyšší súd SR povinný vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne

JUDr. Libuše Dočkalovej, číslo účtu: IBAN: SK1365000000000020222292, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

14. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. septembra 2017

17. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať,

resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

18. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

19. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

20. Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

21. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej označených základných práv podľa

a listiny, ako aj práv podľa dohovoru malo dôjsť tým, že v konaní pred okresným

súdom došlo k porušeniu procesnej zásady rovnosti strán v sporom konaní, keďže súd

pripustil zmenu žaloby na pojednávaní, na ktorom zároveň rozhodol v merite veci, bez toho,

aby vykonal dokazovanie zamerané na zmenený petit žaloby. Sťažovateľka ďalej uvádza,

že rozhodnutia všeobecných súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci

z dôvodu, že nevykonali rozhodujúce dôkazy a tiež že ich skutkové závery nezodpovedajú

vykonanému dokazovaniu. Taktiež poukazuje na to, že všeobecné súdy sa nezaoberali

jej námietkou, že „žalobou uplatnený nárok má širší rámec, ako závery v priestupkovom

konaní a že za jeden z výrokov už potrestaná bola. Neakceptovali námietku res iudicata,

že ide o totožnosť osôb a o totožnosť predmetu konania ohľadom jedného výroku.“.

Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny, nekonzistetný a neurčitý,

a teda v konečnom dôsledku za neudržateľný.

22. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že sa súdy nezaoberali jej námietkou,

že sťažovateľka už v priestupkovom konaní bola potrestaná za jeden z výrokov a že žaloba

má širší rámec, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza:

«... na základe návrhu žalobcu na prejednanie priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu vydal Obvodný úrad Bratislava, odbor všeobecnej vnútornej správy dňa

03. 07. 2013 Rozhodnutie, číslo: ObU-BA-OVVS3-2013/36991, Pr- 1426/2-2013-BA/V75,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 07. 2013, ktorým bola obvinená ,

, uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu

podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustila tým, že v liste -

Žiadosť o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára zo dňa 25. 03. 2013

adresovanou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uviedla, že

povedal: „ja zadarmo nič robiť nebudem“, čím mu podľa jeho tvrdenia spôsobila

ujmu na cti. teda inému ublížila na cti tým, že ho urazila, za čo jej bolo podľa § 11 ods. 1

písm. a) zákona o priestupkoch uložené pokarhanie a podľa § 79 ods. 1 zákona

o priestupkoch s poukazom na vyhlášku Ministerstva vnútra SR č. v znení

vyhlášky č. uložená povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 eur na účet

Ministerstva vnútra SR...

Súd prvej inštancie, ktorý pri posúdení pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, t. j.

pri skúmaní otázky, či je nositeľkou subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva,

správne právne postupoval, ak vychádzal z právoplatného rozhodnutia Obvodného úradu

Bratislava zo dňa 03. 07. 2013, číslo: ObU-BA-OVVS3-2013/36991, Pr-1426/2-2013-

BA/V75, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 07. 2013, nakoľko bol povinný vychádzať

zo skutkových zistení a právnych záverov správneho orgánu vyjadrených vo výrokovej časti

rozhodnutia o priestupku, v ktorej sa jednoznačne konštatuje konanie žalovanej spočívajúce

v tom, že v Žiadosti o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho lekára zo dňa 25. 03.

2013 adresovanom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uviedla,

že povedal, že „ja zadarmo nič robiť nebudem“, teda bolo záväzne

rozhodnuté, že bola pisateľkou Žiadosti o prešetrenie správnosti postupu ošetrujúceho

lekára zo dňa 25. 03. 2013, keď na tomto závere už nemôže nič zmeniť ani dodatočne

predložené čestné prehlásenie zo dňa 24. 02. 2016 (príloha k návrhu

na obnovu konania zo dňa 01. 03. 2016), že v mene žalovanej žiadosť napísal, podpísal

a odoslal, či svedectvo manžela žalovanej , ani odborné posúdenie

zo dňa 30. 05. 2016, ktorá iba na základe kópií porovnávacích listín zistila

porovnaním sporného podpisu a porovnávacích podpisov rozdielny znaky, ktoré jej síce

nedovoľujú žalovanú potvrdiť ako pisateľku sporného podpisu, avšak v závere konštatovala,

že žalovaná nie jeho pisateľkou, pričom je potrebné zdôrazniť, že žalovaná do zápisnice

o prejednaní priestupku dňa 25. 06. 2013 uviedla, že na predmetom liste je jej podpis.»

23. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že v jej právnej veci ide o res iudicata,

krajský súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že sa „... nestotožnil s námietkou žalovanej

v odvolaní, že rozhodnutie Obvodného úradu Bratislava zo dňa 03. 07. 2013, číslo: ObU-

BA-OVVS3-2013/36991, Pr- 1426/2-2013-BA/V75 predstavuje prekážku rozhodnutej veci,

nakoľko predmetom priestupkového konania bolo nepochybne rozhodovanie o priestupku,

ktorým je podľa zavinené konanie, ktoré porušuje alebo

ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom

zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov,

alebo o trestný čin. avšak predmetom konania v posudzovanej veci je súkromnoprávny

nárok žalobcu vyplývajúci z porušeného práva na ochranu osobnosti, t. j. nejde o ten istý

nárok, či stav, ktorý bol predmetom skoršieho konania a rozhodnutia“.

24. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy nevykonali ňou

navrhované dôkazy, resp. vykonali len dôkazy navrhované protistranou, ústavný súd

uvádza, že rešpektuje právnou teóriou i praxou prezentovaný názor, v zmysle ktorého súd,

ktorý má právomoc vo veci konať, má právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa dôkaz zabezpečí, avšak zdôrazňuje,

že ani v takomto prípade nemôže ísť o svojvoľný a neodôvodnený postup. Postup súdu,

ktorý nevykonal všetky stranami navrhované dôkazy, resp. situácia, keď súd nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, však sám osebe neznamená porušenie

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že krajský súd jasne

a zrozumiteľne uviedol, z akých vykonaných dôkazov odvolací súd vychádzal a akými

úvahami sa riadil pri posudzovaní výroku prvoinštančného rozhodnutia s ktorého závermi

sa stotožnil a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil svoje vlastné úvahy a právne závery.

25. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. ,

). O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

26. Ústavný súd podrobil napadnutý rozsudok krajského súdu svojmu skúmaniu

v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že je „arbitrárny, nekonzistetný a neurčitý“, a dospel

k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nie je možné hodnotiť

ako arbitrárne a je nutné ho považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého nemá dôvod v tomto prípade zasahovať.

27. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní ().

28. Ústavný súd považuje argumentáciu odvolacieho súdu za dostatočnú, jasnú

a zrozumiteľnú, založenú na právnych záveroch, ktoré majú oporu v zákone,

resp. nepopierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Civilného sporového

poriadku, resp. vo vzťahu k posudzovaniu porušenia práva

na ochranu osobnosti.

29. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a označenými základnými právami podľa a listiny, ako aj právami podľa dohovoru,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2019

30. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom, vrátane

dovolacích konaní, v ktorých sa (popri všeobecných procesných podmienkach) uplatňujú

aj ďalšie, osobitné procesné podmienky dovolacieho konania.

31. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd, poukazujúc na svoju

doterajšiu judikatúru, považuje za potrebné zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

32. Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky.

33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že sťažovateľka vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z , pretože

podľa jej názoru odvolací súd neskúmal, či boli splnené podmienky konania, nezaujal

stanovisko k jej odvolacím námietkam, nevykonal, resp. znemožnil sťažovateľke vykonať

navrhované dôkazy a vykonal len dôkazy navrhnuté žalobcom a týmto nesprávnym

procesným postupom jej znemožnil uskutočnenie jej procesných práv, pričom došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a porušeniu zásady rovnosti strán v konaní.

Sťažovateľka uviedla, že považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý

a za nenáležite odôvodnený. K uplatnenému dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421

ods. 1 písm. a) sťažovateľka argumentovala nedostatočne zisteným skutkovým stavom,

keď súdy nevypočuli všetkých navrhovaných svedkov a nevykonali ňou navrhované

dôkazy, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci.

34. Dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:

«Dovolací súd podľa obsahu dovolania ( ) tejto časti dovolania

rozumel tak, že dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z toho, že napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny a odôvodnenia rozhodnutí

oboch inštancií sú vecne aj právne nesprávne, nepreskúmateľné, nevychádzajú

z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založené

na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie, ktoré je neúplné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu

považovaná za inú procesnú vadu než je zmätočnosť, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá

(porovnaj R 111/1998). K uvedenej námietke nepreskúmateľnosti a nedostatku v

odôvodnení rozhodnutí súdov nižšej inštancie, dovolací súd odkazuje na stanovisko, ktoré

prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu ešte za účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku dňa 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku“. Od tohto stanoviska dovolací súd aj za účinnosti ()

nevidí dôvod sa odkloniť...

Dovolaním napadnutý rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej

inštancie ako aj odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci,

výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých odvolací

súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení takým spôsobom, že s nimi

v celosti súhlasil a úplne sa s nimi stotožnil. Odvolací súd sa tiež dostatočne vysporiadal

s námietkami žalovanej, týkajúcimi sa podmienok konania, prekážky res iudicata

a rozhodnutia správneho orgánu, rovnako aj námietky žalobného petitu. Treba mať

na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí

jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom

vytvára ich organickú kompletizujúcu jednotu. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe

tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nedôvodná

je preto argumentácia žalovanej, podľa ktorej je rozsudok odvolacieho súdu

nepreskúmateľný. Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno

považovať to. že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu...

Pokiaľ dovolateľka namietala správnosť a nedostatok skutkových zistení súdov

ako výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, dovolací súd

uvádza, že nesprávne zistenie skutkového stavu nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

a nie je ani relevantným dovolacím dôvodom, nakoľko nepredstavuje

dôvod znemožňujúci realizáciu procesných práv strany konania (porovnaj judikáty

R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , , , , ,

, , ). Dovolací súd nie je oprávnený

prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil odvolací súd ( ).»

35. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa

najvyšší súd v napadnutom uznesení uvádza:

„... dovolací súd najskôr riešil otázku prípustnosti dovolania z dôvodu § 421 ods. 1

písm. a/ , teda či dovolateľ jasne vymedzil konkrétny, zákonom predpokladaný dovolací

dôvod, či presne uviedol, ktorý konkrétny judikát uverejnený v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, resp. rozhodnutie dovolacieho

súdu ustálené v jeho rozhodovacej praxi nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí.

Tento dôvod prípustnosti sa musí viazať na konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu, a to v tom,

že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší

súd. Totiž jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej

úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje

predvídať postup súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída.

Dovolací súd preskúmaním obsahu dovolania zistil, že dovolateľka si nesplnila túto

povinnosť, keď nekonkretizovala, neformulovala právnu otázku, neuviedla konkrétne

rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa odvolací súd odchýlil, a tiež neuviedla,

v čom sa odvolací súd v prejednávanej veci odchýlil od ustálenej súdnej praxe dovolacieho

súdu.

Žalovaná v dovolaní síce formálne označila za dovolací dôvod ustanovenie § 421

ods. 1 písm. a) , vychádzajúc z obsahu dovolania v skutočnosti vyčítala odvolaciemu

súdu nedostatočne zistený skutkový stav, keď nevypočul všetkých navrhovaných svedkov

a nevykonal všetky žalovanou navrhnuté dôkazy, ako aj nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací dôvod nebol dovolateľkou vymedzený spôsobom

uvedeným v až . čo znamená, že žalovaná žiadnym spôsobom

nevyargumentovala existenciu dovolacieho dôvodu podľa , ktoré

v dovolacom prejave uviedla. Absenciu takej náležitosti považuje za dôvod

pre odmietnutie dovolania ( ).“

36. V nadväznosti na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie ním označeného základného práva podľa

ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o dovolaní.

37. Z citovaných častí napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľky primeraným spôsobom odôvodnil, pričom tento jeho

záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého

uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho

súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup, ktorý by nemal

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd

sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi

sťažovateľky, pričom ho vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

odmietol ako neprípustné podľa a vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

podľa podľa bez toho, aby skúmal vecnú

správnosť napadnutého rozsudku.

38. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základných práv sťažovateľky podľa a listiny,

a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto ústavnú sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

39. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu